Všetky predchádzajúce blogy z kategórie 16. storočie v Prešporku na seba nadväzujú. V tom poslednom sme sa dozvedeli, že Krištof Armpruster žil v dome nebohého richtára Blažeja Behaima, prvého manžela jeho ženy Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Ich dom stál na dolnom rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky v Bratislave. Vtedy však bolo toto miesto súčasťou Hlavného námestia a hovorili mu Traitt Marckh in der Statt čiže Obilný trh, podľa úradného predaja obilia.

Námestie malo vtedy štvorcový, i keď trochu nepravidelný tvar. Ak by sme išli od domu Armprusterovcov smerom doprava, na priľahlom rohu by sme došli k domu, ktorý pravdepodobne vlastnili Lerchenfeldovci a jeho časť prenajímali rodine Purkircherovej.

Purkircherovci teda žili na tom istom námestí, avšak na rohu s dnešnou Sedlárskou ulicou, ktorá ale svoje pomenovanie získala prvýkrát až v 17. storočí. K tomu sa dostaneme na našich prehliadkach počas roku 2021.

Lerchenfeldovci aj Purkircherovci patrili ku starým patricijským rodinám, ale až Juraj Purkircher priniesol ich domu veľkú prestíž a slávu.

curriculum vitae v básni

Otec Juraja Purkirchera bol dlhodobo pripútaný na lôžku. Juraj na neho v básni Anniversarium spomína ako na starého a chorého. Ani jeho matka nebola zdravá. Trpela na vodnatielku (abnormálne hromadenie telesnej tekutiny v tele) a mávala tiež epileptické záchvaty.

Zrejme tieto okolnosti motivovali mladého a vnímavého Juraja, aby sa v štúdiu zameral na lekárstvo. Mal k tomu blízko už od detstva.

Záujem o liečivé bylinky v ňom vzbudila jeho matka. V básňach ju opísal ako citlivú a obetavú ženu, ktorá zo svojich siedmych detí práve jeho, svojho jediného syna, milovala najviac. A aj on ju. Chodievali spolu na pastviny a lúky, zbierali úrodu a matka ho pritom učila rozpoznávať liečivé, škodlivé i okrasné rastliny.

Vnímavý Juraj Purkircher sa už v mladosti prejavil ako básnik.

Svoju prvú báseň venoval známemu prešporskému lekárovi, ktorým bol Leopold Sericadu-Seidenschvantz. Je možné, že práve on liečil rodičov Juraja Purkirchera. Neviem si inak vysvetliť, prečo by zo všetkých lekárov v Prešporku práve na jeho počesť napísal oslavnú báseň po tom, ako Sericadu 16. februára 1556 zomrel.

Hoci boli Jurajovi rodičia pre dlhoročné zdravotné problémy chudobní, aj tak poslali svojho jediného syna študovať.

Ako neskôr sám opísal v jednej zo svojich básní, základy vzdelania získal v Prešporku. Pravdepodobne na Kapitulskej škole pri Dóme sv. Martina. Kvôli ďalšiemu vzdelaniu však už musel vycestovať a to rovno do môjho rodného Bardejova na gymnázium, kde pôsobil vyhľadávaný učiteľ Leonard Stöckel.

Vzdelávanie mimo domu bolo vždy nákladné a podchvíľou hrozilo, že ho študent bude musieť prerušiť, alebo celkom ukončiť. Keď však vychýrený pedagóg Leonard Stöckel v mladom Purkircherovi rozpoznal veľký talent a umožnil mu študovať zdarma. Dokonca mohol u neho aj bývať, jedávať a viesť dlhé večerné diskusie, ku ktorým len tak hocikoho nepustil. Mladý Juraj nikdy nezabudol na pohostinnosť svojho prvého učiteľa a neskôr mu venoval rozsiahlu oslavnú báseň.

Dve inšpiratívne osobnosti Juraja Purkirchera

Leonard Stöckel mal zásadný vplyv na mladého chlapca.

Vštepil mu vedomosti a názory od svojho vlastného vzácneho učiteľa, ktorým nebol nikto iný ako sám legendárny Martin Luther z univerzity vo Wittenbergu.

