Na Panenskej ul. v Bratislave stojí krásny starý dom, na ktorom je osadená kovová platňa. Informuje, že sa v ňom narodila spoluzakladateľka slovenskej umenovedy, pamiatkárka, muzeológička a vysokoškolský pedagóg (v mužskom rode) Alžbeta Güntherová-Mayerová.

Toľko pozícií na jednej pamätnej tabuli. Zaujímalo ma aká to bola osobnosť. Už pri prvom gúglení mi srdce podskočilo. Veď ona zachránila môj Betliar! Ako sa ale dostala až tam? Našla som úžasne zaujímavé články, boli však dosť odborné a plné informácií o jej práci.

Ale aká bola ona? Aký mala život? Ako zvládala prekážky? Hľadala som niečo o jej živote. Z toho, čo som našla sa mi zdalo, že čítam pútavú verziu učebnice dejepisu.

Napísala som o nej krátky článok do Bratislavských novín. Následne sa mi ozval jej syn, akademický maliar, pán Peter Günther. Bol dojatý, páčil sa mu a chcel sa so mnou stretnúť.

To som už bola vo vytŕžení. Daroval mi jej knihu a odpovedal na moje dilemy o živote jeho mamy.

Poslednou bodkou v mojom bádaní bola návšteva archívu Slovenskej národnej galérie. Poviem vám, bol to úžasný zážitok spoznávať túto inšpiratívnu osobnosť .

Inšpirovala ma v spôsobe, ako prijať neprijateľné. Ktovie čím inšpiruje vás.

Nech sa páči, spoznajte jej príbeh.

Začnem aspoň stručne o predkoch, pretože práve tí veľmi ovplyvnili jej život i to aká bola.

Predkovia alžbety mayerovej

Niekedy v polovici 19. storočia, pravdepodobne až po roku 1850, opustil mladý pekár z Bavorska, Georg Philipp Mayer  (1833 – 1905) svoj rodný Gunzenhausen. V tej dobe ešte fungovali cechy a v nich platilo, že po učňovských rokoch odchádzali mládenci na vandrovku. Preto zrejme aj on odišiel do sveta ako mladý tovariš. Ktovie ktorým smerom sa vybral, faktom ale je, že skončil v Prešporku, v meste, ktoré vtedy vnímali ako nedávne korunovačné mesto Uhorska.

Jeho pravnuk, Peter Günther k tomu dodal:

Po roku 1972 som sa vybral do Gunzenhausenu. Chcel som zistiť, či tam nájdem stopy po predkoch z maminej strany. Prišiel som na faru a po dvoch hodinách čakania mi ukázali knihu. Pri roku 1833 bolo meno Georg Philipp Mayer. Tak sa volal môj prastarý otec, ktorý sa v tom roku narodil. Zomrel v 1905. Bol to otec mamineho otca, ktorý sa tiež volal Georg Philipp Mayer.

Zaujímalo ma tiež, či pekár Georg Philipp Mayer a známy kaviarnik Július Mayer boli príbuzní. Využila som príležitosť opýtať sa na podobnosť mien priamo pána Günthera:

Nie, neboli príbuzní s Júliusom Mayerom. Iba menovci.

pekár z Panenskej

Georg Philipp Mayer sa usadil pár ulíc pod Bratislavským hradom, v obvode nazvanom Ferdinandovo mesto a dal si tam postaviť dom. V ňom si zriadil pekáreň, kde piekol chlieb a aj sladké pečivo.

Vzadu, vo dvore boli, podľa slov pána Günthera, okrem pekárne aj hospodárske budovy. Pri tom sa zamyslel:

Museli mať niekde vpredu z ulice výklad, alebo možno miestnosť, ktorá slúžila ako predajňa. V tých časoch nedodávali pekárske výrobky nikam, len ich predávali okolitým susedom. Bola to malá pekáreň.

Tento typický patrícijský dom pekára Mayera je dodnes označený reliéfom s iniciálami “PM”.

hlavný slúžny Malackej župy

Georg Philipp Mayer mal syna, ktorému dal rovnaké meno. Georg Philipp Mayer II. už nebol remeselníkom. Totiž, cisár František Jozef  vydal uhorský živnostenský zákon č.8/1872, ktorým zrušil cechy a tak sa mládenci vzdelávali inak. Georg Philipp Mayer II. študoval v školách a následne sa zamestnal ako hlavný slúžny Malackej župy.

