Ignatz Feigler st. (1791 – 1847) bol svojho času moderný architekt a staviteľ. Pritom, svoj rodný Prešporok budoval so skutočnou úctou k histórii. Nielen stavbami, ale i srdcom. Keď 12. februára 1847 zomrel, zanechal po sebe niekoľko rozrobených stavieb a troch synov, ktorým vytvoril pevné základy pre úspešnú kariéru. No nielen preto je mojou ďalšou inšpiratívnou osobnosťou práve Ignatz Feigler st. 

Ignátz Feigler starší mi svojou prácou a životným posolstvom pripomenul môjho, nášho otca. Tiež bol architekt. Tiež bol staviteľ. Aj podnikateľ, akurát, že nemal v sebe obchodného ducha. Chápavo toleroval neplatičov dovtedy, až kým nebol nútený svoju, s láskou vybudovanú, dielňu zatvoriť.

Živiť sa však nejako musel. Odišiel za prácou do Čiech a tam, jedného dňa, práve v deň odchodu domov, odišiel ešte skontrolovať lešenie na stavbe. Veľmi pršalo. Neviem, čo sa stalo, ale to lešenie sa uvoľnilo a zrútilo. Môj otec padal a tie ťažké tyče ho zabili. Mal 47 rokov.

Ignátz Feigler st. mal o deväť rokov viac keď rovnako náhle zomrel. Zostala po ňom úspešná, rozbehnutá staviteľská firma Feigler, traja samostatní synovia, milujúca manželka a stavby, ktoré sú krásne dodnes.

Poďme ale nahliadnuť do doby, v ktorej vyrastal.

Prešporok na začiatku 19. storočia

V polovici marca 1790 prišiel do Prešporku hlásnik z Viedne. Oznamoval, že nebohý kráľ Jozef II. zrušil na smrteľnej posteli povinné číslovanie domov. Ľudia, celí naradostení, sňali tabuľky s číslami hneď, ako hlásnik dobubnoval.

Možno aj preto nevieme, v ktorom dome žili Feiglerovci, keď sa im o rok, teda v apríli 1791 narodil syn Ignatz. Vieme len, že vlastnili dom v Podhradí.

Bola to samostatná lokalita pod Bratislavským hradom, zvaná Schlossgrund/ Schlossberg. Predstavme si ju medzi Mlynskou dolinou, riekou Dunaj a Prešporkom.

Toto hlavné a korunovačné mesto Uhorska, malo za sebou 15 rokov búrania hradieb a výstavby domov. Pevný most cez Dunaj však bol ešte dlho iba snom.

Požiare v Prešporku zničili domy

Stavebný rozmach však prerušovali požiare. Kým malý Ignatz Feigler oslávil 10. narodeniny, postihlo mesto Prešporok až osem zničujúcich požiarov. Z toho šesť počas leta v roku 1800. Ľudia mali vtedy dokonca podozrenie z podpaľačstva. Vinníka však nenašli. Väčšmi ich trápilo, kde budú po požiari bývať.

Tieto všetky okolnosti dozaista vplývali na mladého murárovho syna Ignatza Feiglera, keď sa priúčal otcovmu remeslu. Domy, ktoré následne postavil a aj domy, ktoré v ďalších desaťročiach postavili jeho synovia, poskytli domov mnohým obyvateľom Prešporka.

Storočie Feiglerovcov

Azda i preto je kniha, z ktorej som najviac čerpala, nazvaná Storočie Feiglerovcov. Túto, podrobne spracovanú publikáciu vytvorili, po niekoľkoročnom výskume, historička architektúry Jana Pohaničová a historik umenia Peter Buday. Ďalšie zdroje uvádzam, ako vždy, na konci blogu.

Moje drahé čitateľky, moji drahí čitatelia, urobte si pohodlíčko, ideme spoznať inšpiratívnu osobnosť, Ignatza Feiglera st., ku ktorému mám ja osobne akési citové puto.

