„Pani Kardossová mala vždy celý dom voňavý,“ spomína 85-ročná pani Božena

„Pani Kardossová mala vždy celý dom voňavý,“ spomína 85-ročná pani Božena

Nepoznali sme sa. Nevedeli sme o sebe nič. Spájala nás však etnografka Drahotína Kardossová Križková (1867 – 1944).  Ja som o nej písala, ona sa u nej hrávala, spoznávala liečivé byliny a aj našich národných velikánov. Naposledy videla pani Kardossovú ako 7-ročná. Celý život na ňu myslela. Odložila si všetky výstrižky z novín so zmienkou o Drahotíne Kardossovej. S úctou opatruje aj rodinné fotky, ktoré jej ponechal vnuk Drahotíny Kardossovje Križkovej. 

Prešli celé roky, ba desaťročia. Pani Božena z Majera (dnes súčasť Banskej Bystrice) oslávila v roku 2021 krásnych 85 rokov. V obdivuhodnej kondícii. Na Drahotínu Kardossovú Križkovú nikdy nezabudla.

Keď sa naučila pracovať na počítači, objavila môj článok o inšpiratívnej osobnosti Drahotíne Kardossovej Križkovej. Veľmi ju potešilo, že sa o túto zabudnutú osobnosť našich dejín tiež niekto zaujíma, že o nej píše.

 

prológ k rozhovoru o pani Kardossovej

Jedného dňa, začiatkom apríla 2021 mi zazvonil mobil. 

“Ja volám z Banskej Bystrice…” ozval sa v ňom zastretý ženský hlas.

Okamžite som sa preľakla, že sa stalo niečo našej mamke.

 

“Čítala som váš článok o Drahotíne Kardossovej Križkovej…” pokračovala tá pani a mne sa vzápätí tak uľavilo, až som si musela sadnúť.

“… ja mám jej fotky, aj pohľadnice a rada by som vám ich dala, lebo ste písali, že žiadnu fotku Drahotíny nemáte a preto ste si ju nakreslili…” – pri týchto slovách som spozornela.

“Jeminku. To vážne? To by bolo úžasné!”

A tak sa rozprúdila naša, vtedy vyše hodinová debatka s pani Boženkou. Povedala mi, že ako malé dievčatko sa k pani Kardossovej chodievala hrávať. To už som bola vo vytŕžení.

Dohodli sme si stretnutie, ktoré sme konečne, po pol roku, v utorok 21. septembra 2021 zrealizovali.

FOTO: Katarína Králiková

Pani Boženka mi ukázala svoju zbierku zaujímavostí o Drahotíne Kardossovej Križkovej

Kto je pani Kardossová?

„Niekto by o nej mal natočiť film,“ povedala viackrát počas nášho rozhovoru pani Boženka.

Drahotína Kardossová Križková bola skutočne neobyčajná, výnimočná žena. Vzhľadom dosť nenápadná, priam všedná. Ale duchom, odvahou a inteligenciou to bola mimoriadna osobnosť.

Písala som o jej živote blog. Je fakt dobrý, potom si ho prečítajte. Na konci tohto blogu naň ponúkam link. Ale teda, v skratke si pripomeňme, kto bola Drahotína Kardossová Križková.

Narodila sa 7. apríla 1867 v Kremnici. Vyrastala v rodine národovcov. Jej otec, zakladateľ Múzea mincí v Kremnici, Pavel Križka bol aktívny bojovník za práva slovenského národa v čase násilnej maďarizácie. I všetci štyria jej súrodenci sa významne zapísali do dejín Slovenska. Mimochodom, Drahotína hovorila po nemecky, maďarsky a rusky.

Od mladosti zanietene povzbudzovala ženy, aby ubránili slovenské tradície, zvyky, kroje, piesne, povesti, rozprávky a hlavne tisíceré výšivky. Jednoducho všetko. A hlavne slobodu. A rovnoprávnosť s ostatnými národnosťami v Uhorsku.

S týmto burcovaním pokračovala aj po sobáši s Alexandrom Kardossom, ktorý bol ako ona rovnakého zmýšľania. Veď práve preto sa za neho vydala.

Postupne sa im narodilo päť detí a keď hrozilo, že budú musieť navštevovať maďarské školy, rozhodli sa Kardossovci presťahovať do českého mesta Kroměříž. A tam pokračovali. Podporovali študentov, sprostredkúvali pre nich knihy, aj informácie. Hlavne Drahotína Kardossová.

