Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

od | dec 5, 2020 | História, Osobnosti | 2 komentáre

V prelomovom období po Bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala 29. augusta 1526, sa narodilo v Prešporku mnoho zaujímavých osobností. Jednou z nich bol aj Juraj Purkircher, člen váženej a starej, ale pomerne chudobnej patricijskej rodiny. O tom, aký to bol človek vieme z jeho básní. A tiež z listov. Obzvlášť zo siedmich, ktoré sa zachovali z jeho korešpondencie s prvým viedenským knihovníkom. Práve z nich sa dozvedáme čo bolo v 16. storočí dôležité pri výbere nevesty. Ukážkou toho je príbeh Kataríny Behaim, pastorkyne Krištofa Armprustera a jeho manželky Magdalény Behaim, rodenej Saiberlich (Sayberlich).

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Udalosti, opísané v tomto blogu spadajú do druhej polovice 16. storočia, teda do rokov 1550 až 1578.

Všetky predchádzajúce blogy z kategórie 16. storočie v Prešporku na seba nadväzujú. V tom poslednom sme sa dozvedeli, že Krištof Armpruster žil v dome nebohého richtára Blažeja Behaima, prvého manžela jeho ženy Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Ich dom stál na dolnom rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky v Bratislave. Vtedy však bolo toto miesto súčasťou Hlavného námestia a hovorili mu Traitt Marckh in der Statt čiže Obilný trh, podľa úradného predaja obilia.

Námestie malo vtedy štvorcový, i keď trochu nepravidelný tvar. Ak by sme išli od domu Armprusterovcov smerom doprava, na priľahlom rohu by sme došli k domu, ktorý pravdepodobne vlastnili Lerchenfeldovci a jeho časť prenajímali rodine Purkircherovej.

FOTO: Katarína Králiková

Takto si predstavujem Hlavné námestie v 16. storočí v Bratislave. Technickú a umeleckú stránku si, prosím, nevšímajte.

Zľava Lerchenfeldovský dom (v ktorom žili aj Purkircherovci), potom dom Karnerovcov a dom Maurachovcov, ktoré tam stáli podľa údajov z knihy Rody starého Prešporka od doc. Federmayera.

Sprava je radnica s vežou a vedľa dom Armprusterovcov.

Purkircherovci teda žili na tom istom námestí, avšak na rohu s dnešnou Sedlárskou ulicou, ktorá ale svoje pomenovanie získala prvýkrát až v 17. storočí. K tomu sa dostaneme na našich prehliadkach počas roku 2021.

Lerchenfeldovci aj Purkircherovci patrili ku starým patricijským rodinám, ale až Juraj Purkircher priniesol ich domu veľkú prestíž a slávu.

curriculum vitae v básni

Otec Juraja Purkirchera bol dlhodobo pripútaný na lôžku. Juraj na neho v básni Anniversarium spomína ako na starého a chorého. Ani jeho matka nebola zdravá. Trpela na vodnatielku (abnormálne hromadenie telesnej tekutiny v tele) a mávala tiež epileptické záchvaty.

Zrejme tieto okolnosti motivovali mladého a vnímavého Juraja, aby sa v štúdiu zameral na lekárstvo. Mal k tomu blízko už od detstva.

Záujem o liečivé bylinky v ňom vzbudila jeho matka. V básňach ju opísal ako citlivú a obetavú ženu, ktorá zo svojich siedmych detí práve jeho, svojho jediného syna, milovala najviac. A aj on ju. Chodievali spolu na pastviny a lúky, zbierali úrodu a matka ho pritom učila rozpoznávať liečivé, škodlivé i okrasné rastliny.

Vnímavý Juraj Purkircher sa už v mladosti prejavil ako básnik.

Svoju prvú báseň venoval známemu prešporskému lekárovi, ktorým bol Leopold Sericadu-Seidenschvantz. Je možné, že práve on liečil rodičov Juraja Purkirchera. Neviem si inak vysvetliť, prečo by zo všetkých lekárov v Prešporku práve na jeho počesť napísal oslavnú báseň po tom, ako Sericadu 16. februára 1556 zomrel.

Hoci boli Jurajovi rodičia pre dlhoročné zdravotné problémy chudobní, aj tak poslali svojho jediného syna študovať.

Ako neskôr sám opísal v jednej zo svojich básní, základy vzdelania získal v Prešporku. Pravdepodobne na Kapitulskej škole pri Dóme sv. Martina. Kvôli ďalšiemu vzdelaniu však už musel vycestovať a to rovno do môjho rodného Bardejova na gymnázium, kde pôsobil vyhľadávaný učiteľ Leonard Stöckel.

FOTO: rodinný archív Kataríny Králikovej

Budova humanistickej školy, na ktorej študoval Juraj Purkircher v čase, keď na nej pôsobil ako učiteľ Leonard Stöckel. Škola stojí dodnes na pôvodnom mieste za Bazilikou sv. Egídia v Bardejove.

Vzdelávanie mimo domu bolo vždy nákladné a podchvíľou hrozilo, že ho študent bude musieť prerušiť, alebo celkom ukončiť. Keď však vychýrený pedagóg Leonard Stöckel v mladom Purkircherovi rozpoznal veľký talent a umožnil mu študovať zdarma. Dokonca mohol u neho aj bývať, jedávať a viesť dlhé večerné diskusie, ku ktorým len tak hocikoho nepustil. Mladý Juraj nikdy nezabudol na pohostinnosť svojho prvého učiteľa a neskôr mu venoval rozsiahlu oslavnú báseň.

Dve inšpiratívne osobnosti Juraja Purkirchera

Leonard Stöckel mal zásadný vplyv na mladého chlapca.

Vštepil mu vedomosti a názory od svojho vlastného vzácneho učiteľa, ktorým nebol nikto iný ako sám legendárny Martin Luther z univerzity vo Wittenbergu.

Bolo preto len prirodzené, že po skončení gymnázia bude chcieť Juraj Purkircher študovať priamo tam. Lenže, bez cudzej podpory to nebolo možné. Jeho sused, čerstvý otec Krištof Armpruster, ktorý ešte ako študent bol tiež odkázaný na cudziu finančnú pomoc, chápal Jurajovu zúfalú situáciu a nezištne mu poskytol finančné prostriedky na štúdium. A tak Juraj Purkircher, celý šťastný, vycestoval do slávneho Wittenbergu, kde sa na univerzite zapísal hneď po príchode, 30. septembra 1556 pod menom Georgius Burkircher Posoniensis.

K tomu je potrebné dodať, že ako študent nemeckej národnosti sa nestal zároveň členom tamojšieho Uhorského spolku, ktorý si založili maďarsky, chorvátsky či slovensky hovoriaci študenti. To spôsobilo, že sa cítil sa osamelý, avšak práve vďaka tomu sa viac sústredil na štúdium.

Jeho ďalším veľkým vzorom sa stal učiteľ jeho učiteľa Stöckla 59-ročný Philip Melanchthon.

Juraj Purkircher získal titul bakalára už v roku 1557, ale ktovie, či sa toho dožila jeho matka. Niekedy v tom čase totiž zomrela. Snáď ani netreba uvádzať zdroje informácií k tomu, aby sme si vedeli predstaviť veľký žiaľ, ktorý zaiste prežíval. Obzvlášť preto, že sa nemohol zúčastniť ani jej pohrebu.

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí bol cintorín v Prešporku pravdepodobne v okolí Kostola sv. Martina a sv. Salvatora na dnešnom Rudnayovom nám. (BA)

V tom istom roku zomrel aj Wolfgang Lerchenfelder, vlastník ich domu. Majetok zanechal svojim trom malým deťom. Synovi Davidovi a dcéram Regine a Žofii. So všetkými sa Juraj určite poznal, veď spolu vyrastali na jednom dvore.

Po dvoch rokoch štúdia získal Juraj Purkircher titul magistra na univerzite vo Wittenbergu, ale domov sa hneď nevrátil. Pravdepodobne preto, že v tom čase sa na univerzite zdržiaval aj jeho učiteľ z Bardejova Leonard Stöckel. Súdim to podľa toho, že vo februári 1559 vyšla Stöcklovi vo Wittenbergu divadelná hra Susanna. Do tejto hry v apríli 1559 napísal Juraj Purkircher krátku báseň. Bola to jeho prvá publikovaná báseň.

Niekedy koncom leta 1559 sa čerstvý magister Juraj Purkircher vrátil do rodného Prešporku. Poďakoval otcovi aj svojmu priateľovi Krištofovi Armprusterovi za podporu a konečne mohol ísť položiť kvety na hrob svojej milovanej matke. V rodom meste prežil Vianoce, počas ktorých napísal ďalšiu báseň na počesť budúceho kráľa Maximiliána, ochrancu protestantov.

Jeho básnický talent sa však najviac prejavil až v nasledujúcom roku, keď prežíval mimoriadne bolestné obdobie.

V krátkom čase po sebe zomreli obaja Purkircherovi učitelia.

Najprv chorľavý Philip Melanchthon, ktorý na následky prechladnutia skonal 19. apríla 1560.

Keď sa to dozvedel jeho žiak a veľký stúpenec Leonard Stöckel, údajne od žiaľu za ním 7. júna 1560 zomrel aj on.

Pre sotva 25-ročného Juraja Purkirchera to bola veľká rana, ktorú si liečil písaním básne. Stvoril mimoriadne rozsiahle, vyše 300 veršové dielo s názvom Anniversarium Philomelae. Ani jeden verš sa v básni neopakuje. Velebí v nej nielen svojich dvoch milovaných učiteľov, ale aj troch najvýznamnejších stúpencov reformácie. Báseň dokončil v roku 1561 a venoval ju svojmu susedovi a mecenášovi Krištofovi Armprusterovi.

Krištof Armpruster bol približne o 15 rokov starší od Juraja Purkirchera. Ako dospelí boli zaiste priateľmi. Spájalo ich nielen rovnaké náboženské cítenie, ale aj podobné životné situácie počas štúdia.

Nová etapa v živote Juraja Purkirchera

Určite nebolo tajomstvom, že Juraj Purkircher má blízky vzťah k liečiteľstvu, záujem o lekárske vedy a tiež o botaniku. Dozaista o tom vedel aj Krištof Armprustrer a je možné, že práve on mu odporúčal štúdium v Padove, kde kedysi aj on sám študoval. Tamojšia lekárska fakulta bola vychýrená a Juraj Purkircher iste vďačne prijal ďalšiu finančnú podporu od dobre zarábajúceho úradníka v Uhorskej kráľovskej komore a kráľovského radcu, ktorým sa medzičasom Krištof Armpruster stal.

Na univerzitu v Padove sa Juraj Purkircher zapísal už na jeseň v tom istom roku, 16. novembra 1561. Tým pre neho začala nová etapa v živote. Získal nové priateľstvá, ktoré pretrvali až do jeho smrti a navyše, do istej miery práve tam, v Padove, pozmenil svoje nábožensko-politické názory.

Počas niekoľkoročného pobytu v Italii Juraj Purkircher veľa cestoval, spoznával tamojšie rastliny, častokrát objavil také, aké dovtedy nepoznal. Zbieral semienka, pozoroval rast aj účinky plodov a všetko si zapisoval do herbára. Z tohto pobytu si priniesol nezvyčajnú odrodu fazule, ktorú akýmsi zvláštnym spôsobom vyšľachtil, čím vznikol nový druh fazule. Jeho priateľ, slávny botanik Carol Clusius ju zapísal do svojej veľkej zbierky pod názvom Phaseolus Purkircherianus čiže fazuľa Purkircherova.

FOTO:  https://www.arcanum.hu/

Obrázok Phaseolus Purkircherianus z publikácie Carla Clusiusa (16. stor.)

Juraj Purkircher pritom aj naďalej písal básne. Z pobytu v Padove je azda najvýznamnejšia tá, ktorú vytvoril na počesť kráľa Maximiliána II. Habsburského k príležitosti jeho korunovácie 8. septembra 1563, po prvýkrát konanej v Prešporku. V nej prirovnáva uhorský ľud k pracovitým včelám a útočiacich Turkov k sršňom.

Krátko na to, po dvoch rokoch štúdia v Padove, získal titul magistra medicíny. Slávnostné promócie absolvoval 21. decembra 1563 a v Padove zostal až do leta 1564. Následne sa vrátil do rodného Prešporku, kde už zostal až do konca života.

Juraj Purkircher sa vyznal v ľúbostnej básni

Mimoriadne zaujímavá je Purkircherova báseň, ktorou v roku 1565 dvoril svojej susedke, rovesníčke a dcére nebohého Wolfganga Lerchenfelda, mladej Žofii Lerchenfelderovej. Napísal vám niekto niekedy ľúbostnú báseň? Mne veru nie.

Juraj Purkircher vo svojej básni prirovnal Žofiu ku škovránku. Jej priezvisko totiž pripomína slovo Die Lerchen čo v nemčine znamená škovránok. Juraj preto použil túto slovnú hračku a ospieval svoju milú krásnym a pôvabným chválospevom, ktorého výsledkom bolo, že do roka, v roku 1566, mali svadbu.

Bývať ostali v rodičovskom dome, ktorý sa tak stal majetkom Juraja Purkirchera. Tým sa začala písať nová etapa v živote Purkirchera.