Autori spomínanej publikácie Storočie Feiglerovcov bádali v Archíve mesta Bratislavy a popísali celý rodokmeň Feiglerovcov. Čerpali aj z poznatkov od priamych potomkov Feiglerovcov, ktorými sú súrodenci Béla Szalai a Katalin Szalay. O Ignatzovi Feiglerovi st. sa však toho dalo zistiť len málo. Vďaka i za to. Rodová línia Ignatza Feiglera st. siaha na začiatok 18. storočia, k jeho starému otcovi kamenárovi z Podhradia.

Kameň v rodokmeni

Starý otec, Martin Feigler (1699 – 1752) mešťan z Podhradia, živil rodinu ako furman. Predstavujem si, že ako furman vyvážal kameň na prestavbu hradu, i keď je to málo pravdepodobné.

Pojem furman má základ v slove fúra, ktoré označuje naložený voz ako objemovú mierku. Pochádza zo staronemeckého slova vuore > Fuhre > fahren, vo význame cestovať naloženým vozom. Označenie furman teda vzniklo spojením slov Fuhre a Mann, čiže muž. Furmani prevážali prevažne tovar. 

V každom prípade, o spomínanom furmanovi Martinovi Feiglerovi vieme len toľko, že z dvoch manželstiev mal spolu 12 detí. Z druhého manželstva mal syna Franza.

Franz Feigler (1733 – 1806) bol palierom počas stavby paláca na Bratislavskom hrade. Palier, to bola pozícia u murárov na úrovni medzi tovarišom a majstrom. Palier zodpovedal za skupinu 8 – 10 tovarišov a priúčal sa priamo od majstra. Franza Feiglera prijal za paliera dvorný staviteľ Márie Terézie, majster Franz Karl Römisch.

Murár Feigler z Podhradia má ďalšieho syna

Tak ako Martin, aj jeho syn Franz Feigler bol dvakrát ženatý. Jeho druhá manželka, Elisabehta Kitl (1755 – 1824), bola od neho mladšia o 22 rokov. Práve s ňou mal, vo veku 58 rokov, ako piate dieťa, ďalšieho syna. Narodil sa im 19. apríla 1791 a pokrstiť ho dali menom Ignatz v Dóme sv. Martina. Krstnými rodičmi mu boli zámočnícky majster Franz Fischer, jeho matka Uršuľa a Christian Fischer.

Plodný rok 1791

Mimochodom, v roku 1791 sa narodil aj autor hry Kocúrkovo, Janko Chalúpka. A tiež maďarský národný buditeľ gróf Štefan Sečéni. Osobnosti, ktoré v dospelosti formovali dejiny 19. storočia.

Pre nás je však teraz najdôležitejšie, že Ignatz Feigler mal počestný pôvod, čo bola prvá a základná podmienka pre to, aby sa mohol stať murárskym učňom.

Ignátz Feigler sa učil u najlepších

Kamenári a murári sa v niektorých oblastiach dosť líšili od ostatných remeselníkov. Jednou z nich bolo aj vzdelávanie. Stať sa majstrom si vyžadovalo splnenie časovo aj finančne náročných podmienok. Platilo, že v kamenárskej dielni má učeň stráviť 5 rokov a v murárskej dielni 3 roky. Ak sa však vyučený murár chcel ešte vyučiť aj za kamenára, musel absolvovať v kamenárskej dielni ďalšie 3 roky. Učňami sa chlapci stávali až okolo 12. – 13. roku. V cechových štatútoch však mali niekoľko výnimiek. Týkali sa príbuzenských vzťahov. Napríklad, majstrov syn mal povinnú iba polovičnú dobu učenia, pretože “remeslu sa priúčal od otca”.

Ignátz Feigler st. sa zrejme murárskemu, a snáď i kamenárskemu, remeslu priúčal od detstva, pri otcovi. Učňovské roky ale strávil u cudzích majstrov, čo bolo tiež pomerne neobvyklé. Pravdepodobne preto, lebo keď mal Ignatz 10 rokov, jeho otec mal už 68 rokov a manuálne ťažkú murársku prácu už nevládal vykonávať.

