Do 16. storočia si ľudia v Prešporku priniesli problémy z uplynulých rokov.

Krátko predtým skončila veľká morová epidémia. Prišli však aj nové starosti, nové výdavky, nové privilégiá, ale nie pre Židov.

medzi dvomi mlynmi

Židia boli pod ochranou kráľov už od 11. storočia. Museli však žiť len na vyhradených miestach, nesmeli sa venovať poľnohospodárstvu, ale mali právo požičiavať peniaze, žiadať úroky a tak získavať nový majetok.

Ich povinnosťou pritom bolo platiť daň na sviatok sv. Michala.

V 16. storočí ju vyberal židovský richtár Jakub Mendel. Mal to ťažké. Rozumel situácii svojich ľudí, ale zároveň od nich musel každoročne vymáhať daň.

Veľmi sa mu to nedarilo. Nepomáhali ani nariadenia kráľa Vladislava II. Jágelovského.

Do nového storočia vstúpili židia s dlhom voči svojmu panovníkovi. Jeho pokladník Ján Bornemisza začiatkom apríla 1501 nariadil  prešporskému richtárovi Wolfgangovi Forsterovi, aby spolu s mešťanostom a radcom pomáhali Jakubovi Mendlovi vymáhať od židov daň.

A to všemožným spôsobom!

Niektorí zaplatili.

Ale potom prišlo ďalšie nariadenie – a týkalo sa aj kresťanov.

všetku soľ kráľovi

Kráľ Vladislav II. nariadil listom z 15. mája 1501 mestskej rade, aby umožnila Prešporskemu županovi prehľadať všetky domy v meste a v každom zhabať soľ pre kráľa.

Viete si to predstaviť?

Skoro ako v rozprávke Soľ nad zlato. Ktovie, ako dlho to trvalo a či sa soľ dostala ku kráľovi.

Začalo totiž dlhé obdobie dažďov. Celá úroda bola zničená. Voda v Dunaji stúpala…

Dunaj v domoch

V auguste 1501 už bolo v Dunaji sedemkrát viac vody. Vyliala sa zo všetkých ramien a v Prešporku zaplavila domy, dvory aj ulice až po hlavné trhovisko.

Škody na majetku museli byť nedozerné. Veď v domoch mali ľudia aj dielne, i celé hospodárstvo, všetok svoj majetok.

Ako si pomohli ľudia v Prešporku?

V meste a v predmestiach patriacich k mestu vtedy žilo približne štyritisíc kresťanov a okolo deväťsto židov.

Dorozumievali sa medzi sebou po nemecky. Úradné dokumenty vystavovali v latinčine. Rozumeli im však len niektorí. Zmluvy však medzi sebou zrejme spisovali v nemčine. A to aj dlžobné úpisy židom.

pomoc v núdzi

Židia mali svoje domy aj hospodárstvo v okolí Michalskej brány pri severných hradbách.

Záplavy im zrejme nespôsobili také škody, ako kresťanom, ktorí vlastnili domy aj dielne po celom meste.

Navyše, židov neživila ich práca v remeselnej dielni, pretože nesmeli predávať svoje výrobky na jarmokoch.

Žili z požičiavania peňazí a z úrokov, ktoré  kresťanom pápež zakázal vyžadovať. Aj výšku úrokov si určovali sami.

Azda najviac peňazí si mešťania, ktorými sa mohli stať iba kresťania, požičali od židov práve po záplavách.

Lenže, narobiť si dlhy je vždy ľahšie, ako ich splácať.

všetci pobúrení

Po roku, keď prišiel čas splatiť dlh, odmietli židia vrátiť mešťanom cennosti, ktoré od nich dostali do zálohy. Chceli, aby im najprv vrátili nielen požičanú sumu, ale aj úroky.

Pobúrení mešťania vtrhli do Židovských domov a násilím si pobrali všetko, čo len nedávno vďačne nechali židom ako záruku, že vrátia peniaze, ktoré im požičali.

Predstavte si tú zvadu…

Kričali po sebe, vadili sa, niektorí sa dokonca aj pobili.

Zúfalí židovskí obyvatelia Prešporku bežali za mestským kapitánom, nech im pomôže. Ten sa im však obrátil chrbtom. A mestská rada tiež. A aj nový richtár Mathias Paier.