Ako básnik sa však neživil.

Otvoril si lekársku ambulanciu a spočiatku liečil iba chudobných ľudí. Postupne, a pomerne rýchlo, sa však o jeho kvalitách a odbornosti dozvedali aj bohatší mešťania a zakrátko už medzi jeho pacientov patrili najzámožnejší patricijovia mesta, vrátane prisťahovaných úradníkov a šľachticov, ktorí sa príležitostne zdržiavali v Prešporku.

O svojich liečebných úspechoch však sám Purkircher často vravel s povzdychom, že je len ťažké liečiť ľudí, ktorí sa tak usilovne venujú vinohradníctvu.

Napriek tomu dokázal mnohých uzdraviť z chorôb, ktorými dlhé roky trpeli. Určite pritom často myslel na svoju matku, ktorá ho ako prvá nabádala k tomu, aby sa vzdelával a liečil ľudí.

Jeho lekárska prax mu zabezpečila zlepšenú životnú úroveň, stabilný príjem a vysoké spoločenské postavenie.

Zužitkoval aj vyženený majetok.

Do dejín sa zapísala predovšetkým jeho botanická záhrada, ktorú si zriadil priamo vo dvore svojho domu. Zrejme nebola veľká, ale súdiac podľa toho, že študoval v talianskej Padove, kde sa mohol inšpirovať malými uzavretými renesančnými záhradami, predpokladám, že pre bádateľské účely mu bohato stačila.

Pestoval v nej špeciálne odrody liečivých rastlín, tiež rôzne horské, dovtedy neznáme rastliny a predovšetkým tú vyšľachtenú fazuľu.

Výhodou záhrady, hoc malej, ale priamo pri dome bolo aj to, že sa o bylinky mohol osobne a denne starať a dozerať na ich priebežný rast, na reakciu podľa počasia a zapisovať si jednotlivé fázy, jednoducho, takú záhradu musel mať po ruke, teda priamo pri svojom dome na rohu dnešnej Sedlárskej ulice a Hlavného námestia.

FOTO: Katarína Králiková

Hlavné námestie v Bratislave.
Zľava, v budove na rohu je Francúzske veľvyslanectvo. Stojí na mieste Purkircherovho domu

Politicko-spoločenská situácia, bola čoraz napätejšia. Turecké vojská intenzívne ohrozovali mestá v Uhorsku.

Na poste prešporského richtára sa v období od roku 1550 do roku 1578 vystriedalo deväť patricijov, z toho Sigismund Luettenperger dvakrát, Wolfgang Kögl trikrát a Johann Fischer až päťkrát. Každý jeden z nich dostával neustále od kráľa Maximiliána II. rôzne nariadenia o bezplatnom poskytnutí koní, lodí, dreva a pomerne často aj o ústretovosti pri zabezpečovaní ubytovania počas zasadnutí snemov.

Život Juraja Purkirchera medzitým plynul pomerne nenápadne. Narodilo sa mu niekoľko detí, najčastejšie sa uvádza, že mal troch synov a dve dcéry.

Popri lekárskej praxi a pestovaniu liečivých bylín sa i naďalej venoval písaniu básní. Síce boli inšpirované žalmami či antickými autormi, ale Purkircher v nich popisoval politické dianie, situáciu v Uhorsku a predovšetkým, ako silný vlastenec, ostro kritizoval pustošenie svojej krajiny Tureckou armádou. Po štúdiu v Padove však už menej, alebo takmer vôbec v básňach nepísal o otázkach náboženstva a ak, tak skôr o jeho zjednotení, ako o rozdelení.

No, dalo by sa o tom ešte veľa preveľa písať, ale my sa teraz presuňme do roku 1576, keď začala jeho korešpondencia s viedenským dvorným knihovníkom Hugom Blotiom.

Juraj Purkircher hľadal nevestu

Zachovalo sa z nej sedem listov a náš významný slovenský klasický filológ a neodolateľne pekný profesor Miloslav Okál (1913 – 1997) ich pomerne detailne spracoval, ostatne ako aj celý život Purkirchera.

ILUSTRAČNÁ FOTO:  pixabay

Listy, ktoré si písali vzdelanci v 16. storočí boli plné informácií, správ, opisov udalostí, ľudí a tiež názorov, úvah, hodnotení a to všetko s vedomím, dokonca so zámerom zverejnenia listov

Prvý list je z roku 1571, písal ho Juraj Purkircher a žiadal, aby Hugo Blotius odovzdal peniaze trom uhorským študentom v Padove, ktoré im posiela, keďže sa z jeho predchádzajúceho nezachovaného listu dozvedel, že Hugo Blotius tam plánuje vycestovať. Z toho vyplýva, že Purkircher pokračoval v tradícii finančného podporovania študentov, tak ako to zažil on sám i jeho mecenáš Krištof Armpruster.

Druhý list je až z roku 1575. Opäť ho písal Purkircher a reaguje v ňom na prechádzajúci list, v ktorom čerstvo vymenovaný viedenský dvorský knihovník, 41-ročný Hugo Blotius naznačuje, že by sa už rád oženil, ale zdôrazňuje, že by sa rád oženil bohato. Juraj Purkircher mu na to odpísal, že v Prešporku je morová epidémia, veľa mužov pomrelo, zostalo po nich mnoho žien a dcér, z čoho vyplýva, že tu bude veľký výber.

Purkircherovi sa už zrejme v hlave rodil plán zosnovať sobáš medzi Hugom Blotiusom a Katarínou Behaim, pastorkyňou svojho mecenáša Krištofa Armprustera a dcérou Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich) z jej prvého manželstva s richtárom Blažejom Behaimom.

Mladá Katarína pochádzala z bohatej, zámožnej a vzdelanej rodiny, bola teda ideálnou nevestou pre Huga Blotiusa. Lenže tu treba mať na pamäti, že Juraj Purkircher mal veľmi silné puto na rodinu Armprusterovcov a iste by im neodporučil hocijakého ženícha. Hugo Blotius však nebol iba tak hocikto.

AUTOR: Fries, Samuel, 16. storočie ZDROJ: Die Österreichische Nationalbibliothek

Hugo Blotius v roku 1574

Hugo Blotius, priateľ Juraja Purkirchera

Do dejín sa Holanďan Hugo Blotius (1534–1608) zapísal ako vyštudovaný právnik s veľkým záujmom o knihy. Od roku 1574 pôsobil v službách cisára Maximiliána II. Habsburského vo Viedni. V nasledujúcom roku sa zúčastnil, ak to možno tak povedať, výberového konania na pozíciu cisárskeho knihovníka. Najväčším konkurentom mu bol Slovák Ján Sambucus, ktorý svoj záujem o túto pozíciu preukázal darovaním vlastných kníh do knižnice. Nakoniec však lukratívne miesto získal Hugo Blotius a udržal si ho až do konca života. Pod jeho vedením bola po prvýkrát vytvorená inventarizácia knižnice, zostavený hlavný katalóg, ktorý obsahoval takmer desaťtisíc kníh zoradených abecedne podľa autora a tiež špeciálny tematický katalóg.

Od roku 1576 pôsobil Hugo Blotius už aj ako profesor rétoriky na Viedenskej univerzite. A práve v tom čase sa mu snažil sprostredkovať sobáš Juraj Purkircher s mladučkou, neplnoletou Katarínou Behaim.

Samozrejme, v prvom rade oslovil jej matku Magdalénu a tiež jej bratov. V tých časoch totiž mali zákonné právo rozhodovať o sirotách ženského pohlavia len muži a to v prvom rade pokrvní príbuzní a následne zákonom, alebo sobášom určené osoby. Bratia Kataríny Behaim neboli proti, spoločne s matkou však mali zopár podmienok, o ktorých Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 informoval Huga Blotiusa.

V prvom rade žiadali, aby sa ženích presťahoval do Prešporku a osobne spravoval rodinné majetky, ktorých teda nebolo málo a zahŕňali aj Armbrusterovu kúriu vo Svätom Jure.

Ďalej upozorňovali na to, že Katarína Behaim ešte nie je dospelá a teda bude potrebné získať súhlas od prešporského úradu, ktorým bola zrejme Mestská rada prísažných, spravujúca poslednú vôľu jej otca Blažeja Behaima.

Nuž a na záver požadovali, aby si budúci ženích získal priazeň jej príbuzných vo Viedni, ktorými boli bratranci jej matky Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Z týchto požiadaviek sa zdá, že Krištof Armpruster v tom čase už nežil, ale na web stránke geni.sk som našla ničím nepodloženú informáciu, že po smrti Magdalény sa ešte raz oženil. Tak veru, neviem, ako to s ním bolo.

V každom prípade, odpoveď na tento list poslal Hugo Blotius už o osem dní. Bola niekoľkokrát prepisovaná a upravovaná, ale v konečnom dôsledku v nej Bloitus vyjadril záujem oženiť sa s Katarínou, prosil iba o odklad, nakoľko čerstvo získané a ťažko vybojované miesto cisárskeho knihovníka by nerád hneď opustil. Odvolával sa na povinnosť voči svojej rodine a navrhoval, aby sa so sobášom počkalo jeden rok pokým všetko pripraví tak, aby na jeho miesto mohol nastúpiť brat Kataríny Behaim, ktorý aktuálne študoval v Štrassburgu.

Na tento list mu odpovedal Juraj Purkircher až 25. októbra 1576. Radil mu v ňom, aby sa snažil dostať do priazne príbuzných Magdalény, pretože práve s nimi sa ona najviac radí ohľadom vydaja svojej dcéry Kataríny. Neodporúčal však Bloitusovi, aby kontaktoval matku, alebo dcéru, pretože ich teraz sužujú starosti kvôli požiaru, ktorý zničil ich kúriu vo Svätom Jure.

FOTO: wikipedia.sk/Horakvlado

Armbrusterova kúria zo 16. stor. vo Svätom Jure.

Čo však bolo ešte horšie, v Prešporku sa začala šíriť morová epidémia a postihla aj dom Armprusterovcov. Osobné stretnutie, a tobôž svadba, nepripadali do úvahy.

Posledný list, ktorý sa v tejto súvislosti zachoval je z 25. januára 1577. Písal ho Juraj Purkircher do Viedne Hugovi Blotiusovi. Zdá sa z neho, že medzičasom Bloitus napísal Purkircherovi nejaké listy, ale nespomínal v nich nič ohľadne sobáša. Azda preto mu v tomto poslednom liste Purkircher popísal rodokmeň mladej Kataríny Behaim s dôrazom na vysoké postavenie jej nebohého otca, ktorý ovládal vyše sedem cudzích jazykov a tiež na vážených príbuzných jej matky Magdalény v Prešporku i vo Viedni.

Tu príbeh zosnovania sobáša medzi Katarínou Behaim a Hugom Blotiom prechádza do stratena. Nezachovali sa listy, ani záznamy v matrike, žiadne správy. Nič. Môžeme si len domýšľať čo sa stalo. Ja, hoci som od kosti optimistka, si myslím, že Katarína Behaim zrejme podľahla morovej epidémii. Ak by prežila, iste by sa bola dobre vydala, či už za Huga Blotiusa, alebo za iného zámožného mešťana. Bola by uvedená v testamentoch, alebo ako majiteľka nejakého domu. Nič také sa však nikde nespomína. Katarína Behaim akoby zmizla z dejín. A hlavne, nechcem veriť, že by si to Hugo Bloitus rozmyslel a neoženil sa s ňou, ak by vyzdravela.

Faktom totiž je, že o rok na to, 28. septembra 1578 sa Hugo Bloitus oženil tak, ako pôvodne chcel. Bohato. Zobral si 72-ročnú vdovu, ktorá po dvoch mesiacoch od sobáša, čiže niekedy koncom novembra 1578 zomrela. Hugo Bloitus po nej zdedil šesť domov a niekoľko ďalších nehnuteľností a ešte v tom istom roku sa oženil s mladučkou, sotva 20-ročnou, avšak opäť veľmi bohatou dievčinou. Nuž … tak to vtedy chodilo, tak sa v 16. storočí vyberali nevesty.

vážne problémy Juraja Purkirchera

Prešporský lekár Juraj Purkircher sa však v tom čase už venoval oveľa vážnejším problémom.

V meste vrcholila morová epidémia, nepomáhali žiadne opatrenia, mnoho ľudí zomieralo a čo je najhoršie, i jemu, lekárovi, zomreli dvaja synovia. Znášal to veľmi ťažko.

Situácia v rodine bola napätá.

Jeho manželka bola v očakávaní ďalšieho dieťatka, nakazil sa aj ich najmladší synček a najstaršia dcérka Rosinka. Navyše, Juraj Purkircher bol ako lekár povinný navštevovať domy chorých, dávať im utišujúce prostriedky a vykonávať obhliadky mŕtvych.

Keď však na mor zomrel aj jeho posledný syn, stratil všetku silu a od žiaľu, oslabený morom, 24. októbra 1578 zomrel.

Jeho žena Žofia, napriek nesmiernemu smútku a blízkemu kontaktu s chorobou nakoniec prežila a krátko po tom, ako pochovala svojho manžela a troch synov, porodila dcérku Alžbetu. Jedinou oporou jej v tých časoch bola staršia dcéra Rosina, ktorá sa z choroby uzdravila. Po svojom otcovi zdedila celý majetok a jej príbeh sa práve vtedy začal rozvíjať.

