Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

od | nov 18, 2021 | Osobnosti | 0 komentárov

Počas „dušičkového obdobia“ si mnohí opäť uvedomíme, že bez rodičov sme siroty, bez manžela vdovy, bez manželky vdovci. Takýmto ľuďom je patrónkou svätá ALŽBETA DURÍNSKA (1207 – 1231). Aj ona bola sirotou i vdovou. Jej príbeh začal na Bratislavskom hrade. A hoci žila krátko a intenzívne, inšpiráciou by mohla byť pre každého z nás aj dnes.

Jedna z najznámejších svätíc katolíckej cirkvi Alžbeta Durínska vyrastala na Bratislavskom hrade. Ten bol v 13. storočí jedným z najbezpečnejších miest v Uhorsku a jedným zo sídiel jej otca, uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Do histórie sa zapísal vydaním Zlatej buly, listiny, vďaka ktorej získali uhorskí šľachtici privilégiá na ďalších šesťsto rokov. Bol pod vplyvom svojej pôvabnej a mocibažnej manželky Gertrúdy z bavorského rodu Andechs-Merano. Pre Alžbetu, už od malička veľmi pobožnú, zrejme rodičia neboli vzorom.

Alžbeta prežila detstvo so svojim snúbencom

Keď mala Alžbeta štyri roky, otec ju zasnúbil so synom krajinského grófa Hermana z Durínska, ktoré je známe ako Zelené srdce Nemecka. V 13. storočí bolo zvykom nechať kráľovské dieťa na dvore budúceho partnera. Z rodného Uhorska teda Alžbeta odišla a desať nasledu­júcich rokov prežila po boku svojho budúceho manžela Ľudovíta Durínskeho. Rozumeli si vraj od začiatku. On jediný ju chápal a podporoval v praktizovaní viery. Tá sa prejavovala nasledovaním učenia svätého Františka. Teda odmietaním všetkého prepychu v podobe jedla, ošatenia, pohodlia i zábavy. Nábožensky orientovaní autori vyzdvihujú pokoru, obetavosť v prospech iných, a, najmä, údajné zázraky Alžbety Durínskej.

Zázrak v Alžbetinom košiku

Najznámejší z nich je ten, pri ktorom v košíku vynášala z hradu jedlo pre chudobných čakajúcich pri bráne. Tam ju prichytila svokra. Alžbeta povedala, že v košíku má iba ruže, ale svokra jej neverila. Prinútila ju dvihnúť obrúsok, ktorým bol košík prekrytý a v tom sa stal zázrak. V košíku boli ruže.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety na Bratislavskom hrade

Táto legenda sa neskôr stala najčastejším motívom zobrazovania svätej Alžbety Durínskej. Jej životopisci sú presvedčení, že s manželom Ľudovítom mali láskyplný vzťah. Doboví kronikári uvádzajú, že zdieľali spoločné lôžko, pri ktorom sa Alžbeta často modlila. Zdôrazňujú Alžbetin neustály rozkol medzi túžbou po panenstve a láske k manželovi.

Alžbeta sa stala matkou

Rok po sobáši sa im narodilo prvé dieťa, syn Herman, a po dvoch rokoch porodila ďalšie dieťa, dcéru Žofiu. A keď o tri roky čakala tretie dieťa, jej milovaný Ľudovít musel odísť na križiacku výpravu. Alžbeta ostala na hrade Wartburg a naďalej pomáhala núdz­nym. Rozdávala im všetko, čo mohla. Chodievala liečiť chorých, ošetrovať mrzákov, starať sa o siroty, vdovám dávala šaty, peniaze a jedlo. Manželovi príbuzní ju za to kritizovali a odsudzovali.

Alžbeta sa stala vdovou

Pár týždňov pred pôrodom sa dozvedela o smrti milovaného Ľudovíta. Z hradu Wartburg odišla, ale už sa nedozvieme, či z vlastnej vôle, alebo ju vyhnali manželovi príbuzní. Prichýlil ju biskup, brat jej matky, ktorý dosiahol, že Alžbete rodina jej nebohého manžela vyplatila vdovské. Zo získaných peňazí dala postaviť nemocnicu s malou izbietkou, v ktorej žila.

