Bernolákov Slanický ostrov umenia

Bernolákov Slanický ostrov umenia

od | sep 26, 2024 | História, Recenzie, Spomienky | 0 komentárov

Kedysi to bola klasická dedinka v údolí. Nazvali ju Slanica, podľa potoka, v ktorom tiekla voda so slanou príchuťou. Slanicu každoročne ten potok zaplavil. Nahrnula sa doň zrejme voda zo zasneženého vrchu Babia hora, keď sa na jar topil sneh. Najmä preto sa Slanica i okolité obce museli vysťahovať a premeniť na priehradu. Nuž, a tak v priebehu rokov 1941 až 1954 vznikala, spomedzi päťdesiatich priehrad na Slovensku tá najväčšia – Oravská priehrada. 

Oravská priehrada má rozlohu 35 km². Len pre porovnanie, Petržalka má 28,7 km². Kremnica 43,13 km². Modra má 49 km².

Z kopca ostrov

Uprostred priehrady vyčnieva do výšky 609 metrov nad morom vrchol kopca s kostolíkom, ktorý v roku 1954 zmenili na galériu. Tým vytvorili Slanický ostrov umenia, miesto, ktoré som vždy túžila vidieť. Splnilo sa mi to v máji 2024. 

Na druhý deň nášho trojdňového výletu sme sa hneď po rannej kávičke vybrali smerom na Oravskú priehradu. Chceli sme zažiť plavbu loďou na Slanický ostrov umenia. Prišli sme včas, ale okrem nás a jedného páriku z Čiech tam bol už iba lodný kapitán. Chvíľu otáľal, či nás vezme, no keď sa ukázalo, že už nikto iný nepríde, zľutoval sa nad nami. Počasie sa včasilo a nás čakala príjemná asi 40 minútová plavba s dokonalo načasovaným výkladom z lodného reproduktora. Cestou sme videli priam čarovný Vtáčí ostrov plný rôznych čajok.

Pozorovanie vtákov dáva človeku pocit slobody. Proste … len tak si letieť. Viem, vo svete sú aj iné krásne ostrovy a miesta, no toto tu je naše. Milé, nadpozemské. Možno skromné, ale podľa mňa jednoducho krásne. Uletela mi tam vo vetre od dojatia papierová vreckovka…

Na prechádzku po celom ostrove sme mali 40 minút. Hneď v úvode nám taká milá slečna porozprávala o histórii ostrova. Povedala nám tiež, čo všetko sa na ňom dá vidieť a cupitala do kostola, v ktorom je galéria. Naše kroky však viedli najprv do malej kaplnky.

Kaplnka je prerobená na mini galériu. Mňa v nej zaujala najviac tá maketa Oravskej priehrady. Jej fotka je v úvode tohto blogu.

Na paneloch sú dobové obrázky, informácie o zatopených dedinách pod Oravskou priehradou a tiež tamojšie významné osobnosti. Do smrti si už budem pamätať, že Anton Bernolák (1742 – 1813) sa narodil v Slanici.

Na Slanickom ostrove umenia má bronzovú sochu, ktorá hľadí na miesto, kde kedysi v Slanici stál jeho rodný dom. Socha stojí na podstavci vytesanom zo stuhnutej vyvretej sopečnej horniny nazvanej Trachyt. 

Nadživotnú sochu prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka vytvoril akademický sochár Mikuláš Machala (1903 – 1949). Pôvodne stála už od roku 1939 v dedine, no pred napustením priehrady ju vyniesli na kopec ku kostolu.

Z kostola galéria

Posvätnú atmosféru niekdajšieho kostola Povýšenia Sv. Kríža udržiavajú sochy, obrazy, pamätné tabule a jemná sakrálna hudba.

Stokrát som si ten ostrov pozrela cez Google maps, ale ten pocit byť tam, ten človeku nič nenahradí. Zdalo sa mi, že som uprostred sna. Tak dlho som túžila vidieť toto miesto. Ľahšie mi bolo dostať sa do Benátok, než toť na úplný sever Slovenska. A zrazu som tam stála. Priamo v tom kostole. To vám bol pocit! Tak veľmi vám prajem nech i vám sa vaše sny naplnia tak ako mne.

Bol máj, chvíľami popŕchalo, všetko sviežo voňavé, tiché a zelené. Dýchalo to tam dávno zabudnutými príbehmi. Pri každom pomníku som spomalila krok. Zahľadela som sa naň a premýšľala. Komu ho urobili? Možno nejakému otcovi rodiny, možno dobrej mamke.

Kto môže povedať, že tí nezmámi neboli významní ľudia? Kto? Nikto. Každý z nás je predsa pre niekto významný, dôležitý.  Je to fajn pocit vedieť, že sme pre niekoho dôležití. Možno nie pre celý svet, ale pre niekoho určite. Možno ani nevieme, pre koho každého…

V tom, pre mňa priam až mystickom lapidáriu náhrobných kameňov mi napadali tieto úvahy. Prebral ma z nich môj milovaný manžel, keď zahlásil, že nám už končí pobyt na Slanickom ostrove umenia. Začínalo pršať, ale komu by už vadil ten boží májový dáždik? Odkráčali sme k lodi a ja som sa rozlúčila so svojim ďalším splneným snom, ktorým je pre mňa Bernolákov Slanický ostrov umenia.

ZDROJE:

BENO Ján. Anton Bernolák: Nesmrteľný rodák. dostupné online:  https://slanica.wbl.sk/o-bernolakovi-aj-o-slanici.html

FELDINSZKÁ Mária (2012) Anton Bernolák Nové Zámky. Knižnica NovéZámky. dostupné online: https://www.juls.savba.sk/~annar/papers/abernolak_nz_2012.pdf

Tento blog sa mi páčil na: 1 Star2 Star3 Star4 Star5 Star (Zatiaľ nehodnotené)
Loading...

Čičmany, na pohľad krásne, pre život ťažké

Čičmany, na pohľad krásne, pre život ťažké

od | sep 3, 2024 | História, Recenzie, Spomienky | 0 komentárov

„Vidieť Čičmany a môžem ísť aj do New Yorku,“ vravievala som vždy. Teraz môžem ísť hocikam. Už som videla Čičmany. Boli vrcholom prvého dňa nášho trojdňového výletu. Počas komentovanej prehliadky som ani nedýchala. Lepšie som vďaka nej pochopila, prečo Čičmanci nemali taký rozprávkový život, ako to vyznieva z ich svetoznámych čičmianskych ornamentov.

Ľudia v Čičmanoch sa živili výrobou plstenej obuvi, bryndze a najmä poľnohospodárstvom.

Ich obec vždy spadala pod nejakého zemepána, ktorému platili rôzne poplatky bez ohľadu na zárobok či úrodu.

Na prvý pohľad taká bežná slovenská dedina. Veď „za Rakúsko-Uhorska“ to tak bolo všade.

Lenže Čičmanci boli v čomsi odlišní. Žili ako uzavretá komunita.

V jednom dome bývali po dve rodiny. Nie vždy boli príbuzní. Domy si vo vnútri tak nejak pomyselne rozdelili. Vľavo jedna rodina, vpravo druhá. To isté v kuchyni. Neviem si to predstaviť. Ale im to fungovalo. Veľmi pravdepodobne si navzájom pomáhali.

Hore na povale spávali slobodní muži a ženy. Či spolu, či oddelene, to ťažko povedať. Asi kto ako.

Tie domy boli niečo ako také bytovky s nájomnými bytmi.

S odstupom času môžem povedať, že tento ich systém bývania mi utkvel v pamäti najviac.

No keď si pozerám fotky, spomínam si, že v expozícií ma najviac zaujala ukážka čičmianskeho účesu.

Nespomínam si, že by tam bolo vysvetlené, prečo si čičmianske ženy robili práve takýto špecifický účes z dvoch zapletených drdolčekov. Možno to bola móda, možno tradícia, možno to bolo praktické. Ťažko povedať, no česali sa takto všetky vydaté ženy.

Ťažký život, slabá úroda, časté požiare a nenásytní zemepáni nielen že z Čičmian vyhnali mnohých ľudí za lepším životom, ale zároveň spôsobili, že z pôvodnej architektúry sa zachovalo iba 36 domov, ktoré štát v roku 1977 vyhlásil za národné kultúrne pamiatky.

Čičmany však nie sú zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Mnoho ľudí si po požiari postavilo murované domy. Dokonca i ten svetoznámy čičmiansky ornament vytvorili až v roku 1921. Ten pôvodný, používaný pred vyše 200 rokmi bol oveľa jednoduchší.

Som nesmierne šťastná, že sa mi splnil cestovateľský sen vidieť Čičmany v máji. Síce sa mi vtedy ťažko vžívalo do ťažkého života Čičmancov, ale o to ľahšie sa mi verilo, že i dnes je pre obec náročné fungovať.

Žije tu čoraz menej ľudí, obec navštevuje čoraz viac ľudí no turizmus jej nepokrýva náklady na údržbu ciest a čistoty. Radi sme preto zaplatili aspoň to parkovné a nakúpili suveníry v Rodenovom dome.

1 Star2 Star3 Star4 Star5 Star (2 hlas, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Videli ste už Čičmany Vy?

Čo sa v Čičmanoch páčilo najviac Vám?

Hrad Beckov opeknel vďaka združeniu

Hrad Beckov opeknel vďaka združeniu

od | sep 2, 2024 | História, Recenzie, Spomienky | 0 komentárov

Hrad Beckov síce vyzerá ako ruina, ale to, čo nám odhalil po vstupe ma jednoducho nadchlo. V prvom rade tam bol poriadok. Hrad mal všetko, čo má takýto hrad v dnešnej dobe mať. Od milej pani v pokladni, cez interaktívnu a výstižnú expozíciu až po malú reštauráciu a suvenírový obchod.

Komentovaná prehliadka tam iste človeku obohatí vedomosti. No my sme tam prišli uprostred týždňa v máji 2024, teda mimo víkendu a prázdnin, kedy na hrade robia pravidelné prehliadky.