Píšem o ňom v poslednom blogu Povinnosti manželiek v 16. storočí.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2013). Marek Walticher (1603 – 1655) a jeho rodina. Kariéra prešporského mešťana v kráľovských a palatínskych službách. Dostupné na Internete: UPJŠ: https://www.upjs.sk/public/media/15020/MaD-2013-2-Federmayer.pdf

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

Historia Posoniensis, občianske združenie (a FiF UK). (2020). Pamäť mesta Bratislavy (PamMap). Dostupné na Internete: www.historiaposoniensis.sk: http://www.pammap.sk/bratislava?miesta=27,448

KAMENICKÝ, M. (2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. VERBUM HISTORIAE 2/2018, 23-47. Dostupné na Internete: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KOWALSKÁ, E. (2004). Výchova a vzdelávanie na prahu novoveku. Historická revue. Dostupné na Internete: http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004kowalska78

LENGYELOVÁ, T. (2002). Žena a právo.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2010). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Dostupné na Internete: History SAV: http://www.history.sav.sk/eknihy/Jan-Lukacka-Martin-Stefanik-Stredoveke-mesto-ako-miesto-stretnuti-a-komunikacie.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

ŠIMONČIČOVÁ KÓOŠOVÁ, P. (2016). Taliansky luxus v prešporských domácnostiach 16. storočia. Dostupné na Internete: ARS 49 – štúdie: file:///C:/Users/katar/Downloads/Taliansky_luxus_v_presporskych_domacnost.pdf

.

Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster

Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster

od | nov 28, 2020 | História, Osobnosti | 2 komentáre

Mladá vdova nikdy neostala dlho sama. A to ani v prípade, že bola bohatá a spoločensky vysoko postavená. Ba práve naopak. V takom prípade o ňu bol ešte väčší záujem. Mnohí schopní muži vďaka takýmto vdovám odštartovali kariéru. Úprimnú lásku však možno hľadať aj v takýchto manželstvách.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

predchádzajúce blogy

1501 – 1515 Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

1516 – 1530 Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

1530 – 1550 Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

V predchádzajúcom blogu som zámerne vynechala dve významné historické udalosti a to:

  • Vydanie zákona v roku 1536,  na základe ktorého sa stal Prešporok hlavným mestom Uhorska, sídlom Uhorského snemu, Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a teda aj korunovačným mestom.
  • Morová epidémia v rokoch 1541 až 1542.

V oboch prípadoch by sa dalo písať a rozprávať veľa-preveľa o rôznych okolnostiach, príčinách a dôsledkoch. Sú to všetko dôležité míľniky, ale, ako som avizovala, v tejto sérii blogov pod názvom NESKUTOČNÉ PRÍBEHY sa chcem zameriavať na tie menej podstatné a pritom rovnako zaujímavé osudy ľudí, ktoré dokresľujú naše poznatky z dejín Bratislavy.

Navyše, už len pri ich faktografickom opise vzniká medzi riadkami úžasný príbeh. Začítajme sa teda do jeho pokračovania …

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí vchádzali ľudia v Prešporku do domov cez veľkú bránu. Veľmi podobne mohol vyzerať vchod do domu richtára Blažeja Behaima

Niekedy koncom roku 1550 zomrel richtár Blažej Behaim. V testamente odkázal svoj majetok ľuďom, ktorých mená síce dal zapísať do testamentu, ale žiaľ, bez toho, aby tam boli doplnené napríklad dátumy narodenia, vzťah k nemu a v niektorých prípadoch chýba dokonca aj priezvisko.

No, ak mám byť úprimná, ja som ten testament nevidela. A vlastne, aj keby som ho videla, nevedela by som ho preložiť.

Predpokladám však, že ak by doň nechal zapísať akékoľvek identifikačné údaje, naši historici by ich uviedli. Nuž teda, keďže publikovali len mená osôb, domnievam sa, že viac sa z testamentu o dedičoch nedalo zistiť. Kiežby to bolo inak.

Vychádzam teda z toho, že v čase, keď Blažej Behaim zomieral, zanechával po sebe mladú manželku Magdalénu, rodenú Saiberlich (Sayberlich) a minimálne jednu dcéru Katarínu.

Väčšia pravdepodobnosť však bude skôr taká, že zanechal viac detí a na základe osôb uvedených v testamente sa domnievam, že to boli len dcéry, manželka a blízki príbuzní. Menovala som ich v predchádzajúcom blogu. Teraz sa však zamerajme len na jeho vdovu Magdalénu.

Ako bolo zvykom a zrejme aj nepísaným pravidlom, znova  sa vydala. Júj, tak by ma zaujímalo, ako to celé bolo.

Vyhliadla si nového ženícha ona? Veď už mala status vdovy po richtárovi, senátorovi a bohatom mešťanovi Blažejovi Behaimovi. Mohla si vyberať!

Alebo si ju vyhliadol mladý Krištof Armpruster?

Ani on nebol na zahodenie. Nielen kvôli jeho spoločenskému postaveniu, ale iste aj pre svoju povahu. Veď bol vzdelaný a miloval hudbu. To hovorí samo za seba, čo myslíte?

nový ženích

Čo ale naozaj vieme o Krištofovi Armprusterovi? Nuž, v porovnaní s Blažejom Behaimom oveľa viac. V jeho prípade už vieme rok a miesto jeho narodenia.

Krištof Armpruster sa narodil v roku 1520 v Rumunsku, konkrétne v meste Sibiu. Vtedy patrilo do Sedmohradska.

B alebo P

Na priezvisku Armpruster pekne vidno podobnosť s názvom mesta Prešporok. V oboch prípadoch pisári použili raz P inokedy B. V starých písomných prameňoch je priezvisko Armpruster uvedené niekedy ako Arm-b-ruster, inokedy ako Arm-p-ruster.

Tak sa aj stalo, že odborná literatúra uvádza priezvisko Armpruster s P a zároveň sa dodnes zachovalo pomenovanie kúrie vo Svätom Juri ako Armbrusterova kúria s B.

A rovnako to bolo aj s našim hlavným mestom. Nájdeme zápisy ako P-resburg aj ako B-respurg, teda vlastne ich ešte staršie verzie v znení P-rezalauspurc alebo B-rezalauspurc či maďarskú verziu P-osony a B-ozony, z čoho vznikla teória o tom, že názov mesta Bratislava pochádza od človeka Božóňa. Ale to už zachádzam do veľmi citlivej témy o pôvode názvu mesta.

Vráťme sa ku Krištofovi.

Jeho otcom bol Matej Armpruster. Ich rod pochádzal z nemeckého Saska, ktorého hlavým mestom sú Drážďany. Boli ste tam niekedy? Ja som tam bola v pionierskom tábore.

Krištof Armpruster sa narodil v čase, keď jeho rodičia, aj starí rodičia žili v sedmohradskom meste Sibiu. Krištof sa tam však dlho nezdržal.

FOTO: Katarína Králiková

Krištof Armpruster a jeho smer cesty z rodného Sibiu v Sedmohradsku (dnes Rumunsko) do nového domova v uhorskom korunovačnom Prešporku

Približne vo veku 13-14 rokov začínali mládenci študovať na univerzitách. Môžeme sa teda domnievať, že v takom veku odišiel študovať na Viedensku univerzitu aj Krištof Armpruster.

študent na cestách

V 16. storočí študenti za vzdelávanie na univerzitách platili, lepšie povedané, platili im ho rodičia, tútori alebo mecenáši.

Poplatok bolo potrebné uhradiť už pri prihláške, potom počas prijímacieho rituálu známeho ako Beánia. Následne platili za každú skúšku, tiež povinne prispievali profesorom na oblečenie a občerstvenie.

Nuž a v neposlednom rade si študenti museli uhrádzať náklady nielen na ubytovanie, stravu a učebnice, ale aj na predpísané oblečenie, pod ktorým treba rozumieť nohavice, tuniku, plášť a klobúk. Navyše, na prednášky ku skúškam smeli pristupovať len v patričnom, slávnostnom oblečení.

No a k tomu pripočítajme topánky a sluhu. A samozrejme výdavky na zábavu, dobré vínko a mimoškolské vzdelávacie aktivity, medzi ktoré mohli patriť aj návštevy  hostincov, nevestincov či rôznych záujmových krúžkov a klubov.

Neexistoval žiadny štátom či kráľom dotovaný vzdelávací systém, tak ako dnes. O to viac si študenti svoje vzdelanie vážili a zo získaných diplomov a titulov sa počas kariéry snažili vyťažiť čo najviac.

V tejto súvislosti je tiež zaujímavé spomenúť, že študenti nemuseli v 16. storočí tráviť celé roky na jednej univerzite.

Bežne sa stávalo, že po jednom-dvoch semestroch odišli študovať do iného mesta, na inú univerzitu. Všade boli prednášky v latinčine, takže nemali jazykovú bariéru. Študenti si tak mohli vyberať univerzity podľa svojho záujmu, na základe prestíže univerzity a tiež s ohľadom na svoje finančné možnosti.

Poniektorí tak vystriedali aj štyri až päť univerzít. Napríklad taký kontroverzný alchymista a lekár Paracelsus, ktorý bol v roku 1537 hosťom v dome Blažeja Behaima, vystriedal až štyri univerzity.

Zdá sa mi však, že drvivá väčšina mladíkov študovala priemerne na dvoch univerzitách.

Tak tomu bolo aj v prípade Krištofa Armprustera. Z Viedne odišiel na štúdiá do talianskej Padovy, kde bola jedna z najstarších a najprestížnejších univerzít na svete.

FOTO: Katarína Králiková

Študenské cesty Krištofa Armprustera z Viedne do Padovy

Aj dĺžka vzdelávania zrejme v 16. storočí závisela od schopností študenta sústrediť sa na štúdium, od hĺbky peňaženky jeho rodičov a ktovie ešte od akých okolností.

V každom prípade, myslím, že to nebolo presne stanovené a tak mladí ľudia mohli študovať niekoľko rokov. Dôležitá totiž nebola dĺžka štúdia, ale zvládnutie záverečnej bakalárskej alebo magisterskej skúšky.

Pozrime sa bližšie na život študenta Armprustera.

chudobný študent

Krištof Armpruster ako študent neoplýval bohatstvom.

Dôvody nepoznáme. Možno mu zomrel otec a možno nezomrel, iba si nemohol dovoliť platiť synovi štúdium. Veď trvalo pomerne dlho. Odhadom aj 15 rokov, keď zvážime, že začal študovať približne ako 13-ročný a o 14 rokov neskôr, v roku 1547 ešte stále študoval.

Totiž, 23. februára 1547 mu Tamás Wárdai a Petrus Paulinus sprostredkovali finančnú pomoc od ostrihomského biskupa Ágostona Sbardelattiho, vďaka ktorej mohol pokračovať v štúdiu na Univerzite v Padove. No, zrejme išlo skôr o financovanie záverečných skúšok, pretože v roku 1548 štúdium úspešne ukončil.

Domnievam sa, že Krištof Armpruster bol čestný, snaživý a učenlivý. Pochybujem totiž, že by ktokoľvek finančne podporoval cudzieho človeka, ak by taký nebol.

Krištof Armpruster je od roku 1550, keď mal okolo 20 rokov, spomínaný ako bratislavský mešťan a hudobný skladateľ, od ktorého je zachovaná zbierka nápevov. Uvádza sa to na strane 119 v knihe Dejiny Bratislavy.

Okrem hudobného talentu sa Krištof Armpruster realizoval aj ako básnik. Vlastne, v tej dobe bolo zvykom písať básne o všetkom. O politike, o živote, o láske, o hlbokých filozofických úvahách, tiež oslavné básne na počesť kráľov či mecenášov.

Z prác Krištofa Armprustera sa však paradoxne zachovala báseň, podotýkam kritická báseň, na svoju domácu, u ktorej býval v roku 1550 počas krátkeho študijného pobytu v nemeckom Augsburgu.

Pôvodne ju napísal po nemecky, ale uverejnená bola v maďarčine, vďaka čomu sa zachovala do dnešných dní.

Znie takto:

Nagy sokképen szegén legént háborítja vala,
Magyar étket ő nékie hogy nem adott vala.

A háziasszony a saját férjével sem bánt kíméletesebben:

Az szobából éjjel-nappal kikergeti vala,
Nagy szitkokkal és átkokkal igen feddi vala.

Nuž a gúgl prekladač ju preložil takto:

Bola veľmi rozladená z chudobných,
Nedala mu maďarské jedlo.
Domáca pani sa nesprávala k vlastnému manželovi láskavejšie:

Vo dne v noci ho vyháňala z izby,
Veľmi mu vyčítala veľké nadávky a kliatby.

V týchto chvíľach si opäť raz vravím, aké by bolo fajn vedieť po maďarsky, ale aj po latinsky a hlavne, vedieť čítať v archívnych dokumentoch.

V jednom z najväčších archívov sa totiž nachádza aj prvá písomná správa z obdobia po skončení štúdií Krištofa Armprustera.