Georg Philipp Mayer II. už, okrem nemeckého a maďarského jazyka ovládal plynule aj slovenský jazyk. V tejto súvislosti pán Peter Günther nonšalantne odpovedal na otázku, aký jazyk doma používali:

No aký? Prešpuský! Každý vedel po maďarsky, aj po nemecky, aj po slovensky. Aké slovo človeku prišlo skôr na myseľ, také použil a v jednej vete sa to všetko zmiešalo.

otázka náboženstva

V našom rozhovore sme často odbáčali od témy. Vďaka tomu som sa dozvedela i všeličo iné. Kvôli upresneniu informácii som sa pýtala aj na ich vierovyznanie. Pán Günther zvážnel:

Viete, my sme doma nikdy nerozlišovali ľudí podľa náboženstva. Niekto v rodine bol evajnelik, niekto katolik. Poznali sme aj židov. Otázka o náboženstve ľudí rozdeľuje… Mama bola pokrstená ako katolíčka, ale chodila na Evanjelické gymnázium. Takých bolo vtedy viac. Nikto to v Prešporku neriešil. Tam sa spoznala s otcom…

To ma zaujalo. O zoznámeni Alžbety Güntherovej-Mayerovej a jej manžela však bude reč neskôr. Najprv si povedzme niečo k zoznámeniu jej rodičov, lebo je to dôležité v nadväznosti na život ich detí.

Pán Peter Günther sa svojich starých rodičov nepýtal, ako sa zoznámili, ako dlho spolu chodili, akú mali svadbu a také “dievčenské témy”. Všeličo sa však dozvedel z rozprávania na rodinných stretnutiach, ktoré doma volali “slezina“. O zoznámení rodičov jeho mamy bolo známe iba to, že sa spoznali ešte skôr, než začal jej otec pracovať v Malackách.

Georg Philipp Mayer II. mal teda vysokú funkciu, keďže bol hlavný slúžny v Malackách, ale nebola to náhoda.

šľachtičná z Trnavy

V Malackách totiž vlastnil veľa pozemkov a majerov gróf Pálffy. Správcom jeho lesov bol zeman Nagy, ktorý pochádzal zo starého šľachtického rodu z Trnavy.

V súvislosti s ním sa pán Peter Günther zamyslel:

Toto je zaujímavé. On bol Maďar, síce chudobný… no, chcel by som byť tak chudobný ako bol on … teda bol takpovediac schudobnelý šľachtic, ale veľmi držal stránku Slovákom. Mal k nim absolútne pozitívny vzťah. To vďaka nemu matkin otec, vzdelaný Georg Phillip Mayer II. dostal prácu hlavného župana práve v Malackách.

Lenže potom sa niečo zmenilo a Georg Philip Mayer II. a jeho manželka sa museli presťahovať do Prešporku. Faktom je, že v roku 1905 zomrel Georg Phillip Mayer I. a do jeho domu sa presťahoval jeho syn s manželkou šľachtičnou Izabellou z rodu Nagy.

rozrastanie rodiny

V dome, na vtedajšej ulici Bél Mátyás-utca/ Bél Mátyás-gasse  (od roku 1920 Panenská ul.) žila s nimi aj Alžbetina sesternica, Margaréta Csisková rod. Pfeilerová, manželka Dezidera Csiska (profesora št. gymnázia v Bratislave).

A tiež sesternica, sirota Eduarda Bogschová, rodená Borovanszká, ktorá sa neskôr vydala do Trnavy za krajinského advokáta Dr. Karla Bogscha.

V dome na Panenskej ul. (BA)  sa Georgovi Philipovi Mayerovi II. a jeho manželke Izabelle narodili deti. Synovia Juraj a Augustín (Gustáv) .

V piatok, 13. októbra 1905 prišla na svet ich jediná dcéra Alžbeta Mária Terézia.

volali ju Lily

Jej oficiálne meno bolo Alžbeta Mária Terézia Mayerová. Neskôr si niektorých publikáciách uvádzala iba priezvisko po manželovi, čiže len Güntherová. Vo väčšine zdrojoch však o nej s úctou píšu ako o doc. Dr. Güntherovej-Mayerovej.

Nuž, a v detstve ju volali Lily. Jej syn Peter Günther mi však ozrejmil, že:

Lily, tak ju volali nie len v detstve, ale aj v dospelosti.

základy v maďarčine

Na začiatku 20. storočia nebola na Slovensku povinná školská dochádzka a to preto, že nebolo dostatok učiteľov.

Malá Lily dostala základy vzdelania v maďarskom jazyku na Elemi népiskolai, teda na Základnej škole. Svedčí o tom žiacka knižka z rokov 1911 až 1915. V tom čase mala 10 rokov a mne bolo čudné, že v dokumentoch nie je zaevidované štúdium medzi jej 10-tym a 15-tym rokom.

Zistila som, že na reálne gymnáziá vtedy nastupovali deti vo veku 10 rokov. Takto to fungovalo až do roku 1939.

Z toho sa teda zdá, že 10-ročná Lily nastúpila na jeden zo štyroch typov gymnázií, na ktoré to vtedy bolo možné:

1. gymnázia,
2. reálne gymnáziá,
3. reformné reálne gymnáziá,
4. reálky.

alžbeta mayerová maturovala u Evanjelikov

Syn Alžbety Güntherovej-Mayerovej mi povedal, že študovala na Evanjelickom gymnáziu na Palisádach, lenže v archíve z tohto obdobia ostalo tzv. Vysvedčenie dospelosti, ktoré jej 23. 6. 1924 vydal Maďarský paralelný ústav československého štátneho nemeckého reálneho gymnázia v Bratislave.

