S modrotlačou do sveta [recenzia knihy]

8. 09. 2021 | recenzie

Srdce mi plesá, keď vidím niečo z modrotlače. Publikáciu, ktorú o nej napísala pani Eva Kurjaková som si preto spontánne kúpila – a som nadšená. Človek by neveril, čo všetko s modrotlačou súvisí a koľko zaujímavostí sa o nej dozvie. Tak napríklad:

Ako vzniká z oravského zlata modré plátno

V knihe S modrotlačou do sveta sa hneď v úvode dozvieme, ako vzniká plátno. A to veľmi podrobne, zrozumiteľne, chronologicky od pestovania ľanu, cez náradie, s ktorým sa spracovával ľan i plátno až po jeho farbenie technikou modrotlače. Jednou z pomôcok pri spracovaní ľanu bola napríklad aj kúdeľ. Pani Eva Kurjaková k tomu v knihe dodáva:

Kúdele boli aj darmi lásky, ktorými obdarovávali mládenci svoje milé a mladí muži svoje ženy, preto často nachádzame po dedinách pekne zdobené kúdele, ale aj celkom jednoduché.

Dejiny z pohľadu modrotlače

Zaujala ma informácia o tom, ako vlastne došlo k tomu, že ľudia z Oravy začali predávať plátno po Dolnom Uhorsku, a neskôr i do celého sveta. V knihe S modrotlačou do sveta sú citovaní aj doboví kronikári, ktorí to autentickou rečou vysvetľujú. Radosť čítať.

Napríklad polyhistor Matej Bel vo svojich zápisoch píše aj o tom, čo robia s peniazmi:

Dievky to vynaložia na krajší odev.

Od ďalšej kapitoly sa už publikácia S modrotlačou do sveta stáva akousi databázou, kronikou mnohých plátenníkov z Oravy. Konkrétne z obcí Zubrohlava, Námestovo, Bobrov, Dolný Kubín a ďalších.

FOTO: Katarína Králiková so súhlasom pani Evy Kurjakovej

Fotky pláteníkov, domov, krojov, vzoriek, kroník, zápisov, evidencií a mnoho ďalšieho obsahuje publikácia S modrotlačou do sveta od p. Evy Kurjakovej a spol.

Darmo som hľadala priezvisko mojich predkov medzi menami, nebolo tam. Ale ktovie, možno vaše bude…

Mám rada, keď sa z kníh dozviem niečo, čo doplní a objasní moje vedomosti z histórie. V tejto publikácii sa mi to stalo viackrát.

Poznáte Slanický ostrov umenia?

V 18. storočí existovala ešte dedinka Slanica. Obývali ju prevažne plátenníci, ktorí z nej urobili také významné plátennícke a farbiarske centrum Hornej Oravy, že ľudia túto dedinku prirovnávali k Malej Viedni. Vďaka bohatým zárobkom z predaja kvalitného plátna, si postavili na kopci krásnu barokovú kaplnku.

V 19. storočí ju prestavali v klasicistickom slohu. Pristavali zároveň Kaplnku zámočníkov a tento nový kostol s dvoma vežami zasvätili sviatku Povýšenie Svätého Kríža.

V 20. storočí úradníci rozhodli – kvôli častým záplavám – o vysťahovaní obce Slanica. A tiež obcí Ústie, Osada, Hámry, Ľavkov aj časť Bobrova a Námestova. Všetky kvôli výstavbe Oravskej priehrady.

Zo Slanice ostal iba kostol s Kalváriou na kopci. Z kostola sa stala galéria ľudového umenia.

FOTO: wikipedia.sk/ Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Unikátny Slanický ostrov umenia na Oravskej priehrade pri meste Námestovo

V obci Slanica sa narodil aj Anton Bernolák (1762 – 1813).

…z tejto dediny pochádzalo okolo 30 katolíckych kňazov,”

píše pani Kurjaková v publikácii S modrotlačou do sveta.

Čo všetko ešte spísala Eva Kurjaková?

Počas čítania publikácie S modrotlačou do sveta som veľmi vnímala, že autorka sa snaží zachytiť každý, aj ten najmenší detail zo života ľudí, ktorí sa venovali pláteníctvu a modrotlači.

Obsahovo pokrýva publikácia hádam všetko a ja, ako čitateľka, som veľmi zatúžila po tom, aby aj o remesle mojich predkov existovala takto precízne spracovaná publikácia.

