Učím sa, premýšľam a spoznávam Komenského celý FEBUÁR 2021

Učím sa, premýšľam a spoznávam Komenského celý FEBUÁR 2021

Učenie mi v týchto časoch prináša veľkú radosť. Premýšľam však, či sa o svoje poznatky budem môcť s vami podeliť aj v tomto roku. Blog píšem 27. februára 2021, v deň, kedy stále netuším, čo bude v lete. Či budú povolené verejné podujatia, či budem zaočkovaná a ani to, čo bude zajtra. Veľmi podobnú situáciu prežíval aj náš učiteľ národov, Ján Amos Komenský. Čím viac čítam o jeho živote, tým väčšmi si uvedomujem, že jeho nehynúca viera v ľudské dobro je veľkou inšpiráciou. 

Myšlienky, ktoré nám vo svojich dielach zanechal Ján Amos Komenský (1592 – 1670) sú dodnes aktuálne, povzbudivé a inšpiratívne.

Moje drahé čitateľky, hostky prehliadok,

moji drahí čitatelia a hostia prehliadok,

o živote Jána Amosa Komenského som vám chcela porozprávať na prehliadke k téme vzdelávanie v 17. storočí v Prešporku. Lenže, to by tá prehliadka musela trvať celý deň, aby som vám povedala všetko, čo som zistila.

Ján Amos Komenský, moja osobnosť 17. storočia

Urobím z toho teda sériu blogov. Lebo, povedzme si úprimne, tí z nás, ktorí neštudovali dejiny, alebo pedagogiku, tí z nás o ňom vedia zvyčajne povedať tak jednu-dve vety. Že bol učiteľ národov. Že škola hrou. Že sú po ňom pomenované námestia, ulice, školy a univerzita v Bratislave. Ale prečo? Čo znamená učiteľ národov? Čo znamená škola hrou? Čo vieme o jeho živote? Nuž, takto vám to poviem:

O živote a diele Jána Amosa Komenského som čítala priebežne celý február 2021. A budem v tom pokračovať. Ján Amos Komenský je totiž fascinujúci nielen svojim dielom, ale aj svojim životom. Vyhlásila som ho preto na rok 2021 za moju osobnú INŠPIRATÍVNU OSOBNOSŤ 17. storočia.

Na prehliadke z kategórie vzdelávanie v 17. storočí vám o ňom porozprávam, samozrejme, tiež. Len teda, stručnejšie. Chcem sa v nej zamerať na to, akí učitelia pôsobili v 17. storočí v Prešporku. Uff, je toho zas tak veľa. A tak zaujímavého. Ako sa evanjelici a jezuiti predbiehali kto bude lepšie učiť, kto urobí veľkolepejšie školské predstavenie, kto bude učiť väčší počet žiakov. Popravde, teraz, z nadhľadu, s odstupom času mi to príde také milé, smiešne a nepochopiteľné. Asi tak sa budú čudovať aj naši potomkovia, keď budú čítať o tom, ako sme riešili „koronu“ v roku 2020, 2021…

novinky

Inšpirovaná učebnými metódami Jána Amosa Komenského, a tiež zaujímavými prednáškami, ktoré pripravila Slovenská spoločnosť sprievodcov cestovného ruchu k sviatku Medzinárodný deň turistických sprievodcov 2021 (21.2.), vymyslela som aktivity, ktoré vám, mojim čitateľkám, čitateľom, hostkám i hosťom prehliadok pomôžu zapamätať si nové poznatky.

Podľa toho, aké možnosti budú, ponúknem vám ich buď v blogu, alebo na prehliadke. Uvidíme.

ILUSTRAČNÁ FOTO: Katarína Králiková

Pohľad z veže Starej radnice na Michalskú vežu.

učím sa učiť sa

Som dosť netrpezlivá. Chcem všetko vedieť, a hneď. Chcem si všetko pamätať, a navždy. Komenský sa iste v hrobe obracia pri mojom spôsobe učenia. Veď on celý život hlásal, že sa máme učiť od jednoduchého k zložitému. Postupne. Dopĺňať teoretické poznatky vlastnou skúsenosťou. Trénovať prezentáciu a prejav. Nuž, učím sa teda, v duchu jeho učenia, ako sa učiť. 

Chýbajú mi prednášky, školenia, kurzy. Uvedomila som si však, že najviac sa aj tak naučím samoštúdiom. Čítaním. Veľa čítaním. Kopia sa mi knihy a poznámky. Neviem si ani len predstaviť, čo by som robila, keby mi to všetko zhorelo tak, ako sa to dvakrát stalo Jánovi Amosovi Komenskému. Skolabovala by som na mieste. I on bol zúfalý, ale, vždy sa akosi pozviechal … no, veď sa dozviete v blogoch, ktoré o ňom napíšem.

Z osobného života

Nepozerám televíziu a už vôbec nie televízne noviny. V novinách čítam len voľnočasové rubriky. Na Facebooku som si zablokovala všetky politické témy a stránky. Napriek tomu na mňa občas vyskočí informácia o tom čo je nové „v politike“. Nuž a potom ma niekoľko dní trápi tá povestná márnosť bytia.

To neustále opakovanie sa dejín.

To večné robenie tých istých chýb, po celé stáročia.

Tie rovnaké dôsledky našich, stále tých istých, rovnakých rozhodnutí. Má to celé zmysel? Spoznávať dejiny a nepoučiť sa z nich. Alebo, ešte horšie, spoznať ich a potom pozorovať, ako tí, ktorí ich nepoznajú opakujú chyby našich predkov, ktoré vplývajú na nás všetkých v súčasnosti? Aká to márnosť bytia! Aké to zúfalstvo, beznádej. Načo to všetko? 

Moje priateľky mi však opäť raz pripomenuli, že v takých situáciách je najlepšie prevziať zodpovednosť za vlastný život, za vlastné rozhodnutia i za vlastné dôsledky. A tak preberám.

Čo môžem robiť?

Učiť sa. To mi nikto nebráni. To mi prináša radosť a som šťastná, že žijem v tejto dobe, kde sa môžem učiť doma, v bezpečí a koľko len chcem, aj keď som žena. Žiť tak v 17. storočí, nič z toho by som nemohla.

FOTO: Katarína Králiková

Tinka chcela byť vychovávateľkou v materskej škôlke. Ako 10-ročná však po ťažkej chorobe zomrela.
Jej otec dal urobiť túto sochu v roku 2010 na nábreží Dunaja
ako symbol lásky a spomienky na  deti, ktoré predčasne opustili svojich najbližších.

Ale mám aj pozitívne novinky.

Zmizli mi vrásky z tváre. Nie preto, že by som nemala starosti. To vôbec. Vrásky z tváre mi zmizli preto, lebo som pribrala. Ale, myslíte, že si preto robím vrásky? Kdeže! Veď práve preto žiadne nemám.

A nemám ani šediny. Keďže sú kaderníctva zatvorené, zafarbil mi ich môj manžel.

Kvasím však s novým účesom doma, učím sa a počúvam pritom Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händla a Antonio Vivaldiho. Ich hudba ma prenáša do 17. storočia, keď boli krivky u žien vítané. Len dúfam, že keď sa konečne stretneme na prehliadkach, nebudem barokovo tučnučká.

No, idem sa učiť a vám, moje drahé, moji drahí, ponúkam blogy na obohatenie vašich poznatkov.

Ktorý sa vám páči najviac?

