Tajomstvo relikvií svätej Margity Uhorskej

Tajomstvo relikvií svätej Margity Uhorskej

Margita z rodu Arpádovcov (1242 – 1270) bola dcérou uhorského kráľa Bela IV. (1206 – 1270). Ten spečatil jej osud už keď ju jeho manželka Mária Laskarisová (1206 – 1270) nosila pod srdcom. Príbeh jej života pokračoval i dávno po tom čo zomrela. Fascinovaný ňou bol aj polyhistor Matej Bel (1684 – 1749). Ako svoju patrónku ju označil vo svojich Notíciách, pritom patril k evanjelikom, ktorí neuznávajú svätých. Ako jeden z mála ľudí videl na vlastné oči jej pozostatky, kým sa navždy stratili v múroch kláštora klarisiek.

BA Farská ul. Klarisky fb

2V prvej polovici 18. storočia, keď Matej Bel (1684 – 1749) tvoril svoje životné dielo Notitia Hungariae novae historico geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), žila v Prešporku ešte posledná dominikánska abatiša, ktorá dohliadala na pozostatky uctievanej panny Margity.

Matej Bel si veľmi želal vidieť ich a keď sa mu to podarilo, opísal relikvie kvetnato, s dojatím a veľkou úctou. Ani to mu však nezabránilo ukradnúť z nich niečo. „Odtrhol som nepatrné kúsky z častí cilícia a tuniky a uschoval som ich,“ priznal sa v Notíciách Matej Bel.

Jeho uctievaná patrónka Margita mala zvláštny údel. Jej otcom bol uhorský kráľ Belo IV., dlhé roky ohrozovaný kočovníkmi z Mongolska. V čase, keď jeho žena čakala deviate dieťa, údajne vo veľkom zúfalstve sľúbil Bohu, že mu tohto potomka obetuje z vďaky za ochranu pred nepriateľom. Akoby zázrakom sa Mongoli v lete roku 1242, náhle vrátili do svojej vlasti. Dozvedeli sa totiž, že im doma umrel ich najvyšší chán a veliteľ bojovej skupiny sa chcel uchádzať o jeho miesto. Tým bol Belo IV. na čas zachránený.

Keď sa mu potom 27. 1. 1242 narodila dcéra, vyčkal pár rokov a splnil sľub. Takmer štvorročnú Margitu dal do kláštora sestier dominikánok v meste Vesprém.

Kráľovská dcéra sa, podľa viacerých legiend, od útleho detstva správala mimoriadne zbožne. Ako Margita dospievala, viedla dokonca čoraz prísnejší asketický život. Odopierala si spánok, jedlo a všetko svetské pohodlie. Navyše, v mene Ježiša Krista sa šľahala bičom, spôsobovala si rôzne fyzické utrpenie a krvavé rany. Oblečenie vraj nosila ušité z drsnej konskej srsti, zaťažené kameňmi a kovovým opaskom. Bez oddychu pomáhala ľuďom nakazenými rôznymi chorobami. Nemocnice upratovala vlastnými rukami a stále sa modlila.

Keď Margita dovŕšila 10 rokov, presťahovali ju rodičia do nového kláštora, ktorý pre ňu dali vybudovať na Zajačom ostrove na rieke Dunaj.

O dva roky nato zložila rehoľný sľub dominikánskeho rádu.  Napriek tomu však, ako kráľovská dcéra, mala istú možnosť opustiť kláštor a vydať sa. Obzvlášť, ak by išlo o dynastický sobáš, ktorý mal zabrániť vojne. Uchádzal sa o ňu napríklad poľský kráľ Boleslav Pobožný, aj český kráľ Přemysl Otakar II. či brat francúzskeho kráľa Karol z Anjou, neskorší neapolský kráľ. Všetkých odmietla. Možno tiež chcela zabrániť tomu, aby jej otec porušil sľub, ktorý dal Bohu tesne pred jej narodením.