Bolo preto len prirodzené, že po skončení gymnázia bude chcieť Juraj Purkircher študovať priamo tam. Lenže, bez cudzej podpory to nebolo možné. Jeho sused, čerstvý otec Krištof Armpruster, ktorý ešte ako študent bol tiež odkázaný na cudziu finančnú pomoc, chápal Jurajovu zúfalú situáciu a nezištne mu poskytol finančné prostriedky na štúdium. A tak Juraj Purkircher, celý šťastný, vycestoval do slávneho Wittenbergu, kde sa na univerzite zapísal hneď po príchode, 30. septembra 1556 pod menom Georgius Burkircher Posoniensis.

K tomu je potrebné dodať, že ako študent nemeckej národnosti sa nestal zároveň členom tamojšieho Uhorského spolku, ktorý si založili maďarsky, chorvátsky či slovensky hovoriaci študenti. To spôsobilo, že sa cítil sa osamelý, avšak práve vďaka tomu sa viac sústredil na štúdium.

Jeho ďalším veľkým vzorom sa stal učiteľ jeho učiteľa Stöckla 59-ročný Philip Melanchthon.

Juraj Purkircher získal titul bakalára už v roku 1557, ale ktovie, či sa toho dožila jeho matka. Niekedy v tom čase totiž zomrela. Snáď ani netreba uvádzať zdroje informácií k tomu, aby sme si vedeli predstaviť veľký žiaľ, ktorý zaiste prežíval. Obzvlášť preto, že sa nemohol zúčastniť ani jej pohrebu.

V tom istom roku zomrel aj Wolfgang Lerchenfelder, vlastník ich domu. Majetok zanechal svojim trom malým deťom. Synovi Davidovi a dcéram Regine a Žofii. So všetkými sa Juraj určite poznal, veď spolu vyrastali na jednom dvore.

Po dvoch rokoch štúdia získal Juraj Purkircher titul magistra na univerzite vo Wittenbergu, ale domov sa hneď nevrátil. Pravdepodobne preto, že v tom čase sa na univerzite zdržiaval aj jeho učiteľ z Bardejova Leonard Stöckel. Súdim to podľa toho, že vo februári 1559 vyšla Stöcklovi vo Wittenbergu divadelná hra Susanna. Do tejto hry v apríli 1559 napísal Juraj Purkircher krátku báseň. Bola to jeho prvá publikovaná báseň.

Niekedy koncom leta 1559 sa čerstvý magister Juraj Purkircher vrátil do rodného Prešporku. Poďakoval otcovi aj svojmu priateľovi Krištofovi Armprusterovi za podporu a konečne mohol ísť položiť kvety na hrob svojej milovanej matke. V rodom meste prežil Vianoce, počas ktorých napísal ďalšiu báseň na počesť budúceho kráľa Maximiliána, ochrancu protestantov.

Jeho básnický talent sa však najviac prejavil až v nasledujúcom roku, keď prežíval mimoriadne bolestné obdobie.

V krátkom čase po sebe zomreli obaja Purkircherovi učitelia.

Najprv chorľavý Philip Melanchthon, ktorý na následky prechladnutia skonal 19. apríla 1560.

Keď sa to dozvedel jeho žiak a veľký stúpenec Leonard Stöckel, údajne od žiaľu za ním 7. júna 1560 zomrel aj on.

Pre sotva 25-ročného Juraja Purkirchera to bola veľká rana, ktorú si liečil písaním básne. Stvoril mimoriadne rozsiahle, vyše 300 veršové dielo s názvom Anniversarium Philomelae. Ani jeden verš sa v básni neopakuje. Velebí v nej nielen svojich dvoch milovaných učiteľov, ale aj troch najvýznamnejších stúpencov reformácie. Báseň dokončil v roku 1561 a venoval ju svojmu susedovi a mecenášovi Krištofovi Armprusterovi.

Krištof Armpruster bol približne o 15 rokov starší od Juraja Purkirchera. Ako dospelí boli zaiste priateľmi. Spájalo ich nielen rovnaké náboženské cítenie, ale aj podobné životné situácie počas štúdia.

Nová etapa v živote Juraja Purkirchera

Určite nebolo tajomstvom, že Juraj Purkircher má blízky vzťah k liečiteľstvu, záujem o lekárske vedy a tiež o botaniku. Dozaista o tom vedel aj Krištof Armprustrer a je možné, že práve on mu odporúčal štúdium v Padove, kde kedysi aj on sám študoval. Tamojšia lekárska fakulta bola vychýrená a Juraj Purkircher iste vďačne prijal ďalšiu finančnú podporu od dobre zarábajúceho úradníka v Uhorskej kráľovskej komore a kráľovského radcu, ktorým sa medzičasom Krištof Armpruster stal.

