Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Počas „dušičkového obdobia“ si mnohí opäť uvedomíme, že bez rodičov sme siroty, bez manžela vdovy, bez manželky vdovci. Takýmto ľuďom je patrónkou svätá ALŽBETA DURÍNSKA (1207 – 1231). Aj ona bola sirotou i vdovou. Jej príbeh začal na Bratislavskom hrade. A hoci žila krátko a intenzívne, inšpiráciou by mohla byť pre každého z nás aj dnes.

Jedna z najznámejších svätíc katolíckej cirkvi Alžbeta Durínska vyrastala na Bratislavskom hrade. Ten bol v 13. storočí jedným z najbezpečnejších miest v Uhorsku a jedným zo sídiel jej otca, uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Do histórie sa zapísal vydaním Zlatej buly, listiny, vďaka ktorej získali uhorskí šľachtici privilégiá na ďalších šesťsto rokov. Bol pod vplyvom svojej pôvabnej a mocibažnej manželky Gertrúdy z bavorského rodu Andechs-Merano. Pre Alžbetu, už od malička veľmi pobožnú, zrejme rodičia neboli vzorom.

Alžbeta prežila detstvo so svojim snúbencom

Keď mala Alžbeta štyri roky, otec ju zasnúbil so synom krajinského grófa Hermana z Durínska, ktoré je známe ako Zelené srdce Nemecka. V 13. storočí bolo zvykom nechať kráľovské dieťa na dvore budúceho partnera. Z rodného Uhorska teda Alžbeta odišla a desať nasledu­júcich rokov prežila po boku svojho budúceho manžela Ľudovíta Durínskeho. Rozumeli si vraj od začiatku. On jediný ju chápal a podporoval v praktizovaní viery. Tá sa prejavovala nasledovaním učenia svätého Františka. Teda odmietaním všetkého prepychu v podobe jedla, ošatenia, pohodlia i zábavy. Nábožensky orientovaní autori vyzdvihujú pokoru, obetavosť v prospech iných, a, najmä, údajné zázraky Alžbety Durínskej.

Zázrak v Alžbetinom košiku

Najznámejší z nich je ten, pri ktorom v košíku vynášala z hradu jedlo pre chudobných čakajúcich pri bráne. Tam ju prichytila svokra. Alžbeta povedala, že v košíku má iba ruže, ale svokra jej neverila. Prinútila ju dvihnúť obrúsok, ktorým bol košík prekrytý a v tom sa stal zázrak. V košíku boli ruže.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety na Bratislavskom hrade

Táto legenda sa neskôr stala najčastejším motívom zobrazovania svätej Alžbety Durínskej. Jej životopisci sú presvedčení, že s manželom Ľudovítom mali láskyplný vzťah. Doboví kronikári uvádzajú, že zdieľali spoločné lôžko, pri ktorom sa Alžbeta často modlila. Zdôrazňujú Alžbetin neustály rozkol medzi túžbou po panenstve a láske k manželovi.

Alžbeta sa stala matkou

Rok po sobáši sa im narodilo prvé dieťa, syn Herman, a po dvoch rokoch porodila ďalšie dieťa, dcéru Žofiu. A keď o tri roky čakala tretie dieťa, jej milovaný Ľudovít musel odísť na križiacku výpravu. Alžbeta ostala na hrade Wartburg a naďalej pomáhala núdz­nym. Rozdávala im všetko, čo mohla. Chodievala liečiť chorých, ošetrovať mrzákov, starať sa o siroty, vdovám dávala šaty, peniaze a jedlo. Manželovi príbuzní ju za to kritizovali a odsudzovali.

Alžbeta sa stala vdovou

Pár týždňov pred pôrodom sa dozvedela o smrti milovaného Ľudovíta. Z hradu Wartburg odišla, ale už sa nedozvieme, či z vlastnej vôle, alebo ju vyhnali manželovi príbuzní. Prichýlil ju biskup, brat jej matky, ktorý dosiahol, že Alžbete rodina jej nebohého manžela vyplatila vdovské. Zo získaných peňazí dala postaviť nemocnicu s malou izbietkou, v ktorej žila.

Alžbeta sa stala chudobnou

Odmietala znova sa vydať. Deti jej odobrali manželovi príbuzní. Alžbeta sa stala chudobnou a opustenou ako tí, ktorým pomáhala. V nemocnici sa neštítila hnisavých rán chorých, ani ich zmrzačených tiel a nebála sa ani nákazlivých chorôb. Jedla iba zvyšky, pracovala veľa, modlila sa ešte viac. Tento jej spôsob života zákonite vyústil do vyčerpania, choroby a následnej smrti v roku 1231. Mala len 24 rokov. Tá však bola iba začiatkom obrovského kultu, ktorý sa o nej začal šíriť po celej Európe.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol sv. Alžbety v Bratislave známy ako Modrý kostolík

Alžbeta sa stala svätou

Celé štyri dni bolo jej telo vystavené pre veriacich. Modlili sa pri ňom a ako amulety si brali kúsky z jej oblečenia, iní si odstrihli z jej vlasov, odrezali uši a iné časti tela. Neskôr šírili správy o zázrakoch, ktoré sa im stali po navštívení jej hrobu. Túžba vyhlásiť ju za svätú sa veriacim rýchlo naplnila. Proces okolo Alžbety Durínskej je ukážkou tzv. bleskových kanonizácií, typických pre 13. storočie. Nič to však nemení na tom, že pre každého z nás môže byť Alžbeta Durínska vzorom nie pre údajné zázraky a sebaobetovanie, ale pre jej silnú vieru v rovnocennosť všetkých ľudí.

Sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná

prehliadka na želanie k téme: osobnosť

informácie o prehliadke

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

Bratislavské noviny

Tento článok som písala pre Bratislavské noviny
a uverejnený bol v rubrike HISTÓRIA dňa 3.11.2019:
Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

i

zdroje

Hanzová Barbora | diplomová práca: Pramen života svaté Alžběty Tomáše Štítného ze Štítného a didaktická funkce díla

Lakatos Martin | príspevok na kere.sk: Martin Lakatos

Nádaská Katarína | článok pre katolickenoviny.sk: Svätá Alžbeta Uhorská bola ženou milosrdenstva

Schwandtnerova Monika | Origin And Life Of Elisabeth Of Hungary, e – ISSN 1857- 7431

Tarján M. Tamás | príspevok na madari.sk: Svätá Alžbeta z rodu Árpádovcov

Tomčík Vladimír | príspevok na sme.sk: Svätá Alžbeta Durínska sa narodila v Bratislave

Varga Zsuzsanna | príspevok na magistra-historia.sk: Svätá Alžbeta Uhorská (1207 – 1231)

Detská kniha Rómer, záchranca rozprávok podnieti zvedavosť

Detská kniha Rómer, záchranca rozprávok podnieti zvedavosť

Ideálna kniha pre každého, kto chce vo svojich deťoch vzbudiť záujem o históriu. A tiež o archeológiu. A o preparátorstvo. Rozprávkovo poňatý život Františka Floriána Rómera je plný krásnych myšlienok. Múdrych. Inšpiratívnych. Povzbudivých. Pre deti, aj pre dospelých. Knihu Rómer, záchranca rozprávok recenzovali aj 13-ročný Tomáš a 11-ročný Šimon.

Pred čítaním knihy odporúčam zjesť niečo sladké. Od prvej kapitoly, až dokonca, sa mi totiž zbiehali slinky na dobroty, ktoré autor Zoltán Szalay kde i tu spomína v jednotlivých rozprávkach. Dokopy je ich 17. Malý aj veľký čitateľ nimi putuje životom Františka Floriána Rómera, bádateľa, objavovateľa a záchrancu rozprávok.

FOTO: Katarína Králiková

František Florián Rómer
(12. apríl 1815 – 18. marec 1889)

poznámka: niektoré zdroje uvádzajú dátum narodenia 12.4., iné 15.4. Dátum úmrtia je niekde 8.3., inde 18.3.

Kto bol Rómer?

František Florián (Floridus) Rómer je pre mnohých Bratislavčanov známy ako spoluzakladateľ Múzea mesta Bratislavy. Pritom, k založeniu múzea sa dostal až ako zrelý muž.

Narodil sa v tom istom roku ako Ľudovít Štúr, teda v roku 1815. Detstvo prežil v rodnom Prešporku, kde pracoval jeho otec ako majster obuvník.

František Rómer prijal meno Florián (Floridus/ Flóriš) po tom, ako v 15-rokoch vstúpil do rehole benediktínov, u ktorých študoval za kňaza. Po skončení štúdii sa z neho stal vychýrený profesor.

Postupne sa však jeho život vyvíjal úplne iným smerom.

O jeho živote, plnom zvratov a inšpiratívnych rozhodnutí vám ponúknem blog už čoskoro, k príležitosti výročia jeho úmrtia (18. marca).

Prečo je Rómer záchranca rozprávok?

Knihu Rómer, záchranca rozprávok som prečítala za jednu hodinu. A to som si priebežne robila poznámky. Od začiatku mi vŕtala v hlave otázka, prečo má názov Rómer, záchranca rozprávok. Pochopila som to až na konci.

FOTO: Katarína Králiková

Knihu ilustroval Zsolt Lukács.
Jeho kresby nabádajú k detailnému pozorovaniu.

Priznám sa, prvé kapitoly sa mi čítali ťažko. Príbehy o drakoch, dinosauroch a iných -sauroch a ani o pravekých vtákoch ma nezaujali, aj keď, viem si predstaviť, že chlapci by z nich boli nadšení.

Iste by sa im páčila aj dobrodružná rozprávka o preparovaní zvierat.

Mňa viac zaujalo čítanie o tom, akými objavmi prispel František Florián Rómer k záchrane Dómu sv. Martina a obzvlášť počas bojov proti rakúskej armáde.