Učňovské roky Ignatza Feiglera

Ignatz Feigler bol učňom u dvoch majstrov.

• u prešporského majstra kamenára Andreja Benka,
• u prešporského majstra murára Antona Danka.

Pravdepodobne sa u oboch učil dokopy tri, možno štyri roky. Keď mu 22. februára 1806 zomrel otec, vybral sa, ako 15-ročný, na vandrovku.

Vandrovné roky Ignatza Feiglera

Vandrovné roky, prežil Ignátz Feigler v nemecky hovoriacich krajinách. Ako tovariš pracoval u majstrov v Bavorsku, v Bádensku a vo Württembersku.

Predpísaná dĺžka vandrovky bola dva roky. Ignatz Feigler však vandroval, zdá sa, dlhšie. V cudzine zostal celých päť rokov, pretože vieme, že v roku 1811 začal pracovať vo Viedni.

Tam sa jeho veľkým vzorom stal najvýznamnejší rakúsky predstaviteľ klasicizmu v architektúre, profesor Viedenskej akadémie výtvarného umenia, Jozef Kornhäusel [:kornhojzel] (1782 – 1860), autor viacerých stavieb vo Viedni, v Badene a tiež na Morave, konkrétne pri Ledniciach a Valticiach.

Do služieb architekta Kornhäusela vstúpil Ignatz Feigler ako 20-ročný. Spočiatku praxoval ako kreslič, neskôr už pôsobil ako palier, čiže stavbyvedúci. Strávil tam osem rokov. Azda i preto je Ignatz Feigler st. považovaný za najvýznamnejšieho bratislavského predstaviteľa klasicizmu v architektúre.

Vandrovné roky ukončil Ignatz Feigler na jar v roku 1818. Medzitým sa v roku 1814 uskutočnil slávny Viedenský kongres, ktorého sa zúčastnil aj zanietený reformátor Štefan Sečéni. Obaja však boli ešte príliš mladí na to, aby ich vyššie postavení, a hlavne starší súčasníci, akceptovali.

Majstrovská skúška

Ako bolo zvykom, Ignatz Feigler sa po návrate domov, do Prešporku, v roku 1818 iste hneď hlásil u svojho učňovského majstra Antona Danka. Ten skontroloval vandrovnú knižku a poslal ho na magistrát. Taký bol postup.

Ignátz Feigler žiadal na magistráte o povolenie na trvalý pobyt. A tiež o členstvo v murárskom cechu, teda vlastne, vtedy to bol Živnostenský spolok murárov a kamenárov. Zriadili si ho už v roku 1776, keď zanikol Cech kamenárov a murárov. Murári a kamenári boli dokonca jedni z prvých, ktorí zanechali zastaralé cechové regule a zriadili si spolok v súlade s centralistickými nariadeniami Márie Terézie.

Zvyčajnou podmienkou prijatia do spolku bolo

• načrtnúť a postaviť 3-poschodový dom s pivnicou, samozrejme, so súhlasom toho, pre koho staval,
• urobiť rozpočet materiálu i celkových nákladov
• a pri obhajobe opísať, ako by sa dal dom postaviť čo najefektívnejšie.

Ignatz Feigler v spolku murárov

Vtedy, na jar roku 1818, zrejme na najbližšej schôdzi, zadali podmienky a termín majstrovskej skúšky pre Ignatza Feiglera. Mal zhotoviť  projekt mestského paláca. Ale nemusel ho postaviť.

Ignatz Feigler sa okamžite pustil do práce. Včas dielo dokončil, predložil ho členom Živnostenského spolku murárov a kamenárov, zaplatil požadovaný poplatok, aj povinné postenie, a tak členovia opäť zasadli, aby preskúmali jeho projektovú dokumentáciu.

