Karanténa kvôli epidémii vírusu Covid-19 mi umožnila venovať sa tomu, na čo som nikdy nemala čas. Nepotrvá večne, preto sa teším, že teraz môžem ZOSTAŤ DOMA a zdieľať s vami moje inšpirácie.

Otvorene sa priznávam, že nič z toho nerobím pravidelne, rituálne a systematicky. Vďaka domácej karanténe si užívam taký ten bezprízorný čas, kedy všetko môžem a nič nemusím.

Môj príjem síce klesol na nulu, ale ja verím, že iba dočasne. Zatiaľ sa venujem tomu, na čo mám konečne čas:

1) tvorím systém

Trpím komplexom z toho, že nemám vyštudovanú históriu, dejiny umenia, archívnictvo, muzeológiu, že neviem po latinsky, po maďarsky a vlastne ani poriadne po anglicky, nemecky či rusky.

A tak sa to všetko učím ako samouk doma. Najprv som si vymyslela systém učenia, urobila som si rozvrh a spísala som si ciele, čo sa chcem naučiť.

Ono, zas tá karanténa nebude trvať až tak dlho, aby som sa stihla naučiť všetko, čo by som chcela vedieť.

Takže to celé potrebujem nejako „zracionálniť“. Aktuálne som v štádiu testovania, či funguje systém, ktorý som si vymyslela. A to mi zaberá toooľkooo času…

2) učím sa

Zmyslela som si, že sama pre seba vypracujem čosi ako učebnicu dejepisu o ľuďoch žijúcich na území Bratislavy od počiatku vekov.

Spracovala som dokonca aj primátov. Pri nich som sa zamerala na druhy ľudoopov a z nich na rod Homo sapiens.

Bolo to fascinujúce skúmanie. Videla som to v niektorých filmoch, ale až teraz som akosi inak vnímala poznatok, že už u primátov možno bádať prejavy ľudskej povahy.

Napríklad také orangutány žijú skôr samotársky, šimpanzy sa spájajú do rôznych menších skupiniek a také mandrily vytvárajú obrovské skupiny, z ktorých sa pravidelne odčleňujú pánske podskupinky a skupiny jedného samca s háremom.

Vôbec sa nečudujem odborníkom na primáty, že sú nimi tak fascinovaní a som vďačná za všetky ich pozorovania.

Ako sprievodkyňa dejinami však nemôžem a nechcem ísť až príliš do hĺbky v ich spoznávaní a tak som sa v istom bode posunula ku spoznávaniu života ľudí v praveku na území Bratislavy.

Vytvorila som si lekciu o paleolite, o eneolite, o medenej dobe, o bronzovej dobe a aj o železnej dobe.

Okrem obrovského množstva zaujímavosti som zistila, že podľa súčasného slovníka spisovej slovenčiny je správne označovať tieto doby nie ľubozvučne a starosvetsky ako „doba medená“, ale spisovne, ako „medená doba“.

A to už nehovorím o tom, aké úžasné poznatky som získala v tejto súvislosti z oblasti biológie, fyziky a chémie. Nič svetoborné pre priemerných znalcov týchto vied, ale pre mňa to boli novinky, o ktorých sme sa síce v škole tuším učili, ale nespomínam si, že by to bolo v nejakých zaujímavých súvislostiach.

Teraz, v apríli 2020, rozpitvávam Keltov a ich súčasníkov. Bože dobrotivý! To je také zaujímavé! Stojí ma množstvo síl, aby som sa od nich pohla ďalej a obávam sa, že sa k nim budem často vraciať.

Snáď sa mi podarí dokončiť lekciu o Keltoch a posunúť sa v dejinách do Staroveku…

3) experimentujem v kuchyni

Odkedy ma moja najlepšia priateľka Erika Pašinská (chutnezdravie.sk) naučila variť makrobiotiku, nevarím nič iné.

Moje experimentovanie v kuchyni prebieha takto. Poviem manželovi, aby kúpil najkrajšiu zeleninku. No teraz, v čase karantény sa už párkrát stalo, že som bola vďačná za akúkoľvek zeleninku.

Očistím ju, umyjem, nakrájam a až vtedy z nej spontánne tvorím jedlo. Nikdy nenavarím to isté, i keď neraz varím z tých istých druhov zeleniny. Strukoviny, obilniny a iné suroviny mám ešte v  zásobe.

Kedysi som varenie považovala  za zabitý čas. Nebavilo ma stáť pri sporáku. Teraz si však užívam ten proces, ten okamih, keď ako taká stará čarodejka sypem bylinky do jedla a vmiešavam doň svoju lásku, energiu zdravia, sily a keď treba tak aj pokoja na duši.