Veľmi inšpiratívne čítanie ponúka rozprávka o tom, ako bol Rómer vo väzení, kam ho uvrhol cisár Franz Jozef ako stúpenca bojovníkov za slobodu Uhorska. Tam, vo väzení, Rómer úžasne a tvorivo využil čas – a práve to môže byť pre mnohých nás inšpiratívne aj dnes, keď sa počas pandémie cítime už aj vo vlastných bytoch ako vo väzení. V Múzeu mesta Bratislavy sú dnes vystavené niektoré jeho diela, ktoré vtedy vytvoril.

Najviac sa mi páčila rozprávka o tom, ako František Florián Rómer vyvracal dobové klamstvá.

Krásne posolstvo ponúka predposledná rozprávka a v nej slová

Rozprávky ožijú vtedy, keď sa rozprávajú, keď sa dostanú k čo najväčšiemu počtu ľudí. Takto ich môžeš uchrániť pred zánikom. O toto sa musíš postarať.

My, dospelí, však vieme, že František Florián Rómer nebol ľudový rozprávkar. Ani autor detských rozprávok. O šírenie rozprávok sa postaral sebe vlastným spôsobom. Zozbieral vzácne, prastaré predmety, uložil ich vedľa seba (na výstavách i v múzeách) a nechal ostatných, nech z nich ľudia sami vypozorujú skutočný príbeh, alebo vymyslenú rozprávku, prípadne, niečo medzi tým.

Pozor, rozprávka!

Po celý čas, ako som čítala túto knihu, mi vírili v hlave otázky. Snáď pri každej vete. Postupným čítaním som však nachádzala odpovede, ale nie na všetky. Som si však istá, že tieto zvedavé otázky podnietia malých čitateľov bádať, skúmať, zisťovať, hľadať – a hlavne, pýtať sa. Lebo to považujem pri spoznávaní histórie za najdôležitejšie.

Kniha Rómer, záchranca rozprávok je ďalšou z tých, ktoré plnia to najdôležitejšie poslanie

podnecuje zvedavosť.

Chcela som to preveriť. Moje dcéry sa však zaujímajú skôr o literatúru faktu, alebo o poctivú fantasy tvorbu. A tak mi neostalo nič iné, len požiadať o názor chlapcov od susedov. Dala som im knihu na týždeň, ale vrátili mi ju už na druhý deň. Prečítali ju obaja. Jedným dychom.

Kniha je asi pre menšie deti. Je písaná ako rozprávka a je to dosť mätúce, lebo som nikdy nevedel, čo je pravda a čo si autor vymyslel. Ale aj napriek tomu je táto kniha zaujímavá.

Tomáš, 13 rokov

Kniha sa mi páčila, ale bolo mi čudné, že je (Rómer) raz v takom čase, raz v inom. To ma plietlo. Ale dobrá bola, fakt. Také zaujímavé veci tam boli.

Šimon, 11 rokov

FOTO: Katarína Králiková

Knihu do slovenčiny preložila Jitka Rožňová
a v slovenčine ponúka pestrú slovnú zásobu.

Tento blog nie je platená reklama. Napísala som ho s cieľom dať vám do povedomia ďalšiu zaujímavú knihu z vydavateľstva Bratislavské rožky, o. z., ktorá

  • u detí vzbudí záujem o históriu, o zberateľstvo a ochranu pamiatok,
  • pre dospelých ponúka množstvo zaujímavých tém na diskusiu s deťmi.

Kúpou knihy navyše podporíte občianske združenie Bratislavské rožky, ktoré sa už vyše 10-rokov aktívne podieľa na šírení pravdivých historických poznatkov cez knihy, podujatia, prednášky a prehliadky.

Kniha Rómer, záchranca rozprávok v knižniciach nie je, ale môžete si ju kúpiť za 10 € v e-shope na stránke:

https://bratislavskerozky.sk/produkt/florian-romer-zachranca-rozpravok/

PS:

Mimochodom, František Florián Rómer je mojou ďalšou inšpiratívnou osobnosťou. Blog o ňom som napísala na pokračovanie.

František Flóriš Rómer na ceste k vysnívanému povolaniu (1/3)

František Flóriš Rómer revolucionár v rodnom Prešporku (2/3)

František Flóriš Rómer prvý univerzitný profesor archeológie v Uhorsku (3/3)

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou. Citácie sú v pôvodnom znení. Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.
i

zdroje

Moje ♥ a ©.

SZALAY, Zoltán (2020) Rómer, záchranca rozprávok. Bratislava: Bratislavské rožky, o. z., ISBN 978-80-89927-13-5. slovenský jazyk, strán 56

Z jesene 2021 do kroniky

Z jesene 2021 do kroniky

Milujem učiť sa. Duša mi kvitne radosťou, keď môžem spoznávať dejiny. Keby to bolo možné, chcela by som vedieť všetko o všetkom. A ideálne tak, ako sa to stalo.

Viete, v tej pravdivej verzii, lebo s porekadlom, že históriu píšu víťazi, som sa stretla už niekoľkokrát.

