Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Počas „dušičkového obdobia“ si mnohí opäť uvedomíme, že bez rodičov sme siroty, bez manžela vdovy, bez manželky vdovci. Takýmto ľuďom je patrónkou svätá ALŽBETA DURÍNSKA (1207 – 1231). Aj ona bola sirotou i vdovou. Jej príbeh začal na Bratislavskom hrade. A hoci žila krátko a intenzívne, inšpiráciou by mohla byť pre každého z nás aj dnes.

Jedna z najznámejších svätíc katolíckej cirkvi Alžbeta Durínska vyrastala na Bratislavskom hrade. Ten bol v 13. storočí jedným z najbezpečnejších miest v Uhorsku a jedným zo sídiel jej otca, uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Do histórie sa zapísal vydaním Zlatej buly, listiny, vďaka ktorej získali uhorskí šľachtici privilégiá na ďalších šesťsto rokov. Bol pod vplyvom svojej pôvabnej a mocibažnej manželky Gertrúdy z bavorského rodu Andechs-Merano. Pre Alžbetu, už od malička veľmi pobožnú, zrejme rodičia neboli vzorom.

Alžbeta prežila detstvo so svojim snúbencom

Keď mala Alžbeta štyri roky, otec ju zasnúbil so synom krajinského grófa Hermana z Durínska, ktoré je známe ako Zelené srdce Nemecka. V 13. storočí bolo zvykom nechať kráľovské dieťa na dvore budúceho partnera. Z rodného Uhorska teda Alžbeta odišla a desať nasledu­júcich rokov prežila po boku svojho budúceho manžela Ľudovíta Durínskeho. Rozumeli si vraj od začiatku. On jediný ju chápal a podporoval v praktizovaní viery. Tá sa prejavovala nasledovaním učenia svätého Františka. Teda odmietaním všetkého prepychu v podobe jedla, ošatenia, pohodlia i zábavy. Nábožensky orientovaní autori vyzdvihujú pokoru, obetavosť v prospech iných, a, najmä, údajné zázraky Alžbety Durínskej.

Zázrak v Alžbetinom košiku

Najznámejší z nich je ten, pri ktorom v košíku vynášala z hradu jedlo pre chudobných čakajúcich pri bráne. Tam ju prichytila svokra. Alžbeta povedala, že v košíku má iba ruže, ale svokra jej neverila. Prinútila ju dvihnúť obrúsok, ktorým bol košík prekrytý a v tom sa stal zázrak. V košíku boli ruže.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety na Bratislavskom hrade

Táto legenda sa neskôr stala najčastejším motívom zobrazovania svätej Alžbety Durínskej. Jej životopisci sú presvedčení, že s manželom Ľudovítom mali láskyplný vzťah. Doboví kronikári uvádzajú, že zdieľali spoločné lôžko, pri ktorom sa Alžbeta často modlila. Zdôrazňujú Alžbetin neustály rozkol medzi túžbou po panenstve a láske k manželovi.

Alžbeta sa stala matkou

Rok po sobáši sa im narodilo prvé dieťa, syn Herman, a po dvoch rokoch porodila ďalšie dieťa, dcéru Žofiu. A keď o tri roky čakala tretie dieťa, jej milovaný Ľudovít musel odísť na križiacku výpravu. Alžbeta ostala na hrade Wartburg a naďalej pomáhala núdz­nym. Rozdávala im všetko, čo mohla. Chodievala liečiť chorých, ošetrovať mrzákov, starať sa o siroty, vdovám dávala šaty, peniaze a jedlo. Manželovi príbuzní ju za to kritizovali a odsudzovali.

Alžbeta sa stala vdovou

Pár týždňov pred pôrodom sa dozvedela o smrti milovaného Ľudovíta. Z hradu Wartburg odišla, ale už sa nedozvieme, či z vlastnej vôle, alebo ju vyhnali manželovi príbuzní. Prichýlil ju biskup, brat jej matky, ktorý dosiahol, že Alžbete rodina jej nebohého manžela vyplatila vdovské. Zo získaných peňazí dala postaviť nemocnicu s malou izbietkou, v ktorej žila.

Alžbeta sa stala chudobnou

Odmietala znova sa vydať. Deti jej odobrali manželovi príbuzní. Alžbeta sa stala chudobnou a opustenou ako tí, ktorým pomáhala. V nemocnici sa neštítila hnisavých rán chorých, ani ich zmrzačených tiel a nebála sa ani nákazlivých chorôb. Jedla iba zvyšky, pracovala veľa, modlila sa ešte viac. Tento jej spôsob života zákonite vyústil do vyčerpania, choroby a následnej smrti v roku 1231. Mala len 24 rokov. Tá však bola iba začiatkom obrovského kultu, ktorý sa o nej začal šíriť po celej Európe.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol sv. Alžbety v Bratislave známy ako Modrý kostolík

Alžbeta sa stala svätou

Celé štyri dni bolo jej telo vystavené pre veriacich. Modlili sa pri ňom a ako amulety si brali kúsky z jej oblečenia, iní si odstrihli z jej vlasov, odrezali uši a iné časti tela. Neskôr šírili správy o zázrakoch, ktoré sa im stali po navštívení jej hrobu. Túžba vyhlásiť ju za svätú sa veriacim rýchlo naplnila. Proces okolo Alžbety Durínskej je ukážkou tzv. bleskových kanonizácií, typických pre 13. storočie. Nič to však nemení na tom, že pre každého z nás môže byť Alžbeta Durínska vzorom nie pre údajné zázraky a sebaobetovanie, ale pre jej silnú vieru v rovnocennosť všetkých ľudí.

Sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná

prehliadka na želanie k téme: osobnosť

informácie o prehliadke

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

Bratislavské noviny

Tento článok som písala pre Bratislavské noviny
a uverejnený bol v rubrike HISTÓRIA dňa 3.11.2019:
Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

i

zdroje

Hanzová Barbora | diplomová práca: Pramen života svaté Alžběty Tomáše Štítného ze Štítného a didaktická funkce díla

Lakatos Martin | príspevok na kere.sk: Martin Lakatos

Nádaská Katarína | článok pre katolickenoviny.sk: Svätá Alžbeta Uhorská bola ženou milosrdenstva

Schwandtnerova Monika | Origin And Life Of Elisabeth Of Hungary, e – ISSN 1857- 7431

Tarján M. Tamás | príspevok na madari.sk: Svätá Alžbeta z rodu Árpádovcov

Tomčík Vladimír | príspevok na sme.sk: Svätá Alžbeta Durínska sa narodila v Bratislave

Varga Zsuzsanna | príspevok na magistra-historia.sk: Svätá Alžbeta Uhorská (1207 – 1231)

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Posledný neskutočný príbeh ľudí zo 16. storočia v Prešporku je o tom, čo aj v našej pozornosti býva až na konci. Sú to mnohé drobné povinnosti žien, smútok týraných manželiek a tiež sklony uveriť hocičomu.

Predchádzajúci blog končil  rokom 1578, keď na následky morovej epidémie zomrel Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom.

Zanechal po sebe rodičovský dom na Hlavnom námestí v Bratislave, vrátane svojej lekárne a botanickej záhrady, v ktorej vyšľachtil vlastnú  odrodu fazule.

Pestovanie, obzvlášť pestovanie liečivých rastlín však nebolo doménou iba lekárov a lekárnikov, ale aj žien. Veď už Jurajova mama k tomu mala veľmi blízko.

V tomto blogu opäť vychádzam z poznatkov našich historikov, ktorých uvádzam na konci, v zdrojoch.

Dozviete sa v ňom to, čo sa nám nezmestilo do rozprávania počas prehliadok, lebo to nebolo až také dôležité. Lenže, aj historicky nepodstatné veci sú zaujímavé a preto sa o ne s vami delím v tomto blogu.

Dcéry lekára s básnickým črevom

Stalo sa to krátko pred Vianocami v roku 1578. Rosina, najstaršia dcéra nebohého Juraja Purkirchera mohla mať v tom čase hrubým laickým odhadom asi tak minimálne 6, maximálne hádam okolo 10 rokov.

Jej matka, Žofia, rodená Lerchenfelderová, krátko po tom, ako pochovala manžela a troch synov, priviedla na svet ďalšiu dcérku, Alžbetku.

O pár rokov, ako bolo vtedy bežné, sa znova vydala. Tentokrát sa jej manželom stal Valentín Ernleitner, radca v Uhorskej komore. Spoločensky teda stúpli ešte vyššie.

Rosina, jej malá sestra Alžbeta a neskôr aj polo-nevlastná sestra Žofia Ernleitnerová, dcéra jej mamy a maminho druhého manžela, sa stali ideálnymi nevestami.

Lenže, hoci bol spoločenský status dôležitý, ba priam rozhodujúci, nebolo to to jediné, čo robilo z dievčaťa ideálnu nevestu, manželku a gazdinú.

Nevyhnutná bola aj zbožnosť, poctivosť, pracovitosť a zručnosť v domácich prácach.

Povinnosti gazdiniek

V roku 1580 vydal angličan Thomas Tusser (1524-1580) príručku pre dobré gazdinky pod názvom The Five Hundred Points of Good Husbandry, teda Päťsto bodov dobrého hospodárenia..

