WhatsApp: 0915 546 132 info@katarinakralikova.sk
Mama je kráľovná

Mama je kráľovná

Kráľovná mala najdôležitejšiu úlohu – stať sa matkou. Ak rodila deti, bolo dobre. Ak to boli synovia, ešte lepšie. Priviedla ich síce na svet, ale patrili kráľovstvu. Pozrime sa na to, ako to prežívala tá-ktorá mama kráľovná v priebehu dejín Uhorska.

Mama kráľovná v 13. storočí

Mnohé mamy, hoc boli kráľovné, o svojich deťoch nerozhodovali. Hlavné bolo, aby rodili, koľko vládali.

Napríklad taká Mária Laskarisová (1206 – 1270), manželka uhorského kráľa Belu IV. Priviedla na svet 10 detí. O ich osude však pravdepodobne nemohla rozhodovať.  Ktovie, či svojou pobožnosťou ovplyvnila aspoň  svoje dcéry. Dve z nich sa totiž neskôr stali svätice a jedna blahoslavená.

Väčšinou však mama kráľovná hneď po narodení odovzdávala svoje dieťa dojke. Mama kráľovná, ako bolo zvykom, s ním dokonca ani nespávala v jednej miestnosti. Neraz ho dokonca, od približne štyroch rokov poslali žiť do inej krajiny.

Takto, medzi cudzími, na uhorskom dvore vyrastal napríklad aj Žigmund Luxemburský, syn českého kráľa Karola IV., aby sa po dovŕšení 14-teho roku života mohol oženiť s Máriou z Anjou, dcérou uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého.

Mama kráľovná v 14. storočí

Táto prvá uhorská kráľovná Mária (1371 – 1395) otehotnela až deväť rokov po sobáši. Avšak, vo vysokom štádiu tehotenstva na poľovačke spadla z koňa, potratila a zomrela. I také boli osudy matiek kráľovien.

O tom, aké možnosti vplývať na svoje dieťa mala v stredoveku mama kráľovná, som sa dozvedela od historičky Daniely Dvořákovej z jej knihy Čierna kráľovná Barbora Celjská.

Mama kráľovná v 15. storočí

Barbora Celjská (1392 – 1451), druhá žena uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského priviedla na svet len jedno jediné dieťa a aj to dcéru, Alžbetu. Tú, už ako 2-ročnú zasnúbili a hoci vyrastala na domácom kráľovskom dvore, mama kráľovná sa jej veľmi nevenovala. Viac času trávila cestovaním a plnením povinností kráľovnej. Taká bola doba, také boli povinnosti kráľovien.

FOTO: wikipedia

Uhorská kráľovná Barbora Celjská pred manželom s dcérou Alžbetou Luxemburskou. 

Podobne si svojho vytúženého syna neužila ani jej dcéra, samotná Alžbeta Luxemburská (1409 – 1442) manželka uhorského kráľa Albrechta II. Habsburského. Zo spomienok, ktoré spísala jej dvorná dáma Helena Kottannerová sa môžeme dozvedieť, ako prežívala jej „milostivá urodzená pani Alžbeta“ pôrod aj šestonedelie, počas ktorého sa táto kráľovná nemohla ani zotavovať, ani venovať dieťaťu. Ako vdova po kráľovi Albrechtovi II. totiž plnila vladárske povinnosti. Nuž, mamy kráľovné museli mať iné priority.

Mama kráľovná v 16. storočí

V každom prípade, nech už mali mamy kráľovné akékoľvek priority, záujmy alebo vzťahy s manželmi, ich hlavnou úlohou ostávalo priviesť na svet dieťa. Beda tej, ktorej sa to nedarilo …

Takou bola aj Beatrix Aragónska (1457 – 1508). Na uhorský kráľovský dvor prišla ako mladá a vytúžená nevesta kráľa Mateja Huňadyho. Neporodila však nielenže aspoň jediného syna, ale dokonca ani žiadne dieťa. Jej osud bol, po smrti manžela jemne povedané dosť ponižujúci.

Ešte horšie na tom bola Barbora Hohenzollernská (1464 – 1515), manželka uhorského kráľa Vladislava II. Jágelovského, ktorý sa do dejín zapísal ako „kráľ Dobrze“. Ten so svojou ženou nikdy „nekonzumoval manželstvo“ a keďže išlo o dohodnutý sobáš, dokonca sa s ňou ani raz nestretol.

Na politický nátlak sa zároveň oženil aj s Huňadyho vdovou Beatrix Aragónskou, ale ani ona od neho nedostala čo i len jeden manželský bozk. Obe manželstva neskôr pápež anuloval.

Až Anna de Foix (1484 – 1506), tretia manželka „kráľa Dobrze“ bola jeho milovanou ženou. Zomrela však pri pôrode druhého dieťaťa. Taký bol osud ďalšej mamy kráľovnej.

Keď si zároveň uvedomíme, že o osude kráľovských detí rozhodovali ustanovenia mierovej, resp. sobášnej zmluvy, ťažko je nám dnes povedať, aké možnosti zasahovať do života svojich detí mohli mať kráľovské mamy.