Margita Uhorská žila v seba týraní a tak ako sestra jej otca, svätá Alžbeta Durínska (1207 1231), hlavne v odriekaní a v kontakte s chorými a spoločensky najnižšie postavenými ľuďmi. Zomrela 18. 1. 1270 ako 28-ročná. V tom istom roku zomreli postupne i jej rodičia. Jej hrob sa vzápätí stal pútnickým miestom a ostrov, na ktorom zomrela, premenovali na Margitin ostrov.

Šesť rokov po smrti bola pápežom blahorečená a pre rôzne komplikácie trvalo skoro 670 rokov, kým ju pápež uznal za svätú. Je zobrazovaná s ľaliou, kvetom čistoty a s kráľovskou korunou pri nohách, symbolizujúcou vzdanie sa svetských pôžitkov.

Sestry dominikánky s najväčšou pietou opatrovali jej telesné pozostatky, oblečenie i predmety, ktorými sa mučila. A to aj potom, keď v strachu pred novým tatárskym nepriateľom utekali z kláštora. S posvätnými relikviami sa schovávali niekoľko rokov na viacerých miestach až pokým neskončili v Prešporku, v kláštore klarisiek.

Práve tam ich navštívil náš slávny polyhistor Matej Bel. Do svojich Notícií poznačil všetko, čo videl. Jej hlavu a kosti z tela, ktoré vraj boli červenkavej farby. Tiež časti oblečenia, vrátane bielej kvetovanej tuniky z hodvábu, pôvodne čierneho, ale údajne tým, že v nej bolo pochované panenské telo, farba zázračne obelela. Bolo tam aj cingulum, časti bičov a prútov, ktorými sa Margita šľahala.

Matej Bel bol presvedčený, že posledná dominikánska abatiša tieto pozostatky, vtedy ešte „len“ blahoslavenej Margity Uhorskej zamurovala niekde do krypty. Je to pravdepodobné, ale ani v roku 2007 ich archeológov pri výskume nenašli. Jej pozostatky zrejme navždy ostanú ukryté v kláštore klarisiek v Bratislave. Zostal len opis, ktorý nám zanechal Matej Bel.

 

POZNÁMKA

Tento článok som napísala pre Bratislavské noviny v júli 2019 a v ňom som aj s preklepom pri roku 1637 citovala z knihy Bratislava Mateja Bela na strane 61 v riadku 6.

ZDROJ:

KUŠÍK, Michal. 1984. Bratislava Mateja Bela. Bratislava : OBZOR, 1984.

Ženy v národnom obrodení

Ženy v národnom obrodení

Za všetkým hľadaj ženu. Aj za národným obrodením? Ale prečo? Čo za ženy pôsobili v národnom obrodení? Čo je to vlastne národné obrodenie? Prečo sa o ňom toľko učíme a stále nevieme vysvetliť o čo išlo? Mixujú sa nám tri generácie v jednu.

Najmladší z nich, Štúr „zlizol slávu“ a pozná ho každý. Na toho prvého si spomenieme vzápätí. Bernolák. Bernolákovčina. Trnavčina. To kedy bolo? V 18. storočí. Aha? Ozaj! No a ešte Kollárova báseň Slávy dcéra! Vieme, že Kollár bol generačne medzi nimi, však?

A tým trom teda o čo išlo? O národný jazyk? Naozaj iba o ten? A prečo? Čo by bolo zlé na tom, keby sme všetci rozprávali doteraz neutrálne po latinsky? Alebo, na želanie Jozefa II. iba po nemecky?

Prečo by vadilo, keby všetky národy od Tatier po Stredozemné more spievali len maďarské piesne? Veď sú krásne, temperamentné. Čo je na tom?

Búri sa v nás niečo pri tejto predstave? Čo? A prečo? Prečo je národný jazyk tak dôležitý? A čo s tým všetkým majú spoločné ženy?

Pôsobili vôbec nejaké ženy v národnom obrodení? Počúval ich niekto? Vieme o nich? Ktorej meno sa nám vynorí ako prvé? Ako dlho musíme loviť v pamäti? Jáj, predsa Anička Jurkovičová! Za koho sa to vydala? Za Hodžu či za Hurbana? A čo ďalšie ženy?

