Tajomstvo relikvií svätej Margity Uhorskej

Tajomstvo relikvií svätej Margity Uhorskej

Margita z rodu Arpádovcov (1242 – 1270) bola dcérou uhorského kráľa Bela IV. (1206 – 1270). Ten spečatil jej osud už keď ju jeho manželka Mária Laskarisová (1206 – 1270) nosila pod srdcom. Príbeh jej života pokračoval i dávno po tom čo zomrela. Fascinovaný ňou bol aj polyhistor Matej Bel (1684 – 1749). Ako svoju patrónku ju označil vo svojich Notíciách, pritom patril k evanjelikom, ktorí neuznávajú svätých. Ako jeden z mála ľudí videl na vlastné oči jej pozostatky, kým sa navždy stratili v múroch kláštora klarisiek.

BA Farská ul. Klarisky fb

2V prvej polovici 18. storočia, keď Matej Bel (1684 – 1749) tvoril svoje životné dielo Notitia Hungariae novae historico geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), žila v Prešporku ešte posledná dominikánska abatiša, ktorá dohliadala na pozostatky uctievanej panny Margity.

Matej Bel si veľmi želal vidieť ich a keď sa mu to podarilo, opísal relikvie kvetnato, s dojatím a veľkou úctou. Ani to mu však nezabránilo ukradnúť z nich niečo. „Odtrhol som nepatrné kúsky z častí cilícia a tuniky a uschoval som ich,“ priznal sa v Notíciách Matej Bel.

Jeho uctievaná patrónka Margita mala zvláštny údel. Jej otcom bol uhorský kráľ Belo IV., dlhé roky ohrozovaný kočovníkmi z Mongolska. V čase, keď jeho žena čakala deviate dieťa, údajne vo veľkom zúfalstve sľúbil Bohu, že mu tohto potomka obetuje z vďaky za ochranu pred nepriateľom. Akoby zázrakom sa Mongoli v lete roku 1242, náhle vrátili do svojej vlasti. Dozvedeli sa totiž, že im doma umrel ich najvyšší chán a veliteľ bojovej skupiny sa chcel uchádzať o jeho miesto. Tým bol Belo IV. na čas zachránený.

Keď sa mu potom 27. 1. 1242 narodila dcéra, vyčkal pár rokov a splnil sľub. Takmer štvorročnú Margitu dal do kláštora sestier dominikánok v meste Vesprém.

Kráľovská dcéra sa, podľa viacerých legiend, od útleho detstva správala mimoriadne zbožne. Ako Margita dospievala, viedla dokonca čoraz prísnejší asketický život. Odopierala si spánok, jedlo a všetko svetské pohodlie. Navyše, v mene Ježiša Krista sa šľahala bičom, spôsobovala si rôzne fyzické utrpenie a krvavé rany. Oblečenie vraj nosila ušité z drsnej konskej srsti, zaťažené kameňmi a kovovým opaskom. Bez oddychu pomáhala ľuďom nakazenými rôznymi chorobami. Nemocnice upratovala vlastnými rukami a stále sa modlila.

Keď Margita dovŕšila 10 rokov, presťahovali ju rodičia do nového kláštora, ktorý pre ňu dali vybudovať na Zajačom ostrove na rieke Dunaj.

O dva roky nato zložila rehoľný sľub dominikánskeho rádu.  Napriek tomu však, ako kráľovská dcéra, mala istú možnosť opustiť kláštor a vydať sa. Obzvlášť, ak by išlo o dynastický sobáš, ktorý mal zabrániť vojne. Uchádzal sa o ňu napríklad poľský kráľ Boleslav Pobožný, aj český kráľ Přemysl Otakar II. či brat francúzskeho kráľa Karol z Anjou, neskorší neapolský kráľ. Všetkých odmietla. Možno tiež chcela zabrániť tomu, aby jej otec porušil sľub, ktorý dal Bohu tesne pred jej narodením.

Margita Uhorská žila v seba týraní a tak ako sestra jej otca, svätá Alžbeta Durínska (1207 1231), hlavne v odriekaní a v kontakte s chorými a spoločensky najnižšie postavenými ľuďmi. Zomrela 18. 1. 1270 ako 28-ročná. V tom istom roku zomreli postupne i jej rodičia. Jej hrob sa vzápätí stal pútnickým miestom a ostrov, na ktorom zomrela, premenovali na Margitin ostrov.