Alžbeta sa stala chudobnou

Odmietala znova sa vydať. Deti jej odobrali manželovi príbuzní. Alžbeta sa stala chudobnou a opustenou ako tí, ktorým pomáhala. V nemocnici sa neštítila hnisavých rán chorých, ani ich zmrzačených tiel a nebála sa ani nákazlivých chorôb. Jedla iba zvyšky, pracovala veľa, modlila sa ešte viac. Tento jej spôsob života zákonite vyústil do vyčerpania, choroby a následnej smrti v roku 1231. Mala len 24 rokov. Tá však bola iba začiatkom obrovského kultu, ktorý sa o nej začal šíriť po celej Európe.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol sv. Alžbety v Bratislave známy ako Modrý kostolík

Alžbeta sa stala svätou

Celé štyri dni bolo jej telo vystavené pre veriacich. Modlili sa pri ňom a ako amulety si brali kúsky z jej oblečenia, iní si odstrihli z jej vlasov, odrezali uši a iné časti tela. Neskôr šírili správy o zázrakoch, ktoré sa im stali po navštívení jej hrobu. Túžba vyhlásiť ju za svätú sa veriacim rýchlo naplnila. Proces okolo Alžbety Durínskej je ukážkou tzv. bleskových kanonizácií, typických pre 13. storočie. Nič to však nemení na tom, že pre každého z nás môže byť Alžbeta Durínska vzorom nie pre údajné zázraky a sebaobetovanie, ale pre jej silnú vieru v rovnocennosť všetkých ľudí.

Sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná

prehliadka na želanie k téme: osobnosť

informácie o prehliadke

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

Bratislavské noviny

Tento článok som písala pre Bratislavské noviny
a uverejnený bol v rubrike HISTÓRIA dňa 3.11.2019:
Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

i

zdroje

Hanzová Barbora | diplomová práca: Pramen života svaté Alžběty Tomáše Štítného ze Štítného a didaktická funkce díla

Lakatos Martin | príspevok na kere.sk: Martin Lakatos

Nádaská Katarína | článok pre katolickenoviny.sk: Svätá Alžbeta Uhorská bola ženou milosrdenstva

Schwandtnerova Monika | Origin And Life Of Elisabeth Of Hungary, e – ISSN 1857- 7431

Tarján M. Tamás | príspevok na madari.sk: Svätá Alžbeta z rodu Árpádovcov

Tomčík Vladimír | príspevok na sme.sk: Svätá Alžbeta Durínska sa narodila v Bratislave

Varga Zsuzsanna | príspevok na magistra-historia.sk: Svätá Alžbeta Uhorská (1207 – 1231)

Ľubomíra Černáková: Milan Rastislav Štefánik veril vo vývoj vedy

Ľubomíra Černáková: Milan Rastislav Štefánik veril vo vývoj vedy

od | jan 16, 2021 | Osobnosti | 0 komentárov

Ľubomíra Černáková: Milan Rastislav Štefánik veril vo vývoj vedy

Rozprávať sa o tom, aký bol Milan Rastislav Štefánik so sprievodkyňou Ľubomírou Černákovou z Historicky.sk  bolo neskutočne obohacujúce. Okrem zaujímavostí a súvislostí s jeho životom, som počas rozhovoru pochopila, aká nesmierne dôležitá je pravdivá interpretácia faktov.

FOTO: selfie

Mohyla Milana Rastislava Štefánika 

Milan Rastislav Štefánik má životopis plný všestranných aktivít, hoci jeho život bol veľmi krátky. Aké z jeho mnohých povolaní ho, podľa vás, najviac napĺňalo? 

Štefánikovi sa pripisuje veľa krásnych myšlienok a výrokov. Ja osobne sa úplne stotožňujem s týmito jeho slovami, v ktorých je zároveň skrytá odpoveď na Vašu otázku: „Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a spoločenstvu prospešné.“

Som presvedčená, že Milan Rastislav Štefánik sám seba vnímal predovšetkým ako vedca a cez optiku vedca hľadel aj na svoje ďalšie poslania a úlohy, ktorými ho osud poveril.

FOTO: Katarína Králiková

Rodný dom Milana Rastislava Štefánika v obci Košariská, okr. Myjava

Články o živote Štefánika často začínajú tým, že sa narodil 21.7.1880 v Košariskách, v rodine evanjelického kňaza ako šieste dieťa z dvanástich. Čím to je, že práve on, chlapec z malej dediny, ani nie prvorodený syn, ani nie „benjamínek“, sa stal tak významnou osobnosťou v dejinách Slovenska?