Nuž a čo sme tam teda „iba videli“? Pozrite si fotky, doplnené o stručnú históriu hradu.

Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z 13. storočia. V kronike je označený pod názovom hrad Blundus. Ako všetky hrady v Uhorsku, aj tento vlastnili spočiatku králi. Istý čas ho vlastnil aj Pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky (1260 – 1321).

V 14. storočí daroval kráľ Žigmund Luxemburský (1368 – 1437) hrad svojmu dôverníkovi, ktorým bol Ctibor zo Ctiboríc (1347 – 1414). Ten mal syna Ctibora (1380 – 1434), ktorý mal dcéru Margitu. Jej manželom bol Pavol, syn bána zo Slavónska – a práve jemu kráľ Žigmund v 15. storočí hrad predal. Následne tento Pavol prijal meno Bánfi, podobne ako iný Pavol prijal meno Pálfi.

Bánfiho potomkovia a ich potomkovia sa sobášili s členmi významných uhorských rodov, ktorí v 17. storočí vytvorili tzv. komposesorát – čiže niečo ako družstvo vlastníkov. K samotnému hradu totiž patrili aj dve mestá a 28 obcí, takže príjmy z majetku boli značné.

V nedeľu, 1. februára 1728 vypukol v obci Beckov ničivý požiar, ktorý sa rozšíril aj na hrad. Ostala z neho ruina. Opravovať ju začali až nadšenci v druhej polovici 20. storočia.

Dnes hrad prezentuje – v rámci možností – svoju históriu cez rôzne aktivity, podujatia, služby a tiež cez komentované prehliadky, ktoré realizuje nezisková organizácia Hrad Beckov, n.o.

Na hrade Beckov dokonca funguje aplikácia, pomocou ktorej si možno vypočuť alebo prečítať o histórii cez mobil. Ale ja som stará škola. Navyše, som sprievodkyňa. Ľudský faktor je pre mňa nenahraditeľný. Takže prehliadku hradu sme absolvovali len vizuálne a jeho pohnutú históriu som si naštudovala v odbornom zborníku a čiastočne aj cez web stránku hradu:

www.hrad-beckov.sk

V tomto blogu som zámerne vynechala legendy a povesti o Beckove. Ja mám totiž radšej overené fakty.

Tento blog sa mi páčil na: 1 Star2 Star3 Star4 Star5 Star (Zatiaľ nehodnotené)
Loading...

Ako ste na tom vy?

Boli ste už na hrade Beckov?

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

od | dec 5, 2020 | História, Osobnosti | 2 komentáre

V prelomovom období po Bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala 29. augusta 1526, sa narodilo v Prešporku mnoho zaujímavých osobností. Jednou z nich bol aj Juraj Purkircher, člen váženej a starej, ale pomerne chudobnej patricijskej rodiny. O tom, aký to bol človek vieme z jeho básní. A tiež z listov. Obzvlášť zo siedmich, ktoré sa zachovali z jeho korešpondencie s prvým viedenským knihovníkom. Práve z nich sa dozvedáme čo bolo v 16. storočí dôležité pri výbere nevesty. Ukážkou toho je príbeh Kataríny Behaim, pastorkyne Krištofa Armprustera a jeho manželky Magdalény Behaim, rodenej Saiberlich (Sayberlich).

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Udalosti, opísané v tomto blogu spadajú do druhej polovice 16. storočia, teda do rokov 1550 až 1578.

Všetky predchádzajúce blogy z kategórie 16. storočie v Prešporku na seba nadväzujú. V tom poslednom sme sa dozvedeli, že Krištof Armpruster žil v dome nebohého richtára Blažeja Behaima, prvého manžela jeho ženy Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Ich dom stál na dolnom rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky v Bratislave. Vtedy však bolo toto miesto súčasťou Hlavného námestia a hovorili mu Traitt Marckh in der Statt čiže Obilný trh, podľa úradného predaja obilia.

Námestie malo vtedy štvorcový, i keď trochu nepravidelný tvar. Ak by sme išli od domu Armprusterovcov smerom doprava, na priľahlom rohu by sme došli k domu, ktorý pravdepodobne vlastnili Lerchenfeldovci a jeho časť prenajímali rodine Purkircherovej.

FOTO: Katarína Králiková

Takto si predstavujem Hlavné námestie v 16. storočí v Bratislave. Technickú a umeleckú stránku si, prosím, nevšímajte.

Zľava Lerchenfeldovský dom (v ktorom žili aj Purkircherovci), potom dom Karnerovcov a dom Maurachovcov, ktoré tam stáli podľa údajov z knihy Rody starého Prešporka od doc. Federmayera.

Sprava je radnica s vežou a vedľa dom Armprusterovcov.

Purkircherovci teda žili na tom istom námestí, avšak na rohu s dnešnou Sedlárskou ulicou, ktorá ale svoje pomenovanie získala prvýkrát až v 17. storočí. K tomu sa dostaneme na našich prehliadkach počas roku 2021.

Lerchenfeldovci aj Purkircherovci patrili ku starým patricijským rodinám, ale až Juraj Purkircher priniesol ich domu veľkú prestíž a slávu.

curriculum vitae v básni

Otec Juraja Purkirchera bol dlhodobo pripútaný na lôžku. Juraj na neho v básni Anniversarium spomína ako na starého a chorého. Ani jeho matka nebola zdravá. Trpela na vodnatielku (abnormálne hromadenie telesnej tekutiny v tele) a mávala tiež epileptické záchvaty.

Zrejme tieto okolnosti motivovali mladého a vnímavého Juraja, aby sa v štúdiu zameral na lekárstvo. Mal k tomu blízko už od detstva.

Záujem o liečivé bylinky v ňom vzbudila jeho matka. V básňach ju opísal ako citlivú a obetavú ženu, ktorá zo svojich siedmych detí práve jeho, svojho jediného syna, milovala najviac. A aj on ju. Chodievali spolu na pastviny a lúky, zbierali úrodu a matka ho pritom učila rozpoznávať liečivé, škodlivé i okrasné rastliny.

Vnímavý Juraj Purkircher sa už v mladosti prejavil ako básnik.

Svoju prvú báseň venoval známemu prešporskému lekárovi, ktorým bol Leopold Sericadu-Seidenschvantz. Je možné, že práve on liečil rodičov Juraja Purkirchera. Neviem si inak vysvetliť, prečo by zo všetkých lekárov v Prešporku práve na jeho počesť napísal oslavnú báseň po tom, ako Sericadu 16. februára 1556 zomrel.

Hoci boli Jurajovi rodičia pre dlhoročné zdravotné problémy chudobní, aj tak poslali svojho jediného syna študovať.

Ako neskôr sám opísal v jednej zo svojich básní, základy vzdelania získal v Prešporku. Pravdepodobne na Kapitulskej škole pri Dóme sv. Martina. Kvôli ďalšiemu vzdelaniu však už musel vycestovať a to rovno do môjho rodného Bardejova na gymnázium, kde pôsobil vyhľadávaný učiteľ Leonard Stöckel.

FOTO: rodinný archív Kataríny Králikovej

Budova humanistickej školy, na ktorej študoval Juraj Purkircher v čase, keď na nej pôsobil ako učiteľ Leonard Stöckel. Škola stojí dodnes na pôvodnom mieste za Bazilikou sv. Egídia v Bardejove.

Vzdelávanie mimo domu bolo vždy nákladné a podchvíľou hrozilo, že ho študent bude musieť prerušiť, alebo celkom ukončiť. Keď však vychýrený pedagóg Leonard Stöckel v mladom Purkircherovi rozpoznal veľký talent a umožnil mu študovať zdarma. Dokonca mohol u neho aj bývať, jedávať a viesť dlhé večerné diskusie, ku ktorým len tak hocikoho nepustil. Mladý Juraj nikdy nezabudol na pohostinnosť svojho prvého učiteľa a neskôr mu venoval rozsiahlu oslavnú báseň.

Dve inšpiratívne osobnosti Juraja Purkirchera

Leonard Stöckel mal zásadný vplyv na mladého chlapca.

Vštepil mu vedomosti a názory od svojho vlastného vzácneho učiteľa, ktorým nebol nikto iný ako sám legendárny Martin Luther z univerzity vo Wittenbergu.

Bolo preto len prirodzené, že po skončení gymnázia bude chcieť Juraj Purkircher študovať priamo tam. Lenže, bez cudzej podpory to nebolo možné. Jeho sused, čerstvý otec Krištof Armpruster, ktorý ešte ako študent bol tiež odkázaný na cudziu finančnú pomoc, chápal Jurajovu zúfalú situáciu a nezištne mu poskytol finančné prostriedky na štúdium. A tak Juraj Purkircher, celý šťastný, vycestoval do slávneho Wittenbergu, kde sa na univerzite zapísal hneď po príchode, 30. septembra 1556 pod menom Georgius Burkircher Posoniensis.

K tomu je potrebné dodať, že ako študent nemeckej národnosti sa nestal zároveň členom tamojšieho Uhorského spolku, ktorý si založili maďarsky, chorvátsky či slovensky hovoriaci študenti. To spôsobilo, že sa cítil sa osamelý, avšak práve vďaka tomu sa viac sústredil na štúdium.

Jeho ďalším veľkým vzorom sa stal učiteľ jeho učiteľa Stöckla 59-ročný Philip Melanchthon.

Juraj Purkircher získal titul bakalára už v roku 1557, ale ktovie, či sa toho dožila jeho matka. Niekedy v tom čase totiž zomrela. Snáď ani netreba uvádzať zdroje informácií k tomu, aby sme si vedeli predstaviť veľký žiaľ, ktorý zaiste prežíval. Obzvlášť preto, že sa nemohol zúčastniť ani jej pohrebu.

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí bol cintorín v Prešporku pravdepodobne v okolí Kostola sv. Martina a sv. Salvatora na dnešnom Rudnayovom nám. (BA)

V tom istom roku zomrel aj Wolfgang Lerchenfelder, vlastník ich domu. Majetok zanechal svojim trom malým deťom. Synovi Davidovi a dcéram Regine a Žofii. So všetkými sa Juraj určite poznal, veď spolu vyrastali na jednom dvore.