Povedzme taká dcéra „kráľa Dobrze“, Anna Jágelovská (1503 – 1547), manželka uhorského kráľa Ferdinanda I. Habsburského. Tá porodila 15 detí. Zaujímalo by ma, či mala vplyv na podivné sobáše svojich potomkov.

Hm, zrejme preto bolo 17. storočie „chudobné“ na mamy kráľovné.

Mama kráľovná v 18. storočí

V každom prípade, aj by som už pochybovala o tom, či vôbec mohla niektorá mama kráľovná nejako vplývať na svoje deti. Lenže v 18. storočí vstúpila do dejín slávna „svokra Európy“ a tá výchovu detí poňala svojsky.

FOTO: wikipedia

Uhorská kráľovná Mária Terézia s rodinou v roku 1754.

Mária Terézia Habsburská (1717 – 1780) priviedla na svet 16 detí a s každým jedným mala veľké plány. Preto dbala na ich životosprávu, výchovu a vzdelanie. O tom, či bola dobrou mamou by vedelo najlepšie povedať jej 10 detí, ktoré sa dožili dospelého veku. Zrejme všetky, až na jednu dcéru, kritizovali zámer svojej mamy kráľovnej, ktorým bolo upevňovať Habsburskú monarchiu sobášmi svojich detí.

Mama kráľovná v 19. storočí

Naopak, filmovo slávna Sissi, teda Alžbeta Bavorská (1837 – 1898), manželka uhorského kráľa Františka Jozefa I. svoje deti sama ani vychovávať nesmela.

FOTO | wikipedia

Uhorská kráľovná Alžbeta s rodinou v paláci Gödöllő.

Ako matka, cisárovná a kráľovná mala Sissi veľmi ťažkú pozíciu. Porodila 4 deti, ale prvé tri jej odobrala na výchovu svokra. Proti jej vôli, i keď vo filme to vyzeralo inak. Osobne vychovávať mohla konečne až svoje posledné, štvrté dieťa, dcéru Máriu Valériu.

Mama kráľovná v súčasnosti

Takto by sme mohli pokračovať ešte podrobnejšie. Keď sa teda tak zamýšľam nad tým, aké to bolo byť mamou kráľovnou v Uhorsku, uvedomujem si, že mamy na kráľovských dvoroch zďaleka nemali také privilégia voči svojim deťom, ako som si myslela.

S istotou snáď môžem len povedať, že robili vždy pre svoje deti to najlepšie, čo vedeli, čo mohli. A to isté robia všetky mamy na svete aj dnes. Robia to najlepšie, čo vedia, čo môžu.

Preto každá mama je kráľovná.

Míľa pre mamu

Tento blog som vytvorila k príležitosti medzinárodného sviatku Dňa matiek, ktorý slávime každoročne v druhú májovú nedeľu už od roku 1908.

Od roku 2003 si môžeme uctiť všetky svoje mamy tak, že na ich počesť prejdeme spoločne jednu míľu pre mamu.

Toto podujatie som svojho času niekoľko rokov ja koordinovala.

O tom, prečo si práve takto uctievame svoje mamy nájdete na: www.materskecentra.sk/ Míľa pre mamu.

Ženy v národnom obrodení

Ženy v národnom obrodení

Za všetkým hľadaj ženu. Aj za národným obrodením? Ale prečo? Čo za ženy pôsobili v národnom obrodení? Čo je to vlastne národné obrodenie? Prečo sa o ňom toľko učíme a stále nevieme vysvetliť o čo išlo? Mixujú sa nám tri generácie v jednu.

Najmladší z nich, Štúr „zlizol slávu“ a pozná ho každý. Na toho prvého si spomenieme vzápätí. Bernolák. Bernolákovčina. Trnavčina. To kedy bolo? V 18. storočí. Aha? Ozaj! No a ešte Kollárova báseň Slávy dcéra! Vieme, že Kollár bol generačne medzi nimi, však?

A tým trom teda o čo išlo? O národný jazyk? Naozaj iba o ten? A prečo? Čo by bolo zlé na tom, keby sme všetci rozprávali doteraz neutrálne po latinsky? Alebo, na želanie Jozefa II. iba po nemecky?

Prečo by vadilo, keby všetky národy od Tatier po Stredozemné more spievali len maďarské piesne? Veď sú krásne, temperamentné. Čo je na tom?

Búri sa v nás niečo pri tejto predstave? Čo? A prečo? Prečo je národný jazyk tak dôležitý? A čo s tým všetkým majú spoločné ženy?

Pôsobili vôbec nejaké ženy v národnom obrodení? Počúval ich niekto? Vieme o nich? Ktorej meno sa nám vynorí ako prvé? Ako dlho musíme loviť v pamäti? Jáj, predsa Anička Jurkovičová! Za koho sa to vydala? Za Hodžu či za Hurbana? A čo ďalšie ženy?

Stáli pri peci, obklopené deťmi, zrobené na poliach? Skutočne? Všetky? Aké storočie máme na mysli? Devätnáste? Nosili vtedy šľachtičné korzety a krinolíny? Pokiaľ siahali sukne dedinským ženám? Varili všetky ženy národovcom kotlíkový guľáš, alebo sedeli pri stole a burcovali sa s nimi navzájom?