Na univerzitu v Padove sa Juraj Purkircher zapísal už na jeseň v tom istom roku, 16. novembra 1561. Tým pre neho začala nová etapa v živote. Získal nové priateľstvá, ktoré pretrvali až do jeho smrti a navyše, do istej miery práve tam, v Padove, pozmenil svoje nábožensko-politické názory.

Počas niekoľkoročného pobytu v Italii Juraj Purkircher veľa cestoval, spoznával tamojšie rastliny, častokrát objavil také, aké dovtedy nepoznal. Zbieral semienka, pozoroval rast aj účinky plodov a všetko si zapisoval do herbára. Z tohto pobytu si priniesol nezvyčajnú odrodu fazule, ktorú akýmsi zvláštnym spôsobom vyšľachtil, čím vznikol nový druh fazule. Jeho priateľ, slávny botanik Carol Clusius ju zapísal do svojej veľkej zbierky pod názvom Phaseolus Purkircherianus čiže fazuľa Purkircherova.

Juraj Purkircher pritom aj naďalej písal básne. Z pobytu v Padove je azda najvýznamnejšia tá, ktorú vytvoril na počesť kráľa Maximiliána II. Habsburského k príležitosti jeho korunovácie 8. septembra 1563, po prvýkrát konanej v Prešporku. V nej prirovnáva uhorský ľud k pracovitým včelám a útočiacich Turkov k sršňom.

Krátko na to, po dvoch rokoch štúdia v Padove, získal titul magistra medicíny. Slávnostné promócie absolvoval 21. decembra 1563 a v Padove zostal až do leta 1564. Následne sa vrátil do rodného Prešporku, kde už zostal až do konca života.

Juraj Purkircher sa vyznal v ľúbostnej básni

Mimoriadne zaujímavá je Purkircherova báseň, ktorou v roku 1565 dvoril svojej susedke, rovesníčke a dcére nebohého Wolfganga Lerchenfelda, mladej Žofii Lerchenfelderovej. Napísal vám niekto niekedy ľúbostnú báseň? Mne veru nie.

Juraj Purkircher vo svojej básni prirovnal Žofiu ku škovránku. Jej priezvisko totiž pripomína slovo Die Lerchen čo v nemčine znamená škovránok. Juraj preto použil túto slovnú hračku a ospieval svoju milú krásnym a pôvabným chválospevom, ktorého výsledkom bolo, že do roka, v roku 1566, mali svadbu.

Bývať ostali v rodičovskom dome, ktorý sa tak stal majetkom Juraja Purkirchera. Tým sa začala písať nová etapa v živote Purkirchera.

Ako básnik sa však neživil.

Otvoril si lekársku ambulanciu a spočiatku liečil iba chudobných ľudí. Postupne, a pomerne rýchlo, sa však o jeho kvalitách a odbornosti dozvedali aj bohatší mešťania a zakrátko už medzi jeho pacientov patrili najzámožnejší patricijovia mesta, vrátane prisťahovaných úradníkov a šľachticov, ktorí sa príležitostne zdržiavali v Prešporku.

O svojich liečebných úspechoch však sám Purkircher často vravel s povzdychom, že je len ťažké liečiť ľudí, ktorí sa tak usilovne venujú vinohradníctvu.

Napriek tomu dokázal mnohých uzdraviť z chorôb, ktorými dlhé roky trpeli. Určite pritom často myslel na svoju matku, ktorá ho ako prvá nabádala k tomu, aby sa vzdelával a liečil ľudí.

Jeho lekárska prax mu zabezpečila zlepšenú životnú úroveň, stabilný príjem a vysoké spoločenské postavenie.

Zužitkoval aj vyženený majetok.

Do dejín sa zapísala predovšetkým jeho botanická záhrada, ktorú si zriadil priamo vo dvore svojho domu. Zrejme nebola veľká, ale súdiac podľa toho, že študoval v talianskej Padove, kde sa mohol inšpirovať malými uzavretými renesančnými záhradami, predpokladám, že pre bádateľské účely mu bohato stačila.

