Tajomstvo relikvií svätej Margity Uhorskej

Tajomstvo relikvií svätej Margity Uhorskej

Margita z rodu Arpádovcov (1242 – 1270) bola dcérou uhorského kráľa Bela IV. (1206 – 1270). Ten spečatil jej osud už keď ju jeho manželka Mária Laskarisová (1206 – 1270) nosila pod srdcom. Príbeh jej života pokračoval i dávno po tom čo zomrela. Fascinovaný ňou bol aj polyhistor Matej Bel (1684 – 1749). Ako svoju patrónku ju označil vo svojich Notíciách, pritom patril k evanjelikom, ktorí neuznávajú svätých. Ako jeden z mála ľudí videl na vlastné oči jej pozostatky, kým sa navždy stratili v múroch kláštora klarisiek.

BA Farská ul. Klarisky fb

2V prvej polovici 18. storočia, keď Matej Bel (1684 – 1749) tvoril svoje životné dielo Notitia Hungariae novae historico geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), žila v Prešporku ešte posledná dominikánska abatiša, ktorá dohliadala na pozostatky uctievanej panny Margity.

Matej Bel si veľmi želal vidieť ich a keď sa mu to podarilo, opísal relikvie kvetnato, s dojatím a veľkou úctou. Ani to mu však nezabránilo ukradnúť z nich niečo. „Odtrhol som nepatrné kúsky z častí cilícia a tuniky a uschoval som ich,“ priznal sa v Notíciách Matej Bel.

Jeho uctievaná patrónka Margita mala zvláštny údel. Jej otcom bol uhorský kráľ Belo IV., dlhé roky ohrozovaný kočovníkmi z Mongolska. V čase, keď jeho žena čakala deviate dieťa, údajne vo veľkom zúfalstve sľúbil Bohu, že mu tohto potomka obetuje z vďaky za ochranu pred nepriateľom. Akoby zázrakom sa Mongoli v lete roku 1242, náhle vrátili do svojej vlasti. Dozvedeli sa totiž, že im doma umrel ich najvyšší chán a veliteľ bojovej skupiny sa chcel uchádzať o jeho miesto. Tým bol Belo IV. na čas zachránený.

Keď sa mu potom 27. 1. 1242 narodila dcéra, vyčkal pár rokov a splnil sľub. Takmer štvorročnú Margitu dal do kláštora sestier dominikánok v meste Vesprém.

Kráľovská dcéra sa, podľa viacerých legiend, od útleho detstva správala mimoriadne zbožne. Ako Margita dospievala, viedla dokonca čoraz prísnejší asketický život. Odopierala si spánok, jedlo a všetko svetské pohodlie. Navyše, v mene Ježiša Krista sa šľahala bičom, spôsobovala si rôzne fyzické utrpenie a krvavé rany. Oblečenie vraj nosila ušité z drsnej konskej srsti, zaťažené kameňmi a kovovým opaskom. Bez oddychu pomáhala ľuďom nakazenými rôznymi chorobami. Nemocnice upratovala vlastnými rukami a stále sa modlila.

Keď Margita dovŕšila 10 rokov, presťahovali ju rodičia do nového kláštora, ktorý pre ňu dali vybudovať na Zajačom ostrove na rieke Dunaj.

O dva roky nato zložila rehoľný sľub dominikánskeho rádu.  Napriek tomu však, ako kráľovská dcéra, mala istú možnosť opustiť kláštor a vydať sa. Obzvlášť, ak by išlo o dynastický sobáš, ktorý mal zabrániť vojne. Uchádzal sa o ňu napríklad poľský kráľ Boleslav Pobožný, aj český kráľ Přemysl Otakar II. či brat francúzskeho kráľa Karol z Anjou, neskorší neapolský kráľ. Všetkých odmietla. Možno tiež chcela zabrániť tomu, aby jej otec porušil sľub, ktorý dal Bohu tesne pred jej narodením.

Margita Uhorská žila v seba týraní a tak ako sestra jej otca, svätá Alžbeta Durínska (1207 1231), hlavne v odriekaní a v kontakte s chorými a spoločensky najnižšie postavenými ľuďmi. Zomrela 18. 1. 1270 ako 28-ročná. V tom istom roku zomreli postupne i jej rodičia. Jej hrob sa vzápätí stal pútnickým miestom a ostrov, na ktorom zomrela, premenovali na Margitin ostrov.

Šesť rokov po smrti bola pápežom blahorečená a pre rôzne komplikácie trvalo skoro 670 rokov, kým ju pápež uznal za svätú. Je zobrazovaná s ľaliou, kvetom čistoty a s kráľovskou korunou pri nohách, symbolizujúcou vzdanie sa svetských pôžitkov.

Sestry dominikánky s najväčšou pietou opatrovali jej telesné pozostatky, oblečenie i predmety, ktorými sa mučila. A to aj potom, keď v strachu pred novým tatárskym nepriateľom utekali z kláštora. S posvätnými relikviami sa schovávali niekoľko rokov na viacerých miestach až pokým neskončili v Prešporku, v kláštore klarisiek.

Práve tam ich navštívil náš slávny polyhistor Matej Bel. Do svojich Notícií poznačil všetko, čo videl. Jej hlavu a kosti z tela, ktoré vraj boli červenkavej farby. Tiež časti oblečenia, vrátane bielej kvetovanej tuniky z hodvábu, pôvodne čierneho, ale údajne tým, že v nej bolo pochované panenské telo, farba zázračne obelela. Bolo tam aj cingulum, časti bičov a prútov, ktorými sa Margita šľahala.

Matej Bel bol presvedčený, že posledná dominikánska abatiša tieto pozostatky, vtedy ešte „len“ blahoslavenej Margity Uhorskej zamurovala niekde do krypty. Je to pravdepodobné, ale ani v roku 2007 ich archeológov pri výskume nenašli. Jej pozostatky zrejme navždy ostanú ukryté v kláštore klarisiek v Bratislave. Zostal len opis, ktorý nám zanechal Matej Bel.

 

POZNÁMKA

Tento článok som napísala pre Bratislavské noviny v júli 2019 a v ňom som aj s preklepom pri roku 1637 citovala z knihy Bratislava Mateja Bela na strane 61 v riadku 6.

ZDROJ:

KUŠÍK, Michal. 1984. Bratislava Mateja Bela. Bratislava : OBZOR, 1984.

Kataríny v Prešporku

Kataríny v Prešporku

Nomen Omen. Meno je osudom. To napísal, vo svojej divadelnej hre, rímsky dramatik Tito Maccio Plauto (2 stor. pred n. l.). Myslím, že to platí. Tiež ma prekvapilo poznanie, že kedysi ľudia, viac ako deň narodenín, oslavovali sviatok svojho mena. Súviselo to, pochopiteľne, s náboženstvom. I keď, už naši pohanskí slovanskí predkovia dávali svojim deťom pôvabné a „všetko hovoriace“ mená. Takto im tiež predurčovali osud.

O svojom mene si už asi každý z nás niečo prečítal. Charakteristiky, vlastnosti, typické farby. Avšak, s takým popisom, ktorý by sa odvolával na dôveryhodný výskum alebo štatistiku som sa ja veruže ešte nestretla. Okrem toho, mňa vždy viac zaujímal uvedený pôvod mena, ako jeho charakteristika.

Nuž a to, aký osud predurčuje meno Katarína, to som sa podujala zistiť cez príbehy, ktoré charakterizujú Kataríny v Prešporku.

Pôvod mena Katarína

Onymológia je veda, ktorá sa venuje pôvodu vlastných mien. Jej súčasťou je antropomastika, náuka o rodových a o osobných menách.

Na Slovensku máme, v rámci Slovenskej akadémie vied a jej Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, zriadenú aj Slovenskú onomastickú komisiu.

Pri hľadaní na internete som však nenašla k téme o pôvode mien žiadny dôveryhodný zdroj, ktorý by bol

  • v elektronickej podobe
  • v slovenskom jazyku.

Našla som však zaujímavú magisterskú diplomovú prácu, ktorú napísala Bc. Veronika Kociánová, študnetka Masarykovej univerzity v Brne. V práci uviedla dôveryhodné zdroje, nuž, a k pôvodu mena Katarína píše:

  • Původ: řecký.
  • Etymologie: jméno pochází z řeckého katharos „čistá, cudná, mravná“.
  • Původní znění jména je Aikateriné.

Zaujímavé sú aj analýzy mena podľa českého Legacy team, ktorý spravuje Genealogický program v češtině, s kompletně přeloženou nápovědou. Síce neuvádzajú zdroje, ale, ako vravím, je to zaujímavé a pomerne dôveryhodné. K menu Katarína uvádzajú:

  • Význam jména je z řeckého kathará – čistá, přeneseně: cudná, neposkvrněná.
  • Může pocházet i ze slova hekateros – kdo jistě zasahuje cíl.
  • Jiný výklad uvažuje, že základ slova byl egyptský a znamenal koruna.

Nuž takto. Onymológia je zaujímavá veda. A zaujímavé je aj to, že tento pojem vychádza zo slova onomantia, ktoré znamená: poverčivé veštenie z mien.