 

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou. Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada ju opravím.
i

zdroje

♥ a ©

Spomienka na výlet do mesta Žilina

Spomienka na výlet do mesta Žilina

O histórii mesta Žilina som vedela žalostne málo. Všeličo sa o nej dá prečítať na internete. Avšak, čím viac cestujem, tým viac zisťujem, že informácie na internete sú skrátené, neraz vystrihnuté z kontextu a ochudobnené o mnohé zaujímavosti. Darmo, staré známe „Lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť“ sa mi osvedčilo aj pri návšteve mesta Žilina.

Začalo to na diaľnici

Už je to pár mesiacov, čo som bola v Žiline, avšak z rôznych dôvodov až teraz podávam „hlásenie“. Sama som zvedavá, čo si pamätám, aké dojmy mi ostali s odstupom času. Zvláštne, spomínam si len na ľudí, ale poďme od začiatku.

Moja priateľka Erika Pašinská dostala objednávku z dediny blízko pri Žiline, aby prišla urobiť kurz Kráľovná vo svojej kuchyni. Okamžite som sa jej votrela do auta a ukecala som ju, nech ma cestou vychodí v Žiline. To som ešte netušila, že zažijem to slávne: „Nezastavujém, máme spoždenííí…“ a aj to: „…tak ja vám to přibrzdííím“.

Čo vám budem hovoriť, zakecali sme sa, keď bolo potrebné odbočiť do centra a už sme aj boli na diaľnici. Lenže, ja som chcela spoznávať Žilinu a tak som tam kdesi, neviem ani kde, vystúpila. Bola zima, pršalo a ja som sa zrazu ocitla na konci sveta. So skrehnutou rukou som si zapla mobilné dáta a ďakovala múdrym ľuďom za GPS.

Remeselnícky dom

Dlho trvalo, kým som konečne zastala pred prvou krásnou budovou v Žiline. Predo mnou stál secesný Remeselnícky dom. Velikánska historická stavba.

Bolo ráno, pol deviatej. Ľudia rýchlo prechádzali krížom-krážom. Ja som tam len stála na prechode, celá šťastná, že som konečne v civilizácii. Skúmala som, aké remeslá sú vyobrazené na oboch čelných reliéfoch (tabuliach).

Prvé 3 veci, ktoré potrebuje každý turista v cieli

Pôvodne sme chceli s Erikou stihnúť rannú kávu v Žiline, ale kto mohol tušiť, že v okolí Senca budú dopravné zápchy už od pol šiestej ráno. Zdržali sme sa. Lenže ja kávu k životu potrebujem.

Moje prvé kroky viedli do nákupného centra. Vedela som, že bude otvorené. A, že tam určite bude mekáč. A bol! Keby som vedela, že v každom meste je pre turistov zriadené nejaké „uvítacie centrum“, ktoré intuitívne nájdu podobne, ako Turistické informačné centrum, tak by som tam určite išla.

Každý turista totiž potrebuje po príchode do cieľa v prvom rade toaletu , občerstvenie, príjemné ľudské slovo na uvítanie – a ja aj kávu! A tak, ako mnohí iní turisti, aj ja som skončila v mekači. A potom to začalo.

Búdka s písmenom i

Mala som pred sebou päť hodín. Aby som ich efektívne využila, vybrala som sa, tam, na Námestí Andreja Hlinku, do Turistického informačného centra, konkrétne, do búdky s označením i. Vchod som našla, až keď som ju celú dvakrát dookola obišla. Slečna, v Turistickom informačnom centre bola milá a ochotná.

Z jej ponuky som si ako prvé vybrala to, čo bolo najbližšie – Považská galéria umenia v Žiline. Samozrejme že, najprv som omylom vošla do kaviarne patriacej ku galérii. Síce sa mi to tam na galériu zdalo čudné, ale myslela som si, že sú inovatívni a pokrokoví v tej Žiline.

Galérie bývajú rôzne a táto kaviareň bola dosť nezvyčajná. Som však človek komunikatívny a tak som rýchlo zistila, že naozajstná galéria je vedľa. A veru, bola … A bola aj inovatívna, aj pokroková.

Považská galéria umenia v Žiline

Zbožňujem, keď mám milión času a môžem čítať všetky texty pri každom umeleckom diele. Bol utorok a ja som bola galérii jediná návštevníčka. Motkala som sa, kochala. Poviem vám, nemať tak veľa času, iba ju preletím a prišla by som o mnoho zaujímavých informácií. Ale k veci. Táto galéria má, tak ako mnohé iné galérie a múzeá, tri rôzne expozície. Všetky som prešla.

  • Stála výstava je venovaná Vincentovi Hložníkovi.
  • Aktuálna výstava, ktorá tam bola v čase mojej návštevy (27. novembra 2017) je už medzičasom ukončená. Spomínam si len, že bola venovaná téme druhej svetovej vojny a Židov. Dokonca si pamätám, ako som sa tam sťažovala, že prečo sú všetky tie sprievodné texty písané výlučne takou odbornou rečou, pri ktorej si my, obyčajní návštevníci, pripadáme ako nevzdelanci. Navyše, písané boli v jednom súvislom texte, bez odsekov. Nuž ale, čo mi už tá pani pri pokladni na to mohla povedať?
  • Tú tretiu expozíciu ja volám „detská“. Je v nej zriadené jedinečné Prvé múzeum intermédii. Vrchol inovatívnosti už ráno. Žilina je fantastická!

Vincent Hložník ma inšpiroval, ale nie svojou tvorbou

Jeho obrazy nie sú môj štýl. Nerozumiem jeho umeniu, dokonca sa mi ani nepáči. Fakt som sa snažila nájsť niečo pre mňa pekné aspoň na jednom obraze. Nič. 

Lenže potom ma pani kurátorka usadila na gauči a pustila mi dokument o živote Vincenta Hložníka. Ach, som jej za to vďačná.

Zo spomienok mi ostali len emócie a pár poznámok. Vôbec som nevedela, že ilustroval mnohé knižky môjho detstva. To ma potešilo.

Vincent Hložník tvoril expresívne výjavy. Rozumiem tomu tak, že prehnane zdôrazňoval niektoré časti tela, alebo motívy na obraze. Pôsobilo to strašidelne, ale keď som si uvedomila, že on tými obrazmi rozpráva, zrazu sa mi to zdalo pochopiteľné.

Vincent Hložník, prostredníctvom toho, čo vedel, v čom bol podporovaný a čo mal rád, teda prostredníctvom maliarskej a grafickej tvorby, prezentoval svoje myšlienky, pocity, názory.

V poznámkach som našla slová „humanistické, sociálne cítenie“. Už neviem, v akej súvislosti som si ich poznačila, ale viem, že na budúce si urobím lepšie poznámky. Teraz sa snažím napísať len to, čo mi ako návštevníčke utkvelo v pamäti s odstupom vyše dvoch mesiacov. Len ma zaujíma, čo si pamätám.

Zo všetkých informácií o Vincentovi Hložníkovi ma zaujalo najviac to, že v umeleckej sebarealizácii ho podporoval jeho otec. Treba podotknúť, že na začiatku 20. storočia bol expresionizmus veľmi nový, nezvyčajný a pochopiteľne zavrhovaný a kritizovaný.

To však Vincentovi Hložníkovi nebránilo tvoriť tak ako cítil. A ja obdivujem odvážnych ľudí, ktorí idú za svojim snom. Týmto ma Vincent Hložník mimoriadne povzbudil a inšpiroval.