Tak sa aj stalo, že ju jedného dňa na začiatku prvej svetovej vojny odviedli policajti do Viedne a vo vyšetrovacej väzbe, neskôr vo väzení na viacerých miestach, musela zostať až do konca vojny.

Posledné roky života strávila v dedinke Majer, do ktorej sa v roku 1939 presťahovala aj rodina pani Boženky.

A tu začína naše rozprávanie a jej spomínanie…

Drahotína Kardossová zbierala liečivé bylinky

Z rozprávania pani Boženky som sa dozvedela o jej prvom zoznámení sa s pani Kardossovou. Po Veľkej vojne sa Kardossovci vrátili z Čiech na Slovensko. Kúpili si v dedinke Majer (dnes súčasť Banskej Bystrice) starý dom s hospodárskymi budovami.

Keď zomrel muž pani Kardossovej, chodievali k nej mladé dievčatá učiť sa. Pani Boženka mala v tom čase šesť-sedem rokov. Už si to presne nepamätá. Bolo leto a ona pásla husi.

Vždy, keď išla okolo Kardossových, spomalila krok a obdivne hľadela do záhrady. Lákala ju záplava farebných kvetov, o ktoré sa starala pani Kardossová s dievčatami.

Možno to boli jej chovankyne, boli štyri, ale myslím, že u nej nebývali. Raz ma zavolali k sebe, aby som sa prišla pozrieť na kvety zblízka. Išla som, veď som bola zvedavá.

Odvtedy malá Boženka chodievala k pani Kardossovej skoro každý deň.

Pani Kardossová s tými dievčatam zbierala po lúkach liečivé byliky. Raz ma aj pozvala ochutnať omáčku zo šťavy, ako sme hovorili šťavelu.

Pri tej príležitosti si pani Boženka spomenula na tulipány.

Môj otec bol raz maľovať u Vansových a pani Terézia Vansová mu za to dala cibuľky krásnych tulipánov, ktoré jej kedysi dala pani Kardossová. Tak sme mali aj my v záhrade niečo od pani Kardossovej.

Pani Kardossová o velikánoch

So žiarou v očiach spomínala pani Boženka i na to, ako ju pani Kardossová pozvala do svojej zimnej záhrady, ktorú mali na prízemí.

FOTO: Katarína Králiková

Dom Kardossových v obci Majer cca v roku 1939

V tej izbe mali veľké okná s výhľadom na hory. Pani Kardossová tam mala zriadenú takú výstavu. Bola to taká polica so všelijakými vecami. Najviac ma zaujal zvláštny sklenený trojstranný obraz. „To sú naši velikáni, Boženka.“ povedala mi pani Kardossová. Bol tam vľavo Masaryk, v strede Beneš a vpravo Štefánik. Pani Kardossová mi o nich s hrdosťou rozprávala.

Ja som s nadšením počúvala o tom, ako pani Boženka spomínala, že tie chovanky pod vedením Drahotíny Kardossovej vyrábali domčeky pre bábiky.

U pani Kardossovej vyrábali domčeky pre bábiky

Opisovala mi, ako zošívali jednotlivé stany kartónu, ako izbičky zdobili malým nábytkom vyrobeným z odpadkov. Domčeky potom rozdávali sirotám. Jeden dostala aj malá Boženka, hoci nebola sirota. Pani Kardossová ju však mala veľmi rada.

U pani Kardossovej vždy nádherne voňal celý dom. Ona totiž zbierala aj šišky a dávala ich do ohňa. Z toho bola vôňa v celom dome. Ale inak, aj inokedy, aj v lete to u pani Kardossovej krásne voňalo. To asi z tých byliniek, ktoré sušila. Na tú príjemnú vôňu v jej dome si dodnes dobre pamätám.

Spomienky pani Boženky na Drahotínu Kardossovú Križkovú boli popretkávané väčšími i menšími odbočeniami od témy. I samotný život pani Boženky je zaujímavý a inšpiratívny. O jej vzdelaní rozhodol otec. Mala študovať za chemičku, ale ten smrad v laboratóriu a chemické výpary v bratislavskej továrni, kde boli na exkurzii mladú Boženku celkom odradili. Vzoprela sa, našla si brigádu, neskôr prácu a ku chémii sa viac nevrátila. Zaujímavé však je, že jej dcéra áno. A je dokonca medzinárodne uznávanou chemičkou.

Ale späť k Drahotíne Kardossovej Križkovej.

Z rozprávania pani Boženky som sa dovzedela, že Drahotína Kardossová Križková mala veľký herbár, ktorý odovzdala archeológovi Andrejovi Kmeťovi. Ona bola jeho aktívnou spolupracovníčkou.