Bola som z toho zmätená a tak som pátrala.

Zistila som, že Evanjelické gymnázium, resp. lýceum na Palisádoch bolo v roku 1923 zrušené a vzniklo z neho Štátne nemecké gymnázium. 

Lily a jej spolužiaci mali pred sebou maturitný ročník. Zrejme práve pre toto prechodné obdobie vznikol Maďarský paralelný ústav československého štátneho nemeckého reálneho gymnázia v Bratislave. Ten Alžbete vydal doklad o ukončení štúdia, vtedy tak poeticky označený ako Vysvedčenie dospelosti.

polyglot ovláda viac jazykov

Keď teda Alžbeta v roku 1924 maturovala, nepochybne vedela dobre po maďarsky, po nemecky a po slovensky.

Neskôr sa naučila aj po latinsky, po česky a po francúzsky. Pán Peter Günther ešte dodal:

Vždy mi to bolo záhadou, ale moja mama ovládala aj veľa slov jidiš.

V každom prípade, po maturite nešla hneď na vysokú školu. Už ako 17-ročná si privyrába tvorením rôznych návrhov do kalendárov, na exlibrisy, reklamy a plagáty pre firmy ako Baťa, Higelife či Ružomberské mautnerovské textilné závody, ktoré sú uchované v archíve.

prvá slovenská univerzita

Rovnako tak je v archíve uložené aj Dosvedčenie o zápise Alžbety Mayerovej medzi riadnych poslucháčov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave zo dňa 12. mája 1925.

Na tejto fakulte prvej vysokej školy na Slovensku študovala Odbor prehistorickej archeológie a dejiny umenia.

škola  Gustáva Mallého

A tiež je tam aj Vysvedčenie z maliarskej školy Gustáva Mallého v Bratislave vydané 7. apríla 1926.

Počas roku 1925 teda navštevovala súkromnú maliarsku školu Gustáva Malého. Mala 20-rokov a jej spolužiakmi boli, dnes už významní výtvarníci ako Ján Mudroch, Koloman Sokol, Ján Želibský či Ľudovít Fulla.

Tak, a od tých čias robila Alžbeta vždy viacero aktivít naraz.

študovala aj vo Viedni

Napríklad v rokoch 1925 až 1929 študovala na Univerzite Komenského, tvorila propagačné materiály pre firmy a popritom navštevovala aj Štátnu umelecko-priemyselnú školu vo Viedni, aby si zlepšila svoju grafickú techniku.

A do Viedne, chodila aj na Viedenskú univerzitu, kde navštevovala prednášky z dejín umenia. Jej syn, Peter Günther k tomu poznamenal:

To štúdium vo Viedni, počas Československej republiky, viete, ona vtedy dosť riskovala. Chodila tam tak trochu potajme. Akékoľvek styky s “cisárskou Viedňou” nová vláda neschvaľovala.

Alžbeta však nelenila ani počas prázdnin. Precestovala Juhosláviu, Taliansko a Francúzsko, kde vytvorila viaceré ceruzokresby akvarelové štúdie architektúry a krajiniek, z ktorých niektoré sú tiež uchované v archíve.

pracovné úspechy

V lete 1929 spromovala na Univerzite Komenského v Bratislave.

Zároveň vyhrala medzinárodnú súťaž v tvorbe reklamného diaplagátu. To jej prinieslo ponuku pracovať v Baťových závodoch, ktorú prijala. Presťahovala sa teda do Zlína a od 15.11.1929 tam nastúpila na reklamné oddelenie.

K tomuto obdobiu mi jej syn, pán Peter Günther sprostredkoval spomienky:

Mama sa vždy smiala, že nikdy v živote toľko nezarábala, ako u Baťu.

A so smiechom mi porozprával, ako raz jeho mama vytvorila plagát na jesennú kolekciu topánok.

Bol v takých žlto-hnedých farbách. Baťa na to pozrel a povedal jej, čo mu tie farby pripomínajú. Keď sa obhajovala, že to má pripomínať jeseň, keďže išlo o jesennú kolekciu topánok, povedal jej tú slávnu vetu: Slečno Lily, plagát musí řvát!

od Baťu k mame

Už po pár mesiacoch, vo februári 1930, však dala výpoveď z Baťových závodov v Zlíne a vrátila sa do Bratislavy, aby sa mohla starať o svoju chorú, umierajúcu mamičku.

Mestské vedecké ústavy

V novembri 1930 sa zamestnala v Mestskom múzeu v Bratislave, ktoré vtedy patrilo pod Mestské vedecké ústavy. Jej nadriadeným bol bratislavský historik Ovídius Faust a najbližšou kolegyňou muzeologička Oľga Wagnerová.

