Etnografka Drahotína Kardossová Križková odolala politickému tlaku

Etnografka Drahotína Kardossová Križková odolala politickému tlaku

Zberateľka, etnografka, folklóristka. Za týmito slovami sa však ukrýva celoživotná láska k slovenskému národu. Silná osobnosť, ktorú nezlomilo ani väzenie. A ani fakt, že jej práca bola zdrojom pre mnohých, ktorí vďaka nej získali slávu a uznanie. Má môj rešpekt. Drahotína Kardossová Križková nám ukáže, čo je to pokora, nie však poníženosť.

Predstavte si, že je 19. storočie a vy ste žena. Muži – váš otec, bratia, strýkovia, učitelia, spisovatelia, úradníci – stretávajú sa u vás doma. Nalievate im kávu a počúvate ich rozhorčené debaty o nariadení, aby si všetci učitelia  pomaďarčili meno a vyučovali len po maďarsky.

Vy nemáte volebné právo, ale máte rozum. Máte slovenskú národnosť, ale nemôžete ani len vyšívané obrusky od slovenských žien zbierať. Predstavte si, že ste Drahotína Križková, dcéra národne cítiaceho otca.

Pohodlne sa usaďte, toto bude dlhé a inšpiratívne čítanie…

i

autentické zdroje

Len aby ste vedeli. Čerpala som z viacerých zdrojov, ktoré vymenúvam na konci. Našla som životopisné články, písané ešte za jej života a článok, ktorý ona sama o sebe napísala.

Preštudovala som

  • staré aj súčasné články o jej živote,
  • sociálne a politické súvislosti 19. storočia,
  • etymologický slovník,
  • a aj jej autobiografiu Z dôb utrpenia.

Najprv spomeniem rodičov. Je to dôležité. Obzvlášť u Drahotíny Križkovej, ktorej dali meno nezvyčajné, symbolizujúce a hlavne slovenské.

vzorná matka

Zdalo by sa, že jej mamka, Mária Marčeková, sa do histórie nezapísala žiadnym výtvorom ani slávnym činom.

Ale, porodila a vychovala päť detí a všetky sa pozitívne zapísali do dejín Slovenska. To je úspech. Toto sa len tak hociktorej mamke nepodarí…

otec ako vzor

Otcom Drahotíny bol známy historik Pavol Križko, ktorý

  • už ako gymnazista začal písať dejiny rodiny Križko,
  • neustále sa venoval histórii, archivníctvu a výskumu,
  • pracoval ako učiteľ a organista,
  • intenzívne sa zapájal aj do národných a kultúrnych aktivít,
  • v roku 1890 založil v Kremnici Múzeum mincí a medailí,
  • inicioval vznik prvého Filatelistického spolku na Slovensku,
  • skúmal a prezentoval kontroverzný Velestúrsky nápis.

Bol to čestný, pracovitý, národne cítiaci a odvážny človek. Aj on ma obrovskú zásluhu na tom, aké boli jeho deti.

Pavol a Mária viedli deti k hrdosti na rodnú reč.

Deti, a teda aj Drahotína, chodievali s otcom na martinské slávnosti, na výstavy v Čechách i na Slovensku a na iné národné podujatia.

1867 - Rakúsko - Uhorské vyrovnanie

Slovensko bolo súčasťou Uhorska, ktorému od Bitky pri Moháči v roku 1526, vládli rakúski Habsburgovci.

Až v roku 1867 konečne dosiahli uhorskí politici rovnoprávne postavenie medzi Rakúskom a Uhorskom. Nemaďarov žijúcich v Uhorsku však  degradovali na etnické skupiny bez vlastných práv.

Kroniky obcí na hranici dnešného Slovenska a Maďarska opisujú bezproblémové spolužitie ľudí oboch národností.

Nariadenie používať výlučne maďarský jazyk sa postupne rozšírilo z úradov, cez vyššie štátne reálky až do základných ľudových škôl. Pod hrozbou trestu museli ľudia nie len dodržiavať tento zákon, ale aj nahlásiť každého, kto ho porušoval.

Drahotína sa narodila v tom istom roku, teda v nedeľu 7. apríla 1867 ako tretie dieťa Márie a Pavla Križkovcov.

jazykovo vzdelaná

Základnú, resp. ľudovú školu absolvovala ešte v nemeckom jazyku.

Následne meštiansku školu ukončila v maďarskom jazyku, ktorý bol povinný na vyšších školách.

Doma sa rozprávali po slovensky, čítali aj české periodiká a knihy. Jej otec ju zároveň učil ruský jazyk.

Rodičia Drahotíny Križkovej podporovali vzdelanie svojich detí.  

Jeden z mojich nižšie uvedených zdrojov, Peter Sabov zo Slovenskej národnej knižnice v Martine dodáva, že:

rodina Križkových vlastnila veľkú knihovňu.

najlepšia priateľka

Drahotína mala celoživotnú priateľku Izabelu Textorisovu, známu slovenskú botaničku. Spájala ich veľká záľuba v čítaní. Vymenili si medzi sebou obrovské množstvo listov a tiež balíkov s knihami, ktoré si navzájom požičiavali. P. Sabov upresňuje:

Bohatá osobná korešpondencia poukazuje na systematické udržiavanie priateľských kontaktov Kardossovej-Križkovej s veľkým počtom významných slovenských žien.

Viaceré z nich sa zmieňujú o pozoruhodnom počte kníh, ktoré u Križkovej, neskôr Kardošovej videli, a vo vzájomnej korešpondencii to spomínajú.

povolanie poslaním

Drahotína Kardossová Križková bola povolaním – ak sa to tak dá povedať o žene v 19. storočí – etnografka, folklóristka a čosi ako profesionálna zberateľka.

To sa stalo jej životným poslaním už od mladosti. Chcela nejako prispieť k tomu, aby povzbudila slovenské ženy k národnej hrdosti, k odvahe brániť kultúru, umenie a tradície predkov.

Drahotína Križková ešte ako 25-ročná zozbierala tisícky rôznych vzorov ľudových výšiviek z celého Slovenska. Popri tom neustále apelovala na ľudí, aby sa nebáli a šírila myšlienky o rovnoprávnosti Slovákov.

etnografka

Etnografka je (podľa Slovníka cudzích slov) žena, ktorá sa profesionálne (tz. odborne a cieľavedome) venuje etnografii, čož je historická veda, zaoberajúca sa hmotnou a duchovnou ľudovou kultúrou národov, národností, etnických skupín a pod.

Slovo „etnografia“ je zložené z dvoch gréckych slov.

  • ethnos – znamená kmeň, ľud, národ.
  • grafikos – znamená súvisiaci s písaním, kreslením, maľovaním.

folklóristka

Folklóristka je žena, odborne pracujúca vo folkloristike.

Tento výraz utvoril v roku 1846 anglický bádateľ W. J. Thoms ako súhrnné označenie ľudovej tradície.

Pojem folklór pochádza z anglických slov 

  • folk – znamená „ľud“  
  • lore – znamená „tradícia“. 

Prejavy folklóru môžu byť formou hudby, tanca, obliekania, zvykov alebo aj literatúry.

Ďalší môj zdroj, pán Richard Kafka dokresľuje obraz o Drahotíne Kardossovej Križkovej:

Bola iniciátorkou v určitom čase veľmi populárnych vyšívaných národných košiel, sama ich údajne vyšila až 2000. Pamätám si, že v mojich detských rokoch nebolo sviatku, aby som nemal oblečenú „slovenskú košeľu“.

Toto možno prirovnať k činnosti Spolku Isabella, ktorý dával prácu mnohým slovenským čipkárkam, avšak ich výtvory prezentoval ako uhorské a preslávil tzv. „Isabellinu blúzku“.

Drahotína Kardossová Križková totiž okrem zbierania výšiviek robila aj sprostredkovateľku objednávok vyšívaných vecí. Tým umožňovala finančne si privyrobiť veľkému počtu žien.

prezentovala zbierky

V roku 1893 sa Drahotína Križková snažila založiť priemyselno-kupecký spolok na výrobu a predaj výšiviek, ktoré neustále zbierala.

Keď sa jej to nepodarilo, nevzdala to a hľadala inú cestu.

Spolupracovala na vytvorení zbierky výšiviek pre Národopisnú výstavu českoslovanskú, ktorá v Prahe v roku 1895 žožala veľký, aj keď krátkodobý úspech.

Niekedy v tom čase sa pravdepodobne zoznámila aj so svojim budúcim manželom.

FOTO: Katarína Králiková

Ukážka výšiviek v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.

slovenské spolky v 19. storočí

Od roku 1868 uhorskí politici presadzovali princíp jeden štát – jeden národ – jeden jazyk. 

Diskriminácia nemaďarských národov sa prejavovala, okrem iného aj v súvislosti so spolkami.

Spolky s národnostnou tématikou mohli mať len literárno-vzdelávací charakter. Označenie „národný“ v názve bolo vyslovene zakázané.

