Kristína Royová (1860 – 1936)

Idylické detstvo a mladosť, až do 24-rokov, prežila v rozvetvenej, chudobnej avšak milujúcej, národne uvedomelej rodine evanjelického farára Augusta Roya v Starej Turej.

Po jeho predčasnej smrti sa, zhodou zaujímavých okolností, dostala do Čiech, kde v meste Písek a následne v Prahe spoločne so sestrou zažila tzv. “ahá-moment”, v ktorom obe pochopili svoje životné poslanie – slúžiť Ježišovi.

Rozhodli sa pomáhať opusteným deťom, sirotám a chorým, v neskoršom veku tiež starým ľuďom.

Pomedzi to, už od čias štúdií v Prešporku spisovala Kristína Royová príbehy s náboženskou tematikou. Nebála sa v nich poukazovať na nemravnosť, dokonca aj u cirkevných predstaviteľov, ktorým vyčítala formálnosť ich viery.

Pochopiteľne, stretávala sa s kritikou a výsmechom. Napriek tomu boli, a stále sú jej diela prekladané do všetkých svetových jazykov, vrátane čínštiny, čo Kristínu Royovú zaraďuje na vrchol zoznamu najviac prekladaných spisovateliek.

Za dôkaz jej neoblomenej viery v zázraky však možno považovať schopnosť vybudovať neziskové sociálne inštitúcie v čase veľkých štátnych prevratov.

Kristína Royová ovplyvnila nespočetné množstvo ľudí svojou angažovanosťou, spisovateľskou tvorbou a neochvejnou vierou v Božiu pomoc.

Pritom, po celý život bola chudobná, nemala nikoho, kto by sa o ňu staral a zodpovedala za mnoho detí, chorých a starých ľudí, i za inštitúcie, ktoré zriadila.

Ako to dokázala?

Nuž na to treba trochu lepšie spoznať aká vlastne bola táto naša inšpiratívna osobnosť.

Domov bielych hláv

V pondelok, 1. mája 1933 sa pred novou budovou v Starej Turej zišlo takmer dvetisíc ľudí z celého Československa.

Všetci sa chceli na vlastné oči presvedčiť, že zázraky sa dejú.

V čase svetovej hospodárskej krízy dokázala totiž chudobná, 72-ročná žena, Kristína Royová vyzbierať 60-tisíc korún a zburcovať mnohých, aby spoločnými silami postavili Domov bielych hláv. Bola to nevídaná udalosť!

Kristína Royová stála uprostred jedálne, odetá v čiernom habite a vítala všetkých s veľkou pokorou a vďačnosťou.

Pýtali sa jej, prečo sa táto budova nevolá chudobinec, alebo starobinec. “Prečo ste tomu dali názov Domov bielych hláv?” vyzvedali a útla diakonka im odpovedala:

To veľmi pripomína chorobinec.

A ja nemyslím,

že by sa v tom dome

len na to zišli ľudia,

aby mali kde stonať.

Prítomní počúvali so zatajeným dychom:

Veď nie len východ slnka

je pekný,

krásny býva i západ.

Nie je milé len ráno,

veľmi útulný býva i podvečer.

Svojimi myšlienkami zasahovala duše hostí.

Keby ten náš domov

mal byť domovom

len biedy a hynutia,

to by som vás nevyzývala,

aby sme ho stavali.

Takto vysvetlila táto inšpiratívna osobnosť, Kristína Royová nielen názov poslednej organizácie, ktorú zriadila, ale aj svoj životný postoj – žiť zmysluplne až do konca života.

z rodu národovcov

Otec a matka Kristíny Royovej, vzdelaní evanjelici, pochádzali z národne uvedomelých rodín.

V ich dome, teda na fare, sa stretávali študenti, pocestní aj domáci obyvatelia. Chodili za jej otcom, farárom Augustom Royom po radu, vypočuť si jeho názor, alebo iba tak, porozprávať sa.

Častou a snáď i hlavnou témou mnohých rozhovorov pritom bola neľahká politicko-spoločenská situácia pre Slovákov žijúcich v Rakúsko-Uhorsku.

Národovcami boli aj ich priatelia, i vzdialenejší príbuzní. A tiež tí, ktorí sa stali členmi jej rodiny po sobáši. A aj ich ďalší potomkovia.