Šesť rokov po smrti bola pápežom blahorečená a pre rôzne komplikácie trvalo skoro 670 rokov, kým ju pápež uznal za svätú. Je zobrazovaná s ľaliou, kvetom čistoty a s kráľovskou korunou pri nohách, symbolizujúcou vzdanie sa svetských pôžitkov.

Sestry dominikánky s najväčšou pietou opatrovali jej telesné pozostatky, oblečenie i predmety, ktorými sa mučila. A to aj potom, keď v strachu pred novým tatárskym nepriateľom utekali z kláštora. S posvätnými relikviami sa schovávali niekoľko rokov na viacerých miestach až pokým neskončili v Prešporku, v kláštore klarisiek.

Práve tam ich navštívil náš slávny polyhistor Matej Bel. Do svojich Notícií poznačil všetko, čo videl. Jej hlavu a kosti z tela, ktoré vraj boli červenkavej farby. Tiež časti oblečenia, vrátane bielej kvetovanej tuniky z hodvábu, pôvodne čierneho, ale údajne tým, že v nej bolo pochované panenské telo, farba zázračne obelela. Bolo tam aj cingulum, časti bičov a prútov, ktorými sa Margita šľahala.

Matej Bel bol presvedčený, že posledná dominikánska abatiša tieto pozostatky, vtedy ešte „len“ blahoslavenej Margity Uhorskej zamurovala niekde do krypty. Je to pravdepodobné, ale ani v roku 2007 ich archeológov pri výskume nenašli. Jej pozostatky zrejme navždy ostanú ukryté v kláštore klarisiek v Bratislave. Zostal len opis, ktorý nám zanechal Matej Bel.

 

POZNÁMKA

Tento článok som napísala pre Bratislavské noviny v júli 2019 a v ňom som aj s preklepom pri roku 1637 citovala z knihy Bratislava Mateja Bela na strane 61 v riadku 6.

ZDROJ:

KUŠÍK, Michal. 1984. Bratislava Mateja Bela. Bratislava : OBZOR, 1984.

Zaujímavosti z 18. storočia. Zabavte sa

Zaujímavosti z 18. storočia. Zabavte sa

Opakovanie je matkou učenia. Učenie je matkou múdrosti. Tvrdili už antickí filozofi. V duchu ich výrokov som pre vás vytvorila kvíz. Je o zaujímavostiach z 18. storočia, ktorému sme sa venovali na prehliadkách v roku 2022.

S trochou pozornosti ho zvládne každý –  i ten, kto na prehliadke nebol.

  • Kvíz má 10 otázok a zo 4 možností vždy 1 správnu odpoveď.

Po každej odpovedi sa dozviete správny výsledok a doplňujúce zaujímavosti.

T

odporúčam

Tú trochu pozornosti pri otázkach č. 6 a č. 9 zvýšte na maximum.

Tak ako?

Chcete sa zabaviť?

Verím, že ste sa niečo dozvedeli, i trochu zabavili a strávili príjemné chvíle. 

j

Aký máte výsledok, pocit, spomienku?

Podeľte sa s nami a napíšte, nech sa tešíme s vami.

Od roku 2020 robím prehliadky na mojej obľúbené témy 

  1. ZDRAVIE,
  2. VZDELÁVANIE,
  3. REMESLÁ,
  4. UDALOSTI,
  5. UMENIE
  6. a LÁSKA 

zamerané vždy na jedno storočie. Začali sme v novoveku, od udalostí po Bitke pri Moháči v roku 1526.

  • rok 2020 – 16. storočie
  • rok 2021 – 17. storočie
  • rok 2022 – 18. storočie
  • rok 2023 – 19. storočie

 Teším sa na vás a želám krásne dni.

Sochár Ľudovít Gode a barokoví umelci v Kempelenopolise – FOTKY Z PREHLIADKY 4. 9. 2022

Sochár Ľudovít Gode a barokoví umelci v Kempelenopolise – FOTKY Z PREHLIADKY 4. 9. 2022

Sochár Ľudovít Gode a barokoví umelci v Kempelenopolise – FOTKY Z PREHLIADKY 4. 9. 2022

V nedeľu, 4. septembra 2022 som robila prehliadku na tému Ľudovít Gode a barokoví sochári v Kempelenopolise. Patrí k sérii mojich 6 obľúbených tém, cez ktoré spoznávame dejiny. Sú nimi zdravie, vzdelávanie, remeslá, udalosti, umenie a láska. Zameriavam sa na nich predovšetkým na život osobností, na ich cestu za snom. Samozrejme, najlepšie ich možno spoznať cez diela, ktoré nám zanechali. O tom všetkom si rozprávame na prehliadkach už tretí rok. Ponúkam vám teraz pekné fotospomienky, ktoré opäť urobila vynikajúca fotografka Jana Kollárová, naša prehliadkova oslávenkyňa.