Byť prvorodeným dieťaťom či „benjamínkom“ nemusí byť výhodou, skôr naopak. Na takéto deti sa v rodine často sústreďuje až príliš veľa pozornosti, očakávaní a ambícií. Šieste dieťa má možno väčšiu šancu vybrať si vlastnú cestu životom aj vtedy, keď celkom nenapĺňa predstavy rodičov. 

A že bol Milan Rastislav Štefánik chlapec z malej dediny? To znamená len toľko, že musel za vzdelaním cestovať a naučiť sa postarať sám o seba o čosi skôr ako keby zostal doma. 

Myslím si, že to všetko mu dalo dobrý základ pre jeho príznačnú cieľavedomosť, pracovitosť a v neposlednom rade lásku k domovine.

FOTO: Katarína Králiková

Ľubomíra Černáková robieva v Bratislave tematickú prehliadku Po stopách osobností: Milan Rastislav Štefánik

Keď robíte tématické prehliadky Bratislavy, venované Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, na aké míľniky členíte jeho život?

Prvá časť prehliadky je venovaná miestam, ktoré nesú jeho meno alebo nám pripomínajú Milana Rastislava Štefánika vo svete, čiže je venovaná sláve, ktorá prišla až po jeho smrti. 

Pri evanjelickom lýceu, ktoré v Bratislave navštevoval, je to rozprávanie o jeho mladosti, štúdiu, kariére, o tom, čím všetkým bol aj nebol, aké prvenstvá a aké protivenstvá sa spájali s jeho životom. 

Po živote nasleduje smrť. Tá je míľnikom aj prehliadky a hlavnou témou na Hlavnom námestí. Letecké nešťastie v nedeľu 4. mája 1919 je dodnes trochu zahalené rúškom tajomstva, rovnako ako takmer magická príťažlivosť nášho, nie veľmi pekného národného hrdinu pre ženské pohlavie. 

Na ceste popri Dunaji sa potom zastavíme pri pamiatkach pripomínajúcich vznik Československa a Štefánikovo pôsobenie v prvej svetovej vojne, resp. v československom odboji. 

Nuž a kde inde by mala prehliadka skončiť, ak nie pri pamätníku Milana Rastislava Štefánika, ktorý má sám o sebe takmer rovnako dramatický osud ako mladý letec, ktorému je pamätník venovaný?

FOTO: Katarína Králiková

Pamätník Milana Rastislava Štefánika v Bratislave

Veru, o soche Štefánika je samostatná kniha, v ktorej autori opisujú aj to, ako politická situácia ovplyvňovala tak jej existenciu, ako aj jej umiestnenie. Ktorí ľudia však najviac ovplyvnili samotného Milana Rastislava Štefánika?

Na takúto otázku si naozaj netrúfam odpovedať. Ktovie, či by na ňu vedel odpovedať Štefánik sám. Rodina, z ktorej pochádzal mu dala národné cítenie. Ťažko povedať, kto mu ako prvý odkryl krásu matematiky a jej „hviezdnych“ zákonov. 

Nepochybne silný vplyv na jeho svetonázor mal veľký francúzsky matematik, astronóm a filozof Henri Poincaré, s ktorým sa Štefánik osobne poznal najneskôr od roku 1910, ako som sa dočítala v práci historika Michala Kšiňana. 

Mimochodom, tento matematický génius bol bratrancom neskoršieho francúzskeho prezidenta Raymonda Poincaré. Áno, toho prezidenta, ktorý 29. júna 1918 v mene všetkých spojencov oficiálne uznal právo Čechov a Slovákov na život v samostatnom suverénnom štáte. Tak vidíte, aká užitočná môže byť matematika!

Úžasné, aké rôzne súvislosti vplývali na naše dejiny. Vo Francúzsku získal Štefánik veľkú slávu už počas svojho života, z čoho sa, po ťažkých začiatkoch, iste tešil. Čo však bolo pre neho najväčším smútkom, trápením?

Neprečítala som o Štefánikovi všetko, čo bolo publikované, ale z toho, čo som doteraz čítala, nemám pocit, že to bol človek, ktorý by nečinne smútil. 