Takmer každý z nich sa niečím zapísal do dejín, ale my sa teraz sústreďme iba na Kristínu Royovú a jej najstaršiu sestru Máriu. Ony dve prežili spolu takmer celý život.

odvážna žiačka v Prešporku

Kristína a jej staršia sestra Mária sa naučili čítať a písať doma, od kaplánov, ktorí pomáhali ich otcovi na fare.

Mária sa učila ľahko a rada, bola vážna a pokojná.

Kristína bola jej opakom. Roztopašná, veselá, odvážna. K učeniu potrebovala trpezlivejší prístup učiteľov.

Obe sestry istý čas študovali v Prešporku na nemeckej meštianskej škole učiteľa Korčeka. Škola sa nachádzala na Vysokej ulici, medzi Grassalkovichovým, teda dnešným Prezidentským palácom a Obchodnou ulicou. Kde presne, to už zrejme nezistíme.

U pána Korčeka sa učila najprv jeden rok Mária, potom jeden rok 13-ročná Kristína. Viac si rodičia dovoliť nemohli.

Kristína i na tejto škole preukázala svoju odvahu.

V tom čase totiž bola na školách povinná maďarčina. Hneď v prvých mesiacoch preto dostali deti za úlohu preložiť akýsi text z nemčiny do maďarčiny.

Kristína, dievča z malého slovenského mestečka, sa odvážne prihlásila a prosila učiteľa, aby od nej nežiadal splnenie takejto úlohy, lebo vraj ešte ani po nemecky dobre nerozumie a nemôže sa učiť dva jazyky naraz.

Učiteľ bol však neoblomný. Úlohu splniť musí.

Hrdá Slovenka Kristína sa však po maďarsky učiť nechcela a tak si poradila inak.

Úlohu dala vypracovať synovi svojej domácej panej. Na druhý deň ju učiteľovi ukázala. Uznal, že je vypracovaná správne, ale neveril jej. Bez otáľania sa priznala. Učiteľ nechal Kristínu za trest dve hodiny po škole. Stálo to však za to. Viac ju do učenia maďarčiny nenútil. O to radšej sa učila po nemecky.

zrodila sa pisateľka

Cez školský rok bývala Kristína neďaleko školy u dvoch starých slečien, ktoré si ju zobrali do výchovy. Viedli súkromnú školu ručných prác, šitia a ozdobného vyšívania.

Každý večer k nim prichádzala ich ovdovelá sestra so svojim 14-ročným synom a 17-ročnou dcérou. Všetkým predčítavala príbehy, novely a poviedky z časopisu Gartenlaube. Netušili, že Kristína ich počúva a rozumie týmto nemeckým textom, ktoré podnecovali jej fantáziu.

Tento pobyt v Prešporku opísala Kristína Royová ako nový úsek svojho života. Práve tam, v malej izbe starého priechodného domu vo Vysokej ulici ju – podľa jej vlastných slov – začal Boh vyučovať za pisateľku kníh, ktoré hodlal darovať jej národu. 

prelom po návrate domov

Keď sa po roku vrátila, pokračovala v učení doma.

V tom čase u nich býval kaplán Michal Roháček. Ako študent teológie vyučoval Máriu a Kristínu počty, teda matematiku.

Predovšetkým však vypomáhal jej chorľavejúcemu otcovi. Často ho zastupoval pri návštevách ľudí z okolitých dedín. Tak sa aj stalo, že sa tam kdesi nakazil suchotami.

Choroba mala u neho rýchly priebeh a 30-ročný kaplán jej podľahol v čase, keď kvitli ružové hyacinty.

Vtedy Kristína po prvýkrát pocítila čosi zvláštne.

Opísala to ako hlboký vnútorný pokoj, ako uvedomenie, že tento jej brat odišiel domov, tam, kde neexistoval čas, kde kvety nikdy nezvädli.

po otcovej smrti

Otec Kristíny, evanjelický farár August Roy bol dušou nielen rodiny, ale aj celého mestečka a širokého okolia.

Mnohým pomáhal tak finančne ako aj materiálne.

Prichýlil pocestných. Aj tých, ktorí boli vyhnaní pre svoje národné presvedčenie. Za ich stolom sedávala rodina, priatelia i cudzí. Všetci boli vítaní. Každý dostal najesť.

Rozdelili sa i s tým málom, čo mali. S láskou a bez váhania.