A píšu o nej i tí, ktorí svoj vlastný názor na udalosti prezentujú ako fakt, ako pravdu, ako skutočnosť.

Práve preto rada chodievam na kurzy a na konferencie – tam sa môžem pýtať, tam vidím a cítim, kto rozpráva o dejinách, aký má názor a ako sa vyjadruje. To sa z kníh zvyčajne zistiť nedá.

Od septembra 2021 som bola na štyroch vzdelávacích podujatiach a začala som navštevovať jeden z najviac zaujímavých kurzov, na akom som kedy bola.

Múzeá spájajú II.

  • 23. septembra 2021, SNM – Historické múzeum

Toto bol medzinárodný seminár. Konal sa v Slovenskom národnom múzeu – Historickom múzeu, teda na Bratislavskom hrade. Pozvanie som naň dostala ako absolventka kurzu Múzejná pedagogika.

Tu je celý záznam, ale teda v skratke som sa dozvedela:

  • že v Rakúsku sa uzhodli na pojme sprostredkovateľ kultúry, u nás používame pojem múzejný pegagóg,
  • že sa môžeme stať dobrovoľníckym členom komisie Zväzu múzeí Slovenska, ktorý, okrem iného, sprostredkúva informácie o činnosti múzeí na Slovensku cez  http://zms.sk/
  • že, na základe 30-ročných skúseností rakúskych múzeí, je kľúčový priebežne aktualizovaný  profesijný opis,
  • že rieku Dunaj využívajú rakúske múzea na sprostredkovanie vedomostí o ochrane prírody, v rámci ktorého spolupracujú s lokálnymi lesníkmi a správcami,
  • že je rozbehnutá spolupráca medzi rakúskymi a slovenskými múzeami v okolí Dunaja a jedným z cieľov je zosieťovať inštitúcie environmentálneho vzdelávania,
  • že SNM – Hudobné múzeum v Dolnej Krupej vytvorilo niekoľko mimoriadne inšpiratívnych projektov (Slávnosť ruží, Ruža a stolovanie, Sedem divov, Tresaures,…)
FOTO: Katarína Králiková

Mgr. Alena Krátka z SNM – Hudobné múzeum v Dolnej Krupej
priniesla účastníkom ruže
z výsadby obnovovaného Rozária grófky Márie Henrietty Chottekovej

Príjemným bonusom pre osobne zúčastnených bola komentovaná prehliadka výstavy Kelti v Bratislave a tiež depozitu Slovenského národného múzea.

Už na druhý deň sa konalo ďalšie podujatie. Tentokrát webinár. Čo vám poviem. Počas webinárov sa dá aj žehliť, aj prevziať zásielku od poštárky, aj surfovať po internete, ak človeka zaujme niečo z príspevku vo webinári.

Živé dedičstvo a vzdelávanie

  • 24. septembra 2021, Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru, ÚĽUV

Tento online webinár bol plný ľudí, zanietených pre prácu v oblasti ľudovej kultúry. Tu sú ich zaujímavé prednášky.

Zo všetkých najviac mi v pamäti utkvelo fasicnujúce rozprávanie pani učiteľky chémie Lucie Dovalovej zo Základnej škole v malej obci Badín (okr. Banská Bystrica).

Spomínam si, že rozprávala o tom, ako na chémii priblížila žiakom výrobu modrotlače cez ich vlastný výskum, ako potom skúšali vyrobiť modrotlačovú farbu, následne ju použiť, následne z látky ušiť šaty, zorganizovať módnu prehliadku s programom a množstvom drobných, ale dôležitých vzdelávacích aktivít.

Dokonca majú aj vlastnú web stránku: https://mladychemik.webnode.sk/

Na ďalší deň, od soboty, 25. septembra 2021, mi začal 1-ročný kurz, o ktorom píšem na záver.

Medzičasom sa konala konferencia:

Panovnícka moc, jej atribúty, reprezentanti a výkon od včasného do neskorého stredoveku

  • 11. – 12. 10. 2021, Historický ústav SAV

Zúčastnila som sa jej s malou dušičkou, lebo od začiatku bolo jasné, že je určená pre odbornú verejnosť. A ja som len zvedavý nadšenec. Nedalo mi a tak som sa opýtala vedúceho oddelenia stredovekých dejín,  PhDr. Martina Štefánika, PhD., či sa môžem konferencie zúčastniť. Súhlasil.

Nuž takto, keď niekedy poviem, že som ani nedýchala, tak tu by som povedala, že som ani okom nemrkla. Také kapacity prednášali. A toľké zaujímavosti, novinky, nové pohľady na dejiny.

Najviac som obdivovala s akou úctou k pravde, k poznaniu pravdy hovoria.

Pánečku! Zážitok na celý život.

Táto konferencia nebola nahrávaná. Písala som si poznámky ako taký český žandár.