FOTO: https://antiquarianauctions.com/

Príručka Five Hundred Points of Good Husbandry bola opakovane vydávaná. Tento jej obrázok je z roku 1672. Kúpiť si ju možno – ak sa už nepredala – v aukcii na stránke: https://antiquarianauctions.com/lots/five-hundred-points-of-good-husbandry-1672-edition

Podľa tejto príručky sa mali ženy riadiť pri prácach v domácnosti, v záhrade aj pri starostlivosti o domáce zvieratá a pri hospodárení. Doplnená bola o zoznam prác v jednotlivých mesiacoch roka. A že toho nebolo málo, o tom svedčí už jej názov Päťsto bodov dobrého hospodárenia.

Pôvodne, keď ju Thomas Tusser v roku 1557 prvýkrát vydal, obsahovala „len“ 100 bodov. Postupne ju však dopĺňal a v roku 1580 obsahovala až 500 bodov. Z prekladu od historičky Tünde Lengyelovej vyberám zopár zaujímavostí:

V prvom rade, žena mala vstávať o štvrtej, v zimnom období stačilo, ak vstane o piatej hodine ráno.

Počas dňa mala upratovať, tkať alebo priasť, variť a pripravovať jedlo na stôl. Tiež kŕmiť domáce zvieratá, rozdeľovať prácu služobníctvu a dohliadať na služobníctvo. Nuž a popritom aj šiť, vyrábať sviečky, variť pivo a podobne.

Večer sa mala postarať o hydinu a o prasatá, zadeliť prácu služobníctvu na ďalší deň, umyť riady, pozatvárať dom, naservírovať večeru a následne zabávať manžela.

Do postele mala ísť o 22 hodine, v zime už o 21 hodine s pocitom, že je dobrá gazdiná.

Zaujímavosťou je, že celá príručka bola napísaná vo veršoch a ten k obdobiu Vianoc znel takto:

At Christmas play and make good cheere,
for Christmas comes but once a yeere.

gúgl to preložil takto:

Na Vianoce sa hrajte a dobre rozveselte,
na Vianoce prídu ale raz ročne.

Sranda je, že v príručke sa nespomína starostlivosť a výchova detí, liečenie chorých členov rodiny, pomáhanie susedom, príbuzným a ďalších tisícpäťsto drobných povinností…  

ILUSTRAČNÁ FOTO:  http://siftingthepast.com/ neznámy autor obrazu

Ženy v 16. storočí pri práci v kuchyni

Faktom, ktorý spomína aj uznávaná slovenská historička Tünde Lengyelová je však to, že sa zatiaľ nenašiel dôkaz o tom, že by takú príručku vlastnila nejaká žena v Prešporku.

To však neznamená, že ju nevlastnila. Veď si len zvážme, koľko oveľa dôležitejších písomných prameňov sa v priebehu dejín stratilo.

Pravdepodobnosť, že sa Tusserovou príručkou mohli riadiť aj ženy v Prešporku či v Uhorsku je minimálne 50-percentná.

Je totiž známe a dokázateľné, že prešporskí muži v 16. storočí cestovali po celej Európe a teda mnohí navštívili aj anglicky hovoriace krajiny.

Navyše, táto príručka bola svojho času pomerne slávna, rozšírená a opakovane vydávaná, nehovoriac už o tom, že stačilo, ak ju vlastnil kňaz a ten z nej robil potom kázne pre ženy, obzvlášť pre mladé gazdinky.

magické riešenia

K tejto téme hospodárenia žien v domácnosti sa mi akosi prirodzene žiada dodať aj zopár poznatkov o tom, ako si poradili v prípade problémov. Napríklad, keď im nevykyslo cesto, alebo, keď nedojila krava, keď bola zlá úroda…

Tiež môže byť zaujímavé, ako riešili ženské choroby, bolesti, vredy na koži, jednoducho nepríjemné zdravotné problémy – svoje či svojich členov rodiny, vrátane služobníctva.

Iste vás neprekvapí, keď poviem, že s takýmito komplikáciami sa obracali na rôzne bylinkárky a ľudové liečiteľky.

Služby lekárov a lekárnikov boli v 16. storočí pomerne drahé.

A navyše, s intímnymi problémami sa ženy vždy radšej zdôverovali ženám. Tým najzúfalejším pomáhali aj čarodejnice a bosorky.

Počas 16. storočia sa však v Prešporku vyskytol iba jeden známy prípad – a to z roku 1548, kedy sa v písomných prameňoch spomína bosorka.

Pochopiteľne, ide o súdny proces obvinenia z bosoráctva, ktorý však pre úbohú ženu skončil zbavením obvinenia.

historická súvislosť

V 17. storočí už bolo v Uhorsku viac prípadov bosoráckych procesov. Rozprávať o nich budeme na prehliadkach v roku 2021 a možno sa budeme diviť čomu boli ľudia schopní kedysi uveriť.

V tejto súvislosti uvediem ešte jeden problém, s ktorým chodievali ženy za bylinkárkami či bosorkami.

Robili tak v zúfalstve.

V stave bezmocnosti, bezprávia, keď si nevedeli rady so svojim mužom, ktorý sa opíjal, bil ich a aj ich deti. Opakovane a kruto.

V takom prípade boli ochotné nechať si pomôcť od hocikoho, pretože spoločenská morálka i cirkevné prikázania vyžadovali, aby toto žena znášala.

Jednou z najčastejších metód, ako zabrániť mužovi, aby v opitosti bil svoju ženu, bolo, dať mu pod matrac alebo pod posteľ metlu.

Ďalším riešením bolo, vystrihnúť z mužovho vankúša stred alebo rožky z obliečky, spáliť ich a popol dať mužovi vypiť vo víne.

To malo pomôcť, aby viac svoju ženu netýral.

Nuž, neviem či to pomáhalo. Takej Julianne Szunyoghovej [Suňogovej] zrejme nie.

Týraná Juliana

Juliana Szunyoghová bola manželka Michala Telekessyho, majiteľa Lednického hradu, kam si svoju mladú ženu priviedol a kde ju týral a väznil.

FOTO: wikipedia/ Martin Odehnal

Lednický hrad sa nachádza v okrese Púchov. Navštíviť ho je možné počas otváracích hodín  – INFO: https://hradlednica.sk/

Niekedy na sklonku roku 1598 sa Julianne podarilo potajme napísať list svojej tete Žofii Liszthyovej. Sťažovala sa v ňom na svojho manžela, ktorý ju často na hrade nechával samu, bez jedla, bez šatstva. Prosila o pomoc, o radu …

Žofia Liszthyová pochádzala z rodu, ktorý ako jeden zo štyroch mal už od 16. storočia paláce a trvalé bydlisko v Prešporku. Ďalšími boli Illesházyovci, Istvánffyovci a samozrejme Pálffyovci.

historická súvislosť

Z rodu Liszthyovcov pochádzala aj známa šintavská bosorka, grófka Anna Rosina Liszthyová, ale teda, či bola príbuznou Žofie Liszthyovej, to sa mi nepodarilo zistiť. Obe však žili v 16. storočí, približne v rovnakom čase.

Žofia Liszthyová sa vydala za baróna Juraja Szunyogha. Rodičmi Juraja Szunogha boli Mojziš I. Szunyogh a Sára Podmaniczká. 

historická súvislosť

Toto priezvisko – Podmaniczký – sa spája s históriou Lednického hradu, ktorý vlastnil lúpežný rytier Rafael Podmaniczký. Keď ako bezdetný zomrel, jeho hrad prešiel do správy Uhorskej kráľovskej komory.

Tá ho neskôr predala košickému kapitánovi Imrichovi Telekessimu.

Po ňom hrad zdedil jeho syn Štefan a následne vnuk Michal Telekessi, ktorý však od 10-tich rokov vyrastal ako sirota. Vychovávali ho drábi a tak to aj dopadlo. Stal sa z neho lúpežník a bezcitný tyran.

Vráťme sa ale k Žofii Liszthyovej a jej manželovi Jurajovi Szunyoghovi.

Juraj Szunyogh mal sedem bratov.  Jeho tretí brat sa volal Mojžiš II. Szunyogh a ten sa oženil s Ágnes Liszthyovou, ktorá mohla byť príbuznou, alebo dokonca sestrou jeho ženy Žofie Liszthyovej.

Tento Moyzes II. Szunyogh a Ágnes Liszthyová mali štyri deti. Najmladšia dcéra sa volala Julianna Szunyoghová a práve ju vydali za legendárneho lúpežníka Michala Telekessiho.

moja domnienka

Domnievam sa, že to mohlo byť preto, aby sa Podmaniczkým vrátil aspoň „po praslici“ Lednický hrad. Veď kto súdny by vydal svoju najmladšiu dcéru človeku, o ktorom už dávno bolo známe, že je lúpežník a tyran? 

Život s takým človekom bol iste od  začiatku žalostný. Julianna musela byť zúfalá, nešťastná a bezmocná. Jej muž, Michal Telekessi, ju doslova väznil na svojom panstve.

Okrem toho, že ju pravidelne opúšťal, čo v tomto prípade nemuselo byť to najhoršie, nechával ju bez jedla a oblečenia, ako sme sa už dozvedeli z jej listu.

Ktovie ako sa jej podarilo napísať a poslať list svojej tete Žofii Liszthyovej, v ktorom ju prosila o radu a pomoc.

Tej sa však nedočkala.

Teda, vlastne áno …

Žofia Liszthyová napísala 23. novembra 1598 list Juliane Szunyoghovej a radila jej, aby bola zhovievavá voči svojmu zlému manželovi.