August Roy pritom dlhé roky trpel na záduch, chorobu, ktorá sa prejavuje náhlymi záchvatmi dýchavičnosti, podobne ako pri astme. K tomu sa pridružila bolesť srdca a krátko na to, vo veku 63-rokov skonal.

Zostala po ňom manželka, jej matka a nevydaté dcéry Mária a 24-ročná Kristína. Mladší syn Jaroslav bol v tom čase pri vojsku, ďalšia dcéra Ľudmila sa vydala za otcovho nástupcu Čulíka a najmladšia dcéra Boženka vyrástala u krstného otca.

Presťahovali sa do prenajatého bytu, v ktorom sa celá rodina schádzala len na prázdiny.

Čosi sa však zmenilo.

Už neprichádzali pocestní, ani študenti či farníci po radu či s prosbou o pomoc. V istom zmysle sa im uľavilo. Bez príjmu bolo náročné živiť aj vlastnú rodinu.

Lenže, prezieravý August Roy sa o ne postaral aj po smrti. Celý život sporil a keď zomrel, peniaze, hoc neveľká suma, zostali pre jeho rodinu.

Niekedy  v tom období si Kristína Royová, a aj jej sestra Mária, začínali uvedomovať svoju potrebu nájsť zmysel života.

Zrejme dozrel čas a boli pripravené na to, čo nasledovalo.

Na veľkú zmenu, ktorú vykonajú.

osudový časopis

Raz v zime roku 1876 navštívili sestry Mária a Kristína svojho strýka Petra Pavla Roya v obci Adamovské Kochanovce. Práve on im dal prečítať akýsi časopis, ktorý si Kristína zapamätala ako časopis Betánie. Ten však začal vychádzať až v roku 1883. Tak či onak, toto čítanie ich veľmi zasiahlo a časopis si neskôr predplatili.

Kristína vo svojich spomienkách opísala, že práve príbehy v časopise Betánie ich prebudili a podnietili k väčším aktivitám. Začali organizovať tzv. stromček chudobným deťom. Bola to slávnosť pri vianočnom stromčeku.

Mária si postupne  začala dopisovať s vydavateľom časopisu Betánie, Josefom Kostomlatským z Písku. A neskôr aj s jeho snúbenicou. Na ich podnet a s ich pomocou zaviedli v Starej Turej malú knižnicu, v ktorej si ľudia mohli požičiavať knihy. Popritom pomáhali chorým ľuďom.

A potom dostali pozvanie, navštíviť mladých manželov Kostomlatských v Písku.  

zahynieme ak ta nepôjdeme

Kristína zúfalo cítila, že tam musia vycestovať, stoj čo stoj.

Lenže, ani matka, ani babička, dokonca ani nikto z rodiny ich v tom nepodporil, ba priam ich vystríhali, aby tam necestovali.

A čo bolo horšie, nikto im nechcel dať a ani požičať peniaze na cestu. Kristína a Mária boli bezradné.

Modlili sa a verili, že im pán Boh nejako pomôže.

V tom si Kristína spomenula, že po otcovi zdedila jednu akciu Tatra banky. Nádej, že by si akciu niekto kúpil bola malá. Napriek tomu ju poslali do Martina pánovi Matúšovi Dulovi s prosbou, aby ju predal za 45 zlatých, nech majú aspoň na cestu. Boh vyslyšal ich prosby. Akciu si kúpil samotný Matúš Dula a poslal sestrám Royovým peniaze.

Ich viera bola ešte viac posilnená a tak v septembri 1888 vyrazili na cestu, ktorá zmenila ich život.

zvláštne stretnutie

Pobyt v rodine Kostlomlantských v Písku bol pre Máriu a Kristínu Royové očarujúci. Navštívili ľudí, ktorí žili pravú vieru. Spoznali rôzne príkoria i posmešky, ktoré prekonali a značne ich ovplyvnil aj osud dvoch dievčat, ktoré tam videli.

Boli chudobné, žili v jednej izbičke v schátranom dome pod hradbami, ale ich zbožnosť bola bezhraničná.

Kristínu najviac zasiahlo, že obom chýbalo zdravie. Jedna, hoc pekná, bola hrbatá, druhá krátkozraká, takmer slepá. Vyžaroval z nich však pokoj, ušľachtilosť a radosť, že môžu slúžiť iným. Živili sa šitím šiat pre deti a pletením pančúch.