Keď konferencia na druhý deň končila, prišiel za mnou Mgr. Peter Bystrický, PhD a daroval mi, ako poďakovanie za účasť, zborník z predchádzajúcej konferencie. Bola som z toho tak prekvapená a tak dojatá, že som ani nevedela, čo mám povedať.

Azda najpríjemnejším prekvapením však pre mňa bolo, že i tieto veľké vedecké kapacity sú vo svojej podstate normálni, príjemní a sympatickí ľudia, dokonca so zmyslom pre humor.

No, vravím, bol to pre mňa zážitok na celý život.

Židovské stavebné dedičstvo na území Bratislavskej župy

  • 19. októbra 2021, Bratislavský samosprávny kraj

Dozvedela som sa toľko nových a zaujímavých informácií, že ani neviem, ktorú vyzdvihnúť. Môžete si pozrieť celý záznam z konferencie. Mne však najviac utkveli v pamäti a v srdci

  • fantasticky odprezentované príspevky, ktoré mal predseda Židovskej náboženskej obce, MUDr. Tomáš Stern
  • prezentácia histórie so všetkými súvislosťami a súčasnosti s podnecujúcim záverom o synagóge vo Svätom Jure, ktorú mala Mgr. Martina Orosová z Pamiatkového úradu SR
  • a predovšetkým, s láskou opísaná symbolika náhrobných kameňov, ktorú nám odprezentovala legendárna fotografka, pani Viera Kamenická zo SNM – Múzea židovskej kultúry.

Nuž a nakoniec to najlepšie.

Napriek tomu, že som už v roku 2017 absolvovala Kurz Sprievodca cestovného ruchu na Ekonomickej univerzite a napriek tomu, že najviac sa naučím samoštúdiom, rozhodla som sa, že absolvujem ešte jeden kurz.

Kurz sprievodca cestovného ruchu so špecializáciou na Bratislavu

  • 9/ 2021 – 5/ 2022, Bratislavské kultúrne a informačné stredisko (BKIS)

Tento kurz v roku 2016, keď som sa ho chcela zúčastniť, nemal na web stránke žiadne informácie. Písala som organizátorom, ale dozvedela som sa vtedy, že sa otvorí, keď sa naplní kapacita.

Pre mňa to bola nejasná odpoveď a preto som sa prihlásila na kurz Sprievodca cestovného ruchu, ktorý organizovala Ekonomická univerzita.

Vtedy som navyše chcela robiť sprievodkyňu po Slovensku.

Až postupom času, ako nám kurz bežal, som prehodnotila svoje možnosti a rozhodla som sa, že budem sprevádzať v Bratislave.

Oprávnenie som na to získala 3. júna 2017. Odvtedy sa učím a spoznávam dejiny samoštúdiom. Ono je to dosť neookrdinované, lebo mňa o dejinách Bratislavy zaujíma všetko a veľmi do hĺbky.

Ako vravím. Milujem učiť sa. Milujem čítať, spoznávať, porozumieť udalostiam, milujem, keď pochopím súvislosti.

Odvtedy som sa zúčastnila množstva prednášok, ktoré robí Múzeum mesta Bratislavy, občianske združenie Bratislavské rožky, Univerzitná knižnica, nezisková organizácia Národný Trust, Univerzita Komenského či Staromestské kultúrne centrum v Pistoriho paláci.

Absolvovala som tiež akreditovaný kurz Múzejný pedagóg a tiež naraz dva kurzy Dejiny a pamiatky Bratislavy I. a II. pod lektorským vedením Juraja Kuchárika zo SNM-Historické múzeum.

Čím viac sa učím, tým viac však mám pocit, ako toho málo viem. Hej, povedal to už Sokrates v 5. storočí pred n. l., i keď jeho verzia znela: Viem, že nič neviem.

Ale chápete, v porovnaní s tým, čo všetko chcem vedieť, viem toho napriek všetkému štúdiu stále veľmi málo.

Nuž, preto som sa prihlásila na kurz Sprievodca cestovného ruchu so špecializáciou na Bratislavu.

A som nadšená!!!

Ani nedýcham, keď počúvam prednášajúcich. Ach, vedia tak veľa a tak zaujímavo, tak pútavo rozprávať. Je to pôžitok počúvať ich.

Kiežby som si to všetko pamätala.

Po prednáškach sa teda opäť vraciam k samoštúdiu, ale tentokrát je to iné. Tentokrát to už má hlavu a pätu. Navyše, o kurze už BKIS informuje na profesionálnej úrovni.

V každom prípade, to množstvo učenia, ach to je radosť, to je radosť a nadšenie.

Drahé moje, drahí moji, verte,

aj vy sa máte na čo tešiť,

lebo ja vám o všetkom čo sa dozviem s nadšením porozprávam na našich prehliadkách.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Spojené národy pre vzdelávanie, vedu a kultúru – v skratke UNESCO

Koncom apríla 1945 zaútočili vojaci sovietskej Červenej armády na fašistický Berlín. O pár dní na to, 30. apríla spáchal 56-ročný Adolf Hitler samovraždu. Tým pomaly, ale isto končila šesť rokov trvajúca druhá svetová vojna. Na opačnom konci sveta, v San Franciscu, sa v tom istom čase stretli diplomati najvyspelejších štátov sveta na konferencii, ktorá mala jediný cieľ.  