Stáli pri peci, obklopené deťmi, zrobené na poliach? Skutočne? Všetky? Aké storočie máme na mysli? Devätnáste? Nosili vtedy šľachtičné korzety a krinolíny? Pokiaľ siahali sukne dedinským ženám? Varili všetky ženy národovcom kotlíkový guľáš, alebo sedeli pri stole a burcovali sa s nimi navzájom?

Prečo nás to vlastne zaujíma? Ozaj. Zaujíma nás to?

Máme my dnes vôbec čas zamýšľať sa na tým, čo robili ženy v národnom obrodení? Veď už to dávno pominulo. Či nie?

Dobový ideál slovenskej ženy v národnom obrodení pritom vytváral náročné kritériá. Musela hospodárne míňať čoraz menej peňazí od svojho národne orientovaného manžela a pritom hostiť čoraz viac hladných národovcov.

Ideálna národovkyňa priviedla každý rok a pol na svet ďalšie dieťa. I to siedme, ôsme, deviate. S bolesťou v srdci musela prežiť i smrť svojich ratolestí. Väčšinou väčšiny. Vtedy to bolo časté, bežné, ale nikdy nie ľahké.

Dobrá národovkyňa pritom učila svoje deti piesne, básne, čítala im rozprávky, rozprávala povesti. V dobovej slovenčine.

Dobrá národovkyňa sa horlivo zapájala do divadelných predstavení, do činnosti rôznych spolkov, so štúrovcami sa zúčastňovala výstupov na Kriváň, na Devín, zhromaždení Matice slovenskej, výročí Memoranda slovenského národa. Po nociach písala listy, skladala básne, tvorila poviedky, prekladala zahraničné texty.

Pritom sa starala o zdravé i choré detí, o svojich rodičov, o celé gazdovstvo i o úrodu. Vlastné zdravie zanedbávala, sily nešetrila, o pozornosť a uznanie nestála. Bola zbožná, tichá, láskavá, obetavá.

Tak vyzerala ideálna žena. Ktorá taká bola? Okrem spomínanej Aničky Hurbanovej iste aj Božena Kutlíková Hodžová, i jej sestra Marína. Tiež Drahotína Kardoššová Križková (na fotke uprostred).

FOTO: archív Katarína Králiková

Drahotína Kardossová Križková (tretia zľava) s rodinou

Patria k nim i ženy, ktoré deti nemali. Lebo nebolo s kým. Lebo im všetky zomreli už pred narodením. Mnohé tieto ženy v národnom obrodení boli členkami spolku Živena.

Odviedli v národnom obrodení tisíce hodín tvrdej práce. Prežili roky odriekania, smútok z ponižovania, zúfalstvo z krivdy i hnev z bezmocnosti.

Generácie žien v národnom obrodení pritom utvárali cestu k právam žien byť chránené pred bitkou a pred znásilnením od vlastného manžela, k právu čítať a vzdelávať sa, k možnosti získať vyššie vzdelanie či hrať v divadle.

Vydobyli nám i právo dediť po rodičoch, právo rozhodovať o svojom živote, o svojom účese, o majetku, o svojom tele, o deťoch – ale aj právo voliť a byť volené.

Ženy v národnom obrodení poskytovali národovcom nevyhnutné zázemie v náročných podmienkach a pritom bojovali i za práva, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť. Dosiahnutiu týchto cieľov podriadili celý svoj osobný život.

Splnenia mnohých sa nedožili. O väčšine z nich dnes už ani nevieme. Ich úsilie však nebolo márne ak si naše práva udržíme a hlavne, keď si budeme navzájom pomáhať a podporovať sa tak, ako to robili ony – ženy v národnom obrodení.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

j

Tento článok som napísala pre časopis Materské centrá, ročník 2022, číslo 1.
Uverejnený je na stranách 24 – 25.

i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Kataríny v Prešporku

Kataríny v Prešporku

Nomen Omen. Meno je osudom. To napísal, vo svojej divadelnej hre, rímsky dramatik Tito Maccio Plauto (2 stor. pred n. l.). Myslím, že to platí. Tiež ma prekvapilo poznanie, že kedysi ľudia, viac ako deň narodenín, oslavovali sviatok svojho mena. Súviselo to, pochopiteľne, s náboženstvom. I keď, už naši pohanskí slovanskí predkovia dávali svojim deťom pôvabné a „všetko hovoriace“ mená. Takto im tiež predurčovali osud.