Iste, spočiatku ho trápil nedostatok prostriedkov, neskôr zdravie a čo sa týka jeho kariéry politika, našli sa aj takí, ktorí ho obviňovali dokonca z precitlivenosti až sebaľútosti. 

Nuž, mnohé, čo sa o ňom v minulosti popísalo, malo znaky tendenčnosti v tom či onom smere. Ale predsa! Jedno veľké trápenie syn kňaza a zároveň vedec – astronóm naozaj mal. Ako spomínala česká spisovateľka Růžena Svobodová: „Jeho spory mezi náboženstvím a vědou zmučili jeho mladou duši.“

FOTO: Katarína Králiková

Štefánik bol aj zberateľom umeleckých predmetov. Toto je podľa mňa jeho najkrajšia misa vystavená v rodnom dome Milana Rastislava Štefánika v Košariskách

Ach, tie večné dilemy medzi rozumom a citom sa tiahnu dejinami po celé stáročia. Ako by ste, prosím, opísali dobu, v ktorej Milan Rastislav Štefánik žil tak, aby sme v jej kontexte možno lepšie vedeli pochopiť jeho konanie a rozhodovanie?

Doba rakúsko-uhorská nedávala veľké šance nájsť si uplatnenie začínajúcemu astronómovi z chudobnej slovenskej rodiny, ktorá sa navyše netajila svojim národným presvedčením. 

Urobil rovnaké rozhodnutie, ako robia mladí ľudia aj dnes v situácii, keď si nemôžu nájsť doma adekvátne zamestnanie. Vyzbrojený väčším odhodlaním ako znalosťami francúzštiny, napriek nevôli otca, vydal sa hľadať šťastie do Paríža. Neplánoval tam ostať. 

O francúzske občianstvo požiadal až potom, čo mu v roku 1912 v Prahe zamietli žiadosť o docentúru, hoci už bol nositeľom Wildeho ceny francúzskej Akadémie vied. Napriek tomu alebo práve preto sa neskryl za svoju novú francúzsku vlasť a dal sa celý k dispozícii myšlienke samostatného štátu Čechov a Slovákov.

FOTO: Katarína Králiková

Štefánik mal z každej krajiny, ktorú navštívil samostatnú zásuvku na poznámky

Milan Rastislav Štefánik získal aj ďalšie významné ocenenia. My ho však stále poznáme skôr ako generála a štátnika, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o vznik Česko-Slovenska. Ktorý z jeho výsledkov práce je menej známy a pritom si, podľa Vás, zaslúži rešpekt a uznanie?

Štefánik bol obdarený nadaním v mnohých oblastiach. Menej sa píše napríklad o jeho vynálezoch. Niektoré si dal patentovať, môžeme teda hovoriť aj o výsledku práce, návštevníkov prehliadky však častejšie zaujmú skôr tie, ktoré zostali v štádiu nápadov či náčrtov – rýchloviazač dokumentov, sčítavač volebných lístkov alebo lepšie impregnovanie obuvi.

Ja mám rešpekt pred tým, čo je z rozmanitosti jeho zlepšovateľských nápadov zrejmé. Že v každodennom živote nečakal, kým „sa“ veci zlepšia, kým niekto vymyslí lepší ďalekohľad, kvalitnejšiu obuv, či rýchlejšie odopínanie nohavicových trakov… O riešenie sa pokúšal sám. Zanechal po sebe zápisníky s desiatkami technických vynálezov a inovácií.

Tak toto je nádherná myšlienka na záver  – nečakať, kým za nás niekto vyrieši problémy, ale pokúsiť sa hľadať riešenia. Ďakujem Vám, pani Černáková, za príjemný rozhovor.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

respondent

Ing. Ľubomíra Černáková (nar. v 20. storočí) je kvalifikovaná sprievodkyňa Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, členka Asociácie sprievodcov Bratislavy a sprievodkyňa v Historickom múzeu Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade. Zároveň realizuje rôzne tematické prehliadky ponúkané na jej stránke historicky.sk.

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Povinnosti manželiek v 16. storočí

od | dec 19, 2020 | Vedomosti | 7 komentáre

Posledný neskutočný príbeh ľudí zo 16. storočia v Prešporku je o tom, čo aj v našej pozornosti býva až na konci. Sú to mnohé drobné povinnosti žien, smútok týraných manželiek a tiež sklony uveriť hocičomu.