Po dvoch rokoch štúdia získal Juraj Purkircher titul magistra na univerzite vo Wittenbergu, ale domov sa hneď nevrátil. Pravdepodobne preto, že v tom čase sa na univerzite zdržiaval aj jeho učiteľ z Bardejova Leonard Stöckel. Súdim to podľa toho, že vo februári 1559 vyšla Stöcklovi vo Wittenbergu divadelná hra Susanna. Do tejto hry v apríli 1559 napísal Juraj Purkircher krátku báseň. Bola to jeho prvá publikovaná báseň.

Niekedy koncom leta 1559 sa čerstvý magister Juraj Purkircher vrátil do rodného Prešporku. Poďakoval otcovi aj svojmu priateľovi Krištofovi Armprusterovi za podporu a konečne mohol ísť položiť kvety na hrob svojej milovanej matke. V rodom meste prežil Vianoce, počas ktorých napísal ďalšiu báseň na počesť budúceho kráľa Maximiliána, ochrancu protestantov.

Jeho básnický talent sa však najviac prejavil až v nasledujúcom roku, keď prežíval mimoriadne bolestné obdobie.

V krátkom čase po sebe zomreli obaja Purkircherovi učitelia.

Najprv chorľavý Philip Melanchthon, ktorý na následky prechladnutia skonal 19. apríla 1560.

Keď sa to dozvedel jeho žiak a veľký stúpenec Leonard Stöckel, údajne od žiaľu za ním 7. júna 1560 zomrel aj on.

Pre sotva 25-ročného Juraja Purkirchera to bola veľká rana, ktorú si liečil písaním básne. Stvoril mimoriadne rozsiahle, vyše 300 veršové dielo s názvom Anniversarium Philomelae. Ani jeden verš sa v básni neopakuje. Velebí v nej nielen svojich dvoch milovaných učiteľov, ale aj troch najvýznamnejších stúpencov reformácie. Báseň dokončil v roku 1561 a venoval ju svojmu susedovi a mecenášovi Krištofovi Armprusterovi.

Krištof Armpruster bol približne o 15 rokov starší od Juraja Purkirchera. Ako dospelí boli zaiste priateľmi. Spájalo ich nielen rovnaké náboženské cítenie, ale aj podobné životné situácie počas štúdia.

Nová etapa v živote Juraja Purkirchera

Určite nebolo tajomstvom, že Juraj Purkircher má blízky vzťah k liečiteľstvu, záujem o lekárske vedy a tiež o botaniku. Dozaista o tom vedel aj Krištof Armprustrer a je možné, že práve on mu odporúčal štúdium v Padove, kde kedysi aj on sám študoval. Tamojšia lekárska fakulta bola vychýrená a Juraj Purkircher iste vďačne prijal ďalšiu finančnú podporu od dobre zarábajúceho úradníka v Uhorskej kráľovskej komore a kráľovského radcu, ktorým sa medzičasom Krištof Armpruster stal.

Na univerzitu v Padove sa Juraj Purkircher zapísal už na jeseň v tom istom roku, 16. novembra 1561. Tým pre neho začala nová etapa v živote. Získal nové priateľstvá, ktoré pretrvali až do jeho smrti a navyše, do istej miery práve tam, v Padove, pozmenil svoje nábožensko-politické názory.

Počas niekoľkoročného pobytu v Italii Juraj Purkircher veľa cestoval, spoznával tamojšie rastliny, častokrát objavil také, aké dovtedy nepoznal. Zbieral semienka, pozoroval rast aj účinky plodov a všetko si zapisoval do herbára. Z tohto pobytu si priniesol nezvyčajnú odrodu fazule, ktorú akýmsi zvláštnym spôsobom vyšľachtil, čím vznikol nový druh fazule. Jeho priateľ, slávny botanik Carol Clusius ju zapísal do svojej veľkej zbierky pod názvom Phaseolus Purkircherianus čiže fazuľa Purkircherova.

FOTO:  https://www.arcanum.hu/

Obrázok Phaseolus Purkircherianus z publikácie Carla Clusiusa (16. stor.)

Juraj Purkircher pritom aj naďalej písal básne. Z pobytu v Padove je azda najvýznamnejšia tá, ktorú vytvoril na počesť kráľa Maximiliána II. Habsburského k príležitosti jeho korunovácie 8. septembra 1563, po prvýkrát konanej v Prešporku. V nej prirovnáva uhorský ľud k pracovitým včelám a útočiacich Turkov k sršňom.

Krátko na to, po dvoch rokoch štúdia v Padove, získal titul magistra medicíny. Slávnostné promócie absolvoval 21. decembra 1563 a v Padove zostal až do leta 1564. Následne sa vrátil do rodného Prešporku, kde už zostal až do konca života.

Juraj Purkircher sa vyznal v ľúbostnej básni

Mimoriadne zaujímavá je Purkircherova báseň, ktorou v roku 1565 dvoril svojej susedke, rovesníčke a dcére nebohého Wolfganga Lerchenfelda, mladej Žofii Lerchenfelderovej. Napísal vám niekto niekedy ľúbostnú báseň? Mne veru nie.

Juraj Purkircher vo svojej básni prirovnal Žofiu ku škovránku. Jej priezvisko totiž pripomína slovo Die Lerchen čo v nemčine znamená škovránok. Juraj preto použil túto slovnú hračku a ospieval svoju milú krásnym a pôvabným chválospevom, ktorého výsledkom bolo, že do roka, v roku 1566, mali svadbu.

Bývať ostali v rodičovskom dome, ktorý sa tak stal majetkom Juraja Purkirchera. Tým sa začala písať nová etapa v živote Purkirchera.

Ako básnik sa však neživil.

Otvoril si lekársku ambulanciu a spočiatku liečil iba chudobných ľudí. Postupne, a pomerne rýchlo, sa však o jeho kvalitách a odbornosti dozvedali aj bohatší mešťania a zakrátko už medzi jeho pacientov patrili najzámožnejší patricijovia mesta, vrátane prisťahovaných úradníkov a šľachticov, ktorí sa príležitostne zdržiavali v Prešporku.

O svojich liečebných úspechoch však sám Purkircher často vravel s povzdychom, že je len ťažké liečiť ľudí, ktorí sa tak usilovne venujú vinohradníctvu.

Napriek tomu dokázal mnohých uzdraviť z chorôb, ktorými dlhé roky trpeli. Určite pritom často myslel na svoju matku, ktorá ho ako prvá nabádala k tomu, aby sa vzdelával a liečil ľudí.

Jeho lekárska prax mu zabezpečila zlepšenú životnú úroveň, stabilný príjem a vysoké spoločenské postavenie.

Zužitkoval aj vyženený majetok.

Do dejín sa zapísala predovšetkým jeho botanická záhrada, ktorú si zriadil priamo vo dvore svojho domu. Zrejme nebola veľká, ale súdiac podľa toho, že študoval v talianskej Padove, kde sa mohol inšpirovať malými uzavretými renesančnými záhradami, predpokladám, že pre bádateľské účely mu bohato stačila.

Pestoval v nej špeciálne odrody liečivých rastlín, tiež rôzne horské, dovtedy neznáme rastliny a predovšetkým tú vyšľachtenú fazuľu.

Výhodou záhrady, hoc malej, ale priamo pri dome bolo aj to, že sa o bylinky mohol osobne a denne starať a dozerať na ich priebežný rast, na reakciu podľa počasia a zapisovať si jednotlivé fázy, jednoducho, takú záhradu musel mať po ruke, teda priamo pri svojom dome na rohu dnešnej Sedlárskej ulice a Hlavného námestia.

FOTO: Katarína Králiková

Hlavné námestie v Bratislave.
Zľava, v budove na rohu je Francúzske veľvyslanectvo. Stojí na mieste Purkircherovho domu

Politicko-spoločenská situácia, bola čoraz napätejšia. Turecké vojská intenzívne ohrozovali mestá v Uhorsku.

Na poste prešporského richtára sa v období od roku 1550 do roku 1578 vystriedalo deväť patricijov, z toho Sigismund Luettenperger dvakrát, Wolfgang Kögl trikrát a Johann Fischer až päťkrát. Každý jeden z nich dostával neustále od kráľa Maximiliána II. rôzne nariadenia o bezplatnom poskytnutí koní, lodí, dreva a pomerne často aj o ústretovosti pri zabezpečovaní ubytovania počas zasadnutí snemov.

Život Juraja Purkirchera medzitým plynul pomerne nenápadne. Narodilo sa mu niekoľko detí, najčastejšie sa uvádza, že mal troch synov a dve dcéry.

Popri lekárskej praxi a pestovaniu liečivých bylín sa i naďalej venoval písaniu básní. Síce boli inšpirované žalmami či antickými autormi, ale Purkircher v nich popisoval politické dianie, situáciu v Uhorsku a predovšetkým, ako silný vlastenec, ostro kritizoval pustošenie svojej krajiny Tureckou armádou. Po štúdiu v Padove však už menej, alebo takmer vôbec v básňach nepísal o otázkach náboženstva a ak, tak skôr o jeho zjednotení, ako o rozdelení.

No, dalo by sa o tom ešte veľa preveľa písať, ale my sa teraz presuňme do roku 1576, keď začala jeho korešpondencia s viedenským dvorným knihovníkom Hugom Blotiom.

Juraj Purkircher hľadal nevestu

Zachovalo sa z nej sedem listov a náš významný slovenský klasický filológ a neodolateľne pekný profesor Miloslav Okál (1913 – 1997) ich pomerne detailne spracoval, ostatne ako aj celý život Purkirchera.