Kristínu ich chudoba i bohatstvo ducha nesmierne zaujalo a keď sa večer o tom rozprávala so svojou sestrou Máriou, obe si uvedomili, aké boli zbytočne pyšné na svoju znalosť Biblie. Modlili sa za odpustenie svojich hriechov a cítili, že odteraz chcú a budú svoju vieru skutočne žiť.

Blížil sa deň odchodu domov.

V posledný deň ráno prišiel ich hostiteľovi Kostomlatskému list z Prahy, v ktorom dostali ony dve, sestry Royové, pozvanie na stretnutie s uznávaným anglickým evanjelizátorom  Dr. Friedrichom Wilhelmom Baedekerom.

Sestry váhali, ale keď im Josef Kostomlatský finančne vypomohol, vďačne súhlasili a vydali sa na cestu do Prahy. 

praha rozhodla

Celú návštevu Prahy, aj stretnutie s Dr. Baedekerom opísala Kristína Royová vo veľmi nábožne znejúcich slovách. Bola očarená, cítila sa požehnaná, historickou Prahou okúzlená, jednoducho na celý život povzbudená vo viere v Boha.

Kristína, verná svojej nebojácnosti, po veľkom zhromaždení predstúpila pred doktora Baederera a poďakovala mu. Tak sa on dozvedel o nej a jej sestre Márii, ktoré pricestovali zo Slovenska. Zapísal si ich adresu a sprostredkoval im kontakt s pani Robertsonovou v Londýne, ktorá im potom celé roky písala povzbudivé listy. A on tiež.

Na druhý deň vyzval prítomných, aby sa pomodlili za sestry Royové a spoločne ich odprevadili na vlakovú stanicu. Mária a Kristína Royové odchádzali domov zaplavené požehnaním, z ktorého čerpali po celý život.

A tak začala ich veľká misia na tomto svete.

piesňou do duše

Kristína Royová, ako 66-ročná detailne opísala svoj život v literárnych dielach nazvaných So svetlom a Za svetlom. Uverejnené sú na stránkach Zlatý fond denníka SME a na konci blogu nájdete na ne link.

Jej život bol jeden nádherný príbeh, plný zvratov, šťastných náhod a postupného plnenia snov. Všetko, každú jednu udalosť, ktorá sa jej stala, všetko, čo urobila, čo sa jej prihodilo, dobré i zlé, pomoc i smrť, všetko pripisovala Kristína Royová len a len Božej vôli. I svoju literárnu tvorbu považovala za Božie dielo a seba len za sprostredkovateľku.

Zdá sa, akoby jej život začal až po návrate z Čiech.

Nechcem prepisovať to, čo ona sama napísala. Pokúsim sa preto zosumarizovať to, na základe čoho sa stala mojou inšpiratívnou osobnosťou.

1.  verila v božiu pomoc

Kristína Royová bola evanjelička, diakonka – to je žena, ktorá zasvätila svoj život starostlivosti o chorých a chudobných.

Evanjelici sú špecifickí aj tým, že neuznávajú svätých tak, ako katolíci. O pomoc a radu sa preto Kristína obracala iba k Bohu a jeho synovi Ježišovi. Lenže, ono je to v istom zmysle jedno ako voláme toho, koho prosíme o pomoc. Dôležitá je tá absolútna, bezhraničná viera – a tú Kristína mala silnú.

Keď sa vrátili z Čiech, začali svoje evanjelium šíriť medzi deťmi, spevom a piesňami v nedeľnej škole. Rýchlo sa ich stretnutia stali obľúbenými aj medzi mládežou.

To zákonite viedlo k nevôli ostatných obyvateľov, katolíkov, medzi ktorými bolo veľa takých, ktorý svoju vieru žili len počas nedeľnej bohoslužby.

Práve tí začali sestry Royové ohovárať, deti odhovárať, posmievať sa im a aj každému, kto sa s nimi stretával, dokonca aj ich psovi.

Keď zomrel Kristínin otec, museli sa presťahovať do prenajatého bytu. Lenže, po čase ten byt majitelia potrebovali a ony, štyri ženy, sa z neho museli vysťahovať. Nikto im však nechcel prenajať svoj dom a tak hrozilo, že ostanú na ulici.

Jediné, čo im ostalo, bola viera v Božiu pomoc. Modlili sa, aby našli samostatný domček, s troma izbami – tú tretiu, aby mali na zhromaždenia.