O svojom mene si už asi každý z nás niečo prečítal. Charakteristiky, vlastnosti, typické farby. Avšak, s takým popisom, ktorý by sa odvolával na dôveryhodný výskum alebo štatistiku som sa ja veruže ešte nestretla. Okrem toho, mňa vždy viac zaujímal uvedený pôvod mena, ako jeho charakteristika.

Nuž a to, aký osud predurčuje meno Katarína, to som sa podujala zistiť cez príbehy, ktoré charakterizujú Kataríny v Prešporku.

Pôvod mena Katarína

Onymológia je veda, ktorá sa venuje pôvodu vlastných mien. Jej súčasťou je antropomastika, náuka o rodových a o osobných menách.

Na Slovensku máme, v rámci Slovenskej akadémie vied a jej Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, zriadenú aj Slovenskú onomastickú komisiu.

Pri hľadaní na internete som však nenašla k téme o pôvode mien žiadny dôveryhodný zdroj, ktorý by bol

  • v elektronickej podobe
  • v slovenskom jazyku.

Našla som však zaujímavú magisterskú diplomovú prácu, ktorú napísala Bc. Veronika Kociánová, študnetka Masarykovej univerzity v Brne. V práci uviedla dôveryhodné zdroje, nuž, a k pôvodu mena Katarína píše:

  • Původ: řecký.
  • Etymologie: jméno pochází z řeckého katharos „čistá, cudná, mravná“.
  • Původní znění jména je Aikateriné.

Zaujímavé sú aj analýzy mena podľa českého Legacy team, ktorý spravuje Genealogický program v češtině, s kompletně přeloženou nápovědou. Síce neuvádzajú zdroje, ale, ako vravím, je to zaujímavé a pomerne dôveryhodné. K menu Katarína uvádzajú:

  • Význam jména je z řeckého kathará – čistá, přeneseně: cudná, neposkvrněná.
  • Může pocházet i ze slova hekateros – kdo jistě zasahuje cíl.
  • Jiný výklad uvažuje, že základ slova byl egyptský a znamenal koruna.

Nuž takto. Onymológia je zaujímavá veda. A zaujímavé je aj to, že tento pojem vychádza zo slova onomantia, ktoré znamená: poverčivé veštenie z mien.

Čo sa to len človek nedozvie, keď chce spoznať svoje nomen omen 🙂

FOTO: archív Katarína Králiková

Tu som na fotke s mojou priateľkou z detstva, ktorá sa volá rovnako ako ja. Keď sme boli malé dievčatká, chceli sme byť princezné a tak sme sa dohodli, že sa budeme oslovovať dlhým princeznovským menom Katarína. Tak si hovoríme dodnes. Tak nás volajú navzájom naši rodičia i súrodenci, aj keď sme už medzičasom kráľovné.

Ale k veci. To, či je pravda, že meno je nám osudom, to si vieme najlepšie odpovedať sami sebe.

A keď stále nevieme úplne presne, čo je našim osudom, tak to môžeme zistiť aj podľa tých ľudí, ktorí nosili naše meno v minulosti.

Ovšem, ja tu nebudem skúmať ani ruskú cárovnu Katarínu Veľkú (18. stor.) a ani analyzovať Shakespearovu skrotenú zlú ženu Katarínu (16. stor.).

Mňa zaujímalo, aké boli mne bližšie Kataríny a teším sa, že sa s vami môžem podeliť o poznatkami zo života týchto Katarín:

  1. svätá Katarína Alexandrijská,
  2. panna Katarína z Prešporku,
  3. vdova Katarína Schiffbecková.