ILUSTRAČNÁ FOTO:  pixabay

Listy, ktoré si písali vzdelanci v 16. storočí boli plné informácií, správ, opisov udalostí, ľudí a tiež názorov, úvah, hodnotení a to všetko s vedomím, dokonca so zámerom zverejnenia listov

Prvý list je z roku 1571, písal ho Juraj Purkircher a žiadal, aby Hugo Blotius odovzdal peniaze trom uhorským študentom v Padove, ktoré im posiela, keďže sa z jeho predchádzajúceho nezachovaného listu dozvedel, že Hugo Blotius tam plánuje vycestovať. Z toho vyplýva, že Purkircher pokračoval v tradícii finančného podporovania študentov, tak ako to zažil on sám i jeho mecenáš Krištof Armpruster.

Druhý list je až z roku 1575. Opäť ho písal Purkircher a reaguje v ňom na prechádzajúci list, v ktorom čerstvo vymenovaný viedenský dvorský knihovník, 41-ročný Hugo Blotius naznačuje, že by sa už rád oženil, ale zdôrazňuje, že by sa rád oženil bohato. Juraj Purkircher mu na to odpísal, že v Prešporku je morová epidémia, veľa mužov pomrelo, zostalo po nich mnoho žien a dcér, z čoho vyplýva, že tu bude veľký výber.

Purkircherovi sa už zrejme v hlave rodil plán zosnovať sobáš medzi Hugom Blotiusom a Katarínou Behaim, pastorkyňou svojho mecenáša Krištofa Armprustera a dcérou Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich) z jej prvého manželstva s richtárom Blažejom Behaimom.

Mladá Katarína pochádzala z bohatej, zámožnej a vzdelanej rodiny, bola teda ideálnou nevestou pre Huga Blotiusa. Lenže tu treba mať na pamäti, že Juraj Purkircher mal veľmi silné puto na rodinu Armprusterovcov a iste by im neodporučil hocijakého ženícha. Hugo Blotius však nebol iba tak hocikto.

AUTOR: Fries, Samuel, 16. storočie ZDROJ: Die Österreichische Nationalbibliothek

Hugo Blotius v roku 1574

Hugo Blotius, priateľ Juraja Purkirchera

Do dejín sa Holanďan Hugo Blotius (1534–1608) zapísal ako vyštudovaný právnik s veľkým záujmom o knihy. Od roku 1574 pôsobil v službách cisára Maximiliána II. Habsburského vo Viedni. V nasledujúcom roku sa zúčastnil, ak to možno tak povedať, výberového konania na pozíciu cisárskeho knihovníka. Najväčším konkurentom mu bol Slovák Ján Sambucus, ktorý svoj záujem o túto pozíciu preukázal darovaním vlastných kníh do knižnice. Nakoniec však lukratívne miesto získal Hugo Blotius a udržal si ho až do konca života. Pod jeho vedením bola po prvýkrát vytvorená inventarizácia knižnice, zostavený hlavný katalóg, ktorý obsahoval takmer desaťtisíc kníh zoradených abecedne podľa autora a tiež špeciálny tematický katalóg.

Od roku 1576 pôsobil Hugo Blotius už aj ako profesor rétoriky na Viedenskej univerzite. A práve v tom čase sa mu snažil sprostredkovať sobáš Juraj Purkircher s mladučkou, neplnoletou Katarínou Behaim.

Samozrejme, v prvom rade oslovil jej matku Magdalénu a tiež jej bratov. V tých časoch totiž mali zákonné právo rozhodovať o sirotách ženského pohlavia len muži a to v prvom rade pokrvní príbuzní a následne zákonom, alebo sobášom určené osoby. Bratia Kataríny Behaim neboli proti, spoločne s matkou však mali zopár podmienok, o ktorých Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 informoval Huga Blotiusa.

V prvom rade žiadali, aby sa ženích presťahoval do Prešporku a osobne spravoval rodinné majetky, ktorých teda nebolo málo a zahŕňali aj Armbrusterovu kúriu vo Svätom Jure.

Ďalej upozorňovali na to, že Katarína Behaim ešte nie je dospelá a teda bude potrebné získať súhlas od prešporského úradu, ktorým bola zrejme Mestská rada prísažných, spravujúca poslednú vôľu jej otca Blažeja Behaima.

Nuž a na záver požadovali, aby si budúci ženích získal priazeň jej príbuzných vo Viedni, ktorými boli bratranci jej matky Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Z týchto požiadaviek sa zdá, že Krištof Armpruster v tom čase už nežil, ale na web stránke geni.sk som našla ničím nepodloženú informáciu, že po smrti Magdalény sa ešte raz oženil. Tak veru, neviem, ako to s ním bolo.

V každom prípade, odpoveď na tento list poslal Hugo Blotius už o osem dní. Bola niekoľkokrát prepisovaná a upravovaná, ale v konečnom dôsledku v nej Bloitus vyjadril záujem oženiť sa s Katarínou, prosil iba o odklad, nakoľko čerstvo získané a ťažko vybojované miesto cisárskeho knihovníka by nerád hneď opustil. Odvolával sa na povinnosť voči svojej rodine a navrhoval, aby sa so sobášom počkalo jeden rok pokým všetko pripraví tak, aby na jeho miesto mohol nastúpiť brat Kataríny Behaim, ktorý aktuálne študoval v Štrassburgu.

Na tento list mu odpovedal Juraj Purkircher až 25. októbra 1576. Radil mu v ňom, aby sa snažil dostať do priazne príbuzných Magdalény, pretože práve s nimi sa ona najviac radí ohľadom vydaja svojej dcéry Kataríny. Neodporúčal však Bloitusovi, aby kontaktoval matku, alebo dcéru, pretože ich teraz sužujú starosti kvôli požiaru, ktorý zničil ich kúriu vo Svätom Jure.

FOTO: wikipedia.sk/Horakvlado

Armbrusterova kúria zo 16. stor. vo Svätom Jure.

Čo však bolo ešte horšie, v Prešporku sa začala šíriť morová epidémia a postihla aj dom Armprusterovcov. Osobné stretnutie, a tobôž svadba, nepripadali do úvahy.

Posledný list, ktorý sa v tejto súvislosti zachoval je z 25. januára 1577. Písal ho Juraj Purkircher do Viedne Hugovi Blotiusovi. Zdá sa z neho, že medzičasom Bloitus napísal Purkircherovi nejaké listy, ale nespomínal v nich nič ohľadne sobáša. Azda preto mu v tomto poslednom liste Purkircher popísal rodokmeň mladej Kataríny Behaim s dôrazom na vysoké postavenie jej nebohého otca, ktorý ovládal vyše sedem cudzích jazykov a tiež na vážených príbuzných jej matky Magdalény v Prešporku i vo Viedni.

Tu príbeh zosnovania sobáša medzi Katarínou Behaim a Hugom Blotiom prechádza do stratena. Nezachovali sa listy, ani záznamy v matrike, žiadne správy. Nič. Môžeme si len domýšľať čo sa stalo. Ja, hoci som od kosti optimistka, si myslím, že Katarína Behaim zrejme podľahla morovej epidémii. Ak by prežila, iste by sa bola dobre vydala, či už za Huga Blotiusa, alebo za iného zámožného mešťana. Bola by uvedená v testamentoch, alebo ako majiteľka nejakého domu. Nič také sa však nikde nespomína. Katarína Behaim akoby zmizla z dejín. A hlavne, nechcem veriť, že by si to Hugo Bloitus rozmyslel a neoženil sa s ňou, ak by vyzdravela.

Faktom totiž je, že o rok na to, 28. septembra 1578 sa Hugo Bloitus oženil tak, ako pôvodne chcel. Bohato. Zobral si 72-ročnú vdovu, ktorá po dvoch mesiacoch od sobáša, čiže niekedy koncom novembra 1578 zomrela. Hugo Bloitus po nej zdedil šesť domov a niekoľko ďalších nehnuteľností a ešte v tom istom roku sa oženil s mladučkou, sotva 20-ročnou, avšak opäť veľmi bohatou dievčinou. Nuž … tak to vtedy chodilo, tak sa v 16. storočí vyberali nevesty.

vážne problémy Juraja Purkirchera

Prešporský lekár Juraj Purkircher sa však v tom čase už venoval oveľa vážnejším problémom.

V meste vrcholila morová epidémia, nepomáhali žiadne opatrenia, mnoho ľudí zomieralo a čo je najhoršie, i jemu, lekárovi, zomreli dvaja synovia. Znášal to veľmi ťažko.

Situácia v rodine bola napätá.

Jeho manželka bola v očakávaní ďalšieho dieťatka, nakazil sa aj ich najmladší synček a najstaršia dcérka Rosinka. Navyše, Juraj Purkircher bol ako lekár povinný navštevovať domy chorých, dávať im utišujúce prostriedky a vykonávať obhliadky mŕtvych.

Keď však na mor zomrel aj jeho posledný syn, stratil všetku silu a od žiaľu, oslabený morom, 24. októbra 1578 zomrel.

Jeho žena Žofia, napriek nesmiernemu smútku a blízkemu kontaktu s chorobou nakoniec prežila a krátko po tom, ako pochovala svojho manžela a troch synov, porodila dcérku Alžbetu. Jedinou oporou jej v tých časoch bola staršia dcéra Rosina, ktorá sa z choroby uzdravila. Po svojom otcovi zdedila celý majetok a jej príbeh sa práve vtedy začal rozvíjať.

Píšem o ňom v poslednom blogu Povinnosti manželiek v 16. storočí.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2013). Marek Walticher (1603 – 1655) a jeho rodina. Kariéra prešporského mešťana v kráľovských a palatínskych službách. Dostupné na Internete: UPJŠ: https://www.upjs.sk/public/media/15020/MaD-2013-2-Federmayer.pdf

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

Historia Posoniensis, občianske združenie (a FiF UK). (2020). Pamäť mesta Bratislavy (PamMap). Dostupné na Internete: www.historiaposoniensis.sk: http://www.pammap.sk/bratislava?miesta=27,448

KAMENICKÝ, M. (2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. VERBUM HISTORIAE 2/2018, 23-47. Dostupné na Internete: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KOWALSKÁ, E. (2004). Výchova a vzdelávanie na prahu novoveku. Historická revue. Dostupné na Internete: http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004kowalska78

LENGYELOVÁ, T. (2002). Žena a právo.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2010). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Dostupné na Internete: History SAV: http://www.history.sav.sk/eknihy/Jan-Lukacka-Martin-Stefanik-Stredoveke-mesto-ako-miesto-stretnuti-a-komunikacie.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

ŠIMONČIČOVÁ KÓOŠOVÁ, P. (2016). Taliansky luxus v prešporských domácnostiach 16. storočia. Dostupné na Internete: ARS 49 – štúdie: file:///C:/Users/katar/Downloads/Taliansky_luxus_v_presporskych_domacnost.pdf

.

Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster

Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster

od | nov 28, 2020 | História, Osobnosti | 2 komentáre

Mladá vdova nikdy neostala dlho sama. A to ani v prípade, že bola bohatá a spoločensky vysoko postavená. Ba práve naopak. V takom prípade o ňu bol ešte väčší záujem. Mnohí schopní muži vďaka takýmto vdovám odštartovali kariéru. Úprimnú lásku však možno hľadať aj v takýchto manželstvách.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

predchádzajúce blogy

1501 – 1515 Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

1516 – 1530 Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

1530 – 1550 Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

V predchádzajúcom blogu som zámerne vynechala dve významné historické udalosti a to:

  • Vydanie zákona v roku 1536,  na základe ktorého sa stal Prešporok hlavným mestom Uhorska, sídlom Uhorského snemu, Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a teda aj korunovačným mestom.
  • Morová epidémia v rokoch 1541 až 1542.

V oboch prípadoch by sa dalo písať a rozprávať veľa-preveľa o rôznych okolnostiach, príčinách a dôsledkoch. Sú to všetko dôležité míľniky, ale, ako som avizovala, v tejto sérii blogov pod názvom NESKUTOČNÉ PRÍBEHY sa chcem zameriavať na tie menej podstatné a pritom rovnako zaujímavé osudy ľudí, ktoré dokresľujú naše poznatky z dejín Bratislavy.

Navyše, už len pri ich faktografickom opise vzniká medzi riadkami úžasný príbeh. Začítajme sa teda do jeho pokračovania …

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí vchádzali ľudia v Prešporku do domov cez veľkú bránu. Veľmi podobne mohol vyzerať vchod do domu richtára Blažeja Behaima

Niekedy koncom roku 1550 zomrel richtár Blažej Behaim. V testamente odkázal svoj majetok ľuďom, ktorých mená síce dal zapísať do testamentu, ale žiaľ, bez toho, aby tam boli doplnené napríklad dátumy narodenia, vzťah k nemu a v niektorých prípadoch chýba dokonca aj priezvisko.

No, ak mám byť úprimná, ja som ten testament nevidela. A vlastne, aj keby som ho videla, nevedela by som ho preložiť.

Predpokladám však, že ak by doň nechal zapísať akékoľvek identifikačné údaje, naši historici by ich uviedli. Nuž teda, keďže publikovali len mená osôb, domnievam sa, že viac sa z testamentu o dedičoch nedalo zistiť. Kiežby to bolo inak.

Vychádzam teda z toho, že v čase, keď Blažej Behaim zomieral, zanechával po sebe mladú manželku Magdalénu, rodenú Saiberlich (Sayberlich) a minimálne jednu dcéru Katarínu.

Väčšia pravdepodobnosť však bude skôr taká, že zanechal viac detí a na základe osôb uvedených v testamente sa domnievam, že to boli len dcéry, manželka a blízki príbuzní. Menovala som ich v predchádzajúcom blogu. Teraz sa však zamerajme len na jeho vdovu Magdalénu.

Ako bolo zvykom a zrejme aj nepísaným pravidlom, znova  sa vydala. Júj, tak by ma zaujímalo, ako to celé bolo.

Vyhliadla si nového ženícha ona? Veď už mala status vdovy po richtárovi, senátorovi a bohatom mešťanovi Blažejovi Behaimovi. Mohla si vyberať!

Alebo si ju vyhliadol mladý Krištof Armpruster?

Ani on nebol na zahodenie. Nielen kvôli jeho spoločenskému postaveniu, ale iste aj pre svoju povahu. Veď bol vzdelaný a miloval hudbu. To hovorí samo za seba, čo myslíte?

nový ženích

Čo ale naozaj vieme o Krištofovi Armprusterovi? Nuž, v porovnaní s Blažejom Behaimom oveľa viac. V jeho prípade už vieme rok a miesto jeho narodenia.

Krištof Armpruster sa narodil v roku 1520 v Rumunsku, konkrétne v meste Sibiu. Vtedy patrilo do Sedmohradska.

B alebo P

Na priezvisku Armpruster pekne vidno podobnosť s názvom mesta Prešporok. V oboch prípadoch pisári použili raz P inokedy B. V starých písomných prameňoch je priezvisko Armpruster uvedené niekedy ako Arm-b-ruster, inokedy ako Arm-p-ruster.

Tak sa aj stalo, že odborná literatúra uvádza priezvisko Armpruster s P a zároveň sa dodnes zachovalo pomenovanie kúrie vo Svätom Juri ako Armbrusterova kúria s B.

A rovnako to bolo aj s našim hlavným mestom. Nájdeme zápisy ako P-resburg aj ako B-respurg, teda vlastne ich ešte staršie verzie v znení P-rezalauspurc alebo B-rezalauspurc či maďarskú verziu P-osony a B-ozony, z čoho vznikla teória o tom, že názov mesta Bratislava pochádza od človeka Božóňa. Ale to už zachádzam do veľmi citlivej témy o pôvode názvu mesta.

Vráťme sa ku Krištofovi.

Jeho otcom bol Matej Armpruster. Ich rod pochádzal z nemeckého Saska, ktorého hlavým mestom sú Drážďany. Boli ste tam niekedy? Ja som tam bola v pionierskom tábore.

Krištof Armpruster sa narodil v čase, keď jeho rodičia, aj starí rodičia žili v sedmohradskom meste Sibiu. Krištof sa tam však dlho nezdržal.

FOTO: Katarína Králiková

Krištof Armpruster a jeho smer cesty z rodného Sibiu v Sedmohradsku (dnes Rumunsko) do nového domova v uhorskom korunovačnom Prešporku

Približne vo veku 13-14 rokov začínali mládenci študovať na univerzitách. Môžeme sa teda domnievať, že v takom veku odišiel študovať na Viedensku univerzitu aj Krištof Armpruster.

študent na cestách

V 16. storočí študenti za vzdelávanie na univerzitách platili, lepšie povedané, platili im ho rodičia, tútori alebo mecenáši.

Poplatok bolo potrebné uhradiť už pri prihláške, potom počas prijímacieho rituálu známeho ako Beánia. Následne platili za každú skúšku, tiež povinne prispievali profesorom na oblečenie a občerstvenie.

Nuž a v neposlednom rade si študenti museli uhrádzať náklady nielen na ubytovanie, stravu a učebnice, ale aj na predpísané oblečenie, pod ktorým treba rozumieť nohavice, tuniku, plášť a klobúk. Navyše, na prednášky ku skúškam smeli pristupovať len v patričnom, slávnostnom oblečení.

No a k tomu pripočítajme topánky a sluhu. A samozrejme výdavky na zábavu, dobré vínko a mimoškolské vzdelávacie aktivity, medzi ktoré mohli patriť aj návštevy  hostincov, nevestincov či rôznych záujmových krúžkov a klubov.

Neexistoval žiadny štátom či kráľom dotovaný vzdelávací systém, tak ako dnes. O to viac si študenti svoje vzdelanie vážili a zo získaných diplomov a titulov sa počas kariéry snažili vyťažiť čo najviac.

V tejto súvislosti je tiež zaujímavé spomenúť, že študenti nemuseli v 16. storočí tráviť celé roky na jednej univerzite.

Bežne sa stávalo, že po jednom-dvoch semestroch odišli študovať do iného mesta, na inú univerzitu. Všade boli prednášky v latinčine, takže nemali jazykovú bariéru. Študenti si tak mohli vyberať univerzity podľa svojho záujmu, na základe prestíže univerzity a tiež s ohľadom na svoje finančné možnosti.

Poniektorí tak vystriedali aj štyri až päť univerzít. Napríklad taký kontroverzný alchymista a lekár Paracelsus, ktorý bol v roku 1537 hosťom v dome Blažeja Behaima, vystriedal až štyri univerzity.

Zdá sa mi však, že drvivá väčšina mladíkov študovala priemerne na dvoch univerzitách.

Tak tomu bolo aj v prípade Krištofa Armprustera. Z Viedne odišiel na štúdiá do talianskej Padovy, kde bola jedna z najstarších a najprestížnejších univerzít na svete.

FOTO: Katarína Králiková

Študenské cesty Krištofa Armprustera z Viedne do Padovy

Aj dĺžka vzdelávania zrejme v 16. storočí závisela od schopností študenta sústrediť sa na štúdium, od hĺbky peňaženky jeho rodičov a ktovie ešte od akých okolností.

V každom prípade, myslím, že to nebolo presne stanovené a tak mladí ľudia mohli študovať niekoľko rokov. Dôležitá totiž nebola dĺžka štúdia, ale zvládnutie záverečnej bakalárskej alebo magisterskej skúšky.

Pozrime sa bližšie na život študenta Armprustera.

chudobný študent

Krištof Armpruster ako študent neoplýval bohatstvom.

Dôvody nepoznáme. Možno mu zomrel otec a možno nezomrel, iba si nemohol dovoliť platiť synovi štúdium. Veď trvalo pomerne dlho. Odhadom aj 15 rokov, keď zvážime, že začal študovať približne ako 13-ročný a o 14 rokov neskôr, v roku 1547 ešte stále študoval.

Totiž, 23. februára 1547 mu Tamás Wárdai a Petrus Paulinus sprostredkovali finančnú pomoc od ostrihomského biskupa Ágostona Sbardelattiho, vďaka ktorej mohol pokračovať v štúdiu na Univerzite v Padove. No, zrejme išlo skôr o financovanie záverečných skúšok, pretože v roku 1548 štúdium úspešne ukončil.