Pestoval v nej špeciálne odrody liečivých rastlín, tiež rôzne horské, dovtedy neznáme rastliny a predovšetkým tú vyšľachtenú fazuľu.

Výhodou záhrady, hoc malej, ale priamo pri dome bolo aj to, že sa o bylinky mohol osobne a denne starať a dozerať na ich priebežný rast, na reakciu podľa počasia a zapisovať si jednotlivé fázy, jednoducho, takú záhradu musel mať po ruke, teda priamo pri svojom dome na rohu dnešnej Sedlárskej ulice a Hlavného námestia.

Politicko-spoločenská situácia, bola čoraz napätejšia. Turecké vojská intenzívne ohrozovali mestá v Uhorsku.

Na poste prešporského richtára sa v období od roku 1550 do roku 1578 vystriedalo deväť patricijov, z toho Sigismund Luettenperger dvakrát, Wolfgang Kögl trikrát a Johann Fischer až päťkrát. Každý jeden z nich dostával neustále od kráľa Maximiliána II. rôzne nariadenia o bezplatnom poskytnutí koní, lodí, dreva a pomerne často aj o ústretovosti pri zabezpečovaní ubytovania počas zasadnutí snemov.

Život Juraja Purkirchera medzitým plynul pomerne nenápadne. Narodilo sa mu niekoľko detí, najčastejšie sa uvádza, že mal troch synov a dve dcéry.

Popri lekárskej praxi a pestovaniu liečivých bylín sa i naďalej venoval písaniu básní. Síce boli inšpirované žalmami či antickými autormi, ale Purkircher v nich popisoval politické dianie, situáciu v Uhorsku a predovšetkým, ako silný vlastenec, ostro kritizoval pustošenie svojej krajiny Tureckou armádou. Po štúdiu v Padove však už menej, alebo takmer vôbec v básňach nepísal o otázkach náboženstva a ak, tak skôr o jeho zjednotení, ako o rozdelení.

No, dalo by sa o tom ešte veľa preveľa písať, ale my sa teraz presuňme do roku 1576, keď začala jeho korešpondencia s viedenským dvorným knihovníkom Hugom Blotiom.

Juraj Purkircher hľadal nevestu

Zachovalo sa z nej sedem listov a náš významný slovenský klasický filológ a neodolateľne pekný profesor Miloslav Okál (1913 – 1997) ich pomerne detailne spracoval, ostatne ako aj celý život Purkirchera.

Prvý list je z roku 1571, písal ho Juraj Purkircher a žiadal, aby Hugo Blotius odovzdal peniaze trom uhorským študentom v Padove, ktoré im posiela, keďže sa z jeho predchádzajúceho nezachovaného listu dozvedel, že Hugo Blotius tam plánuje vycestovať. Z toho vyplýva, že Purkircher pokračoval v tradícii finančného podporovania študentov, tak ako to zažil on sám i jeho mecenáš Krištof Armpruster.

Druhý list je až z roku 1575. Opäť ho písal Purkircher a reaguje v ňom na prechádzajúci list, v ktorom čerstvo vymenovaný viedenský dvorský knihovník, 41-ročný Hugo Blotius naznačuje, že by sa už rád oženil, ale zdôrazňuje, že by sa rád oženil bohato. Juraj Purkircher mu na to odpísal, že v Prešporku je morová epidémia, veľa mužov pomrelo, zostalo po nich mnoho žien a dcér, z čoho vyplýva, že tu bude veľký výber.

Purkircherovi sa už zrejme v hlave rodil plán zosnovať sobáš medzi Hugom Blotiusom a Katarínou Behaim, pastorkyňou svojho mecenáša Krištofa Armprustera a dcérou Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich) z jej prvého manželstva s richtárom Blažejom Behaimom.

Mladá Katarína pochádzala z bohatej, zámožnej a vzdelanej rodiny, bola teda ideálnou nevestou pre Huga Blotiusa. Lenže tu treba mať na pamäti, že Juraj Purkircher mal veľmi silné puto na rodinu Armprusterovcov a iste by im neodporučil hocijakého ženícha. Hugo Blotius však nebol iba tak hocikto.