Pri poslednej spomienke však pani Boženka zosmutnela.

Raz som išla s husami okolo domu pani Kardossovej a videla som, že sú dokorán otvorené dvere. Vbehla som rýchlo dovnútra, ale nikde som nikoho nevidela. To už chodili po dedine slovenskí vojaci. Bolo to niekedy na začiatku školského roka v 1944-tom roku. Aj u pani Kardossovej sa nejakí ubytovali. Vtedy k nej už chovankyne nechodievali. Keď som v dome nikoho nenašla, poriadne som zavrela dvere, aby nám vojaci nezobrali naše domčeky pre bábiky.

Pri tejto spomienke sme sa pousmiali a pani Boženka pokračovala:

Ale potom som videla, ako z domu vychádzajú vojaci s nosidlami a na nich som videla pani Kardossovú. Mala len tak slabo pootvorené oči, mierne sa na mňa usmiala. Viete, ona sa veľmi neusmievala, lebo jej chýbal zub.

To ja som už vedela z knihy spomienok, ktoré Drahotína Kardossová Križková napísala po návrate z väzenia. Tam, pre zlú stravu a nedostatok vitamínov prišla o niekoľko zubov. Celý život ju to trápilo.

„Kde ju beriete?“ pýtala som sa vojakov. „Do nemocnice, je chorá.“ povedali mi. Odvtedy som pani Kardossovú nikdy nevidela. Ani o nej nikto nevedel. Viem len, že ju pochoval evanjelický farár, lebo ona bola evanjelička.

Po vyše troch hodinách rozhovoru a spomínania sme sa s pani Boženkou vybrali na starý cintorín v Majeri, kde je pochovaná Drahotína Kardossová Križková.

FOTO: Katarína Králiková

Lipy vpravo vysadila Drahotína Kardossová Križková.
Pod nimi je pochovaný jej manžel Alexander Kardoss, dcéra Jarmila a syn Dušan, ktorý ako legionár zahynul počas prvej svetovej vojny.
Pochovaná je pod lipami aj Drahotína Kardossová Križková.

Pani Boženka pravidelne navštevuje hrob Drahotíny Kardossovej Križkovej, i jej rodinu, a tiež neďaleko pochovaných svojich rodičov.

Vždy všetkým prinesie vlastnoručne vyrobené aranažmány. Aj teraz tomu tak bolo.

Symbolicky zvolila kvety v národných farbách, v bielej, modrej, červenej. Dozdobila ich šiškami, ako znak osobnej spomienky na vôňu v dome pani Kardossovej.

Bola som z toho dojatá. Krásne gesto, o ktorom som ja iba uvažovala, ale pani Boženka to zrealizovala, bez toho, aby sme sa o tom predtým rozprávali.

Drahotína Kardossová Križková má na hrobe uvedené, že bola národopisná pracovníčka. Zdá sa mi to príliš krátke, priveľmi všeobecné. Ale motto, ktoré má vytesané do náhrobného kameňa, jej slová, tie sú nadčasové, večné, výstižné a stále inšpiratívne tak, ako je inšpiratívna samotná Drahotína Kardossová Križková.

Nenávist vzbuzuje sváry

ale láska prikrýva

všecka přestoupení.

Nech sa páči, tu je sľúbený link na blog, v ktorom nájdete aj fotky, ktoré mi dala p. Boženka:

Etnografka Drahotína Kardossová Križková odolala politickému tlaku

Poďakovanie

Zo srdca ďakujem pani Boženke za to, že sa so mnou podelila o svoje spomienky na Drahotínu Kardossovú Križkovú. Bolo ich ešte oveľa viac a ja si veľmi vážim, že si ich nenechala len pre seba.

Dohodli sme sa, že nabudúce, keď za ňou prídem, pôjdeme sa pozrieť aj na Kardossových dom. Už sa teším.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Moje ♥ a ©.

S modrotlačou do sveta [recenzia knihy]

S modrotlačou do sveta [recenzia knihy]

Srdce mi plesá, keď vidím niečo z modrotlače. Publikáciu, ktorú o nej napísala pani Eva Kurjaková som si preto spontánne kúpila – a som nadšená. Človek by neveril, čo všetko s modrotlačou súvisí a koľko zaujímavostí sa o nej dozvie. Tak napríklad:

Ako vzniká z oravského zlata modré plátno

V knihe S modrotlačou do sveta sa hneď v úvode dozvieme, ako vzniká plátno. A to veľmi podrobne, zrozumiteľne, chronologicky od pestovania ľanu, cez náradie, s ktorým sa spracovával ľan i plátno až po jeho farbenie technikou modrotlače. Jednou z pomôcok pri spracovaní ľanu bola napríklad aj kúdeľ. Pani Eva Kurjaková k tomu v knihe dodáva:

Kúdele boli aj darmi lásky, ktorými obdarovávali mládenci svoje milé a mladí muži svoje ženy, preto často nachádzame po dedinách pekne zdobené kúdele, ale aj celkom jednoduché.

