Kedysi to bola klasická dedinka v údolí. Nazvali ju Slanica, podľa potoka, v ktorom tiekla voda so slanou príchuťou. Slanicu každoročne ten potok zaplavil. Nahrnula sa doň zrejme voda zo zasneženého vrchu Babia hora, keď sa na jar topil sneh. Najmä preto sa Slanica i okolité obce museli vysťahovať a premeniť na priehradu. Nuž, a tak v priebehu rokov 1941 až 1954 vznikala, spomedzi päťdesiatich priehrad na Slovensku tá najväčšia – Oravská priehrada. 

Oravská priehrada má rozlohu 35 km². Len pre porovnanie, Petržalka má 28,7 km². Kremnica 43,13 km². Modra má 49 km².

Z kopca ostrov

Uprostred priehrady vyčnieva do výšky 609 metrov nad morom vrchol kopca s kostolíkom, ktorý v roku 1954 zmenili na galériu. Tým vytvorili Slanický ostrov umenia, miesto, ktoré som vždy túžila vidieť. Splnilo sa mi to v máji 2024. 

Na druhý deň nášho trojdňového výletu sme sa hneď po rannej kávičke vybrali smerom na Oravskú priehradu. Chceli sme zažiť plavbu loďou na Slanický ostrov umenia. Prišli sme včas, ale okrem nás a jedného páriku z Čiech tam bol už iba lodný kapitán. Chvíľu otáľal, či nás vezme, no keď sa ukázalo, že už nikto iný nepríde, zľutoval sa nad nami. Počasie sa včasilo a nás čakala príjemná asi 40 minútová plavba s dokonalo načasovaným výkladom z lodného reproduktora. Cestou sme videli priam čarovný Vtáčí ostrov plný rôznych čajok.

Pozorovanie vtákov dáva človeku pocit slobody. Proste … len tak si letieť. Viem, vo svete sú aj iné krásne ostrovy a miesta, no toto tu je naše. Milé, nadpozemské. Možno skromné, ale podľa mňa jednoducho krásne. Uletela mi tam vo vetre od dojatia papierová vreckovka…

Na prechádzku po celom ostrove sme mali 40 minút. Hneď v úvode nám taká milá slečna porozprávala o histórii ostrova. Povedala nám tiež, čo všetko sa na ňom dá vidieť a cupitala do kostola, v ktorom je galéria. Naše kroky však viedli najprv do malej kaplnky.

Kaplnka je prerobená na mini galériu. Mňa v nej zaujala najviac tá maketa Oravskej priehrady. Jej fotka je v úvode tohto blogu.

Na paneloch sú dobové obrázky, informácie o zatopených dedinách pod Oravskou priehradou a tiež tamojšie významné osobnosti. Do smrti si už budem pamätať, že Anton Bernolák (1742 – 1813) sa narodil v Slanici.

Na Slanickom ostrove umenia má bronzovú sochu, ktorá hľadí na miesto, kde kedysi v Slanici stál jeho rodný dom. Socha stojí na podstavci vytesanom zo stuhnutej vyvretej sopečnej horniny nazvanej Trachyt. 

Nadživotnú sochu prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka vytvoril akademický sochár Mikuláš Machala (1903 – 1949). Pôvodne stála už od roku 1939 v dedine, no pred napustením priehrady ju vyniesli na kopec ku kostolu.

Z kostola galéria

Posvätnú atmosféru niekdajšieho kostola Povýšenia Sv. Kríža udržiavajú sochy, obrazy, pamätné tabule a jemná sakrálna hudba.

Stokrát som si ten ostrov pozrela cez Google maps, ale ten pocit byť tam, ten človeku nič nenahradí. Zdalo sa mi, že som uprostred sna. Tak dlho som túžila vidieť toto miesto. Ľahšie mi bolo dostať sa do Benátok, než toť na úplný sever Slovenska. A zrazu som tam stála. Priamo v tom kostole. To vám bol pocit! Tak veľmi vám prajem nech i vám sa vaše sny naplnia tak ako mne.

Bol máj, chvíľami popŕchalo, všetko sviežo voňavé, tiché a zelené. Dýchalo to tam dávno zabudnutými príbehmi. Pri každom pomníku som spomalila krok. Zahľadela som sa naň a premýšľala. Komu ho urobili? Možno nejakému otcovi rodiny, možno dobrej mamke.

Kto môže povedať, že tí nezmámi neboli významní ľudia? Kto? Nikto. Každý z nás je predsa pre niekto významný, dôležitý.  Je to fajn pocit vedieť, že sme pre niekoho dôležití. Možno nie pre celý svet, ale pre niekoho určite. Možno ani nevieme, pre koho každého…

V tom, pre mňa priam až mystickom lapidáriu náhrobných kameňov mi napadali tieto úvahy. Prebral ma z nich môj milovaný manžel, keď zahlásil, že nám už končí pobyt na Slanickom ostrove umenia. Začínalo pršať, ale komu by už vadil ten boží májový dáždik? Odkráčali sme k lodi a ja som sa rozlúčila so svojim ďalším splneným snom, ktorým je pre mňa Bernolákov Slanický ostrov umenia.

ZDROJE:

BENO Ján. Anton Bernolák: Nesmrteľný rodák. dostupné online:  https://slanica.wbl.sk/o-bernolakovi-aj-o-slanici.html

FELDINSZKÁ Mária (2012) Anton Bernolák Nové Zámky. Knižnica NovéZámky. dostupné online: https://www.juls.savba.sk/~annar/papers/abernolak_nz_2012.pdf

• Loď Slanica: https://www.lodslanica.sk/

(1 hlas, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

„Vidieť Čičmany a môžem ísť aj do New Yorku,“ vravievala som vždy. Teraz môžem ísť hocikam. Už som videla Čičmany. Boli vrcholom prvého dňa nášho trojdňového výletu. Počas komentovanej prehliadky som ani nedýchala. Lepšie som vďaka nej pochopila, prečo Čičmanci nemali taký rozprávkový život, ako to vyznieva z ich svetoznámych čičmianskych ornamentov.