Zatiaľ som to nepreverovala, ale mám sklony veriť ľuďom od fachu. Riaditeľ Štátneho archívu v Bratislave – pobočke v Modre, pán Juraj Turcsány v knihe Dejiny písané vínom uvádza informáciu, ktorá je často publikovaná na rôznych web stránkach a tiež v Zborníku Kaštiele a kúrie Bratislavskej župy 2011. Z neho som sa aj ja dozvedela, že:

Armbrusterova kúria vo Svätom Juri v roku 1547 vyhorela a v roku 1554 ju kúpil a obnovil Krištof Armbruster (kráľovský komorný radca a hlavný pokladník) ako svoje vidiecke sídlo, ktoré panovník oslobodil od daní.

Jedna veta a toľko informácií. Jupí.

Tak v prvom rade. V roku 1554 už bol Krištof Armpruster zamestnaný ako kráľovský komorný radca a hlavný pokladník. Tu sa mi žiada dodať, že túto funkciu vykonával v Prešporku, kde sídlila Uhorská kráľovská komora.

uhorská kráľovská komora

Organizačnú štruktúru Uhorskej kráľovskej komory tvorilo cca 31 zamestnancov rozdelených na pozične vyšších a nižších úradníkov. Tí vyšší plnili tieto funkcie:

  • komorský registrátor
  • pokladník
  • účtovník
  • sekretár
  • radca

Nižšie funkcie zastávali úradníci, ktorí vykonávali pomocné administratívne práce. Je vysoko pravdepodobné, že niektoré pozície boli kumulované, teda, že dve funkcie vykonával jeden človek.

Zrejme aj Krištof Armpruster mal kumulovanú funkciu, keďže bol aj komorný radca a zároveň hlavný pokladník.

FOTO: Katarína Králiková

Uhorská kráľovská komora mala v 16. storočí svoje priestory, dnes by sme povedali kancelárie, v dome prenajatom od Krištofa Maixnera na Michalskej ulici. Až neskôr dom odkúpila, dala zbúrať a postaviť honosnú budovu Uhorskej kráľovskej komory, v ktorej dnes sídli Univerzitná knižnica v Bratislave.

Ale poďme späť ku Krištofovi Armprusterovi.

Z vyššie uvedenej vety vyplývajú ešte dve zaujímavosti:

  1. získal titul kráľovského radcu a to zrejme vlastnou zásluhou, keďže ho kráľ Ferdinand I. Habsburský zároveň oslobodil od platenia daní.
  2. kúpil si vidiecke sídlo čo znamená, že mal dostatok peňazí a keďže takmer s istotou možno povedať, že nezdedil ani spoločenský status, ani žiadne majetky, je priam isté, že bol veľmi šikovný, zbehlý a schopný.

Z tej jednej vety sa tiež dozvedáme, že mal okolo 34 rokov a zdá sa, že bol stále slobodný. V tom čase však už mal status zámožného a váženého občana, hodného toho, aby sa uchádzal o ruku mladej Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich), vdovy po ctihodnom a bohatom richtárovi Blažejovi Behaimovi.

Svadbu mali asi niekedy v roku 1555.

Totiž, v roku 1556 sa mu narodil prvý syn. Čo myslíte, ako dlho predtým sa musel poznať s matkou svojho syna?  Samozrejme, dieťa sa narodilo po svadbe. Je priam isté, že aj splodené bolo až po svadbe. Ak by sme teda takto cúvali v čase, dostali by sme sa minimálne do roku 1555, možno aj skôr.

A tu sa dostávame k mojej pôvodnej dileme.

Ako to prebiehalo? Ako sa spoznali? Ako sa stalo, že práve oni dvaja sa zobrali?

Ak mám byť úprimná, zatiaľ som nikde nenašla odbornú štúdiu o tom, ako prebiehal výber životného partnera v 16. storočí. Ale, tak všeobecne snáď možno povedať, že manželstvá boli uzatvárané väčšinou z rozumu.

Chcem si však predstavovať a veriť, že tí dvaja, Krištof Armpruster a Magdaléna Behaim rodená Saiberlich (Sayberlich) sa mohli do seba aj naozaj zaľúbiť. Nielen preto, že boli mladí…

Tu sa už núka priestor na čítanie medzi riadkami.

Je veľmi pravdepodobné, priam isté, že v roku 1555 sa obaja hlásili s evanjelickému vierovyznaniu, ktoré vyznávalo v tom čase čoraz viac ľudí v Prešporku. Oficiálne síce mohli a zrejme aj boli katolíci, ale sympatizovali s učením a myšlienkami Martina Luthera.

Boli to práve oni dvaja, kto umožnil ostatným evanjelikom  stretávať sa v ich dome na rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky, ktorý stál hneď veľa radnice.

Práve oni, medzičasom už manželia Magdaléna a Krištof Armprusterovci neskôr darovali svoj dom evanjelikom.

Na prehliadkach v roku 2021 si povieme aj rozdiely v označovaní takýchto ľudí tak trochu synonymickými pojmami evanjelici, luteráni či protestanti.

Dom Armprusterovcov, postupne chátrajúci, dali evanjelici zbúrať a na jeho mieste postaviť veľkú budovu evanjelického kostola.

Lenže, to už sme v 17. storočí … a o ňom si veľa povieme na prehliadkách v roku 2021. Božinku, už sa na to tak tešííím.

FOTO: Katarína Králiková

Interiér Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý stoji na mieste domu Blažeja Behaima. Keď zomrel, dom aj s vdovou získal Krištof Armpruster, preto je v literatúre tento dom uvádzaný aj ako Armprusterov dom.

dal čo dostal

Krátko po sobáši, snáď do roka a do dňa, sa Krištofovi a Magdaléne, niekedy v roku 1556 narodil prvorodený syn Ján. Približne o štyri roky neskôr, asi v roku 1560 sa im narodil druhý syn Pavol.

V tom čase Krištof Armpruster štedro finančne podporoval štúdium svojho suseda, ktorému zomrel otec, mladého Juraja Purkirchera na Univerzite vo Wittenbergu. To je tá univerzita, na ktorej pôsobil ako pedagóg aj Martin Luther. O tom, ako prepletené boli osudy Purkirchera a Armprustera sa dozviete v ďalšom blogu.

Teraz ešte ostaňme pri Krištofovi Armprusterovi, jeho žene Magdaléne a ich deťoch, medzi ktoré patrila aj Magdalénina dcéra z prvého manželstva, Katarína Behaim.

Kým v prípade ich synov je známe, že študovali vo Viedni a zrejme bývali u matkiných príbuzných, čo sa týka ich dcéry Kataríny, nevieme takmer nič.

Dokonca možno povedať, že aj to málinko, čo sa dá zistiť je prudko rozporuplné. Sústreďte sa, nech sa z  toho vymotáme.

Na jednej strane

  • maďarský historik János Németh vo svojej štúdii  Sprachgebrauch im Ödenburgerund Pressburger
    Prozessrecht an der Wendedes 16./17. Jahrhunderts na strane 150 uvádza, že Blažej Behaim zomrel v roku 1550. A čo je ešte väčšia motanica, jeho ženou a vdovou podľa testamentu bola nie Magdaléna, ale Uršuľa.
  • Zmienky o tom, že Uršuľa bola jeho manželkou nájdeme aj v Archíve mesta Bratislavy. Tam je uverejnené, že Blažej Behaim a jeho žena Uršuľa spísali v roku 1539 testament. V ňom sú ako dedičia vymenované aj osoby, ktoré – ako som v úvode písala – bližšie nešpecifikovali. Medzi nimi je aj Magdaléna, aj Katarína.

No a na druhej strane

  • slovenský filológ a historik Miloslav Okál sa vo svojej štúdii odvoláva na listy Juraja Purkirchera, ktorý v jednom z nich rozpisuje predkov Kataríny Behaim. Tu podotýkam, že Purkircher bol súčasník, osobný a skutočný sused Behaimovcov a neskôr Armprusterovcov. Ako rodičov Kataríny uvádza Blažeja Behaima a Magdalénu Saiberlich (Sayberlich).
  • rovnako tak, aj docent Frederik Federmayer v publikácii Rody starého Prešporka na strane 283 uvádza, že Krištof Armpruster sa oženil s Magdalénou Saiberlich (Sayberlich), predtým manželkou richtára Blažeja Behaima.

Tak mi povedzte, kto boli rodičia Kataríny Behaim?

  • A ešte, aby toho nebolo málo … Spomínaný Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 píše, že Katarína je nedospelá sirota, pastorkyňa Krištofa Armprustera a dcéra Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich) a Blažeja Behaima.

V 16. storočí bola podľa Tridentského koncilu hranica dospelosti u dievčat dosiahnutý vek 16. rokov.

Lenže, nemyslite si, že to je všetko. Ešte jeden uzlík by bolo zahodno rozmotať.

  • Juraj Purkircher v roku 1561 zložil báseň na počesť Krištofa Armprustera a filológ Miloslav Okál na základe viacerých ďalších indícii usudzuje, že tú báseň mu venoval pri príležitosti jeho sobáša s Magdalénou Behaim, rodenou Saiberlich (Sayberlich).

ALE

  • Docent Frederik Federmayer v publikácii Rody starého Prešporka uvádza pri Jánovi Armprusterovi, teda pri prvom synovi Krištofa a Magdalény, že sa narodil okolo roku 1556.

Asi to už nevyriešime.

Ich príbeh je pre dejiny málo podstatný, chýbajú zrejme zdroje informácií aj financií na bádanie a tak ostáva záhada nevyriešená.

Jedno je však isté.

Krištof Arpmruster a jeho žena Magdaléna rodená Saiberlich (Sayberlich) žili v dome jej prvého manžela, nebohého Blažeja Behaima, na mieste ktorého dnes stojí Kostol Najsvätejšieho spasiteľa, hovorovo známy ako Jezuitský kostol na Františkánskom námestí v Bratislave.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý stoji na mieste domu, v ktorom žila Magdaléna Saiberlich (Sayberlich), vdova po richtárovi Blažejovi Behaimovi a jej druhý manžel Krištof Armpruster. 

historická súvislosť

Dom prenechali evajnelikom, ktorí ho neskôr zbúrali a postavili si na jeho mieste kostol. Ten im počas rekatolizácie bol odobraný a pridelený jezuitom, ale to je už príbeh zo 17. storočia, o ktorom si viac povieme na prehliadkách v roku 2021.

Na príbehu Magdalény, vdovy po richtárovi Blažejovi Behaimovi a jej druhom manželovi Krištofovi Armprusterovi pekne vidíme, že v 16. storočí ešte stále neboli podstatné detailné osobné údaje, častokrát ani dátum narodenia a úmrtia.

Oveľa dôležitejšie bolo to ako žili a čo po sebe zanechali.

Krištof a Magdaléna po sebe zanechali celý dom, o ktorý sa delili s veriacimi, s ľuďmi, ktorí v tom čase nesúhlasili s tým, ako funguje katolícka cirkev ako taká.

Rovnako je úžasné, že sa dodnes zachovali aspoň dve knihy z ich veľkej a dlhé roky tvorenej zbierky. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice je Armprusterov siedmy zväzok súborného vydania Lutherových spisov z roku 1557 s vlastnoručným zápisom Krištofa Armbrustera a tiež druhý zväzok konvolút (zväzkov) almanachov (zborník) a efemeríd (prehľad postavenia slnka, mesiaca a hviezd). Sú to unikátne a vzácne zbierky, ktoré najviac rozšíril ich mladší syn Pavol.

Nuž, a zanechali po sebe aj jedného vďačného suseda, Juraja Purkirchera, ktorý sa snažil postarať o ich dcéru Katarínu Behaim. Ale o tom už píšem v blogu Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Archív der Hauptstadt der SR Bratislava – B 2645. AMB S 3016. Schrifstsück. 1539-01-15 [Pressburg] Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=5s54HNGFMSQC&pg=PA405&dq=Blasius+%5BBehaim%5D&hl=sk&sa=X&ved=2ahUKEwjtrZGRz_XsAhUpzoUKHVnpAoEQ6AEwAXoECAIQAg#v=onepage&q=Blasius%20%5BBehaim%5D&f=false

Archív der Hauptstadt der SR Bratislava – B 2646. AMB S 5918(28). Schrifstsück. 1539-01-15 [Pressburg] Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=5s54HNGFMSQC&pg=PA405&dq=Blasius+%5BBehaim%5D&hl=sk&sa=X&ved=2ahUKEwjtrZGRz_XsAhUpzoUKHVnpAoEQ6AEwAXoECAIQAg#v=onepage&q=Blasius%20%5BBehaim%5D&f=false

ČECHOVÁ, D. (2019). Malokarpatské vinohradníctvo v kontexte daňového zaťaženia obyvateľstva Modry, Pezinka a Svätého Jura. Dostupné na Internete: academia.edu: https://www.academia.edu/41769439/Malokarpatsk%C3%A9_vinohradn%C3%ADctvo_v_kontexte_da%C5%88ov%C3%A9ho_za%C5%A5a%C5%BEenia_obyvate%C4%BEstva_Modry_Pezinka_a_Sv%C3%A4t%C3%A9ho_Jura

DVOŘÁKOVÁ, D. (2013). Manželstvo uhorskej šľachty. Dostupné na Internete: Academia.edu: https://www.academia.edu/30973288/Man%C5%BEelstvo_uhorskej_%C5%A1%C4%BEachty

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

HAĽKO, J., & HOLČÍK, Š. (20. 4 2017). Katolíci a protestanti. Dostupné na Internete: youtube.com: https://www.youtube.com/watch?v=y6V_9m-TLlQ&t=6s

HAĽKO, J., & ROJKA, Ľ. (2015). Dejiny jezuitov v Bratislave do roku 1773. Trnava: Vydavateľstvo Dobrá kniha.