V roku 1933 sa Alžbeta Mayerová zúčastnila prvého priameho rozhlasového prenosu z múzea.

Aktívna však bola aj mimo pracoviska.

Podieľala napríklad na tvorbe učebnice Československá vlastivěda, ktorá vyšla  v roku 1934. A tiež prijala ponuku Univerzity Komenského a od roku 1936 tam prednášala muzeológiu a dejiny umenia.

Pôvodne to vyzeralo tak, že Alžbetu Güntherovú-Mayerovú, vlastne vtedy ešte len Mayerovú z akýchsi nevysvetliteľných dôvodov vtedajšie vedenie mesta degradovalo na obyčajnú kronikárku, hoci bola v tom čase už čoraz viac uznávaná ako muzeologička a historička.

Pýtala som sa na to jej syna:

Viete, vtedy bola celkom iná doba. Prišli za vami nejakí ľudia, niečo sa opýtali, vy ste im niečo odpovedali, oni odišli a potom sa vám stali zmeny. My s istotou nevieme, čo sa stalo. Také veci sa stávali. Nikto vám nič nevysvetlil. Môžeme sa len domnievať, ale načo …

Ako vidieť, ani on o tom nevedel, čo je úplne pochopiteľné, pretože v tom čase nežil a ako vyplynie z ďalších informácií, mali iné starosti než analyzovať jednotlivé etapy života Alžbety Güntherovej-Mayerovej.

Novou informáciou je pravý opak.

Alžbeta Mayerová, prvá kronikárka mesta Bratislava

Z príspevku Pamätná kniha Bratislavy 1933 – 1945 (1946), ktorý napísal Rastislav Luz vyplýva, že Alžbeta Mayerová bola dočasne poverená vedením pamätnej knihy mesta Bratislavy.

Ona sama sa o tom zmienila vo svojom životopise len jednou vetou. Tejto výnimočnej funkcii nevenovali pozornosť ani iní autori jej životopisu a tak si vtedajšiu situáciu a aj to, ako to ona vnímala už môžeme interpretovať rôzne.

Faktom však ostáva, že Alžbeta Mayerová bola prvou kronikárkou mesta Bratislavy, a to v rokoch 1933 až 1941.

Tiež treba poopraviť dôvody, pre ktoré Alžbeta Mayerová svoje profesijné ambície presmerovala do Martina. Tam práve vznikalo Slovenské národné múzeum a 31-ročnú Alžbetu Mayerovú si vedenie múzea, podľa informácie Rastislava Luza vyhliadlo. Pri jeho kreovaní teda stála už od leta 1936.

V tom roku sa aj vydala.

príbeh lásky medzi riadkami

Dlho som špekulovala ako a kedy sa Alžbeta Mayerová zoznámila so svojim manželom. Na základe verejne dostupných informácií to vyzeralo tak, že sa spoznali v Brne, kde on pracoval. Ale nebolo to tak.

Ich syn Peter Günther už v úvode niečo naznačil a neskôr mi o svojich rodičoch povedal: 

Mama sa s otcom poznala zo školy. Obaja chodili na Evanjelické gymnázium na Palisádoch. On bol od nej takmer presne o rok mladší. Poznali sa určite zo školy.

To úplne zmenilo moje domnienky o príbehu ich lásky. Jej manžel, JUDr. Erich Günther, teda nebol z Brna, ale z Bratislavy!  Jeho syn o ňom s hrdosťou v srdci rozprával.

Otec bol prešpurák. Prvý z absolventov práva na Univerzite Komenského. Ovládal 9 cudzích jazykov. Mal od prvej triedy v ľudovej škole až do promócií stále iba samé jednotky. Volali ho filatelista, lebo zbieral iba dobré známky.

Opäť sme sa s pánom Güntherom úprimne zasmiali na tomto prirovnaní.

Celý príbeh ich lásky mi však neporozprával. Vzhľadom na to, čo sa neskôr stalo to bolo dosť bolestné…

O svojom otcovi pán Günther ešte dodal: 

Za Československa bol Najvyšší súd v Brne. Aby to bolo tak na pol cestu medzi Prahou a Bratislavou. Môj otec tam mal vďaka svojmu vzdelaniu veľmi vysokú pozíciu. Bol štátny tajomník Najvyššieho súdu v Brne.

Alžbeta Mayerová vypomáhala v roku 1936 aj v Zemskom múzeu v Brne. Ku vzťahu svojich rodičov mi však pán Günther len toľko povedal, že:

S mamou chodievali radi do Chorvátska. Viete, vtedy bola taká doba, že nesmeli pracovať obaja manželia v štátnej správe. Bolo to také nepísané pravidlo. Niektorí sa kvôli tomu museli aj rozviesť, ale neviem, ako to bolo s mojimi rodičmi.