Okrem kvality projektu, a splnenia požadovanej dĺžky vandrovných rokov, prihliadali aj na to, že Ignátz Feigler viedol mravný život.

Členovia Živnostenského spolku murárov a kamenárov teda rozhodli a dňa 13. decembra 1818 prijali Ignatza Feiglera medzi seba.

O dva dni mu udelili aj meštiacke práva. Tým sa začala úspešná kariéra veľkého prešporského staviteľa.

S manželkou vychovávali synov k patriotizmu

O súkromnom živote Ignatza Feiglera st. sa dá zistiť len málo. Takmer nič. Azda len to, že sa ako 29-ročný zosobášil s 21-ročnou snúbenicou Katarínou Keckeis, dcérou obchodníka s bielym riadom.

Sobáš mali cez fašiangy, v nedeľu, 9. januára 1820. Ešte v tom roku sa tiež stali rodičmi.

Ignatz Feigler získal prívlastok starší

Totiž, už 20. novembra 1820 sa im narodil prvý zo štyroch synov. Dostal meno po svojom otcovi. A tak čerstvý otec Ignatz Feigler získal prívlastok starší.

O dva roky priviedla jeho manželka na svet ďalšieho syna. Meno mu dali po starom otcovi. Volal sa Franz a bol to práve on, kto mal neskôr vlastného syna menom Alexander. On bol posledným členom tohto bratislavského staviteľského rodu Feiglerovcov.

Po ďalších dvoch rokoch sa Ignatzovi staršiemu narodili dvojčatá, chlapci Karol a Imrich, avšak ten druhý, ako dvojtýždňové bábätko, zomrel.

Patriotizmus v srdci

So svojou rodinou žil Ignatz Feigler st. v dome, ktorý si postavil na Župnom námestí (dnes na jeho mieste stojí budova Najvyššieho súdu). Budovy, ktoré ich synovia neskôr vytvorili svedčia o skutočnom patriotizme k mestu, v ktorom žili, v ktorom sa narodili.

Patriotizmus, ako láska a hrdosť na svoje mesto totiž nie je dedičné. Nezískavame ho pri narodení, ale výchovou. A vzorom, dobrým príkladom. Ten, ktorý dal Ignatz Feigler st. svojim synom, by mohol byť inšpiratívny pre mnohých rodičov aj dnes.

Tvoril srdcom, staval s odvahou

Uvažujem, ako asi prebiehal bežný deň Ignatza Feiglera st. Popravde, veľmi si ho neviem predstaviť v montérkach, s murárskym náčiním v rukách. Domnievam sa, že keď získal meštianske práva, i členstvo v Združení murárov a kamenárov, jednoducho, že si zriadil dielňu a pôsobil tam skôr ako taký manažér. Ktovie, ako to naozaj bolo…

Zo stavby do kancelárie

Ak vychádzam z toho, že už vo Viedni pôsobil ako kreslič, a neskôr ako palier, tak zrejme nebudem ďaleko od pravdy, že síce na stavbách mohol pracovať, ale skôr ako taký, dnešnou rečou povedané, stavbyvedúci.

A potom, postupne mu prichádzali objednávky, zákazky, noví klienti, spočiatku azda len od mešťanov, neskôr aj od samotného mesta či cirkvi. A tak, postupne, zrejme aj Ignatz Feigler st. prešiel od fyzickej práce na stavbách, k tej projektovej, obchodníckej, teda takpovediac kancelárskej.

V ústrety klientom

Zaujímavé je, že Ignatz Feigler st. už azda od prvých zákaziek poskytoval svojim klientom komplexný servis. Sprostredkoval, neskôr aj dodával, stavebný materiál. Poskytoval nie iba projektovú dokumentáciu, ale aj rozpočet a celú realizáciu stavby. Vrátane murárov a ďalších remeselníkov, vrátane obedov pre nich.