Predchádzajúci blog končil  rokom 1578, keď na následky morovej epidémie zomrel Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom.

Zanechal po sebe rodičovský dom na Hlavnom námestí v Bratislave, vrátane svojej lekárne a botanickej záhrady, v ktorej vyšľachtil vlastnú  odrodu fazule.

Pestovanie, obzvlášť pestovanie liečivých rastlín však nebolo doménou iba lekárov a lekárnikov, ale aj žien. Veď už Jurajova mama k tomu mala veľmi blízko.

V tomto blogu opäť vychádzam z poznatkov našich historikov, ktorých uvádzam na konci, v zdrojoch.

Dozviete sa v ňom to, čo sa nám nezmestilo do rozprávania počas prehliadok, lebo to nebolo až také dôležité. Lenže, aj historicky nepodstatné veci sú zaujímavé a preto sa o ne s vami delím v tomto blogu.

Dcéry lekára s básnickým črevom

Stalo sa to krátko pred Vianocami v roku 1578. Rosina, najstaršia dcéra nebohého Juraja Purkirchera mohla mať v tom čase hrubým laickým odhadom asi tak minimálne 6, maximálne hádam okolo 10 rokov.

Jej matka, Žofia, rodená Lerchenfelderová, krátko po tom, ako pochovala manžela a troch synov, priviedla na svet ďalšiu dcérku, Alžbetku.

O pár rokov, ako bolo vtedy bežné, sa znova vydala. Tentokrát sa jej manželom stal Valentín Ernleitner, radca v Uhorskej komore. Spoločensky teda stúpli ešte vyššie.

Rosina, jej malá sestra Alžbeta a neskôr aj polo-nevlastná sestra Žofia Ernleitnerová, dcéra jej mamy a maminho druhého manžela, sa stali ideálnymi nevestami.

Lenže, hoci bol spoločenský status dôležitý, ba priam rozhodujúci, nebolo to to jediné, čo robilo z dievčaťa ideálnu nevestu, manželku a gazdinú.

Nevyhnutná bola aj zbožnosť, poctivosť, pracovitosť a zručnosť v domácich prácach.

Povinnosti gazdiniek

V roku 1580 vydal angličan Thomas Tusser (1524-1580) príručku pre dobré gazdinky pod názvom The Five Hundred Points of Good Husbandry, teda Päťsto bodov dobrého hospodárenia..
FOTO: https://antiquarianauctions.com/

Príručka Five Hundred Points of Good Husbandry bola opakovane vydávaná. Tento jej obrázok je z roku 1672. Kúpiť si ju možno – ak sa už nepredala – v aukcii na stránke: https://antiquarianauctions.com/lots/five-hundred-points-of-good-husbandry-1672-edition

Podľa tejto príručky sa mali ženy riadiť pri prácach v domácnosti, v záhrade aj pri starostlivosti o domáce zvieratá a pri hospodárení. Doplnená bola o zoznam prác v jednotlivých mesiacoch roka. A že toho nebolo málo, o tom svedčí už jej názov Päťsto bodov dobrého hospodárenia.

Pôvodne, keď ju Thomas Tusser v roku 1557 prvýkrát vydal, obsahovala „len“ 100 bodov. Postupne ju však dopĺňal a v roku 1580 obsahovala až 500 bodov. Z prekladu od historičky Tünde Lengyelovej vyberám zopár zaujímavostí:

V prvom rade, žena mala vstávať o štvrtej, v zimnom období stačilo, ak vstane o piatej hodine ráno.

Počas dňa mala upratovať, tkať alebo priasť, variť a pripravovať jedlo na stôl. Tiež kŕmiť domáce zvieratá, rozdeľovať prácu služobníctvu a dohliadať na služobníctvo. Nuž a popritom aj šiť, vyrábať sviečky, variť pivo a podobne.

Večer sa mala postarať o hydinu a o prasatá, zadeliť prácu služobníctvu na ďalší deň, umyť riady, pozatvárať dom, naservírovať večeru a následne zabávať manžela.

Do postele mala ísť o 22 hodine, v zime už o 21 hodine s pocitom, že je dobrá gazdiná.