Čo sa to len človek nedozvie, keď chce spoznať svoje nomen omen 🙂

FOTO: archív Katarína Králiková

Tu som na fotke s mojou priateľkou z detstva, ktorá sa volá rovnako ako ja. Keď sme boli malé dievčatká, chceli sme byť princezné a tak sme sa dohodli, že sa budeme oslovovať dlhým princeznovským menom Katarína. Tak si hovoríme dodnes. Tak nás volajú navzájom naši rodičia i súrodenci, aj keď sme už medzičasom kráľovné.

Ale k veci. To, či je pravda, že meno je nám osudom, to si vieme najlepšie odpovedať sami sebe.

A keď stále nevieme úplne presne, čo je našim osudom, tak to môžeme zistiť aj podľa tých ľudí, ktorí nosili naše meno v minulosti.

Ovšem, ja tu nebudem skúmať ani ruskú cárovnu Katarínu Veľkú (18. stor.) a ani analyzovať Shakespearovu skrotenú zlú ženu Katarínu (16. stor.).

Mňa zaujímalo, aké boli mne bližšie Kataríny a teším sa, že sa s vami môžem podeliť o poznatkami zo života týchto Katarín:

  1. svätá Katarína Alexandrijská,
  2. panna Katarína z Prešporku,
  3. vdova Katarína Schiffbecková.

1. SVÄTÁ KATARÍNA ALEXANDRIJSKÁ

  • legenda o sv. Kataríne – verzia z môjho detstva

Prvýkrát som o nej počula hádam v deviatich rokoch, keď som bola v kostole, na takom nejakom stretnutí s deťmi. Dozaista nám vtedy nikto nepremietal žiadny film, ale pán farár nám o nej rozprával tak pútavo, že si ten príbeh dodnes pamätám. Vidím ho živo pred sebou.

Katarína Alexandrijská žila v Egypte, na severe, pri Stredozemnom mori, v meste Alexandria niekedy v 4. stor. n. l.. Bola krásna, mladá a veľmi múdra. Rozumej vzdelaná, sčítaná, výrečná a odvážna.

Pochádzala z významného rodu a jej otec chcel, aby sa vydala. Katarína však bola veľmi silne veriaca a svoj život zasľúbila Ježišovi Kristovi. Stala sa jeho nevestou. Tomu som, pochopiteľne, vtedy nerozumela … veď Ježiš bol už dávno mŕtvy, tak ako to…? … neskôr som pochopila, že išlo o symboliku.

Katarínin otec za ňou poslal dvanástich učencov, aby ju prehovorili vzdať sa viery a vydať sa.

Lenže, Katarína bola výrečná a horlivá kresťanka. Nikto ju od jej viery nemohol odpútať. Práve naopak. Presvedčila všetkých učencov, aby sa dali pokrstiť a stali sa kresťanmi.

Jej otec bol zúfalý, zúrivý a bezradný. V takých prípadoch sa každý rodič uchýli k vyhrážkam, k trestu. Kataríne sa otec vyhrážal smrťou. Jej neoblomnosť ho rozčuľovala a ponižovala pred bohatým pytačom.

Katarína sa však nevzdávala. Hrozba trestu a smrti ju vôbec neľakala. Práve naopak. Tešila sa, že sa môže obetovať v mene Ježiša Krista.

Aspoň tak si to pamätám spred mnohých rokov…

FOTO: Katarína Králiková

Kaplnka sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave (vľavo, so zelenými dverami)

  • legenda o sv. Kataríne – skutočná legenda

Neskôr som sa dozvedela o tej legende trochu iné verzie. Vyhrážal sa jej Alexandrijský cisár, nie otec. To on ju dal mučiť po tom, ako odmietla jeho ponuku na sobáš.

Uväznil ju, a iste ho musel šľak trafiť, keď zistil, že Katarína presvedčila na kresťanskú vieru všetkých jeho pohanských vojakov a dokonca i jeho prvú ženu.

Mučil za to Katarínu na ozubenom kolese. Neviem presne čo a ako, ale koleso sa zlomilo. Pochopiteľne zázrakom.

Cisár ju preto dal sťať mečom, čo je druhý atribút, po kolese, s ktorým je svätá Katarína zobrazovaná.

FOTO: Katarína Králiková

Interiér Kaplnky sv. Kataríny na Michalskej ul. v Bratislave

Veľa z toho môže byť pravda, ale treba mať na pamäti, že životopisy svätých písali ľudia, ktorí chceli vyzdvihnúť ich dobré vlastnosti a hlavne zázraky, vďaka ktorým ich mohli vyhlásiť za svätých.

Pri sv. Kataríne Alexandrijskej ma ešte zaujalo, a to je už fakt, že po Panne Márií bola druhou najviac oslavovanou sväticou. Až kým sa nenarodila sv. Alžbeta Durínska, uhorská princezná.

FOTO: Katarína Králiková

Socha sv. Alžbety Durínskej na Bratislavskom hrade

  • Kaplnka sv. Kataríny – najstaršia v Prešporku

Mám rada výnimočné miesta a vždy mi srdce podskočí, keď sa čímsi prepájajú na to, čo mi je blízke.

Kaplnka sv. Kataríny na Michalskej ul. (BA) je toho dokonalým príkladom. Postavená bola v rokoch 1311-1325 a je tam najstaršou zachovanou stavbou.

Pre mňa je zaujímavé aj to, že to bola kaplnka s hospodárskym dvorom rehole cisterciánov, ktorí sa na Slovensku usadili najprv v mojom rodnom meste, v Bardejove.

Potom, hneď druhé miesto, kde sa usadili, bola moja milovaná Bratislava.  Toto prepojenie moju dušičku veľmi potešilo.

Obzvlášť po tom, ako som sa nedávno, na prednáške docentky Bibiany Pomfyovej o ženských kláštoroch dozvedela, že cisterciáni, ako jedni z prvých, umožnili ženám zakladať si ženské kláštory (… to sa už vo mne ozýva spokojná feministka).

Od legendy o sv. Kataríne (4. stor.) a jej kaplnky v Bratislave, presuňme sa teraz o tisíc rokov ďalej, do 14. storočia, k záznamu v protokole zo súdneho procesu. 

2. KATARÍNA Z PREŠPORKU

Prvá známa, aspoň teda pre mňa, Katarína z Prešporku mala hroznú skúsenosť s mužmi vyššieho spoločenského postavenia.

V Archíve mesta Bratislava historici našli záznam o trestnom čine, ktorý sa stal v 21.02.1382. Zaoberal sa nim dokonca aj uhorský kráľ, ktorým vtedy bol Ľudovít I. Veľký.

Zločin totiž spáchali hradný podkastelán Štefan, jeho spoločník zeman Juraj Kóka a ich sluhovia. Na hrad uniesli a opakovane znásilňovali Katarínu, slúžku syna bývalého richtára.

Aby bolo jasné. Obeťou, ktorá im utiekla a obvinila ich udaním zločinu prešporskému richtárovi Paulovi Spitzerovi bola, podľa historika Antona Špiesza,

jedna panna z mesta

a podľa historika Vladimíra Segeša to bola

Prešporčanka Katarína bola služobnou vo významnej meštianskej rodine Štefana, ktorý bol synom niekdajšieho richtára Jakuba II.

Tak si môžeme vybrať, komu uveríme.

Môže byť pravdou to, že meno dievčiny v spise nie je uvedené. Bolo bežné, že takto chceli nevinnú ženu ochrániť pred hanbou.

Ak tam však meno Katarína uvedené je, je potom zvláštne, že ho historik Špiesz nikde necitoval.

Asi by som mala ísť do archívu a presvedčiť sa na vlastné oči.

Zatiaľ však budem veriť historikovi Vladimírovi Segešovi, aj preto, že ho citujú ďalší historici.

Nech už je pravdou to či ono, mňa zaujala odvaha panny Kataríny. Tá je nepopierateľná, či už išlo o skutočnú Katarínu, alebo o ženu, ktorej historik vybral práve meno Katarína.

ILUSTAČNÁ FOTO: už neviem odkiaľ

Neviem si ani predstaviť, čo prežívala. Hnev? Zlosť? Zúfalstvo? Túžbu po pomste, či po spravodlivom treste? Faktom však je, že sa jej podarilo utiecť a napriek veľkej hanbe a poníženiu predstúpiť pred richtára a mestskú radu a všetko im vyrozprávať.

Opakujem, ona bola slúžka a bola z mesta, zločinci boli šľachtici a z hradu. K tomu dodávam, že vtedy ešte mesto Prešporok nemalo právo meča a právo súdiť a trestať sa vzťahovalo výlučne iba na obyvateľov mesta, nie na šľachticov z hradu.

Komplikovaný prípad skončil tak, že oboch vinníkov, na kráľovskú výnimku, súdili a odsúdili prešporskí radní páni na trest smrti. Hlavu násilníkom vlastnoručne odťal otec zneuctenej, avšak odvážnej Kataríny.

Od spravodlivého trestu zo 14. storočia, presuňme sa my teraz v čase ďalej, do Dlhého 19. storočia.