Klient tak bol odbremenený od starostí, keďže komunikoval iba s jednou osobou, Ignatzom Feiglerom st. Tento servis dovtedy nebol obvyklý a novým zákazníkom sa to veľmi páčilo. Navyše, Ignatz Feigler st. ručil za kvalitu materiálu i celej stavby. Spokojných zákazníkov pribúdalo a dobré meno staviteľa Feiglera sa šírilo.

Privilégia tovarišov

V tejto súvislosti už len dodám, že murári, teda aj majster murár Ignatz Feigler st., zamestnávali neraz aj viac ako 100 tovarišov.

Kamenárske a murárske práce sa na začiatku 19. storočia vykonávali len za denného svetla. Pracovali od 5:00 hodiny ráno až do 19-tej hodiny večer. Samozrejme, s prestávkami na raňajky a obed. Stavovali sa u majstra, čo znamená, že Ignatz Feigler st. musel mať čosi ako závodnú jedáleň. Alebo ďalších zamestnancov, možno ženy, na zabezpečenie stravy tovarišom. I keď, pochybujem, že dostali trojchodové menu. Možno len nejaký hustý vývar s chlebom. Ktovie…

Ešte je zaujímavé, že u kamenárov a murárov sa tovariši mohli, na rozdiel od iných remesiel, aj ženiť. Zrejme preto, aby sa dosiahla ich bezúhonnosť po celý čas výstavby. Ako som spomínala, stať sa majstrom murárom bolo finančne náročné. Prijímací poplatok bol dosť vysoký a navyše, uchádzač sa musel stať aj mešťanom, čo vyžadovalo vlastníctvo nehnuteľnosti a ďalšie výdavky. Mnohí práve preto zostali tzv. veční tovariši.

Ignatz Feigler nemal konkurenta

V  roku 1822 boli v Prešporku už len siedmi majstri murári, ktorí mali dielňu s tovarišmi a učňami. S najväčšou pravdepodobnosťou bol jedným z nich aj Ignatz Feigler st.

Aj neskôr bol jediným skutočným a porovnateľným konkurentom Feiglerovcov architekt Ferdinand Kittler a jeho spoločník Karl Gratzl. Tí si však firmu Kittler & Gratzl zriadili až v roku 1876, teda dávno po smrti Ignatza Feiglera st. On, zdá sa, nemal žiadneho porovnateľného konkurenta.

Myslím si však, že je potrebné mať stále na pamäti vtedajšiu dobu a okolnosti. Nuž ale, nech bolo ako bolo, diela Ignatza Feiglera st. by aj dnes obstáli v konkurencii najkrajších stavieb v Bratislave.

Diela staviteľa Ignatza Feiglera st.

Ignatz Feigler st. sa podieľal na 19 architektonických dielach. Buď ako projektant, alebo ako staviteľ. Väčšinou však ako projektant a staviteľ zároveň.

Trochu štatistiky

Dva jeho návrhy neboli nikdy realizované.

Šesť stavieb, ktoré vytvoril boli asanované, teda zbúrané a na ich miestach stojí niečo iné. Medzi ne patria

• Kaplnka Panny Márie Snežnej, ktorú bezplatne naprojektoval a stavebne dozoroval v roku 1824. Dnes na jej mieste stojí väčší kostol z roku 1945.
• Mýtna stanica, čiže hostinec a strážny dom, pri pontónovom moste, ktorú dokončil v roku 1929.
• Obytný nájomný dom na Námestí SNP z roku 1830. Na jeho mieste stojí Obchodný dom Dunaj.
• Obytný nájomný dom na Suchom mýte č. 9 z roku 1831. Na jeho mieste stojí polyfunkčný dom.
• Hotel U zeleného stromu z roku 1846. Dnes je na jeho mieste hotel Carlton.
• Domy na dnešnom Rázusovom nábreží realizoval už so svojim synom Ignatzom ml., ich dokončenia sa však nedožil. Na ich mieste dnes stoji hotel Devin a hotel Park Inn.

Väčšina stavieb Ignatza Feiglera st. dodnes stojí. Pozrime si ich chronologicky.