Prečo nás to vlastne zaujíma? Ozaj. Zaujíma nás to?

Máme my dnes vôbec čas zamýšľať sa na tým, čo robili ženy v národnom obrodení? Veď už to dávno pominulo. Či nie?

Dobový ideál slovenskej ženy v národnom obrodení pritom vytváral náročné kritériá. Musela hospodárne míňať čoraz menej peňazí od svojho národne orientovaného manžela a pritom hostiť čoraz viac hladných národovcov.

Ideálna národovkyňa priviedla každý rok a pol na svet ďalšie dieťa. I to siedme, ôsme, deviate. S bolesťou v srdci musela prežiť i smrť svojich ratolestí. Väčšinou väčšiny. Vtedy to bolo časté, bežné, ale nikdy nie ľahké.

Dobrá národovkyňa pritom učila svoje deti piesne, básne, čítala im rozprávky, rozprávala povesti. V dobovej slovenčine.

Dobrá národovkyňa sa horlivo zapájala do divadelných predstavení, do činnosti rôznych spolkov, so štúrovcami sa zúčastňovala výstupov na Kriváň, na Devín, zhromaždení Matice slovenskej, výročí Memoranda slovenského národa. Po nociach písala listy, skladala básne, tvorila poviedky, prekladala zahraničné texty.

Pritom sa starala o zdravé i choré detí, o svojich rodičov, o celé gazdovstvo i o úrodu. Vlastné zdravie zanedbávala, sily nešetrila, o pozornosť a uznanie nestála. Bola zbožná, tichá, láskavá, obetavá.

Tak vyzerala ideálna žena. Ktorá taká bola? Okrem spomínanej Aničky Hurbanovej iste aj Božena Kutlíková Hodžová, i jej sestra Marína. Tiež Drahotína Kardoššová Križková (na fotke uprostred).

FOTO: archív Katarína Králiková

Drahotína Kardossová Križková (tretia zľava) s rodinou

Patria k nim i ženy, ktoré deti nemali. Lebo nebolo s kým. Lebo im všetky zomreli už pred narodením. Mnohé tieto ženy v národnom obrodení boli členkami spolku Živena.

Odviedli v národnom obrodení tisíce hodín tvrdej práce. Prežili roky odriekania, smútok z ponižovania, zúfalstvo z krivdy i hnev z bezmocnosti.

Generácie žien v národnom obrodení pritom utvárali cestu k právam žien byť chránené pred bitkou a pred znásilnením od vlastného manžela, k právu čítať a vzdelávať sa, k možnosti získať vyššie vzdelanie či hrať v divadle.

Vydobyli nám i právo dediť po rodičoch, právo rozhodovať o svojom živote, o svojom účese, o majetku, o svojom tele, o deťoch – ale aj právo voliť a byť volené.

Ženy v národnom obrodení poskytovali národovcom nevyhnutné zázemie v náročných podmienkach a pritom bojovali i za práva, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť. Dosiahnutiu týchto cieľov podriadili celý svoj osobný život.

Splnenia mnohých sa nedožili. O väčšine z nich dnes už ani nevieme. Ich úsilie však nebolo márne ak si naše práva udržíme a hlavne, keď si budeme navzájom pomáhať a podporovať sa tak, ako to robili ony – ženy v národnom obrodení.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

j

Tento článok som napísala pre časopis Materské centrá, ročník 2022, číslo 1.
Uverejnený je na stranách 24 – 25.

i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Najkrajšia vianočná spomienka

Najkrajšia vianočná spomienka

Nedávno som sa tak sama túlala uličkami Bratislavy. Bol večer, všetko rozžiarené, ľudí málo. Len sem-tam nejaký párik. Veď vieme prečo … Bolo to krásne, smutné i akosi čarovné. Spomenula som si na Vianoce môjho detstva.

Na jednej ruke by som spočítala, koľko Vianoc mi utkvelo v pamäti dodnes. A to už mám štyri krížiky na chrbte. Neboli všetky pekné. Ale nie o tom som chcela.

Chcem písať o pekných spomienkách na Vianoce.

Od mojich štyroch rokov sme bývali na krásnej malinkej dedinke akú si človek predstavuje v starých filmoch.

Tri ulice. Jedna, so staršími domami sa ťahala z kopca, od kostola, až dolu k rieke Ondava, ktorá oddeľovala dedinku Bokša od mesta Stropkov. Podobne, ako delí rieka Dunaj Petržalku od zvyšnej časti Bratislavy.

Tú ulicu pretínala dlhá cesta, plná moderných domov. Tvorila dve ulice tak, ako kedysi Dlhá ulica v niekdajšom Prešporku vytvorila dnešné ulice Laurinská a Panská v Bratislave.

Tam, v tej našej dedinke, sa každý s každým poznal. Každý s každým bol príbuzný, spolužiak či kamarát z detstva. Skoro ako dnes na fejsbúku.

Proste, tých ľudí mal človek rád. Vždy sme sa pri každom pristavili, podebatili. Nikdy to nebolo iba tak, že „Dobrý deň“ a ide sa ďalej.