Zaujímavosťou je, že celá príručka bola napísaná vo veršoch a ten k obdobiu Vianoc znel takto:

At Christmas play and make good cheere,
for Christmas comes but once a yeere.

gúgl to preložil takto:

Na Vianoce sa hrajte a dobre rozveselte,
na Vianoce prídu ale raz ročne.

Sranda je, že v príručke sa nespomína starostlivosť a výchova detí, liečenie chorých členov rodiny, pomáhanie susedom, príbuzným a ďalších tisícpäťsto drobných povinností…  
ILUSTRAČNÁ FOTO:  http://siftingthepast.com/ neznámy autor obrazu

Ženy v 16. storočí pri práci v kuchyni

Faktom, ktorý spomína aj uznávaná slovenská historička Tünde Lengyelová je však to, že sa zatiaľ nenašiel dôkaz o tom, že by takú príručku vlastnila nejaká žena v Prešporku.

To však neznamená, že ju nevlastnila. Veď si len zvážme, koľko oveľa dôležitejších písomných prameňov sa v priebehu dejín stratilo.

Pravdepodobnosť, že sa Tusserovou príručkou mohli riadiť aj ženy v Prešporku či v Uhorsku je minimálne 50-percentná.

Je totiž známe a dokázateľné, že prešporskí muži v 16. storočí cestovali po celej Európe a teda mnohí navštívili aj anglicky hovoriace krajiny.

Navyše, táto príručka bola svojho času pomerne slávna, rozšírená a opakovane vydávaná, nehovoriac už o tom, že stačilo, ak ju vlastnil kňaz a ten z nej robil potom kázne pre ženy, obzvlášť pre mladé gazdinky.

magické riešenia

K tejto téme hospodárenia žien v domácnosti sa mi akosi prirodzene žiada dodať aj zopár poznatkov o tom, ako si poradili v prípade problémov. Napríklad, keď im nevykyslo cesto, alebo, keď nedojila krava, keď bola zlá úroda…

Tiež môže byť zaujímavé, ako riešili ženské choroby, bolesti, vredy na koži, jednoducho nepríjemné zdravotné problémy – svoje či svojich členov rodiny, vrátane služobníctva.

Iste vás neprekvapí, keď poviem, že s takýmito komplikáciami sa obracali na rôzne bylinkárky a ľudové liečiteľky.

Služby lekárov a lekárnikov boli v 16. storočí pomerne drahé.

A navyše, s intímnymi problémami sa ženy vždy radšej zdôverovali ženám. Tým najzúfalejším pomáhali aj čarodejnice a bosorky.

Počas 16. storočia sa však v Prešporku vyskytol iba jeden známy prípad – a to z roku 1548, kedy sa v písomných prameňoch spomína bosorka.

Pochopiteľne, ide o súdny proces obvinenia z bosoráctva, ktorý však pre úbohú ženu skončil zbavením obvinenia.

historická súvislosť

V 17. storočí už bolo v Uhorsku viac prípadov bosoráckych procesov. Rozprávať o nich budeme na prehliadkach v roku 2021 a možno sa budeme diviť čomu boli ľudia schopní kedysi uveriť.

V tejto súvislosti uvediem ešte jeden problém, s ktorým chodievali ženy za bylinkárkami či bosorkami.

Robili tak v zúfalstve.

V stave bezmocnosti, bezprávia, keď si nevedeli rady so svojim mužom, ktorý sa opíjal, bil ich a aj ich deti. Opakovane a kruto.

V takom prípade boli ochotné nechať si pomôcť od hocikoho, pretože spoločenská morálka i cirkevné prikázania vyžadovali, aby toto žena znášala.

Jednou z najčastejších metód, ako zabrániť mužovi, aby v opitosti bil svoju ženu, bolo, dať mu pod matrac alebo pod posteľ metlu.

Ďalším riešením bolo, vystrihnúť z mužovho vankúša stred alebo rožky z obliečky, spáliť ich a popol dať mužovi vypiť vo víne.

To malo pomôcť, aby viac svoju ženu netýral.

Nuž, neviem či to pomáhalo. Takej Julianne Szunyoghovej [Suňogovej] zrejme nie.