Dejiny z pohľadu modrotlače

Zaujala ma informácia o tom, ako vlastne došlo k tomu, že ľudia z Oravy začali predávať plátno po Dolnom Uhorsku, a neskôr i do celého sveta. V knihe S modrotlačou do sveta sú citovaní aj doboví kronikári, ktorí to autentickou rečou vysvetľujú. Radosť čítať.

Napríklad polyhistor Matej Bel vo svojich zápisoch píše aj o tom, čo robia s peniazmi:

Dievky to vynaložia na krajší odev.

Od ďalšej kapitoly sa už publikácia S modrotlačou do sveta stáva akousi databázou, kronikou mnohých plátenníkov z Oravy. Konkrétne z obcí Zubrohlava, Námestovo, Bobrov, Dolný Kubín a ďalších.

FOTO: Katarína Králiková so súhlasom pani Evy Kurjakovej

Fotky pláteníkov, domov, krojov, vzoriek, kroník, zápisov, evidencií a mnoho ďalšieho obsahuje publikácia S modrotlačou do sveta od p. Evy Kurjakovej a spol.

Darmo som hľadala priezvisko mojich predkov medzi menami, nebolo tam. Ale ktovie, možno vaše bude…

Mám rada, keď sa z kníh dozviem niečo, čo doplní a objasní moje vedomosti z histórie. V tejto publikácii sa mi to stalo viackrát.

Poznáte Slanický ostrov umenia?

V 18. storočí existovala ešte dedinka Slanica. Obývali ju prevažne plátenníci, ktorí z nej urobili také významné plátennícke a farbiarske centrum Hornej Oravy, že ľudia túto dedinku prirovnávali k Malej Viedni. Vďaka bohatým zárobkom z predaja kvalitného plátna, si postavili na kopci krásnu barokovú kaplnku.

V 19. storočí ju prestavali v klasicistickom slohu. Pristavali zároveň Kaplnku zámočníkov a tento nový kostol s dvoma vežami zasvätili sviatku Povýšenie Svätého Kríža.

V 20. storočí úradníci rozhodli – kvôli častým záplavám – o vysťahovaní obce Slanica. A tiež obcí Ústie, Osada, Hámry, Ľavkov aj časť Bobrova a Námestova. Všetky kvôli výstavbe Oravskej priehrady.

Zo Slanice ostal iba kostol s Kalváriou na kopci. Z kostola sa stala galéria ľudového umenia.

FOTO: wikipedia.sk/ Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Unikátny Slanický ostrov umenia na Oravskej priehrade pri meste Námestovo

V obci Slanica sa narodil aj Anton Bernolák (1762 – 1813).

…z tejto dediny pochádzalo okolo 30 katolíckych kňazov,“

píše pani Kurjaková v publikácii S modrotlačou do sveta.

Čo všetko ešte spísala Eva Kurjaková?

Počas čítania publikácie S modrotlačou do sveta som veľmi vnímala, že autorka sa snaží zachytiť každý, aj ten najmenší detail zo života ľudí, ktorí sa venovali pláteníctvu a modrotlači.

Obsahovo pokrýva publikácia hádam všetko a ja, ako čitateľka, som veľmi zatúžila po tom, aby aj o remesle mojich predkov existovala takto precízne spracovaná publikácia.

Pri spisovaní príbehov do našej rodinnej kroniky som zistila, že moji predkovia boli krajčíri, sitári, roľníci a mamkin otec bol aj richtár. Nuž, snáď raz nájdem podobne spracované aj tieto remeslá a funkcie.

Banát – kraj plátenníkov a zbojníkov

Keďže som členkou občianskeho združenia Kempelenopolis, viď rozhovor s Andrejom Grollom, hneď ma v knihe zaujala zmienka o meste Banát.

Do Banátu, teplejšej oblasti medzi Maďarskom a Srbskom, emigrovalo v 18. storočí veľa plátenníckych rodín z Oravy. Keď potom ich krajania chodievali predávať plátno do celej Európy, zastavovali sa aj za nimi, v Banáte.