S takýmto pocitom osvietenosti som sa vybrala hľadať Rosenfeldov palác, avšak cestou som si spomenula na niečo iné. Tá pani z búdky s veľkým I tvrdila, že na Farskej ulici je dobrý obchod so suvenírmi.

Modrý Mauritius – najčarovnejšia predajňa známok v Žiline

Išla som teda hore, po tých fotogenických žilinských schodoch, smerom k Mariánskemu námestiu. Zrazu som naďabila na celkom veľkú modrú tabuľu na budove vpravo. Bolo na nej napísané Modrý Mauritius. To je ono!

Som turistka, suveníry potrebujem … veď, to akože pre deti, nie pre seba. A nápis Modrý Mauritius znel tak vznešene.

Návrat do 19. storočia

Vošla som do starodávnej budovy. Predajňa bola na prvom poschodí. Kráčala som po schodoch a fakt som mala pocit, že putujem v čase, keď som sa ocitla v očarujúcom obchodíku z 19. storočia. Ešte teraz cítim tú posvätnú atmosféru, ktorá tam vládla.

Miestnosť to bola maličká. Uprostred stál velikánsky biely pult s presklenou vrchnou doskou. Všade okolo starodávne vitríny, živé kvety, rôzne obrazy a jedna čalúnená stolička, vedľa ktorej spal pes.

Pani majiteľka sa práve venovala zákazníkovi a tak som sa obzerala dookola, ako taká Alenka v ríši divov. Po chvíli ma oslovila. Jej duša, jej spôsoby, správanie aj gestá … všetko pôsobilo tak noblesne, tak aristokraticky. Zmohla som sa len na obdivné „Máte to tu krásne…“, keď som za ňou zrazu zbadala vchod do ďalšej miestnosti. „Ooooh, neskutočné…

Nádherná, pôvodná kancelária majiteľky obchodu s najvzácnejšími známkami. Ešte aj ten starožitný telefón bol funkčný, ako som sa neskôr dozvedela. No nádhera pre moju dušu.

Ostala som v tej predajni asi hodinu. Celý čas sme sa s tou pani rozprávali … teda, ona mi rozprávala o histórii predajne Modrý Mauritius. Kedysi ju vlastnili Židia. Predajňu mali dlhé roky na prízemí. Ona tam pracovala v období komunistického režimu, keď im komunisti predajňu zoštátnili. Neskôr, po Nežnej revolúcii ju odkúpila.

Neskutočný príbeh tejto malej predajne. Pani majiteľka mne, totálne neznalej, vysvetlila čaro filatelie a numizmatiky. Veľmi som však vnímala i jej predajné zručnosti a znalosť práce so zákazníkmi. Človek ani nevie, kde sa čo naučí.

S nesmiernou hrdosťou mi dokonca povedala, že vlastní aj jednu z najvzácnejších a najdrahších známok na svete – Modrý Mauritius.

Medzi jej stálych zákazníkov dodnes patria niektorí Nemci, Rakúšania a Česi, s ktorými sa stretáva na výstavách a mnohí z nich za ňou chodia do Žiliny.

Okrem toho dosť nadávala na nevzdelaných Slovákov. A na mladých rodičov, ktorí deti nevedú k žiadnym zmysluplným záľubám. To sa mi nepáčilo, veď nemožno všetkých ľudí hádzať do jedného vreca.

V každom prípade, rozprávanie s ňou bolo ako navštíviť múzeum a divadlo dokopy. Úžasne zanietená zberateľka, oddaná svojmu poslaniu predávať najvyššiu kvalitu v oblasti filatelie a numizmatiky.

Júj, dlhé by bolo ešte písanie o živote tejto, vyše 110-ročnej, znalcami vyhľadávanej historickej predajne. Očarená som ale kráčala naspäť, do nášho 21. storočia, s presvedčením, že čokoľvek, naozaj, čokoľvek, v čom nájdeme svoju záľubu, to nám môže priniesť radosť a zmysluplnosť bytia.

Rínok, čiže Mariánske námestie v Žiline

Mariánske námestie v Žiline ma zakaždým fascinuje. Zo všetkých strán sa mi páči, dokonca aj v upršanom novembrovom počasí je krásne. Fotila som si ho jedna radosť a presviedčala som samu seba, že nie som čudná.

Čítala som, že Mariánske námestie v Žiline sa pôvodne označovalo ako Rínok. To slovo ma zaujalo už dávno, ale až teraz som si zistila, čo to znamená. Stretla som sa s tým totiž aj v iných mestách.

Z toho, čo je v mojom obľúbenom Etymologickom slovníku napísané som vyrozumela, že rínok je označenie pre námestie s trhom. Tento pojem vznikol niekedy v 15. storočí. Pochádza z nemeckého slova Ring, ktoré znamená kruh, v zmysle okrúhly priestor.

Mariánske námestie je štvorcové, symetrické. Asi aj preto sa mi tak páči. Pochopiteľne, prekážajú mi všetky tie reklamné nápisy a do očí bijúce oznamy o rôznych akciách a zľavách. Pripomínam však sama sebe, že rínok je trh a na trhu každý svoje produkty propaguje a predáva. Nesúdim radšej ani vkus a zladenie sa nových predajní s historickými budovami.

Kam skôr?

Už mi bola zima. Viem to, lebo si pamätám svoje pocity zo Žiliny a aj teraz, keď píšem tieto riadky, je mi chladno. Išla som teda hľadať ďalšie pamiatky, ktoré mi odporučila slečna v Turistickom informačnom centre.

Čas sa krátil, preto som vynechala synagógu a namierila som si to rovno do Rosenfeldovho paláca.

Práve odtiaľ odchádzali školáci. Nahrnuli sa do miestnosti, v ktorej bola čosi ako predajňa suvenírov a šatňa pre návštevníkov.

Edukatívne školské výstavy

Kým som si obúvala tie smiešne modré návleky, vyspovedala som dve piatačky. Obliekali si bundy prehodené cez kreslo, na ktorom som sedela. Povedali, že sa im to tam páčilo. No ale, čo už povedia cudzej tete, všakže? Na moju otázku, čo je všetko hore sa tak zamyslene na seba pozreli a dumali, ako vysvetliť, že „nič také, iba miestnosti s oblečením a také kuchynské veci“. Keď mi však odpovedali na otázku, čo sa im tam najviac páčilo, mala som silný pocit, že odpovedajú tak slušne, zdvorilo: „Všetko.“

Okamžite som si spomenula na výstavy v Dome pionierov, na ktoré sme, ako školáci, chodili. Vždy tam boli také čudné výtvory žiakov z umeleckých škôl. Hoci sme sa so spolužiačkami tvárili, že všetko obdivujeme, v skutočnosti sme tam boli len z povinnosti, vôbec nás to nezaujímalo.

Uvedomila som si, že je to škoda. Lebo niekedy možno ani nie je tak dôležité konkrétne dielo, ako to, čo tým chcel autor vyjadriť, či, akú zaujímavú, inšpiratívnu formu vyjadrenia našiel. Ak sa však bez sprievodného vysvetlenia a diskusie pozeráme na umelecký výtvor, ktorý nie je konvenčný, ktorý je úplne iný, v tom prípade ho, podľa mňa, ani nie je možné pochopiť. Aspoň teda, pre mňa je to ťažké.