KATARÍNA SCHIFFBECKOVÁ – ŠTEDRÁ VDOVA

Bola bohatá a bezdetná. Jej manžel, Karol Schiffbeck, bol úspešný veľkoobchodník s ošípanými. V roku 1862 kúpil palác s veľkou záhradou grófa Aspremonta, ktorý v čase kúpy vlastnilo knieža Esterházy.

Karol Schiffbeck daroval priľahlú záhradu susednej, Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (dnes Medická záhrada). Palác dal prestavať na nájomné byty, avšak, pôvodnú architektúru nariadil zachovať.

Keď zomrel, celý majetok získala jeho žena Katarína, ktorá naďalej poskytovala ľuďom prenájom bytov v paláci. Pred smrťou, dňa 12.01.1893 založila fundáciu (nadáciu) do ktorej vložila 100-tisíc korún a pomenovala ju Fundácia Kataríny Schiffbeckovej. O správu fundácie sa od začiatku starala jej neter Mária Strabwasserová a rodinný priateľ Schiffbeckovcov, veľkopodnikateľ Ján Ludwig.

Cieľom fundácie bolo podporovať

  • chudobných živnostníkov,
  • služobných detského domova
  • a ľudovej kuchyne.

Do fundácie patrili aj tri domy, ktoré boli venované práci, zdraviu a dobročinnosti.

Domy slúžili ako

  • azylový domov pre deti do troch rokov,
  • ubytovacie zariadenie pre dvadsať nezamestnaných slúžok,
  • v jednom dome sa školili učni,
  • v druhom boli zas jasle,
  • alebo novomestská ľudová kuchyňa, v ktorej dostávali chudobní v zime teplú polievku.

… a trochu iná verzia

Inú verziu podáva Gabriela Dudeková, ktorá píše, že: „V roku 1893 bratislavská meštianka Katarína Schifbecková zanechala v testamente 50-tisíc korún pre svojich dedičov s tým, že majú byť použité na dobročinné účely“.

Ako dedičov určila neter Máriu Stabwasserovú a svojho priateľa veľkopodnikateľa Johanna Ludviga. Práve oni založili spomínanú základninu schválením nadačnej listiny ministerstvu vnútra.

Majetok použili na vybudovanie „základinného domu“ pri bratislavskom Blumentálskom kostole, pričom sami prispeli 26-tisíc korunami.

Dokončenú budovu s 50 bytmi, vyhradenými pre lacné ubytovanie schudobneným drobným bratislavským remeselníkom, dali dedičia v roku 1895 do správy mesta.

Plánovali poskytnúť priestory pre

  • ľudovú kuchyňu,
  • ohrieváreň,
  • detskú opatrovňu
  • a domov pre slúžky

Hoci štát fundáciu neskôr zrušil, Katarína Schiffbecková zomierala s pocitom, že jej bohatstvo bude zmysluplne využité pre tých, ktorí ho naozaj potrebujú.

Omen Katarína 

Nomen Omen. Kataríny, ktoré som opísala, mali neobyčajný osud, ale či naozaj kvôli svojmu menu? Verí tomu ten, kto veriť chce.

  • Svätá Katarína verila v silu svojej viery.
  • Zneuctená Katarína verila v spravodlivosť.
  • Bohatá Katarína Schiffbecková verila, že pomôže núdznym.

A ja? Ja verím, v čistotu myšlienok, v mravnosť slov, vo zmysel dobrých skutkov.

A v pohár dobrého prešporského vína. Na zdravie Katarínam. 

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DUDEKOVÁ Gabriela: Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti 

JANOTA Igor: Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave – Kostoly a kláštory cisterciánov. (Marenčin PN 2017) str. 46-47

KOCIÁNOVÁ, Veronika. Srovnání nejoblíbenějších jmen dětí v České republice a v Polsku [online]. Brno, 2012 [cit. 2019-11-24]. Dostupné z: <https://is.muni.cz/th/lle84/>. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. Vedoucí práce Roman Madecki.

PETRÁČKOVÁ Věra – KRAUS Jiří a kol. (1997) Slovník cudzích slov. SPN. 1997. str. 654

SEGEŠ Vladimír: Podkastelán a zneuctená Katarína. (denník SME, 13.03.2002)

 

Komunitná nadácia Bratislava: Fundácia Kataríny Schiffbeckovej

Legacyczech.cz: Původ a historie jmen

wikipedia.sk: Katarína Alexandrijská 

poďakovanie

Mami, v súlade s Nomen Omen Ti ďakujem, že si mi dala meno Katarína.

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Posledný neskutočný príbeh ľudí zo 16. storočia v Prešporku je o tom, čo aj v našej pozornosti býva až na konci. Sú to mnohé drobné povinnosti žien, smútok týraných manželiek a tiež sklony uveriť hocičomu.

Predchádzajúci blog končil  rokom 1578, keď na následky morovej epidémie zomrel Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom.

Zanechal po sebe rodičovský dom na Hlavnom námestí v Bratislave, vrátane svojej lekárne a botanickej záhrady, v ktorej vyšľachtil vlastnú  odrodu fazule.

Pestovanie, obzvlášť pestovanie liečivých rastlín však nebolo doménou iba lekárov a lekárnikov, ale aj žien. Veď už Jurajova mama k tomu mala veľmi blízko.

V tomto blogu opäť vychádzam z poznatkov našich historikov, ktorých uvádzam na konci, v zdrojoch.

Dozviete sa v ňom to, čo sa nám nezmestilo do rozprávania počas prehliadok, lebo to nebolo až také dôležité. Lenže, aj historicky nepodstatné veci sú zaujímavé a preto sa o ne s vami delím v tomto blogu.

Dcéry lekára s básnickým črevom

Stalo sa to krátko pred Vianocami v roku 1578. Rosina, najstaršia dcéra nebohého Juraja Purkirchera mohla mať v tom čase hrubým laickým odhadom asi tak minimálne 6, maximálne hádam okolo 10 rokov.

Jej matka, Žofia, rodená Lerchenfelderová, krátko po tom, ako pochovala manžela a troch synov, priviedla na svet ďalšiu dcérku, Alžbetku.

O pár rokov, ako bolo vtedy bežné, sa znova vydala. Tentokrát sa jej manželom stal Valentín Ernleitner, radca v Uhorskej komore. Spoločensky teda stúpli ešte vyššie.

Rosina, jej malá sestra Alžbeta a neskôr aj polo-nevlastná sestra Žofia Ernleitnerová, dcéra jej mamy a maminho druhého manžela, sa stali ideálnymi nevestami.

Lenže, hoci bol spoločenský status dôležitý, ba priam rozhodujúci, nebolo to to jediné, čo robilo z dievčaťa ideálnu nevestu, manželku a gazdinú.

Nevyhnutná bola aj zbožnosť, poctivosť, pracovitosť a zručnosť v domácich prácach.

Povinnosti gazdiniek

V roku 1580 vydal angličan Thomas Tusser (1524-1580) príručku pre dobré gazdinky pod názvom The Five Hundred Points of Good Husbandry, teda Päťsto bodov dobrého hospodárenia..

FOTO: https://antiquarianauctions.com/

Príručka Five Hundred Points of Good Husbandry bola opakovane vydávaná. Tento jej obrázok je z roku 1672. Kúpiť si ju možno – ak sa už nepredala – v aukcii na stránke: https://antiquarianauctions.com/lots/five-hundred-points-of-good-husbandry-1672-edition

Podľa tejto príručky sa mali ženy riadiť pri prácach v domácnosti, v záhrade aj pri starostlivosti o domáce zvieratá a pri hospodárení. Doplnená bola o zoznam prác v jednotlivých mesiacoch roka. A že toho nebolo málo, o tom svedčí už jej názov Päťsto bodov dobrého hospodárenia.

Pôvodne, keď ju Thomas Tusser v roku 1557 prvýkrát vydal, obsahovala „len“ 100 bodov. Postupne ju však dopĺňal a v roku 1580 obsahovala až 500 bodov. Z prekladu od historičky Tünde Lengyelovej vyberám zopár zaujímavostí:

V prvom rade, žena mala vstávať o štvrtej, v zimnom období stačilo, ak vstane o piatej hodine ráno.

Počas dňa mala upratovať, tkať alebo priasť, variť a pripravovať jedlo na stôl. Tiež kŕmiť domáce zvieratá, rozdeľovať prácu služobníctvu a dohliadať na služobníctvo. Nuž a popritom aj šiť, vyrábať sviečky, variť pivo a podobne.

Večer sa mala postarať o hydinu a o prasatá, zadeliť prácu služobníctvu na ďalší deň, umyť riady, pozatvárať dom, naservírovať večeru a následne zabávať manžela.

Do postele mala ísť o 22 hodine, v zime už o 21 hodine s pocitom, že je dobrá gazdiná.

Zaujímavosťou je, že celá príručka bola napísaná vo veršoch a ten k obdobiu Vianoc znel takto:

At Christmas play and make good cheere,
for Christmas comes but once a yeere.

gúgl to preložil takto:

Na Vianoce sa hrajte a dobre rozveselte,
na Vianoce prídu ale raz ročne.