Pri schvaľovaní stanov nových slovenských spolkov dochádzalo občas až ku viac ročným prieťahom. V roku 1875 minister vnútra Koloman Tiso pozastavil aj spolkovú činnosť Matice slovenskej.

prvé roky manželstva

Drahotína Križková mala 29 rokov, keď sa 16. septembra 1896 vydávala.

Jej manžel Alexander Kardoss

  • bol od nej o šesť rokov starší,
  • intenzívne sa venoval vlastivednej činnosti,
  • zakladal putovné knižnice a písal do novín,
  • pracoval ako finančný úradník sirotskej stolice.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

* texty citácií sú v pôvodnom znení, s vtedajšou štylistikou a gramatikou.

Roku 1896 vydala som sa za stoličného úradníka v Nižnom Kubíne Alexandra Kardossa. Ctil si ma ako horlivú národovkyňu a k nášmu šťastiu v manželstve prispelo hlavne to, že sme národne mohli účinkovať spoločne. Detí sme mali pätoro: troch chlapcov a dve dievčatá. Najmladší syn Milan zomrel 8-mesačný na divý kašeľ, stredný syn Mirko bol mi vyrvaný tragickou smrťou — zadlávil ho mandeľ. Bol to pre mňa hrozný úder. Prvorodené dieťa Dušan bolo veľmi bystré chlapča.

Rodinu živil jej manžel. Keď získal miesto účtovníka v Dolnom Kubíne, rodina sa tam presťahovala.

V Dolnom Kubíne sa zoznámili aj s rodinou P. O. Hviezdoslava. Dokonca Pavol Országh Hviezdoslav a jeho manželka Ilona sa stali krstnými rodičmi jednému z ich synov.

FOTO: Autor: Kamil Czainski – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=79777467

Dolný Kubín – mesto, kde po svadbe žila Drahotína Kardossová Križková

1907 - Apponyiho zákony a tragédia v Černovej

Uhorský ministrer školstva Albert Apponi presadil v roku 1907  povinnú maďarčinu na všetkých, teda aj už na základných školách a tiež rozvíjanie lásky k maďarskému národu u slovenských detí.

V roku 1907 ľudia z obce Černova (okr. Ružomberok) svojpomocne dokončili stavbu kostola. Chceli, aby ho vysvätil ich rodák, kňaz Andrej Hlinka. Ten bol v tom čase zbavený kňazstva a tak ľudia čakali na ukončenie sporu. Vtedajší maďarský slúžny to nerešpektoval a spolu so žandármi a kňazmi prišiel vykonať akt vysviacky. Ľudia sa vzbúrili. Do dediny ich nechceli pustiť a tak slúžny nariadil strieľať. Zomrelo 15 ľudí. 

Táto udalosť pobúrila celé Slovensko aj Európu. Niektoré európske osobnosti začali aktívne vyjadrovať podporu Slovákom. Minister vnútra Július Andráši vydal tajný pokyn, aby sa slúžnym stal iba ten, kto ovláda reč ľudí v okrese.

národobuditeľské obdobie

Drahotína a Alexander boli spojení láskou k národu a chceli v tomto duchu vychovávať aj svoje deti. Lenže, situácia na Slovensku sa stále zhoršovala.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Môj muž, hoci veľmi svedomitý úradník, mal mnoho nepríjemností preto, že nevstúpil do maďarského kasína a že deti malý slovenské mená a preto bol preložený do maďarského močaristého kraja do Solnoku. Nechcejúc v tomto nezdravom kraji bývať a hlavne, aby deti nemusely chodiť do maďarskej školy, vzal si dočasnú 10-ročnú penziu a presťahovali sme sa roku 1908 do Kroměříža na Moravu, kde Dušan navštevoval reálku.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

V Kroměříži mali sme dobrú priateľku ešte z dávnejších čias prof. A. Gebauerovú a Slovenku E. Solárikovú. Spolu s nimi pracovali sme v Československej jednote, kde som bola jednatelkou. Posielali sme prenosnú knihovničku na Slovensku a hlavne priťahovali sme slovenskú, mládež na tamojšie školy. 

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

V Československej jednote poriadali sme výstavy, divadlá, večierky a z čistého zisku sa podporovali chudobní slovenskí žiaci, ktorí študovali v Kroměříži. Aby sa necítili opustenými, chodievali do našej domácnosti, ktorá čoskoro dostala pomenovanie „Slovenský konzulát“.  

FOTO: Autor: Christof Halbe – Fotografie je vlastním dílem, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=655340

Kroměžíš v Čechách má tiež starú mincovňu tak ako Kremnica na Slovensku.

osudové leto roku 1914

Drahotína Kardossová Križková smelo a otvorene hovorila to, čo si myslela. Bola k tomu vychovaná a hlavne, z toho čo som o nej prečítala, sa mi zdá, akoby žila tým, čomu verila. A ona verila v Českú a Slovenskú vzájomnú pomoc a v rovnoprávne postavenie Slovákov.

Svoje postoje uverejnila v periodiku PRÚDY vo vydaní 7-8/ 1914, v ktorom Vavro Šrobár vyzval verejnosť k vyjadreniu sa v ankete:

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Súhlasím s myšlienkou československej vzájemnosti. Českoslovanská Jednota — čo sa týka vlivu na učiteľstvo české — nie je dostatočná v terajšom rámci, aby mohla úplne zdarné pestovať vzájemnost. K tomu je potrebné, aby učiteľstvo malo nežistnú lásku k slov. podrostu. Česť výnimkám! České politické strany — žiaľbohu — sú tak v klbku jedna proti druhej, že ani nemajú času vážne sa zaoberať s československou vzájemnosťou.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Na slovenskej strane treba budiť vzájemnost hlavne v roľníckom a remeselníckom ľude, za české školy; z českej strany musia si upovedomiť nutnosť, žeby slovenským žiakom, ktorí sa majú vrátiť na Slovensko, vštepovali slovenské povedomie, že totiž oni sú Slováci, aby tak týmto štítom upevnení, mohli bojovať a pracovať doma na Slovensku, ako povedomí a verní pôvodu a rodu svojmu.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Kultúrnu vzájemnost predstavujem si na poli školskom a síce v navštevovaní škôl, hlavne hospodárskych, potom priemyselných a obchodných — a na poli knižnom: Želám si, aby v Čechách čítalo sa viac kníh slovenských.

Je zaujímavé, že tieto slová sú ešte aj po vyše 100 rokoch aktuálne.

Koncom leta 1914, keď vypukla 1. svetová vojna, stala sa jedna drobná, avšak rozhodujúca udalosť, ktorá zmenila v živote Drahotíny Kardossovej Križkovej všetko.

Drahotína Kardossová Križková poslala istému roľníkovi list s mapou, na ktorej jej syn Dušan vyznačil, ako postupuje cisárske vojsko. List však bol zadržaný…

Prvá svetová vojna / 1914 - 1918

Na začiatku 1. svetovej vojny bolo Slovensko ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska, ktorému vládol František Jozef I. Keď jeho následníka 28.06.1914 zavraždili, bol prinútený vypovedať Srbom vojnu. Slovenskí a Českí muži museli narukovať a bojovať za cisára.

Počas vojny sa však Slováci a Česi čoraz viac nádejali, že nastanú pre nich spravodlivejšie časy. Najviac sa angažovali ľudia v zahraničí, lebo doma by boli buď uväznení, alebo odvelení na front.

Zaslúžene najznámejší bojovník za samostatný štát, vďaka ktorému 28.10.1918 vzniklo Československo je diplomat a francúzsky generál Milan Rastislav Štefánik, o ktorom som urobila zaujímavý rozhovor so sprievodkyňou Ľubomírou Černákovou.

Kým veľkí politici robili v zahraničí zásadné rozhodnutia a činy, drobní bojovníci sa práva Slovákov doma trpeli.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

V  Kroměříži našli sme vďačné pole pre našu národnú prácu. Prišla však vojna a s ňou kalvária pre mňa a – moju rodinu. Mňa a syna Dušana, ktorý bol už na technike v Prahe, odviedli ako politicky, podozrivých pod bajonetmi do Viedne na vyšetrovanie. 

O nasledujúcom období napísala Drahotína Kardossová Križková knihu Z dôb utrpenia. Jednotlivé kapitoly však najprv po častiach uverejňovala v časopise Slovenské pohľady od č. 6-8/ 1925 do č. a 11/ 1925.

ILUSTRAČNÉ FOTO: Katarína Králiková

Kniha Drahotíny Kardossovej Križkovej Z dôb utrpenia, v ktorej opisuje svoje obvinenie, odvedenie, uväznenie.

osud syna

Jediný žijúci syn Drahotíny Kardossovej Križkovej, 17-ročný Dušan Jaroslav, bol v tom čase v Prahe, kde študoval na vysokej škole.

Aj on bol odvedený na výsluch, následne väznený a po roku odvelený bojovať na strane rakúsko-uhorskej armády. Keď jeho pluk poslali na východný front, pri prvej príležitosti prebehol na Ruskú stranu.