Ospravedlňovala celú rodinu, ktorá mlčala a Julianne nepomáhala, pretože všetci vraj dúfali, že pán Boh privedie Michala k rozumu.

Žofia radila Julianne, aby čakala, trpela a prosila svojho manžela, aby sa nad ňou zľutoval. Kým sa tak však stane, má i naďalej vykonávať domáce práce a vyšívať, aby sa tak zbavila žiaľu.

Nuž teda … čo na takú radu povedať?

Bola však v súlade s dobovým názorom, že žena má byť mužovi za každých okolností oddaná a vo všetkom tolerantná.

Prešli tri roky. Michal Telekesi týral nielen svoju ženu, ale aj všetkých poddaných vo svojom panstve.

Nič sa nezmenilo až kým nezasiahla vyššia moc, ale nie Božia, lež svetská. Telekessiho na Vianoce v roku 1600 chytili, uväznili a hoci sa  mu podarilo utiecť, nakoniec ho ľstou opäť chytili a popravili sťatím hlavy.

Stalo sa tak 3. apríla 1601 v Prešporku.

FOTO: Katarína Králiková

Na pravej strane tejto ulice mal koncom 16. storočia dom prešporský kat. Volali ju Katova ulička, dnes je to Baštova ulica.

Dobre mienená rada Žofie Liszthyovej teda nakoniec jej neteri Julianne Sunyghovej pomohla, i keď,  ktovie čo všetko si za ten čas vytrpela.

A my sme sa nebadane presunuli do 17. storočia v Prešporku.

Poviem vám, máme sa na čo tešiť. 17 storočie bolo fascinujúce. Turbulentné. Vášnivé. Dramatické. Kreatívne. Inšpirujúce.

Navyše, zo 17. storočia už máme oveľa bohatšie a presnejšie informácie o ľuďoch, ktorí žili v Prešporku.

Ach … už sa tak teším, ako vám o tom všetkom porozprávam na našich prehliadkach v roku 2021.

V písaní blogov pokračujem i naďalej.

Zatiaľ si teda pripomeňme, čo radil Thomas Tusser gazdinkám a čo do starého vinšu upravil môj bratranec Vladislav Kmec:

Kiež sú vaše Vianoce samy špás a hodokvas, 

bo Vianoce bývajú do roka len jeden raz.

PS:

Rosina Purkircherova sa medzičasom vydala. Dokonca trikrát. Jej posledným manželom bol Lukáš Ecker, kráľovský úradník s veľmi zaujímavou kariérou a dosť dramatickým osudom. Ale o tom až v roku 2021, ktorý bude zameraný na 17. storočie.  

ozaj, čítali ste?

Čítali ste aj ostatné príbehy zo 16. storočia v Prešporku?

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DVOŘÁKOVÁ, Daniela (29. 12. 2019) rozhovor pre portál Ženy v meste: Daniela Dvořáková: Vianoce v stredoveku boli omnoho duchovnejšie. Ženy v meste. 29.12.2019. Dostupné na internete: https://www.zenyvmeste.sk/daniela-dvorakova-historicka-vianoce-stredovek-zvyky

LENGYELOVÁ, Tünde (2004). Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku. In T. LENGYELOVÁ, Žena a právo (s. 205-217). Bratislava: Academic Electronic Press, s.r.o.; Historický ústav SAV Bratislava. Dostupné na Internete: Žena a právo.

LENGYELOVÁ, Tünde (2005). Procesy s bosorkami v Nitrianskej a Bratislavskej stolici v 16. – 18. storočí. In V. NOVÁKOVÁ, ARCHIVUM SALA, Archívna ročenka II. (s. 16-28). Štátny archvív v Bratislave, pobočka Šaľa.

LENGYELOVÁ, Tünde. (2010). Šľachtické ženy ako pacientky a liečiteľky a ich medicínske znalosti. Bratislava: Forum Historiae.

MAKYNA, Pavol (30. 3. 2018) Michal Telekeši – terorista z Lednice. Puchovo dedičstvo. Dostupné na internete:  http://puchovodedicstvo.sk/historia/4023/michal-telekesi-terorista-z-lednice/

NEMCOVÁ , Z. (2014). Štatúty ako spôsob komunikácie mestskej správy s obyvateľmi. In S. Leon, Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (s. 188). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK. Dostupné na Internete: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kapvh/Docs/HISTORICA/Historica_XLVIII_TLAC.pdf

webový portál ARCANUM. HU/ Szunyogh család. (Jeszeniczei és budetini gróf és nemes) https://www.arcanum.hu/hu/online-kiadvanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/tizedik-kotet-9475/szunyogh-csalad-jeszeniczei-es-budetini-grof-es-nemes-B229/

webový portál WIKIPEDIA/ Thomas Tusser –  https://en.wikipedia.org/wiki/Thomas_Tusser#cite_note-6

poďakovanie

Ďakujem Ti, môj talentovaný bratranec Vladislav Kmec za zveršovanie vianočného vinšu na počkanie.

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

V prelomovom období po Bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala 29. augusta 1526, sa narodilo v Prešporku mnoho zaujímavých osobností. Jednou z nich bol aj Juraj Purkircher, člen váženej a starej, ale pomerne chudobnej patricijskej rodiny. O tom, aký to bol človek vieme z jeho básní. A tiež z listov. Obzvlášť zo siedmich, ktoré sa zachovali z jeho korešpondencie s prvým viedenským knihovníkom. Práve z nich sa dozvedáme čo bolo v 16. storočí dôležité pri výbere nevesty. Ukážkou toho je príbeh Kataríny Behaim, pastorkyne Krištofa Armprustera a jeho manželky Magdalény Behaim, rodenej Saiberlich (Sayberlich).

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Udalosti, opísané v tomto blogu spadajú do druhej polovice 16. storočia, teda do rokov 1550 až 1578.

Všetky predchádzajúce blogy z kategórie 16. storočie v Prešporku na seba nadväzujú. V tom poslednom sme sa dozvedeli, že Krištof Armpruster žil v dome nebohého richtára Blažeja Behaima, prvého manžela jeho ženy Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Ich dom stál na dolnom rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky v Bratislave. Vtedy však bolo toto miesto súčasťou Hlavného námestia a hovorili mu Traitt Marckh in der Statt čiže Obilný trh, podľa úradného predaja obilia.

Námestie malo vtedy štvorcový, i keď trochu nepravidelný tvar. Ak by sme išli od domu Armprusterovcov smerom doprava, na priľahlom rohu by sme došli k domu, ktorý pravdepodobne vlastnili Lerchenfeldovci a jeho časť prenajímali rodine Purkircherovej.

FOTO: Katarína Králiková

Takto si predstavujem Hlavné námestie v 16. storočí v Bratislave. Technickú a umeleckú stránku si, prosím, nevšímajte.

Zľava Lerchenfeldovský dom (v ktorom žili aj Purkircherovci), potom dom Karnerovcov a dom Maurachovcov, ktoré tam stáli podľa údajov z knihy Rody starého Prešporka od doc. Federmayera.

Sprava je radnica s vežou a vedľa dom Armprusterovcov.

Purkircherovci teda žili na tom istom námestí, avšak na rohu s dnešnou Sedlárskou ulicou, ktorá ale svoje pomenovanie získala prvýkrát až v 17. storočí. K tomu sa dostaneme na našich prehliadkach počas roku 2021.

Lerchenfeldovci aj Purkircherovci patrili ku starým patricijským rodinám, ale až Juraj Purkircher priniesol ich domu veľkú prestíž a slávu.

curriculum vitae v básni

Otec Juraja Purkirchera bol dlhodobo pripútaný na lôžku. Juraj na neho v básni Anniversarium spomína ako na starého a chorého. Ani jeho matka nebola zdravá. Trpela na vodnatielku (abnormálne hromadenie telesnej tekutiny v tele) a mávala tiež epileptické záchvaty.

Zrejme tieto okolnosti motivovali mladého a vnímavého Juraja, aby sa v štúdiu zameral na lekárstvo. Mal k tomu blízko už od detstva.

Záujem o liečivé bylinky v ňom vzbudila jeho matka. V básňach ju opísal ako citlivú a obetavú ženu, ktorá zo svojich siedmych detí práve jeho, svojho jediného syna, milovala najviac. A aj on ju. Chodievali spolu na pastviny a lúky, zbierali úrodu a matka ho pritom učila rozpoznávať liečivé, škodlivé i okrasné rastliny.

Vnímavý Juraj Purkircher sa už v mladosti prejavil ako básnik.

Svoju prvú báseň venoval známemu prešporskému lekárovi, ktorým bol Leopold Sericadu-Seidenschvantz. Je možné, že práve on liečil rodičov Juraja Purkirchera. Neviem si inak vysvetliť, prečo by zo všetkých lekárov v Prešporku práve na jeho počesť napísal oslavnú báseň po tom, ako Sericadu 16. februára 1556 zomrel.

Hoci boli Jurajovi rodičia pre dlhoročné zdravotné problémy chudobní, aj tak poslali svojho jediného syna študovať.

Ako neskôr sám opísal v jednej zo svojich básní, základy vzdelania získal v Prešporku. Pravdepodobne na Kapitulskej škole pri Dóme sv. Martina. Kvôli ďalšiemu vzdelaniu však už musel vycestovať a to rovno do môjho rodného Bardejova na gymnázium, kde pôsobil vyhľadávaný učiteľ Leonard Stöckel.

