Spomienka na výlet do mesta Žilina

8. 02. 2021 | zdieľania z kroniky

O histórii mesta Žilina som vedela žalostne málo. Všeličo sa o nej dá prečítať na internete. Avšak, čím viac cestujem, tým viac zisťujem, že informácie na internete sú skrátené, neraz vystrihnuté z kontextu a ochudobnené o mnohé zaujímavosti. Darmo, staré známe „Lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť“ sa mi osvedčilo aj pri návšteve mesta Žilina.

Začalo to na diaľnici

Už je to pár mesiacov, čo som bola v Žiline, avšak z rôznych dôvodov až teraz podávam „hlásenie“. Sama som zvedavá, čo si pamätám, aké dojmy mi ostali s odstupom času. Zvláštne, spomínam si len na ľudí, ale poďme od začiatku.

Moja priateľka Erika Pašinská dostala objednávku z dediny blízko pri Žiline, aby prišla urobiť kurz Kráľovná vo svojej kuchyni. Okamžite som sa jej votrela do auta a ukecala som ju, nech ma cestou vychodí v Žiline. To som ešte netušila, že zažijem to slávne: „Nezastavujém, máme spoždenííí…“ a aj to: „…tak ja vám to přibrzdííím“.

Čo vám budem hovoriť, zakecali sme sa, keď bolo potrebné odbočiť do centra a už sme aj boli na diaľnici. Lenže, ja som chcela spoznávať Žilinu a tak som tam kdesi, neviem ani kde, vystúpila. Bola zima, pršalo a ja som sa zrazu ocitla na konci sveta. So skrehnutou rukou som si zapla mobilné dáta a ďakovala múdrym ľuďom za GPS.

Remeselnícky dom

Dlho trvalo, kým som konečne zastala pred prvou krásnou budovou v Žiline. Predo mnou stál secesný Remeselnícky dom. Velikánska historická stavba.

Bolo ráno, pol deviatej. Ľudia rýchlo prechádzali krížom-krážom. Ja som tam len stála na prechode, celá šťastná, že som konečne v civilizácii. Skúmala som, aké remeslá sú vyobrazené na oboch čelných reliéfoch (tabuliach).

Prvé 3 veci, ktoré potrebuje každý turista v cieli

Pôvodne sme chceli s Erikou stihnúť rannú kávu v Žiline, ale kto mohol tušiť, že v okolí Senca budú dopravné zápchy už od pol šiestej ráno. Zdržali sme sa. Lenže ja kávu k životu potrebujem.

Moje prvé kroky viedli do nákupného centra. Vedela som, že bude otvorené. A, že tam určite bude mekáč. A bol! Keby som vedela, že v každom meste je pre turistov zriadené nejaké „uvítacie centrum“, ktoré intuitívne nájdu podobne, ako Turistické informačné centrum, tak by som tam určite išla.

Každý turista totiž potrebuje po príchode do cieľa v prvom rade toaletu , občerstvenie, príjemné ľudské slovo na uvítanie – a ja aj kávu! A tak, ako mnohí iní turisti, aj ja som skončila v mekači. A potom to začalo.

Búdka s písmenom i

Mala som pred sebou päť hodín. Aby som ich efektívne využila, vybrala som sa, tam, na Námestí Andreja Hlinku, do Turistického informačného centra, konkrétne, do búdky s označením i. Vchod som našla, až keď som ju celú dvakrát dookola obišla. Slečna, v Turistickom informačnom centre bola milá a ochotná.

Z jej ponuky som si ako prvé vybrala to, čo bolo najbližšie – Považská galéria umenia v Žiline. Samozrejme že, najprv som omylom vošla do kaviarne patriacej ku galérii. Síce sa mi to tam na galériu zdalo čudné, ale myslela som si, že sú inovatívni a pokrokoví v tej Žiline.

Galérie bývajú rôzne a táto kaviareň bola dosť nezvyčajná. Som však človek komunikatívny a tak som rýchlo zistila, že naozajstná galéria je vedľa. A veru, bola … A bola aj inovatívna, aj pokroková.

Považská galéria umenia v Žiline

Zbožňujem, keď mám milión času a môžem čítať všetky texty pri každom umeleckom diele. Bol utorok a ja som bola galérii jediná návštevníčka. Motkala som sa, kochala. Poviem vám, nemať tak veľa času, iba ju preletím a prišla by som o mnoho zaujímavých informácií. Ale k veci. Táto galéria má, tak ako mnohé iné galérie a múzeá, tri rôzne expozície. Všetky som prešla.