Rosenfeldov palác v Žiline

Opäť som bola jediný návštevník. Prechádzala som sa miestnosťami Rosenfeldovho paláca a predstavovala som si, ako asi boli zariadené, na čo slúžili.

Zmizlo totiž všetko, s čím sa dalo pohnúť. Napriek tomu je palác nádherný tak z vonku, ako aj vo vnútri. Vysoké stropy, obrovské okná a dvere, pastelové farby na stehnách izieb a pôvodné parkety dávajú priestor fantázii.

Kto má rád architektúru, tomu určite odporúčam navštíviť tento Rosenfeldov palác. Už len to schodisko stojí za to. A tá vitráž na terase, ach, nádhera. Luster vo vstupnej hale mi priam vyrazil dych. Mala som takú radosť, keď som videla to, čo sa zachovalo. Škoda, že som nemala odvahu odfotiť si to.

Pôvodným majiteľom paláca bol Žid, volal sa Ignác Rosenfeld. Postaviť ho dal ako 26-ročný, keď sa rozhodol založiť banku s názvom Žilinská sporiteľňa. Banku a kancelárie zriadil na prízemí. Reprezentačné obytné priestory sa nachádzali na poschodí. S manželkou Júliou tam spoločne žili len 16 rokov.

Keď vypukla druhá svetová vojna, Rosenfeldov palác už patril národným finančným inštitúciám. Ktovie, čo by sa z neho zachovalo po vojne, v ktorej bolo systematicky ničené všetko židovské.

Dnes je Rosenfeldov palác národnou kultúrnou pamiatkou. Slúži v meste Žilina ako kultúrno-osvetové centrum. Počas mojej návštevy tam vystavovali svoje diela študenti Katedry textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení. Bolo tam na čo pozerať, aj keď mňa viac zaujímal samotný Rosenfeldov palác.

Pribudlo času, ubudlo síl

Vo chvíli, keď som vyšla na ulicu, napísala mi Erika správu, že jej kurz Kráľovná vo svojej kuchyni sa predĺži, lebo klientka si priobjednala „lekciu zdravého sladkého pečenia“. Jupííí! Akože, tešila som sa, že Erikina zákazníčka je spokojná, ale sebecky som mala veľkú radosť aj z toho, že sa ešte môžem v Žiline prechádzať.

Bol už čas obeda, ulice sa zaplnili ľuďmi a hlavne študentmi. Ja som si však držala svoje pomalé tempo. V bývalej kancelárii pána Rosenfelda som vypísala pohľadnicu pre jedinú osobu, ktorá odpovedala  na moju otázku zverejnenú na „fejsbuku“.

Vyhlásila som totiž, že pošlem pohľadnicu každému, kto z priloženého obrázku zistí, aké mesto idem spoznávať. Ona jediná uhádla a tak som išla na poštu poslať jej pohľadnicu. Známku som mala, ale, akosi nedôverujem poštovým schránkam.

V tej Žiline to na pošte majú srandovné. Poradové čísla vykrikujú samotné panie za poštovým pultom. Hlboko som sa zamýšľala nad tým, ako je možné, že majú elektronické vydávanie poradových čísiel, ale nemajú reproduktor alebo digitálnu signalizáciu. Dumala som, dumala, až som prepásla moje číslo. Našťastie, ľudia v Žiline sú milí ľudia a tak som sa s mojou jedinou, už oznámkovanou, pohľadnicou mohla predbehnúť.

Keď som vyšla spokojná z pošty, pocítila som riadnu únavu. Darmo, moje telo nie je stavané na dlhé túry. Pomaličky som kráčala späť na Námestie Andreja Hlinku, tam sme sa totiž mali s Erikou stretnúť.

Išla som však inou trasou a videla som všakovaké krásne budovy. Pripadala som si ako taká babička, ktorá si podchvíľou potrebuje oddýchnuť. Ja som sa tvárila, že fotím … vlastne, aj som fotila. Pozorovala som ľudí a znova raz som si uvedomila, aké sú tie naše slovenské mestá krásne.

Žilinská Burianova medzierka

Kráčam si tak po Mariánskom námestí, popod, akože benátske balustrády, keď mi tu zrazu do oči udrie názov ulice. Jemináčku, to čo je??? Že Burianova medzierka.

Mala som pocit, že už blúznim. To faaakt? Zírala som na ten nápis a nechápala som. Vlastne, doteraz nechápem. Ešte Buriana pochopím, ale – medzierka? Také zlatučké mi to príde.

Pár krokov odtiaľ som opäť raz ostala očarená. Viem, opakujem sa, ale tak som sa cítila. Neviem ako vy, ale ja, keď stojím pri vysokánskych kostoloch, cítim sa taká maličká, bezvýznamná.

Hm? Možno o to išlo pri ich stavbe. Aby si človek uvedomoval veľkosť cirkvi a svoju podriadenosť.

Ďalšia zvláštnosť v Žiline. Vedľa stánku Božieho, len pár metrov, stojí zábavná inštitúcia – divadlo. A rovnako veľkolepé. Katedrálne námestie je fotogenické zo všetkých strán. Stovky kľukatých schodov, nádherné výhľady. A to som tam bola na prelome jesene, ktorá už nebola krásne pestrofarebná, a zimy, ktorá ešte o snehu ani nechyrovala. Možno je naozaj všetko len vecou pohľadu. Pre niekoho môže byť Žilina nudná a obyčajná aj v krásny jarný deň, a pre iného zas tajuplná a vzácne krásna, hoci na ňu hľadí pomedzi studené dažďové kvapky.

Moje spoznávanie Žiliny skončilo tam, kde začalo. Videla som toho málo, ale zato som si to poriadne vychutnala. Veď ja sa do Žiliny ešte vrátim …

PS: Ozaj, vedeli ste, že prvým sídlom slovenskej vlády a hlavným mestom Slovenska pred 100 rokmi bola Žilina?

v

poznámka

Tento blog som napísala pár mesiacov po návšteve mesta Žilina, v ktorom som bola 27.11.2017. Medzičasom už moja priateľka Erika tie kurzy nerobí. Tiež sa už odvtedy mohli niektoré veci, napríklad na tej pošte, zmeniť. No a tiež už viem, že aj v Bratislave je ulička zvaná Medzierka.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

fotky

Väčšinu fotiek som robila ja, z môjho starého mobilu – tak aj vyzerajú.
Tie lepšie fotky sú z oficiálnych stránok Žiliny.
i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Tvorím, čítam, píšem a upravujem celý JANUÁR 2021

Tvorím, čítam, píšem a upravujem celý JANUÁR 2021

Od  začiatku januára 2021 robím to, čo som robila aj v decembri 2020. Plynulo pokračujem v učení, v čítaní, v neustálom vyhľadávaní drobných detailov a súvislosti s našimi dejinami. Faktom však je, že robím krížom-krážom viacero vecí naraz. Tri-štyri dni som zahĺbená do poznávania inšpiratívnej osobnosti. Potom sa niekoľko dní venujem administrácii mojej web stránky. A keď som spokojná, zmením aktivitu.  Nuž, takto plynú moje dni po celý január 2021.

zmeny

Na web stránke som urobila viacero zmien. Hlavne také „technické nastavenia“. Viete, že píšem siahodlhé blogy. Že sú plné overených informácií. A zaujímavých. Ale, kto o tom vie? Len vy, ktorí máte čas čítať to. Iste však existujú ľudia, ktorým by sa zišli, ale netušia, že existujem.