FOTO: rodinný archív Kataríny Králikovej

Budova humanistickej školy, na ktorej študoval Juraj Purkircher v čase, keď na nej pôsobil ako učiteľ Leonard Stöckel. Škola stojí dodnes na pôvodnom mieste za Bazilikou sv. Egídia v Bardejove.

Vzdelávanie mimo domu bolo vždy nákladné a podchvíľou hrozilo, že ho študent bude musieť prerušiť, alebo celkom ukončiť. Keď však vychýrený pedagóg Leonard Stöckel v mladom Purkircherovi rozpoznal veľký talent a umožnil mu študovať zdarma. Dokonca mohol u neho aj bývať, jedávať a viesť dlhé večerné diskusie, ku ktorým len tak hocikoho nepustil. Mladý Juraj nikdy nezabudol na pohostinnosť svojho prvého učiteľa a neskôr mu venoval rozsiahlu oslavnú báseň.

Dve inšpiratívne osobnosti Juraja Purkirchera

Leonard Stöckel mal zásadný vplyv na mladého chlapca.

Vštepil mu vedomosti a názory od svojho vlastného vzácneho učiteľa, ktorým nebol nikto iný ako sám legendárny Martin Luther z univerzity vo Wittenbergu.

Bolo preto len prirodzené, že po skončení gymnázia bude chcieť Juraj Purkircher študovať priamo tam. Lenže, bez cudzej podpory to nebolo možné. Jeho sused, čerstvý otec Krištof Armpruster, ktorý ešte ako študent bol tiež odkázaný na cudziu finančnú pomoc, chápal Jurajovu zúfalú situáciu a nezištne mu poskytol finančné prostriedky na štúdium. A tak Juraj Purkircher, celý šťastný, vycestoval do slávneho Wittenbergu, kde sa na univerzite zapísal hneď po príchode, 30. septembra 1556 pod menom Georgius Burkircher Posoniensis.

K tomu je potrebné dodať, že ako študent nemeckej národnosti sa nestal zároveň členom tamojšieho Uhorského spolku, ktorý si založili maďarsky, chorvátsky či slovensky hovoriaci študenti. To spôsobilo, že sa cítil sa osamelý, avšak práve vďaka tomu sa viac sústredil na štúdium.

Jeho ďalším veľkým vzorom sa stal učiteľ jeho učiteľa Stöckla 59-ročný Philip Melanchthon.

Juraj Purkircher získal titul bakalára už v roku 1557, ale ktovie, či sa toho dožila jeho matka. Niekedy v tom čase totiž zomrela. Snáď ani netreba uvádzať zdroje informácií k tomu, aby sme si vedeli predstaviť veľký žiaľ, ktorý zaiste prežíval. Obzvlášť preto, že sa nemohol zúčastniť ani jej pohrebu.

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí bol cintorín v Prešporku pravdepodobne v okolí Kostola sv. Martina a sv. Salvatora na dnešnom Rudnayovom nám. (BA)

V tom istom roku zomrel aj Wolfgang Lerchenfelder, vlastník ich domu. Majetok zanechal svojim trom malým deťom. Synovi Davidovi a dcéram Regine a Žofii. So všetkými sa Juraj určite poznal, veď spolu vyrastali na jednom dvore.

Po dvoch rokoch štúdia získal Juraj Purkircher titul magistra na univerzite vo Wittenbergu, ale domov sa hneď nevrátil. Pravdepodobne preto, že v tom čase sa na univerzite zdržiaval aj jeho učiteľ z Bardejova Leonard Stöckel. Súdim to podľa toho, že vo februári 1559 vyšla Stöcklovi vo Wittenbergu divadelná hra Susanna. Do tejto hry v apríli 1559 napísal Juraj Purkircher krátku báseň. Bola to jeho prvá publikovaná báseň.

Niekedy koncom leta 1559 sa čerstvý magister Juraj Purkircher vrátil do rodného Prešporku. Poďakoval otcovi aj svojmu priateľovi Krištofovi Armprusterovi za podporu a konečne mohol ísť položiť kvety na hrob svojej milovanej matke. V rodom meste prežil Vianoce, počas ktorých napísal ďalšiu báseň na počesť budúceho kráľa Maximiliána, ochrancu protestantov.

Jeho básnický talent sa však najviac prejavil až v nasledujúcom roku, keď prežíval mimoriadne bolestné obdobie.

V krátkom čase po sebe zomreli obaja Purkircherovi učitelia.

Najprv chorľavý Philip Melanchthon, ktorý na následky prechladnutia skonal 19. apríla 1560.

Keď sa to dozvedel jeho žiak a veľký stúpenec Leonard Stöckel, údajne od žiaľu za ním 7. júna 1560 zomrel aj on.

Pre sotva 25-ročného Juraja Purkirchera to bola veľká rana, ktorú si liečil písaním básne. Stvoril mimoriadne rozsiahle, vyše 300 veršové dielo s názvom Anniversarium Philomelae. Ani jeden verš sa v básni neopakuje. Velebí v nej nielen svojich dvoch milovaných učiteľov, ale aj troch najvýznamnejších stúpencov reformácie. Báseň dokončil v roku 1561 a venoval ju svojmu susedovi a mecenášovi Krištofovi Armprusterovi.

Krištof Armpruster bol približne o 15 rokov starší od Juraja Purkirchera. Ako dospelí boli zaiste priateľmi. Spájalo ich nielen rovnaké náboženské cítenie, ale aj podobné životné situácie počas štúdia.

Nová etapa v živote Juraja Purkirchera

Určite nebolo tajomstvom, že Juraj Purkircher má blízky vzťah k liečiteľstvu, záujem o lekárske vedy a tiež o botaniku. Dozaista o tom vedel aj Krištof Armprustrer a je možné, že práve on mu odporúčal štúdium v Padove, kde kedysi aj on sám študoval. Tamojšia lekárska fakulta bola vychýrená a Juraj Purkircher iste vďačne prijal ďalšiu finančnú podporu od dobre zarábajúceho úradníka v Uhorskej kráľovskej komore a kráľovského radcu, ktorým sa medzičasom Krištof Armpruster stal.

Na univerzitu v Padove sa Juraj Purkircher zapísal už na jeseň v tom istom roku, 16. novembra 1561. Tým pre neho začala nová etapa v živote. Získal nové priateľstvá, ktoré pretrvali až do jeho smrti a navyše, do istej miery práve tam, v Padove, pozmenil svoje nábožensko-politické názory.

Počas niekoľkoročného pobytu v Italii Juraj Purkircher veľa cestoval, spoznával tamojšie rastliny, častokrát objavil také, aké dovtedy nepoznal. Zbieral semienka, pozoroval rast aj účinky plodov a všetko si zapisoval do herbára. Z tohto pobytu si priniesol nezvyčajnú odrodu fazule, ktorú akýmsi zvláštnym spôsobom vyšľachtil, čím vznikol nový druh fazule. Jeho priateľ, slávny botanik Carol Clusius ju zapísal do svojej veľkej zbierky pod názvom Phaseolus Purkircherianus čiže fazuľa Purkircherova.

FOTO:  https://www.arcanum.hu/

Obrázok Phaseolus Purkircherianus z publikácie Carla Clusiusa (16. stor.)

Juraj Purkircher pritom aj naďalej písal básne. Z pobytu v Padove je azda najvýznamnejšia tá, ktorú vytvoril na počesť kráľa Maximiliána II. Habsburského k príležitosti jeho korunovácie 8. septembra 1563, po prvýkrát konanej v Prešporku. V nej prirovnáva uhorský ľud k pracovitým včelám a útočiacich Turkov k sršňom.

Krátko na to, po dvoch rokoch štúdia v Padove, získal titul magistra medicíny. Slávnostné promócie absolvoval 21. decembra 1563 a v Padove zostal až do leta 1564. Následne sa vrátil do rodného Prešporku, kde už zostal až do konca života.

Juraj Purkircher sa vyznal v ľúbostnej básni

Mimoriadne zaujímavá je Purkircherova báseň, ktorou v roku 1565 dvoril svojej susedke, rovesníčke a dcére nebohého Wolfganga Lerchenfelda, mladej Žofii Lerchenfelderovej. Napísal vám niekto niekedy ľúbostnú báseň? Mne veru nie.

Juraj Purkircher vo svojej básni prirovnal Žofiu ku škovránku. Jej priezvisko totiž pripomína slovo Die Lerchen čo v nemčine znamená škovránok. Juraj preto použil túto slovnú hračku a ospieval svoju milú krásnym a pôvabným chválospevom, ktorého výsledkom bolo, že do roka, v roku 1566, mali svadbu.

Bývať ostali v rodičovskom dome, ktorý sa tak stal majetkom Juraja Purkirchera. Tým sa začala písať nová etapa v živote Purkirchera.

Ako básnik sa však neživil.

Otvoril si lekársku ambulanciu a spočiatku liečil iba chudobných ľudí. Postupne, a pomerne rýchlo, sa však o jeho kvalitách a odbornosti dozvedali aj bohatší mešťania a zakrátko už medzi jeho pacientov patrili najzámožnejší patricijovia mesta, vrátane prisťahovaných úradníkov a šľachticov, ktorí sa príležitostne zdržiavali v Prešporku.

O svojich liečebných úspechoch však sám Purkircher často vravel s povzdychom, že je len ťažké liečiť ľudí, ktorí sa tak usilovne venujú vinohradníctvu.