  • Stála výstava je venovaná Vincentovi Hložníkovi.
  • Aktuálna výstava, ktorá tam bola v čase mojej návštevy (27. novembra 2017) je už medzičasom ukončená. Spomínam si len, že bola venovaná téme druhej svetovej vojny a Židov. Dokonca si pamätám, ako som sa tam sťažovala, že prečo sú všetky tie sprievodné texty písané výlučne takou odbornou rečou, pri ktorej si my, obyčajní návštevníci, pripadáme ako nevzdelanci. Navyše, písané boli v jednom súvislom texte, bez odsekov. Nuž ale, čo mi už tá pani pri pokladni na to mohla povedať?
  • Tú tretiu expozíciu ja volám „detská“. Je v nej zriadené jedinečné Prvé múzeum intermédii. Vrchol inovatívnosti už ráno. Žilina je fantastická!

Vincent Hložník ma inšpiroval, ale nie svojou tvorbou

Jeho obrazy nie sú môj štýl. Nerozumiem jeho umeniu, dokonca sa mi ani nepáči. Fakt som sa snažila nájsť niečo pre mňa pekné aspoň na jednom obraze. Nič. 

Lenže potom ma pani kurátorka usadila na gauči a pustila mi dokument o živote Vincenta Hložníka. Ach, som jej za to vďačná.

Zo spomienok mi ostali len emócie a pár poznámok. Vôbec som nevedela, že ilustroval mnohé knižky môjho detstva. To ma potešilo.

Vincent Hložník tvoril expresívne výjavy. Rozumiem tomu tak, že prehnane zdôrazňoval niektoré časti tela, alebo motívy na obraze. Pôsobilo to strašidelne, ale keď som si uvedomila, že on tými obrazmi rozpráva, zrazu sa mi to zdalo pochopiteľné.

Vincent Hložník, prostredníctvom toho, čo vedel, v čom bol podporovaný a čo mal rád, teda prostredníctvom maliarskej a grafickej tvorby, prezentoval svoje myšlienky, pocity, názory.

V poznámkach som našla slová „humanistické, sociálne cítenie“. Už neviem, v akej súvislosti som si ich poznačila, ale viem, že na budúce si urobím lepšie poznámky. Teraz sa snažím napísať len to, čo mi ako návštevníčke utkvelo v pamäti s odstupom vyše dvoch mesiacov. Len ma zaujíma, čo si pamätám.

Zo všetkých informácií o Vincentovi Hložníkovi ma zaujalo najviac to, že v umeleckej sebarealizácii ho podporoval jeho otec. Treba podotknúť, že na začiatku 20. storočia bol expresionizmus veľmi nový, nezvyčajný a pochopiteľne zavrhovaný a kritizovaný.

To však Vincentovi Hložníkovi nebránilo tvoriť tak ako cítil. A ja obdivujem odvážnych ľudí, ktorí idú za svojim snom. Týmto ma Vincent Hložník mimoriadne povzbudil a inšpiroval.

S takýmto pocitom osvietenosti som sa vybrala hľadať Rosenfeldov palác, avšak cestou som si spomenula na niečo iné. Tá pani z búdky s veľkým I tvrdila, že na Farskej ulici je dobrý obchod so suvenírmi.

Modrý Mauritius – najčarovnejšia predajňa známok v Žiline

Išla som teda hore, po tých fotogenických žilinských schodoch, smerom k Mariánskemu námestiu. Zrazu som naďabila na celkom veľkú modrú tabuľu na budove vpravo. Bolo na nej napísané Modrý Mauritius. To je ono!

Som turistka, suveníry potrebujem … veď, to akože pre deti, nie pre seba. A nápis Modrý Mauritius znel tak vznešene.

Návrat do 19. storočia

Vošla som do starodávnej budovy. Predajňa bola na prvom poschodí. Kráčala som po schodoch a fakt som mala pocit, že putujem v čase, keď som sa ocitla v očarujúcom obchodíku z 19. storočia. Ešte teraz cítim tú posvätnú atmosféru, ktorá tam vládla.

Miestnosť to bola maličká. Uprostred stál velikánsky biely pult s presklenou vrchnou doskou. Všade okolo starodávne vitríny, živé kvety, rôzne obrazy a jedna čalúnená stolička, vedľa ktorej spal pes.