Následne, ako jeden z prvých vstúpil do vznikajúceho vojska Československých légií.

FOTO: Katarína Králiková

Iniciátor Československých légii – Milan Rastislav Štefánik.

politická väzenkyňa

Drahotína prežila celé štyri roky 1. svetovej vojny vo väzení.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Môj muž bol bezradný s dvoma maloletými dcérkami. Päť týždňov nevedeli doma o mne, kde som, a v meste počalo sa hovoriť, že ma vo Viedni zastrelili. V skutočnosti dali ma do väzenia medzi zvrhlé ženy, a ako politická previnilka vytrpela som mnoho od nich.

Opis udalosti z týchto dôb utrpenia dokončila v decembri 1919.

Najprv spätne rozpísala všetko čo sa stalo a posledné roky si už písala denník.

Spočiatku, počas prvého roku väzenia, totiž nemala k dispozícii ani len vlastné okuliare.

ILUSTRAČNÉ FOTO: Katarína Králiková

Kniha Drahotíny Kardossovej Križkovej Z dôb utrpenia je malá, ale plná drobných zaujímavostí.

Predstavte si seba v jej situácii. Uff…

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Teda 5 týždňov minulo, čo moji drahí doma nedostali lístka odo mňa, a ja tiež nevedela som nič o nich a sa trápila. Iba raz popoludní donesie dozorkyňa na ruke roztrasenú bielizeň, stala si do dvier a káže, aby som išla do knihy svoje meno podpísať, že je to pre mňa. Tu vidím v knihe vlastnoručný podpis môjho mužov. Viac potešila som sa tomuto, než tej bielizni, bolo mi to také vítané.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Pozdejšie doznala som sa, že môj muž, keď nedostával odpovedi odo mňa na svoju rekomandovanú kartu s odpoveďou (no dlho trvalo, kým dozvedel sa o mojej adrese), prišiel sám do Viedne a vyhľadal ma, doniesol mi bielizeň i peniaze — všetko musel nechať v kancelárii, lebo ko mne ho nepripustili.

ILUSTRAČNÉ FOTO: Katarína Králiková

Drahotína Kardossová Križková napísala knihu Z dôb utrpenia, aby sme vedeli, aké to bolo.

väzenie aj bez mreží

Drahotínu Kardossovú Križkovú z väzenia viackrát preložili.

Prvýkrát do väzenskej nemocnice, kde musela celé dni štrikovať deky pre vojakov a väzňov.

Zdalo sa, že jej tam bude lepšie, ale ako politická väzenkyňa bola odstrkovaná a ponižovaná tak dozorkyňami ako aj mníškami v nemocnici.

Dokonca, podľa nepísaných väzenských zvykov, mala – ako politická väzenkyňa – menšie práva než odsúdené prostitútky, zlodejky či vrahyne.

Pre silné kŕče v rukách musela po pár týždňoch požiadať o preloženie naspäť do väzenia, kde nesmeli ženy celý deň nič robiť, ani sa medzi sebou rozprávať.

Po ďalšom dlhom čase ju konečne mohol navštíviť advokát, ktorého vybavil Drahotínin manžel Alexander Kardoss. Ten dosiahol, že ju dali do samostatnej cely.

Neskôr ju odviedli na vypočúvanie do Bratislavy. Odtiaľ ju poslali na nútený pobyt do maďarskej obce Vác.

Tam žila v domácom väzení u správcu lazaretu. Ostala tam skoro až do konca vojny.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

16. septembra. Celý deň myslím na to, že je dnes 19 rokov, ako som mala svadbu, a teraz? Žiaľno mi je…

Posledné mesiace už mohla stráviť u sestry v Kremnici, ale

  • každý svoj krok musela hlásiť,
  • rovnako jej pošta bola kontrolovaná
  • a bez povolenia nesmela navštíviť ani lekára či kostol.

Vtedy ešte netušila, že ich 18-ročný syn, pri jednej dobrovoľnej nočnej prieskumnej hliadke, padol v boji s nemeckým nepriateľom.

FOTO: Katarína Králiková

Rodičia sa dozvedeli o smrti syna Dušana Kardossa až po dvoch rokoch.

medzičasom

Tento blog som písala veľmi dlho. Prvýkrát mi Drahotína Kardossová Križková udrela do očí v akomsi súhrnom článku, kde v jednej vete opísali, že bola zberateľkou výšiviek a za svoje presvedčenie sedela vo väzení.

Jej príbeh ma okamžite zaujal a tak som o nej napísala blog na základe informácií, ktoré som vtedy mala.

Medzičasom prerábam blogy na webke.  Opäť som si prečítala to, čo som o nej napísala a rozhodla som sa, že ju nakreslím – takú, ako ju vidím ja, svojimi očami, svojim srdcom. Nuž, neviem, podarilo sa mi to? Obrázok je na konci blogu.

Kniha „Z dôb utrpenia“ mi však začala vrtať v hlave. Vtedy som ju nikde nevedela nájsť. Skúsila som to znova a ľaľaho, leží v Univerzitnej knižnici. Okamžite som sa tam zaregistrovala a knihu som si rezervovala. Lenže bol piatok, skoro polnoc.

V sobotu ráno som futašila do knižnice. Bola otvorená, ale kniha z roku 1926 bola už dávno v sklade. Vydať mi ju mohli až v pondelok. Z knižnice sa mi však nechcelo odíjsť.

Debatovala som s pani knihovníčkou, všeličo mi o svojej práci porozprávala, a ja o mojej, a tu zrazu jej napadlo, že mi poradí, ako hľadať v digitálnej knižnici. To bol zlomový okamih, za ktorý jej týmto vrele ďakujem.

Bežala som domov, zadávala som rôzne kľúčové slová a zjavovali sa mi úžasné články, z ktorých som čerpala v tomto novom, aktualizovanom blogu. Dokonca aj tá kniha tam bola zdigitalizovaná.

V pondelok som si však originálny vytlačok knihy predsa len vyzdvihla. Mám rada staré knihy a ten pocit, že možno práve túto držala v ruke moja inšpiratívna osobnosť …

Nuž takto. Zistila som, že ak zhrniem život človeka do ideálnych 1000 znakov, ochudobním čitateľky a čitateľov o dôležité a zaujímavé súvislosti.

Lenže, teraz je to dlhé a ja neviem, či sa to vôbec niekomu chce čítať. Preto sa fakt poteším, ak mi napíšete svoje dojmy.

povojnová krivda

Ani po skončení vojny sa nežilo ľuďom lepšie. Rodina Kardossovcov, keďže pred zánikom Habsburskej ríše žila v Čechách, lebo odmietali maďarizáciu, po vzniku Československa nemali nárok na žiadne príspevky, dôchodky, ani na vrátenie majetku.

Krajina, ktorej obetovali všetko, národ, za ktorý tak oddane bojovali a úrady, o ktorých zriadenie sa tak snažili, … tí všetci sa im obrátili chrbtom.

A takto na tom boli mnohí Slováci, ktorí celou dušou bojovali za práva pre Slovenský národ.

FOTO: Katarína Králiková z archívu pani Boženy (viď zdroje)

Zľava: cudzie dievča, Ľudmila Kardossová, Drahotína Kardossová Križková,
Alexander Kardoss, Jarmila Kardossová, cudzie dievča.

Drahotína Kardossová Križková po vojne prežila spoločne s manželom ešte 13 rokov a potom stratila aj jeho.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

„Vytúženej a draho zaplatenej slobode netešil sa dlho ani môj muž. Zomrel na ťažkú žalúdkovú chorobu a rok pol jeho smrti nasledovala ho naša najmladšia dcéra Jarmila, učiteľka.“

Drahotína Kardossová Križková mala 64 rokov, keď ovdovela. Z piatich detí, ktoré priviedla na svet, žila už iba jediná dcéra Ľudmila.

FOTO: Katarína Králiková

Na fotke vľavo sú dve lipy (za sebou), ktoré na cintorín vysadila Drahotína Kardossová Križková.

Na fotke vpravo je náhrobný pomník rodiny Kardossovej.

FOTO: Katarína Králiková

Kardossovci boli jedni z mnohých, ktorí boli vo vytúženom Československu ukrivdení.

práca namiesto smútku

Bolesť zo straty milovaných pretavila do uchovávania vzácnych predmetov po predkoch, aby sa aspoň tie nestratili vplyvom historických a politických udalostí.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Aby som pozabudla na svoj veľký zármutok, pobrala som sa vyhľadávať z veľkej knihy porekadlá, povery, detské hry, povesti, ktoré som si už za mladí začala zapisovať, lebo tatík ma k tomu vždy pobádal.

FOTO: Katarína Králiková

Obrus, ktorý vyšívala moja mamka si opatrujem ako najväčší poklad

spisovanie a publikácia

Aj keď sa Drahotíne Kardossovej Križkovej pred rokmi nepodarilo zriadiť spolok, naďalej uchovávala a prezentovala ľudové výšivky.

Z vyzberaných vzoriek vytvorila publikáciu s názvom Vzorník krížikového vyšívania v Honte, ktorú vo vlastnom náklade vydala v roku 1926. To už mala 59 rokov.

