Fascinujú ma ľudské príbehy. Rada ich spoznávam. Rada o nich čítam. Na prehliadkach o nich s nadšením rozprávam. Nuž a, príbehy osobností, ktoré urobili pre tento svet niečo pekné, zmysluplné, užitočné, také príbehy skúmam podrobne. Osudy týchto ľudí ma obzvlášť zaujímajú. Hľadám inšpirácie, povzbudenia, rady.

Ešte stále som v štádiu, keď i ja by som chcela tomuto svetu zanechať niečo fakt pamätihodné. Preto neustále hľadám inšpiratívne osobnosti. Preto o nich píšem, lebo sa nádejam, že snáď je nás takých viac, ktorí by sme chceli zanechať pre ďalšie generácie niečo hodnotné.

Nuž ale, čo si budeme hovoriť. Skúmať život akejkoľvek osobnosti z našich dejín je v podstate zásah do jej súkromia. Písať o diele, ktoré nám zanechala, to je v pohode. O to išlo. Lenže mňa zaujíma i jej príbeh. Súkromný život. Cesta, ktorou táto inšpiratívna osobnosť prešla. Neraz, vlastne takmer vždy sú za všetkým, čo nám zanechala, osobné dôvody. Bolesť. Tragédia. Láska. Zázrak. Viera. Veď to poznáte. Iste rozumiete, čo mám na mysli.

Práve preto sa mi zdá etické, aby som kde i tu napísala čo i to z môjho súkromia. Pochopiteľne, neprezradím nič, čo by som nechcela, aby sa svet dozvedel. Ale poviem všetko, čo považujem za dôležité, zmysluplné, alebo aspoň vtipné.

Neviem, kedy vy toto čítate, ale ja toto píšem v polovici augusta roku 2022. Číslo 22 bolo kedysi mojim šťastným. Mám rada párne čísla. A dve dvojky je akoby dvojnásobok šťastia. Lenže tento rok 2022 bol doteraz pre mňa všetkým, len nie šťastným.

Keď začal, stále platili nariadenia proti šíreniu vírusu COVID–19. Hneď po „prázdninách“, ktoré sme mali počas kurzu Sprievodca cestovného ruchu so špecializáciou na Bratislavu, začalo pre mňa divné, frustrujúce obdobie.

Už sme so spolužiakmi vedeli čo máme vedieť na skúšky. Teda, nič sme nevedeli. Poznali sme len otázky – i to veľmi všeobecné. O niektorých by sa dalo rozprávať hodiny, o iných maximálne tak pár minút. Niektorí lektori nás ubezpečovali, že stačí vedieť základy, iní zas, že potrebujeme vedieť všetko.

Stále sme nechápali, čo sú to tie základy a tobôž nie, čo to znamená všetko. Veď ani historici, ktorí sa tej–ktorej téme venujú celý život o nej nevedia všetko.

Frustrácia narastala každým dňom a rovnako rýchlo bledla moja radosť z kurzu, z učenia, zo spoznávania dejín. O to viac ma to deprimovalo. Lebo ja sa milujem učiť. Pri dozvedaní sa nových poznatkov prežívam priam slasť, eufóriu. A teraz takáto frustrácia, zlosť, hnev – ale nebolo pomoci.

Nikto nám nedal jasnú odpoveď, čo treba vedieť na skúšky. Ten pocit neistoty a nervozity oslaboval moju schopnosť učiť sa. Navyše, do poslednej chvíle sme boli dávkovaní novými a novými informáciami.

A navyše po druhé, niektoré už ani neboli tak zaujímavé. Práve naopak, zdali sa nám úplne zbytočné. Učiť sa veci, ktoré reálne dve sekundy po skúškach definitívne zabudneme je totálna strata času. Času, ktorý sme nemali. Času, ktorí bolo treba venovať učeniu sa.

Júj, a keby len učeniu. Ale aj opakovaniu si učiva. Dávaniu si poznatkov do súvislostí. A znova si to všetko zopakovať. Kdeže, kdeže. Na nič také nebolo času.

Nikdy nepochopím, ako sa dokázali na skúšky naučiť tí, ktorí popritom fungovali v riadnom zamestnaní, alebo tí, ktorí doma riešili malé deti, prípadne jedno i druhé. Nuž ale, nemusím všetkému rozumieť.

Na skúšky som sa rozhodla učiť tak, aby som tomu rozumela. A k tomu mi najviac pomáhal príbeh. Verte či nie, až teraz, keď píšem tieto riadky, tak až teraz si uvedomujem, aký ja mám vlastne typ pamäte. Epizodická dominuje. Príbehy. Zážitok. Precítenie. Súvislosti. Amen a všetkému rozumiem.

Skúšky boli fakt ťažké. No urobila som ich, ale tak akosi bez radosti. Bez eufórie. Nejak tak apaticky. Jediné, z čoho som sa tešila bolo to, že to už mám za sebou. Zaprisahala som sa, že sa už nikdy viac na žiadny akreditovaný kurz neprihlásim.

Lebo teda, ono sa stalo ešte niečo.

Niekedy vo februári, keď sme mnohí ešte netušili, čo čaká Ukrajinu, vtedy niekedy sa mi ozvala kamarátka sprievodkyňa Andrea Turanská, či neviem o nejakom dobrom lektorskom kurze. O! Hneď som spozornela. Jasné, že viem. Veď lektorkou som sa chcela už dávno stať. Môj súkromný prieskum trhu mi jednoznačne ukázal víťaza, ktorým sa stala Asociácia lektorov a kariérnych poradcov.