Pani majiteľka sa práve venovala zákazníkovi a tak som sa obzerala dookola, ako taká Alenka v ríši divov. Po chvíli ma oslovila. Jej duša, jej spôsoby, správanie aj gestá … všetko pôsobilo tak noblesne, tak aristokraticky. Zmohla som sa len na obdivné „Máte to tu krásne…“, keď som za ňou zrazu zbadala vchod do ďalšej miestnosti. „Ooooh, neskutočné…

Nádherná, pôvodná kancelária majiteľky obchodu s najvzácnejšími známkami. Ešte aj ten starožitný telefón bol funkčný, ako som sa neskôr dozvedela. No nádhera pre moju dušu.

Ostala som v tej predajni asi hodinu. Celý čas sme sa s tou pani rozprávali … teda, ona mi rozprávala o histórii predajne Modrý Mauritius. Kedysi ju vlastnili Židia. Predajňu mali dlhé roky na prízemí. Ona tam pracovala v období komunistického režimu, keď im komunisti predajňu zoštátnili. Neskôr, po Nežnej revolúcii ju odkúpila.

Neskutočný príbeh tejto malej predajne. Pani majiteľka mne, totálne neznalej, vysvetlila čaro filatelie a numizmatiky. Veľmi som však vnímala i jej predajné zručnosti a znalosť práce so zákazníkmi. Človek ani nevie, kde sa čo naučí.

S nesmiernou hrdosťou mi dokonca povedala, že vlastní aj jednu z najvzácnejších a najdrahších známok na svete – Modrý Mauritius.

Medzi jej stálych zákazníkov dodnes patria niektorí Nemci, Rakúšania a Česi, s ktorými sa stretáva na výstavách a mnohí z nich za ňou chodia do Žiliny.

Okrem toho dosť nadávala na nevzdelaných Slovákov. A na mladých rodičov, ktorí deti nevedú k žiadnym zmysluplným záľubám. To sa mi nepáčilo, veď nemožno všetkých ľudí hádzať do jedného vreca.

V každom prípade, rozprávanie s ňou bolo ako navštíviť múzeum a divadlo dokopy. Úžasne zanietená zberateľka, oddaná svojmu poslaniu predávať najvyššiu kvalitu v oblasti filatelie a numizmatiky.

Júj, dlhé by bolo ešte písanie o živote tejto, vyše 110-ročnej, znalcami vyhľadávanej historickej predajne. Očarená som ale kráčala naspäť, do nášho 21. storočia, s presvedčením, že čokoľvek, naozaj, čokoľvek, v čom nájdeme svoju záľubu, to nám môže priniesť radosť a zmysluplnosť bytia.

Rínok, čiže Mariánske námestie v Žiline

Mariánske námestie v Žiline ma zakaždým fascinuje. Zo všetkých strán sa mi páči, dokonca aj v upršanom novembrovom počasí je krásne. Fotila som si ho jedna radosť a presviedčala som samu seba, že nie som čudná.

Čítala som, že Mariánske námestie v Žiline sa pôvodne označovalo ako Rínok. To slovo ma zaujalo už dávno, ale až teraz som si zistila, čo to znamená. Stretla som sa s tým totiž aj v iných mestách.

Z toho, čo je v mojom obľúbenom Etymologickom slovníku napísané som vyrozumela, že rínok je označenie pre námestie s trhom. Tento pojem vznikol niekedy v 15. storočí. Pochádza z nemeckého slova Ring, ktoré znamená kruh, v zmysle okrúhly priestor.

Mariánske námestie je štvorcové, symetrické. Asi aj preto sa mi tak páči. Pochopiteľne, prekážajú mi všetky tie reklamné nápisy a do očí bijúce oznamy o rôznych akciách a zľavách. Pripomínam však sama sebe, že rínok je trh a na trhu každý svoje produkty propaguje a predáva. Nesúdim radšej ani vkus a zladenie sa nových predajní s historickými budovami.

Kam skôr?

Už mi bola zima. Viem to, lebo si pamätám svoje pocity zo Žiliny a aj teraz, keď píšem tieto riadky, je mi chladno. Išla som teda hľadať ďalšie pamiatky, ktoré mi odporučila slečna v Turistickom informačnom centre.

Čas sa krátil, preto som vynechala synagógu a namierila som si to rovno do Rosenfeldovho paláca.

Práve odtiaľ odchádzali školáci. Nahrnuli sa do miestnosti, v ktorej bola čosi ako predajňa suvenírov a šatňa pre návštevníkov.