Kým teda v to ráno boli pobúrení kresťania, večer sa tak cítili židia. Celí napajedení sa ešte toho večera stretli u svojho prefekta Jakuba Mendla a spísali list kráľovi Vladislavovi II., aby sa ich zastal a vymohol spravodlivosť.

O pár týždňov, 10. apríla 1502 poslal kráľ z Budína mestskej rade v Prešporku dôrazné upozornenie, nech sa správa podľa práva, lebo Židia sú pod jeho ochranou!

Tentokrát boli pobúrení radní páni.

Ani z ďaleka však zvady o peniaze neboli jediný problém obyvateľov mesta Prešporok.

remeselnícke sobáše

Najťažšie bolo žiť  bohabojne a počestne. To vyžadovalo, aby sa slobodní muži oženili. A aj vdovci. Inak sa vystavujú pokušeniu, teda pokušeniam. Nemravným!

Dbali o to aj štatúty, teda predpisy jednotlivých cechov. Vyžadovali, aby sa každý majster oženil.

Veľmi ich však nútiť nemuseli. Sami sa chceli ženiť.

Hlavne s dcérami ctihodných majstrov remeselníkov. S takými nevestami totiž získali ženísi zvyčajne aj “polovicu dielne” a hlavne rôzne úľavy od poplatkov aj od  povinnosti vyhotoviť tzv. majsterštuk. Navyše, ani hostinu nemuseli robiť. Stačilo všetkých pozvať na svadbu.

Rovnako tak výhodné bolo oženiť sa s vdovou po majstrovi.

Ak si ale napríklad cinári chceli priniesť “cudziu” nevestu, museli požiadať o súhlas so sobášom nielen jej otca, ale aj ostatných členov cechu. Tí najprv preverili, či je dostatočne počestná a až potom rozhodli či dajú súhlas.

Tak či onak, všetci sa sobášili jedna radosť.

Zväčša medzi sebou.

Skoro každý pritom aspoň raz v živote ovdovel, takže robili svadbu znova a znova, aj dva, aj trikrát. A to tak židia, ako aj kresťania a tiež ich kráľ Vladislav II. Jágelovský (1456 – 1516).

Ten sa z politických dôvodov oženil dvakrát. Akurát s tým rozdielom, že medzitým neovdovel, ani sa nerozviedol.

kráľov rozvod

Sporil sa kvôli platnosti takýchto sobášov niekoľko dlhých rokov s právnymi zástupcami oboch svojich manželiek. Žiadal pápeža, aby sobáš anuloval, vyhlásil neplatný, alebo, aby ich rozviedol. Čokoľvek. Nechcel ani jednu. Až 3. apríla 1500 konečne získal súhlas od pápeža k rozvodu.

S oboma ženami.

Tú prvú ani nikdy nevidel, ale pre nás je aj tak zaujímavá tá druhá. Bola ňou totiž vdova po Matejovi Korvínovi,  štedrá zakladateľka Prešporského hudobného a speváckeho zboru Beatrix Aragónska (1457 – 1508).

Prešporskí speváci s ňou súcitili, keď sa dopočuli o jej potupe.

Napriek tomu už o dva roky spievali na počesť rozvedeného kráľa prezývaného Dobrze, dobrze.

Dňa 13. apríla 1502 im totiž tento panovník poslal pozvánku na svoj sobáš s treťou manželkou.

A tak, keď si o pár týždňov, na sviatok sv. Juraja (24.4.), podľa starého zvyku volili richtára, vybrali si priebojného Wolfganga Forstera s nádejou, že u šťastného kráľa vybaví pomoc pre mešťanov, postihnutých povodňami a s nekresťanskými úrokmi.

Kráľovská svadba sa konala v Budíne 29. septembra 1502. Skutočnou a milovanou ženou kráľa Vladislava II., so všetkým čo k tomu patrí, sa stala až mladučká Francúzka Anna z Foix a Candale (1484 – 1506).

Bola to úspešná udalosť po každej stránke.

požehnaný rok

Už o pol roka, 6. mája 1503 vydal kráľ Vladislav II. nariadenie, v ktorom oslobodil všetkých ľudí v Prešporku od platenia poplatkov ostrihomskému arcibiskupovi na dobu troch rokov.