Sranda je, že v príručke sa nespomína starostlivosť a výchova detí, liečenie chorých členov rodiny, pomáhanie susedom, príbuzným a ďalších tisícpäťsto drobných povinností…  

ILUSTRAČNÁ FOTO:  http://siftingthepast.com/ neznámy autor obrazu

Ženy v 16. storočí pri práci v kuchyni

Faktom, ktorý spomína aj uznávaná slovenská historička Tünde Lengyelová je však to, že sa zatiaľ nenašiel dôkaz o tom, že by takú príručku vlastnila nejaká žena v Prešporku.

To však neznamená, že ju nevlastnila. Veď si len zvážme, koľko oveľa dôležitejších písomných prameňov sa v priebehu dejín stratilo.

Pravdepodobnosť, že sa Tusserovou príručkou mohli riadiť aj ženy v Prešporku či v Uhorsku je minimálne 50-percentná.

Je totiž známe a dokázateľné, že prešporskí muži v 16. storočí cestovali po celej Európe a teda mnohí navštívili aj anglicky hovoriace krajiny.

Navyše, táto príručka bola svojho času pomerne slávna, rozšírená a opakovane vydávaná, nehovoriac už o tom, že stačilo, ak ju vlastnil kňaz a ten z nej robil potom kázne pre ženy, obzvlášť pre mladé gazdinky.

magické riešenia

K tejto téme hospodárenia žien v domácnosti sa mi akosi prirodzene žiada dodať aj zopár poznatkov o tom, ako si poradili v prípade problémov. Napríklad, keď im nevykyslo cesto, alebo, keď nedojila krava, keď bola zlá úroda…

Tiež môže byť zaujímavé, ako riešili ženské choroby, bolesti, vredy na koži, jednoducho nepríjemné zdravotné problémy – svoje či svojich členov rodiny, vrátane služobníctva.

Iste vás neprekvapí, keď poviem, že s takýmito komplikáciami sa obracali na rôzne bylinkárky a ľudové liečiteľky.

Služby lekárov a lekárnikov boli v 16. storočí pomerne drahé.

A navyše, s intímnymi problémami sa ženy vždy radšej zdôverovali ženám. Tým najzúfalejším pomáhali aj čarodejnice a bosorky.

Počas 16. storočia sa však v Prešporku vyskytol iba jeden známy prípad – a to z roku 1548, kedy sa v písomných prameňoch spomína bosorka.

Pochopiteľne, ide o súdny proces obvinenia z bosoráctva, ktorý však pre úbohú ženu skončil zbavením obvinenia.

historická súvislosť

V 17. storočí už bolo v Uhorsku viac prípadov bosoráckych procesov. Rozprávať o nich budeme na prehliadkach v roku 2021 a možno sa budeme diviť čomu boli ľudia schopní kedysi uveriť.

V tejto súvislosti uvediem ešte jeden problém, s ktorým chodievali ženy za bylinkárkami či bosorkami.

Robili tak v zúfalstve.

V stave bezmocnosti, bezprávia, keď si nevedeli rady so svojim mužom, ktorý sa opíjal, bil ich a aj ich deti. Opakovane a kruto.

V takom prípade boli ochotné nechať si pomôcť od hocikoho, pretože spoločenská morálka i cirkevné prikázania vyžadovali, aby toto žena znášala.

Jednou z najčastejších metód, ako zabrániť mužovi, aby v opitosti bil svoju ženu, bolo, dať mu pod matrac alebo pod posteľ metlu.

Ďalším riešením bolo, vystrihnúť z mužovho vankúša stred alebo rožky z obliečky, spáliť ich a popol dať mužovi vypiť vo víne.

To malo pomôcť, aby viac svoju ženu netýral.

Nuž, neviem či to pomáhalo. Takej Julianne Szunyoghovej [Suňogovej] zrejme nie.

Týraná Juliana

Juliana Szunyoghová bola manželka Michala Telekessyho, majiteľa Lednického hradu, kam si svoju mladú ženu priviedol a kde ju týral a väznil.

FOTO: wikipedia/ Martin Odehnal

Lednický hrad sa nachádza v okrese Púchov. Navštíviť ho je možné počas otváracích hodín  – INFO: https://hradlednica.sk/

Niekedy na sklonku roku 1598 sa Julianne podarilo potajme napísať list svojej tete Žofii Liszthyovej. Sťažovala sa v ňom na svojho manžela, ktorý ju často na hrade nechával samu, bez jedla, bez šatstva. Prosila o pomoc, o radu …

Žofia Liszthyová pochádzala z rodu, ktorý ako jeden zo štyroch mal už od 16. storočia paláce a trvalé bydlisko v Prešporku. Ďalšími boli Illesházyovci, Istvánffyovci a samozrejme Pálffyovci.

historická súvislosť

Z rodu Liszthyovcov pochádzala aj známa šintavská bosorka, grófka Anna Rosina Liszthyová, ale teda, či bola príbuznou Žofie Liszthyovej, to sa mi nepodarilo zistiť. Obe však žili v 16. storočí, približne v rovnakom čase.

Žofia Liszthyová sa vydala za baróna Juraja Szunyogha. Rodičmi Juraja Szunogha boli Mojziš I. Szunyogh a Sára Podmaniczká. 

historická súvislosť

Toto priezvisko – Podmaniczký – sa spája s históriou Lednického hradu, ktorý vlastnil lúpežný rytier Rafael Podmaniczký. Keď ako bezdetný zomrel, jeho hrad prešiel do správy Uhorskej kráľovskej komory.

Tá ho neskôr predala košickému kapitánovi Imrichovi Telekessimu.

Po ňom hrad zdedil jeho syn Štefan a následne vnuk Michal Telekessi, ktorý však od 10-tich rokov vyrastal ako sirota. Vychovávali ho drábi a tak to aj dopadlo. Stal sa z neho lúpežník a bezcitný tyran.

Vráťme sa ale k Žofii Liszthyovej a jej manželovi Jurajovi Szunyoghovi.

Juraj Szunyogh mal sedem bratov.  Jeho tretí brat sa volal Mojžiš II. Szunyogh a ten sa oženil s Ágnes Liszthyovou, ktorá mohla byť príbuznou, alebo dokonca sestrou jeho ženy Žofie Liszthyovej.

Tento Moyzes II. Szunyogh a Ágnes Liszthyová mali štyri deti. Najmladšia dcéra sa volala Julianna Szunyoghová a práve ju vydali za legendárneho lúpežníka Michala Telekessiho.

moja domnienka

Domnievam sa, že to mohlo byť preto, aby sa Podmaniczkým vrátil aspoň „po praslici“ Lednický hrad. Veď kto súdny by vydal svoju najmladšiu dcéru človeku, o ktorom už dávno bolo známe, že je lúpežník a tyran? 

Život s takým človekom bol iste od  začiatku žalostný. Julianna musela byť zúfalá, nešťastná a bezmocná. Jej muž, Michal Telekessi, ju doslova väznil na svojom panstve.

Okrem toho, že ju pravidelne opúšťal, čo v tomto prípade nemuselo byť to najhoršie, nechával ju bez jedla a oblečenia, ako sme sa už dozvedeli z jej listu.

Ktovie ako sa jej podarilo napísať a poslať list svojej tete Žofii Liszthyovej, v ktorom ju prosila o radu a pomoc.

Tej sa však nedočkala.

Teda, vlastne áno …

Žofia Liszthyová napísala 23. novembra 1598 list Juliane Szunyoghovej a radila jej, aby bola zhovievavá voči svojmu zlému manželovi.

Ospravedlňovala celú rodinu, ktorá mlčala a Julianne nepomáhala, pretože všetci vraj dúfali, že pán Boh privedie Michala k rozumu.

Žofia radila Julianne, aby čakala, trpela a prosila svojho manžela, aby sa nad ňou zľutoval. Kým sa tak však stane, má i naďalej vykonávať domáce práce a vyšívať, aby sa tak zbavila žiaľu.

Nuž teda … čo na takú radu povedať?

Bola však v súlade s dobovým názorom, že žena má byť mužovi za každých okolností oddaná a vo všetkom tolerantná.

Prešli tri roky. Michal Telekesi týral nielen svoju ženu, ale aj všetkých poddaných vo svojom panstve.

Nič sa nezmenilo až kým nezasiahla vyššia moc, ale nie Božia, lež svetská. Telekessiho na Vianoce v roku 1600 chytili, uväznili a hoci sa  mu podarilo utiecť, nakoniec ho ľstou opäť chytili a popravili sťatím hlavy.

Stalo sa tak 3. apríla 1601 v Prešporku.

FOTO: Katarína Králiková

Na pravej strane tejto ulice mal koncom 16. storočia dom prešporský kat. Volali ju Katova ulička, dnes je to Baštova ulica.

Dobre mienená rada Žofie Liszthyovej teda nakoniec jej neteri Julianne Sunyghovej pomohla, i keď,  ktovie čo všetko si za ten čas vytrpela.

A my sme sa nebadane presunuli do 17. storočia v Prešporku.

Poviem vám, máme sa na čo tešiť. 17 storočie bolo fascinujúce. Turbulentné. Vášnivé. Dramatické. Kreatívne. Inšpirujúce.

Navyše, zo 17. storočia už máme oveľa bohatšie a presnejšie informácie o ľuďoch, ktorí žili v Prešporku.

Ach … už sa tak teším, ako vám o tom všetkom porozprávam na našich prehliadkach v roku 2021.