Čechov a Slovákov na konferencii v San Franciscu zastupoval syn nebohého prezidenta, 59-ročný Ján Garique Masaryk a tiež syn slovenského národovca, 61-ročný Vladimír Svetozár Hurban spolu s ďalšími desiatimi pánmi a troma dámami.

Cieľom účastníkov konferencie bolo zabrániť ďalšej svetovej vojne. Po 62 dňoch náročných rokovaní podpísali dohodu, známu ako Charta OSN.

Vznik UNESCO – 16. 11. 1945

O pár mesiacov, 24. októbra 1945 sa zástupcovia 50-tich štátov dohodli na založení Organizácie Spojených národov (OSN).

Medzi zástupcami, ktorí stáli pri zakladaní OSN boli aj Vladislav Svetozár Hurban, Ján Papánek a Ivan Krno.

V rámci OSN  zriadili 16. novembra 1945 zástupcovia 37 krajín organizáciu Spojené národy pre vzdelávanie, vedu a kultúru. Po anglicky United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization. V skratke UNESCO.

ZDROJ: © UNESCO / Eclair Mondial

Otvorenie prvej generálnej konferencie
Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO)
na Sorbonne v Paríži 20. novembra 1946.

Z Ústavy UNESCO:

Slobodné a neobmedzené vzdelávanie národov sveta a slobodná a neobmedzená výmena nápadov a vedomostí sú nevyhnutné pre rozvoj ľudského blahobytu a pre zachovanie bezpečnosti a mieru.

O 27 rokov neskôr, 16. novembra 1972 podpísali vtedajšie členské organizácie UNESCO osobitnú dohodu.

Jej cieľom sa stala katalogizácia a ochrana kultúrnych a prírodných lokalít mimoriadneho významu ako spoločného dedičstvo ľudstva.

Tak vznikol tzv. Zoznam pamiatok UNESCO, resp. Zoznam lokalít Svetového dedičstva UNESCO.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

„Pani Kardossová mala vždy celý dom voňavý,“ spomína 85-ročná pani Božena

Nepoznali sme sa. Nevedeli sme o sebe nič. Spájala nás však etnografka Drahotína Kardossová Križková (1867 – 1944).  Ja som o nej písala, ona sa u nej hrávala, spoznávala liečivé byliny a aj našich národných velikánov. Naposledy videla pani Kardossovú ako 7-ročná. Celý život na ňu myslela. Odložila si všetky výstrižky z novín so zmienkou o Drahotíne Kardossovej. S úctou opatruje aj rodinné fotky, ktoré jej ponechal vnuk Drahotíny Kardossovje Križkovej. 

Prešli celé roky, ba desaťročia. Pani Božena z Majera (dnes súčasť Banskej Bystrice) oslávila v roku 2021 krásnych 85 rokov. V obdivuhodnej kondícii. Na Drahotínu Kardossovú Križkovú nikdy nezabudla.

Keď sa naučila pracovať na počítači, objavila môj článok o inšpiratívnej osobnosti Drahotíne Kardossovej Križkovej. Veľmi ju potešilo, že sa o túto zabudnutú osobnosť našich dejín tiež niekto zaujíma, že o nej píše.

 

prológ k rozhovoru o pani Kardossovej

Jedného dňa, začiatkom apríla 2021 mi zazvonil mobil. 

“Ja volám z Banskej Bystrice…” ozval sa v ňom zastretý ženský hlas.

Okamžite som sa preľakla, že sa stalo niečo našej mamke.

 

“Čítala som váš článok o Drahotíne Kardossovej Križkovej…” pokračovala tá pani a mne sa vzápätí tak uľavilo, až som si musela sadnúť.

“… ja mám jej fotky, aj pohľadnice a rada by som vám ich dala, lebo ste písali, že žiadnu fotku Drahotíny nemáte a preto ste si ju nakreslili…” – pri týchto slovách som spozornela.

“Jeminku. To vážne? To by bolo úžasné!”

A tak sa rozprúdila naša, vtedy vyše hodinová debatka s pani Boženkou. Povedala mi, že ako malé dievčatko sa k pani Kardossovej chodievala hrávať. To už som bola vo vytŕžení.

Dohodli sme si stretnutie, ktoré sme konečne, po pol roku, v utorok 21. septembra 2021 zrealizovali.

FOTO: Katarína Králiková

Pani Boženka mi ukázala svoju zbierku zaujímavostí o Drahotíne Kardossovej Križkovej

Kto je pani Kardossová?

„Niekto by o nej mal natočiť film,“ povedala viackrát počas nášho rozhovoru pani Boženka.

Drahotína Kardossová Križková bola skutočne neobyčajná, výnimočná žena. Vzhľadom dosť nenápadná, priam všedná. Ale duchom, odvahou a inteligenciou to bola mimoriadna osobnosť.