Napriek tomu dokázal mnohých uzdraviť z chorôb, ktorými dlhé roky trpeli. Určite pritom často myslel na svoju matku, ktorá ho ako prvá nabádala k tomu, aby sa vzdelával a liečil ľudí.

Jeho lekárska prax mu zabezpečila zlepšenú životnú úroveň, stabilný príjem a vysoké spoločenské postavenie.

Zužitkoval aj vyženený majetok.

Do dejín sa zapísala predovšetkým jeho botanická záhrada, ktorú si zriadil priamo vo dvore svojho domu. Zrejme nebola veľká, ale súdiac podľa toho, že študoval v talianskej Padove, kde sa mohol inšpirovať malými uzavretými renesančnými záhradami, predpokladám, že pre bádateľské účely mu bohato stačila.

Pestoval v nej špeciálne odrody liečivých rastlín, tiež rôzne horské, dovtedy neznáme rastliny a predovšetkým tú vyšľachtenú fazuľu.

Výhodou záhrady, hoc malej, ale priamo pri dome bolo aj to, že sa o bylinky mohol osobne a denne starať a dozerať na ich priebežný rast, na reakciu podľa počasia a zapisovať si jednotlivé fázy, jednoducho, takú záhradu musel mať po ruke, teda priamo pri svojom dome na rohu dnešnej Sedlárskej ulice a Hlavného námestia.

FOTO: Katarína Králiková

Hlavné námestie v Bratislave.
Zľava, v budove na rohu je Francúzske veľvyslanectvo. Stojí na mieste Purkircherovho domu

Politicko-spoločenská situácia, bola čoraz napätejšia. Turecké vojská intenzívne ohrozovali mestá v Uhorsku.

Na poste prešporského richtára sa v období od roku 1550 do roku 1578 vystriedalo deväť patricijov, z toho Sigismund Luettenperger dvakrát, Wolfgang Kögl trikrát a Johann Fischer až päťkrát. Každý jeden z nich dostával neustále od kráľa Maximiliána II. rôzne nariadenia o bezplatnom poskytnutí koní, lodí, dreva a pomerne často aj o ústretovosti pri zabezpečovaní ubytovania počas zasadnutí snemov.

Život Juraja Purkirchera medzitým plynul pomerne nenápadne. Narodilo sa mu niekoľko detí, najčastejšie sa uvádza, že mal troch synov a dve dcéry.

Popri lekárskej praxi a pestovaniu liečivých bylín sa i naďalej venoval písaniu básní. Síce boli inšpirované žalmami či antickými autormi, ale Purkircher v nich popisoval politické dianie, situáciu v Uhorsku a predovšetkým, ako silný vlastenec, ostro kritizoval pustošenie svojej krajiny Tureckou armádou. Po štúdiu v Padove však už menej, alebo takmer vôbec v básňach nepísal o otázkach náboženstva a ak, tak skôr o jeho zjednotení, ako o rozdelení.

No, dalo by sa o tom ešte veľa preveľa písať, ale my sa teraz presuňme do roku 1576, keď začala jeho korešpondencia s viedenským dvorným knihovníkom Hugom Blotiom.

Juraj Purkircher hľadal nevestu

Zachovalo sa z nej sedem listov a náš významný slovenský klasický filológ a neodolateľne pekný profesor Miloslav Okál (1913 – 1997) ich pomerne detailne spracoval, ostatne ako aj celý život Purkirchera.

ILUSTRAČNÁ FOTO:  pixabay

Listy, ktoré si písali vzdelanci v 16. storočí boli plné informácií, správ, opisov udalostí, ľudí a tiež názorov, úvah, hodnotení a to všetko s vedomím, dokonca so zámerom zverejnenia listov

Prvý list je z roku 1571, písal ho Juraj Purkircher a žiadal, aby Hugo Blotius odovzdal peniaze trom uhorským študentom v Padove, ktoré im posiela, keďže sa z jeho predchádzajúceho nezachovaného listu dozvedel, že Hugo Blotius tam plánuje vycestovať. Z toho vyplýva, že Purkircher pokračoval v tradícii finančného podporovania študentov, tak ako to zažil on sám i jeho mecenáš Krištof Armpruster.

Druhý list je až z roku 1575. Opäť ho písal Purkircher a reaguje v ňom na prechádzajúci list, v ktorom čerstvo vymenovaný viedenský dvorský knihovník, 41-ročný Hugo Blotius naznačuje, že by sa už rád oženil, ale zdôrazňuje, že by sa rád oženil bohato. Juraj Purkircher mu na to odpísal, že v Prešporku je morová epidémia, veľa mužov pomrelo, zostalo po nich mnoho žien a dcér, z čoho vyplýva, že tu bude veľký výber.

Purkircherovi sa už zrejme v hlave rodil plán zosnovať sobáš medzi Hugom Blotiusom a Katarínou Behaim, pastorkyňou svojho mecenáša Krištofa Armprustera a dcérou Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich) z jej prvého manželstva s richtárom Blažejom Behaimom.

Mladá Katarína pochádzala z bohatej, zámožnej a vzdelanej rodiny, bola teda ideálnou nevestou pre Huga Blotiusa. Lenže tu treba mať na pamäti, že Juraj Purkircher mal veľmi silné puto na rodinu Armprusterovcov a iste by im neodporučil hocijakého ženícha. Hugo Blotius však nebol iba tak hocikto.

AUTOR: Fries, Samuel, 16. storočie ZDROJ: Die Österreichische Nationalbibliothek

Hugo Blotius v roku 1574

Hugo Blotius, priateľ Juraja Purkirchera

Do dejín sa Holanďan Hugo Blotius (1534–1608) zapísal ako vyštudovaný právnik s veľkým záujmom o knihy. Od roku 1574 pôsobil v službách cisára Maximiliána II. Habsburského vo Viedni. V nasledujúcom roku sa zúčastnil, ak to možno tak povedať, výberového konania na pozíciu cisárskeho knihovníka. Najväčším konkurentom mu bol Slovák Ján Sambucus, ktorý svoj záujem o túto pozíciu preukázal darovaním vlastných kníh do knižnice. Nakoniec však lukratívne miesto získal Hugo Blotius a udržal si ho až do konca života. Pod jeho vedením bola po prvýkrát vytvorená inventarizácia knižnice, zostavený hlavný katalóg, ktorý obsahoval takmer desaťtisíc kníh zoradených abecedne podľa autora a tiež špeciálny tematický katalóg.

Od roku 1576 pôsobil Hugo Blotius už aj ako profesor rétoriky na Viedenskej univerzite. A práve v tom čase sa mu snažil sprostredkovať sobáš Juraj Purkircher s mladučkou, neplnoletou Katarínou Behaim.

Samozrejme, v prvom rade oslovil jej matku Magdalénu a tiež jej bratov. V tých časoch totiž mali zákonné právo rozhodovať o sirotách ženského pohlavia len muži a to v prvom rade pokrvní príbuzní a následne zákonom, alebo sobášom určené osoby. Bratia Kataríny Behaim neboli proti, spoločne s matkou však mali zopár podmienok, o ktorých Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 informoval Huga Blotiusa.

V prvom rade žiadali, aby sa ženích presťahoval do Prešporku a osobne spravoval rodinné majetky, ktorých teda nebolo málo a zahŕňali aj Armbrusterovu kúriu vo Svätom Jure.

Ďalej upozorňovali na to, že Katarína Behaim ešte nie je dospelá a teda bude potrebné získať súhlas od prešporského úradu, ktorým bola zrejme Mestská rada prísažných, spravujúca poslednú vôľu jej otca Blažeja Behaima.

Nuž a na záver požadovali, aby si budúci ženích získal priazeň jej príbuzných vo Viedni, ktorými boli bratranci jej matky Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Z týchto požiadaviek sa zdá, že Krištof Armpruster v tom čase už nežil, ale na web stránke geni.sk som našla ničím nepodloženú informáciu, že po smrti Magdalény sa ešte raz oženil. Tak veru, neviem, ako to s ním bolo.

V každom prípade, odpoveď na tento list poslal Hugo Blotius už o osem dní. Bola niekoľkokrát prepisovaná a upravovaná, ale v konečnom dôsledku v nej Bloitus vyjadril záujem oženiť sa s Katarínou, prosil iba o odklad, nakoľko čerstvo získané a ťažko vybojované miesto cisárskeho knihovníka by nerád hneď opustil. Odvolával sa na povinnosť voči svojej rodine a navrhoval, aby sa so sobášom počkalo jeden rok pokým všetko pripraví tak, aby na jeho miesto mohol nastúpiť brat Kataríny Behaim, ktorý aktuálne študoval v Štrassburgu.

Na tento list mu odpovedal Juraj Purkircher až 25. októbra 1576. Radil mu v ňom, aby sa snažil dostať do priazne príbuzných Magdalény, pretože práve s nimi sa ona najviac radí ohľadom vydaja svojej dcéry Kataríny. Neodporúčal však Bloitusovi, aby kontaktoval matku, alebo dcéru, pretože ich teraz sužujú starosti kvôli požiaru, ktorý zničil ich kúriu vo Svätom Jure.

FOTO: wikipedia.sk/Horakvlado

Armbrusterova kúria zo 16. stor. vo Svätom Jure.

Čo však bolo ešte horšie, v Prešporku sa začala šíriť morová epidémia a postihla aj dom Armprusterovcov. Osobné stretnutie, a tobôž svadba, nepripadali do úvahy.