Zachované diela Ignatza Feiglera st.

Prvá zo zachovaných budov je komplex Kostola a mestského špitála sv. Ladislava. Ignátz Feigler st. najprv musel zdemolovať predchádzajúce, schátrané budovy špitála i kostola. S prácami začal na jar 1830.

V októbri 1830 už pokladali základný kameň novej stavby a to za prítomnosti kráľa Ferdinanda V. O necelý rok, 8. septembra 1831 bol kostol aj špitál hotový a slávnostne vysvätený. V roku 2021 si teda pripomíname 190. výročie jeho dokončenia.

• Mimochodom, od roku 1840 bol Ignatz Feigler st. aktívnym členom v Meštianskom zaopatrovacom spolku pri Kostole a špitále sv. Ladislava v Bratislave.

Čo sa týka sakrálnej architektúry, v roku 1836 sa podieľal aj na dokončení obytného domu rehole Milosrdných bratov na dnešnom Námestí SNP. Fotku z toho však zatiaľ nemám.

Ignatz Feigler st. v nasledujúcom období staval prevažne obytné nájomné domy pre ľudí. Jedným z nich je aj tzv. Kernov dom na rohu Hviezdoslavovho námestia a ulice Rybárska brána. Dokončil ho v roku 1838.

Symbolickým prepojením so svojimi predkami, teda so svojim starým otcom furmanom Martinom Feiglerom, je podľa mňa budova stanice Prvej konskej železnice, ktorú Ignatz Feigler st. dokončil v roku 1840.

Jej postavenie inicioval veľký reformátor Uhorska gróf Štefan Sečéni, rovesník Ignatza Feiglera st.

Zdá sa, že v 40-tych rokoch 19. storočia bol Ignatz Feigler st. na vrchole svojej kariéry. Rozpracovaných mal viacero stavieb a, ak si viete predstaviť, koľko je práce s postavením jedného rodinného domu, tak si určite budete vedieť predstaviť, koľko roboty dá naprojektovať a zrealizovať postavenie nájomného domu pre niekoľko rodín.

Inovatívny Ignatz Feigler st.

Ignatz Feigler st. však bol vo svojom remesle inovatívny, čiže, zavadzal nové poznatky do praxe. S odvahou, s dôverou, ale dozaista hlavne s presvedčením, ktoré vychádzalo z odborných posudkov.

Do módy v architektúre totiž prichádzali nové stavebné materiály. Už nepoužívali len kameň a tehly, ale aj akési liatinové a priehľadové oceľové konštrukcie.

Ale, v tomto sa ja nevyznám. Len píšem to, čo som čítala. A to preto, lebo ma vždy povzbudí a inšpiruje, ak má niekto odvahu robiť nové veci. Zvlášť, ak ide o veľké diela.

V tomto blogu sa však zameriavam nie na jeho stavby, ale na život Ignatza Feiglera st. Nemám zmapovaný každý jeden dom, ktorý postavil. Ale, keďže jeho diela ho do značnej miery charakterizujú, ponúkam vám aspoň tie, ktorých fotky mám.  

Pri Kaplnke sv. Kataríny ma zaujalo, že kým v 40. rokoch 19. storočia rekonštruoval jej fasádu Ignatz Feigler st., o vyše 65 rokov neskôr sa na obnove fasády podieľal jeho vnuk Alexander Feigler. A rovnako tak na Kostole a mestskom špitále sv. Ladislava. Bolo to jednoducho storočie Feiglerovcov.

V roku 1843 získal Ignatz Feigler st. lukratívnu zákazku, ktoru bola rekonštrukcia kaštieľa v Rusovciach. Fotka, ktorú prikladám je urobená o 177 rokov neskôr. Feiglerovci by sa nám v Bratislave znova zišli ….

V roku 1846 dokončil realizáciu budovy Pressburger Sparkasse (Prešporská sporiteľňa) na rohu Laurinskej ul. a ulice Rybárska brána. Banka, aj keď iná, je v nej dodnes.