HORVÁTH, V. (1978). Dejiny Bratislavy – Bratislava hlavným mestom Uhorska. Bratislava: Obzor.

KLIMEKOVÁ, A. (2018). Dizertačné tlače študentov z územia Slovenska na nemeckých univerzitách v 16. a 17. storočí. Studia Bibliographica Posoniensia 2018, s. 159-166. Dostupné na Internete: https://www.ulib.sk/files/sk/publikacie-ukb/studia-bibliographica-posoniensia/sbp_2018_web.pdf

KOVÁČOVÁ, L. (3. 12 2012). Beánie na stredovekých univerzitách. Dostupné na Internete: History Web (History Lab): https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/beanie-na-stredovekych-univerzitach

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LENGYELOVÁ , T. (2020). Postavenie detí v stredovekom Uhorsku. Dostupné na Internete: Historická revue : http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004lengyelova78

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

Maďarský katolícky lexikón / Kristóf Armbruster – http://lexikon.katolikus.hu/A/Armbruster.html

NÉMETH, János.  Sprachgebrauch im Ödenburger und Pressburger Prozessrecht. Budapest. Dostupné na internete:   https://www.austriaca.at/0xc1aa5576%200×00390149.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

SAKTOROVÁ, H. Torzá šľachtických knižníc vo Fonde Slovenskej národnej knižnice. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Domenova1/subor/Saktorova.pdf

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.

wikipedia/ Krištof Armbruster https://hu.wikipedia.org/wiki/Armbruster_Krist%C3%B3f

VORLÍČKOVÁ, B. (2012). Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. Dostupné na Internete: Kaštiele a kúrie Bratislavskej župy. Zborník 2012: https://ainova.sk/wp-content/uploads/2020/06/BSK_ZBORNIK_Kastiele-a-kurie-Bratislavkej-zupy_2011small.pdf

Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

od | nov 21, 2020 | História, Osobnosti | 2 komentáre

Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad

Blažej Behaim patril do skupiny patríciov, ktorí tvorili dejiny Prešporku v 16. storočí. Zo všetkých senátorov a richtárov bol práve on najviac zaujímavý a to záhadami, ktoré po ňom ostali. Je ich viac než dosť a nielen tie o erbe a testamente.

poznámka

TOTO JE BELETRIZOVANÉ SPRACOVANIE HISTORICKÝCH UDALOSTÍ, INŠPIROVANÉ POZNATKAMI ZO ZDROJOV UVEDENÝCH NA KONCI BLOGU.

predchádzajúce blogy

1501 – 1515 Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

1516 – 1530 Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

Písanie o ľuďoch, ktorí žili v 16. storočí v Prešporku mi pripomína detektívku. Mám niekoľko indícii, zopár nesúvisiacich poznatkov, jeden – dva fakty a z toho aby človek vytvoril príbeh čo najbližší pravde. Pokúsim sa o to.

Blažej Behaim bol zámožný mešťan. Hovorí o tom najstaršia zmienka, ktorá sa dá nájsť, keď do vyhľadávača zadáte meno Blažej Behaim, alebo Blasius Behaim, či jeho rôzne iné formy ako Behem, Beham, Beheym, Pehem a podobne.

záhada pôvodu priezviska

Pôvod jeho mena pochádza podľa viacerých historikov zo slova Böhm, čo znamená Čech.

Podotýkam, že v 16. storočí sa už hlavne bohatší ľudia navzájom odlišovali podľa priezviska. Mnohí remeselníci tak mali pri svojom krstnom mene priezvisko podľa názvu ich remesla v nemčine, maďarčine alebo latinčine. Podobne to bolo aj s mešťanmi.

Mnohí získali priezvisko inšpirované lokalitou, z ktorej pochádzali. Často sa teda stávalo, že ľudia mávali rovnaké priezviská, aj keď vôbec nemuseli byť príbuzní. To bol aj prípad priezviska Behaim/ Beham. Ale Blažej/ Blasius sa predsa len čímsi odlíšil od odstatných.

Záhada pôvodu Blažeja Behaima

Blažej Behaim bol síce zámožný, zdá sa, že pochádzal zo zámožnej rodiny, škoda len, že tak ako u mnohých jeho súčasníkov, ani pri jeho mene sa nedajú nájsť presne údaje o jeho dátume narodenia, o jeho predkoch a príbuzných.

Priezvisko Behaim sa však veľmi často nachádza aj v nemecky hovoriacich krajinách, nehovoriac o tom, že aj v Čechách žilo veľa nemecky hovoriacich ľudí.

Nuž, jeho pôvod je prvou záhadou.

Nejasný rok narodenia

Môžeme sa tak len domnievať, že sa narodil okolo roku 1500 až 1505, pretože v roku 1530 už o ňom prvý písomný prameň hovorí ako o váženom človeku, ktorý spolu s ostatnými mešťanmi, z nich jeden bol bývalý richtár žiada o vrátenie cti.

V dokumente z 15. novembra 1530 totiž žiadajú kráľovských vojenských radcov, aby zasiahli u kráľa, nech ich oslobodí od trestu verejnej hanby, pretože sa necítia byť vinní za činy, z ktorých sú obviňovaní.

O necelé dva roky, 16. januára 1532 vyslal vtedajší richtár, Michal Klee do Prahy zástupcov mesta Prešporok, medzi nimi bol aj Blažej Behaim, v súvislosti s vybudovaním nového opevnenia proti Turkom v Prešporku.

hosť plný záhad

O charaktere Blažeja Behaima by mohol čo-to napovedať aj fakt, s ktorým sa jeho meno v dejinjách mesta Prešporok najčastejšie spája. Zo všetkých poznatkov o Blažejovi Behaimovi je azda najviac preukázateľne dôveryhodný ten, že v jeho dome sa konala slávna hostina na počesť kontroverzného alchymistu a lekára známeno pod menom Paracelsus.

Bola to nepochybne veľká udalosť.

Dom Blažeja Behaima stál na mieste, kde je dnes kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, hovorovo známy ako Jezuitský kostol na rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky, hneď veľa Starej radnice.

V dome Blažeja Behaima sa zišli najváženejší muži mesta, teda aspoň tí, ktorí sa doň vmestili.

konečne jasná správa

O šesť rokov, na sviatok Svätého Juraja v roku 1538 zvolili mešťania za nového richtára práve Blažeja Behaima. Vtedy si už svoje meno písal v latinskej verzii Blasius Behaim.

Zrejme už bol ženatý a to s Uršuľou. Je zaujímavé, že už o rok na to, 15. januára 1539 spísal testament za svoju manželku Uršuľu. Treba však zdôrazniť, že vtedy bolo normálne a legálne, že za manželky robili takéto právne úkony ich manželia, alebo iní mužskí príbuzní.

Nuž a aby to bolo presné, druhý dokument, ktorý v ten deň vyhotovili pred prísažnými bol o tom, že Blasius Behaim a jeho žena Uršula Behaim si navzájom odovzdávajú majetok v prípade smrti a tiež, že ho odkazujú svojim príbuzným, z ktorých uvádzajú: Gilsen Schwertseger, Augustin Ambrosius, Magdalena, Katharina, Elisabeth, Helene a Niklaus Schadt, Paul Schadt, Margit, Barbara a Wolfgang Frust a Maria Ruttenstock. Dokument je v Archíve mesta Bratislava uložený pod značkou B-2645, AMB S 3016 zo dňa 1539-01-30.

pôvodné povolanie

Ak by sa aj Blažej Behaim venoval obchodu a nie remeslu, s najväčšou pravdepodobnosťou tak robil v nejakom konkrétnom segmente.

Zopár indícií dáva predpoklad, že sa mohol venovať buď mäsiarstvu, alebo mečiarstvu, prípadne obchodovaniu s produktmi z týchto remesiel. Naznačuje to poznámka v knihe Dejiny Bratislavy, že „senátor Beham vlastnil fleischpanky – mäsiarske stánky na trhu“.  Aj príbuzní, ktorých uvádza v testamente, Nikolaus, čiže Mikuláš Schadt a Paul, čiže Pavol Schadt boli mäsiari.

O blízkosti k mečiarskému remeslu by mohlo svedčať na jednej stane to, že vlastnil meč, na mieru vyhotovený a dodnes zachovaný v Múzeu mesta Bratislavy spolu so železnou richtárskou bakuľou, pečatným prsteňom a richtársky zvonček.

Nuž a zároveň aj to, že v testamente uviedol ako prvého človeka menom Gilsen Schwertseger čo preložené z nemčiny znamená mečiar. To by mohlo indikovať istú blízkosť k tomuto remeslu.

Pravda však, zdá sa, môže byť niekde úúúplne inde.

meč pre richtára

Totiž, aby to však bolo ešte záhadnejšie tak dodám, že tú šabľu mu vyhotovil z ocele a pozláteného striebra, s pošvou z červeného zamatu a pozlátenými červenými okutiami nie mečiar, ale známy bratislavský zlatník Jakub Steigler dňa 1. augusta 1550.

Zvláštne a zaujímavé je to však aj tým, že Blažej Behaim bol richtárom len do roku 1550 a voľba richtára prebiehala zvyčajne na sviatok sv. Juraja, alebo v dňoch okolo sviatku sv. Juraja, ktorý je na jar, v apríli.

Teda v čase odovzdania meča, v prvý augustový deň roku 1550 už nebol richtárom. Ten dátum však môže hovoriť napríklad aj o tom, že zlatník dodal meč neskoro, alebo mu Blažej Behaim za ten meč až vtedy zaplatil alebo čokoľvek iné.

FOTO: Katarína Králiková

V Múzeu mesta Bratislava je vystavený paloš, čiže meč Blažeja Behaima

Ak sa však vrátime ku skúmaniu toho, čím sa Blažej Behaim živil, pravda bude zrejme skôr taká, že pokojne mohol obchodovať  s viacerými komoditami.

nezvyčajná pozostalosť

V každom prípade, niet pochýb o tom, že bol bohatý. V jeho pozostalosti sa totiž našli zvláštne prstene.

Jeden veľký zlatý prsteň v tvare hada s rubínovým jazýčkom.

Potom prsteň s trojuholníkovým diamantom, pečatný prsteň so zafírom a pečatidlo, na ktorom je vyrytý erb Blažeja Behaima s helmou.

záhadný erb Blažeja Behaima

Erb Blažeja Behaima je sám o sebe mimoriadne zaujímavý. Identifikoval ho môj obľúbený historik docent Federmayer. Na erbe Blažeja Behaima sú hríbiky. Tri v spodnom rade, dva nad nimi a jeden na vrchu. Tu na strane 70 si ho môžete pozrieť.

Škoda, že nepridal svoju hypotézu o tom, čo majú symbolizovať, ale takí sú už praví historici. Nešpekulujú, len popisujú fakty a dávajú ich do súvislostí.

Ale aj tak ma to zaujíma! Čo priviedlo Blažeja Behaima k tomu, aby si dal do erbu šesť hríbikov v takomto rozložení? Veď erb je vážna vec, charakterizuje človeka, jeho meno, povesť. Má reprezentovať, niesť posolstvo pre ďalšie generácie.

O symbolike hríbov som nenašla žiadnu odbornú štúdiu, ani dôveryhodnú teóriu, o to väčší priestor na fantáziu to ponúka.

lúštenie testamentu

No a posledná, ako tak o niečom hovoriaca zmienka je už v súvislosti so spomínaným testamentom. Ten bol spísaný po latinsky a preložený do nemčiny.

Ak som dobre vyrozumela, práve toto spôsobilo neskoršie dlhoročné trenice o dedičstvo, ktoré prebiehali ešte aj v roku 1597 a pritom, Blažej Behaim zomrel zrejme niekedy v decembri 1550, lebo k 20. decembru 1550 vyhotovil prešporský notár  kópiu závetu aj výpis celého jeho majetku.

Tu chcem ešte dodať, že v tom istom roku zrejme zomrela aj Uršula Behaim, jeho manželka.

Je to však celé čudné, pretože poslednou manželkou Blažeja Behaima bola podľa docenta Federmayera Magdaléna Saiberlich (Sayberlich), s ktorou mal dcéru Katarínu.

Je tiež možné, že táto dcéra bola ešte len „na ceste“ keď Blažej Behaim zomrel. V ďalšom blogu sa dozviete prečo si to myslím a aký bol jej príbeh.

FOTO: Katarína Králiková

Blažej Behaim vlastnil dom vedľa radnice, kde v súčasnosti stojí Kostol Najsvätejšieho spasiteľa, pôvodne postavený ako protestantský kostol, dnes známy aj ako Jezuitský kostol.