Edukatívne školské výstavy

Kým som si obúvala tie smiešne modré návleky, vyspovedala som dve piatačky. Obliekali si bundy prehodené cez kreslo, na ktorom som sedela. Povedali, že sa im to tam páčilo. No ale, čo už povedia cudzej tete, všakže? Na moju otázku, čo je všetko hore sa tak zamyslene na seba pozreli a dumali, ako vysvetliť, že „nič také, iba miestnosti s oblečením a také kuchynské veci“. Keď mi však odpovedali na otázku, čo sa im tam najviac páčilo, mala som silný pocit, že odpovedajú tak slušne, zdvorilo: „Všetko.“

Okamžite som si spomenula na výstavy v Dome pionierov, na ktoré sme, ako školáci, chodili. Vždy tam boli také čudné výtvory žiakov z umeleckých škôl. Hoci sme sa so spolužiačkami tvárili, že všetko obdivujeme, v skutočnosti sme tam boli len z povinnosti, vôbec nás to nezaujímalo.

Uvedomila som si, že je to škoda. Lebo niekedy možno ani nie je tak dôležité konkrétne dielo, ako to, čo tým chcel autor vyjadriť, či, akú zaujímavú, inšpiratívnu formu vyjadrenia našiel. Ak sa však bez sprievodného vysvetlenia a diskusie pozeráme na umelecký výtvor, ktorý nie je konvenčný, ktorý je úplne iný, v tom prípade ho, podľa mňa, ani nie je možné pochopiť. Aspoň teda, pre mňa je to ťažké.

Rosenfeldov palác v Žiline

Opäť som bola jediný návštevník. Prechádzala som sa miestnosťami Rosenfeldovho paláca a predstavovala som si, ako asi boli zariadené, na čo slúžili.

Zmizlo totiž všetko, s čím sa dalo pohnúť. Napriek tomu je palác nádherný tak z vonku, ako aj vo vnútri. Vysoké stropy, obrovské okná a dvere, pastelové farby na stehnách izieb a pôvodné parkety dávajú priestor fantázii.

Kto má rád architektúru, tomu určite odporúčam navštíviť tento Rosenfeldov palác. Už len to schodisko stojí za to. A tá vitráž na terase, ach, nádhera. Luster vo vstupnej hale mi priam vyrazil dych. Mala som takú radosť, keď som videla to, čo sa zachovalo. Škoda, že som nemala odvahu odfotiť si to.

Pôvodným majiteľom paláca bol Žid, volal sa Ignác Rosenfeld. Postaviť ho dal ako 26-ročný, keď sa rozhodol založiť banku s názvom Žilinská sporiteľňa. Banku a kancelárie zriadil na prízemí. Reprezentačné obytné priestory sa nachádzali na poschodí. S manželkou Júliou tam spoločne žili len 16 rokov.

Keď vypukla druhá svetová vojna, Rosenfeldov palác už patril národným finančným inštitúciám. Ktovie, čo by sa z neho zachovalo po vojne, v ktorej bolo systematicky ničené všetko židovské.

Dnes je Rosenfeldov palác národnou kultúrnou pamiatkou. Slúži v meste Žilina ako kultúrno-osvetové centrum. Počas mojej návštevy tam vystavovali svoje diela študenti Katedry textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení. Bolo tam na čo pozerať, aj keď mňa viac zaujímal samotný Rosenfeldov palác.

Pribudlo času, ubudlo síl

Vo chvíli, keď som vyšla na ulicu, napísala mi Erika správu, že jej kurz Kráľovná vo svojej kuchyni sa predĺži, lebo klientka si priobjednala „lekciu zdravého sladkého pečenia“. Jupííí! Akože, tešila som sa, že Erikina zákazníčka je spokojná, ale sebecky som mala veľkú radosť aj z toho, že sa ešte môžem v Žiline prechádzať.

Bol už čas obeda, ulice sa zaplnili ľuďmi a hlavne študentmi. Ja som si však držala svoje pomalé tempo. V bývalej kancelárii pána Rosenfelda som vypísala pohľadnicu pre jedinú osobu, ktorá odpovedala  na moju otázku zverejnenú na „fejsbuku“.

Vyhlásila som totiž, že pošlem pohľadnicu každému, kto z priloženého obrázku zistí, aké mesto idem spoznávať. Ona jediná uhádla a tak som išla na poštu poslať jej pohľadnicu. Známku som mala, ale, akosi nedôverujem poštovým schránkam.