V každom prípade, oficiálnu svadbu mali v posledný deň roku 1936. Žiť však museli väčšinou oddelene.

písali si pohľadnice

V archíve Slovenskej národnej galérie, kde som bola bádať o jej živote, som našla aj zopár pohľadníc, ktoré mu do Brna posielala. Zvyčajne ho informovala o tom, ako a kde pricestovala, akú mala cestu a čo ju čaká.

Sem tam ho vyzývala, aby jej písal častejšie, lebo o ňom nemá žiadne správy. Dôvernosti však v pohľadniciach neboli – a nečudo. Veď si ich mohol ktokoľvek prečítať …

V každom prípade, boli to krásne foto zábery z rôznych končín Slovenska, kde Alžbeta pôsobila.

Slovenské národné múzeum

V rokoch 1936 až 1941 sa teda, teraz už Alžbeta Güntherová-Mayerová, podieľala na vzniku Slovenského národného múzea v Martine. V tom období už tvorila aj základy pre vznik budúcej Slovenskej národnej galérie.

V roku 1937, prijala ponuku spolupráce od Umeleckej besedy v Prahe a stala sa kľúčovou tvorkyňou veľkolepej výstavy Staré umenie Slovenska.

Avšak, napriek tomu, že v Martine pôsobila niekoľko rokov ako odborná vedecká pracovníčka, vedenie Slovenského národného múzea v Martine ju do trvalého pracovného pomeru neprijalo. Ale vieme my, ako to bolo?

V príspevku Rastislav Luz napríklad uvádza, že Alžbeta (už) Güntherová-Mayerová medzitým získala aj pozíciu lektorky múzejníctva na Slovenskej univerzite v Bratislave. Vôbec by ma neprekvapilo, keby aj z osobných dôvodov chcela žiť a pracovať radšej v rodnej Bratislave.

prvé roky II. svetovej vojny

V každom prípade, o oficiálne ukončenie pracovného pomeru vo Vedeckých ústavou mesta Bratislavy požiadala k 30. aprílu 1941 a zostala na severe Slovenska.

Následne počas leta 1941 realizovala terénny výskum po Turci a Orave, kde zaznamenávala všetky pamiatky, čím ich do istej miery zachraňovala pred stratením a zabudnutím.  

Ešte v roku 1941, zrejme niekedy od jesene sa Alžbeta Güntherová-Mayerová zamestnala v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, v ktorom pracovala až do konca vojny.

pomáhala židom

Popritom ju ako muzeologičku poverili odborne posudzovať starožitností a umelecké predmety, ktoré policajti skonfiškovali Židom.

Veľmi dobre poznala aj hodnotu predmetov, ktoré sa nachádzali v starožitnostiach. Jedno z deviatich starožitníctiev v Bratislave vlastnil na vtedajšej Dlhej ul. č. 25 (dnes Panská ul.) veľký znalec umenia Žid Móric Kohn.

Jeho veľkým odberateľom bolo aj mestské múzeum. Nakúpilo u neho starožitné koberce i vzácne kamenné skulptúry pochádzajúce zo záhrad grófov Pálffyho a Erdödyiho i zo slávnej Lippayovej záhrady.

Práve za neho listom 23.6.1942 odvážne intervenovala Alžbeta Güntherová-Mayerová, len aby mohol zostať vo svojom starožitníctve aj s arizátorom, ktorým bol umelecký stolár a starožitník Jozef Dorošíny.

Postaviť sa na stranu židov bolo tej dobe dosť riskantné…

v 40-tke sa stala matkou

Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945 a už o pár týždňov neskôr sa šťastným manželom Güntherovým narodilo vytúžené dieťa, syn Peter.

Alžbeta mala 40 rokov a zdalo sa, že všetko bude krásne. Bol mier, mali zdravé dieťa a konečne mohli byť spolu.

povojnové zvraty

Krátke tri mesiace rodinného šťastia prerušil oznam, ktorý dostali v júli 1945. Alžbetinmu manželovi a ich synovi hrozilo násilné vysťahovanie pre ich nemecký pôvod. Obviňovali ich z kolaborácie.

Krivé svedectvo vyvrátil Dr. Erich Günther predložením svedeckých listov od židov, ktorým cez vojnu pomáhali.

odborne gradovala

V rokoch 1946 až 1949 vykonávala Alžbeta Güntherová, tak ako vždy, paralelne viacero činností naraz. A popritom vychovávala syna.

• pracovala ako vedúca na Odbore umenia a ochrany pamiatok na Povereníctve školstva, vied a umení,
• prednášala na odborných doškoľovacích kurzoch,
• vyučovala na Univerzite Komenského, na Vysokej škole výtvarných umení a na Slovenskej vysokej škole technickej, ktorá ju 25.6.1946 menovala za honorovanú docentku,
• úzko spolupracovala so Zväzom slovenských výtvarných umelcov,
• pomáhala pri otváraní Slovenskej národnej galérie,
• pomáhala pri zakladaní časopisov umeleckého a ochranárskeho charakteru, do ktorých aj prispievala odbornými článkami

najhorší zlom v živote

O nasledujúcom období sa mi písalo ťažko. Predstavte si.