Prešporskej kapitule nariadil, aby predala neudržiavané domy ľuďom v Prešporku a kráľovským vyberačom poplatkov, aby nenútili ľudí splácať dlhy.

V Prešporku sa všetci radovali.

A ešte viac o dva mesiace, keď im kráľ zvestoval správu, že sa mu narodila dcéra. Všetci sa modlili za rodinu svojho dobrého kráľa.

Kresťania aj židia.

jedna synagóga, tri kostoly

V Prešporku mali k modleniu tri kostoly a jednu synagógu. Tá bola zrejme niekde tam, kde je dnes škola sv. Uršule.

Kresťania sa modlievali podľa svojho obvodu v jednom z troch kostolov:

Tam, v dnešnom Dóme sv. Martina sa konali slávnostné omše.

Napríklad ďakovná bohoslužba za narodenie princeznej Anny. Alebo zdravie vyprosujúca omša po tom, ako sa 1. júla 1506 predčasne narodil vytúžený následník trónu Ľudovít II.

S veľkým žiaľom sa už o mesiac slúžila zádušná bohoslužba za ich matku Annu, milovanú ženu kráľa Vladislava II., ktorá ako 22-ročná zomrela na komplikácie po pôrode.

Ale roky plynuli ďalej a život ľudí tiež.

Za richtára si na striedačku volili dvoch svetaznalých mešťanov. Raz Wolfganga Forstera, inokedy Johanna Lachenpergera. Tí sa zároveň striedali vo funkcii mešťanostu.

delegácia z Prešporku

Koncom mája v roku 1508 vycestovali ctihodní zástupcovia slobodného kráľovského mesta Prešporok na cestu do sídla uhorských kráľov, do mesta Budín na  pravom brehu Dunaja.

Boli pozvaní na korunováciu 2-ročného kráľa Ľudovíta II.

Notár Štefan Haymer pri tej príležitosti poznačil do Prešporskej právnej knihy, že vyslanci prinášali ako dar pre kráľa bohato zdobenú striebornú čašu.

Tiež zapísal, že 31. mája 1508 vyrazili, spolu s kráľovským otcom Vladislavom II. z Budína. Tiahli smerom na juh do korunovačného mesta Stoličný Belehrad.

Opäť využili príležitosť a posťažovali sa kráľovi na škody, ktoré v meste spôsobil tentokrát požiar.

Netušili pritom, že toto je na dlhé roky posledná korunovácia v tomto starobylom meste. Ani to, že o 18 rokov neskôr tento predčasne korunovaný kráľov syn zomrie.

A už vôbec nie, že ďalšie korunovácie sa celých 267 rokov budú konať práve v ich meste, v ich najväčšom kostole.

Uvedené tri kostoly patrili pod Prešporskú kapitulu. Jej najvyšším predstaviteľom bol prepošt.

prepošt – prvý v delegácii

Prepošt mal množstvo veľkých aj malých povinností súvisiacich s činnosťou kapituly. Tiež vykonával rôzne úlohy v rámci Ostrihomského arcibiskupstva. No predovšetkým to bol diplomat v službách kráľa.

Prepoštom sa teda mohol stať  len človek patrične vzdelaný, jazykovo zdatný, mimoriadne zbožný, schopný vyjednávať, človek plne oddaný cirkvi aj kráľovi a v neposlednom rade človek, ktorý mal príbuzných na správnych miestach.

V Prešporskej kapitule funkciu prepošta zastávali

• od roku 1486 do 1500 Anton zo Šankoviec
• od roku 1500 do 1514 Mikuláš Zele zo Šankoviec
• od roku 1515 do 1522 Hieronym Balbo.

Prví dvaja prepošti boli s najväčšou pravdepodobnosťou príbuzní. Obaja pochádzali zo Šankoviec. Je to mini obec na Gemeri medzi Rimavskou Sobotou a Rožňavou.

Tretí z nich bol Talian. Ako sa jemu podarilo dostať na post prepošta v Prešporku? Nuž, takto…

Hieronym Balbo

Tento rodák z Benátok mal za sebou búrlivú minulosť.  Už ako mladý rád provokoval autority.  Vyštudoval právo, ale,  na rozdiel od iných, sa veľmi dobre vyznal nielen v kanonickom, čiže v  cirkevnom, ale aj v svetskom práve.