Domnievam sa, že Krištof Armpruster bol čestný, snaživý a učenlivý. Pochybujem totiž, že by ktokoľvek finančne podporoval cudzieho človeka, ak by taký nebol.

Krištof Armpruster je od roku 1550, keď mal okolo 20 rokov, spomínaný ako bratislavský mešťan a hudobný skladateľ, od ktorého je zachovaná zbierka nápevov. Uvádza sa to na strane 119 v knihe Dejiny Bratislavy.

Okrem hudobného talentu sa Krištof Armpruster realizoval aj ako básnik. Vlastne, v tej dobe bolo zvykom písať básne o všetkom. O politike, o živote, o láske, o hlbokých filozofických úvahách, tiež oslavné básne na počesť kráľov či mecenášov.

Z prác Krištofa Armprustera sa však paradoxne zachovala báseň, podotýkam kritická báseň, na svoju domácu, u ktorej býval v roku 1550 počas krátkeho študijného pobytu v nemeckom Augsburgu.

Pôvodne ju napísal po nemecky, ale uverejnená bola v maďarčine, vďaka čomu sa zachovala do dnešných dní.

Znie takto:

Nagy sokképen szegén legént háborítja vala,
Magyar étket ő nékie hogy nem adott vala.

A háziasszony a saját férjével sem bánt kíméletesebben:

Az szobából éjjel-nappal kikergeti vala,
Nagy szitkokkal és átkokkal igen feddi vala.

Nuž a gúgl prekladač ju preložil takto:

Bola veľmi rozladená z chudobných,
Nedala mu maďarské jedlo.
Domáca pani sa nesprávala k vlastnému manželovi láskavejšie:

Vo dne v noci ho vyháňala z izby,
Veľmi mu vyčítala veľké nadávky a kliatby.

V týchto chvíľach si opäť raz vravím, aké by bolo fajn vedieť po maďarsky, ale aj po latinsky a hlavne, vedieť čítať v archívnych dokumentoch.

V jednom z najväčších archívov sa totiž nachádza aj prvá písomná správa z obdobia po skončení štúdií Krištofa Armprustera.

Zatiaľ som to nepreverovala, ale mám sklony veriť ľuďom od fachu. Riaditeľ Štátneho archívu v Bratislave – pobočke v Modre, pán Juraj Turcsány v knihe Dejiny písané vínom uvádza informáciu, ktorá je často publikovaná na rôznych web stránkach a tiež v Zborníku Kaštiele a kúrie Bratislavskej župy 2011. Z neho som sa aj ja dozvedela, že:

Armbrusterova kúria vo Svätom Juri v roku 1547 vyhorela a v roku 1554 ju kúpil a obnovil Krištof Armbruster (kráľovský komorný radca a hlavný pokladník) ako svoje vidiecke sídlo, ktoré panovník oslobodil od daní.

Jedna veta a toľko informácií. Jupí.

Tak v prvom rade. V roku 1554 už bol Krištof Armpruster zamestnaný ako kráľovský komorný radca a hlavný pokladník. Tu sa mi žiada dodať, že túto funkciu vykonával v Prešporku, kde sídlila Uhorská kráľovská komora.

uhorská kráľovská komora

Organizačnú štruktúru Uhorskej kráľovskej komory tvorilo cca 31 zamestnancov rozdelených na pozične vyšších a nižších úradníkov. Tí vyšší plnili tieto funkcie:

  • komorský registrátor
  • pokladník
  • účtovník
  • sekretár
  • radca

Nižšie funkcie zastávali úradníci, ktorí vykonávali pomocné administratívne práce. Je vysoko pravdepodobné, že niektoré pozície boli kumulované, teda, že dve funkcie vykonával jeden človek.

Zrejme aj Krištof Armpruster mal kumulovanú funkciu, keďže bol aj komorný radca a zároveň hlavný pokladník.

FOTO: Katarína Králiková

Uhorská kráľovská komora mala v 16. storočí svoje priestory, dnes by sme povedali kancelárie, v dome prenajatom od Krištofa Maixnera na Michalskej ulici. Až neskôr dom odkúpila, dala zbúrať a postaviť honosnú budovu Uhorskej kráľovskej komory, v ktorej dnes sídli Univerzitná knižnica v Bratislave.

Ale poďme späť ku Krištofovi Armprusterovi.

Z vyššie uvedenej vety vyplývajú ešte dve zaujímavosti:

  1. získal titul kráľovského radcu a to zrejme vlastnou zásluhou, keďže ho kráľ Ferdinand I. Habsburský zároveň oslobodil od platenia daní.
  2. kúpil si vidiecke sídlo čo znamená, že mal dostatok peňazí a keďže takmer s istotou možno povedať, že nezdedil ani spoločenský status, ani žiadne majetky, je priam isté, že bol veľmi šikovný, zbehlý a schopný.

Z tej jednej vety sa tiež dozvedáme, že mal okolo 34 rokov a zdá sa, že bol stále slobodný. V tom čase však už mal status zámožného a váženého občana, hodného toho, aby sa uchádzal o ruku mladej Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich), vdovy po ctihodnom a bohatom richtárovi Blažejovi Behaimovi.

Svadbu mali asi niekedy v roku 1555.

Totiž, v roku 1556 sa mu narodil prvý syn. Čo myslíte, ako dlho predtým sa musel poznať s matkou svojho syna?  Samozrejme, dieťa sa narodilo po svadbe. Je priam isté, že aj splodené bolo až po svadbe. Ak by sme teda takto cúvali v čase, dostali by sme sa minimálne do roku 1555, možno aj skôr.

A tu sa dostávame k mojej pôvodnej dileme.

Ako to prebiehalo? Ako sa spoznali? Ako sa stalo, že práve oni dvaja sa zobrali?

Ak mám byť úprimná, zatiaľ som nikde nenašla odbornú štúdiu o tom, ako prebiehal výber životného partnera v 16. storočí. Ale, tak všeobecne snáď možno povedať, že manželstvá boli uzatvárané väčšinou z rozumu.

Chcem si však predstavovať a veriť, že tí dvaja, Krištof Armpruster a Magdaléna Behaim rodená Saiberlich (Sayberlich) sa mohli do seba aj naozaj zaľúbiť. Nielen preto, že boli mladí…

Tu sa už núka priestor na čítanie medzi riadkami.

Je veľmi pravdepodobné, priam isté, že v roku 1555 sa obaja hlásili s evanjelickému vierovyznaniu, ktoré vyznávalo v tom čase čoraz viac ľudí v Prešporku. Oficiálne síce mohli a zrejme aj boli katolíci, ale sympatizovali s učením a myšlienkami Martina Luthera.

Boli to práve oni dvaja, kto umožnil ostatným evanjelikom  stretávať sa v ich dome na rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky, ktorý stál hneď veľa radnice.

Práve oni, medzičasom už manželia Magdaléna a Krištof Armprusterovci neskôr darovali svoj dom evanjelikom.

Na prehliadkach v roku 2021 si povieme aj rozdiely v označovaní takýchto ľudí tak trochu synonymickými pojmami evanjelici, luteráni či protestanti.

Dom Armprusterovcov, postupne chátrajúci, dali evanjelici zbúrať a na jeho mieste postaviť veľkú budovu evanjelického kostola.

Lenže, to už sme v 17. storočí … a o ňom si veľa povieme na prehliadkách v roku 2021. Božinku, už sa na to tak tešííím.

FOTO: Katarína Králiková

Interiér Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý stoji na mieste domu Blažeja Behaima. Keď zomrel, dom aj s vdovou získal Krištof Armpruster, preto je v literatúre tento dom uvádzaný aj ako Armprusterov dom.

dal čo dostal

Krátko po sobáši, snáď do roka a do dňa, sa Krištofovi a Magdaléne, niekedy v roku 1556 narodil prvorodený syn Ján. Približne o štyri roky neskôr, asi v roku 1560 sa im narodil druhý syn Pavol.

V tom čase Krištof Armpruster štedro finančne podporoval štúdium svojho suseda, ktorému zomrel otec, mladého Juraja Purkirchera na Univerzite vo Wittenbergu. To je tá univerzita, na ktorej pôsobil ako pedagóg aj Martin Luther. O tom, ako prepletené boli osudy Purkirchera a Armprustera sa dozviete v ďalšom blogu.

Teraz ešte ostaňme pri Krištofovi Armprusterovi, jeho žene Magdaléne a ich deťoch, medzi ktoré patrila aj Magdalénina dcéra z prvého manželstva, Katarína Behaim.

Kým v prípade ich synov je známe, že študovali vo Viedni a zrejme bývali u matkiných príbuzných, čo sa týka ich dcéry Kataríny, nevieme takmer nič.

Dokonca možno povedať, že aj to málinko, čo sa dá zistiť je prudko rozporuplné. Sústreďte sa, nech sa z  toho vymotáme.

Na jednej strane

  • maďarský historik János Németh vo svojej štúdii  Sprachgebrauch im Ödenburgerund Pressburger
    Prozessrecht an der Wendedes 16./17. Jahrhunderts na strane 150 uvádza, že Blažej Behaim zomrel v roku 1550. A čo je ešte väčšia motanica, jeho ženou a vdovou podľa testamentu bola nie Magdaléna, ale Uršuľa.
  • Zmienky o tom, že Uršuľa bola jeho manželkou nájdeme aj v Archíve mesta Bratislavy. Tam je uverejnené, že Blažej Behaim a jeho žena Uršuľa spísali v roku 1539 testament. V ňom sú ako dedičia vymenované aj osoby, ktoré – ako som v úvode písala – bližšie nešpecifikovali. Medzi nimi je aj Magdaléna, aj Katarína.

No a na druhej strane

  • slovenský filológ a historik Miloslav Okál sa vo svojej štúdii odvoláva na listy Juraja Purkirchera, ktorý v jednom z nich rozpisuje predkov Kataríny Behaim. Tu podotýkam, že Purkircher bol súčasník, osobný a skutočný sused Behaimovcov a neskôr Armprusterovcov. Ako rodičov Kataríny uvádza Blažeja Behaima a Magdalénu Saiberlich (Sayberlich).
  • rovnako tak, aj docent Frederik Federmayer v publikácii Rody starého Prešporka na strane 283 uvádza, že Krištof Armpruster sa oženil s Magdalénou Saiberlich (Sayberlich), predtým manželkou richtára Blažeja Behaima.