Barokové 18. storočie bolo plné výrazných umelcov. Mnohí sa do 90-minútovej prehliadky ani nezmestili. No sochár Georg Rafael Donner (1693 – 1741) ovplyvnil celú generáciu. Nechcela som ho preto vynechať. Navyše, jeho najlepším žiakom bol práve Ľudovít Gode (cca 1710 – 1759).

Pri bývalej Vydrickej bráne nájdeme jednu z mojich obľúbených kaviarničiek Café Antiq s antikvariátom. Vo vnútri ešte vidieť niekdajšie mestské hradby. Tam niekde vlastnil dielňu sochár Ľudovít Gode (cca 1710 – 1759). Jeho život a diela sme si priblížili vďaka poznatkom z precíznej diplomovej práce Kataríny Orviskej, ktorú uvádzam v zdrojoch k prehliadke o umení v 18. storočí.

Na Pánskej ul. v Bratislave stojí Pálffyho palác, postavený v čase narodenia Márie Terézie (1717 – 1870). Krátko po tom, ako táto panovníčka vymenovala Mikuláša VIII. Pálffyho za svojho tajného radcu, prišiel na jeho dvor pôsobiť vtedy len 28 ročný, no veľmi talentovaný krajinomaliar Johann Christan Brand (1723 – 1975). Na prehliadke sme si priblížili nielen jeho život a pôsobenie v Prešporku, ale i diela, ktoré tu vytvoril.

FOTO: Katarína Králiková

Dom na Hlavnom námestí v 18. storočí známy ako Grünstüblehaus

Na Hlavnom námestí v Bratislave máme tri budovy, ktoré sú natreté na zeleno. No iba jedna z nich je známa ako Zelený dom. Pritom je tento názov nepresný. Pôvodne, ešte v nemčine, sa volal Grünstübelhaus, čiže Zelenoizbový dom. A práve v ňom bolo v polovici 18. storočia divadlo. Luxusné. Predstavenia tam navštívila i Mária Terézia, jej manžel František Štefan Lotrinský a neskôr aj ich dcéra Mária Kristína s manželom Albertom Sasko-tešínskym. A práve na ich počesť napísal dramatik Wolfgang von Kempelen (1734 – 1804) veselú divadelnú hru. Rozprávali sme si tu však aj o ďalších jeho umeleckých počinoch. Bolo ich celkom dosť na to, že to bol vlastne úradník, diplomat a vynálezca.

FOTO: Kempelenopilis, o. z.

Wolfgang von Kempelen si namaľoval i svoj autoportrét

FOTO: Jana Kollárová

Vedľajšie, Františkánske námestie zdobí kostol, ktorý si postavili evanjelici, no ešte v 17. stororčí ho „získali“ jezuiti a podľa nich je dodnes tento kostol nazývaný. Navonok stále vyzerá ako evanjelické kostoly, no vo vnútri je nádherne barokovo katolícky. Zdobia ho diela, ktoré vytvoril sochár Štefan Steinmassler (1727 – 1773) a tiež jedna z najkrajších na Slovensku, rokoková kazateľnica. Vytvoril ju jeho učiteľ Ľudovít Gode (cca 1710 – 1759).

FOTO: Katarína Králiková

Rokoková kazateľnica z roku 1753
v jezuitskom kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave na Františkánskom nám.,
ktorú
vytvoril sochár Ľudovít Gode (cca 1710 – 1759).

„Vyšný koniec“ Františkánskeho námestia okrášľuje rokokový Mirbachov palác. Hoci je zvonku pýchou mesta, najkrajšie poklady ukrýva vo vnútri, kde má jednu z expozícií Galéria mesta Bratislavy. Tá vystavuje nádherné výtvarné a sochárske diela.  Z rôznych odbdobí. Aj z 18. storočia. Dokonca i pikantné sošky, ktoré vytvoril nešťastný sochár Karl Georg Mervill (1751 – 1798).

Na Michalskej ulici, v dome, ktorý v 18. storočí patril k Dvoru sv. Kataríny sa narodil priekopník klasicizmu maliar, ilustrátor a pedagóg, Adam Friedrich Oeser (1717 – 1799). Jeho životné cesty viedli až do nemeckých zemí. Odtiaľ, na vrchole kariéry poslal rodnému mestu jediný svojho druhu, kazateľnicový oltárny obraz Kristus v Emauzách, ktorý dodnes visí na svojom mieste, vo Veľkom evanjelickom kostole na Panskej ul.