Ovládal pritom niekoľko cudzích jazykov a v každom z nich bol dostatočne výrečný.

Po štúdiu u zakladateľa Rímskej akadémie sa stal  univerzitným profesorom. A to dosť konfliktným profesorom. Postupne preto vystriedal niekoľko prestížnych univerzít. Zo všetkých však odišiel. Náhle a zväčša na príkaz.

Nakoniec sa usadil v Uhorsku, v meste Pécs, ktoré leží na juhu Maďarska. Tam prešiel duchovnou premenou a vstúpil do rehole.  Tým zmenil kariérne smerovanie.

Jeho schopnosti pritom čoraz viac využíval kráľ Vladislav II.

Dokonca v roku 1512 z neho urobil učiteľa svojich detí, princeznej Anny a kráľa Ľudovíta II.

chlapci v škole

Medzitým sa prešporské deti drvili latinčinu v jednej jedinej škole, ktorá sa nachádzala vo vnútornom meste. V tom čase ňou bola Kapitulská škola pri Dóme sv. Martina.

Za hradbami bola

• farská škola pri Kostole sv. Michala, do ktorej to mali najbližšie cez Michalskú bránu.
• farská škola pri Kostole sv. Vavrinca, do ktorej sa dostali cez Laurinskú bránu.
• a možno aj iné, pri Kostole sv. Mikuláša a na Vydrici.

Dievčence sa zrejme učili doma, alebo u Klarisiek.

Ani život dospelých v meste Prešporok neustával.

po nevestinci kaplnka

Ľudia boli opäť, až do roku 1515 oslobodení od platenia kráľovských poplatkov. Toto nariadenie im vydal kráľ Vladislav II. po korunovácii jeho syna Ľudovíta II., keď sa sťažovali na škody, ktoré im v roku 1508 spôsobil požiar.

Z ušetrených peňazí mali opraviť domy.

Rozhodli sa preto, že urobia aj kompletnú opravu nevestinca. Veď to bola tiež mestská organizácia. To bolo v Uhorsku dosť ojedinelé, ale podľa najnovších poznatkov, nie výnimočné.

Dokončili ju v roku 1512 a pokračovali na stavbe kaplnky sv. Anny pri Dóme sv. Martina. Tú vysvätili v roku 1514, samozrejme slávnostne. Akým spôsobom “vysvätili” nevestinec, to nevedno.

richtárove starosti

Rok predtým sa konečne na funkciu richtára dostal niekto iný. Desať rokov si richtársku palicu predávali Wolfgang Forster a Johann Lachenperger a potom si ľudia zvolili nového richtára.

Stal sa ním Michael Maixner a odvtedy opakovane celé štyri roky.

Práce mal veľa. Ako najvyšší sudca v meste musel iste na každom pondelkovom zasadnutí riešiť množstvo sporov, pretože v tom čase mesto platilo až päť katov naraz.

Tak ako jeho predchodcovia, aj on musel neustále pomáhať židovskému richtárovi Jakubovi Medlovi pri vymáhaní kráľovských daní, ale aj pri ochrane židov a mešťanov.

Dňa 14. októbra 1514 mu kráľ Vladislav II. nariadil prijať nového prepošta a to kráľovského sekretára Františka.

Už o tri mesiace, 15. januára 1515 mu však písal Ostrihomský arcibiskup, že František sa odmieta presťahovať do Prešporku a žiada mesto Prešporok, aby vydalo súhlas k menovaniu za prepošta Hieronyma Balba. A tak sa stal horkokrvný Talian prepoštom Prešporskej kapituly.

Azda najťažšiu úlohu, akú vtedy richtár musel zvládnuť, bolo pohostenie a ubytovanie delegácie troch kráľov.

delegácia do prešporku

Dňa 31. januára 1515 mu kráľ Vladislav II. oznámil, že sa v Prešporku stretne s rímskymi a poľskými kniežatami. Nariadil mestu Prešporok, aby zabezpečilo pre všetkých ubytovanie.

O necelé dva mesiace, 10. marca 1515 obdŕžali ďalšie nariadenie. V ňom kráľ prikazoval, aby všestranne pomáhali jeho vyslancom, ktorými boli Ján Zech, Ladislav Pestény a Ján Zoltay. Spoločne nech pripravia všetko na príchod delegácie.