Práve otvárali nový Kurz Lektor. To je taký kurz, kde sa človek naučí, ako učiť inak, ako len prednášaním témy, ktorej rozumie.

Na kurze Lektor si účastníci trénujú rôzne metódy – napríklad zážitkové učenie, rolové hry, online učenie pomocou rôznych kvízových aplikácií, učenie cez dramatizáciu, cez demonštráciu, teda názornú ukážku i cez vlastné úvahy či pátranie.

Na kurze Lektor tiež učia, ako udržať pozornosť, ako meniť aktivity, ako prebrať účastníkov po dobrom obede. A samozrejme, ako pracovať s problémovými osobami, s rypákmi, so zvedavcami, s odporcami všetkého, s mudrlantami a tak podobne.

Je tam i teória, ale i o tej na Kurze Lektor učia zábavnou formou tak, že si to človek zapamätá. No, akoby som to zhrnula? Na Kurze Lektor proste učia tí najlepší lektori. Aspoň teda v Asociácii lektorov a kariérnych poradcov určite.

S Andreou sme sa preto hneď obidve prihlásili. Ja by som sa síce bola bývala na tento kurz prihlásila neskôr. Veď čo je to za rozum, robiť si dva kurzy naraz? Lenže, keď už to tak vyšlo, chcela som kurz absolvovať spolu s Andreou.

Nuž ale, čo čert nechcel!?

Krátko pred začiatkom kurzu Lektor mi vyšiel pozitívny Covid test. Amen. Riešila som situáciu a v asociácii mi ponúkli možnosť absolvovať prvé dva dni kurzu v Banskej Bystrici. Tam sa presťahovala moja mamka z východu pred pár rokmi. Skvelé. Budem bývať u mamky a kurz Lektor nevynechám, z toho som sa tešila.

Smutno mi bolo iba z toho, že ho absolvujem bez Andrejky, kvôli ktorej som sa na kurz prihlásila už teraz, teda vtedy vo februári.

Kurz Lektor som ukončila, pri všetkej skromnosti, ako jedna z tých lepších. Viem to, lebo sama zo seba som mala dobrý pocit. Taký pocit spokojnosti z toho, ako som urobila ukážkovú lekciu pre spolužiačky, na ktorej sa dozvedeli o histórii Michalskej veže.

Samozrejme, že som za daných okolnosti – keď som robila dva kurzy naraz – potrebovala a chcela spájať potrebné s užitočným. Plyšový ružový jednorožec, ktorého som použila ako draka akože zo sochy Archanjela Michala drakobijcu, zožal veľký úspech. A rovnako tak i farebné kocky, z ktorých sme stavali Michalskú vežu podľa jednotlivých historických období.

Bavilo ma to vymýšľať. Lebo spoznávanie dejín je tá najzaujímavejšia vec na svete. Sú to príbehy. Skutočné príbehy, ktoré, ak si chceme zapamätať, potrebujeme tak trochu zažiť, precítiť.

Posuniem sa v čase do júna 2022.

Kurz, jeden i druhý, som ukončila. No i tak som sa z nich ešte dlho spamätávala. Silné emócie, dobré i zlé, len tak rýchlo neodznenú.

Našťastie, moja milovaná práca, moje povolanie sprievodkyne ma po dvoch rokoch pandémie rýchlo vytrhlo z frustrácie a ja som už v júni 2022 mala viac prehliadok pre klientov, ako za celú moju kariéru sprievodkyne.

Až vtedy som sa naozaj naučila, kedy komu čo a kde povedať. Ako reagovať na unudených puberťákov, ktorých zaujíma len mekáč, ako najlepšie odpovedať zvedavým tretiakom ak sa každý pýta to isté, i to, ako viesť prehliadku pre nevidiacich. Samozrejme, stále sa potrebujem veľa učiť. Našťastie, lebo mňa učenie, spoznávanie a získavanie skúseností nesmierne baví.

Júl 2022 som si však napriek tomu vyhradila pre rodinu.

Boli sme na festivale Pohoda. Hm, nebolo to už to, čo to bývalo. Ale bolo to. Festival sa konal. V krajine, kde je mier. S ľuďmi, ktorí sú zdraví. Čo viac k pohode treba?

Uff, o to horšia bola naša vytúžená dovolenka.

Cestovná kancelária Koala Tours nás oklamala priam šlabikárovo. Aj reklamáciu na ubytovanie som podala, aj odpísali, že veď upozornili na to, že izby sa môžu odlišovať od toho, čo je v katalógu. Hm, to áno. Na farbe izby mi fakt nezáleží. Ale aby ponúkali kúpeľňu so sprchou a dodali študentskú izbietku s kúpeľňou, kde je hadica od sprchy na stene pri záchode, obklopená závesom, ktorý končí uprostred dverí do spálne?

Nuž, ešte šťastie, že tak rada získavam skúsenosti.

S touto cestovnou kanceláriou už nikdy viac. A vlastne, so žiadnou cestovnou kanceláriou už nechcem nikdy cestovať.

Niektoré zážitky mi totiž stačí zažiť len jedenkrát a pamätám si ich navždy. Pokazenú som ja veruže mala celú dovolenku.

Že som sa tešila domov, to vám asi hovoriť nemusím.

A iste ani to, ako som sa tešila na svoju prácu, na učenie, na spoznávanie dejín a na to, ako sa o všetky svoje poznatky podelím s vami.

Preto verím, vlastne, som si priam istá, cítim to všetkými zmyslami, že teraz už nastala tá lepšia časť roka. Pre mňa určite a verím, že i pre vás. Zo srdca vám to prajem.