V roku 1926 publikovala ďalšie Slovenské ľudové vzory zo štyroch krajov Slovenska.

Počas svojho života zmapovala kompletné vyšívanie a aj slovenské kroje.

Písala memoárové a národopisné práce, cestopisy  (Cesta životom), krátke prózy (Črty o mojom synovi, Črty zo života legionárov).

Existuje dokonca zoznam kníh, ktoré Drahotína Kardossová Križková vlastnila vo svojej knižnici. Ako správna archivárka ich mala bibliograficky zaevidované v zozname, ktorý tvorí 143 položiek.

Zrejme aby sa uživila, robila aj preklady z ruštiny.

Jej tvorba bola publikovaná v časopisoch  Slovenské pohľady, Národné noviny, Živena, Dennica, Časopis a Zborník.

Používala pseudonym D. K. z Horniakov.

Bola členkou Živeny, Lipy, Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorej zanechala viaceré, rukou písané národopisné štúdie.

celoživotné zberateľstvo

Zberateľstvu sa Drahotína Kardossová Križková venovala celý život. Svojou nenápadnou, usilovnou a vytrvalou prácou prispela k úspechom mnohých ďalších osobností a inštitúcií.

Národnokultúrny pracovník šľachtického pôvodu, Adolf Peter Záturecký spracoval rozsiahlu zbierku 300 prísloví, porekadiel a povier, ktoré pre neho zozbierala Drahotína Kardossová Križková.

Okrem toho zdokumentovala okolo 150 ľudových pesničiek, zvykov, obyčajov a scenárov detských hier, ktoré boli vzácnym pokladom pre ďalších zberateľov.

Vďaka jej zberateľskej vášni získali múzeá na Slovensku (v Martine a v Skalici) a tiež v Čechách (múzeá v Olomouci a v Prahe) aj rôzne predmety, ktoré ľudia kedysi používali.

KRESBA A FOTO: Katarína Králiková

Nakresila som Drahotínu Kardossovú Križkovú tak, ako ju vidím ja, vychádzala som však z reálnej fotky

koniec v rodnom kraji

Drahotína Kardossová Križková, žena, ktorá za protivojnové názory sedela vo väzení celé 4 roky počas 1. svetovej vojny, sa dožila ešte aj 2. svetovej vojny.

V čase, keď sa jej milovaný slovenský ľud konečne zmobilizoval do Slovenského národného povstania, Drahotína Kardossová Križková zomrela.

Mala 77 rokov. Skonala v rodnom kraji, v Banskej Bystrici, v nedeľu 24. septembra 1944.

Ostalo po nej množstvo kníh, listov, výšiviek a tisícky ľudových textov a výrobkov, ktoré zachránila pre ďalšie generácie.

FOTO: Katarína Králiková

Banská Bystrica – mesto, v ktorom prežila svoje posledné dni Drahotína Kardossová Križková.

inšpiratívna osobnosť

Drahotína Kardossová Križková verila v zmysluplnosť svojho životného poslania. Verila, že cez zberateľskú a publikačnú činnosť dokáže u ľudí podporiť lásku k národu.

Verila, že koná správne a nepoddala sa nátlakom ani v najťažších okamihoch. Uchovávala všetko, hoci vedela, že z výsledkov jej práce budú žať slávu iní.

Drahotína Kardossová Križková mala odvahu, mala trpezlivosť a vnútornú silu, ktorú jej dávalo neustále čítanie kníh. A prácu, v ktorej videla zmysel aj vieru, že to, čo robí, bude prospešné pre jej milovaný slovenský národ.

Tým, ako oddane, až do konca života, napriek všetkým krivdám, robila to, čo považovala za správne, tým je pre mňa inšipratívnou osobnosťou. A pre vás čím?

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

fotky

Fotky mám od pani Boženky z Banskej Bystrice, ktorej ich nechal vnuk Drahotíny Kardossovej Križkovej.

i

zdroje

Čaplovič Miloslav pplk. Mgr. PhD. | Práporčík Dušan Jaroslav Kardoss

Dudeková Gabriela | Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti

Kafka Richard Ing. | Významná folkloristka z Kremnice Drahotína Kardossová – Križková /1867-1944/

Kardossová Križková Drahotína | Z dôb utrpenia (1926)

Martin Károly | článok na ziar.dnes.24.sk: D. Kardossová – Križková, významná kremnická folkloristka

Sabov Peter Mgr. PhD | Osobné knižnice slovenských žien v 19. storočí – jedinečný fenomén výskumu dejín knižníc na Slovensku 

Sabov Peter Mgr. PhD | Problematika historických vzácnych knižních fondu

Slovenský denník – 07. 04. 1927 | Drahotína Križko Kardossová, šesťdesiatročná (Univerzitná knižnica v Bratislave, digitalna-kniznica-info)

Slovenský denník – 03. 03. 1931 | Alexander Kardoss (Univerzitná knižnica v Bratislave, digitalna-kniznica-info)

Slovenský denník – 03. 04. 1938 | Drahotína Kardossová Križková, slovenská vlastenka a buditeľka (Univerzitná knižnica v Bratislave, digitalna-kniznica-info)

v

dojatá som

Drahotína Križko-Kardossová je inšpiratívnou osobou aj pre pani Annu Čepákovú, ktorá mi napísala:

Dobry den, 

dakujem za vsetky inspiratívne osoby, zvlast za Drahotinu Križko-Kardossovú, je pre mna velky vzor. Zbieram kroje, prekreslujem vysivky, mam uz celkom peknu kopu…

Pre potesenie posielam moj blog s prekreslenymi výšivkami a zelam vsetko dobre.  

S uctou Mgr. Anna Čepáková

Na svojom blogu  https://www.atelier-reklama.sk/blog/  uverejňuje p. Čepáková svoje prekreslené vzory výšiviek spolu s fotografiami krojov a píše:

Vzory ľudovej výšivky patria všetkým ľuďom, tak ako rozprávky, ľudové piesne,… .

Snívam o tom, že raz vytvorím s vašou pomocou veľkú zbierku prekreslených vzorov, podľa ktorej sa bude všetkým, ktorí majú vzťah ku krojom dobre a s radosťou vyšívať.

FOTO: Anna Čepáková

Ak máte svoje prekreslené vzory výšiviek alebo fotografie,

z ktorých sa bude dať prekresliť krížikový vzor,
tak ich, prosím, pošlite na

  annacepakova@gmail.com.

v

rozhovor o Drahotíne Kardossovej Križkovej

“Čítala som váš článok o Drahotíne Kardossovej Križkovej…” povedala mi jedného aprílového dňa roku 2021 do telefónu pani Boženka z Banskej Bystrice.

“… ja mám jej fotky, aj pohľadnice a rada by som vám ich dala, lebo ste písali, že žiadnu fotku Drahotíny nemáte a preto ste si ju nakreslili…” 

Dohodli sme si stretnutie, ktoré sme 21. septembra 2021 zrealizovali a tu je z neho rozhovor:

“Pani Kardossová mala vždy celý dom voňavý,” spomína 85-ročná pani Božena

KVÍZ: Čo vieme o Trianone?

KVÍZ: Čo vieme o Trianone?

Trianonská mierová zmluva priniesla obrovské zmeny pre Maďarov a Slovákov. Dodnes je to citlivá téma. Hlavne preto, že  jej „aplikácia“ do praxe spôsobila tisíckam bežných ľudí … hm, povedať problémy je slabé slovo. Nič príjemné.

Preto sa tejto téme neraz vyhýbame. Na dejepise, na prehliadkach a tak všeobecne. Maďari si túto, pre nich národnú krivdu pripomínajú viac. Pritom, nám Slovákom priniesla Trianonská mierová zmluva novú kapitolu v dejinách. Poďme ju lepšie spoznať.

Trianonská mierová zmluva určila hranice

Škoda, že sa toho nedožil Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919). Ako francúzsky občan by bol určite prítomný v piatok, 4. júna 1920 vo versaillskom záhradnom paláci Le Grand Trianon, kde sa podpisovala  mierová zmluva o tom, aké územie zostane Maďarom. Podľa zmluvy si tiež nesmeli na vlastnú obranu vybudovať armádu väčšiu ako 35-tisíc vojakov. Dokonca nesmeli ani zaviesť povinnú vojenskú službu a čo bolo pre Maďarsko tiež dosť zlé – stratili prístup k moru.

Hranice, ktoré im zmluva určila pripravili tento starobylý národ takmer o 72 % územia. Prišli o skoro 66% obyvateľov. Nečudo, že práve toto vnímali ako krivdu a dlho verili, že je to dočasný stav. Žiadali revízie – prehodnotenie zmluvy a návrat území aj občanov. Chceli späť všetko, čo kedysi patrilo do Uhorska.

Lenže, ako povedal kedysi Ľudovít Štúr (1815 – 1856):

Niet cesty späť, napred sa ísť musí.