A to preto, že moje blogy sa im vo vyhľadávači nezobrazovali. Prečo? Lebo som nemala správne, resp. vôbec nastavené tie SEO, tagy, kategórie, podnadpisy a iné „technické nastavenia“ každého jedného blogu.

Nuž, a toto som teraz prácne celé poprerábala. Zároveň som graficky upravila blogy tak, aby boli všetky rovnaké, a hlavne, aby boli vizuálne ľahšie čitateľné. Na počítači aj na mobile a tablete. No, poviem vám, roboty som s tým mala jak na kostole. Ale, je to viac-menej hotové a som spokojná. Zatiaľ.

novinky

Pri úprave blogov som však zistila, že moje blogy potrebujú lepšie, výstižnejšie označenie kategórii. Parilo sa mi z hlavy, kým som to vymyslela tak, aby mi v srdci zacinkalo, že teraz je to správne.

Niekoľkokrát som kvôli tomu zvolala odborné konzílium – rozumej: moju staršiu dcéru Zuzanku. Trpezlivo ma počúvala, sem-tam položila otázku, občas niečo navrhla, ja som to zamietla a potom mi napadlo, ako to chcem a obe sme boli spokojné. V živote som pri práci nepojedla toľko mandarínok, ako teraz, v januári 2021.

ILUSTRAČNÁ FOTO: Katarína Králiková

Prechádzka po čarovných uličkách v historickom jadre Bratislavy
mi  vždy dodá energiu

rekapitulujem

Aby mohlo niečo začať, musí niečo skončiť.

Prehliadky, ktoré som robila v roku 2020 boli zamerané na 16. storočie. Priznám sa, nie pri každej som mala spísanú rekapituláciu. Občas som ju povedala spamäti, na záver prehliadky.

Lenže, po pár mesiacoch si už i ja potrebujem pripomenúť, o čom som rozprávala.

A tak som prešla všetky podklady k prehliadkam. Chcela som z nich urobiť krátky textík. Nech zrekapitulujem čo sme sa dozvedeli. Jemináčku! Ale, čo vynechať?

Niekoľkokrát som to prerábala. Hľadala som spôsob, ako to celé poňať. Či dať do jedného textu všetko, všetkých šesť tém, alebo to urobiť zvlášť?

Mimochodom, tých šesť tém (abecedne) tvoria:

  1. jarmoky
  2. láska
  3. remeslá
  4. umenie a kultúra
  5. vzdelávanie
  6. zdravie

Bez kontextu to však nemá hlavu a pätu. Opäť sa mi parilo z hlavy, kým som sa sama so sebou uzhodla na tom, ako to urobím.

Výsledkom toho je, že som vytvorila jeden text, taký všeobecný o 16. storočí v Prešporku a šesť ďalších, v ktorých rekapitulujem jednotlivé témy.

Prečítať si to môže kto, ako chce – buď celé, alebo len to, čo ho najviac zaujíma. Postupne, to uverejním.

v roku 2021 spoznáme 17. storočie v Prešporku

Najviac som sa tešila zo spoznávania dejín v 17. storočí v Prešporku. Priznám sa, trochu som sa toho bála.

Predsa len, všeobecná mienka o 17. storočí hovorí, že je to temné obdobie, plné stavovských povstaní, reformácií, rekatolizácie, sporov medzi Habsburgovcami a ich odporcami od Štefana Bocskaya, cez Gabriela Bethlena, troch Rákociovcov a Tökölyho medzi nimi.

V 17. storočí však prekvitalo školstvo, sochárske aj výtvarné umenie. Množili sa remeslá, rozširoval sa repertoár komediantov a príbehy lásky kvitli za každých okolností.

Som v procese, ešte neviem všetko, čo by som chcela vedieť. Ten proces potrvá naveky. Ale príde deň, kedy sa s vami podelím o to, čo v tú chvíľu viem. Verím, že to bude už na jar, alebo aspoň v lete 2021. V každom prípade, o krátke sumarizácie sa s vami opäť podelím.

inšpiratívne osobnosti

Blogy o inšpiratívnych osobnostiach píšem z dvoch rovnocenných dôvodov:

  • chcem spoznať dejiny cez príbehy skutočných ľudí
  • hľadám inšpirácie ako zvládať prekážky, ako pracovať s komplexami, ako zostať sama sebou

Rozpracované mám príbehy viacerých inšpiratívnych osobností. Niekoľko dní sa venujem jednej, potom zmením agendu a po čase pokračujem pri ďalšej inšpiratívnej osobnosti.

Neskôr sa k nim vrátim, celý text zeditujem, doplním, upravím a čakám na to cinknutie pri srdci, ktoré mi dá signál, že teraz je to dobré, teraz som spokojná, teraz to môžem publikovať. A dni plynú …

Z osobného života

Čo také prezradiť? Nuž. Sú dni, keď sa nahodím do šatičiek, dám si aj pančušky a šperky, hoci sedím doma a jediný cudzí človek, ktorého sa celý deň vidím je naša poštárka. No a potom sú dni, keď som v pyžame ešte aj na obed. A práve vtedy tá poštárka u nás zazvoní. Uff, ešteže nemáme poštára …

Takže tak. Toť moje zmeny, novinky, plány aj aktivity. Som z toho nadšená. Vyžívam sa v spoznávaní dejín a teším sa neskutočne, ako vám o tom všetkom porozprávam. Máme sa na čo tešiť.

FOTO: Katarína Králiková

Teším sa na vás
a na to, ako vás opäť nazvem nielen drahé čitateľky a čitatelia
ale konečne aj milé hostky a milí hostia prehliadok.

Čo máte nového vy?

Ako sa máte?

Na čo sa tešíte?

Ozaj, a čítali ste príbehy z minulosti? Teda neskutočne zaujímavé skutočné príbehy zo 16. storočia? 

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou. Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada ju opravím.

i

zdroje

♥ a ©

Ľubomíra Černáková: Milan Rastislav Štefánik veril vo vývoj vedy

Ľubomíra Černáková: Milan Rastislav Štefánik veril vo vývoj vedy

Ľubomíra Černáková: Milan Rastislav Štefánik veril vo vývoj vedy

Rozprávať sa o tom, aký bol Milan Rastislav Štefánik so sprievodkyňou Ľubomírou Černákovou z Historicky.sk  bolo neskutočne obohacujúce. Okrem zaujímavostí a súvislostí s jeho životom, som počas rozhovoru pochopila, aká nesmierne dôležitá je pravdivá interpretácia faktov.

FOTO: selfie

Mohyla Milana Rastislava Štefánika 

Milan Rastislav Štefánik má životopis plný všestranných aktivít, hoci jeho život bol veľmi krátky. Aké z jeho mnohých povolaní ho, podľa vás, najviac napĺňalo? 

Štefánikovi sa pripisuje veľa krásnych myšlienok a výrokov. Ja osobne sa úplne stotožňujem s týmito jeho slovami, v ktorých je zároveň skrytá odpoveď na Vašu otázku: „Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a spoločenstvu prospešné.“

Som presvedčená, že Milan Rastislav Štefánik sám seba vnímal predovšetkým ako vedca a cez optiku vedca hľadel aj na svoje ďalšie poslania a úlohy, ktorými ho osud poveril.

FOTO: Katarína Králiková

Rodný dom Milana Rastislava Štefánika v obci Košariská, okr. Myjava

Články o živote Štefánika často začínajú tým, že sa narodil 21.7.1880 v Košariskách, v rodine evanjelického kňaza ako šieste dieťa z dvanástich. Čím to je, že práve on, chlapec z malej dediny, ani nie prvorodený syn, ani nie „benjamínek“, sa stal tak významnou osobnosťou v dejinách Slovenska?