No, a keď sme sa po Štedrej večeri všetci pred polnocou zišli na tej bielej, zľadovatenej ulici, ktorú lemovali polmetrové záveje snehu, to bolo niečo úžasné…

FOTO: Bohuš Bedruň

Zasnežená Bokša

Rada spomínam na tie spoločné cesty do kostola, na polnočnú omšu. Keď snežilo a my sme si spolu spievali… Teda vlastne spievali len staré babky.

My mladí sme sa šuchtali za nimi a rozprávali sme si, kto čo dostal pod stromček.

Dedkovia a otcovia išli na konci a o čom sa tí rozprávali, to ani srnka netuší.

Dnes mi to pripadá ako vymyslená rozprávka, ale taká je každá moja vianočná spomienka a som za ne vďačná.

nezabudnuteľná vianočná spomienka

Zo všetkého najradšej spomínam na koledníkov.

Prichádzali, vinšovali a najlepší boli tí, ktorí nám zahrali scénku o narodení Ježiška.

Chodievali z domu do domu. V kostýmoch, s rekvizitami. Zaspievali, zaveršovali a putovali ďalej.

Jasné, že im mama za to dala peniaze. Jasné, že im nabalila koláče. A jasné, že tým starším ocko nalial po štamprlíku. Veď ako inak? Hmm.., ktovie, aké by som na nich mala spomienky, kebyže bývame na konci ulice …

Tak či tak, v každom dome zanechali ten čarovný pocit akejsi spolupatričnosti a tú neopísateľnú vianočnú atmosféru.

Toto jediné mi v mojej milovanej Bratislave chýba.

Máme parádnu výzdobu, nakúpené darčeky, napečené cukrovinky a popravde, ten sneh  v pohode oželiem, len tí dedinskí koledníci mi chýbajú…

FOTO: Bohuš Bedruň

Zasnežený starý greckokatolícky Kostol sv. Michala v Bokši

Tentokrát, v roku 2020 však zrejme nebudú koledníci chodiť vôbec, a tak si to, čo by nám vinšovali, môžeme popriať navzájom.

Ja vám zo srdca želám,

♥  nech ste zdraví,

♥  nech máte všetko, čo potrebujete,

♥  nech vás nič nebolí,

♥  nech vás nikto nenačape, ako potajomky zarovnávate zemiakový šalát,

♥  nech má každý radosť z vašich darčekov,

♥  nech vás nikto neruší, keď Popelka bude Vinckovi hovoriť: „Tak víš čo? Přines mi třeba to, co ti cestou frnke do nosu.“

Želám vám,

♥  nech sú tieto Vianoce

pre vás rovnako krásne,

ako tie najkrajšie,

na aké si spomínate.

 

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

moje ♥ a ©

i

zdroje

Moje ♥ a ©.

Kataríny v Prešporku

Kataríny v Prešporku

Nomen Omen. Meno je osudom. To napísal, vo svojej divadelnej hre, rímsky dramatik Tito Maccio Plauto (2 stor. pred n. l.). Myslím, že to platí. Tiež ma prekvapilo poznanie, že kedysi ľudia, viac ako deň narodenín, oslavovali sviatok svojho mena. Súviselo to, pochopiteľne, s náboženstvom. I keď, už naši pohanskí slovanskí predkovia dávali svojim deťom pôvabné a „všetko hovoriace“ mená. Takto im tiež predurčovali osud.

O svojom mene si už asi každý z nás niečo prečítal. Charakteristiky, vlastnosti, typické farby. Avšak, s takým popisom, ktorý by sa odvolával na dôveryhodný výskum alebo štatistiku som sa ja veruže ešte nestretla. Okrem toho, mňa vždy viac zaujímal uvedený pôvod mena, ako jeho charakteristika.

Nuž a to, aký osud predurčuje meno Katarína, to som sa podujala zistiť cez príbehy, ktoré charakterizujú Kataríny v Prešporku.

Pôvod mena Katarína

Onymológia je veda, ktorá sa venuje pôvodu vlastných mien. Jej súčasťou je antropomastika, náuka o rodových a o osobných menách.

Na Slovensku máme, v rámci Slovenskej akadémie vied a jej Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, zriadenú aj Slovenskú onomastickú komisiu.

Pri hľadaní na internete som však nenašla k téme o pôvode mien žiadny dôveryhodný zdroj, ktorý by bol

  • v elektronickej podobe
  • v slovenskom jazyku.

Našla som však zaujímavú magisterskú diplomovú prácu, ktorú napísala Bc. Veronika Kociánová, študnetka Masarykovej univerzity v Brne. V práci uviedla dôveryhodné zdroje, nuž, a k pôvodu mena Katarína píše:

  • Původ: řecký.
  • Etymologie: jméno pochází z řeckého katharos „čistá, cudná, mravná“.
  • Původní znění jména je Aikateriné.

Zaujímavé sú aj analýzy mena podľa českého Legacy team, ktorý spravuje Genealogický program v češtině, s kompletně přeloženou nápovědou. Síce neuvádzajú zdroje, ale, ako vravím, je to zaujímavé a pomerne dôveryhodné. K menu Katarína uvádzajú:

  • Význam jména je z řeckého kathará – čistá, přeneseně: cudná, neposkvrněná.
  • Může pocházet i ze slova hekateros – kdo jistě zasahuje cíl.
  • Jiný výklad uvažuje, že základ slova byl egyptský a znamenal koruna.