Toto bol sen práve Ľudovíta Štúra – vytvoriť  samostatný, od Uhorska oddelený štát Čechov a Slovákov. Podarilo sa! Po veľkej eufórii však prišlo k lámaniu chleba. Najviac to pocítili zmiešané rodiny z území, cez ktoré zakladatelia štátu urobili kdesi v kancelárii perom na mape hraničnú čiaru.

Slovenský národ tak po prvýkrát v dejinách získal vlastné hranice, aj keď v mnohých ohľadoch bol odvtedy stále podriadený „Prahe“. A to, samozrejme, spôsobovalo vnútorné spory. Boli takí, ktorí sa hneď chceli odpojiť. No iní tvrdili, že spoločne s Čechmi to bude lepšie. Oddeliť sa od nich „podarilo“ až vláde o vyše 70 rokov neskôr a dnes už slávime 30. výročie samostatnej Slovenskej republiky. Za tie roky sme ako národ prežili turbulentné obdobia.

Pančuchové kurivo

Už krátko po vzniku Československa zaviedla Československá vláda pozemkovú reformu. Veľkostatkári prišli o svoju pôdu, aj o majetok. Štát zlikvidoval mnohé podniky, ktoré kvôli financovaniu rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny prišli o svoj kapitál.

Azda najviac pocítili ľudia hnev počas menovej reformy. Prebiehala tak, že si museli svoje rakúsko-uhorské bankovky nechať okolkovať. Mnohí sa báli, neverili novej mene ani trvácnosti nového štátu. Peniaze poskrývali kade-teda, do postelí, do pančúch aj do truhlíc. No nejaké peniaze tak či tak museli priniesť do banky a dať ich okolkovať. Následne štát zaviedol novú menu – vlastnú Československú korunu. A bankovky z pančúch mohli ľudia spáliť v peci. Teplo im však iste nebolo len z ohňa, ale i od hnevu.

Prvenstvá Československa

Obyvatelia, ktorí zostali žiť na území demokratického Československa však už po niekoľkých rokoch pocítili isté výhody v porovnaní s vládou v Maďarsku či so životom v Rakúsko-Uhorsku. Československo prinášalo v medzivojnovom období také pokrokové zmeny, že v mnohých oblastiach dobehlo a predbehlo vyspelé krajiny.

Ako prvé na svete Československo zaviedlo 8 hodinový pracovný čas. Tiež platené prestávky v práci. Upravilo aj podmienky pre prácu mladistvých. Toto v žiadnej krajine dovtedy nebolo. 

Postupne prijalo Československo v prospech svojich obyvateľov aj zákon o platenej dovolenke, o úrazovom, zdravotnom a dôchodkovom poistení. Nemenej ústretové boli aj zákony o podpore sirôt a nezamestnaných.

Volebné právo žien zaviedlo Československo ako 12. krajina sveta. Teda skôr ako USA, Švédsko, Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko a iné, dávno vyspelé štáty.

FOTO: Katarína Králiková

SNM – Historické múzeum na Bratislavskom hrade na výstave Trianon – Zrod novej hranice ponúka ilustráciu stola, na ktorom bola 4. júna 1920 podpísaná Trianonská mierová zmluva.

„Co je psáno, to je dáno.

No pre budúci vývoj každej krajiny je najdôležitejšie vzdelanie jej obyvateľov. Na Slovensku, ktoré bolo formálne rovnocennou súčasťou Československa, pomohli Česi založiť univerzity a vysoké školy, na ktorých sa po prvýkrát učilo po slovensky. Štúr by bol z toho iste nadšený a dojatý.

Základný dokument štátu, teda ústava, bola v Československu prijatá 6. marca 1920, teda ešte pred podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy. Okrem oficiálneho rozdelenia zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci obsahovala tiež krásnu vetu:

Ľud je jediným zdrojom všetkej štátnej moci v ČSR.

My, ľud, v každom období našich dejín sme tí, ktorí máme moc rozhodovať o budúcnosti svojej krajiny. Nielen vo voľbách, ale najmä poznaním našich dejín a poučením sa z nich. Preto vás veľmi, veľmi pozývam na prednášku o Trianone, ktorú ponúka Akadémia Historického múzea.

Overte si svoje vedomosti v nasledujúcim kvíze a zistite či potrebujete ich upevnenie alebo rozšírenie.

 

 Kvíz: Čo vieme o Trianone?

  • 6 otázok
  • 4 možnosti
  • 1 správna odpoveď

Zaujímavé zdroje k téme Trianonská mierová zmluva:

❑  Versaillsky mierový systémhttps://prezi.com/p/fspeb-tstf9t/wersaillesky-mierovy-system/

❑  Trianon – symbol vzkriesenia Slovenskahttps://www.youtube.com/watch?v=ySffWAZgfEU

❑  Krátky prehľad o rozhraničovaní československo-maďarskej štátnej hranice v rokoch 1921 až 1925
https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/hranice_prezentacie/TRIANONSKA%20ZMLUVA.pdf

❑  Interaktívna knižka SNM–HM: Rozhovory o Trianone (4 €, na Bratislavskom hrade v predajni SNM-Historické múzeum na 3. poschodí)

❑  Historická revue 6/2020

❑  film: Hovory s TGM

Aktuálne pozývam na prehliadku:

sobota, 16. 3. 2024 - 14:00

BKIS/ Rande s mestom

Patenty Jozefa II. v Prešporku

0 €

Miesto stretnutia sa dozviete po registrácii cez https://www.bkis.sk/randesmestom/

S modrotlačou do sveta [recenzia knihy]

S modrotlačou do sveta [recenzia knihy]

Srdce mi plesá, keď vidím niečo z modrotlače. Publikáciu, ktorú o nej napísala pani Eva Kurjaková som si preto spontánne kúpila – a som nadšená. Človek by neveril, čo všetko s modrotlačou súvisí a koľko zaujímavostí sa o nej dozvie. Tak napríklad:

Ako vzniká z oravského zlata modré plátno

V knihe S modrotlačou do sveta sa hneď v úvode dozvieme, ako vzniká plátno. A to veľmi podrobne, zrozumiteľne, chronologicky od pestovania ľanu, cez náradie, s ktorým sa spracovával ľan i plátno až po jeho farbenie technikou modrotlače. Jednou z pomôcok pri spracovaní ľanu bola napríklad aj kúdeľ. Pani Eva Kurjaková k tomu v knihe dodáva:

Kúdele boli aj darmi lásky, ktorými obdarovávali mládenci svoje milé a mladí muži svoje ženy, preto často nachádzame po dedinách pekne zdobené kúdele, ale aj celkom jednoduché.

Dejiny z pohľadu modrotlače

Zaujala ma informácia o tom, ako vlastne došlo k tomu, že ľudia z Oravy začali predávať plátno po Dolnom Uhorsku, a neskôr i do celého sveta. V knihe S modrotlačou do sveta sú citovaní aj doboví kronikári, ktorí to autentickou rečou vysvetľujú. Radosť čítať.

Napríklad polyhistor Matej Bel vo svojich zápisoch píše aj o tom, čo robia s peniazmi:

Dievky to vynaložia na krajší odev.

Od ďalšej kapitoly sa už publikácia S modrotlačou do sveta stáva akousi databázou, kronikou mnohých plátenníkov z Oravy. Konkrétne z obcí Zubrohlava, Námestovo, Bobrov, Dolný Kubín a ďalších.

FOTO: Katarína Králiková so súhlasom pani Evy Kurjakovej

Fotky pláteníkov, domov, krojov, vzoriek, kroník, zápisov, evidencií a mnoho ďalšieho obsahuje publikácia S modrotlačou do sveta od p. Evy Kurjakovej a spol.

Darmo som hľadala priezvisko mojich predkov medzi menami, nebolo tam. Ale ktovie, možno vaše bude…

Mám rada, keď sa z kníh dozviem niečo, čo doplní a objasní moje vedomosti z histórie. V tejto publikácii sa mi to stalo viackrát.

Poznáte Slanický ostrov umenia?

V 18. storočí existovala ešte dedinka Slanica. Obývali ju prevažne plátenníci, ktorí z nej urobili také významné plátennícke a farbiarske centrum Hornej Oravy, že ľudia túto dedinku prirovnávali k Malej Viedni. Vďaka bohatým zárobkom z predaja kvalitného plátna, si postavili na kopci krásnu barokovú kaplnku.

V 19. storočí ju prestavali v klasicistickom slohu. Pristavali zároveň Kaplnku zámočníkov a tento nový kostol s dvoma vežami zasvätili sviatku Povýšenie Svätého Kríža.

V 20. storočí úradníci rozhodli – kvôli častým záplavám – o vysťahovaní obce Slanica. A tiež obcí Ústie, Osada, Hámry, Ľavkov aj časť Bobrova a Námestova. Všetky kvôli výstavbe Oravskej priehrady.

Zo Slanice ostal iba kostol s Kalváriou na kopci. Z kostola sa stala galéria ľudového umenia.