Záhady, ktoré nám po sebe zanechal Blažej Behaim sú priam dokonalou ukážkou toho, ako málo informácií sa zachovalo o ľuďoch, ktorí vo svojej dobe mohli byť skutočne zaujímavými osobnosťami.

Drobné indície ponúkajú skvelú príležitosť vymýšľať si príbehy, domýšľať súvislosti a vytvárať vlastnú verziu pravdy. Stačí sa pohrať so slovíčkami. Možno to raz skúsim aj ja …

Zatiaľ sa však chcem čo najviac držať faktov a tie, ktoré sa týkajú Blažeja Behaima po jeho smrti sú veľmi zaujímavé. Pokračovanie v blogu Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2014). Richtár Michal Klee a heraldické znamenia v jeho rodine. Dostupné na Internete: academia.edu – WOCH II. 2014: https://www.academia.edu/42654912/Richt%C3%A1r_Michal_Klee_a_heraldick%C3%A9_znamenia_v_jeho_rodine_In_WOCH_II_2014_s_68_79

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2010). Šľachta uhorskej metropoly v pomoháčskom období (Archontologicko-genealogický náčrt problematiky). Forum Historiae 2/ 2010, 1-13. Dostupné na Internete: Forum Historiae.

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s., s. 182 – 191

SEGEŠ, V. (2010). Remeslá a cechy v Prešporku. Bratislava: Marenčin PT, s. r. o.

ZUBERCOVÁ, M. M., HASALOVÁ, E., ŠIDLÍKOVÁ, Z., & VANČO, M. (2014). Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania. Bratislava: SLOVART, s. r. o.

Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

od | nov 7, 2020 | História | 0 komentárov

Richtárka musela byť najkrajšia. Po voľbách sa pyšne niesla mestom, oblečená v tmavozelených šatách, zdobených zlatom a bielou kožušinkou. Nezaostávali ani jej dcéry. Menej prepychové šaty u nich vyvažovala mladosť. Nikto sa im nesmel vyrovnať, i keď snažili sa o to mnohí.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Po blogu na tému sobáše a spory medzi záplavou a požiarom si teraz priblížime prelomové obdobie v dejinách Prešporku. Na udalosti z rokov 1515 až 1530 sa však pozrieme cez dobovú módu a obliekanie podľa spoločenského statusu.

Bitka pri Moháči, 29. august 1526

Bitka pri Moháči sa odohrala 29. augusta 1526. Zomrel v nej uhorský kráľ Ľudovít II. Jágelovský. Veľkú časť Uhorska obsadili Turci. Zvyšku vládli Habsburgovci. Do Prešporku sa sťahovali ľudia rôznych národností. Tí všetci ovplyvňovali aj spôsob a štýl obliekania.

Do roku 1526 to boli zrejme ženy richtárov, senátorov či členov mestskej rady, kto ako prvý nosil módne novinky.

Lenže na svoj zjav si veľmi potrpeli aj muži. Prezentovali ním totiž nielen svoje bohatsvo, ale aj spoločenský status.

Richtármi v Prešporku boli v rokoch 1513 až 1517 Michal Maixner. Potom do roku 1519 Caspar Leupold, do roku 1523 opäť starý Wolfgang Forster, po ňom na jeden rok zasa Gaspar Leupold a do roku 1530 Michalel Fischer.

Všetci, aj ich manželky, pochádzali z tzv. patricijských rodín.

v zamate

Pod pojmom patricijské rodiny si predstavme také rodiny, ktoré žili v Prešporku niekoľko generácií, boli zámožné, jej členovia získali univerzitné vzdelanie, živili sa obchodovaním, držali sa starých tradícií, ale mali odvahu preberať novoty zo zahraničia. A tiež guráž pôsobiť na kráľovskom dvore.

Mnohí boli členmi mestského senátu a striedali sa vo funkciách richtára, mešťanostu či kapitána.

Podľa toho, čo si obliekali ich každý rozpoznal už z diaľky.

FOTO: Katarína Králiková

Najviac poznatkov o meštiackom oblečení pochádza z testamentov. V nich odkazovali svoju dušu Pánu Bohu, svoje telo Matičke zemi, nehnuteľnosti a hotovosť príbuzným, niečo služobníctvu a tiež kostolom, sirotincom, špitálom, kláštorom. Najvzácnejšie veci, teda  oblečenie z drahých zahraničných látok a všetky šperky porúčali svojim deťom a hlavne manželke.

Ich oblečenie bolo honosné, vyrobené z drahých látok, ušité na jeden z dvoch spôsobov. A to na farebne pestrejší uhorský spôsob, ktorý zároveň viac prezentoval staré tradície, alebo mávali oblečenie na strohejší a farebné tmavší nemecký štýl. Podľa portrétov ich súčasníkov možno povedať, že tieto štýly aj oni rôzne kombinovali.

V tom období si už aj títo zámožní patricijovia dávali šiť oblečenie na mieru, čo donedávna robili len členovia kráľovských rodín a cirkevní hodnostári.

Ženy, ale aj muži z patricijských rodín radi svoje postavenie prezentovali dekoráciami na oblečení. Mali napríklad zlaté prípadne strieborné gombíky. Alebo ich pracky na opasku. Aj tie museli byť zo zlata, striebra či z farebného emailu.

Najviac sa však odlišovali klobúkmi. Tie nosili z jemného zamatu, zdobené farebnými pštrosími perami, veľkými lesklými sponami, kožušinkami alebo drahými chocholcami.

Aj zimné kabáty mali olemované kožušinkou zo sobola, z rysa, kuny alebo hermelínu z hranostaja.

Patricijovia poznali a radi využívali symboliku farieb. Hlavne takých, ktoré sa používali v heraldike, čiže v erboch. Je dosť možné, že nosili oblečenie vo farbách typických pre svoju rodinu. Kombinovali hlavne červenú, modrú, zelenú a čiernu so zlatou alebo striebornou. V týchto farbách mávali neskôr vytvorené aj erby. Pravdepodobne aj ich služobníctvo nosilo oblečenie v takých farbách.

Z obdobia rokov 1515 až 1530 ešte nie je možné zistiť, ktorý člen patricijskej rodiny mal aké svoje farby, ale aj toto sa zmenilo po Bitke pri Moháči.

V každom prípade, vôbec by ma neprekvapilo, keby to boli práve ženy z hrdých patricijských rodín, ktoré nútili svojich mužov, nech dohliadajú na ženy remeselníkov, aby nosili oblečenie z materiálov lacnejších a obyčajnejších.

FOTO: Katarína Králiková

Domy remeselníkov na Zámočníckej ul. v Bratislave
a ani nikde v meste na začiatku 16. storočia neboli honosné. A ani ich oblečenie.

Klobúky mešťanov

Ostatní mešťania, bežní remeselníci a drobní obchodníci mali určené, čo smú a čo nesmú nosiť. Zrejme zakazované boli vzorované talianské damasky, drahé farebné súkna a vzácne kožušiny.

Mohli nosiť oblečenie z plátna, zo súkna, z ovčej kožušiny.

Zdá sa, že to často porušovali, pretože mestská rada ich musela opakovane vyzývať, aby nosili oblečenie iba z predpísaných materiálov a doplnkov.

V bežný deň však bolo každého remeselníka ľahké rozpoznať podľa jeho pracovného oblečenia. Inak chodil oblečený mäsiar či pekár, inak garbiar, obuvník alebo kováč.

I tu však platilo, že majster môže byť lepšie oblečený, ako tovariš a ten zas lepšie ako učeň. Vlastne, učeň aj tak nosil iba to, čo mu majster kúpil, tak ako to mali predpísané v štatúte cechu.

Oblečenie remeselníkov však bolo predovšetkým praktické.

Umožňovalo voľnejší pohyb a nezavadzalo na ňom zdobenie.

Špecifické pre mešťanov bolo nosenie tzv. kukiel, teda pokrývok hlavy, ramien a pliec. Boli podšité buď z rovnakej, alebo aj z kontrastnej látky či z kožušinky.

Rozlišovacím znakom však boli hlavne klobúky a barety.

Kým patricijovia nosili výrazné farebné barety, remeselníci a mešťania mávali na hlave čierne plstené alebo slamené klobúky, nuž a mládež rozšafné pestrofarebné barety.

Najokatejšie boli odlíšení podľa pokrývky hlavy kati a Židia.

FOTO: Katarína Králiková

V Múzeu mesta Bratislavy, v budove Starej radnice je dlhodobá výstava Barbarstvo mučenia / Repliky mučiacich nástrojov zo 16. – 18. storočia, aké používal mestský kat v Prešporku

historická súvislosť

Z obdobia medzi rokom 1515 a 1530 som v mojich zdrojoch našla 10 súdnych procesov. Z nich tri skončili popravou v roku 1518.

Viacnásobný zlodej Hans Schweintzer mal tú drzosť, že okradol ešte aj kata z Viedne. Prichytili ho v Prešporku a odsúdili na trest smrti.

Rovnako dopladla aj stará Barbora z Gallneukirchenu, ktorá nehanebne kradla v kostole. Hoci nepobrala veľa veci, za krádež v troch prešporských svätostánkoch ju čakal trest smrti utopením v Dunaji.

Najhorší však bol viacnásobný lúpežný vrah Juraj Tolpl. Paradoxne, na jeho zločiny prišli vo chvíli, keď vykonával remeslo kata v Prešporku.

Richtár, vtedy už Gaspar Leupold, dal všetkých troch popraviť tomu okradnutému katovi Michalovi, ktorého privolal z Viedne. Veľká potupa na výstrahu všetkým.

Na začiatku 16. storočia vykonávali jedno z najlepšie platených zamestnaní mestskí kati.

Mestskému katovi hovorili  Der Nachrichter, čo sa z nemčiny dá preložiť ako “Ten po richtárovi”. Richtár bol totiž aj sudca no a po ňom nasledoval tento Der Nachrichter, teda vykonávateľ rozsudku. V slovenčine je z tých čias známe pomenovanie Majster kat.

Ľudia sa mu síce vyhýbali, ale vážili si ho.

v červenej kapucni

Lenže,  práve v tomto období katom, ktorých bolo v Prešporku niekoľko naraz, pribudla povinnosť čistiť ulice od výkalov a hnoja, robiť deratizáciu domov a zabíjať túlavých psov. A čo bolo najhanlivejšie, jeden z katov dostal za úlohu dohliadať aj na mestský nevestinec, teda na centrum neresti.

Takého človeka bolo treba odlíšiť od ostatných!

A tak mestská rada nariadila, aby  všetci kati boli rozlíšení kapucňou. Červenou kapucňou. Ako platení, podotýkam dobre platení, zamestnanci mesta to museli rešpektovať.

Hm … ľudia, ktorí boli schopní odťať niekomu hlavu asi nemali až taký veľký problém byť rozlíšení kapucňou.

Inak to vnímali Židia. Aj im to prikázali. Akurát, že z iných dôvodov.

FOTO: Katarína Králiková

Nedbalova ul. v Bratislave – lokalita do roku 1526 obývaná Židmi

Prvé zmienky o tom, že v Uhorsku majú Židia nosiť žlté kapucne, pochádzajú ešte z 13. storočia. Vtedy však toto rozlíšenie vraj nebolo vnímané hanlivo. To až neskôr.

žltá kapucňa

V 16. storočí však mestská rada opäť nariadila, nech sú všetci Židia rozlíšení kapucňou. A to žltou, ako žltá židovská hviezda. Aj plášte mali nosiť s prišitým žltým lemom.  Ktovie prečo. Možno preto, aby ich predajcovia na jarmokoch spoznali. Židia totiž smeli ešte aj ryby na trhu nakupovať až po kresťanoch.

Pochopiteľne, Žida sa proti tomu búrili. A tak kráľ, znova a znova nariaďoval mestu Prešporok, nech nevyžaduje, aby boli Židia rozlíšení kapucňou od ostatných.

Tieto konflikty vyvrcholili práve po Bitke pri Moháči, keď kráľ Ľudovít II. Jagelovský zahynul.

Mnohí Židia vtedy zo strachu utiekli a tí, ktorí ostali, tých vdova po kráľovi, Mária Habsburská, dala vyhnať z mesta.

Do ich domov sa nasťahovali rôzni remeselníci, z nich najviac bolo klobučníkov. A tak dostala ulica názov Klobučnícka.

Zaujímavé je, že v období po Bitke pri Moháči vzrástol počet klobučníkov snáď zo všetkých remesiel najviac.

FOTO: Katarína Králiková

Františkánska ul. v Bratislave – lokalita do roku 1526 obývaná Židmi

V každom období, a teda aj na začiatku 16. storočia radi nosili parádne klobúky aj tí, ktorí by podľa predpisov nemali. Teda aj majstri, notári, členovia širšieho snemu a hlavne ich ženy.

Práve kvôli tomu bolo najľahšie rozpoznať chudobných.

šaty chudobným

Chudobní nemali problém s výberom oblečenia. Mali jedno a to nosili až do zodrania. Len občas im niekto dal niečo nové. Zvyčajne nosili obnosené veci po iných, neraz aj po mŕtvych.

Medzi chudobu patrili aj slúžky, paholkovia, kuchárky, kočiši, neviestky a samozrejme tuláci a zlodeji.