Nuž takto. Onymológia je zaujímavá veda. A zaujímavé je aj to, že tento pojem vychádza zo slova onomantia, ktoré znamená: poverčivé veštenie z mien.

Čo sa to len človek nedozvie, keď chce spoznať svoje nomen omen 🙂

FOTO: archív Katarína Králiková

Tu som na fotke s mojou priateľkou z detstva, ktorá sa volá rovnako ako ja. Keď sme boli malé dievčatká, chceli sme byť princezné a tak sme sa dohodli, že sa budeme oslovovať dlhým princeznovským menom Katarína. Tak si hovoríme dodnes. Tak nás volajú navzájom naši rodičia i súrodenci, aj keď sme už medzičasom kráľovné.

Ale k veci. To, či je pravda, že meno je nám osudom, to si vieme najlepšie odpovedať sami sebe.

A keď stále nevieme úplne presne, čo je našim osudom, tak to môžeme zistiť aj podľa tých ľudí, ktorí nosili naše meno v minulosti.

Ovšem, ja tu nebudem skúmať ani ruskú cárovnu Katarínu Veľkú (18. stor.) a ani analyzovať Shakespearovu skrotenú zlú ženu Katarínu (16. stor.).

Mňa zaujímalo, aké boli mne bližšie Kataríny a teším sa, že sa s vami môžem podeliť o poznatkami zo života týchto Katarín:

  1. svätá Katarína Alexandrijská,
  2. panna Katarína z Prešporku,
  3. vdova Katarína Schiffbecková.

1. SVÄTÁ KATARÍNA ALEXANDRIJSKÁ

  • legenda o sv. Kataríne – verzia z môjho detstva

Prvýkrát som o nej počula hádam v deviatich rokoch, keď som bola v kostole, na takom nejakom stretnutí s deťmi. Dozaista nám vtedy nikto nepremietal žiadny film, ale pán farár nám o nej rozprával tak pútavo, že si ten príbeh dodnes pamätám. Vidím ho živo pred sebou.

Katarína Alexandrijská žila v Egypte, na severe, pri Stredozemnom mori, v meste Alexandria niekedy v 4. stor. n. l.. Bola krásna, mladá a veľmi múdra. Rozumej vzdelaná, sčítaná, výrečná a odvážna.

Pochádzala z významného rodu a jej otec chcel, aby sa vydala. Katarína však bola veľmi silne veriaca a svoj život zasľúbila Ježišovi Kristovi. Stala sa jeho nevestou. Tomu som, pochopiteľne, vtedy nerozumela … veď Ježiš bol už dávno mŕtvy, tak ako to…? … neskôr som pochopila, že išlo o symboliku.

Katarínin otec za ňou poslal dvanástich učencov, aby ju prehovorili vzdať sa viery a vydať sa.

Lenže, Katarína bola výrečná a horlivá kresťanka. Nikto ju od jej viery nemohol odpútať. Práve naopak. Presvedčila všetkých učencov, aby sa dali pokrstiť a stali sa kresťanmi.

Jej otec bol zúfalý, zúrivý a bezradný. V takých prípadoch sa každý rodič uchýli k vyhrážkam, k trestu. Kataríne sa otec vyhrážal smrťou. Jej neoblomnosť ho rozčuľovala a ponižovala pred bohatým pytačom.

Katarína sa však nevzdávala. Hrozba trestu a smrti ju vôbec neľakala. Práve naopak. Tešila sa, že sa môže obetovať v mene Ježiša Krista.

Aspoň tak si to pamätám spred mnohých rokov…

FOTO: Katarína Králiková

Kaplnka sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave (vľavo, so zelenými dverami)

  • legenda o sv. Kataríne – skutočná legenda

Neskôr som sa dozvedela o tej legende trochu iné verzie. Vyhrážal sa jej Alexandrijský cisár, nie otec. To on ju dal mučiť po tom, ako odmietla jeho ponuku na sobáš.

Uväznil ju, a iste ho musel šľak trafiť, keď zistil, že Katarína presvedčila na kresťanskú vieru všetkých jeho pohanských vojakov a dokonca i jeho prvú ženu.

Mučil za to Katarínu na ozubenom kolese. Neviem presne čo a ako, ale koleso sa zlomilo. Pochopiteľne zázrakom.

Cisár ju preto dal sťať mečom, čo je druhý atribút, po kolese, s ktorým je svätá Katarína zobrazovaná.

FOTO: Katarína Králiková

Interiér Kaplnky sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave

Veľa z toho môže byť pravda, ale treba mať na pamäti, že životopisy svätých písali ľudia, ktorí chceli vyzdvihnúť ich dobré vlastnosti a hlavne zázraky, vďaka ktorým ich mohli vyhlásiť za svätých.

Pri sv. Kataríne Alexandrijskej ma ešte zaujalo, a to je už fakt, že po Panne Márií bola druhou najviac oslavovanou sväticou. Až kým sa nenarodila sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety Durínskej na Bratislavskom hrade

  • Kaplnka sv. Kataríny – najstaršia v Prešporku

Mám rada výnimočné miesta a vždy mi srdce podskočí, keď sa čímsi prepájajú na to, čo mi je blízke.