V tom čase mali obyvatelia Banátu veľký a dlhoročný problém so zbojníkmi. Tí kradli, rabovali a pálili všetko, čo im bolo v ceste. Báli sa ich aj vojaci. Celá oblasť trpela biedou.

Až jedného dňa v roku 1764, poverila cisárovna Mária Terézia svojho múdreho radcu, aby odišiel do Banátu vyriešiť tento problém. A on ho veru vyriešil, ale to je už iný príbeh.

Píšem však o ňom preto, lebo tým múdrym diplomatom bol bratislavský vynálezca Wolfgang von Kempelen.

Vďaka jeho premyslenej stratégii ako na zbojníkov, mali od nich plátennícki potomkovia z Banátu na istý čas pokoj. I keď – ako popisuje jeden zážitok plátenníckeho pomocníka, ktorý sa stal v roku 1908 v Banáte – zlodejov sa dodnes nepodarilo vykynožiť, a nie len v Banáte.

Je mi jasné, že recenzie na knihy sa takto nepíšu. Ale, drahé čitateľky a čitatelia, ja chcem prostredníctvom toho, čím zaujala táto publikácia mňa, poukázať na to, čím môže zaujať aj vás.

Myslím si, že si v nej nájde každý to, čo obohatí jeho vedomosti. Som nadšená, že s modrotlačou súvisí toľko iných mne srdcu blízkych tém.

Stovky skutočných príbehov

Pani Eva Kurjaková zaznamenala spomienky snáď každého, s kým sa rozprávala od 80-tych rokov minulého storočia až do vydania publikácie S modrotlačou do sveta v roku 2018.

FOTO: Katarína Králiková so súhlasom pani Evy Kurjakovej

Príbehy lásky ma v knihe zaujali najviac. Neboli to to však len príbehy s dobrým koncom.

Plátennícke dievčatá si ženíchov nevyberali. Rodičia rozhodovali. Rodičia vybrali. Rodičia dohodli s druhou stranou čo, ako a kedy. Až potom to oznámili budúcej neveste.

Manželky plátenníkov ostávali skoro 10 mesiacov v roku samé doma. Často tehotné, s niekoľkými malými deťmi a so staršími rodičmi. Starali sa o gazdovstvo, o pestovanie ľanu aj o výrobu plátna.

Tak sa mi zdá, že najviac detí sa do plátenníckych rodín narodilo – ako to vychádza? – v auguste, v septembri, októbri? Ktovie?

Niektoré ženy chodievali predávať plátno so svojim mužom. A to tiež nebolo „med lízať„. Neraz museli prenocovať pri voze, pod holým nebom, ohrozovaní počasím, banditmi aj nešťastiami na cestách.

Zo všetkého najsmutnejšie sa mi však zdali príbehy o tom, ako sa muži z ďalekého sveta domov nevrátili a nikto nevedel, čo je s nimi. Pani Kurjaková v knihe zaznamenala snáď každú osobu, o ktorej je nejaká zmienka. O mnohých sa však nevedelo nič.

Mrazilo ma, keď som čítala o tom, že do sveta, obchodovať s plátenníkmi, chodili aj 10-15 roční chlapci – siroty, či deti chudobných rodín, ktorých volali psíkovia. No, viete si asi predstaviť to ich postavenie v skupine, ktorá odchádzala za zárobkom do sveta…

Modrotlač na zozname UNESCO

Čítať tieto príbehy bolo veľmi, veľmi zaujímavé … a viete čo? Bolo to aj neskutočne inšpiratívne. Pre mňa je táto kniha úžasným zdrojom informácií o jednej nádhernej zložke nášho kultúrneho dedičstva – o modrotlači, ktorá je aktuálne už zapísaná aj v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Kde kúpiť knihu?

Knihu si môžete objednať za cenu 35 €
napríklad cez e-shop, ktorý má
ekologicky fungujúce
malé lokálne oravské
kníhkupectvo AURA
na web stránke 
www.auraknihy.sk

Toto NIE JE platená reklama, ale úprimná propagácia knihy, ktorá sa mi veľmi páči.

Ďakujem pani Eve Kurjakovej, že celé roky pracovala na tejto publikácií, za to, že ju tak bohato naplnila a zanechala tak pre ďalšie generácie tento poklad. 

Teším sa, že v mojej domácej knižnici pribudla moja nová Biblia modrotlače – kniha S modrotlačou do sveta.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

KURJAKOVÁ, Eva. (2017) S modrotlačou do sveta. Vydalo Občianske združenie ZUBOR, 2017.