Dlho neprichádzala odpoveď. Až raz, osem dní pred vypovedaním nájmu, prišla k nim akási žena so správou, že jedna hauzírerka, teda podomová obchodníčka kúpila dom v strede mesta, ale vraj sa doňho ešte neplánuje sťahovať.

Rýchlo jej napísali prosbu a starý, schátraný dom s troma izbami, kuchyňou, komorou a drevárňou dostali do prenájmu.

Ich viera bola posilnená.

Takéto udalosti sa Kristíne Royovej stávali po celý život. Jednoducho vyslala do neba, k Bohu, prosbu s modlitbou a s neochvejnou dôverou. A Boh ju vyslyšal.

Toto sa už aj mne párkrát v živote stalo. Náročnejšie to u mňa je v druhom bode, ktorým je pre mňa Kristína Royová inšpiratívnou osobnosťou – a to je schopnosť odpúšťať.

2.  odpúšťala svojím vinníkom

Tak k tomu treba skutočne silnú vieru. Vieru, že aj tí, ktorí jej ubližovali, robili tak z Božej vôle, aby ju niečomu naučili, k niečomu priviedli, alebo dokonca pred niečím ochránili.

Po uplynutí niekoľkých rokov sa zo starého domčeka, ktorý zveľadili, a s ním aj záhradu, museli opäť vysťahovať. Navyše, tentokrát už potrebovali väčší dom, pretože sa u nich schádzalo čoraz viac ľudí, hoci s útokmi a posmechmi sa stretávali ešte častejšie.

Znova im neostávalo nič iné, len viera v Božiu pomoc. A tá prišla, paradoxne od toho, kto im odmietol pomôcť.

Istý muž, u ktorého si žiadali o prenájom bytu im oznámil, že sa do toho bytu bude sťahovať nový lekár.

Bolo to nezvyčajné, lebo obecní lekári vždy bývali v tom istom dome a ten posledný dal pred smrťou dom kompletne zrenovovať. Lenže, nový lekár sa pre čosi nepohodol s majiteľom domu a preto sa doň nenasťahoval. Dom bol voľný a Royové ženy sa tam mohli presťahovať.

Aj týmto udalostiam pripísala Kristína Royová zásluhu Bohu.

Dom však bol bez záhrady, mal ale veľkú dreváreň. Stála hneď pri plote so susedným domom, ktorého majiteľ sa k nim správal od začiatku nepriateľsky.

Krátko po presťahovaní, v deň, keď im prišli z Ministerstva schválené stanovy Spolku Modrý kríž ich čakalo nemilé prekvapenie.

Bolo 24. marca 1898 večer, keď sestry Royové začuli ohromný rachot. Hneď zistili, že im niekto podpálil dom.

S podobnými útokmi sa sestry Royové stretávali často, ale toto ešte nezažili.

V tom okamihu však začalo pršať a tak zhorela iba dreváreň i to akurát toľko, čo bolo potrebné, aby postavili novú, pevnejšiu miestnosť, kde sa mohli stretávať.

Kristína odpúšťala tým, ktorí jej ubližovali, lebo jej viera ju držala v presvedčení, že každý sa správa tak, ako bol naučený.

Nikomu nič nezazlievala, iba sa modlila za spásu duše ľudí, ktorí sa jej posmievali, kládli jej polená pod nohy a vykrikovali po nej na ulici tie najoplzlejšie nadávky.

3.  poslúchala vnútorný hlas

Raz sa jej stala zvláštna udalosť. Na jedno nedeľné zhromaždenie prišli aj tí, ktorí sa sestrám Royovým najviac vysmievali.

Podgurážení alkoholom z krčmy chceli spôsobiť rebéliu, ktorú by museli vyšetrovať žandári. Týmto spôsobom plánovali sestry Royové priviesť do nepríjemností a dosiahnuť zákaz ich činností.

Kristína Royová mala pripravenú reč, akúsi kázeň. Ale čosi jej vravelo, aby rozprávala o niečom inom.

Dôverovala tomuto Božiemu hlasu a zmenila tému.

Tak sa teda stalo, že výtržníci spôsobili zmätok práve vo chvíli, keď mala pôvodne rozprávať o niečom, čo, kebyže hovorí, spôsobí na zhromaždení veľké nedorozumenie.

Avšak, vďaka tomu, že Kristína poslúchla svoju intuíciu, zachránila nielen dobré meno ich spolku, ale zabránila aj nepríjemnému vypočúvaniu a hroziacemu zákazu činnosti.