Sú štyri roky po vojne. Presne toľko má váš synček. Uložili ste ho práve do posielky. Vonku prší, dobre sa mu spí. So svojim mužom sedíte v salóne, kde príjemné jesenné večery trávili vaši rodičia a kedysi aj ich rodičia.

Zrazu niekto zaklope. Spoločne otvoríte a pred vami sa zjavia dvaja cudzí chlapi v dlhých kožených kabátoch. Nepredstavia sa, iba slušne prosia vášho manžela právnika o súkromnú pomoc v akejsi veci. Žiadajú, aby hneď išiel s nimi. Vraj sa o pár hodín vráti. Váš muž sa teda oblečie, pobozká  vás na rozlúčku a odíde.

Nevracia sa však ani o pár hodín, ani o pár dní a vám nikto nič nevie povedať. Neviete, kde je, kto ho zobral ani kedy sa vráti. A dni plynú…

Po necelom týždni u vás zaklope policajt v uniforme a stroho vám oznámi, že váš muž spáchal v Ilavskej väznici samovraždu.

Ste v šoku. Neveríte. Chcete ho vidieť. Napochytre sa zbalíte a utekáte do Ilavy. Tam, vo väzenskej márnici vám ukážu zapečatenú truhlu, na ktorej je meno vášho manžela. Otvoriť ju vám nedovolia a ani vám nikto nechce povedať, čo sa stalo…

Hrozná predstava, však? Alžbete Güntherovej-Mayerovej sa však toto stalo. Nikdy viac sa už potom nevydala. Jej syn, pán Peter Günther o týchto udalostiach nerád rozpráva:

Povrávalo sa, že otca umučili. Mame nechceli dovoliť otvoriť truhlu. Ale ona otca chcela, musela vidieť … Nejako sa jej to podarilo, s pomocou kňaza. Otvorila rakvu a uvidela otcovu tvár, celú zmodranú, skrvavenú, bolo to hrozné. Neskôr jej jeden svedok z otcovho výsluchu povedal, že otca komunisti fackali zväzkom kľúčov, z toho mal rany na tvári…

Viac o tom pán Günther rozprávať nemohol… mala som slzy v očiach a hrozné nervy na to, aká bola vtedy doba.

život ovplyvnený režimom

Ďalším krivým obvineniam sa, bez manžela právnika, už neubránila. Štátnej bezpečnosti (ŠtB) sa totiž vtedy zdal jej manžel podozrivý, lebo od 1.11.1949 pracoval na Generálnom konzuláte USA. Pán Günther vysvetlil:

Môj otec bol vzdelaný. Už som vravel, že ovládal deväť rečí. Bol právnik a aj tak si vtedy nevedel nájsť prácu. Podozrievali ho asi, alebo čo. Nakoniec sa zamestnal na Generálnom konzuláce USA. Pracoval tam len pár dní…

Alžbeta Güntherová bola odvtedy pod neustálym drobnohľadom ŠtB, ktorý ju neprávom podozrieval z kontaktovania konzulátu USA. Ona sa však, ešte viac ako dovtedy, upla na prácu a na svoju prednáškovú činnosť.

nechcený dar pre Alžbetu Güntherovú Mayerovú

V deň svojich 47. narodenín si v schránke našla obálku.  Vtedajší Ústredný národný výbor jej písomne oznámil, že ruší nájomnú zmluvu na jej vlastný dom, v ktorom žili ešte jej prastarí rodičia.

Zároveň jej predložili návrh na vysťahovanie do obce Husiná (okr. Fiľakovo). Bol to síce návrh, ale v skutočnosti išlo o príkaz pod hrozbou uväznenia v Ilave.

Napriek tomu sa okamžite odvolala. Aj Povereníctvo sa jej spočiatku zastávalo. Nič však nepomohlo.

O všetkom už bolo dávno rozhodnuté. Ústredný národný výbor dokonca klamlivo uvádzal, že Povereníctvo školstva ani Povereníctvo kultúry už nemajú záujem o Alžbetu Güntherovú. To však nebola pravda, pretože ona dostávala aj naďalej od nič netušiacich Povereníctiev úlohy a pozvánky na zasadania.

A tak sa Alžbeta Güntherová-Mayerová, chtiac – nechtiac, musela vysťahovať z Bratislavy, z domu na Panenskej ul.

Našťastie, nakoniec nie do obce Husinná, kde mala pracovať na Jednotnom roľníckom družstve. Prezieravý Ladislav Novomeský, poznajúc vedomosti a schopnosti docentky Alžbety Güntherovej-Mayerovej akosi dosiahol, že bola vysťahovaná do obce Betliar.