Kaplnka sv. Kataríny na Michalskej ul. (BA) je toho dokonalým príkladom. Postavená bola v rokoch 1311-1325 a je tam najstaršou zachovanou stavbou.

Pre mňa je zaujímavé aj to, že to bola kaplnka s hospodárskym dvorom rehole cisterciánov, ktorí sa na Slovensku usadili najprv v mojom rodnom meste, v Bardejove.

Potom, hneď druhé miesto, kde sa usadili, bola moja milovaná Bratislava.  Toto prepojenie moju dušičku veľmi potešilo.

Obzvlášť po tom, ako som sa nedávno, na prednáške docentky Bibiany Pomfyovej o ženských kláštoroch dozvedela, že cisterciáni, ako jedni z prvých, umožnili ženám zakladať si ženské kláštory (… to sa už vo mne ozýva spokojná feministka).

Od legendy o sv. Kataríne (4. stor.) a jej kaplnky v Bratislave, presuňme sa teraz o tisíc rokov ďalej, do 14. storočia, k záznamu v protokole zo súdneho procesu. 

2. KATARÍNA Z PREŠPORKU

Prvá známa, aspoň teda pre mňa, Katarína z Prešporku mala hroznú skúsenosť s mužmi vyššieho spoločenského postavenia.

V Archíve mesta Bratislava historici našli záznam o trestnom čine, ktorý sa stal v 21.02.1382. Zaoberal sa nim dokonca aj uhorský kráľ, ktorým vtedy bol Ľudovít I. Veľký.

Zločin totiž spáchali hradný podkastelán Štefan, jeho spoločník zeman Juraj Kóka a ich sluhovia. Na hrad uniesli a opakovane znásilňovali Katarínu, slúžku syna bývalého richtára.

Aby bolo jasné. Obeťou, ktorá im utiekla a obvinila ich udaním zločinu prešporskému richtárovi Paulovi Spitzerovi bola, podľa historika Antona Špiesza,

jedna panna z mesta

a podľa historika Vladimíra Segeša to bola

Prešporčanka Katarína bola služobnou vo významnej meštianskej rodine Štefana, ktorý bol synom niekdajšieho richtára Jakuba II.

Tak si môžeme vybrať, komu uveríme.

Môže byť pravdou to, že meno dievčiny v spise nie je uvedené. Bolo bežné, že takto chceli nevinnú ženu ochrániť pred hanbou.

Ak tam však meno Katarína uvedené je, je potom zvláštne, že ho historik Špiesz nikde necitoval.

Asi by som mala ísť do archívu a presvedčiť sa na vlastné oči.

Zatiaľ však budem veriť historikovi Vladimírovi Segešovi, aj preto, že ho citujú ďalší historici.

Nech už je pravdou to či ono, mňa zaujala odvaha panny Kataríny. Tá je nepopierateľná, či už išlo o skutočnú Katarínu, alebo o ženu, ktorej historik vybral práve meno Katarína.

ILUSTAČNÁ FOTO: už neviem odkiaľ

Neviem si ani predstaviť, čo prežívala. Hnev? Zlosť? Zúfalstvo? Túžbu po pomste, či po spravodlivom treste? Faktom však je, že sa jej podarilo utiecť a napriek veľkej hanbe a poníženiu predstúpiť pred richtára a mestskú radu a všetko im vyrozprávať.

Opakujem, ona bola slúžka a bola z mesta, zločinci boli šľachtici a z hradu. K tomu dodávam, že vtedy ešte mesto Prešporok nemalo právo meča a právo súdiť a trestať sa vzťahovalo výlučne iba na obyvateľov mesta, nie na šľachticov z hradu.

Komplikovaný prípad skončil tak, že oboch vinníkov, na kráľovskú výnimku, súdili a odsúdili prešporskí radní páni na trest smrti. Hlavu násilníkom vlastnoručne odťal otec zneuctenej, avšak odvážnej Kataríny.

Od spravodlivého trestu zo 14. storočia, presuňme sa my teraz v čase ďalej, do Dlhého 19. storočia.

KATARÍNA SCHIFFBECKOVÁ – ŠTEDRÁ VDOVA

Bola bohatá a bezdetná. Jej manžel, Karol Schiffbeck, bol úspešný veľkoobchodník s ošípanými. V roku 1862 kúpil palác s veľkou záhradou grófa Aspremonta, ktorý v čase kúpy vlastnilo knieža Esterházy.

Karol Schiffbeck daroval priľahlú záhradu susednej, Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (dnes Medická záhrada). Palác dal prestavať na nájomné byty, avšak, pôvodnú architektúru nariadil zachovať.

Keď zomrel, celý majetok získala jeho žena Katarína, ktorá naďalej poskytovala ľuďom prenájom bytov v paláci. Pred smrťou, dňa 12.01.1893 založila fundáciu (nadáciu) do ktorej vložila 100-tisíc korún a pomenovala ju Fundácia Kataríny Schiffbeckovej. O správu fundácie sa od začiatku starala jej neter Mária Strabwasserová a rodinný priateľ Schiffbeckovcov, veľkopodnikateľ Ján Ludwig.