Posledný list, ktorý sa v tejto súvislosti zachoval je z 25. januára 1577. Písal ho Juraj Purkircher do Viedne Hugovi Blotiusovi. Zdá sa z neho, že medzičasom Bloitus napísal Purkircherovi nejaké listy, ale nespomínal v nich nič ohľadne sobáša. Azda preto mu v tomto poslednom liste Purkircher popísal rodokmeň mladej Kataríny Behaim s dôrazom na vysoké postavenie jej nebohého otca, ktorý ovládal vyše sedem cudzích jazykov a tiež na vážených príbuzných jej matky Magdalény v Prešporku i vo Viedni.

Tu príbeh zosnovania sobáša medzi Katarínou Behaim a Hugom Blotiom prechádza do stratena. Nezachovali sa listy, ani záznamy v matrike, žiadne správy. Nič. Môžeme si len domýšľať čo sa stalo. Ja, hoci som od kosti optimistka, si myslím, že Katarína Behaim zrejme podľahla morovej epidémii. Ak by prežila, iste by sa bola dobre vydala, či už za Huga Blotiusa, alebo za iného zámožného mešťana. Bola by uvedená v testamentoch, alebo ako majiteľka nejakého domu. Nič také sa však nikde nespomína. Katarína Behaim akoby zmizla z dejín. A hlavne, nechcem veriť, že by si to Hugo Bloitus rozmyslel a neoženil sa s ňou, ak by vyzdravela.

Faktom totiž je, že o rok na to, 28. septembra 1578 sa Hugo Bloitus oženil tak, ako pôvodne chcel. Bohato. Zobral si 72-ročnú vdovu, ktorá po dvoch mesiacoch od sobáša, čiže niekedy koncom novembra 1578 zomrela. Hugo Bloitus po nej zdedil šesť domov a niekoľko ďalších nehnuteľností a ešte v tom istom roku sa oženil s mladučkou, sotva 20-ročnou, avšak opäť veľmi bohatou dievčinou. Nuž … tak to vtedy chodilo, tak sa v 16. storočí vyberali nevesty.

vážne problémy Juraja Purkirchera

Prešporský lekár Juraj Purkircher sa však v tom čase už venoval oveľa vážnejším problémom.

V meste vrcholila morová epidémia, nepomáhali žiadne opatrenia, mnoho ľudí zomieralo a čo je najhoršie, i jemu, lekárovi, zomreli dvaja synovia. Znášal to veľmi ťažko.

Situácia v rodine bola napätá.

Jeho manželka bola v očakávaní ďalšieho dieťatka, nakazil sa aj ich najmladší synček a najstaršia dcérka Rosinka. Navyše, Juraj Purkircher bol ako lekár povinný navštevovať domy chorých, dávať im utišujúce prostriedky a vykonávať obhliadky mŕtvych.

Keď však na mor zomrel aj jeho posledný syn, stratil všetku silu a od žiaľu, oslabený morom, 24. októbra 1578 zomrel.

Jeho žena Žofia, napriek nesmiernemu smútku a blízkemu kontaktu s chorobou nakoniec prežila a krátko po tom, ako pochovala svojho manžela a troch synov, porodila dcérku Alžbetu. Jedinou oporou jej v tých časoch bola staršia dcéra Rosina, ktorá sa z choroby uzdravila. Po svojom otcovi zdedila celý majetok a jej príbeh sa práve vtedy začal rozvíjať.

Píšem o ňom v poslednom blogu Povinnosti manželiek v 16. storočí.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2013). Marek Walticher (1603 – 1655) a jeho rodina. Kariéra prešporského mešťana v kráľovských a palatínskych službách. Dostupné na Internete: UPJŠ: https://www.upjs.sk/public/media/15020/MaD-2013-2-Federmayer.pdf

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

Historia Posoniensis, občianske združenie (a FiF UK). (2020). Pamäť mesta Bratislavy (PamMap). Dostupné na Internete: www.historiaposoniensis.sk: http://www.pammap.sk/bratislava?miesta=27,448

KAMENICKÝ, M. (2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. VERBUM HISTORIAE 2/2018, 23-47. Dostupné na Internete: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KOWALSKÁ, E. (2004). Výchova a vzdelávanie na prahu novoveku. Historická revue. Dostupné na Internete: http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004kowalska78

LENGYELOVÁ, T. (2002). Žena a právo.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2010). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Dostupné na Internete: History SAV: http://www.history.sav.sk/eknihy/Jan-Lukacka-Martin-Stefanik-Stredoveke-mesto-ako-miesto-stretnuti-a-komunikacie.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

ŠIMONČIČOVÁ KÓOŠOVÁ, P. (2016). Taliansky luxus v prešporských domácnostiach 16. storočia. Dostupné na Internete: ARS 49 – štúdie: file:///C:/Users/katar/Downloads/Taliansky_luxus_v_presporskych_domacnost.pdf

.

Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

Hieronym Balbo mal po štyridsiatke, keď sa stal prepoštom v Prešporku. Túto diplomatickú funkciu vykonával zväčša mimo mesta. Najdlhšie sa tu zdržal na jar v roku 1515. Dovtedy sa však v Prešporku všeličo udialo.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Do 16. storočia si ľudia v Prešporku priniesli problémy z uplynulých rokov.

Krátko predtým skončila veľká morová epidémia. Prišli však aj nové starosti, nové výdavky, nové privilégiá, ale nie pre Židov.

medzi dvomi mlynmi

Židia boli pod ochranou kráľov už od 11. storočia. Museli však žiť len na vyhradených miestach, nesmeli sa venovať poľnohospodárstvu, ale mali právo požičiavať peniaze, žiadať úroky a tak získavať nový majetok.

Ich povinnosťou pritom bolo platiť daň na sviatok sv. Michala.

V 16. storočí ju vyberal židovský richtár Jakub Mendel. Mal to ťažké. Rozumel situácii svojich ľudí, ale zároveň od nich musel každoročne vymáhať daň.

Veľmi sa mu to nedarilo. Nepomáhali ani nariadenia kráľa Vladislava II. Jágelovského.

Do nového storočia vstúpili židia s dlhom voči svojmu panovníkovi. Jeho pokladník Ján Bornemisza začiatkom apríla 1501 nariadil  prešporskému richtárovi Wolfgangovi Forsterovi, aby spolu s mešťanostom a radcom pomáhali Jakubovi Mendlovi vymáhať od židov daň.

A to všemožným spôsobom!

Niektorí zaplatili.

Ale potom prišlo ďalšie nariadenie – a týkalo sa aj kresťanov.

všetku soľ kráľovi

Kráľ Vladislav II. nariadil listom z 15. mája 1501 mestskej rade, aby umožnila Prešporskemu županovi prehľadať všetky domy v meste a v každom zhabať soľ pre kráľa.

Viete si to predstaviť?

Skoro ako v rozprávke Soľ nad zlato. Ktovie, ako dlho to trvalo a či sa soľ dostala ku kráľovi.

Začalo totiž dlhé obdobie dažďov. Celá úroda bola zničená. Voda v Dunaji stúpala…

Dunaj v domoch

V auguste 1501 už bolo v Dunaji sedemkrát viac vody. Vyliala sa zo všetkých ramien a v Prešporku zaplavila domy, dvory aj ulice až po hlavné trhovisko.

Škody na majetku museli byť nedozerné. Veď v domoch mali ľudia aj dielne, i celé hospodárstvo, všetok svoj majetok.

Ako si pomohli ľudia v Prešporku?

FOTO: Katarína Králiková

Dunaj spôsobil záplavy v Prešporku v rokoch 1501, 1526, 1578 a 1589. [SEGEŠ, s. 69]

V meste a v predmestiach patriacich k mestu vtedy žilo približne štyritisíc kresťanov a okolo deväťsto židov.

Dorozumievali sa medzi sebou po nemecky. Úradné dokumenty vystavovali v latinčine. Rozumeli im však len niektorí. Zmluvy však medzi sebou zrejme spisovali v nemčine. A to aj dlžobné úpisy židom.

pomoc v núdzi

Židia mali svoje domy aj hospodárstvo v okolí Michalskej brány pri severných hradbách.

Záplavy im zrejme nespôsobili také škody, ako kresťanom, ktorí vlastnili domy aj dielne po celom meste.

Navyše, židov neživila ich práca v remeselnej dielni, pretože nesmeli predávať svoje výrobky na jarmokoch.

Žili z požičiavania peňazí a z úrokov, ktoré  kresťanom pápež zakázal vyžadovať. Aj výšku úrokov si určovali sami.

Azda najviac peňazí si mešťania, ktorými sa mohli stať iba kresťania, požičali od židov práve po záplavách.

Lenže, narobiť si dlhy je vždy ľahšie, ako ich splácať.

všetci pobúrení

Po roku, keď prišiel čas splatiť dlh, odmietli židia vrátiť mešťanom cennosti, ktoré od nich dostali do zálohy. Chceli, aby im najprv vrátili nielen požičanú sumu, ale aj úroky.

Pobúrení mešťania vtrhli do Židovských domov a násilím si pobrali všetko, čo len nedávno vďačne nechali židom ako záruku, že vrátia peniaze, ktoré im požičali.

Predstavte si tú zvadu…

Kričali po sebe, vadili sa, niektorí sa dokonca aj pobili.

Zúfalí židovskí obyvatelia Prešporku bežali za mestským kapitánom, nech im pomôže. Ten sa im však obrátil chrbtom. A mestská rada tiež. A aj nový richtár Mathias Paier.