V písaní blogov pokračujem i naďalej.

Zatiaľ si teda pripomeňme, čo radil Thomas Tusser gazdinkám a čo do starého vinšu upravil môj bratranec Vladislav Kmec:

Kiež sú vaše Vianoce samy špás a hodokvas, 

bo Vianoce bývajú do roka len jeden raz.

PS:

Rosina Purkircherova sa medzičasom vydala. Dokonca trikrát. Jej posledným manželom bol Lukáš Ecker, kráľovský úradník s veľmi zaujímavou kariérou a dosť dramatickým osudom. Ale o tom až v roku 2021, ktorý bude zameraný na 17. storočie.  

ozaj, čítali ste?

Čítali ste aj ostatné príbehy zo 16. storočia v Prešporku?

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DVOŘÁKOVÁ, Daniela (29. 12. 2019) rozhovor pre portál Ženy v meste: Daniela Dvořáková: Vianoce v stredoveku boli omnoho duchovnejšie. Ženy v meste. 29.12.2019. Dostupné na internete: https://www.zenyvmeste.sk/daniela-dvorakova-historicka-vianoce-stredovek-zvyky

LENGYELOVÁ, Tünde (2004). Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku. In T. LENGYELOVÁ, Žena a právo (s. 205-217). Bratislava: Academic Electronic Press, s.r.o.; Historický ústav SAV Bratislava. Dostupné na Internete: Žena a právo.

LENGYELOVÁ, Tünde (2005). Procesy s bosorkami v Nitrianskej a Bratislavskej stolici v 16. – 18. storočí. In V. NOVÁKOVÁ, ARCHIVUM SALA, Archívna ročenka II. (s. 16-28). Štátny archvív v Bratislave, pobočka Šaľa.

LENGYELOVÁ, Tünde. (2010). Šľachtické ženy ako pacientky a liečiteľky a ich medicínske znalosti. Bratislava: Forum Historiae.

MAKYNA, Pavol (30. 3. 2018) Michal Telekeši – terorista z Lednice. Puchovo dedičstvo. Dostupné na internete:  http://puchovodedicstvo.sk/historia/4023/michal-telekesi-terorista-z-lednice/

NEMCOVÁ , Z. (2014). Štatúty ako spôsob komunikácie mestskej správy s obyvateľmi. In S. Leon, Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (s. 188). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK. Dostupné na Internete: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kapvh/Docs/HISTORICA/Historica_XLVIII_TLAC.pdf

webový portál ARCANUM. HU/ Szunyogh család. (Jeszeniczei és budetini gróf és nemes) https://www.arcanum.hu/hu/online-kiadvanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/tizedik-kotet-9475/szunyogh-csalad-jeszeniczei-es-budetini-grof-es-nemes-B229/

webový portál WIKIPEDIA/ Thomas Tusser –  https://en.wikipedia.org/wiki/Thomas_Tusser#cite_note-6

poďakovanie

Ďakujem Ti, môj talentovaný bratranec Vladislav Kmec za zveršovanie vianočného vinšu na počkanie.

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu

V prelomovom období po Bitke pri Moháči, ktorá sa odohrala 29. augusta 1526, sa narodilo v Prešporku mnoho zaujímavých osobností. Jednou z nich bol aj Juraj Purkircher, člen váženej a starej, ale pomerne chudobnej patricijskej rodiny. O tom, aký to bol človek vieme z jeho básní. A tiež z listov. Obzvlášť zo siedmich, ktoré sa zachovali z jeho korešpondencie s prvým viedenským knihovníkom. Práve z nich sa dozvedáme čo bolo v 16. storočí dôležité pri výbere nevesty. Ukážkou toho je príbeh Kataríny Behaim, pastorkyne Krištofa Armprustera a jeho manželky Magdalény Behaim, rodenej Saiberlich (Sayberlich).

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Udalosti, opísané v tomto blogu spadajú do druhej polovice 16. storočia, teda do rokov 1550 až 1578.

Všetky predchádzajúce blogy z kategórie 16. storočie v Prešporku na seba nadväzujú. V tom poslednom sme sa dozvedeli, že Krištof Armpruster žil v dome nebohého richtára Blažeja Behaima, prvého manžela jeho ženy Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Ich dom stál na dolnom rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky v Bratislave. Vtedy však bolo toto miesto súčasťou Hlavného námestia a hovorili mu Traitt Marckh in der Statt čiže Obilný trh, podľa úradného predaja obilia.

Námestie malo vtedy štvorcový, i keď trochu nepravidelný tvar. Ak by sme išli od domu Armprusterovcov smerom doprava, na priľahlom rohu by sme došli k domu, ktorý pravdepodobne vlastnili Lerchenfeldovci a jeho časť prenajímali rodine Purkircherovej.

FOTO: Katarína Králiková

Takto si predstavujem Hlavné námestie v 16. storočí v Bratislave. Technickú a umeleckú stránku si, prosím, nevšímajte.

Zľava Lerchenfeldovský dom (v ktorom žili aj Purkircherovci), potom dom Karnerovcov a dom Maurachovcov, ktoré tam stáli podľa údajov z knihy Rody starého Prešporka od doc. Federmayera.

Sprava je radnica s vežou a vedľa dom Armprusterovcov.

Purkircherovci teda žili na tom istom námestí, avšak na rohu s dnešnou Sedlárskou ulicou, ktorá ale svoje pomenovanie získala prvýkrát až v 17. storočí. K tomu sa dostaneme na našich prehliadkach počas roku 2021.

Lerchenfeldovci aj Purkircherovci patrili ku starým patricijským rodinám, ale až Juraj Purkircher priniesol ich domu veľkú prestíž a slávu.

curriculum vitae v básni

Otec Juraja Purkirchera bol dlhodobo pripútaný na lôžku. Juraj na neho v básni Anniversarium spomína ako na starého a chorého. Ani jeho matka nebola zdravá. Trpela na vodnatielku (abnormálne hromadenie telesnej tekutiny v tele) a mávala tiež epileptické záchvaty.

Zrejme tieto okolnosti motivovali mladého a vnímavého Juraja, aby sa v štúdiu zameral na lekárstvo. Mal k tomu blízko už od detstva.

Záujem o liečivé bylinky v ňom vzbudila jeho matka. V básňach ju opísal ako citlivú a obetavú ženu, ktorá zo svojich siedmych detí práve jeho, svojho jediného syna, milovala najviac. A aj on ju. Chodievali spolu na pastviny a lúky, zbierali úrodu a matka ho pritom učila rozpoznávať liečivé, škodlivé i okrasné rastliny.

Vnímavý Juraj Purkircher sa už v mladosti prejavil ako básnik.

Svoju prvú báseň venoval známemu prešporskému lekárovi, ktorým bol Leopold Sericadu-Seidenschvantz. Je možné, že práve on liečil rodičov Juraja Purkirchera. Neviem si inak vysvetliť, prečo by zo všetkých lekárov v Prešporku práve na jeho počesť napísal oslavnú báseň po tom, ako Sericadu 16. februára 1556 zomrel.

Hoci boli Jurajovi rodičia pre dlhoročné zdravotné problémy chudobní, aj tak poslali svojho jediného syna študovať.

Ako neskôr sám opísal v jednej zo svojich básní, základy vzdelania získal v Prešporku. Pravdepodobne na Kapitulskej škole pri Dóme sv. Martina. Kvôli ďalšiemu vzdelaniu však už musel vycestovať a to rovno do môjho rodného Bardejova na gymnázium, kde pôsobil vyhľadávaný učiteľ Leonard Stöckel.

FOTO: rodinný archív Kataríny Králikovej

Budova humanistickej školy, na ktorej študoval Juraj Purkircher v čase, keď na nej pôsobil ako učiteľ Leonard Stöckel. Škola stojí dodnes na pôvodnom mieste za Bazilikou sv. Egídia v Bardejove.

Vzdelávanie mimo domu bolo vždy nákladné a podchvíľou hrozilo, že ho študent bude musieť prerušiť, alebo celkom ukončiť. Keď však vychýrený pedagóg Leonard Stöckel v mladom Purkircherovi rozpoznal veľký talent a umožnil mu študovať zdarma. Dokonca mohol u neho aj bývať, jedávať a viesť dlhé večerné diskusie, ku ktorým len tak hocikoho nepustil. Mladý Juraj nikdy nezabudol na pohostinnosť svojho prvého učiteľa a neskôr mu venoval rozsiahlu oslavnú báseň.

Dve inšpiratívne osobnosti Juraja Purkirchera

Leonard Stöckel mal zásadný vplyv na mladého chlapca.

Vštepil mu vedomosti a názory od svojho vlastného vzácneho učiteľa, ktorým nebol nikto iný ako sám legendárny Martin Luther z univerzity vo Wittenbergu.

Bolo preto len prirodzené, že po skončení gymnázia bude chcieť Juraj Purkircher študovať priamo tam. Lenže, bez cudzej podpory to nebolo možné. Jeho sused, čerstvý otec Krištof Armpruster, ktorý ešte ako študent bol tiež odkázaný na cudziu finančnú pomoc, chápal Jurajovu zúfalú situáciu a nezištne mu poskytol finančné prostriedky na štúdium. A tak Juraj Purkircher, celý šťastný, vycestoval do slávneho Wittenbergu, kde sa na univerzite zapísal hneď po príchode, 30. septembra 1556 pod menom Georgius Burkircher Posoniensis.