Cieľom fundácie bolo podporovať

  • chudobných živnostníkov,
  • služobných detského domova
  • a ľudovej kuchyne.

Do fundácie patrili aj tri domy, ktoré boli venované práci, zdraviu a dobročinnosti.

Domy slúžili ako

  • azylový domov pre deti do troch rokov,
  • ubytovacie zariadenie pre dvadsať nezamestnaných slúžok,
  • v jednom dome sa školili učni,
  • v druhom boli zas jasle,
  • alebo novomestská ľudová kuchyňa, v ktorej dostávali chudobní v zime teplú polievku.

… a trochu iná verzia

Inú verziu podáva Gabriela Dudeková, ktorá píše, že: „V roku 1893 bratislavská meštianka Katarína Schifbecková zanechala v testamente 50-tisíc korún pre svojich dedičov s tým, že majú byť použité na dobročinné účely“.

Ako dedičov určila neter Máriu Stabwasserovú a svojho priateľa veľkopodnikateľa Johanna Ludviga. Práve oni založili spomínanú základninu schválením nadačnej listiny ministerstvu vnútra.

Majetok použili na vybudovanie „základinného domu“ pri bratislavskom Blumentálskom kostole, pričom sami prispeli 26-tisíc korunami.

Dokončenú budovu s 50 bytmi, vyhradenými pre lacné ubytovanie schudobneným drobným bratislavským remeselníkom, dali dedičia v roku 1895 do správy mesta.

Plánovali poskytnúť priestory pre

  • ľudovú kuchyňu,
  • ohrieváreň,
  • detskú opatrovňu
  • a domov pre slúžky

Hoci štát fundáciu neskôr zrušil, Katarína Schiffbecková zomierala s pocitom, že jej bohatstvo bude zmysluplne využité pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú.

Omen Katarína 

Nomen Omen. Kataríny, ktoré som opísala, mali neobyčajný osud, ale či naozaj kvôli svojmu menu? Verí tomu ten, kto veriť chce.

  • Svätá Katarína verila v silu svojej viery.
  • Zneuctená Katarína verila v spravodlivosť.
  • Bohatá Katarína Schiffbecková verila, že pomôže núdznym.

A ja? Ja verím, v čistotu myšlienok, v mravnosť slov, vo zmysel dobrých skutkov.

A v pohár dobrého prešporského vína. Na zdravie Katarínam. 

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DUDEKOVÁ Gabriela: Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti 

JANOTA Igor: Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave – Kostoly a kláštory cisterciánov. (Marenčin PN 2017) str. 46-47

KOCIÁNOVÁ, Veronika. Srovnání nejoblíbenějších jmen dětí v České republice a v Polsku [online]. Brno, 2012 [cit. 2019-11-24]. Dostupné z: <https://is.muni.cz/th/lle84/>. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. Vedoucí práce Roman Madecki.

PETRÁČKOVÁ Věra – KRAUS Jiří a kol. (1997) Slovník cudzích slov. SPN. 1997. str. 654

SEGEŠ Vladimír: Podkastelán a zneuctená Katarína. (denník SME, 13.03.2002)

 

Komunitná nadácia Bratislava: Fundácia Kataríny Schiffbeckovej

Legacyczech.cz: Původ a historie jmen

wikipedia.sk: Katarína Alexandrijská 

poďakovanie

Mami, v súlade s Nomen Omen Ti ďakujem, že si mi dala meno Katarína.

Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

Počas „dušičkového obdobia“ si mnohí opäť uvedomíme, že bez rodičov sme siroty, bez manžela vdovy, bez manželky vdovci. Takýmto ľuďom je patrónkou svätá ALŽBETA DURÍNSKA (1207 – 1231). Aj ona bola sirotou i vdovou. Jej príbeh začal na Bratislavskom hrade. A hoci žila krátko a intenzívne, inšpiráciou by mohla byť pre každého z nás aj dnes.

Jedna z najznámejších svätíc katolíckej cirkvi Alžbeta Durínska vyrastala na Bratislavskom hrade. Ten bol v 13. storočí jedným z najbezpečnejších miest v Uhorsku a jedným zo sídiel jej otca, uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov. Do histórie sa zapísal vydaním Zlatej buly, listiny, vďaka ktorej získali uhorskí šľachtici privilégiá na ďalších šesťsto rokov. Bol pod vplyvom svojej pôvabnej a mocibažnej manželky Gertrúdy z bavorského rodu Andechs-Merano. Pre Alžbetu, už od malička veľmi pobožnú, zrejme rodičia neboli vzorom.

Alžbeta prežila detstvo so svojim snúbencom

Keď mala Alžbeta štyri roky, otec ju zasnúbil so synom krajinského grófa Hermana z Durínska, ktoré je známe ako Zelené srdce Nemecka. V 13. storočí bolo zvykom nechať kráľovské dieťa na dvore budúceho partnera. Z rodného Uhorska teda Alžbeta odišla a desať nasledu­júcich rokov prežila po boku svojho budúceho manžela Ľudovíta Durínskeho. Rozumeli si vraj od začiatku. On jediný ju chápal a podporoval v praktizovaní viery. Tá sa prejavovala nasledovaním učenia svätého Františka. Teda odmietaním všetkého prepychu v podobe jedla, ošatenia, pohodlia i zábavy. Nábožensky orientovaní autori vyzdvihujú pokoru, obetavosť v prospech iných, a, najmä, údajné zázraky Alžbety Durínskej.