Rozhodujúci vplyv na to, že Alžbeta Güntherová-Mayerová mohla pôsobiť v kaštieli Betliar mal tamojší riaditeľ Michal Markuš. Jeho syn v tejto súvislosti spomína:

Otec bol veľmi hrdý na to, že patril v zväze medzi tých, ktorí túto akciu vyšpekulovali a presvedčili o jej nevyhnutnosti verchušku. Jeden z argumentov bol aj to, že Andrássyovská knižnica v Betliari obsahuje množstvo cudzojazyčných kníh, a ťažko nájsť osobu, ktorá by bola schopná čítať aj nemecky, aj francúzsky, aj latinsky, aj maďarsky.

Úlohou Alžbety Güntherovej-Mayerovej v kaštieli Betliar a na hrade Krásna Hôrka bolo odborne preskúmať všetky predmety, ručne o nich urobiť záznam do kartotečných lístkov, upraviť jednotlivé izby na výstavné miestnosti a tématicky v nich zoskupiť exponáty. Zároveň mala napísať brožúrku a robiť sprievodkyňu pre turistov.

Okrem toho však počas troch rokov núteného pobytu mimo domova pomáhala identifikovať a tým zachraňovať  obrovské množstvo historických pamiatok po celom východnom Slovensku. Z jej aktivít uvádzam tie najvýznamnejšie:

Svet je malý

Pani Magdaléna, vnučka vnučky Teodora Edla, o ktorom aktuálne tiež prerábam blog, mi napísala, že jej rodičia boli na svadobnej ceste v Betliari, kde v rokoch 1952-1955 pôsobila ich “Lily néni“.

Alžbeta Güntherová-Mayerová si všetko zaznamenávala do denníka. Po celý čas si písala s priateľmi v Bratislave a udržiavala aj kontakt s odbornými redakciami, s Povereníctvom školstva, vied a umení, s Filozofickou fakultou Univerzity Komenského, na ktorú pravidelne dochádzala prednášať dejiny byzantského, renesančného a úžitkového umenia.

vytúžený návrat Alžbety Güntherovej Mayerovej do Bratislavy

Stále verila, že sa raz bude môcť vrátiť domov, do Bratislavy.

Stalo sa tak v roku 1955, keď zomrel profesor Dr. Vladimír Wagner a ona prijala ponuku svojej Alma mater prednášať jeho predmety na Univerzite Komenského.

Fascinovala ma však informácia, že aj po návrate do Bratislavy ju čakali nehostinné podmienky na bývanie. Fakulta jej najprv zabezpečila “strechu nad hlavou” v práčovni domu na Ľadovej ul. a neskôr nezariadenú internátnu izbu. Viete si také niečo predstaviť?

Vtedy už 50-ročná, medzi odbornou verejnosťou vážená Alžbeta Güntherová-Mayerová to však v skromnosti prijala.

Spomínam si, ako tam raz v 1957-tom mama odniekiaľ doniesla tranzistor a potajme sme počúvali správy o tom, čo dialo v Maďarsku. Bolo to hrozné…

povedal k tomu obdobiu jej syn.

Mimochodom, v roku 1957 odvysielala Československá televízia historický film Posledná bosorka. Alžbeta Güntherová-Mayerová na ňom spolupracovala ako umelecko-historická odborníčka a kostýmová konzultantka.

Kádrové výsluchy

Alžbeta Güntherová-Mayerová bola v roku 1960 opäť raz predvolaná na niekoľkohodinový výsluch. A jej 16-ročný syn tiež. V roku 1961 znova.

Podľa spomienok starších ľudí to bolo obdobie, kedy štátni zastupitelia silou-mocou hľadali tzv. triednych nepriateľov. Vypočúvali každého a to vypočúvanie bolo často ponižujúce, dohonestujúce, zdĺhavé a tí, ktorí boli vypočúvaní sa neraz museli obhajovať pred nezmyselnými obvineniami.

Alžbeta Güntherová-Mayerová mala vlastný názor, demokratické, slobodné a tolerantné zmýšľanie, ktoré sa nebála prezentovať.

K tomu šľachtický pôvod jej matky, podnikateľsky úspešný pôvod rodiny jej otca a manželovo 5-dňové pôsobenie na Generálnom konzuláte USA.

To všetko “klalo oči” mnohým vo všetkých fázach bývalého režimu. Azda iba všestranná odbornosť a skromnosť jej pomáhala udržať sa v akademickom prostredí.

Na moju otázku, z čoho konkrétne ju asi tak obviňovali komunisti, trochu smutne, trochu z vesela odpovedal jej syn:

Vyčítali jej napríklad, ako je možné, že sa narodila v ten istý dátum ako Jozef Tiso. No čo na to odpovedať?

A ako sa bránila?

Neviem.  Ale vraj im porozprávala nejaký príklad z dejín a tak ich zamotala.

Na moju poznámku, že bola iste odvážna odvetil:

Nie, nebola odvážna. Bála sa. A veľmi sa trápila kvôli tým nezmyslom, čo na nás komunisti povymýšľali.