K tomu je potrebné dodať, že ako študent nemeckej národnosti sa nestal zároveň členom tamojšieho Uhorského spolku, ktorý si založili maďarsky, chorvátsky či slovensky hovoriaci študenti. To spôsobilo, že sa cítil sa osamelý, avšak práve vďaka tomu sa viac sústredil na štúdium.

Jeho ďalším veľkým vzorom sa stal učiteľ jeho učiteľa Stöckla 59-ročný Philip Melanchthon.

Juraj Purkircher získal titul bakalára už v roku 1557, ale ktovie, či sa toho dožila jeho matka. Niekedy v tom čase totiž zomrela. Snáď ani netreba uvádzať zdroje informácií k tomu, aby sme si vedeli predstaviť veľký žiaľ, ktorý zaiste prežíval. Obzvlášť preto, že sa nemohol zúčastniť ani jej pohrebu.

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí bol cintorín v Prešporku pravdepodobne v okolí Kostola sv. Martina a sv. Salvatora na dnešnom Rudnayovom nám. (BA)

V tom istom roku zomrel aj Wolfgang Lerchenfelder, vlastník ich domu. Majetok zanechal svojim trom malým deťom. Synovi Davidovi a dcéram Regine a Žofii. So všetkými sa Juraj určite poznal, veď spolu vyrastali na jednom dvore.

Po dvoch rokoch štúdia získal Juraj Purkircher titul magistra na univerzite vo Wittenbergu, ale domov sa hneď nevrátil. Pravdepodobne preto, že v tom čase sa na univerzite zdržiaval aj jeho učiteľ z Bardejova Leonard Stöckel. Súdim to podľa toho, že vo februári 1559 vyšla Stöcklovi vo Wittenbergu divadelná hra Susanna. Do tejto hry v apríli 1559 napísal Juraj Purkircher krátku báseň. Bola to jeho prvá publikovaná báseň.

Niekedy koncom leta 1559 sa čerstvý magister Juraj Purkircher vrátil do rodného Prešporku. Poďakoval otcovi aj svojmu priateľovi Krištofovi Armprusterovi za podporu a konečne mohol ísť položiť kvety na hrob svojej milovanej matke. V rodom meste prežil Vianoce, počas ktorých napísal ďalšiu báseň na počesť budúceho kráľa Maximiliána, ochrancu protestantov.

Jeho básnický talent sa však najviac prejavil až v nasledujúcom roku, keď prežíval mimoriadne bolestné obdobie.

V krátkom čase po sebe zomreli obaja Purkircherovi učitelia.

Najprv chorľavý Philip Melanchthon, ktorý na následky prechladnutia skonal 19. apríla 1560.

Keď sa to dozvedel jeho žiak a veľký stúpenec Leonard Stöckel, údajne od žiaľu za ním 7. júna 1560 zomrel aj on.

Pre sotva 25-ročného Juraja Purkirchera to bola veľká rana, ktorú si liečil písaním básne. Stvoril mimoriadne rozsiahle, vyše 300 veršové dielo s názvom Anniversarium Philomelae. Ani jeden verš sa v básni neopakuje. Velebí v nej nielen svojich dvoch milovaných učiteľov, ale aj troch najvýznamnejších stúpencov reformácie. Báseň dokončil v roku 1561 a venoval ju svojmu susedovi a mecenášovi Krištofovi Armprusterovi.

Krištof Armpruster bol približne o 15 rokov starší od Juraja Purkirchera. Ako dospelí boli zaiste priateľmi. Spájalo ich nielen rovnaké náboženské cítenie, ale aj podobné životné situácie počas štúdia.

Nová etapa v živote Juraja Purkirchera

Určite nebolo tajomstvom, že Juraj Purkircher má blízky vzťah k liečiteľstvu, záujem o lekárske vedy a tiež o botaniku. Dozaista o tom vedel aj Krištof Armprustrer a je možné, že práve on mu odporúčal štúdium v Padove, kde kedysi aj on sám študoval. Tamojšia lekárska fakulta bola vychýrená a Juraj Purkircher iste vďačne prijal ďalšiu finančnú podporu od dobre zarábajúceho úradníka v Uhorskej kráľovskej komore a kráľovského radcu, ktorým sa medzičasom Krištof Armpruster stal.

Na univerzitu v Padove sa Juraj Purkircher zapísal už na jeseň v tom istom roku, 16. novembra 1561. Tým pre neho začala nová etapa v živote. Získal nové priateľstvá, ktoré pretrvali až do jeho smrti a navyše, do istej miery práve tam, v Padove, pozmenil svoje nábožensko-politické názory.

Počas niekoľkoročného pobytu v Italii Juraj Purkircher veľa cestoval, spoznával tamojšie rastliny, častokrát objavil také, aké dovtedy nepoznal. Zbieral semienka, pozoroval rast aj účinky plodov a všetko si zapisoval do herbára. Z tohto pobytu si priniesol nezvyčajnú odrodu fazule, ktorú akýmsi zvláštnym spôsobom vyšľachtil, čím vznikol nový druh fazule. Jeho priateľ, slávny botanik Carol Clusius ju zapísal do svojej veľkej zbierky pod názvom Phaseolus Purkircherianus čiže fazuľa Purkircherova.

FOTO:  https://www.arcanum.hu/

Obrázok Phaseolus Purkircherianus z publikácie Carla Clusiusa (16. stor.)

Juraj Purkircher pritom aj naďalej písal básne. Z pobytu v Padove je azda najvýznamnejšia tá, ktorú vytvoril na počesť kráľa Maximiliána II. Habsburského k príležitosti jeho korunovácie 8. septembra 1563, po prvýkrát konanej v Prešporku. V nej prirovnáva uhorský ľud k pracovitým včelám a útočiacich Turkov k sršňom.

Krátko na to, po dvoch rokoch štúdia v Padove, získal titul magistra medicíny. Slávnostné promócie absolvoval 21. decembra 1563 a v Padove zostal až do leta 1564. Následne sa vrátil do rodného Prešporku, kde už zostal až do konca života.

Juraj Purkircher sa vyznal v ľúbostnej básni

Mimoriadne zaujímavá je Purkircherova báseň, ktorou v roku 1565 dvoril svojej susedke, rovesníčke a dcére nebohého Wolfganga Lerchenfelda, mladej Žofii Lerchenfelderovej. Napísal vám niekto niekedy ľúbostnú báseň? Mne veru nie.

Juraj Purkircher vo svojej básni prirovnal Žofiu ku škovránku. Jej priezvisko totiž pripomína slovo Die Lerchen čo v nemčine znamená škovránok. Juraj preto použil túto slovnú hračku a ospieval svoju milú krásnym a pôvabným chválospevom, ktorého výsledkom bolo, že do roka, v roku 1566, mali svadbu.

Bývať ostali v rodičovskom dome, ktorý sa tak stal majetkom Juraja Purkirchera. Tým sa začala písať nová etapa v živote Purkirchera.

Ako básnik sa však neživil.

Otvoril si lekársku ambulanciu a spočiatku liečil iba chudobných ľudí. Postupne, a pomerne rýchlo, sa však o jeho kvalitách a odbornosti dozvedali aj bohatší mešťania a zakrátko už medzi jeho pacientov patrili najzámožnejší patricijovia mesta, vrátane prisťahovaných úradníkov a šľachticov, ktorí sa príležitostne zdržiavali v Prešporku.

O svojich liečebných úspechoch však sám Purkircher často vravel s povzdychom, že je len ťažké liečiť ľudí, ktorí sa tak usilovne venujú vinohradníctvu.

Napriek tomu dokázal mnohých uzdraviť z chorôb, ktorými dlhé roky trpeli. Určite pritom často myslel na svoju matku, ktorá ho ako prvá nabádala k tomu, aby sa vzdelával a liečil ľudí.

Jeho lekárska prax mu zabezpečila zlepšenú životnú úroveň, stabilný príjem a vysoké spoločenské postavenie.

Zužitkoval aj vyženený majetok.

Do dejín sa zapísala predovšetkým jeho botanická záhrada, ktorú si zriadil priamo vo dvore svojho domu. Zrejme nebola veľká, ale súdiac podľa toho, že študoval v talianskej Padove, kde sa mohol inšpirovať malými uzavretými renesančnými záhradami, predpokladám, že pre bádateľské účely mu bohato stačila.

Pestoval v nej špeciálne odrody liečivých rastlín, tiež rôzne horské, dovtedy neznáme rastliny a predovšetkým tú vyšľachtenú fazuľu.

Výhodou záhrady, hoc malej, ale priamo pri dome bolo aj to, že sa o bylinky mohol osobne a denne starať a dozerať na ich priebežný rast, na reakciu podľa počasia a zapisovať si jednotlivé fázy, jednoducho, takú záhradu musel mať po ruke, teda priamo pri svojom dome na rohu dnešnej Sedlárskej ulice a Hlavného námestia.

