Predchádzajúci blog končil  rokom 1578, keď na následky morovej epidémie zomrel Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom.

Zanechal po sebe rodičovský dom na Hlavnom námestí v Bratislave, vrátane svojej lekárne a botanickej záhrady, v ktorej vyšľachtil vlastnú  odrodu fazule.

Pestovanie, obzvlášť pestovanie liečivých rastlín však nebolo doménou iba lekárov a lekárnikov, ale aj žien. Veď už Jurajova mama k tomu mala veľmi blízko.

V tomto blogu opäť vychádzam z poznatkov našich historikov, ktorých uvádzam na konci, v zdrojoch.

Dozviete sa v ňom to, čo sa nám nezmestilo do rozprávania počas prehliadok, lebo to nebolo až také dôležité. Lenže, aj historicky nepodstatné veci sú zaujímavé a preto sa o ne s vami delím v tomto blogu.

Dcéry lekára s básnickým črevom

Stalo sa to krátko pred Vianocami v roku 1578. Rosina, najstaršia dcéra nebohého Juraja Purkirchera mohla mať v tom čase hrubým laickým odhadom asi tak minimálne 6, maximálne hádam okolo 10 rokov.

Jej matka, Žofia, rodená Lerchenfelderová, krátko po tom, ako pochovala manžela a troch synov, priviedla na svet ďalšiu dcérku, Alžbetku.

O pár rokov, ako bolo vtedy bežné, sa znova vydala. Tentokrát sa jej manželom stal Valentín Ernleitner, radca v Uhorskej komore. Spoločensky teda stúpli ešte vyššie.

Rosina, jej malá sestra Alžbeta a neskôr aj polo-nevlastná sestra Žofia Ernleitnerová, dcéra jej mamy a maminho druhého manžela, sa stali ideálnymi nevestami.

Lenže, hoci bol spoločenský status dôležitý, ba priam rozhodujúci, nebolo to to jediné, čo robilo z dievčaťa ideálnu nevestu, manželku a gazdinú.

Nevyhnutná bola aj zbožnosť, poctivosť, pracovitosť a zručnosť v domácich prácach.

Povinnosti gazdiniek

V roku 1580 vydal angličan Thomas Tusser (1524-1580) príručku pre dobré gazdinky pod názvom The Five Hundred Points of Good Husbandry, teda Päťsto bodov dobrého hospodárenia..

Podľa tejto príručky sa mali ženy riadiť pri prácach v domácnosti, v záhrade aj pri starostlivosti o domáce zvieratá a pri hospodárení. Doplnená bola o zoznam prác v jednotlivých mesiacoch roka. A že toho nebolo málo, o tom svedčí už jej názov Päťsto bodov dobrého hospodárenia.

Pôvodne, keď ju Thomas Tusser v roku 1557 prvýkrát vydal, obsahovala “len” 100 bodov. Postupne ju však dopĺňal a v roku 1580 obsahovala až 500 bodov. Z prekladu od historičky Tünde Lengyelovej vyberám zopár zaujímavostí:

V prvom rade, žena mala vstávať o štvrtej, v zimnom období stačilo, ak vstane o piatej hodine ráno.

Počas dňa mala upratovať, tkať alebo priasť, variť a pripravovať jedlo na stôl. Tiež kŕmiť domáce zvieratá, rozdeľovať prácu služobníctvu a dohliadať na služobníctvo. Nuž a popritom aj šiť, vyrábať sviečky, variť pivo a podobne.

Večer sa mala postarať o hydinu a o prasatá, zadeliť prácu služobníctvu na ďalší deň, umyť riady, pozatvárať dom, naservírovať večeru a následne zabávať manžela.

Do postele mala ísť o 22 hodine, v zime už o 21 hodine s pocitom, že je dobrá gazdiná.

Zaujímavosťou je, že celá príručka bola napísaná vo veršoch a ten k obdobiu Vianoc znel takto:

At Christmas play and make good cheere,
for Christmas comes but once a yeere.

gúgl to preložil takto:

Na Vianoce sa hrajte a dobre rozveselte,
na Vianoce prídu ale raz ročne.

Sranda je, že v príručke sa nespomína starostlivosť a výchova detí, liečenie chorých členov rodiny, pomáhanie susedom, príbuzným a ďalších tisícpäťsto drobných povinností…  

Faktom, ktorý spomína aj uznávaná slovenská historička Tünde Lengyelová je však to, že sa zatiaľ nenašiel dôkaz o tom, že by takú príručku vlastnila nejaká žena v Prešporku.

To však neznamená, že ju nevlastnila. Veď si len zvážme, koľko oveľa dôležitejších písomných prameňov sa v priebehu dejín stratilo.

Pravdepodobnosť, že sa Tusserovou príručkou mohli riadiť aj ženy v Prešporku či v Uhorsku je minimálne 50-percentná.