1. SVÄTÁ KATARÍNA ALEXANDRIJSKÁ

  • legenda o sv. Kataríne – verzia z môjho detstva

Prvýkrát som o nej počula hádam v deviatich rokoch, keď som bola v kostole, na takom nejakom stretnutí s deťmi. Dozaista nám vtedy nikto nepremietal žiadny film, ale pán farár nám o nej rozprával tak pútavo, že si ten príbeh dodnes pamätám. Vidím ho živo pred sebou.

Katarína Alexandrijská žila v Egypte, na severe, pri Stredozemnom mori, v meste Alexandria niekedy v 4. stor. n. l.. Bola krásna, mladá a veľmi múdra. Rozumej vzdelaná, sčítaná, výrečná a odvážna.

Pochádzala z významného rodu a jej otec chcel, aby sa vydala. Katarína však bola veľmi silne veriaca a svoj život zasľúbila Ježišovi Kristovi. Stala sa jeho nevestou. Tomu som, pochopiteľne, vtedy nerozumela … veď Ježiš bol už dávno mŕtvy, tak ako to…? … neskôr som pochopila, že išlo o symboliku.

Katarínin otec za ňou poslal dvanástich učencov, aby ju prehovorili vzdať sa viery a vydať sa.

Lenže, Katarína bola výrečná a horlivá kresťanka. Nikto ju od jej viery nemohol odpútať. Práve naopak. Presvedčila všetkých učencov, aby sa dali pokrstiť a stali sa kresťanmi.

Jej otec bol zúfalý, zúrivý a bezradný. V takých prípadoch sa každý rodič uchýli k vyhrážkam, k trestu. Kataríne sa otec vyhrážal smrťou. Jej neoblomnosť ho rozčuľovala a ponižovala pred bohatým pytačom.

Katarína sa však nevzdávala. Hrozba trestu a smrti ju vôbec neľakala. Práve naopak. Tešila sa, že sa môže obetovať v mene Ježiša Krista.

Aspoň tak si to pamätám spred mnohých rokov…

FOTO: Katarína Králiková

Kaplnka sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave (vľavo, so zelenými dverami)

  • legenda o sv. Kataríne – skutočná legenda

Neskôr som sa dozvedela o tej legende trochu iné verzie. Vyhrážal sa jej Alexandrijský cisár, nie otec. To on ju dal mučiť po tom, ako odmietla jeho ponuku na sobáš.

Uväznil ju, a iste ho musel šľak trafiť, keď zistil, že Katarína presvedčila na kresťanskú vieru všetkých jeho pohanských vojakov a dokonca i jeho prvú ženu.

Mučil za to Katarínu na ozubenom kolese. Neviem presne čo a ako, ale koleso sa zlomilo. Pochopiteľne zázrakom.

Cisár ju preto dal sťať mečom, čo je druhý atribút, po kolese, s ktorým je svätá Katarína zobrazovaná.

FOTO: Katarína Králiková

Interiér Kaplnky sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave

Veľa z toho môže byť pravda, ale treba mať na pamäti, že životopisy svätých písali ľudia, ktorí chceli vyzdvihnúť ich dobré vlastnosti a hlavne zázraky, vďaka ktorým ich mohli vyhlásiť za svätých.

Pri sv. Kataríne Alexandrijskej ma ešte zaujalo, a to je už fakt, že po Panne Márií bola druhou najviac oslavovanou sväticou. Až kým sa nenarodila sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety Durínskej na Bratislavskom hrade

  • Kaplnka sv. Kataríny – najstaršia v Prešporku

Mám rada výnimočné miesta a vždy mi srdce podskočí, keď sa čímsi prepájajú na to, čo mi je blízke.

Kaplnka sv. Kataríny na Michalskej ul. (BA) je toho dokonalým príkladom. Postavená bola v rokoch 1311-1325 a je tam najstaršou zachovanou stavbou.