FOTO: Katarína Králiková

Hlavné námestie v Bratislave.
Zľava, v budove na rohu je Francúzske veľvyslanectvo. Stojí na mieste Purkircherovho domu

Politicko-spoločenská situácia, bola čoraz napätejšia. Turecké vojská intenzívne ohrozovali mestá v Uhorsku.

Na poste prešporského richtára sa v období od roku 1550 do roku 1578 vystriedalo deväť patricijov, z toho Sigismund Luettenperger dvakrát, Wolfgang Kögl trikrát a Johann Fischer až päťkrát. Každý jeden z nich dostával neustále od kráľa Maximiliána II. rôzne nariadenia o bezplatnom poskytnutí koní, lodí, dreva a pomerne často aj o ústretovosti pri zabezpečovaní ubytovania počas zasadnutí snemov.

Život Juraja Purkirchera medzitým plynul pomerne nenápadne. Narodilo sa mu niekoľko detí, najčastejšie sa uvádza, že mal troch synov a dve dcéry.

Popri lekárskej praxi a pestovaniu liečivých bylín sa i naďalej venoval písaniu básní. Síce boli inšpirované žalmami či antickými autormi, ale Purkircher v nich popisoval politické dianie, situáciu v Uhorsku a predovšetkým, ako silný vlastenec, ostro kritizoval pustošenie svojej krajiny Tureckou armádou. Po štúdiu v Padove však už menej, alebo takmer vôbec v básňach nepísal o otázkach náboženstva a ak, tak skôr o jeho zjednotení, ako o rozdelení.

No, dalo by sa o tom ešte veľa preveľa písať, ale my sa teraz presuňme do roku 1576, keď začala jeho korešpondencia s viedenským dvorným knihovníkom Hugom Blotiom.

Juraj Purkircher hľadal nevestu

Zachovalo sa z nej sedem listov a náš významný slovenský klasický filológ a neodolateľne pekný profesor Miloslav Okál (1913 – 1997) ich pomerne detailne spracoval, ostatne ako aj celý život Purkirchera.

ILUSTRAČNÁ FOTO:  pixabay

Listy, ktoré si písali vzdelanci v 16. storočí boli plné informácií, správ, opisov udalostí, ľudí a tiež názorov, úvah, hodnotení a to všetko s vedomím, dokonca so zámerom zverejnenia listov

Prvý list je z roku 1571, písal ho Juraj Purkircher a žiadal, aby Hugo Blotius odovzdal peniaze trom uhorským študentom v Padove, ktoré im posiela, keďže sa z jeho predchádzajúceho nezachovaného listu dozvedel, že Hugo Blotius tam plánuje vycestovať. Z toho vyplýva, že Purkircher pokračoval v tradícii finančného podporovania študentov, tak ako to zažil on sám i jeho mecenáš Krištof Armpruster.

Druhý list je až z roku 1575. Opäť ho písal Purkircher a reaguje v ňom na prechádzajúci list, v ktorom čerstvo vymenovaný viedenský dvorský knihovník, 41-ročný Hugo Blotius naznačuje, že by sa už rád oženil, ale zdôrazňuje, že by sa rád oženil bohato. Juraj Purkircher mu na to odpísal, že v Prešporku je morová epidémia, veľa mužov pomrelo, zostalo po nich mnoho žien a dcér, z čoho vyplýva, že tu bude veľký výber.

Purkircherovi sa už zrejme v hlave rodil plán zosnovať sobáš medzi Hugom Blotiusom a Katarínou Behaim, pastorkyňou svojho mecenáša Krištofa Armprustera a dcérou Magdalény Behaim rodenej Saiberlich (Sayberlich) z jej prvého manželstva s richtárom Blažejom Behaimom.

Mladá Katarína pochádzala z bohatej, zámožnej a vzdelanej rodiny, bola teda ideálnou nevestou pre Huga Blotiusa. Lenže tu treba mať na pamäti, že Juraj Purkircher mal veľmi silné puto na rodinu Armprusterovcov a iste by im neodporučil hocijakého ženícha. Hugo Blotius však nebol iba tak hocikto.

AUTOR: Fries, Samuel, 16. storočie ZDROJ: Die Österreichische Nationalbibliothek

Hugo Blotius v roku 1574

Hugo Blotius, priateľ Juraja Purkirchera

Do dejín sa Holanďan Hugo Blotius (1534–1608) zapísal ako vyštudovaný právnik s veľkým záujmom o knihy. Od roku 1574 pôsobil v službách cisára Maximiliána II. Habsburského vo Viedni. V nasledujúcom roku sa zúčastnil, ak to možno tak povedať, výberového konania na pozíciu cisárskeho knihovníka. Najväčším konkurentom mu bol Slovák Ján Sambucus, ktorý svoj záujem o túto pozíciu preukázal darovaním vlastných kníh do knižnice. Nakoniec však lukratívne miesto získal Hugo Blotius a udržal si ho až do konca života. Pod jeho vedením bola po prvýkrát vytvorená inventarizácia knižnice, zostavený hlavný katalóg, ktorý obsahoval takmer desaťtisíc kníh zoradených abecedne podľa autora a tiež špeciálny tematický katalóg.

Od roku 1576 pôsobil Hugo Blotius už aj ako profesor rétoriky na Viedenskej univerzite. A práve v tom čase sa mu snažil sprostredkovať sobáš Juraj Purkircher s mladučkou, neplnoletou Katarínou Behaim.

Samozrejme, v prvom rade oslovil jej matku Magdalénu a tiež jej bratov. V tých časoch totiž mali zákonné právo rozhodovať o sirotách ženského pohlavia len muži a to v prvom rade pokrvní príbuzní a následne zákonom, alebo sobášom určené osoby. Bratia Kataríny Behaim neboli proti, spoločne s matkou však mali zopár podmienok, o ktorých Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 informoval Huga Blotiusa.

V prvom rade žiadali, aby sa ženích presťahoval do Prešporku a osobne spravoval rodinné majetky, ktorých teda nebolo málo a zahŕňali aj Armbrusterovu kúriu vo Svätom Jure.

Ďalej upozorňovali na to, že Katarína Behaim ešte nie je dospelá a teda bude potrebné získať súhlas od prešporského úradu, ktorým bola zrejme Mestská rada prísažných, spravujúca poslednú vôľu jej otca Blažeja Behaima.

Nuž a na záver požadovali, aby si budúci ženích získal priazeň jej príbuzných vo Viedni, ktorými boli bratranci jej matky Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich).

Z týchto požiadaviek sa zdá, že Krištof Armpruster v tom čase už nežil, ale na web stránke geni.sk som našla ničím nepodloženú informáciu, že po smrti Magdalény sa ešte raz oženil. Tak veru, neviem, ako to s ním bolo.

V každom prípade, odpoveď na tento list poslal Hugo Blotius už o osem dní. Bola niekoľkokrát prepisovaná a upravovaná, ale v konečnom dôsledku v nej Bloitus vyjadril záujem oženiť sa s Katarínou, prosil iba o odklad, nakoľko čerstvo získané a ťažko vybojované miesto cisárskeho knihovníka by nerád hneď opustil. Odvolával sa na povinnosť voči svojej rodine a navrhoval, aby sa so sobášom počkalo jeden rok pokým všetko pripraví tak, aby na jeho miesto mohol nastúpiť brat Kataríny Behaim, ktorý aktuálne študoval v Štrassburgu.

Na tento list mu odpovedal Juraj Purkircher až 25. októbra 1576. Radil mu v ňom, aby sa snažil dostať do priazne príbuzných Magdalény, pretože práve s nimi sa ona najviac radí ohľadom vydaja svojej dcéry Kataríny. Neodporúčal však Bloitusovi, aby kontaktoval matku, alebo dcéru, pretože ich teraz sužujú starosti kvôli požiaru, ktorý zničil ich kúriu vo Svätom Jure.

FOTO: wikipedia.sk/Horakvlado

Armbrusterova kúria zo 16. stor. vo Svätom Jure.

Čo však bolo ešte horšie, v Prešporku sa začala šíriť morová epidémia a postihla aj dom Armprusterovcov. Osobné stretnutie, a tobôž svadba, nepripadali do úvahy.

Posledný list, ktorý sa v tejto súvislosti zachoval je z 25. januára 1577. Písal ho Juraj Purkircher do Viedne Hugovi Blotiusovi. Zdá sa z neho, že medzičasom Bloitus napísal Purkircherovi nejaké listy, ale nespomínal v nich nič ohľadne sobáša. Azda preto mu v tomto poslednom liste Purkircher popísal rodokmeň mladej Kataríny Behaim s dôrazom na vysoké postavenie jej nebohého otca, ktorý ovládal vyše sedem cudzích jazykov a tiež na vážených príbuzných jej matky Magdalény v Prešporku i vo Viedni.

Tu príbeh zosnovania sobáša medzi Katarínou Behaim a Hugom Blotiom prechádza do stratena. Nezachovali sa listy, ani záznamy v matrike, žiadne správy. Nič. Môžeme si len domýšľať čo sa stalo. Ja, hoci som od kosti optimistka, si myslím, že Katarína Behaim zrejme podľahla morovej epidémii. Ak by prežila, iste by sa bola dobre vydala, či už za Huga Blotiusa, alebo za iného zámožného mešťana. Bola by uvedená v testamentoch, alebo ako majiteľka nejakého domu. Nič také sa však nikde nespomína. Katarína Behaim akoby zmizla z dejín. A hlavne, nechcem veriť, že by si to Hugo Bloitus rozmyslel a neoženil sa s ňou, ak by vyzdravela.