Je totiž známe a dokázateľné, že prešporskí muži v 16. storočí cestovali po celej Európe a teda mnohí navštívili aj anglicky hovoriace krajiny.

Navyše, táto príručka bola svojho času pomerne slávna, rozšírená a opakovane vydávaná, nehovoriac už o tom, že stačilo, ak ju vlastnil kňaz a ten z nej robil potom kázne pre ženy, obzvlášť pre mladé gazdinky.

magické riešenia

K tejto téme hospodárenia žien v domácnosti sa mi akosi prirodzene žiada dodať aj zopár poznatkov o tom, ako si poradili v prípade problémov. Napríklad, keď im nevykyslo cesto, alebo, keď nedojila krava, keď bola zlá úroda…

Tiež môže byť zaujímavé, ako riešili ženské choroby, bolesti, vredy na koži, jednoducho nepríjemné zdravotné problémy – svoje či svojich členov rodiny, vrátane služobníctva.

Iste vás neprekvapí, keď poviem, že s takýmito komplikáciami sa obracali na rôzne bylinkárky a ľudové liečiteľky.

Služby lekárov a lekárnikov boli v 16. storočí pomerne drahé.

A navyše, s intímnymi problémami sa ženy vždy radšej zdôverovali ženám. Tým najzúfalejším pomáhali aj čarodejnice a bosorky.

Počas 16. storočia sa však v Prešporku vyskytol iba jeden známy prípad – a to z roku 1548, kedy sa v písomných prameňoch spomína bosorka.

Pochopiteľne, ide o súdny proces obvinenia z bosoráctva, ktorý však pre úbohú ženu skončil zbavením obvinenia.

V tejto súvislosti uvediem ešte jeden problém, s ktorým chodievali ženy za bylinkárkami či bosorkami.

Robili tak v zúfalstve.

V stave bezmocnosti, bezprávia, keď si nevedeli rady so svojim mužom, ktorý sa opíjal, bil ich a aj ich deti. Opakovane a kruto.

V takom prípade boli ochotné nechať si pomôcť od hocikoho, pretože spoločenská morálka i cirkevné prikázania vyžadovali, aby toto žena znášala.

Jednou z najčastejších metód, ako zabrániť mužovi, aby v opitosti bil svoju ženu, bolo, dať mu pod matrac alebo pod posteľ metlu.

Ďalším riešením bolo, vystrihnúť z mužovho vankúša stred alebo rožky z obliečky, spáliť ich a popol dať mužovi vypiť vo víne.

To malo pomôcť, aby viac svoju ženu netýral.

Nuž, neviem či to pomáhalo. Takej Julianne Szunyoghovej [Suňogovej] zrejme nie.

Týraná Juliana

Juliana Szunyoghová bola manželka Michala Telekessyho, majiteľa Lednického hradu, kam si svoju mladú ženu priviedol a kde ju týral a väznil.

Niekedy na sklonku roku 1598 sa Julianne podarilo potajme napísať list svojej tete Žofii Liszthyovej. Sťažovala sa v ňom na svojho manžela, ktorý ju často na hrade nechával samu, bez jedla, bez šatstva. Prosila o pomoc, o radu …

Žofia Liszthyová pochádzala z rodu, ktorý ako jeden zo štyroch mal už od 16. storočia paláce a trvalé bydlisko v Prešporku. Ďalšími boli Illesházyovci, Istvánffyovci a samozrejme Pálffyovci.

Žofia Liszthyová sa vydala za baróna Juraja Szunyogha. Rodičmi Juraja Szunogha boli Mojziš I. Szunyogh a Sára Podmaniczká. 

Vráťme sa ale k Žofii Liszthyovej a jej manželovi Jurajovi Szunyoghovi.

Juraj Szunyogh mal sedem bratov.  Jeho tretí brat sa volal Mojžiš II. Szunyogh a ten sa oženil s Ágnes Liszthyovou, ktorá mohla byť príbuznou, alebo dokonca sestrou jeho ženy Žofie Liszthyovej.

Tento Moyzes II. Szunyogh a Ágnes Liszthyová mali štyri deti. Najmladšia dcéra sa volala Julianna Szunyoghová a práve ju vydali za legendárneho lúpežníka Michala Telekessiho.

Život s takým človekom bol iste od  začiatku žalostný. Julianna musela byť zúfalá, nešťastná a bezmocná. Jej muž, Michal Telekessi, ju doslova väznil na svojom panstve.

Okrem toho, že ju pravidelne opúšťal, čo v tomto prípade nemuselo byť to najhoršie, nechával ju bez jedla a oblečenia, ako sme sa už dozvedeli z jej listu.

Ktovie ako sa jej podarilo napísať a poslať list svojej tete Žofii Liszthyovej, v ktorom ju prosila o radu a pomoc.

Tej sa však nedočkala.