Pre mňa je zaujímavé aj to, že to bola kaplnka s hospodárskym dvorom rehole cisterciánov, ktorí sa na Slovensku usadili najprv v mojom rodnom meste, v Bardejove.

Potom, hneď druhé miesto, kde sa usadili, bola moja milovaná Bratislava.  Toto prepojenie moju dušičku veľmi potešilo.

Obzvlášť po tom, ako som sa nedávno, na prednáške docentky Bibiany Pomfyovej o ženských kláštoroch dozvedela, že cisterciáni, ako jedni z prvých, umožnili ženám zakladať si ženské kláštory (… to sa už vo mne ozýva spokojná feministka).

Od legendy o sv. Kataríne (4. stor.) a jej kaplnky v Bratislave, presuňme sa teraz o tisíc rokov ďalej, do 14. storočia, k záznamu v protokole zo súdneho procesu. 

2. KATARÍNA Z PREŠPORKU

Prvá známa, aspoň teda pre mňa, Katarína z Prešporku mala hroznú skúsenosť s mužmi vyššieho spoločenského postavenia.

V Archíve mesta Bratislava historici našli záznam o trestnom čine, ktorý sa stal v 21.02.1382. Zaoberal sa nim dokonca aj uhorský kráľ, ktorým vtedy bol Ľudovít I. Veľký.

Zločin totiž spáchali hradný podkastelán Štefan, jeho spoločník zeman Juraj Kóka a ich sluhovia. Na hrad uniesli a opakovane znásilňovali Katarínu, slúžku syna bývalého richtára.

Aby bolo jasné. Obeťou, ktorá im utiekla a obvinila ich udaním zločinu prešporskému richtárovi Paulovi Spitzerovi bola, podľa historika Antona Špiesza,

jedna panna z mesta

a podľa historika Vladimíra Segeša to bola

Prešporčanka Katarína bola služobnou vo významnej meštianskej rodine Štefana, ktorý bol synom niekdajšieho richtára Jakuba II.

Tak si môžeme vybrať, komu uveríme.

Môže byť pravdou to, že meno dievčiny v spise nie je uvedené. Bolo bežné, že takto chceli nevinnú ženu ochrániť pred hanbou.

Ak tam však meno Katarína uvedené je, je potom zvláštne, že ho historik Špiesz nikde necitoval.

Asi by som mala ísť do archívu a presvedčiť sa na vlastné oči.

Zatiaľ však budem veriť historikovi Vladimírovi Segešovi, aj preto, že ho citujú ďalší historici.

Nech už je pravdou to či ono, mňa zaujala odvaha panny Kataríny. Tá je nepopierateľná, či už išlo o skutočnú Katarínu, alebo o ženu, ktorej historik vybral práve meno Katarína.

ILUSTAČNÁ FOTO: už neviem odkiaľ

Neviem si ani predstaviť, čo prežívala. Hnev? Zlosť? Zúfalstvo? Túžbu po pomste, či po spravodlivom treste? Faktom však je, že sa jej podarilo utiecť a napriek veľkej hanbe a poníženiu predstúpiť pred richtára a mestskú radu a všetko im vyrozprávať.

Opakujem, ona bola slúžka a bola z mesta, zločinci boli šľachtici a z hradu. K tomu dodávam, že vtedy ešte mesto Prešporok nemalo právo meča a právo súdiť a trestať sa vzťahovalo výlučne iba na obyvateľov mesta, nie na šľachticov z hradu.

Komplikovaný prípad skončil tak, že oboch vinníkov, na kráľovskú výnimku, súdili a odsúdili prešporskí radní páni na trest smrti. Hlavu násilníkom vlastnoručne odťal otec zneuctenej, avšak odvážnej Kataríny.

Od spravodlivého trestu zo 14. storočia, presuňme sa my teraz v čase ďalej, do Dlhého 19. storočia.

KATARÍNA SCHIFFBECKOVÁ – ŠTEDRÁ VDOVA

Bola bohatá a bezdetná. Jej manžel, Karol Schiffbeck, bol úspešný veľkoobchodník s ošípanými. V roku 1862 kúpil palác s veľkou záhradou grófa Aspremonta, ktorý v čase kúpy vlastnilo knieža Esterházy.