V tej Žiline to na pošte majú srandovné. Poradové čísla vykrikujú samotné panie za poštovým pultom. Hlboko som sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že majú elektronické vydávanie poradových čísiel, ale nemajú reproduktor alebo digitálnu signalizáciu. Dumala som, dumala, až som prepásla moje číslo. Našťastie, ľudia v Žiline sú milí ľudia a tak som sa s mojou jedinou, už oznámkovanou, pohľadnicou mohla predbehnúť.

Keď som vyšla spokojná z pošty, pocítila som riadnu únavu. Darmo, moje telo nie je stavané na dlhé túry. Pomaličky som kráčala späť na Námestie Andreja Hlinku, tam sme sa totiž mali s Erikou stretnúť.

Išla som však inou trasou a videla som všakovaké krásne budovy. Pripadala som si ako taká babička, ktorá si podchvíľou potrebuje oddýchnuť. Ja som sa tvárila, že fotím … vlastne, aj som fotila. Pozorovala som ľudí a znova raz som si uvedomila, aké sú tie naše slovenské mestá krásne.

Žilinská Burianova medzierka

Kráčam si tak po Mariánskom námestí, popod, akože benátske balustrády, keď mi tu zrazu do oči udrie názov ulice. Jemináčku, to čo je??? Že Burianova medzierka.

Mala som pocit, že už blúznim. To faaakt? Zírala som na ten nápis a nechápala som. Vlastne, doteraz nechápem. Ešte Buriana pochopím, ale – medzierka? Také zlatučké mi to príde.

Pár krokov odtiaľ som opäť raz ostala očarená. Viem, opakujem sa, ale tak som sa cítila. Neviem ako vy, ale ja, keď stojím pri vysokánskych kostoloch, cítim sa taká maličká, bezvýznamná.

Hm? Možno o to išlo pri ich stavbe. Aby si človek uvedomoval veľkosť cirkvi a svoju podriadenosť.

Ďalšia zvláštnosť v Žiline. Vedľa stánku Božieho, len pár metrov, stojí zábavná inštitúcia – divadlo. A rovnako veľkolepé. Katedrálne námestie je fotogenické zo všetkých strán. Stovky kľukatých schodov, nádherné výhľady. A to som tam bola na prelome jesene, ktorá už nebola krásne pestrofarebná, a zimy, ktorá ešte o snehu ani nechyrovala. Možno je naozaj všetko len vecou pohľadu. Pre niekoho môže byť Žilina nudná a obyčajná aj v krásny jarný deň, a pre iného zas tajuplná a vzácne krásna, hoci na ňu hľadí pomedzi studené dažďové kvapky.

Moje spoznávanie Žiliny skončilo tam, kde začalo. Videla som toho málo, ale zato som si to poriadne vychutnala. Veď ja sa do Žiliny ešte vrátim …

PS: Ozaj, vedeli ste, že prvým sídlom slovenskej vlády a hlavným mestom Slovenska pred 100 rokmi bola Žilina?

v

poznámka

Tento blog som napísala pár mesiacov po návšteve mesta Žilina, v ktorom som bola 27.11.2017. Medzičasom už moja priateľka Erika tie kurzy nerobí. Tiež sa už odvtedy mohli niektoré veci, napríklad na tej pošte, zmeniť. No a tiež už viem, že aj v Bratislave je ulička zvaná Medzierka.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

fotky

Väčšinu fotiek som robila ja, z môjho starého mobilu – tak aj vyzerajú.
Tie lepšie fotky sú z oficiálnych stránok Žiliny.
i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Čo Vás zaujalo?

Ďakujem za Váš názor, dojem a komentár.

0 komentárov

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

tvorím písaním

Sprevádzam dejinami od roku 2017. Avšak, píšem, odkedy som sa naučila písať. Rada som písala slohové práce v škole. Aj listy. Neskôr ma bavilo písať seminárne práce. Nuž a nedávno som objavila čaro písania blogov. Pomáha mi to učiť sa históriu.

Publikovať texty o historických faktoch je veľká zodpovednosť. Človek by si mal overiť všetko, čo zistí. Dokonca cez viaceré zdroje. Písanie tak trvá dlhšie. Ale baví ma to. Vidím zmysel v tejto forme učenia.

Chcem v tom pokračovať a deliť sa o svoje poznatky s vami, čitateľkami a čitateľmi. Verím, že takéto spoznávanie dejín má zmysel pre mňa aj pre vás.

novinky e-mailom

blogy  |  pripomenutia   |  informácie