Pri spisovaní príbehov do našej rodinnej kroniky som zistila, že moji predkovia boli krajčíri, sitári, roľníci a mamkin otec bol aj richtár. Nuž, snáď raz nájdem podobne spracované aj tieto remeslá a funkcie.

Banát – kraj plátenníkov a zbojníkov

Keďže som členkou občianskeho združenia Kempelenopolis, viď rozhovor s Andrejom Grollom, hneď ma v knihe zaujala zmienka o meste Banát.

Do Banátu, teplejšej oblasti medzi Maďarskom a Srbskom, emigrovalo v 18. storočí veľa plátenníckych rodín z Oravy. Keď potom ich krajania chodievali predávať plátno do celej Európy, zastavovali sa aj za nimi, v Banáte.

V tom čase mali obyvatelia Banátu veľký a dlhoročný problém so zbojníkmi. Tí kradli, rabovali a pálili všetko, čo im bolo v ceste. Báli sa ich aj vojaci. Celá oblasť trpela biedou.

Až jedného dňa v roku 1764, poverila cisárovna Mária Terézia svojho múdreho radcu, aby odišiel do Banátu vyriešiť tento problém. A on ho veru vyriešil, ale to je už iný príbeh.

Píšem však o ňom preto, lebo tým múdrym diplomatom bol bratislavský vynálezca Wolfgang von Kempelen.

Vďaka jeho premyslenej stratégii ako na zbojníkov, mali od nich plátennícki potomkovia z Banátu na istý čas pokoj. I keď – ako popisuje jeden zážitok plátenníckeho pomocníka, ktorý sa stal v roku 1908 v Banáte – zlodejov sa dodnes nepodarilo vykynožiť, a nie len v Banáte.

Je mi jasné, že recenzie na knihy sa takto nepíšu. Ale, drahé čitateľky a čitatelia, ja chcem prostredníctvom toho, čím zaujala táto publikácia mňa, poukázať na to, čím môže zaujať aj vás.

Myslím si, že si v nej nájde každý to, čo obohatí jeho vedomosti. Som nadšená, že s modrotlačou súvisí toľko iných mne srdcu blízkych tém.

Stovky skutočných príbehov

Pani Eva Kurjaková zaznamenala spomienky snáď každého, s kým sa rozprávala od 80-tych rokov minulého storočia až do vydania publikácie S modrotlačou do sveta v roku 2018.

FOTO: Katarína Králiková so súhlasom pani Evy Kurjakovej

Príbehy lásky ma v knihe zaujali najviac. Neboli to to však len príbehy s dobrým koncom.

Plátennícke dievčatá si ženíchov nevyberali. Rodičia rozhodovali. Rodičia vybrali. Rodičia dohodli s druhou stranou čo, ako a kedy. Až potom to oznámili budúcej neveste.

Manželky plátenníkov ostávali skoro 10 mesiacov v roku samé doma. Často tehotné, s niekoľkými malými deťmi a so staršími rodičmi. Starali sa o gazdovstvo, o pestovanie ľanu aj o výrobu plátna.

Tak sa mi zdá, že najviac detí sa do plátenníckych rodín narodilo – ako to vychádza? – v auguste, v septembri, októbri? Ktovie?

Niektoré ženy chodievali predávať plátno so svojim mužom. A to tiež nebolo “med lízať“. Neraz museli prenocovať pri voze, pod holým nebom, ohrozovaní počasím, banditmi aj nešťastiami na cestách.

Zo všetkého najsmutnejšie sa mi však zdali príbehy o tom, ako sa muži z ďalekého sveta domov nevrátili a nikto nevedel, čo je s nimi. Pani Kurjaková v knihe zaznamenala snáď každú osobu, o ktorej je nejaká zmienka. O mnohých sa však nevedelo nič.

Mrazilo ma, keď som čítala o tom, že do sveta, obchodovať s plátenníkmi, chodili aj 10-15 roční chlapci – siroty, či deti chudobných rodín, ktorých volali psíkovia. No, viete si asi predstaviť to ich postavenie v skupine, ktorá odchádzala za zárobkom do sveta…

Modrotlač na zozname UNESCO

Čítať tieto príbehy bolo veľmi, veľmi zaujímavé … a viete čo? Bolo to aj neskutočne inšpiratívne. Pre mňa je táto kniha úžasným zdrojom informácií o jednej nádhernej zložke nášho kultúrneho dedičstva – o modrotlači, ktorá je aktuálne už zapísaná aj v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Kde kúpiť knihu?