Zázrak v Alžbetinom košiku

Najznámejší z nich je ten, pri ktorom v košíku vynášala z hradu jedlo pre chudobných čakajúcich pri bráne. Tam ju prichytila svokra. Alžbeta povedala, že v košíku má iba ruže, ale svokra jej neverila. Prinútila ju dvihnúť obrúsok, ktorým bol košík prekrytý a v tom sa stal zázrak. V košíku boli ruže.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety na Bratislavskom hrade

Táto legenda sa neskôr stala najčastejším motívom zobrazovania svätej Alžbety Durínskej. Jej životopisci sú presvedčení, že s manželom Ľudovítom mali láskyplný vzťah. Doboví kronikári uvádzajú, že zdieľali spoločné lôžko, pri ktorom sa Alžbeta často modlila. Zdôrazňujú Alžbetin neustály rozkol medzi túžbou po panenstve a láske k manželovi.

Alžbeta sa stala matkou

Rok po sobáši sa im narodilo prvé dieťa, syn Herman, a po dvoch rokoch porodila ďalšie dieťa, dcéru Žofiu. A keď o tri roky čakala tretie dieťa, jej milovaný Ľudovít musel odísť na križiacku výpravu. Alžbeta ostala na hrade Wartburg a naďalej pomáhala núdz­nym. Rozdávala im všetko, čo mohla. Chodievala liečiť chorých, ošetrovať mrzákov, starať sa o siroty, vdovám dávala šaty, peniaze a jedlo. Manželovi príbuzní ju za to kritizovali a odsudzovali.

Alžbeta sa stala vdovou

Pár týždňov pred pôrodom sa dozvedela o smrti milovaného Ľudovíta. Z hradu Wartburg odišla, ale už sa nedozvieme, či z vlastnej vôle, alebo ju vyhnali manželovi príbuzní. Prichýlil ju biskup, brat jej matky, ktorý dosiahol, že Alžbete rodina jej nebohého manžela vyplatila vdovské. Zo získaných peňazí dala postaviť nemocnicu s malou izbietkou, v ktorej žila.

Alžbeta sa stala chudobnou

Odmietala znova sa vydať. Deti jej odobrali manželovi príbuzní. Alžbeta sa stala chudobnou a opustenou ako tí, ktorým pomáhala. V nemocnici sa neštítila hnisavých rán chorých, ani ich zmrzačených tiel a nebála sa ani nákazlivých chorôb. Jedla iba zvyšky, pracovala veľa, modlila sa ešte viac. Tento jej spôsob života zákonite vyústil do vyčerpania, choroby a následnej smrti v roku 1231. Mala len 24 rokov. Tá však bola iba začiatkom obrovského kultu, ktorý sa o nej začal šíriť po celej Európe.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol sv. Alžbety v Bratislave známy ako Modrý kostolík

Alžbeta sa stala svätou

Celé štyri dni bolo jej telo vystavené pre veriacich. Modlili sa pri ňom a ako amulety si brali kúsky z jej oblečenia, iní si odstrihli z jej vlasov, odrezali uši a iné časti tela. Neskôr šírili správy o zázrakoch, ktoré sa im stali po navštívení jej hrobu. Túžba vyhlásiť ju za svätú sa veriacim rýchlo naplnila. Proces okolo Alžbety Durínskej je ukážkou tzv. bleskových kanonizácií, typických pre 13. storočie. Nič to však nemení na tom, že pre každého z nás môže byť Alžbeta Durínska vzorom nie pre údajné zázraky a sebaobetovanie, ale pre jej silnú vieru v rovnocennosť všetkých ľudí.

Sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná

prehliadka na želanie k téme: osobnosť

informácie o prehliadke

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

Bratislavské noviny

Tento článok som písala pre Bratislavské noviny
a uverejnený bol v rubrike HISTÓRIA dňa 3.11.2019:
Alžbeta Durínska: Z princeznej opustená chudobná svätica

i

zdroje

Hanzová Barbora | diplomová práca: Pramen života svaté Alžběty Tomáše Štítného ze Štítného a didaktická funkce díla

Lakatos Martin | príspevok na kere.sk: Martin Lakatos

Nádaská Katarína | článok pre katolickenoviny.sk: Svätá Alžbeta Uhorská bola ženou milosrdenstva

Schwandtnerova Monika | Origin And Life Of Elisabeth Of Hungary, e – ISSN 1857- 7431

Tarján M. Tamás | príspevok na madari.sk: Svätá Alžbeta z rodu Árpádovcov

Tomčík Vladimír | príspevok na sme.sk: Svätá Alžbeta Durínska sa narodila v Bratislave

Varga Zsuzsanna | príspevok na magistra-historia.sk: Svätá Alžbeta Uhorská (1207 – 1231)