Ľudia v Čičmanoch sa živili výrobou plstenej obuvi, bryndze a najmä poľnohospodárstvom.

Ich obec vždy spadala pod nejakého zemepána, ktorému platili rôzne poplatky bez ohľadu na zárobok či úrodu.

Na prvý pohľad taká bežná slovenská dedina. Veď „za Rakúsko-Uhorska“ to tak bolo všade.

Lenže Čičmanci boli v čomsi odlišní. Žili ako uzavretá komunita.

V jednom dome bývali po dve rodiny. Nie vždy boli príbuzní. Domy si vo vnútri tak nejak pomyselne rozdelili. Vľavo jedna rodina, vpravo druhá. To isté v kuchyni. Neviem si to predstaviť. Ale im to fungovalo. Veľmi pravdepodobne si navzájom pomáhali.

Hore na povale spávali slobodní muži a ženy. Či spolu, či oddelene, to ťažko povedať. Asi kto ako.

Tie domy boli niečo ako také bytovky s nájomnými bytmi.

S odstupom času môžem povedať, že tento ich systém bývania mi utkvel v pamäti najviac.

No keď si pozerám fotky, spomínam si, že v expozícií ma najviac zaujala ukážka čičmianskeho účesu.

Nespomínam si, že by tam bolo vysvetlené, prečo si čičmianske ženy robili práve takýto špecifický účes z dvoch zapletených drdolčekov. Možno to bola móda, možno tradícia, možno to bolo praktické. Ťažko povedať, no česali sa takto všetky vydaté ženy.

Ťažký život, slabá úroda, časté požiare a nenásytní zemepáni nielen že z Čičmian vyhnali mnohých ľudí za lepším životom, ale zároveň spôsobili, že z pôvodnej architektúry sa zachovalo iba 36 domov, ktoré štát v roku 1977 vyhlásil za národné kultúrne pamiatky.

Čičmany však nie sú zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Mnoho ľudí si po požiari postavilo murované domy. Dokonca i ten svetoznámy čičmiansky ornament vytvorili až v roku 1921. Ten pôvodný, používaný pred vyše 200 rokmi bol oveľa jednoduchší.

Som nesmierne šťastná, že sa mi splnil cestovateľský sen vidieť Čičmany v máji. Síce sa mi vtedy ťažko vžívalo do ťažkého života Čičmancov, ale o to ľahšie sa mi verilo, že i dnes je pre obec náročné fungovať.

Žije tu čoraz menej ľudí, obec navštevuje čoraz viac ľudí no turizmus jej nepokrýva náklady na údržbu ciest a čistoty. Radi sme preto zaplatili aspoň to parkovné a nakúpili suveníry v Rodenovom dome.

(2 hlas, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Videli ste už Čičmany Vy?

Čo sa v Čičmanoch páčilo najviac Vám?

Cestou na Oravu sme sa zastavili v Beckove. Kúria Ambrovec bola našou prvou zastávkou. Prišli sme vo chvíli, keď začali otváracie hodiny. Pani pokladníčka a sprievodkyňa v jednej osobe nikoho nečakala. Boli sme sami a tak urobila komentovanú prehliadku iba nám. Mala som isté očakávania, čo chcem vidieť, no dozvedeli sme sa oveľa viac.

Kúria Ambrovec je pomenovaná podľa posledných majiteľov – šľachtického rodu Ambro. Postaviť ju však dal ešte v polovici 17. storočia šľachtický rod Dubnických. Presné mená si nepamätám. Boli sme tam totiž ešte v máji 2024.

Spomínam si, že sme kúriu skoro nenašli. Stojí síce priamo pod hradom, v parku oproti reštaurácii Kúria Beckov, no jej vchod od cesty nevidno.

Už sa zdalo, že ho nenájdeme a kúriu vynecháme, ale nedalo mi to. Vchod predsa sprievodkyňa nájsť vie. Navyše, bola som prudko motivovaná.

Chcela som vidieť dom, v ktorom sa narodil Ján Ambro (1824 – 1890), priekopník pôrodníctva, riaditeľ prvej pôrodnice v Uhorsku a školy pre pôrodné babice, ktorých budova stojí v Bratislave na Zochovej ulici. Priekopníkov totiž obdivujem.

Pravdupovediac, sprievodcovský výklad som sa nesnažila zapamätať si.

Dnes je v kúrii expozícia Trenčianskeho múzea. Je tam toho skutočne veľa zaujímavého, no mňa zaujímali samotné miestnosti.

Moju pozornosť však upútal štúrovec Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), ktorý sa tiež narodil v Beckove. Venovaná mu je veľká časť expozície. Toľko som ju obdivovala, až som skoro zabudla fotiť.

Nuž a úplne ma nadchlo, ako krásne Trenčianske múzeum v kúrii pozdvihuje zo zabudnutia ženy z našich dejín.

Kúria Ambrovec je v podstate malá, v porovnaní s tým, čo nás čakalo prudko nenápadná, no i tak som šťastná, že sa mi splnil tento môj cestovateľský sen, že sme ju videli na vlastné oči. Doprajte si ten zážitok niekedy aj vy.

Otváracie hodiny, vstupné a ďalšie informácie nájdete tu:

www.muzeumtn.sk/hlavna-stranka/expozicie/kuria-ambrovec

Aké múzeá v kúriách ste navštívili vy?

Moje ♥ a ©.ŠPIESZ, Anton (2018) Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s., str. 181