FOTO: wikipedia.sk/ Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Unikátny Slanický ostrov umenia na Oravskej priehrade pri meste Námestovo

V obci Slanica sa narodil aj Anton Bernolák (1762 – 1813).

…z tejto dediny pochádzalo okolo 30 katolíckych kňazov,“

píše pani Kurjaková v publikácii S modrotlačou do sveta.

Čo všetko ešte spísala Eva Kurjaková?

Počas čítania publikácie S modrotlačou do sveta som veľmi vnímala, že autorka sa snaží zachytiť každý, aj ten najmenší detail zo života ľudí, ktorí sa venovali pláteníctvu a modrotlači.

Obsahovo pokrýva publikácia hádam všetko a ja, ako čitateľka, som veľmi zatúžila po tom, aby aj o remesle mojich predkov existovala takto precízne spracovaná publikácia.

Pri spisovaní príbehov do našej rodinnej kroniky som zistila, že moji predkovia boli krajčíri, sitári, roľníci a mamkin otec bol aj richtár. Nuž, snáď raz nájdem podobne spracované aj tieto remeslá a funkcie.

Banát – kraj plátenníkov a zbojníkov

Keďže som členkou občianskeho združenia Kempelenopolis, viď rozhovor s Andrejom Grollom, hneď ma v knihe zaujala zmienka o meste Banát.

Do Banátu, teplejšej oblasti medzi Maďarskom a Srbskom, emigrovalo v 18. storočí veľa plátenníckych rodín z Oravy. Keď potom ich krajania chodievali predávať plátno do celej Európy, zastavovali sa aj za nimi, v Banáte.

V tom čase mali obyvatelia Banátu veľký a dlhoročný problém so zbojníkmi. Tí kradli, rabovali a pálili všetko, čo im bolo v ceste. Báli sa ich aj vojaci. Celá oblasť trpela biedou.

Až jedného dňa v roku 1764, poverila cisárovna Mária Terézia svojho múdreho radcu, aby odišiel do Banátu vyriešiť tento problém. A on ho veru vyriešil, ale to je už iný príbeh.

Píšem však o ňom preto, lebo tým múdrym diplomatom bol bratislavský vynálezca Wolfgang von Kempelen.

Vďaka jeho premyslenej stratégii ako na zbojníkov, mali od nich plátennícki potomkovia z Banátu na istý čas pokoj. I keď – ako popisuje jeden zážitok plátenníckeho pomocníka, ktorý sa stal v roku 1908 v Banáte – zlodejov sa dodnes nepodarilo vykynožiť, a nie len v Banáte.

Je mi jasné, že recenzie na knihy sa takto nepíšu. Ale, drahé čitateľky a čitatelia, ja chcem prostredníctvom toho, čím zaujala táto publikácia mňa, poukázať na to, čím môže zaujať aj vás.

Myslím si, že si v nej nájde každý to, čo obohatí jeho vedomosti. Som nadšená, že s modrotlačou súvisí toľko iných mne srdcu blízkych tém.

Stovky skutočných príbehov

Pani Eva Kurjaková zaznamenala spomienky snáď každého, s kým sa rozprávala od 80-tych rokov minulého storočia až do vydania publikácie S modrotlačou do sveta v roku 2018.

FOTO: Katarína Králiková so súhlasom pani Evy Kurjakovej

Príbehy lásky ma v knihe zaujali najviac. Neboli to to však len príbehy s dobrým koncom.

Plátennícke dievčatá si ženíchov nevyberali. Rodičia rozhodovali. Rodičia vybrali. Rodičia dohodli s druhou stranou čo, ako a kedy. Až potom to oznámili budúcej neveste.

Manželky plátenníkov ostávali skoro 10 mesiacov v roku samé doma. Často tehotné, s niekoľkými malými deťmi a so staršími rodičmi. Starali sa o gazdovstvo, o pestovanie ľanu aj o výrobu plátna.

Tak sa mi zdá, že najviac detí sa do plátenníckych rodín narodilo – ako to vychádza? – v auguste, v septembri, októbri? Ktovie?

Niektoré ženy chodievali predávať plátno so svojim mužom. A to tiež nebolo „med lízať„. Neraz museli prenocovať pri voze, pod holým nebom, ohrozovaní počasím, banditmi aj nešťastiami na cestách.

Zo všetkého najsmutnejšie sa mi však zdali príbehy o tom, ako sa muži z ďalekého sveta domov nevrátili a nikto nevedel, čo je s nimi. Pani Kurjaková v knihe zaznamenala snáď každú osobu, o ktorej je nejaká zmienka. O mnohých sa však nevedelo nič.

Mrazilo ma, keď som čítala o tom, že do sveta, obchodovať s plátenníkmi, chodili aj 10-15 roční chlapci – siroty, či deti chudobných rodín, ktorých volali psíkovia. No, viete si asi predstaviť to ich postavenie v skupine, ktorá odchádzala za zárobkom do sveta…

Modrotlač na zozname UNESCO

Čítať tieto príbehy bolo veľmi, veľmi zaujímavé … a viete čo? Bolo to aj neskutočne inšpiratívne. Pre mňa je táto kniha úžasným zdrojom informácií o jednej nádhernej zložke nášho kultúrneho dedičstva – o modrotlači, ktorá je aktuálne už zapísaná aj v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Kde kúpiť knihu?

Knihu si môžete objednať za cenu 35 €
napríklad cez e-shop, ktorý má
ekologicky fungujúce
malé lokálne oravské
kníhkupectvo AURA
na web stránke 
www.auraknihy.sk

Toto NIE JE platená reklama, ale úprimná propagácia knihy, ktorá sa mi veľmi páči.

Ďakujem pani Eve Kurjakovej, že celé roky pracovala na tejto publikácií, za to, že ju tak bohato naplnila a zanechala tak pre ďalšie generácie tento poklad. 

Teším sa, že v mojej domácej knižnici pribudla moja nová Biblia modrotlače – kniha S modrotlačou do sveta.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

KURJAKOVÁ, Eva. (2017) S modrotlačou do sveta. Vydalo Občianske združenie ZUBOR, 2017.

Spomienka na výlet do mesta Žilina

Spomienka na výlet do mesta Žilina

O histórii mesta Žilina som vedela žalostne málo. Všeličo sa o nej dá prečítať na internete. Avšak, čím viac cestujem, tým viac zisťujem, že informácie na internete sú skrátené, neraz vystrihnuté z kontextu a ochudobnené o mnohé zaujímavosti. Darmo, staré známe „Lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť“ sa mi osvedčilo aj pri návšteve mesta Žilina.

Začalo to na diaľnici

Už je to pár mesiacov, čo som bola v Žiline, avšak z rôznych dôvodov až teraz podávam „hlásenie“. Sama som zvedavá, čo si pamätám, aké dojmy mi ostali s odstupom času. Zvláštne, spomínam si len na ľudí, ale poďme od začiatku.

Moja priateľka Erika Pašinská dostala objednávku z dediny blízko pri Žiline, aby prišla urobiť kurz Kráľovná vo svojej kuchyni. Okamžite som sa jej votrela do auta a ukecala som ju, nech ma cestou vychodí v Žiline. To som ešte netušila, že zažijem to slávne: „Nezastavujém, máme spoždenííí…“ a aj to: „…tak ja vám to přibrzdííím“.

Čo vám budem hovoriť, zakecali sme sa, keď bolo potrebné odbočiť do centra a už sme aj boli na diaľnici. Lenže, ja som chcela spoznávať Žilinu a tak som tam kdesi, neviem ani kde, vystúpila. Bola zima, pršalo a ja som sa zrazu ocitla na konci sveta. So skrehnutou rukou som si zapla mobilné dáta a ďakovala múdrym ľuďom za GPS.

Remeselnícky dom

Dlho trvalo, kým som konečne zastala pred prvou krásnou budovou v Žiline. Predo mnou stál secesný Remeselnícky dom. Velikánska historická stavba.

Bolo ráno, pol deviatej. Ľudia rýchlo prechádzali krížom-krážom. Ja som tam len stála na prechode, celá šťastná, že som konečne v civilizácii. Skúmala som, aké remeslá sú vyobrazené na oboch čelných reliéfoch (tabuliach).

Prvé 3 veci, ktoré potrebuje každý turista v cieli

Pôvodne sme chceli s Erikou stihnúť rannú kávu v Žiline, ale kto mohol tušiť, že v okolí Senca budú dopravné zápchy už od pol šiestej ráno. Zdržali sme sa. Lenže ja kávu k životu potrebujem.

Moje prvé kroky viedli do nákupného centra. Vedela som, že bude otvorené. A, že tam určite bude mekáč. A bol! Keby som vedela, že v každom meste je pre turistov zriadené nejaké „uvítacie centrum“, ktoré intuitívne nájdu podobne, ako Turistické informačné centrum, tak by som tam určite išla.

Každý turista totiž potrebuje po príchode do cieľa v prvom rade toaletu , občerstvenie, príjemné ľudské slovo na uvítanie – a ja aj kávu! A tak, ako mnohí iní turisti, aj ja som skončila v mekači. A potom to začalo.