FOTO: Katarína Králiková

Kazateľnicový oltárny obraz
s biblickým motívom Kristus v Emauzách
zdobí Veľký evanjelický kostol na Panenskej ul. v Bratislave.
Vytvoril ho prešporský rodák Adam Friedrich Oeser (1717 – 1799)

Všetci v Bratislave ho voláme Klarisky. Vieme, že ide o Kostol Povýšenia sv. Kríža na Farskej ul. Patril členkám rehole sv. Kláry, prezývaným Klarisky, až do roku 1782. Iste boli nešťastné, keď museli  opustiť kostol i kláštor, v tom čase iba nedávno nádherne barokovo vyzdobený. Zaslúžil sa o to hlavne autor návrhov na výzdobu sochár Ľudovít Gode (cca 1710 – 1759) a jeho kolega sochár Jozef Sartory (1721 – 1789), o ktorom sme všeličo zistili.

FOTO: Jana Kollárová

Po krátkej rekapitulácii nás všetkých dala do pozoru moja „dvorná fotografka“ Janka Kollárová. No všetci sme sa uzhodli na tom, že na fotke chceme mať aj my ju. 

Oslovili sme mladého muža, ktorý sa motal okolo Klarisiek a všetkých nás odfotil s Jankiným fotoaparátom.

Z celého srdca ďakujem za krásne fotky, ktoré urobila fotografka Jana Kollárová  (na fotke prvá zľava).

A hosťom a hostkám z nedele 4. septembra 2022 ďakujem za príjemnú spoločnosť, záujem a pozornosť.

Teším sa na každého z vás nabudúce pri tejto prehliadke Ľudovít Gode a barokoví umelci v Kempelenopolise, ktorú opakujem v nedeľu, 16. októbra 2022.

A aj na všetkých ďalších prehliadkach…

Najbližšia prehliadka je:

sobota, 16. 3. 2024 - 14:00

BKIS/ Rande s mestom

Patenty Jozefa II. v Prešporku

0 €

Miesto stretnutia sa dozviete po registrácii cez https://www.bkis.sk/randesmestom/

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

fotky

Jana Kollárová

Katarína Králiková

i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Flóriš Rómer, priekopník archeológie – FOTKY Z PREHLIADKY 24. 8. 2022

Flóriš Rómer, priekopník archeológie – FOTKY Z PREHLIADKY 24. 8. 2022

Flóriš Rómer, priekopník archeológie – FOTKY Z PREHLIADKY 24. 8. 2022

V stredu 24. augusta 2022 som robila prehliadku na tému Prešporský rodák Flóriš Rómer, priekopník archeológie. Bola súčasťou cyklu vychádzok Rande s mestom, ktoré organizuje Bratislavské kultúrne a informačné stredisko. Znova vyše tridsať ľudí prejavilo záujem spoznať ďalšiu inšpiratívnu osobnosť z našich dejín. Od jeho rodného domu sme si urobili 90-minútový okruh, ktorý skončil tam, kde začal. Pred Rómerovým domom. Zostali sme tam chvíľu polemizovať o životných cestách Flóriša Rómera pred jeho domom a potom sme sa presunuli do kaviarne v Rómerovom dome. Bolo to tam veľmi, veľmi príjemné. Ponúkam vám teraz pekné fotospomienky, ktoré opäť urobila fantastická fotografka Jana Kollárová.

František Flóriš Rómer (1815 – 1899) sa narodil v Prešporku, stal sa benediktínskym kňazom, učiteľom, neskôr buričom a väzňom.

Väčšinu života však trávil bádaním, skúmaním, spoznávaním a ochranou a prezentáciou vzácnych starožitností a rôznych archeologických nálezov.

Podieľal sa na zakladaní prvých múzeí v Uhorsku, vzdelával širokú verejnosť a vytvoril základy pre univerzitné štúdium archeológie. 

FOTO: Jana Kollárová

V mene Bratislavského kultúrne a informačného strediska ďakujem za všetky tieto fotky, ktoré urobila fotografka Jana Kollárová.

František Flóriš Rómer na ceste k vysnívanému povolaniu (1/3)

František Flóriš Rómer revolucionár v rodnom Prešporku (2/3)

František Flóriš Rómer prvý univerzitný profesor archeológie v Uhorsku (3/3)

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Moje ♥ a ©.