Tak mi povedzte, kto boli rodičia Kataríny Behaim?

  • A ešte, aby toho nebolo málo … Spomínaný Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 píše, že Katarína je nedospelá sirota, pastorkyňa Krištofa Armprustera a dcéra Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich) a Blažeja Behaima.

V 16. storočí bola podľa Tridentského koncilu hranica dospelosti u dievčat dosiahnutý vek 16. rokov.

Lenže, nemyslite si, že to je všetko. Ešte jeden uzlík by bolo zahodno rozmotať.

  • Juraj Purkircher v roku 1561 zložil báseň na počesť Krištofa Armprustera a filológ Miloslav Okál na základe viacerých ďalších indícii usudzuje, že tú báseň mu venoval pri príležitosti jeho sobáša s Magdalénou Behaim, rodenou Saiberlich (Sayberlich).

ALE

  • Docent Frederik Federmayer v publikácii Rody starého Prešporka uvádza pri Jánovi Armprusterovi, teda pri prvom synovi Krištofa a Magdalény, že sa narodil okolo roku 1556.

Asi to už nevyriešime.

Ich príbeh je pre dejiny málo podstatný, chýbajú zrejme zdroje informácií aj financií na bádanie a tak ostáva záhada nevyriešená.

Jedno je však isté.

Krištof Arpmruster a jeho žena Magdaléna rodená Saiberlich (Sayberlich) žili v dome jej prvého manžela, nebohého Blažeja Behaima, na mieste ktorého dnes stojí Kostol Najsvätejšieho spasiteľa, hovorovo známy ako Jezuitský kostol na Františkánskom námestí v Bratislave.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý stoji na mieste domu, v ktorom žila Magdaléna Saiberlich (Sayberlich), vdova po richtárovi Blažejovi Behaimovi a jej druhý manžel Krištof Armpruster. 

historická súvislosť

Dom prenechali evajnelikom, ktorí ho neskôr zbúrali a postavili si na jeho mieste kostol. Ten im počas rekatolizácie bol odobraný a pridelený jezuitom, ale to je už príbeh zo 17. storočia, o ktorom si viac povieme na prehliadkách v roku 2021.

Na príbehu Magdalény, vdovy po richtárovi Blažejovi Behaimovi a jej druhom manželovi Krištofovi Armprusterovi pekne vidíme, že v 16. storočí ešte stále neboli podstatné detailné osobné údaje, častokrát ani dátum narodenia a úmrtia.

Oveľa dôležitejšie bolo to ako žili a čo po sebe zanechali.

Krištof a Magdaléna po sebe zanechali celý dom, o ktorý sa delili s veriacimi, s ľuďmi, ktorí v tom čase nesúhlasili s tým, ako funguje katolícka cirkev ako taká.

Rovnako je úžasné, že sa dodnes zachovali aspoň dve knihy z ich veľkej a dlhé roky tvorenej zbierky. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice je Armprusterov siedmy zväzok súborného vydania Lutherových spisov z roku 1557 s vlastnoručným zápisom Krištofa Armbrustera a tiež druhý zväzok konvolút (zväzkov) almanachov (zborník) a efemeríd (prehľad postavenia slnka, mesiaca a hviezd). Sú to unikátne a vzácne zbierky, ktoré najviac rozšíril ich mladší syn Pavol.

Nuž, a zanechali po sebe aj jedného vďačného suseda, Juraja Purkirchera, ktorý sa snažil postarať o ich dcéru Katarínu Behaim. Ale o tom už píšem v blogu Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Archív der Hauptstadt der SR Bratislava – B 2645. AMB S 3016. Schrifstsück. 1539-01-15 [Pressburg] Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=5s54HNGFMSQC&pg=PA405&dq=Blasius+%5BBehaim%5D&hl=sk&sa=X&ved=2ahUKEwjtrZGRz_XsAhUpzoUKHVnpAoEQ6AEwAXoECAIQAg#v=onepage&q=Blasius%20%5BBehaim%5D&f=false

Archív der Hauptstadt der SR Bratislava – B 2646. AMB S 5918(28). Schrifstsück. 1539-01-15 [Pressburg] Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=5s54HNGFMSQC&pg=PA405&dq=Blasius+%5BBehaim%5D&hl=sk&sa=X&ved=2ahUKEwjtrZGRz_XsAhUpzoUKHVnpAoEQ6AEwAXoECAIQAg#v=onepage&q=Blasius%20%5BBehaim%5D&f=false

ČECHOVÁ, D. (2019). Malokarpatské vinohradníctvo v kontexte daňového zaťaženia obyvateľstva Modry, Pezinka a Svätého Jura. Dostupné na Internete: academia.edu: https://www.academia.edu/41769439/Malokarpatsk%C3%A9_vinohradn%C3%ADctvo_v_kontexte_da%C5%88ov%C3%A9ho_za%C5%A5a%C5%BEenia_obyvate%C4%BEstva_Modry_Pezinka_a_Sv%C3%A4t%C3%A9ho_Jura

DVOŘÁKOVÁ, D. (2013). Manželstvo uhorskej šľachty. Dostupné na Internete: Academia.edu: https://www.academia.edu/30973288/Man%C5%BEelstvo_uhorskej_%C5%A1%C4%BEachty

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

HAĽKO, J., & HOLČÍK, Š. (20. 4 2017). Katolíci a protestanti. Dostupné na Internete: youtube.com: https://www.youtube.com/watch?v=y6V_9m-TLlQ&t=6s

HAĽKO, J., & ROJKA, Ľ. (2015). Dejiny jezuitov v Bratislave do roku 1773. Trnava: Vydavateľstvo Dobrá kniha.

HORVÁTH, V. (1978). Dejiny Bratislavy – Bratislava hlavným mestom Uhorska. Bratislava: Obzor.

KLIMEKOVÁ, A. (2018). Dizertačné tlače študentov z územia Slovenska na nemeckých univerzitách v 16. a 17. storočí. Studia Bibliographica Posoniensia 2018, s. 159-166. Dostupné na Internete: https://www.ulib.sk/files/sk/publikacie-ukb/studia-bibliographica-posoniensia/sbp_2018_web.pdf

KOVÁČOVÁ, L. (3. 12 2012). Beánie na stredovekých univerzitách. Dostupné na Internete: History Web (History Lab): https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/beanie-na-stredovekych-univerzitach

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LENGYELOVÁ , T. (2020). Postavenie detí v stredovekom Uhorsku. Dostupné na Internete: Historická revue : http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004lengyelova78

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

Maďarský katolícky lexikón / Kristóf Armbruster – http://lexikon.katolikus.hu/A/Armbruster.html

NÉMETH, János.  Sprachgebrauch im Ödenburger und Pressburger Prozessrecht. Budapest. Dostupné na internete:   https://www.austriaca.at/0xc1aa5576%200×00390149.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

SAKTOROVÁ, H. Torzá šľachtických knižníc vo Fonde Slovenskej národnej knižnice. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Domenova1/subor/Saktorova.pdf

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.

wikipedia/ Krištof Armbruster https://hu.wikipedia.org/wiki/Armbruster_Krist%C3%B3f

VORLÍČKOVÁ, B. (2012). Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. Dostupné na Internete: Kaštiele a kúrie Bratislavskej župy. Zborník 2012: https://ainova.sk/wp-content/uploads/2020/06/BSK_ZBORNIK_Kastiele-a-kurie-Bratislavkej-zupy_2011small.pdf

Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

od | nov 21, 2020 | História, Osobnosti | 2 komentáre

Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

Blažej Behaim patril do skupiny patríciov, ktorí tvorili dejiny Prešporku v 16. storočí. Zo všetkých senátorov a richtárov bol práve on najviac zaujímavý a to záhadami, ktoré po ňom ostali. Je ich viac než dosť a nielen tie o erbe a testamente.

poznámka

TOTO JE BELETRIZOVANÉ SPRACOVANIE HISTORICKÝCH UDALOSTÍ, INŠPIROVANÉ POZNATKAMI ZO ZDROJOV UVEDENÝCH NA KONCI BLOGU.

predchádzajúce blogy

1501 – 1515 Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

1516 – 1530 Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

Písanie o ľuďoch, ktorí žili v 16. storočí v Prešporku mi pripomína detektívku. Mám niekoľko indícii, zopár nesúvisiacich poznatkov, jeden – dva fakty a z toho aby človek vytvoril príbeh čo najbližší pravde. Pokúsim sa o to.

Blažej Behaim bol zámožný mešťan. Hovorí o tom najstaršia zmienka, ktorá sa dá nájsť, keď do vyhľadávača zadáte meno Blažej Behaim, alebo Blasius Behaim, či jeho rôzne iné formy ako Behem, Beham, Beheym, Pehem a podobne.

záhada pôvodu priezviska

Pôvod jeho mena pochádza podľa viacerých historikov zo slova Böhm, čo znamená Čech.

Podotýkam, že v 16. storočí sa už hlavne bohatší ľudia navzájom odlišovali podľa priezviska. Mnohí remeselníci tak mali pri svojom krstnom mene priezvisko podľa názvu ich remesla v nemčine, maďarčine alebo latinčine. Podobne to bolo aj s mešťanmi.

Mnohí získali priezvisko inšpirované lokalitou, z ktorej pochádzali. Často sa teda stávalo, že ľudia mávali rovnaké priezviská, aj keď vôbec nemuseli byť príbuzní. To bol aj prípad priezviska Behaim/ Beham. Ale Blažej/ Blasius sa predsa len čímsi odlíšil od odstatných.

Záhada pôvodu Blažeja Behaima

Blažej Behaim bol síce zámožný, zdá sa, že pochádzal zo zámožnej rodiny, škoda len, že tak ako u mnohých jeho súčasníkov, ani pri jeho mene sa nedajú nájsť presne údaje o jeho dátume narodenia, o jeho predkoch a príbuzných.