4) maľujem osobnosti z dejín

Štvali ma dve veci. Po prvé, že nemám autorské práva ku fotkám a starým obrazom, resp. portétom historických osobností. Po druhé, že mnohé osobosti, hlavne ženy, ani nie sú portrétované, alebo ak sú, tak iba s mužom.

Tak som si zmyslela, že si ich namaľujem a budú vyzerať tak, ako ich vnímam ja. S ich atribútmi, v dobovom oblečení, ktoré si zakaždým naštudujem a teda namaľujem ich tak nejak čo najreálnejšie.

Začala som s Gizelou Bavorskou, manželkou prvého uhorského kráľa Sv. Štefana I.

Poviem vám, je to stres. Je to výzva. Je to zodpovednosť. Priam som cítila jej dušu pri sebe. Bolo mi pritom smutno… Bol to zváštny pocit, zvláštny a taký magnetizujúci. Viem, divné slovo, ale vystihuje tú neopísateľnú energiu, ktorú som pritom cítila.

5) čítam

Jáj, všetci čítame. Aspoň nadpisy. Ja tiež. Teraz sa však dostávam k tomu, že čítam aj to, čo ma zaujímalo menej. Len tak. Začnem a keď ma text chytí, čítam ho dokonca.

Horšie je, že text ma zvyčajne chytí. A tak som napríklad čítala siahodlhý článok o tom, akým spôsobom skúmajú archeológovia to, aké bolo kedysi dávno-pradávno počasie.

Božinku, toľko fascinujúcich zaujímavostí som sa dozvedela…

Okrem toho mám konečne čas čítať aj beletriu. Tento žáner je pre mňa dosť nebezpečný. Ja totiž knihy čítam zvyčajne jedným dychom, vo dne, v noci až dokonca.

Nuž a táto moja slabosť spôsobuje, že nerobím to, čo treba. V noci nespím, cez deň nevarím, nepracujem, neučím sa, niekedy sa ani z nočnej košele nevyzlečiem. Je to pre mňa veľký luxus a teraz, kvôli karanténe si ho môžem dovoliť.

Aktuálne čítam knihu Pes Baskervillský od Artura Conana Doyla. No, čo vám poviem. Učím sa pri tom analyzovať a dedukovať minulosť na základe dostupných poznatkov tak, ako to v knihe robí Sherlock Holmes.

Baví ma riešiť záhady. Napríklad, prečo sa z ničoho nič, o pol tretej ráno začne reštartovať náš počítač práve vo chvíli, keď čítam o tom, ako slečna Stonerová zomrela od strachu.

6) spisujem rodinnú kroniku

No, spisujem … chcela by som spisovať. A aj som začala kedysi pred dvoma rokmi. Bože, ale ten čas letí. Teraz, počas karantény to mám v pláne dokončiť, ale stále sa motám v bodoch 1 až 5 a sem tam odbehnem k bodu 7. 

Ale, tu…

7) píšem poviedky

Vždy som mala v hlave plno príbehov a nikdy som nemala odvahu zverejniť ich. Dokonca som sa hanbila aj napísať ich do počítača len tak pre seba … čo ak by ich niekto niekedy našiel?

Kedysi dávno, keď som mala asi trinásť-štrnásť rokov, písali sme s mojou priateľkou román. Každá svoj. Navzájom sme si ho dávali čítať. Nikdy, v celej galaxii by som nechcela tie texty vidieť, ani ich už nikomu ukázať. Čistá trapošina. Dodnes mám tie príbehy v hlave a červenám sa, keď si na to spomeniem…

Lenže, ako starnem, tak zisťujem, že … no Bóže, čo sa môže stať? Že ma niekto vysmeje? Skritizuje? Zosmiešni? Alebo nedajbože pochváli? Jedno aj druhé by ma na istý čas uviedlo do rozpakov.

Nič by to však nezmenilo na tom, ako sa cítim, keď dávam príbeh z hlavy von. Ten pocit je úžasný a uvoľňujúci.

Preto som začala písať poviedky a možno raz dospejem do bodu, že ich zverejním.

Ktovie…

Drahé moje čitateľky, drahí moji čitatelia,

toto je mojich 7 činností,

• na ktoré mám čas len vďaka terajšej karanténe, 
• ktoré mi pomáhajú vydržať a ZOSTAŤ DOMA,
• ktoré sú pre mňa zmysluplné

v tejto historicky nezvyčajnej dobe.

Ďakujem, že ste moje zdieľanie prečítali dokonca a verím, že som vás aspoň trošku inšpirovala.

Prajem vám pevné zdravie a radosť zo všetkého, čo robíte.

Ozaj, a čo porábate doma vy?