Nuž, takú vieru vo vlastnú intuíciu by som veru chcela mať.

odhodlaná konala

Takto, opisom drobných, ale kľúčových udalostí by sa dalo pokračovať do nekonečna.

Navyše, i celá doba, v ktorej Kristína Royová žila bola zaujímavá a pre jej činnosť rozhodujúca.

Sami však vidíte, že blog je už teraz siahodlhý a žasnem, že ste sa dočítali až tu.

Tak rada by som pokračovala, ale verím, že i to, čo som vybrala z jej plodného života nám postačí k tomu, aby sme spoznali, aká úžasne inšpiratívna osobnosť Kristína Royová skutočne bola.

V každom prípade, pre poriadok vecí, uvázdam zoznam organizácii, ktoré založila, niektoré ešte spoločne so sestrou Máriou, ktorá však v roku 1924 zomrela.

Otázku finančnej pomoci mi ozrejmil pán Pavol Trúsik:

“… zvykne sa rozprávať priamo o T. G. Masarykovi, ktorý navštívil Starú Turú a chcel finančne podporiť tunajšiu sociálnu prácu. Kristína Royová nezvykla dostávať veľké dary, ani mať peniaze nazvyš. Odvetila, že doteraz sa vždy vo viere spoliehala na Pána Boha a On ju nikdy nesklamal, a tak že sa bude aj naďalej. Masaryk jej povedal, že sa teda múdro rozhodla, keď odmietla jeho pomoc”.

Na moju otázku: “Čo konkrétne robili deti v sirotinci Chalúpka?” mi odpovedal p. Trúsik:

Napríklad pomáhali v kuchyni, a tak sa prakticky učili do života. Mali tam aj malú záhradku. Jeden pán mi vravel, ako si tam zasadil cukrík, pravdaže nevyrástol, no na toto poučenie nikdy nezabudol. 

V Chalúpke tiež boli deti partizánov a židovské deti. Aby sa tam medzi sirotami stratili, chodili sa tam hrávať deti z celého mesta.

V tejto súvislosti ešte p. Trúsik dodal:

Alica Masaryková (zakladateľka Červeného kríža v Československej republike) z Topoľčianok posielala hrozno pre deti z Chalúpky. Zo Starej Turej zas posielali Masarykovcom orechy.

písaním otvárala oči

Okrem problémov, ktoré si Kristína Royová privodila svojou charitatívnou činnosťou jej veľa nepríjemnosti spôsobovala aj jej literárna tvorba.

Kristína Royová začala písať svoje prvé príbehy už po návrate zo štúdii v Prešporku. Spočiatku ich dávala čítať len svojej sestre Márii, neskôr deťom v nedeľnej škole a postupne sa odvážila poslať svoje príbehy do časopisov na uverejnenie.

Kristína Royová svoju prvú knihu Bez Boha na svete napísala za jednu noc, na povale, pri sviečke, na kolenách. Urobila tak na základe vnuknutia, ktoré k nej prišlo spontánne, po vrúcnej modlitbe k Bohu s prosbou o pomoc pri napísaní príbehu o Bohu pre deti.

Všetky príbehy, ktoré napísala Kristína Royová zanechávajú v duši čitateľov nádhernú, neopísateľnú emóciu. A uvedomenie.

↓ na konci blogu je link na jej príbehy ↓  

Kristína Royová mala zvláštny dar vystihnúť podstatu ľudskej povahy, vygradovať dej bez blábolov a hoci jej diela sú písané v náboženskom duchu, potešia dušu každého. Ja osobne pri každom príbehu bulím slzy ako hrachy.

Jej práce boli vydávané v nemčine, neskôr v ďalšich a ďalších cudzích jazykoch a šírené po celej Európe, dokonca aj do Afriky, Azie i do Ameriky.

Takýto literárny úspech, žiaľ, prirodzene prináša aj závisť.

Útoky zo všetkých strán

Kristína Royová vo svojich dielach poukazovala na ľudské slabosti, na nerovnosť v spoločnosti a neváhala kritizovať vrchnosť, dokonca aj cirkevných predstaviteľov.

Ostro poukazovala na alkoholizmus a jeho dôsledky v rodinách, u jednotlivcov i v celej spoločnosti. Vyčítala ľuďom, že každá ich slávnosť, svetská i cirkevná, končí pijatikou. Toto sa pochopiteľne nemohlo stretnúť s pochopením.