Byť prvorodeným dieťaťom či „benjamínkom“ nemusí byť výhodou, skôr naopak. Na takéto deti sa v rodine často sústreďuje až príliš veľa pozornosti, očakávaní a ambícií. Šieste dieťa má možno väčšiu šancu vybrať si vlastnú cestu životom aj vtedy, keď celkom nenapĺňa predstavy rodičov. 

A že bol Milan Rastislav Štefánik chlapec z malej dediny? To znamená len toľko, že musel za vzdelaním cestovať a naučiť sa postarať sám o seba o čosi skôr ako keby zostal doma. 

Myslím si, že to všetko mu dalo dobrý základ pre jeho príznačnú cieľavedomosť, pracovitosť a v neposlednom rade lásku k domovine.

FOTO: Katarína Králiková

Ľubomíra Černáková robieva v Bratislave tematickú prehliadku Po stopách osobností: Milan Rastislav Štefánik

Keď robíte tématické prehliadky Bratislavy, venované Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, na aké míľniky členíte jeho život?

Prvá časť prehliadky je venovaná miestam, ktoré nesú jeho meno alebo nám pripomínajú Milana Rastislava Štefánika vo svete, čiže je venovaná sláve, ktorá prišla až po jeho smrti. 

Pri evanjelickom lýceu, ktoré v Bratislave navštevoval, je to rozprávanie o jeho mladosti, štúdiu, kariére, o tom, čím všetkým bol aj nebol, aké prvenstvá a aké protivenstvá sa spájali s jeho životom. 

Po živote nasleduje smrť. Tá je míľnikom aj prehliadky a hlavnou témou na Hlavnom námestí. Letecké nešťastie v nedeľu 4. mája 1919 je dodnes trochu zahalené rúškom tajomstva, rovnako ako takmer magická príťažlivosť nášho, nie veľmi pekného národného hrdinu pre ženské pohlavie. 

Na ceste popri Dunaji sa potom zastavíme pri pamiatkach pripomínajúcich vznik Československa a Štefánikovo pôsobenie v prvej svetovej vojne, resp. v československom odboji. 

Nuž a kde inde by mala prehliadka skončiť, ak nie pri pamätníku Milana Rastislava Štefánika, ktorý má sám o sebe takmer rovnako dramatický osud ako mladý letec, ktorému je pamätník venovaný?

FOTO: Katarína Králiková

Pamätník Milana Rastislava Štefánika v Bratislave

Veru, o soche Štefánika je samostatná kniha, v ktorej autori opisujú aj to, ako politická situácia ovplyvňovala tak jej existenciu, ako aj jej umiestnenie. Ktorí ľudia však najviac ovplyvnili samotného Milana Rastislava Štefánika?

Na takúto otázku si naozaj netrúfam odpovedať. Ktovie, či by na ňu vedel odpovedať Štefánik sám. Rodina, z ktorej pochádzal mu dala národné cítenie. Ťažko povedať, kto mu ako prvý odkryl krásu matematiky a jej „hviezdnych“ zákonov. 

Nepochybne silný vplyv na jeho svetonázor mal veľký francúzsky matematik, astronóm a filozof Henri Poincaré, s ktorým sa Štefánik osobne poznal najneskôr od roku 1910, ako som sa dočítala v práci historika Michala Kšiňana. 

Mimochodom, tento matematický génius bol bratrancom neskoršieho francúzskeho prezidenta Raymonda Poincaré. Áno, toho prezidenta, ktorý 29. júna 1918 v mene všetkých spojencov oficiálne uznal právo Čechov a Slovákov na život v samostatnom suverénnom štáte. Tak vidíte, aká užitočná môže byť matematika!

Úžasné, aké rôzne súvislosti vplývali na naše dejiny. Vo Francúzsku získal Štefánik veľkú slávu už počas svojho života, z čoho sa, po ťažkých začiatkoch, iste tešil. Čo však bolo pre neho najväčším smútkom, trápením?

Neprečítala som o Štefánikovi všetko, čo bolo publikované, ale z toho, čo som doteraz čítala, nemám pocit, že to bol človek, ktorý by nečinne smútil. 

Iste, spočiatku ho trápil nedostatok prostriedkov, neskôr zdravie a čo sa týka jeho kariéry politika, našli sa aj takí, ktorí ho obviňovali dokonca z precitlivenosti až sebaľútosti. 

Nuž, mnohé, čo sa o ňom v minulosti popísalo, malo znaky tendenčnosti v tom či onom smere. Ale predsa! Jedno veľké trápenie syn kňaza a zároveň vedec – astronóm naozaj mal. Ako spomínala česká spisovateľka Růžena Svobodová: „Jeho spory mezi náboženstvím a vědou zmučili jeho mladou duši.“

FOTO: Katarína Králiková

Štefánik bol aj zberateľom umeleckých predmetov. Toto je podľa mňa jeho najkrajšia misa vystavená v rodnom dome Milana Rastislava Štefánika v Košariskách

Ach, tie večné dilemy medzi rozumom a citom sa tiahnu dejinami po celé stáročia. Ako by ste, prosím, opísali dobu, v ktorej Milan Rastislav Štefánik žil tak, aby sme v jej kontexte možno lepšie vedeli pochopiť jeho konanie a rozhodovanie?

Doba rakúsko-uhorská nedávala veľké šance nájsť si uplatnenie začínajúcemu astronómovi z chudobnej slovenskej rodiny, ktorá sa navyše netajila svojim národným presvedčením. 

Urobil rovnaké rozhodnutie, ako robia mladí ľudia aj dnes v situácii, keď si nemôžu nájsť doma adekvátne zamestnanie. Vyzbrojený väčším odhodlaním ako znalosťami francúzštiny, napriek nevôli otca, vydal sa hľadať šťastie do Paríža. Neplánoval tam ostať. 

O francúzske občianstvo požiadal až potom, čo mu v roku 1912 v Prahe zamietli žiadosť o docentúru, hoci už bol nositeľom Wildeho ceny francúzskej Akadémie vied. Napriek tomu alebo práve preto sa neskryl za svoju novú francúzsku vlasť a dal sa celý k dispozícii myšlienke samostatného štátu Čechov a Slovákov.

FOTO: Katarína Králiková

Štefánik mal z každej krajiny, ktorú navštívil samostatnú zásuvku na poznámky

Milan Rastislav Štefánik získal aj ďalšie významné ocenenia. My ho však stále poznáme skôr ako generála a štátnika, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o vznik Česko-Slovenska. Ktorý z jeho výsledkov práce je menej známy a pritom si, podľa Vás, zaslúži rešpekt a uznanie?

Štefánik bol obdarený nadaním v mnohých oblastiach. Menej sa píše napríklad o jeho vynálezoch. Niektoré si dal patentovať, môžeme teda hovoriť aj o výsledku práce, návštevníkov prehliadky však častejšie zaujmú skôr tie, ktoré zostali v štádiu nápadov či náčrtov – rýchloviazač dokumentov, sčítavač volebných lístkov alebo lepšie impregnovanie obuvi.