V tom čase, teda od 40. rokov 19. storočia, už bol Ignatz Feigler st. váženým a zámožným, čiže bohatým mešťanom. Napriek tomu aj on, i jeho potomkovia, poznali mieru. Nestavali si megalomanské paláce, ani rozmarné rezidencie.

Práve naopak. Venovali sa dobročinnosti. Svoj talent, majetok i postavenie využívali v prospech mesta a jeho obyvateľov. Takí boli všetci Feiglerovci, aj Ignatz Feigler st., ktorý bol členom rôznych spolkov a združení.

Jedným takým príkladom za všetky je veža na Dóme sv. Martina. Tá bola, od požiaru v roku 1833, v havarijnom stave. Ignatz Feigler st. bezplatne vypracoval projekt na jej obnovu, ktorá bola dokončená v novembri 1846.

V blogu sa zameriavam viac na jeho život a menej na jeho diela. Tie sú odborne, avšak aj pre laikov zrozumiteľne, popísané v knihe Storočie Feiglerovcov. Je však totálne vypredaná. Ani vo vydavateľstve ju už nemajú, volala som tam. A po čase sa mi jedného dňa ozvali s tým, že jeden výtlačok predsa len majú, a tak mi ho predali. Jupí, zázraky sa dejú.

Ešteže existujú knižnice.

Mimochodom, ich prvým zakladateľom na našom území bol Gašpar Fejérpataky – Belopotocký, moja ďalšia inšpiratívna osobnosť. Zakladal aj prvé divadlá na území dnešného Slovenska. V tom úplne prvom hrali divadelnú hru Kocúrkovo, ktorú napísal Janko Chalúpka – to je ten, ktorý sa narodil v roku 1791, tak, ako Ignatz Feigler st.

Posledné roky života

Novoročnú bohoslužbu oslávili veriaci v Prešporku v roku 1847 v Dóme sv. Martina pod novou vežou. Ignatz Feigler st. mal vtedy 55 rokov. Bol na vrchole svojich síl. Jeho synovia mali vyštudované vysoké školy v odbore staviteľstva. Najstarší z nich, Ignatz ml. spolupracoval s otcom najviac. Mali rozbehnutých niekoľko stavebných projektov. Predovšetkým realizáciu komplexu nájomných domov na nábreží Dunaja.

V meste sa však začala šíriť epidémia týfusu. Zomieralo čoraz viac ľudí. Uprostred fašiangov, 12. februára 1847, tejto chorobe náhle podľahol aj Ignatz Feigler st.

O dva týždne uverejnili noviny Pressburger Zeitung správu o jeho úmrtí. Meno Ignatza Feiglera st. bolo v dave iných zomrelých, ktorých mená zabrali takmer celú stanu v novinách.

Hrob svojmu otcovi, resp. ich rodine, navrhli a zhotovili synovia Ignatz ml. a Franz. Na Ondrejskom cintoríne sa zachoval do dnešných dní.

inšpiratívna osobnosť Ignatz Feigler st.

Ak raz, niekedy, budete čítať zoznam stavieb, ktoré postavil syn, alebo vnuk Ignatza Feiglera st., zistíte, že oni po sebe toho zanechali oveľa viac. Ani to nejdem menovať. Ale, ako viete, vždy ma zaujíma, ako dosiahne niekto úspech. Chcem sa inšpirovať. V prípade Feiglerovcov si myslím, že ten úspech im pomohol dosiahnuť ten prvý, ich otec, Ignatz Feigler st.

Chcem preto vzdať úctu a obdiv všetkým otcom, ktorí dopomohli, alebo pomáhajú svojim deťom k úspechu.

Pre mňa osobne je však Ignatz Feigler st. inšpiratívny svojou schopnosťou prijať to nové, moderné, nepoznané a prepojiť to s históriou a tým, čo nám zanechali predkovia.