Týraná Juliana

Juliana Szunyoghová bola manželka Michala Telekessyho, majiteľa Lednického hradu, kam si svoju mladú ženu priviedol a kde ju týral a väznil.
FOTO: wikipedia/ Martin Odehnal

Lednický hrad sa nachádza v okrese Púchov. Navštíviť ho je možné počas otváracích hodín  – INFO: https://hradlednica.sk/

Niekedy na sklonku roku 1598 sa Julianne podarilo potajme napísať list svojej tete Žofii Liszthyovej. Sťažovala sa v ňom na svojho manžela, ktorý ju často na hrade nechával samu, bez jedla, bez šatstva. Prosila o pomoc, o radu …

Žofia Liszthyová pochádzala z rodu, ktorý ako jeden zo štyroch mal už od 16. storočia paláce a trvalé bydlisko v Prešporku. Ďalšími boli Illesházyovci, Istvánffyovci a samozrejme Pálffyovci.

historická súvislosť

Z rodu Liszthyovcov pochádzala aj známa šintavská bosorka, grófka Anna Rosina Liszthyová, ale teda, či bola príbuznou Žofie Liszthyovej, to sa mi nepodarilo zistiť. Obe však žili v 16. storočí, približne v rovnakom čase.

Žofia Liszthyová sa vydala za baróna Juraja Szunyogha. Rodičmi Juraja Szunogha boli Mojziš I. Szunyogh a Sára Podmaniczká. 

historická súvislosť

Toto priezvisko – Podmaniczký – sa spája s históriou Lednického hradu, ktorý vlastnil lúpežný rytier Rafael Podmaniczký. Keď ako bezdetný zomrel, jeho hrad prešiel do správy Uhorskej kráľovskej komory.

Tá ho neskôr predala košickému kapitánovi Imrichovi Telekessimu.

Po ňom hrad zdedil jeho syn Štefan a následne vnuk Michal Telekessi, ktorý však od 10-tich rokov vyrastal ako sirota. Vychovávali ho drábi a tak to aj dopadlo. Stal sa z neho lúpežník a bezcitný tyran.

Vráťme sa ale k Žofii Liszthyovej a jej manželovi Jurajovi Szunyoghovi.

Juraj Szunyogh mal sedem bratov.  Jeho tretí brat sa volal Mojžiš II. Szunyogh a ten sa oženil s Ágnes Liszthyovou, ktorá mohla byť príbuznou, alebo dokonca sestrou jeho ženy Žofie Liszthyovej.

Tento Moyzes II. Szunyogh a Ágnes Liszthyová mali štyri deti. Najmladšia dcéra sa volala Julianna Szunyoghová a práve ju vydali za legendárneho lúpežníka Michala Telekessiho.

moja domnienka

Domnievam sa, že to mohlo byť preto, aby sa Podmaniczkým vrátil aspoň „po praslici“ Lednický hrad. Veď kto súdny by vydal svoju najmladšiu dcéru človeku, o ktorom už dávno bolo známe, že je lúpežník a tyran? 

Život s takým človekom bol iste od  začiatku žalostný. Julianna musela byť zúfalá, nešťastná a bezmocná. Jej muž, Michal Telekessi, ju doslova väznil na svojom panstve.

Okrem toho, že ju pravidelne opúšťal, čo v tomto prípade nemuselo byť to najhoršie, nechával ju bez jedla a oblečenia, ako sme sa už dozvedeli z jej listu.

Ktovie ako sa jej podarilo napísať a poslať list svojej tete Žofii Liszthyovej, v ktorom ju prosila o radu a pomoc.

Tej sa však nedočkala.

Teda, vlastne áno …

Žofia Liszthyová napísala 23. novembra 1598 list Juliane Szunyoghovej a radila jej, aby bola zhovievavá voči svojmu zlému manželovi.

Ospravedlňovala celú rodinu, ktorá mlčala a Julianne nepomáhala, pretože všetci vraj dúfali, že pán Boh privedie Michala k rozumu.

Žofia radila Julianne, aby čakala, trpela a prosila svojho manžela, aby sa nad ňou zľutoval. Kým sa tak však stane, má i naďalej vykonávať domáce práce a vyšívať, aby sa tak zbavila žiaľu.

Nuž teda … čo na takú radu povedať?

Bola však v súlade s dobovým názorom, že žena má byť mužovi za každých okolností oddaná a vo všetkom tolerantná.

Prešli tri roky. Michal Telekesi týral nielen svoju ženu, ale aj všetkých poddaných vo svojom panstve.