Hugo Blotius, priateľ Juraja Purkirchera

Do dejín sa Holanďan Hugo Blotius (1534–1608) zapísal ako vyštudovaný právnik s veľkým záujmom o knihy. Od roku 1574 pôsobil v službách cisára Maximiliána II. Habsburského vo Viedni. V nasledujúcom roku sa zúčastnil, ak to možno tak povedať, výberového konania na pozíciu cisárskeho knihovníka. Najväčším konkurentom mu bol Slovák Ján Sambucus, ktorý svoj záujem o túto pozíciu preukázal darovaním vlastných kníh do knižnice. Nakoniec však lukratívne miesto získal Hugo Blotius a udržal si ho až do konca života. Pod jeho vedením bola po prvýkrát vytvorená inventarizácia knižnice, zostavený hlavný katalóg, ktorý obsahoval takmer desaťtisíc kníh zoradených abecedne podľa autora a tiež špeciálny tematický katalóg.

Od roku 1576 pôsobil Hugo Blotius už aj ako profesor rétoriky na Viedenskej univerzite. A práve v tom čase sa mu snažil sprostredkovať sobáš Juraj Purkircher s mladučkou, neplnoletou Katarínou Behaim.

Samozrejme, v prvom rade oslovil jej matku Magdalénu a tiež jej bratov. V tých časoch totiž mali zákonné právo rozhodovať o sirotách ženského pohlavia len muži a to v prvom rade pokrvní príbuzní a následne zákonom, alebo sobášom určené osoby. Bratia Kataríny Behaim neboli proti, spoločne s matkou však mali zopár podmienok, o ktorých Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 informoval Huga Blotiusa.

V prvom rade žiadali, aby sa ženích presťahoval do Prešporku a osobne spravoval rodinné majetky, ktorých teda nebolo málo a zahŕňali aj Armbrusterovu kúriu vo Svätom Jure.

Ďalej upozorňovali na to, že Katarína Behaim ešte nie je dospelá a teda bude potrebné získať súhlas od prešporského úradu, ktorým bola zrejme Mestská rada prísažných, spravujúca poslednú vôľu jej otca Blažeja Behaima.

Nuž a na záver požadovali, aby si budúci ženích získal priazeň jej príbuzných vo Viedni, ktorými boli bratranci jej matky Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Z týchto požiadaviek sa zdá, že Krištof Armpruster v tom čase už nežil, ale na web stránke geni.sk som našla ničím nepodloženú informáciu, že po smrti Magdalény sa ešte raz oženil. Tak veru, neviem, ako to s ním bolo.

V každom prípade, odpoveď na tento list poslal Hugo Blotius už o osem dní. Bola niekoľkokrát prepisovaná a upravovaná, ale v konečnom dôsledku v nej Bloitus vyjadril záujem oženiť sa s Katarínou, prosil iba o odklad, nakoľko čerstvo získané a ťažko vybojované miesto cisárskeho knihovníka by nerád hneď opustil. Odvolával sa na povinnosť voči svojej rodine a navrhoval, aby sa so sobášom počkalo jeden rok pokým všetko pripraví tak, aby na jeho miesto mohol nastúpiť brat Kataríny Behaim, ktorý aktuálne študoval v Štrassburgu.

Na tento list mu odpovedal Juraj Purkircher až 25. októbra 1576. Radil mu v ňom, aby sa snažil dostať do priazne príbuzných Magdalény, pretože práve s nimi sa ona najviac radí ohľadom vydaja svojej dcéry Kataríny. Neodporúčal však Bloitusovi, aby kontaktoval matku, alebo dcéru, pretože ich teraz sužujú starosti kvôli požiaru, ktorý zničil ich kúriu vo Svätom Jure.

Čo však bolo ešte horšie, v Prešporku sa začala šíriť morová epidémia a postihla aj dom Armprusterovcov. Osobné stretnutie, a tobôž svadba, nepripadali do úvahy.

Posledný list, ktorý sa v tejto súvislosti zachoval je z 25. januára 1577. Písal ho Juraj Purkircher do Viedne Hugovi Blotiusovi. Zdá sa z neho, že medzičasom Bloitus napísal Purkircherovi nejaké listy, ale nespomínal v nich nič ohľadne sobáša. Azda preto mu v tomto poslednom liste Purkircher popísal rodokmeň mladej Kataríny Behaim s dôrazom na vysoké postavenie jej nebohého otca, ktorý ovládal vyše sedem cudzích jazykov a tiež na vážených príbuzných jej matky Magdalény v Prešporku i vo Viedni.