V rokoch 1961 až 1970 strávila niekoľko pobytov v nemocnici. Po zotavení opäť aktívne prednášala a publikovala.

A k tomu žila bežný život. Ako každá žena, aj ona musela nakupovať, variť, prať, žehliť, upratovať, venovať sa synovi, priateľom a príbuzným. A iste jej veľa času zaberali aj “vybavovačky na úradoch”.

Ja nechápem, ako to stíhala, kde na to brala energiu. Opäť ponúkam len stručný prehľad toho, čomu sa venovala:

nesplnený sen Alžbety Güntherovej Mayerovej

V roku 1971 mala Alžbeta Güntherová-Mayerová 66 rokov a chcela už ísť konečne na dôchodok, aby sa mohla venovať vnúčatám a svojej publikačnej činnosti.

Ministerstvo školstva ju však nechcelo prepustiť a pracovný pomer jej dvakrát predĺžilo a to až do 1. septembra 1973.

A tak prednášala na Vysokej škole výtvarných umení, robila posudky študentských prác, písala články a popri tom dokončievala svoje životné dielo o jej obľúbenom barokovom umení. Zároveň pracovala na výbere svojich najlepších príspevkov do publikácie Po stopách výtvarenej minulosti Slovenska.

Pokračovala v tom aj po 1. septembri 1973, teda po skončení pracovného pomeru. Svojich študentov však aj naďalej navštevovala. Už dávno predtým raz v liste priateľke Dr. Márii Mariányiovej napísala:

Strašne rada som s mládežou a leží mi pedagogická činnosť ozaj na srdci, je to záruka kultúrnej kontinuity…

Jeden jej žiak, akademický maliar Stanislav Harangozó si na ňu spomínal v rozhovore pre Katolícke noviny:  

Dejiny umenia nás na VŠVU učila docentka Alžbeta Güntherová-Mayerová, ktorá poznala celé Slovensko tak dokonale, že keď som bol u nej na skúške a povedal som, že som z Komjatíc, okamžite vedela, aký kostol tam je, s akým patrocíniom, aké dielo sa tam nachádza, kto je jeho autorom.

S ňou sme pochodili po prvom ročníku asi tri týždne po Sloven­sku. Poznala takmer všetky fary, všetkých farárov. Veľmi ľudským spôsobom nám vysvetľovala dejiny umenia a postavenie umelca, ako všetko v histórii na seba nadväzovalo.

stávalo sa …

Bol začiatok novembra 1973. Pred Vysokou školou výtvarných umení, na bratislavskom, autami málo frekventovanom Hviezdoslavovom námestí, sa stala vážna dopravná nehoda. Jej obeťou bola docentka Alžbeta Güntherová-Mayerová.

O pár dní nato, 12. novembra 1973 na následky tejto podivuhodnej autonehody, zomrela.

Skonala presne na 24. výročie tragickej smrti svojho manžela. Tragicky, tak ako on.

Viacerí, ktorí ju poznali mi povedali, že sa to vtedy ani nijako zvlášť nevyšetrovalo, a že takéto náhodné nehody sa stávali.

Alžbeta Güntherová-Mayerová je pochovaná je na Cintoríne Kozia brána v Bratislave, pri svojom manželovi, neďaleko rodného domu, na ktorom visí jej pamätná tabuľa.

cena Alžbety Güntherovej-Mayerovej

Prešlo tridsaťpäť rokov. V našich dejinách sa všeličo zmenilo. Prišiel rok 1989 a s ním veľké zmeny.

Od roku 2008 udeľuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky špeciálnu cenu za celoživotné dielo a mimoriadny prínos v oblasti ochrany pamiatkového fondu SR, pomenovanú na počesť Alžbety Güntherovej-Mayerovej jej menom. Udeľuje ju každý rok 18. apríla pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatok a historických sídiel.

 inšpiratívna osobnosť

Zaujala ma jedna kapitola, ktorú Alžbeta Güntherová-Mayerová vybrala do knihy Po stopách výtvarnej minulosti Slvoenska.

Týka sa dejín nábytkového umenia na Slovensku. Napísala ju zrozumiteľne, v súvislostiach, uvádza príklady zo svojich ciest po Slovensku, avšak nie je tam žiadna zmienka o jej pocitoch, dojmoch, kritike či pochvale. Žiadne hodnotenie, len čisto a jasne opísané dejiny. Taká bola Alžbeta Güntherová-Mayerová. Sústredila sa na podstatné.

Skromnosť. Ľudskosť. Odbornosť. To boli hodnoty, ktorými ju každý opisoval. Jej syn mi o nej na záver povedal:

Bola veľmi demokratická a tolerantná. S úctou sa správala ku každému, aj k upratovačke. A, mala ohromný zmysel pre humor.

To je inšpiratívne. Verila v zmysel toho, čo robí. Sústredila sa na to a za každých okolností zostala sama sebou. No a k tomu ten humor … Pre mňa veľmi inšpiratívne.

A pre vás?