Písala som o jej živote blog. Je fakt dobrý, potom si ho prečítajte. Na konci tohto blogu naň ponúkam link. Ale teda, v skratke si pripomeňme, kto bola Drahotína Kardossová Križková.

Narodila sa 7. apríla 1867 v Kremnici. Vyrastala v rodine národovcov. Jej otec, zakladateľ Múzea mincí v Kremnici, Pavel Križka bol aktívny bojovník za práva slovenského národa v čase násilnej maďarizácie. I všetci štyria jej súrodenci sa významne zapísali do dejín Slovenska. Mimochodom, Drahotína hovorila po nemecky, maďarsky a rusky.

Od mladosti zanietene povzbudzovala ženy, aby ubránili slovenské tradície, zvyky, kroje, piesne, povesti, rozprávky a hlavne tisíceré výšivky. Jednoducho všetko. A hlavne slobodu. A rovnoprávnosť s ostatnými národnosťami v Uhorsku.

S týmto burcovaním pokračovala aj po sobáši s Alexandrom Kardossom, ktorý bol ako ona rovnakého zmýšľania. Veď práve preto sa za neho vydala.

Postupne sa im narodilo päť detí a keď hrozilo, že budú musieť navštevovať maďarské školy, rozhodli sa Kardossovci presťahovať do českého mesta Kroměříž. A tam pokračovali. Podporovali študentov, sprostredkúvali pre nich knihy, aj informácie. Hlavne Drahotína Kardossová.

Tak sa aj stalo, že ju jedného dňa na začiatku prvej svetovej vojny odviedli policajti do Viedne a vo vyšetrovacej väzbe, neskôr vo väzení na viacerých miestach, musela zostať až do konca vojny.

Posledné roky života strávila v dedinke Majer, do ktorej sa v roku 1939 presťahovala aj rodina pani Boženky.

A tu začína naše rozprávanie a jej spomínanie…

Drahotína Kardossová zbierala liečivé bylinky

Z rozprávania pani Boženky som sa dozvedela o jej prvom zoznámení sa s pani Kardossovou. Po Veľkej vojne sa Kardossovci vrátili z Čiech na Slovensko. Kúpili si v dedinke Majer (dnes súčasť Banskej Bystrice) starý dom s hospodárskymi budovami.

Keď zomrel muž pani Kardossovej, chodievali k nej mladé dievčatá učiť sa. Pani Boženka mala v tom čase šesť-sedem rokov. Už si to presne nepamätá. Bolo leto a ona pásla husi.

Vždy, keď išla okolo Kardossových, spomalila krok a obdivne hľadela do záhrady. Lákala ju záplava farebných kvetov, o ktoré sa starala pani Kardossová s dievčatami.

Možno to boli jej chovankyne, boli štyri, ale myslím, že u nej nebývali. Raz ma zavolali k sebe, aby som sa prišla pozrieť na kvety zblízka. Išla som, veď som bola zvedavá.

Odvtedy malá Boženka chodievala k pani Kardossovej skoro každý deň.

Pani Kardossová s tými dievčatam zbierala po lúkach liečivé byliky. Raz ma aj pozvala ochutnať omáčku zo šťavy, ako sme hovorili šťavelu.

Pri tej príležitosti si pani Boženka spomenula na tulipány.

Môj otec bol raz maľovať u Vansových a pani Terézia Vansová mu za to dala cibuľky krásnych tulipánov, ktoré jej kedysi dala pani Kardossová. Tak sme mali aj my v záhrade niečo od pani Kardossovej.

Pani Kardossová o velikánoch

So žiarou v očiach spomínala pani Boženka i na to, ako ju pani Kardossová pozvala do svojej zimnej záhrady, ktorú mali na prízemí.

FOTO: Katarína Králiková

Dom Kardossových v obci Majer cca v roku 1939

V tej izbe mali veľké okná s výhľadom na hory. Pani Kardossová tam mala zriadenú takú výstavu. Bola to taká polica so všelijakými vecami. Najviac ma zaujal zvláštny sklenený trojstranný obraz. „To sú naši velikáni, Boženka.“ povedala mi pani Kardossová. Bol tam vľavo Masaryk, v strede Beneš a vpravo Štefánik. Pani Kardossová mi o nich s hrdosťou rozprávala.

Ja som s nadšením počúvala o tom, ako pani Boženka spomínala, že tie chovanky pod vedením Drahotíny Kardossovej vyrábali domčeky pre bábiky.

U pani Kardossovej vyrábali domčeky pre bábiky

Opisovala mi, ako zošívali jednotlivé stany kartónu, ako izbičky zdobili malým nábytkom vyrobeným z odpadkov. Domčeky potom rozdávali sirotám. Jeden dostala aj malá Boženka, hoci nebola sirota. Pani Kardossová ju však mala veľmi rada.