Búdka s písmenom i

Mala som pred sebou päť hodín. Aby som ich efektívne využila, vybrala som sa, tam, na Námestí Andreja Hlinku, do Turistického informačného centra, konkrétne, do búdky s označením i. Vchod som našla, až keď som ju celú dvakrát dookola obišla. Slečna, v Turistickom informačnom centre bola milá a ochotná.

Z jej ponuky som si ako prvé vybrala to, čo bolo najbližšie – Považská galéria umenia v Žiline. Samozrejme že, najprv som omylom vošla do kaviarne patriacej ku galérii. Síce sa mi to tam na galériu zdalo čudné, ale myslela som si, že sú inovatívni a pokrokoví v tej Žiline.

Galérie bývajú rôzne a táto kaviareň bola dosť nezvyčajná. Som však človek komunikatívny a tak som rýchlo zistila, že naozajstná galéria je vedľa. A veru, bola … A bola aj inovatívna, aj pokroková.

Považská galéria umenia v Žiline

Zbožňujem, keď mám milión času a môžem čítať všetky texty pri každom umeleckom diele. Bol utorok a ja som bola galérii jediná návštevníčka. Motkala som sa, kochala. Poviem vám, nemať tak veľa času, iba ju preletím a prišla by som o mnoho zaujímavých informácií. Ale k veci. Táto galéria má, tak ako mnohé iné galérie a múzeá, tri rôzne expozície. Všetky som prešla.

  • Stála výstava je venovaná Vincentovi Hložníkovi.
  • Aktuálna výstava, ktorá tam bola v čase mojej návštevy (27. novembra 2017) je už medzičasom ukončená. Spomínam si len, že bola venovaná téme druhej svetovej vojny a Židov. Dokonca si pamätám, ako som sa tam sťažovala, že prečo sú všetky tie sprievodné texty písané výlučne takou odbornou rečou, pri ktorej si my, obyčajní návštevníci, pripadáme ako nevzdelanci. Navyše, písané boli v jednom súvislom texte, bez odsekov. Nuž ale, čo mi už tá pani pri pokladni na to mohla povedať?
  • Tú tretiu expozíciu ja volám „detská“. Je v nej zriadené jedinečné Prvé múzeum intermédii. Vrchol inovatívnosti už ráno. Žilina je fantastická!

Vincent Hložník ma inšpiroval, ale nie svojou tvorbou

Jeho obrazy nie sú môj štýl. Nerozumiem jeho umeniu, dokonca sa mi ani nepáči. Fakt som sa snažila nájsť niečo pre mňa pekné aspoň na jednom obraze. Nič. 

Lenže potom ma pani kurátorka usadila na gauči a pustila mi dokument o živote Vincenta Hložníka. Ach, som jej za to vďačná.

Zo spomienok mi ostali len emócie a pár poznámok. Vôbec som nevedela, že ilustroval mnohé knižky môjho detstva. To ma potešilo.

Vincent Hložník tvoril expresívne výjavy. Rozumiem tomu tak, že prehnane zdôrazňoval niektoré časti tela, alebo motívy na obraze. Pôsobilo to strašidelne, ale keď som si uvedomila, že on tými obrazmi rozpráva, zrazu sa mi to zdalo pochopiteľné.

Vincent Hložník, prostredníctvom toho, čo vedel, v čom bol podporovaný a čo mal rád, teda prostredníctvom maliarskej a grafickej tvorby, prezentoval svoje myšlienky, pocity, názory.

V poznámkach som našla slová „humanistické, sociálne cítenie“. Už neviem, v akej súvislosti som si ich poznačila, ale viem, že na budúce si urobím lepšie poznámky. Teraz sa snažím napísať len to, čo mi ako návštevníčke utkvelo v pamäti s odstupom vyše dvoch mesiacov. Len ma zaujíma, čo si pamätám.

Zo všetkých informácií o Vincentovi Hložníkovi ma zaujalo najviac to, že v umeleckej sebarealizácii ho podporoval jeho otec. Treba podotknúť, že na začiatku 20. storočia bol expresionizmus veľmi nový, nezvyčajný a pochopiteľne zavrhovaný a kritizovaný.

To však Vincentovi Hložníkovi nebránilo tvoriť tak ako cítil. A ja obdivujem odvážnych ľudí, ktorí idú za svojim snom. Týmto ma Vincent Hložník mimoriadne povzbudil a inšpiroval.

S takýmto pocitom osvietenosti som sa vybrala hľadať Rosenfeldov palác, avšak cestou som si spomenula na niečo iné. Tá pani z búdky s veľkým I tvrdila, že na Farskej ulici je dobrý obchod so suvenírmi.

Modrý Mauritius – najčarovnejšia predajňa známok v Žiline

Išla som teda hore, po tých fotogenických žilinských schodoch, smerom k Mariánskemu námestiu. Zrazu som naďabila na celkom veľkú modrú tabuľu na budove vpravo. Bolo na nej napísané Modrý Mauritius. To je ono!

Som turistka, suveníry potrebujem … veď, to akože pre deti, nie pre seba. A nápis Modrý Mauritius znel tak vznešene.

Návrat do 19. storočia

Vošla som do starodávnej budovy. Predajňa bola na prvom poschodí. Kráčala som po schodoch a fakt som mala pocit, že putujem v čase, keď som sa ocitla v očarujúcom obchodíku z 19. storočia. Ešte teraz cítim tú posvätnú atmosféru, ktorá tam vládla.

Miestnosť to bola maličká. Uprostred stál velikánsky biely pult s presklenou vrchnou doskou. Všade okolo starodávne vitríny, živé kvety, rôzne obrazy a jedna čalúnená stolička, vedľa ktorej spal pes.

Pani majiteľka sa práve venovala zákazníkovi a tak som sa obzerala dookola, ako taká Alenka v ríši divov. Po chvíli ma oslovila. Jej duša, jej spôsoby, správanie aj gestá … všetko pôsobilo tak noblesne, tak aristokraticky. Zmohla som sa len na obdivné „Máte to tu krásne…“, keď som za ňou zrazu zbadala vchod do ďalšej miestnosti. „Ooooh, neskutočné…

Nádherná, pôvodná kancelária majiteľky obchodu s najvzácnejšími známkami. Ešte aj ten starožitný telefón bol funkčný, ako som sa neskôr dozvedela. No nádhera pre moju dušu.

Ostala som v tej predajni asi hodinu. Celý čas sme sa s tou pani rozprávali … teda, ona mi rozprávala o histórii predajne Modrý Mauritius. Kedysi ju vlastnili Židia. Predajňu mali dlhé roky na prízemí. Ona tam pracovala v období komunistického režimu, keď im komunisti predajňu zoštátnili. Neskôr, po Nežnej revolúcii ju odkúpila.

Neskutočný príbeh tejto malej predajne. Pani majiteľka mne, totálne neznalej, vysvetlila čaro filatelie a numizmatiky. Veľmi som však vnímala i jej predajné zručnosti a znalosť práce so zákazníkmi. Človek ani nevie, kde sa čo naučí.

S nesmiernou hrdosťou mi dokonca povedala, že vlastní aj jednu z najvzácnejších a najdrahších známok na svete – Modrý Mauritius.

Medzi jej stálych zákazníkov dodnes patria niektorí Nemci, Rakúšania a Česi, s ktorými sa stretáva na výstavách a mnohí z nich za ňou chodia do Žiliny.

Okrem toho dosť nadávala na nevzdelaných Slovákov. A na mladých rodičov, ktorí deti nevedú k žiadnym zmysluplným záľubám. To sa mi nepáčilo, veď nemožno všetkých ľudí hádzať do jedného vreca.

V každom prípade, rozprávanie s ňou bolo ako navštíviť múzeum a divadlo dokopy. Úžasne zanietená zberateľka, oddaná svojmu poslaniu predávať najvyššiu kvalitu v oblasti filatelie a numizmatiky.

Júj, dlhé by bolo ešte písanie o živote tejto, vyše 110-ročnej, znalcami vyhľadávanej historickej predajne. Očarená som ale kráčala naspäť, do nášho 21. storočia, s presvedčením, že čokoľvek, naozaj, čokoľvek, v čom nájdeme svoju záľubu, to nám môže priniesť radosť a zmysluplnosť bytia.

Rínok, čiže Mariánske námestie v Žiline

Mariánske námestie v Žiline ma zakaždým fascinuje. Zo všetkých strán sa mi páči, dokonca aj v upršanom novembrovom počasí je krásne. Fotila som si ho jedna radosť a presviedčala som samu seba, že nie som čudná.

Čítala som, že Mariánske námestie v Žiline sa pôvodne označovalo ako Rínok. To slovo ma zaujalo už dávno, ale až teraz som si zistila, čo to znamená. Stretla som sa s tým totiž aj v iných mestách.

Z toho, čo je v mojom obľúbenom Etymologickom slovníku napísané som vyrozumela, že rínok je označenie pre námestie s trhom. Tento pojem vznikol niekedy v 15. storočí. Pochádza z nemeckého slova Ring, ktoré znamená kruh, v zmysle okrúhly priestor.