Knihu si môžete objednať za cenu 35 €
napríklad cez e-shop, ktorý má
ekologicky fungujúce
malé lokálne oravské
kníhkupectvo AURA
na web stránke 
www.auraknihy.sk

Toto NIE JE platená reklama, ale úprimná propagácia knihy, ktorá sa mi veľmi páči.

Ďakujem pani Eve Kurjakovej, že celé roky pracovala na tejto publikácií, za to, že ju tak bohato naplnila a zanechala tak pre ďalšie generácie tento poklad. 

Teším sa, že v mojej domácej knižnici pribudla moja nová Biblia modrotlače – kniha S modrotlačou do sveta.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

KURJAKOVÁ, Eva. (2017) S modrotlačou do sveta. Vydalo Občianske združenie ZUBOR, 2017.

Čo Vás zaujalo?

Ďakujem za Váš názor, dojem a komentár.

5 komentárov

  1. Robert

    Dobrý deň.
    Už vo viacerých článkoch o Slanici pripadne Slanickom kostole som sa stretol s názvom pristavanej kaplnky ako Kaplnka zámočníkov. Nie je tomu tak. Pre kaplnku boli zaužívané dva pomenovanie ako, Zámočnícka kaplnka, zrejme preto, že ju oddeľovali od kostolnej lode tepane kovové mreže. A druha verzia bola Gallasova preto, že to bola významná plátennícka rodina v Slanici, ktorá sa angažovala pri poslednej prestavbe kostola (takzvaný mecenáši) a časť rodiny Gallasovcov je v nej aj pochovaná.
    S pozdravom,
    Robert Pindiak St

  2. Katarína Králiková

    Ďakujem, že ste sa podelili o túto informáciu pán Pindiak. Kde sa človek môže dozvedieť, prosím, o tom, aké pomenovania boli zaužívané pre kaplnku? Potrebujem nejaký zdroj informácie. Za zaslanie vopred ďakujem.

  3. Robert

    Dobrý večer.
    Je to zložité, materiálov o Slanici som našiel veľmi málo a tie čo sa mi podarilo nájsť boli v latinčine pripadne maďarčine, no a ja ani jednému z týchto jazykov nerozumiem. Keď sa mi podarilo nájsť kanonické vizitácie z rokov 1794,1820 a 1833 pomohla mi ich slovíčko po slovíčku preložiť práve pani Kurjaková, keď som robil knihu pre potomkov Slaničanov. Potom som využíval niektoré materiály po otcovi, po strykovi, hlavne čo sa týkalo Slanického kostola, ďalej to boli zápisky od Slaničanou ako aj z ústneho podania pamätníkov v dnešnej dobe už Bohužiaľ nebohých. Aj mne je už 74. Konkrétne táto informácia o pristavenej kaplnke je z ústneho podania od starších rodákov, Slaničanov.
    Bohužiaľ iný zdroj informácií nemám.
    Robert Pindiak

  4. Katarína Králiková

    Vaše pátrania a poznatky, pán Pindiak, sú pre mňa dostatočne dôveryhodné. Ďakujem, že ste sa o ne podelili, lebo inak by som sa to nemala odkiaľ dozvedieť. Prajem veľa zdravia, všetko dobré a veľa úspechov pri spoznávaní dejín Slanice.

  5. Alena Predáčová

    Dobrý deň, ja by som sa chcela opýtať pána Pindiaka, či sa nebude robiť dotlač knihy o Slanici, resp. je nejaká šanca ju niekde ešte kúpiť? Ďakujem za odpoveď. A pani Kraliková, ďakujem za recenziu, knihu už zháňam. 🙂 Alena

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

tvorím písaním

Sprevádzam dejinami od roku 2017. Avšak, píšem, odkedy som sa naučila písať. Rada som písala slohové práce v škole. Aj listy. Neskôr ma bavilo písať seminárne práce. Nuž a nedávno som objavila čaro písania blogov. Pomáha mi to učiť sa históriu.

Publikovať texty o historických faktoch je veľká zodpovednosť. Človek by si mal overiť všetko, čo zistí. Dokonca cez viaceré zdroje. Písanie tak trvá dlhšie. Ale baví ma to. Vidím zmysel v tejto forme učenia.

Chcem v tom pokračovať a deliť sa o svoje poznatky s vami, čitateľkami a čitateľmi. Verím, že takéto spoznávanie dejín má zmysel pre mňa aj pre vás.

novinky e-mailom

blogy  |  pripomenutia   |  informácie