U pani Kardossovej vždy nádherne voňal celý dom. Ona totiž zbierala aj šišky a dávala ich do ohňa. Z toho bola vôňa v celom dome. Ale inak, aj inokedy, aj v lete to u pani Kardossovej krásne voňalo. To asi z tých byliniek, ktoré sušila. Na tú príjemnú vôňu v jej dome si dodnes dobre pamätám.

Spomienky pani Boženky na Drahotínu Kardossovú Križkovú boli popretkávané väčšími i menšími odbočeniami od témy. I samotný život pani Boženky je zaujímavý a inšpiratívny. O jej vzdelaní rozhodol otec. Mala študovať za chemičku, ale ten smrad v laboratóriu a chemické výpary v bratislavskej továrni, kde boli na exkurzii mladú Boženku celkom odradili. Vzoprela sa, našla si brigádu, neskôr prácu a ku chémii sa viac nevrátila. Zaujímavé však je, že jej dcéra áno. A je dokonca medzinárodne uznávanou chemičkou.

Ale späť k Drahotíne Kardossovej Križkovej.

Z rozprávania pani Boženky som sa dovzedela, že Drahotína Kardossová Križková mala veľký herbár, ktorý odovzdala archeológovi Andrejovi Kmeťovi. Ona bola jeho aktívnou spolupracovníčkou.

Pri poslednej spomienke však pani Boženka zosmutnela.

Raz som išla s husami okolo domu pani Kardossovej a videla som, že sú dokorán otvorené dvere. Vbehla som rýchlo dovnútra, ale nikde som nikoho nevidela. To už chodili po dedine slovenskí vojaci. Bolo to niekedy na začiatku školského roka v 1944-tom roku. Aj u pani Kardossovej sa nejakí ubytovali. Vtedy k nej už chovankyne nechodievali. Keď som v dome nikoho nenašla, poriadne som zavrela dvere, aby nám vojaci nezobrali naše domčeky pre bábiky.

Pri tejto spomienke sme sa pousmiali a pani Boženka pokračovala:

Ale potom som videla, ako z domu vychádzajú vojaci s nosidlami a na nich som videla pani Kardossovú. Mala len tak slabo pootvorené oči, mierne sa na mňa usmiala. Viete, ona sa veľmi neusmievala, lebo jej chýbal zub.

To ja som už vedela z knihy spomienok, ktoré Drahotína Kardossová Križková napísala po návrate z väzenia. Tam, pre zlú stravu a nedostatok vitamínov prišla o niekoľko zubov. Celý život ju to trápilo.

„Kde ju beriete?“ pýtala som sa vojakov. „Do nemocnice, je chorá.“ povedali mi. Odvtedy som pani Kardossovú nikdy nevidela. Ani o nej nikto nevedel. Viem len, že ju pochoval evanjelický farár, lebo ona bola evanjelička.

Po vyše troch hodinách rozhovoru a spomínania sme sa s pani Boženkou vybrali na starý cintorín v Majeri, kde je pochovaná Drahotína Kardossová Križková.

FOTO: Katarína Králiková

Lipy vpravo vysadila Drahotína Kardossová Križková.
Pod nimi je pochovaný jej manžel Alexander Kardoss, dcéra Jarmila a syn Dušan, ktorý ako legionár zahynul počas prvej svetovej vojny.
Pochovaná je pod lipami aj Drahotína Kardossová Križková.

Pani Boženka pravidelne navštevuje hrob Drahotíny Kardossovej Križkovej, i jej rodinu, a tiež neďaleko pochovaných svojich rodičov.

Vždy všetkým prinesie vlastnoručne vyrobené aranažmány. Aj teraz tomu tak bolo.

Symbolicky zvolila kvety v národných farbách, v bielej, modrej, červenej. Dozdobila ich šiškami, ako znak osobnej spomienky na vôňu v dome pani Kardossovej.

Bola som z toho dojatá. Krásne gesto, o ktorom som ja iba uvažovala, ale pani Boženka to zrealizovala, bez toho, aby sme sa o tom predtým rozprávali.

Drahotína Kardossová Križková má na hrobe uvedené, že bola národopisná pracovníčka. Zdá sa mi to príliš krátke, priveľmi všeobecné. Ale motto, ktoré má vytesané do náhrobného kameňa, jej slová, tie sú nadčasové, večné, výstižné a stále inšpiratívne tak, ako je inšpiratívna samotná Drahotína Kardossová Križková.

Nenávist vzbuzuje sváry

ale láska prikrýva

všecka přestoupení.

Nech sa páči, tu je sľúbený link na blog, v ktorom nájdete aj fotky, ktoré mi dala p. Boženka:

Etnografka Drahotína Kardossová Križková odolala politickému tlaku

Poďakovanie

Zo srdca ďakujem pani Boženke za to, že sa so mnou podelila o svoje spomienky na Drahotínu Kardossovú Križkovú. Bolo ich ešte oveľa viac a ja si veľmi vážim, že si ich nenechala len pre seba.

Dohodli sme sa, že nabudúce, keď za ňou prídem, pôjdeme sa pozrieť aj na Kardossových dom. Už sa teším.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Moje ♥ a ©.