Karol Schiffbeck daroval priľahlú záhradu susednej, Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (dnes Medická záhrada). Palác dal prestavať na nájomné byty, avšak, pôvodnú architektúru nariadil zachovať.

Keď zomrel, celý majetok získala jeho žena Katarína, ktorá naďalej poskytovala ľuďom prenájom bytov v paláci. Pred smrťou, dňa 12.01.1893 založila fundáciu (nadáciu) do ktorej vložila 100-tisíc korún a pomenovala ju Fundácia Kataríny Schiffbeckovej. O správu fundácie sa od začiatku starala jej neter Mária Strabwasserová a rodinný priateľ Schiffbeckovcov, veľkopodnikateľ Ján Ludwig.

Cieľom fundácie bolo podporovať

  • chudobných živnostníkov,
  • služobných detského domova
  • a ľudovej kuchyne.

Do fundácie patrili aj tri domy, ktoré boli venované práci, zdraviu a dobročinnosti.

Domy slúžili ako

  • azylový domov pre deti do troch rokov,
  • ubytovacie zariadenie pre dvadsať nezamestnaných slúžok,
  • v jednom dome sa školili učni,
  • v druhom boli zas jasle,
  • alebo novomestská ľudová kuchyňa, v ktorej dostávali chudobní v zime teplú polievku.

… a trochu iná verzia

Inú verziu podáva Gabriela Dudeková, ktorá píše, že: „V roku 1893 bratislavská meštianka Katarína Schifbecková zanechala v testamente 50-tisíc korún pre svojich dedičov s tým, že majú byť použité na dobročinné účely“.

Ako dedičov určila neter Máriu Stabwasserovú a svojho priateľa veľkopodnikateľa Johanna Ludviga. Práve oni založili spomínanú základninu schválením nadačnej listiny ministerstvu vnútra.

Majetok použili na vybudovanie „základinného domu“ pri bratislavskom Blumentálskom kostole, pričom sami prispeli 26-tisíc korunami.

Dokončenú budovu s 50 bytmi, vyhradenými pre lacné ubytovanie schudobneným drobným bratislavským remeselníkom, dali dedičia v roku 1895 do správy mesta.

Plánovali poskytnúť priestory pre

  • ľudovú kuchyňu,
  • ohrieváreň,
  • detskú opatrovňu
  • a domov pre slúžky

Hoci štát fundáciu neskôr zrušil, Katarína Schiffbecková zomierala s pocitom, že jej bohatstvo bude zmysluplne využité pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú.

Omen Katarína 

Nomen Omen. Kataríny, ktoré som opísala, mali neobyčajný osud, ale či naozaj kvôli svojmu menu? Verí tomu ten, kto veriť chce.

  • Svätá Katarína verila v silu svojej viery.
  • Zneuctená Katarína verila v spravodlivosť.
  • Bohatá Katarína Schiffbecková verila, že pomôže núdznym.

A ja? Ja verím, v čistotu myšlienok, v mravnosť slov, vo zmysel dobrých skutkov.

A v pohár dobrého prešporského vína. Na zdravie Katarínam. 

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DUDEKOVÁ Gabriela: Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti 

JANOTA Igor: Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave – Kostoly a kláštory cisterciánov. (Marenčin PN 2017) str. 46-47

KOCIÁNOVÁ, Veronika. Srovnání nejoblíbenějších jmen dětí v České republice a v Polsku [online]. Brno, 2012 [cit. 2019-11-24]. Dostupné z: <https://is.muni.cz/th/lle84/>. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. Vedoucí práce Roman Madecki.

PETRÁČKOVÁ Věra – KRAUS Jiří a kol. (1997) Slovník cudzích slov. SPN. 1997. str. 654

SEGEŠ Vladimír: Podkastelán a zneuctená Katarína. (denník SME, 13.03.2002)

 

Komunitná nadácia Bratislava: Fundácia Kataríny Schiffbeckovej

Legacyczech.cz: Původ a historie jmen

wikipedia.sk: Katarína Alexandrijská 

poďakovanie

Mami, v súlade s Nomen Omen Ti ďakujem, že si mi dala meno Katarína.