Nič sa nezmenilo až kým nezasiahla vyššia moc, ale nie Božia, lež svetská. Telekessiho na Vianoce v roku 1600 chytili, uväznili a hoci sa  mu podarilo utiecť, nakoniec ho ľstou opäť chytili a popravili sťatím hlavy.

Stalo sa tak 3. apríla 1601 v Prešporku.
FOTO: Katarína Králiková

Na pravej strane tejto ulice mal koncom 16. storočia dom prešporský kat. Volali ju Katova ulička, dnes je to Baštova ulica.

Dobre mienená rada Žofie Liszthyovej teda nakoniec jej neteri Julianne Sunyghovej pomohla, i keď,  ktovie čo všetko si za ten čas vytrpela.

A my sme sa nebadane presunuli do 17. storočia v Prešporku.

Poviem vám, máme sa na čo tešiť. 17 storočie bolo fascinujúce. Turbulentné. Vášnivé. Dramatické. Kreatívne. Inšpirujúce.

Navyše, zo 17. storočia už máme oveľa bohatšie a presnejšie informácie o ľuďoch, ktorí žili v Prešporku.

Ach … už sa tak teším, ako vám o tom všetkom porozprávam na našich prehliadkach v roku 2021.

V písaní blogov pokračujem i naďalej.

Zatiaľ si teda pripomeňme, čo radil Thomas Tusser gazdinkám a čo do starého vinšu upravil môj bratranec Vladislav Kmec:

Kiež sú vaše Vianoce samy špás a hodokvas, 

bo Vianoce bývajú do roka len jeden raz.

PS:

Rosina Purkircherova sa medzičasom vydala. Dokonca trikrát. Jej posledným manželom bol Lukáš Ecker, kráľovský úradník s veľmi zaujímavou kariérou a dosť dramatickým osudom. Ale o tom až v roku 2021, ktorý bude zameraný na 17. storočie.  

ozaj, čítali ste?

Čítali ste aj ostatné príbehy zo 16. storočia v Prešporku?

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DVOŘÁKOVÁ, Daniela (29. 12. 2019) rozhovor pre portál Ženy v meste: Daniela Dvořáková: Vianoce v stredoveku boli omnoho duchovnejšie. Ženy v meste. 29.12.2019. Dostupné na internete: https://www.zenyvmeste.sk/daniela-dvorakova-historicka-vianoce-stredovek-zvyky

LENGYELOVÁ, Tünde (2004). Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku. In T. LENGYELOVÁ, Žena a právo (s. 205-217). Bratislava: Academic Electronic Press, s.r.o.; Historický ústav SAV Bratislava. Dostupné na Internete: Žena a právo.

LENGYELOVÁ, Tünde (2005). Procesy s bosorkami v Nitrianskej a Bratislavskej stolici v 16. – 18. storočí. In V. NOVÁKOVÁ, ARCHIVUM SALA, Archívna ročenka II. (s. 16-28). Štátny archvív v Bratislave, pobočka Šaľa.

LENGYELOVÁ, Tünde. (2010). Šľachtické ženy ako pacientky a liečiteľky a ich medicínske znalosti. Bratislava: Forum Historiae.

MAKYNA, Pavol (30. 3. 2018) Michal Telekeši – terorista z Lednice. Puchovo dedičstvo. Dostupné na internete:  http://puchovodedicstvo.sk/historia/4023/michal-telekesi-terorista-z-lednice/

NEMCOVÁ , Z. (2014). Štatúty ako spôsob komunikácie mestskej správy s obyvateľmi. In S. Leon, Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (s. 188). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK. Dostupné na Internete: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kapvh/Docs/HISTORICA/Historica_XLVIII_TLAC.pdf

webový portál ARCANUM. HU/ Szunyogh család. (Jeszeniczei és budetini gróf és nemes) – https://www.arcanum.hu/hu/online-kiadvanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/tizedik-kotet-9475/szunyogh-csalad-jeszeniczei-es-budetini-grof-es-nemes-B229/

webový portál WIKIPEDIA/ Thomas Tusser –  https://en.wikipedia.org/wiki/Thomas_Tusser#cite_note-6

poďakovanie

Ďakujem Ti, môj talentovaný bratranec Vladislav Kmec za zveršovanie vianočného vinšu na počkanie.