Ináč, rovnako ako téma obliekania by mohla byť aj téma účesov, zariaďovania domácnosti, varenie a tak podobne. Aj takéto pod-témy môžu byť rovnako zaujímavé pri spoznávaní dejín, čo myslíte?

veľká prestavba

Všetci spomínaní, od richtára až po poslednú zlodejku, všetci sa báli krvilačných janičiarov a vojska tureckého sultána Sulejmana II.

Keď jeho vojsko dobilo Stoličný Belehrad a Budín, presťahovali sa do Prešporku stovky ľudí pestrej národnosti, rôzneho spoločenského postavenia a všelijakého vkusu. Nehovoriac už o tom, že v tej dobre prichádzali do mesta žiť aj protestanti – a aj oni mali svoj špecifický štýl obliekania.

FOTO: Katarína Králiková

Michalská brána v Bratislave bola po Bitke pri Moháči spevnená a zvýšená pomocou muriva zo zbúraného neďalekého Kostola sv. Michala

Po Bitke pri Moháči v roku 1526 začali v meste roky nielen veľkej prestavby, búrania kostolov a spevňovania hradieb, ale veľmi nenápadne aj šírenie novej módy, ktorú prinášali všetci prisťahovalci. A sprostredkovane aj samotní Turci.

nová móda

Mnohí muži si v tých časoch začali strihať vlasy a nechávali si zarastať brady na turecký spôsob.

Ženám kupovali jemné orientálne látky, stuhy a šperky. Do módy prišla čipka a biela zástera, tiež turecká „karmazínová“ červená, k nej medová, pistáciová na rôznych materiáloch. A tiež rôzne ozdoby zo zlatých tureckých šnúr.

Z tých čias k nám tiež prišiel tulipán a to nielen do záhrad, ale aj na výšivky obrusov, vreckoviek a domáceho textilu.

Boli to veľké novoty, veľké zmeny.

A práve do tejto doby sa narodili veľké osobnosti dejín Prešporku. Odvážny richtár, lekár s básnickým črevom, muzikálny úradník, zanietený učiteľ, oddaný kňaz.

V ďalších blogoch spoznáme ich príbehy, ale bez tohto úvodu, dlhého a pritom i tak skráteného, by sme len ťažko nacítili tú veľkú zmenu, ktorú priniesli.

Pokračovanie v blogu Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2014). Richtár Michal Klee a heraldické znamenia v jeho rodine. Dostupné na Internete: academia.edu – WOCH II. 2014: file:///C:/Users/katar/Downloads/Richtar_Michal_Klee_a_heraldicke_znameni%20(1).pdf

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2010). Šľachta uhorskej metropoly v pomoháčskom období (Archontologicko-genealogický náčrt problematiky). Forum Historiae 2/ 2010, 1-13. Dostupné na Internete: Forum Historiae.

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s., s. 182 – 191

SEGEŠ, V. (2010). Remeslá a cechy v Prešporku. Bratislava: Marenčin PT, s. r. o.

ZUBERCOVÁ, M. M., HASALOVÁ, E., ŠIDLÍKOVÁ, Z., & VANČO, M. (2014). Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania. Bratislava: SLOVART, s. r. o.

Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

od | nov 1, 2020 | História | 2 komentáre

Hieronym Balbo mal po štyridsiatke, keď sa stal prepoštom v Prešporku. Túto diplomatickú funkciu vykonával zväčša mimo mesta. Najdlhšie sa tu zdržal na jar v roku 1515. Dovtedy sa však v Prešporku všeličo udialo.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Do 16. storočia si ľudia v Prešporku priniesli problémy z uplynulých rokov.

Krátko predtým skončila veľká morová epidémia. Prišli však aj nové starosti, nové výdavky, nové privilégiá, ale nie pre Židov.

medzi dvomi mlynmi

Židia boli pod ochranou kráľov už od 11. storočia. Museli však žiť len na vyhradených miestach, nesmeli sa venovať poľnohospodárstvu, ale mali právo požičiavať peniaze, žiadať úroky a tak získavať nový majetok.

Ich povinnosťou pritom bolo platiť daň na sviatok sv. Michala.

V 16. storočí ju vyberal židovský richtár Jakub Mendel. Mal to ťažké. Rozumel situácii svojich ľudí, ale zároveň od nich musel každoročne vymáhať daň.

Veľmi sa mu to nedarilo. Nepomáhali ani nariadenia kráľa Vladislava II. Jágelovského.

Do nového storočia vstúpili židia s dlhom voči svojmu panovníkovi. Jeho pokladník Ján Bornemisza začiatkom apríla 1501 nariadil  prešporskému richtárovi Wolfgangovi Forsterovi, aby spolu s mešťanostom a radcom pomáhali Jakubovi Mendlovi vymáhať od židov daň.

A to všemožným spôsobom!

Niektorí zaplatili.

Ale potom prišlo ďalšie nariadenie – a týkalo sa aj kresťanov.

všetku soľ kráľovi

Kráľ Vladislav II. nariadil listom z 15. mája 1501 mestskej rade, aby umožnila Prešporskemu županovi prehľadať všetky domy v meste a v každom zhabať soľ pre kráľa.

Viete si to predstaviť?

Skoro ako v rozprávke Soľ nad zlato. Ktovie, ako dlho to trvalo a či sa soľ dostala ku kráľovi.

Začalo totiž dlhé obdobie dažďov. Celá úroda bola zničená. Voda v Dunaji stúpala…

Dunaj v domoch

V auguste 1501 už bolo v Dunaji sedemkrát viac vody. Vyliala sa zo všetkých ramien a v Prešporku zaplavila domy, dvory aj ulice až po hlavné trhovisko.

Škody na majetku museli byť nedozerné. Veď v domoch mali ľudia aj dielne, i celé hospodárstvo, všetok svoj majetok.

Ako si pomohli ľudia v Prešporku?

FOTO: Katarína Králiková

Dunaj spôsobil záplavy v Prešporku v rokoch 1501, 1526, 1578 a 1589. [SEGEŠ, s. 69]

V meste a v predmestiach patriacich k mestu vtedy žilo približne štyritisíc kresťanov a okolo deväťsto židov.

Dorozumievali sa medzi sebou po nemecky. Úradné dokumenty vystavovali v latinčine. Rozumeli im však len niektorí. Zmluvy však medzi sebou zrejme spisovali v nemčine. A to aj dlžobné úpisy židom.

pomoc v núdzi

Židia mali svoje domy aj hospodárstvo v okolí Michalskej brány pri severných hradbách.

Záplavy im zrejme nespôsobili také škody, ako kresťanom, ktorí vlastnili domy aj dielne po celom meste.

Navyše, židov neživila ich práca v remeselnej dielni, pretože nesmeli predávať svoje výrobky na jarmokoch.

Žili z požičiavania peňazí a z úrokov, ktoré  kresťanom pápež zakázal vyžadovať. Aj výšku úrokov si určovali sami.

Azda najviac peňazí si mešťania, ktorými sa mohli stať iba kresťania, požičali od židov práve po záplavách.

Lenže, narobiť si dlhy je vždy ľahšie, ako ich splácať.

všetci pobúrení

Po roku, keď prišiel čas splatiť dlh, odmietli židia vrátiť mešťanom cennosti, ktoré od nich dostali do zálohy. Chceli, aby im najprv vrátili nielen požičanú sumu, ale aj úroky.

Pobúrení mešťania vtrhli do Židovských domov a násilím si pobrali všetko, čo len nedávno vďačne nechali židom ako záruku, že vrátia peniaze, ktoré im požičali.

Predstavte si tú zvadu…

Kričali po sebe, vadili sa, niektorí sa dokonca aj pobili.

Zúfalí židovskí obyvatelia Prešporku bežali za mestským kapitánom, nech im pomôže. Ten sa im však obrátil chrbtom. A mestská rada tiež. A aj nový richtár Mathias Paier.

Kým teda v to ráno boli pobúrení kresťania, večer sa tak cítili židia. Celí napajedení sa ešte toho večera stretli u svojho prefekta Jakuba Mendla a spísali list kráľovi Vladislavovi II., aby sa ich zastal a vymohol spravodlivosť.

O pár týždňov, 10. apríla 1502 poslal kráľ z Budína mestskej rade v Prešporku dôrazné upozornenie, nech sa správa podľa práva, lebo Židia sú pod jeho ochranou!

Tentokrát boli pobúrení radní páni.

FOTO: Katarína Králiková

Večerný pohľad na budovu Starej radnice z dvora

historická súvislosť

Na mestskej radnici dali v 16. storočí urobiť kamennú ochodzu na veži, aby po nej krúžil nočný strážnik a hlásil požiare a povodne, ak ovšem nezaspal.

Ani z ďaleka však zvady o peniaze neboli jediný problém obyvateľov mesta Prešporok.

remeselnícke sobáše

Najťažšie bolo žiť  bohabojne a počestne. To vyžadovalo, aby sa slobodní muži oženili. A aj vdovci. Inak sa vystavujú pokušeniu, teda pokušeniam. Nemravným!

Dbali o to aj štatúty, teda predpisy jednotlivých cechov. Vyžadovali, aby sa každý majster oženil.

Veľmi ich však nútiť nemuseli. Sami sa chceli ženiť.

Hlavne s dcérami ctihodných majstrov remeselníkov. S takými nevestami totiž získali ženísi zvyčajne aj „polovicu dielne“ a hlavne rôzne úľavy od poplatkov aj od  povinnosti vyhotoviť tzv. majsterštuk. Navyše, ani hostinu nemuseli robiť. Stačilo všetkých pozvať na svadbu.

Rovnako tak výhodné bolo oženiť sa s vdovou po majstrovi.

Ak si ale napríklad cinári chceli priniesť „cudziu“ nevestu, museli požiadať o súhlas so sobášom nielen jej otca, ale aj ostatných členov cechu. Tí najprv preverili, či je dostatočne počestná a až potom rozhodli či dajú súhlas.

Tak či onak, všetci sa sobášili jedna radosť.

Zväčša medzi sebou.

Skoro každý pritom aspoň raz v živote ovdovel, takže robili svadbu znova a znova, aj dva, aj trikrát. A to tak židia, ako aj kresťania a tiež ich kráľ Vladislav II. Jágelovský (1456 – 1516).

Ten sa z politických dôvodov oženil dvakrát. Akurát s tým rozdielom, že medzitým neovdovel, ani sa nerozviedol.

kráľov rozvod

Sporil sa kvôli platnosti takýchto sobášov niekoľko dlhých rokov s právnymi zástupcami oboch svojich manželiek. Žiadal pápeža, aby sobáš anuloval, vyhlásil neplatný, alebo, aby ich rozviedol. Čokoľvek. Nechcel ani jednu. Až 3. apríla 1500 konečne získal súhlas od pápeža k rozvodu.

S oboma ženami.

Tú prvú ani nikdy nevidel, ale pre nás je aj tak zaujímavá tá druhá. Bola ňou totiž vdova po Matejovi Korvínovi,  štedrá zakladateľka Prešporského hudobného a speváckeho zboru Beatrix Aragónska (1457 – 1508).

Prešporskí speváci s ňou súcitili, keď sa dopočuli o jej potupe.

Napriek tomu už o dva roky spievali na počesť rozvedeného kráľa prezývaného Dobrze, dobrze.

Dňa 13. apríla 1502 im totiž tento panovník poslal pozvánku na svoj sobáš s treťou manželkou.

A tak, keď si o pár týždňov, na sviatok sv. Juraja (24.4.), podľa starého zvyku volili richtára, vybrali si priebojného Wolfganga Forstera s nádejou, že u šťastného kráľa vybaví pomoc pre mešťanov, postihnutých povodňami a s nekresťanskými úrokmi.

Kráľovská svadba sa konala v Budíne 29. septembra 1502. Skutočnou a milovanou ženou kráľa Vladislava II., so všetkým čo k tomu patrí, sa stala až mladučká Francúzka Anna z Foix a Candale (1484 – 1506).

Bola to úspešná udalosť po každej stránke.

požehnaný rok

Už o pol roka, 6. mája 1503 vydal kráľ Vladislav II. nariadenie, v ktorom oslobodil všetkých ľudí v Prešporku od platenia poplatkov ostrihomskému arcibiskupovi na dobu troch rokov.

Prešporskej kapitule nariadil, aby predala neudržiavané domy ľuďom v Prešporku a kráľovským vyberačom poplatkov, aby nenútili ľudí splácať dlhy.

V Prešporku sa všetci radovali.

A ešte viac o dva mesiace, keď im kráľ zvestoval správu, že sa mu narodila dcéra. Všetci sa modlili za rodinu svojho dobrého kráľa.

Kresťania aj židia.

jedna synagóga, tri kostoly

V Prešporku mali k modleniu tri kostoly a jednu synagógu. Tá bola zrejme niekde tam, kde je dnes škola sv. Uršule.

Kresťania sa modlievali podľa svojho obvodu v jednom z troch kostolov:

FOTO: Katarína Králiková

Františkánsky Kostol Zvestovania Pána bol najstarší v meste.
V roku 1502 k nemu pristavili Kaplnku svätého Šebastiána, ochrancu pred morom.