Ja mám rešpekt pred tým, čo je z rozmanitosti jeho zlepšovateľských nápadov zrejmé. Že v každodennom živote nečakal, kým „sa“ veci zlepšia, kým niekto vymyslí lepší ďalekohľad, kvalitnejšiu obuv, či rýchlejšie odopínanie nohavicových trakov… O riešenie sa pokúšal sám. Zanechal po sebe zápisníky s desiatkami technických vynálezov a inovácií.

Tak toto je nádherná myšlienka na záver  – nečakať, kým za nás niekto vyrieši problémy, ale pokúsiť sa hľadať riešenia. Ďakujem Vám, pani Černáková, za príjemný rozhovor.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

respondent

Ing. Ľubomíra Černáková (nar. v 20. storočí) je kvalifikovaná sprievodkyňa Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, členka Asociácie sprievodcov Bratislavy a sprievodkyňa v Historickom múzeu Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade. Zároveň realizuje rôzne tematické prehliadky ponúkané na jej stránke historicky.sk.

Môj rok 2020

Môj rok 2020

Toto som spísala skôr tak pre seba. Ale, ak vás to zaujíma, smelo si prečítajte, aký bol ten môj rok 2020. Zistíte, že bol úplné iný, ako ten predošlý. Dokonca, úplne iný, ako som si ho naplánovala. S čím teda vstupujem do roku 2021?

rozplánovaný rok 2020

Už koncom decembra 2019 som si urobila dokonalý plán všetkého, čo chcem robiť v roku 2020. Hlavne som si vytvorila plán prehliadok. Pracne som si preverila iné organizácie, ktoré robia prehliadky o dejinách Bratislavy pre domácich obyvateľov. Nech nám nekolidujú termíny. Tiež som si vymyslela témy, ktoré su mi blízke. Termíny som si stanovila tak, aby neboli v čase známych veľkých celobratislavských podujatí.

Podobne som si urobila aj plán tém, o ktorých budem písať pre Bratislavské a pre Petržalské noviny. To bola fuška. Porebovala som si naštudovať všetky články o histórii za predchádzajúce roky. Urobila som si tabuľku, kategórie … a k tomu názvy, osobnosti a tiež zdroje. Chcela som písať o nových témach, o niečom inom z našich dejín. Veď stáli čitatelia rubriky História sú medzičasom už dosť znalí dejín Bratislavy.

Uff, bolo to náročné a trvalo to pomerne dlho. Do roku 2020 som však vstupovala spokojná s mojím dokonalým plánom.

Postupne som ho začala realizovať. Prešiel január, február.

Turistická sezóna sa rozbiehala…

FOTO: Katarína Králiková

V januári a vo februári 2020 som robila moju obľúbenú prehliadku Ženy na Bratislavskom hrade.

Ak mám byť úprimná, to množstvo plánov, ktoré som si urobila, spôsobilo, že som nestíhala robiť veci tak poriadne, ako sa mi žiadalo.

Lenže, ak prácu nerobím najlepšie ako viem, tak potom akosi nie som spokojná.

Z toho vyplýva, že som niečo musela vynechať, aby som stíhala robiť aj veľa, aj poriadne.

Čo vynechať?

V prvom rade spánok. Potom záľuby. Tiež pravidelnú a zdravú stravu – lebo to znamená pravidelné a zdravé varenie. Ešte sa dá vynechať kontakt s rodinou, ktorá sa nenachádza v mojej domácnosti. Ovšem, aj s priateľmi. No a najjednoduchšie zostáva vynechať všetko, čo nemá termín.

A potom prišiel marec a všetko sa zmenilo.

Ale – že úplne.

Veď viete.

Zrazu, akoby zastal čas.

zablokovaná jar

Prvá vlna pandémie bola pre mňa zvláštna. V prvom rade som dlho odmietala priznať si, že sa deje čosi historicky nezvyčajné. Aj som sa bála. Aj som verila, že toto raz-dva prejde. Takých nás zrejme bolo veľa.

Dnes, s odstupom času si uvedomujem, že sme zažívali niečo, na čom dokonalo vidieť, ako každé rozhodnutie, ktoré sme vtedy urobili, je bezpodmienečne nevyhnutné vidieť v kontexte tam-a-vtedy okolností a poznatkov. 

V každom prípade, počas prvej vlny karantény som sa tak trochu aj tešila, že  zrazu mám kopec času na veci, ktoré som nestíhala. Keď sa z prvých dvoch týždňov stali ďalšie a ďalšie, našla som si Mojích 7 zmysluplných činnosti, ktoré mi pomáhajú zostať doma.

Uvedomila som si, že plánovať niečo, čokoľvek, je zbytočné.

O čo som prišla?

Pochopila som, aké dôležité je neodkladať „kávu v meste“ s kamoškami. Ani „pohárik vínka na promenáde“ s manželom. Alebo „stretávku na mágiopláži“ s bývalými kolegyňami.

A zo všetkého najhlúpejšie je odkladať návštevu bábätiek v rodine. Alebo malých roztomilých neterí. Oni nečakajú a rastú si jedna radosť.

Dokelu. Fakt nie je dobré odkladať stretnutia s ľuďmi. Nie kvôli karanténe, ale kvôli tomu, že tých tém na debatu sa môže tak nakopiť, až si zoderieme jazyky. A deti tiež nečakajú! Rastú si a ani sa nenazdám a budú gúľať očami, keď ich budem tetuškovsky cmučkať

Aha – a pri editovaní tohto blogu som zistila, že som neuviedla to, o čo som tiež prišla. O príjem. O možnosť sprevádzať objednaných školákov, dohodnutých seniorov z Bardejova i rodinu mojej priateľky z detstva a tiež som vrátila peniaze klientom, ktorí si u mňa kúpili darčekové poukážky na rok 2020.

leto namiesto prázdin

Podľa môjho plánu to malo vyzerať tak, že v lete nebudem robiť žiadne prehliadky. Chcela som cestovať, hrabať sa vo svojej záhradke, veľa čítať, pozerať do šírych diaľav a rozmýšľať o nesmrteľnosti chrústa.

Ja totiž nie som sprievodkyňa zahraničných turistov, ktorí prichádzajú v lete.

Sprevádzam len v slovenčine.

Našich domácich Bratislavčanov a Bratislavčanky. A tiež ľudí z celého Slovenska. Tí všetci však zvyčajne počas leta cestujú, dovolenkujú, alebo robia to, čo som plánovala ja. V horšom prípade zastupujú v práci tých, ktorí sú na dovolenke. Prosto – moja sezóna nebývala v lete tá hlavná.

Lenže, ako všetci vieme, aj toto leto bolo celé iné.

Robila som prehliadok viac ako som plánovala.

Ovšem, súkromné objednávky z jari sa neobnovili. Ani v lete, ani neskôr, na jeseň. A, popravde, tých prehliadok v lete som síce mala veľa, ale zárobok bol taký, skôr symbolický. Ledva som si zarobila na odvody.

Ešteže tú svoju prácu milujem…

Z čoho som žila?

Z chleba s takou smotanovou nátierkou, z občas navarenej makrobiotiky, z pojedania banánov a keksíkov Mila. Pila som citrónový nealko radler, plechovku denne. Finančné výdavky za mňa uhrádzal manžel. Ja som si zarobila na odvody.

Tú štátnu dotáciu, či ako sa to volá, som dostávala len do júna 2020, lebo na ďalšie mesiace som už nemala nárok.

Doma sme sa ešte viac uskromnili. Necestovali sme. Nemíňali sme peniaze na nepotrebné veci ako kedysi. A žili sme z úspor. Nuž, a hlavne, nemali sme žiadne extra výdavky. Sme zdraví a máme sa radi, čiže sa cítime bohatí.