Mariánske námestie je štvorcové, symetrické. Asi aj preto sa mi tak páči. Pochopiteľne, prekážajú mi všetky tie reklamné nápisy a do očí bijúce oznamy o rôznych akciách a zľavách. Pripomínam však sama sebe, že rínok je trh a na trhu každý svoje produkty propaguje a predáva. Nesúdim radšej ani vkus a zladenie sa nových predajní s historickými budovami.

Kam skôr?

Už mi bola zima. Viem to, lebo si pamätám svoje pocity zo Žiliny a aj teraz, keď píšem tieto riadky, je mi chladno. Išla som teda hľadať ďalšie pamiatky, ktoré mi odporučila slečna v Turistickom informačnom centre.

Čas sa krátil, preto som vynechala synagógu a namierila som si to rovno do Rosenfeldovho paláca.

Práve odtiaľ odchádzali školáci. Nahrnuli sa do miestnosti, v ktorej bola čosi ako predajňa suvenírov a šatňa pre návštevníkov.

Edukatívne školské výstavy

Kým som si obúvala tie smiešne modré návleky, vyspovedala som dve piatačky. Obliekali si bundy prehodené cez kreslo, na ktorom som sedela. Povedali, že sa im to tam páčilo. No ale, čo už povedia cudzej tete, všakže? Na moju otázku, čo je všetko hore sa tak zamyslene na seba pozreli a dumali, ako vysvetliť, že „nič také, iba miestnosti s oblečením a také kuchynské veci“. Keď mi však odpovedali na otázku, čo sa im tam najviac páčilo, mala som silný pocit, že odpovedajú tak slušne, zdvorilo: „Všetko.“

Okamžite som si spomenula na výstavy v Dome pionierov, na ktoré sme, ako školáci, chodili. Vždy tam boli také čudné výtvory žiakov z umeleckých škôl. Hoci sme sa so spolužiačkami tvárili, že všetko obdivujeme, v skutočnosti sme tam boli len z povinnosti, vôbec nás to nezaujímalo.

Uvedomila som si, že je to škoda. Lebo niekedy možno ani nie je tak dôležité konkrétne dielo, ako to, čo tým chcel autor vyjadriť, či, akú zaujímavú, inšpiratívnu formu vyjadrenia našiel. Ak sa však bez sprievodného vysvetlenia a diskusie pozeráme na umelecký výtvor, ktorý nie je konvenčný, ktorý je úplne iný, v tom prípade ho, podľa mňa, ani nie je možné pochopiť. Aspoň teda, pre mňa je to ťažké.

Rosenfeldov palác v Žiline

Opäť som bola jediný návštevník. Prechádzala som sa miestnosťami Rosenfeldovho paláca a predstavovala som si, ako asi boli zariadené, na čo slúžili.

Zmizlo totiž všetko, s čím sa dalo pohnúť. Napriek tomu je palác nádherný tak z vonku, ako aj vo vnútri. Vysoké stropy, obrovské okná a dvere, pastelové farby na stehnách izieb a pôvodné parkety dávajú priestor fantázii.

Kto má rád architektúru, tomu určite odporúčam navštíviť tento Rosenfeldov palác. Už len to schodisko stojí za to. A tá vitráž na terase, ach, nádhera. Luster vo vstupnej hale mi priam vyrazil dych. Mala som takú radosť, keď som videla to, čo sa zachovalo. Škoda, že som nemala odvahu odfotiť si to.

Pôvodným majiteľom paláca bol Žid, volal sa Ignác Rosenfeld. Postaviť ho dal ako 26-ročný, keď sa rozhodol založiť banku s názvom Žilinská sporiteľňa. Banku a kancelárie zriadil na prízemí. Reprezentačné obytné priestory sa nachádzali na poschodí. S manželkou Júliou tam spoločne žili len 16 rokov.

Keď vypukla druhá svetová vojna, Rosenfeldov palác už patril národným finančným inštitúciám. Ktovie, čo by sa z neho zachovalo po vojne, v ktorej bolo systematicky ničené všetko židovské.

Dnes je Rosenfeldov palác národnou kultúrnou pamiatkou. Slúži v meste Žilina ako kultúrno-osvetové centrum. Počas mojej návštevy tam vystavovali svoje diela študenti Katedry textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení. Bolo tam na čo pozerať, aj keď mňa viac zaujímal samotný Rosenfeldov palác.

Pribudlo času, ubudlo síl

Vo chvíli, keď som vyšla na ulicu, napísala mi Erika správu, že jej kurz Kráľovná vo svojej kuchyni sa predĺži, lebo klientka si priobjednala „lekciu zdravého sladkého pečenia“. Jupííí! Akože, tešila som sa, že Erikina zákazníčka je spokojná, ale sebecky som mala veľkú radosť aj z toho, že sa ešte môžem v Žiline prechádzať.

Bol už čas obeda, ulice sa zaplnili ľuďmi a hlavne študentmi. Ja som si však držala svoje pomalé tempo. V bývalej kancelárii pána Rosenfelda som vypísala pohľadnicu pre jedinú osobu, ktorá odpovedala  na moju otázku zverejnenú na „fejsbuku“.

Vyhlásila som totiž, že pošlem pohľadnicu každému, kto z priloženého obrázku zistí, aké mesto idem spoznávať. Ona jediná uhádla a tak som išla na poštu poslať jej pohľadnicu. Známku som mala, ale, akosi nedôverujem poštovým schránkam.

V tej Žiline to na pošte majú srandovné. Poradové čísla vykrikujú samotné panie za poštovým pultom. Hlboko som sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že majú elektronické vydávanie poradových čísiel, ale nemajú reproduktor alebo digitálnu signalizáciu. Dumala som, dumala, až som prepásla moje číslo. Našťastie, ľudia v Žiline sú milí ľudia a tak som sa s mojou jedinou, už oznámkovanou, pohľadnicou mohla predbehnúť.

Keď som vyšla spokojná z pošty, pocítila som riadnu únavu. Darmo, moje telo nie je stavané na dlhé túry. Pomaličky som kráčala späť na Námestie Andreja Hlinku, tam sme sa totiž mali s Erikou stretnúť.

Išla som však inou trasou a videla som všakovaké krásne budovy. Pripadala som si ako taká babička, ktorá si podchvíľou potrebuje oddýchnuť. Ja som sa tvárila, že fotím … vlastne, aj som fotila. Pozorovala som ľudí a znova raz som si uvedomila, aké sú tie naše slovenské mestá krásne.

Žilinská Burianova medzierka

Kráčam si tak po Mariánskom námestí, popod, akože benátske balustrády, keď mi tu zrazu do oči udrie názov ulice. Jemináčku, to čo je??? Že Burianova medzierka.

Mala som pocit, že už blúznim. To faaakt? Zírala som na ten nápis a nechápala som. Vlastne, doteraz nechápem. Ešte Buriana pochopím, ale – medzierka? Také zlatučké mi to príde.

Pár krokov odtiaľ som opäť raz ostala očarená. Viem, opakujem sa, ale tak som sa cítila. Neviem ako vy, ale ja, keď stojím pri vysokánskych kostoloch, cítim sa taká maličká, bezvýznamná.

Hm? Možno o to išlo pri ich stavbe. Aby si človek uvedomoval veľkosť cirkvi a svoju podriadenosť.

Ďalšia zvláštnosť v Žiline. Vedľa stánku Božieho, len pár metrov, stojí zábavná inštitúcia – divadlo. A rovnako veľkolepé. Katedrálne námestie je fotogenické zo všetkých strán. Stovky kľukatých schodov, nádherné výhľady. A to som tam bola na prelome jesene, ktorá už nebola krásne pestrofarebná, a zimy, ktorá ešte o snehu ani nechyrovala. Možno je naozaj všetko len vecou pohľadu. Pre niekoho môže byť Žilina nudná a obyčajná aj v krásny jarný deň, a pre iného zas tajuplná a vzácne krásna, hoci na ňu hľadí pomedzi studené dažďové kvapky.

Moje spoznávanie Žiliny skončilo tam, kde začalo. Videla som toho málo, ale zato som si to poriadne vychutnala. Veď ja sa do Žiliny ešte vrátim …

PS: Ozaj, vedeli ste, že prvým sídlom slovenskej vlády a hlavným mestom Slovenska pred 100 rokmi bola Žilina?

v

poznámka

Tento blog som napísala pár mesiacov po návšteve mesta Žilina, v ktorom som bola 27.11.2017. Medzičasom už moja priateľka Erika tie kurzy nerobí. Tiež sa už odvtedy mohli niektoré veci, napríklad na tej pošte, zmeniť. No a tiež už viem, že aj v Bratislave je ulička zvaná Medzierka.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

fotky

Väčšinu fotiek som robila ja, z môjho starého mobilu – tak aj vyzerajú.
Tie lepšie fotky sú z oficiálnych stránok Žiliny.
i

zdroje

Moje ♥ a ©.