Priezvisko Behaim sa však veľmi často nachádza aj v nemecky hovoriacich krajinách, nehovoriac o tom, že aj v Čechách žilo veľa nemecky hovoriacich ľudí.

Nuž, jeho pôvod je prvou záhadou.

Nejasný rok narodenia

Môžeme sa tak len domnievať, že sa narodil okolo roku 1500 až 1505, pretože v roku 1530 už o ňom prvý písomný prameň hovorí ako o váženom človeku, ktorý spolu s ostatnými mešťanmi, z nich jeden bol bývalý richtár žiada o vrátenie cti.

V dokumente z 15. novembra 1530 totiž žiadajú kráľovských vojenských radcov, aby zasiahli u kráľa, nech ich oslobodí od trestu verejnej hanby, pretože sa necítia byť vinní za činy, z ktorých sú obviňovaní.

O necelé dva roky, 16. januára 1532 vyslal vtedajší richtár, Michal Klee do Prahy zástupcov mesta Prešporok, medzi nimi bol aj Blažej Behaim, v súvislosti s vybudovaním nového opevnenia proti Turkom v Prešporku.

hosť plný záhad

O charaktere Blažeja Behaima by mohol čo-to napovedať aj fakt, s ktorým sa jeho meno v dejinjách mesta Prešporok najčastejšie spája. Zo všetkých poznatkov o Blažejovi Behaimovi je azda najviac preukázateľne dôveryhodný ten, že v jeho dome sa konala slávna hostina na počesť kontroverzného alchymistu a lekára známeno pod menom Paracelsus.

Bola to nepochybne veľká udalosť.

Dom Blažeja Behaima stál na mieste, kde je dnes kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, hovorovo známy ako Jezuitský kostol na rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky, hneď veľa Starej radnice.

V dome Blažeja Behaima sa zišli najváženejší muži mesta, teda aspoň tí, ktorí sa doň vmestili.

konečne jasná správa

O šesť rokov, na sviatok Svätého Juraja v roku 1538 zvolili mešťania za nového richtára práve Blažeja Behaima. Vtedy si už svoje meno písal v latinskej verzii Blasius Behaim.

Zrejme už bol ženatý a to s Uršuľou. Je zaujímavé, že už o rok na to, 15. januára 1539 spísal testament za svoju manželku Uršuľu. Treba však zdôrazniť, že vtedy bolo normálne a legálne, že za manželky robili takéto právne úkony ich manželia, alebo iní mužskí príbuzní.

Nuž a aby to bolo presné, druhý dokument, ktorý v ten deň vyhotovili pred prísažnými bol o tom, že Blasius Behaim a jeho žena Uršula Behaim si navzájom odovzdávajú majetok v prípade smrti a tiež, že ho odkazujú svojim príbuzným, z ktorých uvádzajú: Gilsen Schwertseger, Augustin Ambrosius, Magdalena, Katharina, Elisabeth, Helene a Niklaus Schadt, Paul Schadt, Margit, Barbara a Wolfgang Frust a Maria Ruttenstock. Dokument je v Archíve mesta Bratislava uložený pod značkou B-2645, AMB S 3016 zo dňa 1539-01-30.

pôvodné povolanie

Ak by sa aj Blažej Behaim venoval obchodu a nie remeslu, s najväčšou pravdepodobnosťou tak robil v nejakom konkrétnom segmente.

Zopár indícií dáva predpoklad, že sa mohol venovať buď mäsiarstvu, alebo mečiarstvu, prípadne obchodovaniu s produktmi z týchto remesiel. Naznačuje to poznámka v knihe Dejiny Bratislavy, že „senátor Beham vlastnil fleischpanky – mäsiarske stánky na trhu“.  Aj príbuzní, ktorých uvádza v testamente, Nikolaus, čiže Mikuláš Schadt a Paul, čiže Pavol Schadt boli mäsiari.

O blízkosti k mečiarskému remeslu by mohlo svedčať na jednej stane to, že vlastnil meč, na mieru vyhotovený a dodnes zachovaný v Múzeu mesta Bratislavy spolu so železnou richtárskou bakuľou, pečatným prsteňom a richtársky zvonček.

Nuž a zároveň aj to, že v testamente uviedol ako prvého človeka menom Gilsen Schwertseger čo preložené z nemčiny znamená mečiar. To by mohlo indikovať istú blízkosť k tomuto remeslu.

Pravda však, zdá sa, môže byť niekde úúúplne inde.

meč pre richtára

Totiž, aby to však bolo ešte záhadnejšie tak dodám, že tú šabľu mu vyhotovil z ocele a pozláteného striebra, s pošvou z červeného zamatu a pozlátenými červenými okutiami nie mečiar, ale známy bratislavský zlatník Jakub Steigler dňa 1. augusta 1550.

Zvláštne a zaujímavé je to však aj tým, že Blažej Behaim bol richtárom len do roku 1550 a voľba richtára prebiehala zvyčajne na sviatok sv. Juraja, alebo v dňoch okolo sviatku sv. Juraja, ktorý je na jar, v apríli.

Teda v čase odovzdania meča, v prvý augustový deň roku 1550 už nebol richtárom. Ten dátum však môže hovoriť napríklad aj o tom, že zlatník dodal meč neskoro, alebo mu Blažej Behaim za ten meč až vtedy zaplatil alebo čokoľvek iné.

FOTO: Katarína Králiková

V Múzeu mesta Bratislava je vystavený paloš, čiže meč Blažeja Behaima

Ak sa však vrátime ku skúmaniu toho, čím sa Blažej Behaim živil, pravda bude zrejme skôr taká, že pokojne mohol obchodovať  s viacerými komoditami.

nezvyčajná pozostalosť

V každom prípade, niet pochýb o tom, že bol bohatý. V jeho pozostalosti sa totiž našli zvláštne prstene.

Jeden veľký zlatý prsteň v tvare hada s rubínovým jazýčkom.

Potom prsteň s trojuholníkovým diamantom, pečatný prsteň so zafírom a pečatidlo, na ktorom je vyrytý erb Blažeja Behaima s helmou.

záhadný erb Blažeja Behaima

Erb Blažeja Behaima je sám o sebe mimoriadne zaujímavý. Identifikoval ho môj obľúbený historik docent Federmayer. Na erbe Blažeja Behaima sú hríbiky. Tri v spodnom rade, dva nad nimi a jeden na vrchu. Tu na strane 70 si ho môžete pozrieť.

Škoda, že nepridal svoju hypotézu o tom, čo majú symbolizovať, ale takí sú už praví historici. Nešpekulujú, len popisujú fakty a dávajú ich do súvislostí.

Ale aj tak ma to zaujíma! Čo priviedlo Blažeja Behaima k tomu, aby si dal do erbu šesť hríbikov v takomto rozložení? Veď erb je vážna vec, charakterizuje človeka, jeho meno, povesť. Má reprezentovať, niesť posolstvo pre ďalšie generácie.

O symbolike hríbov som nenašla žiadnu odbornú štúdiu, ani dôveryhodnú teóriu, o to väčší priestor na fantáziu to ponúka.

lúštenie testamentu

No a posledná, ako tak o niečom hovoriaca zmienka je už v súvislosti so spomínaným testamentom. Ten bol spísaný po latinsky a preložený do nemčiny.

Ak som dobre vyrozumela, práve toto spôsobilo neskoršie dlhoročné trenice o dedičstvo, ktoré prebiehali ešte aj v roku 1597 a pritom, Blažej Behaim zomrel zrejme niekedy v decembri 1550, lebo k 20. decembru 1550 vyhotovil prešporský notár  kópiu závetu aj výpis celého jeho majetku.

Tu chcem ešte dodať, že v tom istom roku zrejme zomrela aj Uršula Behaim, jeho manželka.

Je to však celé čudné, pretože poslednou manželkou Blažeja Behaima bola podľa docenta Federmayera Magdaléna Saiberlich (Sayberlich), s ktorou mal dcéru Katarínu.

Je tiež možné, že táto dcéra bola ešte len „na ceste“ keď Blažej Behaim zomrel. V ďalšom blogu sa dozviete prečo si to myslím a aký bol jej príbeh.

FOTO: Katarína Králiková

Blažej Behaim vlastnil dom vedľa radnice, kde v súčasnosti stojí Kostol Najsvätejšieho spasiteľa, pôvodne postavený ako protestantský kostol, dnes známy aj ako Jezuitský kostol.

Záhady, ktoré nám po sebe zanechal Blažej Behaim sú priam dokonalou ukážkou toho, ako málo informácií sa zachovalo o ľuďoch, ktorí vo svojej dobe mohli byť skutočne zaujímavými osobnosťami.

Drobné indície ponúkajú skvelú príležitosť vymýšľať si príbehy, domýšľať súvislosti a vytvárať vlastnú verziu pravdy. Stačí sa pohrať so slovíčkami. Možno to raz skúsim aj ja …

Zatiaľ sa však chcem čo najviac držať faktov a tie, ktoré sa týkajú Blažeja Behaima po jeho smrti sú veľmi zaujímavé. Pokračovanie v blogu Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2014). Richtár Michal Klee a heraldické znamenia v jeho rodine. Dostupné na Internete: academia.edu – WOCH II. 2014: https://www.academia.edu/42654912/Richt%C3%A1r_Michal_Klee_a_heraldick%C3%A9_znamenia_v_jeho_rodine_In_WOCH_II_2014_s_68_79

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2010). Šľachta uhorskej metropoly v pomoháčskom období (Archontologicko-genealogický náčrt problematiky). Forum Historiae 2/ 2010, 1-13. Dostupné na Internete: Forum Historiae.

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s., s. 182 – 191

SEGEŠ, V. (2010). Remeslá a cechy v Prešporku. Bratislava: Marenčin PT, s. r. o.

ZUBERCOVÁ, M. M., HASALOVÁ, E., ŠIDLÍKOVÁ, Z., & VANČO, M. (2014). Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania. Bratislava: SLOVART, s. r. o.