V Prešporku sa zišlo viac ľudí, ako tam žilo. Pomestiť sa doň muselo vyše päťtisíc členov delegácie kráľov, ktorými boli

• poľský kráľ Žigmund I. Starý,
• uhorský a český kráľ Vladislav II. Jágelovský,
• jeho deväťročný syn, uhorský kráľ Ľudovít II.
• a 12-ročná dcéra princezná Anna Jágelovská, ktorá bola podľa kronikára taká pôvabná, že sa to nedalo ani opísať. Mala dlhé zlaté vlasy splývajúce až po pás kde boli zvinuté do klbka a keď zavial jemný vánok, odhalili jej biele hrdlo.

späť ku sprievodu

Zaneprázneného rímsko-nemeckého cisára, 56-ročného Maximiliána I. Habsburského zastupovali

• pápežský legát gruský kardinál Matej Lang
• a cisársky diplomat Ján Kuspián.

Tí všetci sa spolu so stovkami služobníctva, dvoranov, učencov a zahraničných hostí zišli kvôli dohodnutiu podmienok sobášno-mierovej zmluvy.

všetci spokojnejší

Práve vtedy v Prešporku exceloval Hieronym Balbo ako diplomat pri uzatváraní historicky dôležitých sobášno-mierových zmlúv, ktoré sa týkali jeho kráľovských žiakov.

Takticky a úspešne dopomohol ku vzájomnej dohode všetkých strán. Jednu už síce uzavreli v roku 1491, ale tá uhorská s ňou bola dooosť nespokojná a vyhlásila, že je to hanebná zmluva.

Tentokrát už boli všetci spokojnejší a tak po dlhých rokovaniach oficiálne spečatili mier medzi Habsburgovcami a Jágelovcami, ktorý následne podpísali vo Viedni.

bujarý program

Počas niekoľkotýždňových rokovaní sa každý deň konali ranné bohoslužby,  obedné hostiny, divadelné predstavenia, konské zápasy, rytierske turnaje a samozrejme večerné stolovania, ktoré končili hlasnou hudbou, veselým spevom a obľúbeným tancom.

Koľko len sudov prešporského vína sa vtedy popilo…

Ku koncu veľkolepých osláv nečakane vypukol požiar.

ničivé plamene

Strážnik ani nestihol vyliezť na vežu mestskej radnice, aby ohlásil požiar a oheň sa už  rýchlo tiahol od františkánskeho kostola po Michalskej ulici cez Kaplnku sv. Kataríny, ku Kráľovskej kúrii, popri kostole sestier Klarisiek až po palác prepošta pri Dóme sv. Martina.

V plameňoch sa strácalo viac ako sedemdesiat domov.

Kráľ Vladislav II. sa s celou delegáciou ukryli na hrade.

Mešťania však opäť prišli o svoje domy, dielne aj o majetok.

Po uhasení požiaru kráľ 29. júna 1515 oslobodil mešťanov od platenia daní na celých dvanásť rokov.

Ako sa žilo ľuďom v Prešporku po veľkom požiari? Ako využili úľavu od platenia kráľovských poplatkov? Ktoré osobnosti sa zapísali v nasledujúcich rokoch do dejín mesta?

Aké boli ďalšie neskutočné príbehy?

To sa dozviete v ďalšom blogu Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby.

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

HOLČÍK, š. P. (1986). Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Tatran.

KAMENICKÝ, M. (2 2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. Dostupné na Internete: VERBUM HISTORIAE 2/ 2018: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KVETAN, J. História povodní na Dunaji v Bratislavej. Bratislavské vodárenské múzeum.  Dostupné na internete: http://www.vodarenskemuzeum.sk/files/dokumenty/na-stiahnutie/historia-povodni-dunaji-bratislave.pdf

Magistrát mesta Bratislavy. Zbierka listín a listov Dostupné na internete: https://www.monasterium.net/mom/SK-AMB/362/fond?block=141

LENGYELOVÁ, T. (2014, 2017). Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ.

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s.

STEINOVÁ, E. (1. 1 2017). Bratislavské stopy Mateja Korvína. Dostupné na Internete: HistoryWeb Denník IN: https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/bratislavske-stopy-mateja-korvina

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.