Ja nie som literárny kritik, aby som to vedela odborne posúdiť, ale z tých poviedok, ktoré som prečítala usudzujem, že písala otvorene, priamo a pravdivo.

To je dosť nebezpečná kombinácia pre chudobnú diakonku na prelome 19. a 20. storočia. Ako sme však už niekoľkokrát čítali, Kristíne Royovej nechýbala odvaha.

V tejto súvislosti odcitujem to, čo píše na stránkach zlatyfond.sk Pavol Trúsik, kurátor Múzea sestier Royových:

Už samotné sestry Royové boli častými terčmi výsmechu, hrubých verbálnych i fyzických útokov. 

Ich neprajníci pritom nepochádzali len z jednoduchého ľudu, ale i z radov vzdelancov, príslušníkov štátnych zriadení i predstaviteľov cirkvi.

Mimo domova ju však celý svet uznával.

diela v číslach

Na webovej stránke obce Stará Turá je zoznam publikačnej činnosti Kristíny Royovej, ktorú tvorí:

V súvislosti s literárnou tvorbou ma zaujímalo, či sa Kristína Royová poznala so svojími súčasníčkami spisovateľkami.

Overovala som si to u p. Trúsika:

“S Ľudmilou Podjavorinskou sa určite poznala, lebo nebývali ďaleko od seba, dokonca, ich slávni strýkovia bývali v Zemianskom Podhradí oproti sebe. 

Tiež sa veľmi dobre poznali s Teréziou Vansovou, ktorú aj istý čas opatrovala diakonka zo Starej Turej.”

posledné dni

Kristína Royová bola po celý život prakticky veriaca. Čokoľvek v živote robila, robila to v mene Božom, s absolútnou vierou a neotrasiteľnou dôverou v Boha.

Takou, ktorá neraz hraničila až s bláznovstvom.

Veď si len pripomeňme, ako sa tejto 72-ročnej evanjelickej diakonke podarilo postaviť nový – dnešnou rečou povedané – domov dôchodcov.

Kristína Royová jednoducho verila v zázraky a na sklonku života mala jeden posledný veľký sen.

Túžila zriadiť pre ľudí ako ona, nemajetných a starých, také isté útulné miesto, aké sa jej pred rokmi podarilo vybudovať pre „kudrnaté hlávky sirôtok“.

A my už vieme, že sa jej toto želanie priam zázrakom splnilo.

Domov bielých hláv

Kristína Royová prežila v Domove bielych hláv v Starej Turej posledné tri roky svojho života.

Život, aký viedla bol fyzicky veľmi náročný, odriekavý svetských pôžitkov a plne zameraný na pomoc núdznym.

Tak, ako jej otec, ani Kristína Royová sa nikdy nesťažovala na vlastné choroby a bolesti. Snažila sa však poslúchnuť radu, ktorú raz dostala od svojho hosťa, anglického výskumníka a učenca Kilburna, ktorý pôsobil ako pastor v Petrohrade:

„Keď cítite, že vám ubúda síl, tak si odpočiňte. Pán s tým nesúhlasí, aby sme pracovali nad sily.“

Nečudovala by som sa, keby Kristína Royová umrela z vyčerpanosti, alebo na nejakú chorobu. Na tieto moje úvahy však Pavol Trúsik reagoval slovami:

“Neviem presne diagnózu. No bol to naozaj prirodzený a posledné týždne i očakávaný koniec pozemského života.” 

Kristína Royová zomrela vo veku 76 rokov, po Vianociach, v nedeľu, 27. decembra 1936 v rodnej Starej Turej.

Budova Domova bielych hláv zostala zachovaná dodnes ako jediná stavba postavená z jej iniciatívy.

Pamiatku a posolstvo Kristíny Royovej si však s úctou pripomínajú ľudia v Starej Turej aj v súčasnosti. A to predovšetkým vďaka občianskemu združeniu SLUHA, ktorého predsedom je Pavol Trúsik, učiteľ zo Starej Turej.

Kristína Royová by na nich určite bola hrdá a vďačná.

inšpiratívna osobnosť

Ja som vďačná, že táto inšpiratívna osobnosť mi cez svoju silnú vieru pripomenula, že ak človek bez pochybností verí, tak sa dejú aj zázraky.