Modré dámy a Veľká Ozdoba Uhorska – FOTKY Z PREHLIADKY 2. 10. 2022

Modré dámy a Veľká Ozdoba Uhorska – FOTKY Z PREHLIADKY 2. 10. 2022

Modré dámy, Mikovíniho observatórium, Uršulínske učiteľky, reformy Veľkej ozdoby Uhorska, neúspechy Korabinského necirkevnej školy, premena hradu na školu a dievčenské uličné školy boli témou prehliadky v nedeľu, 2. októbra 2022. Naša „dvorná“ fotografka Janka Kollárová opäť zachytila príjemné chvíle do fotografie. Nech sa páči, pokochajte sa – a kto nebol ten je srdečne vítaný na prehliadke k téme vzdelávanie v 18. storočí opäť VO ŠTVRTOK, 6. OKTÓBRA 2022 na PALACKÉHO ul. pred ZŠ Matky Alexie, kedy túto prehliadku OPAKUJEM.

FOTO: Jana Kollárová

Prezeráme si kniha Bratislava známa- neznáma. Bratislava v 18. storočí očami Mateja Bela. Kúpiť sa dá napríklad v Martinuse, kde ju majú na moje počudovanie aj ako e-knihu v PDF.

FOTO: Jana Kollárová
FOTO: Jana Kollárová

Ďakujem vám všetkým za vašu tak príjemnú spoločnosť. Je to pre sprievodkyňu obrovská radosť deliť sa o svoje poznatky s tak milými a sústredenými ľuďmi.

Veľmi sa už teším na všetkých ďalších – srdečne Vás pozývam, príďte sa na chvíľu preniesť do 18. storočia, dozvedieť sa ako sa dozvedali nové učivo deti, študenti, dievčence a Modré dámy.

Tu je pozvánka na najbližšiu prehliadku:

sobota, 16. 3. 2024 - 14:00

BKIS/ Rande s mestom

Patenty Jozefa II. v Prešporku

0 €

Miesto stretnutia sa dozviete po registrácii cez https://www.bkis.sk/randesmestom/

Kempelenov „šachový Turek“ na káve u Messerschmidta

Kempelenov „šachový Turek“ na káve u Messerschmidta

Občianske združenie KEMPELENOPOLIS vlastní plne funkčnú repliku šachového „automatu“ známeho ako Turek. Zostrojený je podľa návodu, ktorý svetu v roku 1769 zanechal Wolfgang von Kempelen (1734 – 1804). Ten originálny v roku 1854 zhorel vo Philadelphii. Replika však pripomenula výnimočnú a všestranne talentovanú osobnosť, ktorou Wolfgang von Kempelen nepochybne bol.

Počas uplynulých štyroch rokov tvorila replika šachového „automatu“ Turek dominantnú súčasť výstavy Wolfgang von Kempelen – bratislavský da Vinci vo viacerých múzeách na Slovensku. Autorom výstavy bol predseda OZ Kempelenopolis Andrej Groll. V poslednom období bol „šachový Turek“ v Rómerovom dome, no od 9. septembra 2022 ho nájdeme v Bratislave na Námestí SNP v Bratislavskej kaviarni Franza Xaviera Messerschmidta.

Wolfgang von Kempelen zostrojil Šachového Turka ako dômyselné technické riešenie s tvz. kabinetnou ilúziou. Šachista ukrytý v Turkovom stole ovládal figurínu a porážal oponentov počas šachových partií. Tie sa konali aj neskôr, keď panovník Jozef II. poslal Wolfganga von Kempelena so Šachovým Turkom na turné po Európe.

Wolfgang von Kempelen však zostrojil oveľa viac a oveľa dôležitejšie vynálezy. No slávu a žiaľ, i poškodenie reputácie vynálezcu, mu priniesol práve Šachový Turek.