Kým teda v to ráno boli pobúrení kresťania, večer sa tak cítili židia. Celí napajedení sa ešte toho večera stretli u svojho prefekta Jakuba Mendla a spísali list kráľovi Vladislavovi II., aby sa ich zastal a vymohol spravodlivosť.

O pár týždňov, 10. apríla 1502 poslal kráľ z Budína mestskej rade v Prešporku dôrazné upozornenie, nech sa správa podľa práva, lebo Židia sú pod jeho ochranou!

Tentokrát boli pobúrení radní páni.

FOTO: Katarína Králiková

Večerný pohľad na budovu Starej radnice z dvora

historická súvislosť

Na mestskej radnici dali v 16. storočí urobiť kamennú ochodzu na veži, aby po nej krúžil nočný strážnik a hlásil požiare a povodne, ak ovšem nezaspal.

Ani z ďaleka však zvady o peniaze neboli jediný problém obyvateľov mesta Prešporok.

remeselnícke sobáše

Najťažšie bolo žiť  bohabojne a počestne. To vyžadovalo, aby sa slobodní muži oženili. A aj vdovci. Inak sa vystavujú pokušeniu, teda pokušeniam. Nemravným!

Dbali o to aj štatúty, teda predpisy jednotlivých cechov. Vyžadovali, aby sa každý majster oženil.

Veľmi ich však nútiť nemuseli. Sami sa chceli ženiť.

Hlavne s dcérami ctihodných majstrov remeselníkov. S takými nevestami totiž získali ženísi zvyčajne aj „polovicu dielne“ a hlavne rôzne úľavy od poplatkov aj od  povinnosti vyhotoviť tzv. majsterštuk. Navyše, ani hostinu nemuseli robiť. Stačilo všetkých pozvať na svadbu.

Rovnako tak výhodné bolo oženiť sa s vdovou po majstrovi.

Ak si ale napríklad cinári chceli priniesť „cudziu“ nevestu, museli požiadať o súhlas so sobášom nielen jej otca, ale aj ostatných členov cechu. Tí najprv preverili, či je dostatočne počestná a až potom rozhodli či dajú súhlas.

Tak či onak, všetci sa sobášili jedna radosť.

Zväčša medzi sebou.

Skoro každý pritom aspoň raz v živote ovdovel, takže robili svadbu znova a znova, aj dva, aj trikrát. A to tak židia, ako aj kresťania a tiež ich kráľ Vladislav II. Jágelovský (1456 – 1516).

Ten sa z politických dôvodov oženil dvakrát. Akurát s tým rozdielom, že medzitým neovdovel, ani sa nerozviedol.

kráľov rozvod

Sporil sa kvôli platnosti takýchto sobášov niekoľko dlhých rokov s právnymi zástupcami oboch svojich manželiek. Žiadal pápeža, aby sobáš anuloval, vyhlásil neplatný, alebo, aby ich rozviedol. Čokoľvek. Nechcel ani jednu. Až 3. apríla 1500 konečne získal súhlas od pápeža k rozvodu.

S oboma ženami.

Tú prvú ani nikdy nevidel, ale pre nás je aj tak zaujímavá tá druhá. Bola ňou totiž vdova po Matejovi Korvínovi,  štedrá zakladateľka Prešporského hudobného a speváckeho zboru Beatrix Aragónska (1457 – 1508).

Prešporskí speváci s ňou súcitili, keď sa dopočuli o jej potupe.

Napriek tomu už o dva roky spievali na počesť rozvedeného kráľa prezývaného Dobrze, dobrze.

Dňa 13. apríla 1502 im totiž tento panovník poslal pozvánku na svoj sobáš s treťou manželkou.

A tak, keď si o pár týždňov, na sviatok sv. Juraja (24.4.), podľa starého zvyku volili richtára, vybrali si priebojného Wolfganga Forstera s nádejou, že u šťastného kráľa vybaví pomoc pre mešťanov, postihnutých povodňami a s nekresťanskými úrokmi.

Kráľovská svadba sa konala v Budíne 29. septembra 1502. Skutočnou a milovanou ženou kráľa Vladislava II., so všetkým čo k tomu patrí, sa stala až mladučká Francúzka Anna z Foix a Candale (1484 – 1506).

Bola to úspešná udalosť po každej stránke.

požehnaný rok

Už o pol roka, 6. mája 1503 vydal kráľ Vladislav II. nariadenie, v ktorom oslobodil všetkých ľudí v Prešporku od platenia poplatkov ostrihomskému arcibiskupovi na dobu troch rokov.

Prešporskej kapitule nariadil, aby predala neudržiavané domy ľuďom v Prešporku a kráľovským vyberačom poplatkov, aby nenútili ľudí splácať dlhy.

V Prešporku sa všetci radovali.

A ešte viac o dva mesiace, keď im kráľ zvestoval správu, že sa mu narodila dcéra. Všetci sa modlili za rodinu svojho dobrého kráľa.

Kresťania aj židia.

jedna synagóga, tri kostoly

V Prešporku mali k modleniu tri kostoly a jednu synagógu. Tá bola zrejme niekde tam, kde je dnes škola sv. Uršule.

Kresťania sa modlievali podľa svojho obvodu v jednom z troch kostolov:

FOTO: Katarína Králiková

Františkánsky Kostol Zvestovania Pána bol najstarší v meste.
V roku 1502 k nemu pristavili Kaplnku svätého Šebastiána, ochrancu pred morom.

FOTO: Katarína Králiková

O Kostol Povýšenia Svätého Kríža sa starali členky Rádu svätej Kláry, ktoré ľudia volali Klarisky

FOTO: Katarína Králiková

Najväčší Kostol mal vtedy dve patrocíniá a to staré podľa Svätého Martina a nové, prenesené z hradu podľa Najsvätejšieho Spasiteľa

Tam, v dnešnom Dóme sv. Martina sa konali slávnostné omše.

Napríklad ďakovná bohoslužba za narodenie princeznej Anny. Alebo zdravie vyprosujúca omša po tom, ako sa 1. júla 1506 predčasne narodil vytúžený následník trónu Ľudovít II.

S veľkým žiaľom sa už o mesiac slúžila zádušná bohoslužba za ich matku Annu, milovanú ženu kráľa Vladislava II., ktorá ako 22-ročná zomrela na komplikácie po pôrode.

Ale roky plynuli ďalej a život ľudí tiež.

Za richtára si na striedačku volili dvoch svetaznalých mešťanov. Raz Wolfganga Forstera, inokedy Johanna Lachenpergera. Tí sa zároveň striedali vo funkcii mešťanostu.

delegácia z Prešporku

Koncom mája v roku 1508 vycestovali ctihodní zástupcovia slobodného kráľovského mesta Prešporok na cestu do sídla uhorských kráľov, do mesta Budín na  pravom brehu Dunaja.

Boli pozvaní na korunováciu 2-ročného kráľa Ľudovíta II.

Notár Štefan Haymer pri tej príležitosti poznačil do Prešporskej právnej knihy, že vyslanci prinášali ako dar pre kráľa bohato zdobenú striebornú čašu.

Tiež zapísal, že 31. mája 1508 vyrazili, spolu s kráľovským otcom Vladislavom II. z Budína. Tiahli smerom na juh do korunovačného mesta Stoličný Belehrad.

Opäť využili príležitosť a posťažovali sa kráľovi na škody, ktoré v meste spôsobil tentokrát požiar.

Netušili pritom, že toto je na dlhé roky posledná korunovácia v tomto starobylom meste. Ani to, že o 18 rokov neskôr tento predčasne korunovaný kráľov syn zomrie.

A už vôbec nie, že ďalšie korunovácie sa celých 267 rokov budú konať práve v ich meste, v ich najväčšom kostole.

FOTO: Katarína Králiková

K severnej strane Dómu sv. Martina pristavali kaplnku svätej Anny. 
Dokončili ju 8 rokov po smrti kráľovnej Anny z Foix a Candale, v roku 1514.

 

Uvedené tri kostoly patrili pod Prešporskú kapitulu. Jej najvyšším predstaviteľom bol prepošt.

prepošt – prvý v delegácii

Prepošt mal množstvo veľkých aj malých povinností súvisiacich s činnosťou kapituly. Tiež vykonával rôzne úlohy v rámci Ostrihomského arcibiskupstva. No predovšetkým to bol diplomat v službách kráľa.

Prepoštom sa teda mohol stať  len človek patrične vzdelaný, jazykovo zdatný, mimoriadne zbožný, schopný vyjednávať, človek plne oddaný cirkvi aj kráľovi a v neposlednom rade človek, ktorý mal príbuzných na správnych miestach.

V Prešporskej kapitule funkciu prepošta zastávali

  • od roku 1486 do 1500 Anton zo Šankoviec
  • od roku 1500 do 1514 Mikuláš Zele zo Šankoviec
  • od roku 1515 do 1522 Hieronym Balbo.

Prví dvaja prepošti boli s najväčšou pravdepodobnosťou príbuzní. Obaja pochádzali zo Šankoviec. Je to mini obec na Gemeri medzi Rimavskou Sobotou a Rožňavou.