Teda, vlastne áno …

Žofia Liszthyová napísala 23. novembra 1598 list Juliane Szunyoghovej a radila jej, aby bola zhovievavá voči svojmu zlému manželovi.

Ospravedlňovala celú rodinu, ktorá mlčala a Julianne nepomáhala, pretože všetci vraj dúfali, že pán Boh privedie Michala k rozumu.

Žofia radila Julianne, aby čakala, trpela a prosila svojho manžela, aby sa nad ňou zľutoval. Kým sa tak však stane, má i naďalej vykonávať domáce práce a vyšívať, aby sa tak zbavila žiaľu.

Nuž teda … čo na takú radu povedať?

Bola však v súlade s dobovým názorom, že žena má byť mužovi za každých okolností oddaná a vo všetkom tolerantná.

Prešli tri roky. Michal Telekesi týral nielen svoju ženu, ale aj všetkých poddaných vo svojom panstve.

Nič sa nezmenilo až kým nezasiahla vyššia moc, ale nie Božia, lež svetská. Telekessiho na Vianoce v roku 1600 chytili, uväznili a hoci sa  mu podarilo utiecť, nakoniec ho ľstou opäť chytili a popravili sťatím hlavy.

Stalo sa tak 3. apríla 1601 v Prešporku.

Dobre mienená rada Žofie Liszthyovej teda nakoniec jej neteri Julianne Sunyghovej pomohla, i keď,  ktovie čo všetko si za ten čas vytrpela.

A my sme sa nebadane presunuli do 17. storočia v Prešporku.

Poviem vám, máme sa na čo tešiť. 17 storočie bolo fascinujúce. Turbulentné. Vášnivé. Dramatické. Kreatívne. Inšpirujúce.

Navyše, zo 17. storočia už máme oveľa bohatšie a presnejšie informácie o ľuďoch, ktorí žili v Prešporku.

Ach … už sa tak teším, ako vám o tom všetkom porozprávam na našich prehliadkach v roku 2021.

V písaní blogov pokračujem i naďalej.

Zatiaľ si teda pripomeňme, čo radil Thomas Tusser gazdinkám a čo do starého vinšu upravil môj bratranec Vladislav Kmec:

Kiež sú vaše Vianoce samy špás a hodokvas, 

bo Vianoce bývajú do roka len jeden raz.

PS:

Rosina Purkircherova sa medzičasom vydala. Dokonca trikrát. Jej posledným manželom bol Lukáš Ecker, kráľovský úradník s veľmi zaujímavou kariérou a dosť dramatickým osudom. Ale o tom až v roku 2021, ktorý bude zameraný na 17. storočie.  

ozaj, čítali ste?

Čítali ste aj ostatné príbehy zo 16. storočia v Prešporku?

DVOŘÁKOVÁ, Daniela (29. 12. 2019) rozhovor pre portál Ženy v meste: Daniela Dvořáková: Vianoce v stredoveku boli omnoho duchovnejšie. Ženy v meste. 29.12.2019. Dostupné na internete: https://www.zenyvmeste.sk/daniela-dvorakova-historicka-vianoce-stredovek-zvyky

LENGYELOVÁ, Tünde (2004). Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku. In T. LENGYELOVÁ, Žena a právo (s. 205-217). Bratislava: Academic Electronic Press, s.r.o.; Historický ústav SAV Bratislava. Dostupné na Internete: Žena a právo.

LENGYELOVÁ, Tünde (2005). Procesy s bosorkami v Nitrianskej a Bratislavskej stolici v 16. – 18. storočí. In V. NOVÁKOVÁ, ARCHIVUM SALA, Archívna ročenka II. (s. 16-28). Štátny archvív v Bratislave, pobočka Šaľa.

LENGYELOVÁ, Tünde. (2010). Šľachtické ženy ako pacientky a liečiteľky a ich medicínske znalosti. Bratislava: Forum Historiae.

MAKYNA, Pavol (30. 3. 2018) Michal Telekeši – terorista z Lednice. Puchovo dedičstvo. Dostupné na internete:  http://puchovodedicstvo.sk/historia/4023/michal-telekesi-terorista-z-lednice/

NEMCOVÁ , Z. (2014). Štatúty ako spôsob komunikácie mestskej správy s obyvateľmi. In S. Leon, Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (s. 188). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK. Dostupné na Internete: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kapvh/Docs/HISTORICA/Historica_XLVIII_TLAC.pdf

webový portál ARCANUM. HU/ Szunyogh család. (Jeszeniczei és budetini gróf és nemes) – https://www.arcanum.hu/hu/online-kiadvanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/tizedik-kotet-9475/szunyogh-csalad-jeszeniczei-es-budetini-grof-es-nemes-B229/

webový portál WIKIPEDIA/ Thomas Tusser –  https://en.wikipedia.org/wiki/Thomas_Tusser#cite_note-6