Teda, aspoň ja. Naše deti si, samozrejme, bohatstvo predstavujú v luxusnom dome na francúzskej riviére s neobmedzeným rozpočtom na hudbu, aplikácie a oblečenie. Ale teda, tento blog je o mne :)… 

V lete som robila iba tri typy prehliadok.

1) Zamerané na témy jarmoky, kultúra, láska, remeslá, vzdelávanie a zdravie v 16. storočí v Prešporku. 

Prehliadku na tému zdravie – Apatiekári a bylinkárky v 16. storočí v Prešporku som opakovala 5x. Ostatné len 2x – i to niektoré až na jeseň. K téme kultúra som sa však pre druhú vlnu pandémie už ani nedostala.

FOTO: do môjho mobilu fotila jedna moja milá hostka

Na prehliadku Majstri a remeselníčky v 16. storočí v Prešporku rada spomínam.
Tak sme sa nasmiali…

2) Realizované v rámci Kultúrneho leta 2020 v spolupráci s BKIS.

Prišlo úžasne veľa ľudí. Aj cez štyridsať. Paráda. Všetci mali vstupné zdarma, keďže mňa platilo BKIS. Som však za túto skúsenosť nesmierne vďačná. Síce mi nepribudli „moji klienti“, ale uistila som sa, že ľudia v Bratislave naozaj majú záujem o dejiny. Veľmi povzbudivé!

FOTO: Janka Kollárová

Toto bola úžasná prehliadka na tému Korzovanie životom Schöne Náciho. Najprv pršalo. Potom vyšla dúha. A nakoniec už len slniečko svietilo.

3) Prehliadka Po stopách nenápadných hrdinov

To bola pre mňa emočne aj obsahovo dosť náročná téma. Obdobie komunizmu si totiž dobre pamätám a každý poznatok ma robí smutnou.

S kolegyňami sprievodkyňami, Zuzanou Godárovou, Ivetou Šimove a Andreou Turanskou sme sa uzhodli na tom, že o tejto téme treba hovoriť a tak sme sa spoločnými silami pustili do spracovania tejto prehliadky.

Samozrejme, nebol to náš nápad, i keď páčil sa nám hneď.

V tejto veci nás oslovil František Neupauer, znalec dejín z obdobia komunizmu, historik a predseda združenia Nenápadní hrdinovia.

Každá z nás urobila jednenkrát prehliadku.

Základ sme mali rovnaký, ale tých obetí komunizmu bolo tak veľa, že sme si každá vybrali aj tie, ktoré sú nám niečím blízke.  

FOTO: Zuzana Godárová

Prehliadku Po stopách nenápadných hrdinov sme ukončili piesňou Marty Kubišovej a symbolickým zapálením jednej sviečky za všetkých, ktorí zomreli nezmyselnou smrťou vo vykonštruovaných procesoch počas obdobia komunizmu.

bohatá jeseň

Ako to už býva, i tento rok na jeseň som toho mala najviac.

Lenže, nielen ja.

Všetko, čo malo byť na jar sa presunulo. Podujatia, akcie, festivaly.

Mesto bolo plné akcií a ľudia si mohli vyberať. A bolo to zdarma, kdežto moje prehliadky boli platené, lebo veď, je to môj spôsob zarábania si.

Napriek tomu, aj na moje prehliadky hostia prišli.

Veľmi sa tomu teším a teda, tiež som sa snažila do jedného mesiaca vtesnať všetko, čo sa dalo.

Mierne mi stúpol aj  zárobok, ale teda, na kaderníčku som si stále požičiavala od detí – lebo tie sú požehnané štedrými starými rodičmi. Keď si však žiadali úroky, hneď som vytiahla moju obľúbenú prednášku o tom, že im periem, varím, otravne sa o nich zaujímam, chodím s nimi tam, kam nechcú ísť samé a aj vtedy, keď sa mi vôbec nechce. Dlho tento prejav nezvládajú počúvať. Poznajú ho naspamäť, ale zdá sa, že občas si ho potrebujú zopakovať.

Koncom septembra 2020 som úspešne ukončila – pre karanténu celý rok trvajúci – akreditovaný kurz Múzejná pedagogika, ktorý organizovalo Slovenské národné múzeum.

Bola to po rokoch od skončenia vysokej školy jedno z mojich najkrajších etáp života.

Toľko príjemných spolužiačok a spolužiakov a hlavne úžasne dobrých pedagogičiek a pedagógov, dlhoročných odborníkov vo svojej téme, a tak profesionálne zorganizovaný – júj, to bol pôžitok chodiť „do školy“. 

O dva dni som začala chodiť na ďalší kurz. Tentokrát na kurz Dejiny a pamiatky Bratislavy I. a rovno aj II. Ja sa totiž milujem učiť.

Ale späť s mojim aktivitám.

Vrcholom jesene mala byť prehliadka na tému Divadelníci a muzikanti v 16. storočí v Prešporku.

Zaplatila som si kvôli tomu v SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) poplatok za právo púšťať hudbu počas prehliadky až do konca októbra 2020.

Lenže, situácia sa vyvinula tak, že som to musela zrušiť.

Mohla by som napísať, že posledné čo som chcela bolo, aby sa na mojej prehliadke ľudia nakazili. Ale nie je to pravda. To nie je to posledné. Lebo toto na zozname toho, čo by som chcela ani nie je!

Takže. Jeseň som ukončila dobrovoľníckym sprevádzaním počas tradičného podujatia Víkend otvorených parkov a záhrad.

Už šípila, že to bude moja posledná prehliadka v roku 2020.

FOTO: môj manžel

Môj rok 2020 som ukončila na hojdačke. Bála som sa na ňu posadiť. Visela na tenkom konári, pod ňou priepasť. Nie veľká. Ale ten pocit …

Aj môj rok 2020 bol taký. Zdalo sa, že bude strašidelný, ale je to len vec pohľadu. A keď máte niekoho, kto vám povie „nebój“, tak sa strach prekonáva ľahšie.

tvorivá zima

S príchodom druhej vlny karantény som už vedela, že potrvá dlhšie, ako dva týždne. Dokonca dlhšie, ako dva mesiace.

A tak som začala písať.

Tvorila som blogy o všetkom, o čom som nestihla hosťom porozprávať na prehliadkach. Veľa som sa pritom naučila. Áno, moje blogy zatiaľ čítalo málo ľudí. Postupne sa to zlepšuje. Verím tomu.

Som jednoducho v procese.

Učím sa, vzdelávam sa a zdieľam svoje poznatky.

Nie sú bulvárne ani komerčne zaujímavé.

Ani nie sú o všeobecne známych historických osobnostiach, budovách či udalostiach. I tak však verím, že si moje blogy ľudia nájdu.

Proste, verím. A preto aj naďalej robím všetko tak, ako najlepšie viem.

S týmto vedomím som ukončila rok 2020.
S týmto vedomím vstupujem do roku 2021.

Bez plánov, bez termínov.

Iba stále s rovnakým odhodlaním robiť to, čo mi robí radosť,
teda spoznávať dejiny a zdieľať poznatky s vami,
milé moje čitateľky, milí čitatelia, milé hostky, milí hostia.

Nech tá radosť z nových vedomostí obohacuje aj vašu dušu.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

moje ♥ a ©

i

zdroje

Moje ♥ a ©.