Tretí z nich bol Talian. Ako sa jemu podarilo dostať na post prepošta v Prešporku? Nuž, takto…

AUTOR GRAFIKY: Kohl, Cl. cca v roku 1790
ZDROJ FOTO: Universität Vien, universitätsarchiv

Hieronym Balbo /Balbus, Hieronymus / Balbi, Girolamo/
(narodený okolo r. 1450 – zomrel okolo r. 1535)

Hieronym Balbo

Tento rodák z Benátok mal za sebou búrlivú minulosť.  Už ako mladý rád provokoval autority.  Vyštudoval právo, ale,  na rozdiel od iných, sa veľmi dobre vyznal nielen v kanonickom, čiže v  cirkevnom, ale aj v svetskom práve.

Ovládal pritom niekoľko cudzích jazykov a v každom z nich bol dostatočne výrečný.

Po štúdiu u zakladateľa Rímskej akadémie sa stal  univerzitným profesorom. A to dosť konfliktným profesorom. Postupne preto vystriedal niekoľko prestížnych univerzít. Zo všetkých však odišiel. Náhle a zväčša na príkaz.

Nakoniec sa usadil v Uhorsku, v meste Pécs, ktoré leží na juhu Maďarska. Tam prešiel duchovnou premenou a vstúpil do rehole.  Tým zmenil kariérne smerovanie.

Jeho schopnosti pritom čoraz viac využíval kráľ Vladislav II.

Dokonca v roku 1512 z neho urobil učiteľa svojich detí, princeznej Anny a kráľa Ľudovíta II.

chlapci v škole

Medzitým sa prešporské deti drvili latinčinu v jednej jedinej škole, ktorá sa nachádzala vo vnútornom meste. V tom čase ňou bola Kapitulská škola pri Dóme sv. Martina.

Za hradbami bola

  • farská škola pri Kostole sv. Michala, do ktorej to mali najbližšie cez Michalskú bránu.
  • farská škola pri Kostole sv. Vavrinca, do ktorej sa dostali cez Laurinskú bránu.
  • a možno aj iné, pri Kostole sv. Mikuláša a na Vydrici.

Dievčence sa zrejme učili doma, alebo u Klarisiek.

Ani život dospelých v meste Prešporok neustával.

po nevestinci kaplnka

Ľudia boli opäť, až do roku 1515 oslobodení od platenia kráľovských poplatkov. Toto nariadenie im vydal kráľ Vladislav II. po korunovácii jeho syna Ľudovíta II., keď sa sťažovali na škody, ktoré im v roku 1508 spôsobil požiar.

Z ušetrených peňazí mali opraviť domy.

Rozhodli sa preto, že urobia aj kompletnú opravu nevestinca. Veď to bola tiež mestská organizácia. To bolo v Uhorsku dosť ojedinelé, ale podľa najnovších poznatkov, nie výnimočné.

Dokončili ju v roku 1512 a pokračovali na stavbe kaplnky sv. Anny pri Dóme sv. Martina. Tú vysvätili v roku 1514, samozrejme slávnostne. Akým spôsobom „vysvätili“ nevestinec, to nevedno.

richtárove starosti

Rok predtým sa konečne na funkciu richtára dostal niekto iný. Desať rokov si richtársku palicu predávali Wolfgang Forster a Johann Lachenperger a potom si ľudia zvolili nového richtára.

Stal sa ním Michael Maixner a odvtedy opakovane celé štyri roky.

Práce mal veľa. Ako najvyšší sudca v meste musel iste na každom pondelkovom zasadnutí riešiť množstvo sporov, pretože v tom čase mesto platilo až päť katov naraz.

Tak ako jeho predchodcovia, aj on musel neustále pomáhať židovskému richtárovi Jakubovi Medlovi pri vymáhaní kráľovských daní, ale aj pri ochrane židov a mešťanov.

Dňa 14. októbra 1514 mu kráľ Vladislav II. nariadil prijať nového prepošta a to kráľovského sekretára Františka.

Už o tri mesiace, 15. januára 1515 mu však písal Ostrihomský arcibiskup, že František sa odmieta presťahovať do Prešporku a žiada mesto Prešporok, aby vydalo súhlas k menovaniu za prepošta Hieronyma Balba. A tak sa stal horkokrvný Talian prepoštom Prešporskej kapituly.

FOTO: Katarína Králiková

Prepoštská ulica v Bratislave dostala názov podľa domu prešpošta, ktorý vyčnieval na konci ulice vľavo

prepošt

Pojem prepošt pochádza z latinského slova PRAEPOSITUS, od 15. storočia používaný vo význame PREDSTAVENÝ,  stojaci pred niečim.

(zdroj: KRÁLIK, L. Stručný etymologický slovník, s. 469)

Azda najťažšiu úlohu, akú vtedy richtár musel zvládnuť, bolo pohostenie a ubytovanie delegácie troch kráľov.

delegácia do prešporku

Dňa 31. januára 1515 mu kráľ Vladislav II. oznámil, že sa v Prešporku stretne s rímskymi a poľskými kniežatami. Nariadil mestu Prešporok, aby zabezpečilo pre všetkých ubytovanie.

O necelé dva mesiace, 10. marca 1515 obdŕžali ďalšie nariadenie. V ňom kráľ prikazoval, aby všestranne pomáhali jeho vyslancom, ktorými boli Ján Zech, Ladislav Pestény a Ján Zoltay. Spoločne nech pripravia všetko na príchod delegácie.

V Prešporku sa zišlo viac ľudí, ako tam žilo. Pomestiť sa doň muselo vyše päťtisíc členov delegácie kráľov, ktorými boli

  • poľský kráľ Žigmund I. Starý,
  • uhorský a český kráľ Vladislav II. Jágelovský,
  • jeho deväťročný syn, uhorský kráľ Ľudovít II.
  • a 12-ročná dcéra princezná Anna Jágelovská, ktorá bola podľa kronikára taká pôvabná, že sa to nedalo ani opísať. Mala dlhé zlaté vlasy splývajúce až po pás kde boli zvinuté do klbka a keď zavial jemný vánok, odhalili jej biele hrdlo.

späť ku sprievodu

Zaneprázneného rímsko-nemeckého cisára, 56-ročného Maximiliána I. Habsburského zastupovali

  • pápežský legát gruský kardinál Matej Lang
  • a cisársky diplomat Ján Kuspián.

Tí všetci sa spolu so stovkami služobníctva, dvoranov, učencov a zahraničných hostí zišli kvôli dohodnutiu podmienok sobášno-mierovej zmluvy.

všetci spokojnejší

Práve vtedy v Prešporku exceloval Hieronym Balbo ako diplomat pri uzatváraní historicky dôležitých sobášno-mierových zmlúv, ktoré sa týkali jeho kráľovských žiakov.

Takticky a úspešne dopomohol ku vzájomnej dohode všetkých strán. Jednu už síce uzavreli v roku 1491, ale tá uhorská s ňou bola dooosť nespokojná a vyhlásila, že je to hanebná zmluva.

Tentokrát už boli všetci spokojnejší a tak po dlhých rokovaniach oficiálne spečatili mier medzi Habsburgovcami a Jágelovcami, ktorý následne podpísali vo Viedni.

bujarý program

Počas niekoľkotýždňových rokovaní sa každý deň konali ranné bohoslužby,  obedné hostiny, divadelné predstavenia, konské zápasy, rytierske turnaje a samozrejme večerné stolovania, ktoré končili hlasnou hudbou, veselým spevom a obľúbeným tancom.

Koľko len sudov prešporského vína sa vtedy popilo…

Ku koncu veľkolepých osláv nečakane vypukol požiar.

ničivé plamene

Strážnik ani nestihol vyliezť na vežu mestskej radnice, aby ohlásil požiar a oheň sa už  rýchlo tiahol od františkánskeho kostola po Michalskej ulici cez Kaplnku sv. Kataríny, ku Kráľovskej kúrii, popri kostole sestier Klarisiek až po palác prepošta pri Dóme sv. Martina.

V plameňoch sa strácalo viac ako sedemdesiat domov.

Kráľ Vladislav II. sa s celou delegáciou ukryli na hrade.

Mešťania však opäť prišli o svoje domy, dielne aj o majetok.

Po uhasení požiaru kráľ 29. júna 1515 oslobodil mešťanov od platenia daní na celých dvanásť rokov.

FOTO: wikipedia

Prešporok v 16. storočí bol plný neskutočne zaujímavých príbehov

Ako sa žilo ľuďom v Prešporku po veľkom požiari? Ako využili úľavu od platenia kráľovských poplatkov? Ktoré osobnosti sa zapísali v nasledujúcich rokoch do dejín mesta?

Aké boli ďalšie neskutočné príbehy?

To sa dozviete v ďalšom blogu Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

HOLČÍK, š. P. (1986). Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Tatran.

KAMENICKÝ, M. (2 2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. Dostupné na Internete: VERBUM HISTORIAE 2/ 2018: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KVETAN, J. História povodní na Dunaji v Bratislavej. Bratislavské vodárenské múzeum.  Dostupné na internete: http://www.vodarenskemuzeum.sk/files/dokumenty/na-stiahnutie/historia-povodni-dunaji-bratislave.pdf

Magistrát mesta Bratislavy. Zbierka listín a listov Dostupné na internete: https://www.monasterium.net/mom/SK-AMB/362/fond?block=141

LENGYELOVÁ, T. (2014, 2017). Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ.

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s.

STEINOVÁ, E. (1. 1 2017). Bratislavské stopy Mateja Korvína. Dostupné na Internete: HistoryWeb Denník IN: https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/bratislavske-stopy-mateja-korvina

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.