Tu príbeh zosnovania sobáša medzi Katarínou Behaim a Hugom Blotiom prechádza do stratena. Nezachovali sa listy, ani záznamy v matrike, žiadne správy. Nič. Môžeme si len domýšľať čo sa stalo. Ja, hoci som od kosti optimistka, si myslím, že Katarína Behaim zrejme podľahla morovej epidémii. Ak by prežila, iste by sa bola dobre vydala, či už za Huga Blotiusa, alebo za iného zámožného mešťana. Bola by uvedená v testamentoch, alebo ako majiteľka nejakého domu. Nič také sa však nikde nespomína. Katarína Behaim akoby zmizla z dejín. A hlavne, nechcem veriť, že by si to Hugo Bloitus rozmyslel a neoženil sa s ňou, ak by vyzdravela.

Faktom totiž je, že o rok na to, 28. septembra 1578 sa Hugo Bloitus oženil tak, ako pôvodne chcel. Bohato. Zobral si 72-ročnú vdovu, ktorá po dvoch mesiacoch od sobáša, čiže niekedy koncom novembra 1578 zomrela. Hugo Bloitus po nej zdedil šesť domov a niekoľko ďalších nehnuteľností a ešte v tom istom roku sa oženil s mladučkou, sotva 20-ročnou, avšak opäť veľmi bohatou dievčinou. Nuž … tak to vtedy chodilo, tak sa v 16. storočí vyberali nevesty.

vážne problémy Juraja Purkirchera

Prešporský lekár Juraj Purkircher sa však v tom čase už venoval oveľa vážnejším problémom.

V meste vrcholila morová epidémia, nepomáhali žiadne opatrenia, mnoho ľudí zomieralo a čo je najhoršie, i jemu, lekárovi, zomreli dvaja synovia. Znášal to veľmi ťažko.

Situácia v rodine bola napätá.

Jeho manželka bola v očakávaní ďalšieho dieťatka, nakazil sa aj ich najmladší synček a najstaršia dcérka Rosinka. Navyše, Juraj Purkircher bol ako lekár povinný navštevovať domy chorých, dávať im utišujúce prostriedky a vykonávať obhliadky mŕtvych.

Keď však na mor zomrel aj jeho posledný syn, stratil všetku silu a od žiaľu, oslabený morom, 24. októbra 1578 zomrel.

Jeho žena Žofia, napriek nesmiernemu smútku a blízkemu kontaktu s chorobou nakoniec prežila a krátko po tom, ako pochovala svojho manžela a troch synov, porodila dcérku Alžbetu. Jedinou oporou jej v tých časoch bola staršia dcéra Rosina, ktorá sa z choroby uzdravila. Po svojom otcovi zdedila celý majetok a jej príbeh sa práve vtedy začal rozvíjať.

Píšem o ňom v poslednom blogu Povinnosti manželiek v 16. storočí.

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2013). Marek Walticher (1603 – 1655) a jeho rodina. Kariéra prešporského mešťana v kráľovských a palatínskych službách. Dostupné na Internete: UPJŠ: https://www.upjs.sk/public/media/15020/MaD-2013-2-Federmayer.pdf

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

Historia Posoniensis, občianske združenie (a FiF UK). (2020). Pamäť mesta Bratislavy (PamMap). Dostupné na Internete: www.historiaposoniensis.sk: http://www.pammap.sk/bratislava?miesta=27,448

KAMENICKÝ, M. (2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. VERBUM HISTORIAE 2/2018, 23-47. Dostupné na Internete: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KOWALSKÁ, E. (2004). Výchova a vzdelávanie na prahu novoveku. Historická revue. Dostupné na Internete: http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004kowalska78

LENGYELOVÁ, T. (2002). Žena a právo.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2010). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Dostupné na Internete: History SAV: http://www.history.sav.sk/eknihy/Jan-Lukacka-Martin-Stefanik-Stredoveke-mesto-ako-miesto-stretnuti-a-komunikacie.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

ŠIMONČIČOVÁ KÓOŠOVÁ, P. (2016). Taliansky luxus v prešporských domácnostiach 16. storočia. Dostupné na Internete: ARS 49 – štúdie: file:///C:/Users/katar/Downloads/Taliansky_luxus_v_presporskych_domacnost.pdf

.