FOTO: Katarína Králiková

O Kostol Povýšenia Svätého Kríža sa starali členky Rádu svätej Kláry, ktoré ľudia volali Klarisky

FOTO: Katarína Králiková

Najväčší Kostol mal vtedy dve patrocíniá a to staré podľa Svätého Martina a nové, prenesené z hradu podľa Najsvätejšieho Spasiteľa

Tam, v dnešnom Dóme sv. Martina sa konali slávnostné omše.

Napríklad ďakovná bohoslužba za narodenie princeznej Anny. Alebo zdravie vyprosujúca omša po tom, ako sa 1. júla 1506 predčasne narodil vytúžený následník trónu Ľudovít II.

S veľkým žiaľom sa už o mesiac slúžila zádušná bohoslužba za ich matku Annu, milovanú ženu kráľa Vladislava II., ktorá ako 22-ročná zomrela na komplikácie po pôrode.

Ale roky plynuli ďalej a život ľudí tiež.

Za richtára si na striedačku volili dvoch svetaznalých mešťanov. Raz Wolfganga Forstera, inokedy Johanna Lachenpergera. Tí sa zároveň striedali vo funkcii mešťanostu.

delegácia z Prešporku

Koncom mája v roku 1508 vycestovali ctihodní zástupcovia slobodného kráľovského mesta Prešporok na cestu do sídla uhorských kráľov, do mesta Budín na  pravom brehu Dunaja.

Boli pozvaní na korunováciu 2-ročného kráľa Ľudovíta II.

Notár Štefan Haymer pri tej príležitosti poznačil do Prešporskej právnej knihy, že vyslanci prinášali ako dar pre kráľa bohato zdobenú striebornú čašu.

Tiež zapísal, že 31. mája 1508 vyrazili, spolu s kráľovským otcom Vladislavom II. z Budína. Tiahli smerom na juh do korunovačného mesta Stoličný Belehrad.

Opäť využili príležitosť a posťažovali sa kráľovi na škody, ktoré v meste spôsobil tentokrát požiar.

Netušili pritom, že toto je na dlhé roky posledná korunovácia v tomto starobylom meste. Ani to, že o 18 rokov neskôr tento predčasne korunovaný kráľov syn zomrie.

A už vôbec nie, že ďalšie korunovácie sa celých 267 rokov budú konať práve v ich meste, v ich najväčšom kostole.

FOTO: Katarína Králiková

K severnej strane Dómu sv. Martina pristavali kaplnku svätej Anny. 
Dokončili ju 8 rokov po smrti kráľovnej Anny z Foix a Candale, v roku 1514.

 

Uvedené tri kostoly patrili pod Prešporskú kapitulu. Jej najvyšším predstaviteľom bol prepošt.

prepošt – prvý v delegácii

Prepošt mal množstvo veľkých aj malých povinností súvisiacich s činnosťou kapituly. Tiež vykonával rôzne úlohy v rámci Ostrihomského arcibiskupstva. No predovšetkým to bol diplomat v službách kráľa.

Prepoštom sa teda mohol stať  len človek patrične vzdelaný, jazykovo zdatný, mimoriadne zbožný, schopný vyjednávať, človek plne oddaný cirkvi aj kráľovi a v neposlednom rade človek, ktorý mal príbuzných na správnych miestach.

V Prešporskej kapitule funkciu prepošta zastávali

  • od roku 1486 do 1500 Anton zo Šankoviec
  • od roku 1500 do 1514 Mikuláš Zele zo Šankoviec
  • od roku 1515 do 1522 Hieronym Balbo.

Prví dvaja prepošti boli s najväčšou pravdepodobnosťou príbuzní. Obaja pochádzali zo Šankoviec. Je to mini obec na Gemeri medzi Rimavskou Sobotou a Rožňavou.

Tretí z nich bol Talian. Ako sa jemu podarilo dostať na post prepošta v Prešporku? Nuž, takto…

AUTOR GRAFIKY: Kohl, Cl. cca v roku 1790
ZDROJ FOTO: Universität Vien, universitätsarchiv

Hieronym Balbo /Balbus, Hieronymus / Balbi, Girolamo/
(narodený okolo r. 1450 – zomrel okolo r. 1535)

Hieronym Balbo

Tento rodák z Benátok mal za sebou búrlivú minulosť.  Už ako mladý rád provokoval autority.  Vyštudoval právo, ale,  na rozdiel od iných, sa veľmi dobre vyznal nielen v kanonickom, čiže v  cirkevnom, ale aj v svetskom práve.

Ovládal pritom niekoľko cudzích jazykov a v každom z nich bol dostatočne výrečný.

Po štúdiu u zakladateľa Rímskej akadémie sa stal  univerzitným profesorom. A to dosť konfliktným profesorom. Postupne preto vystriedal niekoľko prestížnych univerzít. Zo všetkých však odišiel. Náhle a zväčša na príkaz.

Nakoniec sa usadil v Uhorsku, v meste Pécs, ktoré leží na juhu Maďarska. Tam prešiel duchovnou premenou a vstúpil do rehole.  Tým zmenil kariérne smerovanie.

Jeho schopnosti pritom čoraz viac využíval kráľ Vladislav II.

Dokonca v roku 1512 z neho urobil učiteľa svojich detí, princeznej Anny a kráľa Ľudovíta II.

chlapci v škole

Medzitým sa prešporské deti drvili latinčinu v jednej jedinej škole, ktorá sa nachádzala vo vnútornom meste. V tom čase ňou bola Kapitulská škola pri Dóme sv. Martina.

Za hradbami bola

  • farská škola pri Kostole sv. Michala, do ktorej to mali najbližšie cez Michalskú bránu.
  • farská škola pri Kostole sv. Vavrinca, do ktorej sa dostali cez Laurinskú bránu.
  • a možno aj iné, pri Kostole sv. Mikuláša a na Vydrici.

Dievčence sa zrejme učili doma, alebo u Klarisiek.

Ani život dospelých v meste Prešporok neustával.

po nevestinci kaplnka

Ľudia boli opäť, až do roku 1515 oslobodení od platenia kráľovských poplatkov. Toto nariadenie im vydal kráľ Vladislav II. po korunovácii jeho syna Ľudovíta II., keď sa sťažovali na škody, ktoré im v roku 1508 spôsobil požiar.

Z ušetrených peňazí mali opraviť domy.

Rozhodli sa preto, že urobia aj kompletnú opravu nevestinca. Veď to bola tiež mestská organizácia. To bolo v Uhorsku dosť ojedinelé, ale podľa najnovších poznatkov, nie výnimočné.

Dokončili ju v roku 1512 a pokračovali na stavbe kaplnky sv. Anny pri Dóme sv. Martina. Tú vysvätili v roku 1514, samozrejme slávnostne. Akým spôsobom „vysvätili“ nevestinec, to nevedno.

richtárove starosti

Rok predtým sa konečne na funkciu richtára dostal niekto iný. Desať rokov si richtársku palicu predávali Wolfgang Forster a Johann Lachenperger a potom si ľudia zvolili nového richtára.

Stal sa ním Michael Maixner a odvtedy opakovane celé štyri roky.

Práce mal veľa. Ako najvyšší sudca v meste musel iste na každom pondelkovom zasadnutí riešiť množstvo sporov, pretože v tom čase mesto platilo až päť katov naraz.

Tak ako jeho predchodcovia, aj on musel neustále pomáhať židovskému richtárovi Jakubovi Medlovi pri vymáhaní kráľovských daní, ale aj pri ochrane židov a mešťanov.

Dňa 14. októbra 1514 mu kráľ Vladislav II. nariadil prijať nového prepošta a to kráľovského sekretára Františka.

Už o tri mesiace, 15. januára 1515 mu však písal Ostrihomský arcibiskup, že František sa odmieta presťahovať do Prešporku a žiada mesto Prešporok, aby vydalo súhlas k menovaniu za prepošta Hieronyma Balba. A tak sa stal horkokrvný Talian prepoštom Prešporskej kapituly.

FOTO: Katarína Králiková

Prepoštská ulica v Bratislave dostala názov podľa domu prešpošta, ktorý vyčnieval na konci ulice vľavo

prepošt

Pojem prepošt pochádza z latinského slova PRAEPOSITUS, od 15. storočia používaný vo význame PREDSTAVENÝ,  stojaci pred niečim.

(zdroj: KRÁLIK, L. Stručný etymologický slovník, s. 469)

Azda najťažšiu úlohu, akú vtedy richtár musel zvládnuť, bolo pohostenie a ubytovanie delegácie troch kráľov.

delegácia do prešporku

Dňa 31. januára 1515 mu kráľ Vladislav II. oznámil, že sa v Prešporku stretne s rímskymi a poľskými kniežatami. Nariadil mestu Prešporok, aby zabezpečilo pre všetkých ubytovanie.

O necelé dva mesiace, 10. marca 1515 obdŕžali ďalšie nariadenie. V ňom kráľ prikazoval, aby všestranne pomáhali jeho vyslancom, ktorými boli Ján Zech, Ladislav Pestény a Ján Zoltay. Spoločne nech pripravia všetko na príchod delegácie.

V Prešporku sa zišlo viac ľudí, ako tam žilo. Pomestiť sa doň muselo vyše päťtisíc členov delegácie kráľov, ktorými boli

  • poľský kráľ Žigmund I. Starý,
  • uhorský a český kráľ Vladislav II. Jágelovský,
  • jeho deväťročný syn, uhorský kráľ Ľudovít II.
  • a 12-ročná dcéra princezná Anna Jágelovská, ktorá bola podľa kronikára taká pôvabná, že sa to nedalo ani opísať. Mala dlhé zlaté vlasy splývajúce až po pás kde boli zvinuté do klbka a keď zavial jemný vánok, odhalili jej biele hrdlo.

späť ku sprievodu

Zaneprázneného rímsko-nemeckého cisára, 56-ročného Maximiliána I. Habsburského zastupovali

  • pápežský legát gruský kardinál Matej Lang
  • a cisársky diplomat Ján Kuspián.

Tí všetci sa spolu so stovkami služobníctva, dvoranov, učencov a zahraničných hostí zišli kvôli dohodnutiu podmienok sobášno-mierovej zmluvy.

všetci spokojnejší

Práve vtedy v Prešporku exceloval Hieronym Balbo ako diplomat pri uzatváraní historicky dôležitých sobášno-mierových zmlúv, ktoré sa týkali jeho kráľovských žiakov.

Takticky a úspešne dopomohol ku vzájomnej dohode všetkých strán. Jednu už síce uzavreli v roku 1491, ale tá uhorská s ňou bola dooosť nespokojná a vyhlásila, že je to hanebná zmluva.

Tentokrát už boli všetci spokojnejší a tak po dlhých rokovaniach oficiálne spečatili mier medzi Habsburgovcami a Jágelovcami, ktorý následne podpísali vo Viedni.

bujarý program

Počas niekoľkotýždňových rokovaní sa každý deň konali ranné bohoslužby,  obedné hostiny, divadelné predstavenia, konské zápasy, rytierske turnaje a samozrejme večerné stolovania, ktoré končili hlasnou hudbou, veselým spevom a obľúbeným tancom.

Koľko len sudov prešporského vína sa vtedy popilo…

Ku koncu veľkolepých osláv nečakane vypukol požiar.

ničivé plamene

Strážnik ani nestihol vyliezť na vežu mestskej radnice, aby ohlásil požiar a oheň sa už  rýchlo tiahol od františkánskeho kostola po Michalskej ulici cez Kaplnku sv. Kataríny, ku Kráľovskej kúrii, popri kostole sestier Klarisiek až po palác prepošta pri Dóme sv. Martina.

V plameňoch sa strácalo viac ako sedemdesiat domov.

Kráľ Vladislav II. sa s celou delegáciou ukryli na hrade.

Mešťania však opäť prišli o svoje domy, dielne aj o majetok.

Po uhasení požiaru kráľ 29. júna 1515 oslobodil mešťanov od platenia daní na celých dvanásť rokov.

FOTO: wikipedia

Prešporok v 16. storočí bol plný neskutočne zaujímavých príbehov

Ako sa žilo ľuďom v Prešporku po veľkom požiari? Ako využili úľavu od platenia kráľovských poplatkov? Ktoré osobnosti sa zapísali v nasledujúcich rokoch do dejín mesta?

Aké boli ďalšie neskutočné príbehy?

To sa dozviete v ďalšom blogu Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

HOLČÍK, š. P. (1986). Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Tatran.

KAMENICKÝ, M. (2 2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. Dostupné na Internete: VERBUM HISTORIAE 2/ 2018: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KVETAN, J. História povodní na Dunaji v Bratislavej. Bratislavské vodárenské múzeum.  Dostupné na internete: http://www.vodarenskemuzeum.sk/files/dokumenty/na-stiahnutie/historia-povodni-dunaji-bratislave.pdf

Magistrát mesta Bratislavy. Zbierka listín a listov Dostupné na internete: https://www.monasterium.net/mom/SK-AMB/362/fond?block=141

LENGYELOVÁ, T. (2014, 2017). Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ.

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s.

STEINOVÁ, E. (1. 1 2017). Bratislavské stopy Mateja Korvína. Dostupné na Internete: HistoryWeb Denník IN: https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/bratislavske-stopy-mateja-korvina

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.