Faktom totiž je, že o rok na to, 28. septembra 1578 sa Hugo Bloitus oženil tak, ako pôvodne chcel. Bohato. Zobral si 72-ročnú vdovu, ktorá po dvoch mesiacoch od sobáša, čiže niekedy koncom novembra 1578 zomrela. Hugo Bloitus po nej zdedil šesť domov a niekoľko ďalších nehnuteľností a ešte v tom istom roku sa oženil s mladučkou, sotva 20-ročnou, avšak opäť veľmi bohatou dievčinou. Nuž … tak to vtedy chodilo, tak sa v 16. storočí vyberali nevesty.

vážne problémy Juraja Purkirchera

Prešporský lekár Juraj Purkircher sa však v tom čase už venoval oveľa vážnejším problémom.

V meste vrcholila morová epidémia, nepomáhali žiadne opatrenia, mnoho ľudí zomieralo a čo je najhoršie, i jemu, lekárovi, zomreli dvaja synovia. Znášal to veľmi ťažko.

Situácia v rodine bola napätá.

Jeho manželka bola v očakávaní ďalšieho dieťatka, nakazil sa aj ich najmladší synček a najstaršia dcérka Rosinka. Navyše, Juraj Purkircher bol ako lekár povinný navštevovať domy chorých, dávať im utišujúce prostriedky a vykonávať obhliadky mŕtvych.

Keď však na mor zomrel aj jeho posledný syn, stratil všetku silu a od žiaľu, oslabený morom, 24. októbra 1578 zomrel.

Jeho žena Žofia, napriek nesmiernemu smútku a blízkemu kontaktu s chorobou nakoniec prežila a krátko po tom, ako pochovala svojho manžela a troch synov, porodila dcérku Alžbetu. Jedinou oporou jej v tých časoch bola staršia dcéra Rosina, ktorá sa z choroby uzdravila. Po svojom otcovi zdedila celý majetok a jej príbeh sa práve vtedy začal rozvíjať.

Píšem o ňom v poslednom blogu Povinnosti manželiek v 16. storočí.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2013). Marek Walticher (1603 – 1655) a jeho rodina. Kariéra prešporského mešťana v kráľovských a palatínskych službách. Dostupné na Internete: UPJŠ: https://www.upjs.sk/public/media/15020/MaD-2013-2-Federmayer.pdf

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

Historia Posoniensis, občianske združenie (a FiF UK). (2020). Pamäť mesta Bratislavy (PamMap). Dostupné na Internete: www.historiaposoniensis.sk: http://www.pammap.sk/bratislava?miesta=27,448

KAMENICKÝ, M. (2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. VERBUM HISTORIAE 2/2018, 23-47. Dostupné na Internete: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KOWALSKÁ, E. (2004). Výchova a vzdelávanie na prahu novoveku. Historická revue. Dostupné na Internete: http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004kowalska78

LENGYELOVÁ, T. (2002). Žena a právo.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2010). Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Dostupné na Internete: History SAV: http://www.history.sav.sk/eknihy/Jan-Lukacka-Martin-Stefanik-Stredoveke-mesto-ako-miesto-stretnuti-a-komunikacie.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

ŠIMONČIČOVÁ KÓOŠOVÁ, P. (2016). Taliansky luxus v prešporských domácnostiach 16. storočia. Dostupné na Internete: ARS 49 – štúdie: file:///C:/Users/katar/Downloads/Taliansky_luxus_v_presporskych_domacnost.pdf

.

Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster

Vdovu po richtárovi si zobral úradník a hudobník Krištof Armpruster

Mladá vdova nikdy neostala dlho sama. A to ani v prípade, že bola bohatá a spoločensky vysoko postavená. Ba práve naopak. V takom prípade o ňu bol ešte väčší záujem. Mnohí schopní muži vďaka takýmto vdovám odštartovali kariéru. Úprimnú lásku však možno hľadať aj v takýchto manželstvách.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

V predchádzajúcom blogu som zámerne vynechala dve významné historické udalosti a to:

  • Vydanie zákona v roku 1536,  na základe ktorého sa stal Prešporok hlavným mestom Uhorska, sídlom Uhorského snemu, Uhorskej komory a Uhorskej miestodržiteľskej rady a teda aj korunovačným mestom.
  • Morová epidémia v rokoch 1541 až 1542.

V oboch prípadoch by sa dalo písať a rozprávať veľa-preveľa o rôznych okolnostiach, príčinách a dôsledkoch. Sú to všetko dôležité míľniky, ale, ako som avizovala, v tejto sérii blogov pod názvom NESKUTOČNÉ PRÍBEHY sa chcem zameriavať na tie menej podstatné a pritom rovnako zaujímavé osudy ľudí, ktoré dokresľujú naše poznatky z dejín Bratislavy.

Navyše, už len pri ich faktografickom opise vzniká medzi riadkami úžasný príbeh. Začítajme sa teda do jeho pokračovania …

FOTO: Katarína Králiková

V 16. storočí vchádzali ľudia v Prešporku do domov cez veľkú bránu. Veľmi podobne mohol vyzerať vchod do domu richtára Blažeja Behaima

Niekedy koncom roku 1550 zomrel richtár Blažej Behaim. V testamente odkázal svoj majetok ľuďom, ktorých mená síce dal zapísať do testamentu, ale žiaľ, bez toho, aby tam boli doplnené napríklad dátumy narodenia, vzťah k nemu a v niektorých prípadoch chýba dokonca aj priezvisko.

No, ak mám byť úprimná, ja som ten testament nevidela. A vlastne, aj keby som ho videla, nevedela by som ho preložiť.

Predpokladám však, že ak by doň nechal zapísať akékoľvek identifikačné údaje, naši historici by ich uviedli. Nuž teda, keďže publikovali len mená osôb, domnievam sa, že viac sa z testamentu o dedičoch nedalo zistiť. Kiežby to bolo inak.

Vychádzam teda z toho, že v čase, keď Blažej Behaim zomieral, zanechával po sebe mladú manželku Magdalénu, rodenú Saiberlich (Sayberlich) a minimálne jednu dcéru Katarínu.

Väčšia pravdepodobnosť však bude skôr taká, že zanechal viac detí a na základe osôb uvedených v testamente sa domnievam, že to boli len dcéry, manželka a blízki príbuzní. Menovala som ich v predchádzajúcom blogu. Teraz sa však zamerajme len na jeho vdovu Magdalénu.

Ako bolo zvykom a zrejme aj nepísaným pravidlom, znova  sa vydala. Júj, tak by ma zaujímalo, ako to celé bolo.

Vyhliadla si nového ženícha ona? Veď už mala status vdovy po richtárovi, senátorovi a bohatom mešťanovi Blažejovi Behaimovi. Mohla si vyberať!

Alebo si ju vyhliadol mladý Krištof Armpruster?

Ani on nebol na zahodenie. Nielen kvôli jeho spoločenskému postaveniu, ale iste aj pre svoju povahu. Veď bol vzdelaný a miloval hudbu. To hovorí samo za seba, čo myslíte?

nový ženích

Čo ale naozaj vieme o Krištofovi Armprusterovi? Nuž, v porovnaní s Blažejom Behaimom oveľa viac. V jeho prípade už vieme rok a miesto jeho narodenia.

Krištof Armpruster sa narodil v roku 1520 v Rumunsku, konkrétne v meste Sibiu. Vtedy patrilo do Sedmohradska.

B alebo P

Na priezvisku Armpruster pekne vidno podobnosť s názvom mesta Prešporok. V oboch prípadoch pisári použili raz P inokedy B. V starých písomných prameňoch je priezvisko Armpruster uvedené niekedy ako Arm-b-ruster, inokedy ako Arm-p-ruster.

Tak sa aj stalo, že odborná literatúra uvádza priezvisko Armpruster s P a zároveň sa dodnes zachovalo pomenovanie kúrie vo Svätom Juri ako Armbrusterova kúria s B.

A rovnako to bolo aj s našim hlavným mestom. Nájdeme zápisy ako P-resburg aj ako B-respurg, teda vlastne ich ešte staršie verzie v znení P-rezalauspurc alebo B-rezalauspurc či maďarskú verziu P-osony a B-ozony, z čoho vznikla teória o tom, že názov mesta Bratislava pochádza od človeka Božóňa. Ale to už zachádzam do veľmi citlivej témy o pôvode názvu mesta.

Vráťme sa ku Krištofovi.

Jeho otcom bol Matej Armpruster. Ich rod pochádzal z nemeckého Saska, ktorého hlavým mestom sú Drážďany. Boli ste tam niekedy? Ja som tam bola v pionierskom tábore.

Krištof Armpruster sa narodil v čase, keď jeho rodičia, aj starí rodičia žili v sedmohradskom meste Sibiu. Krištof sa tam však dlho nezdržal.

FOTO: Katarína Králiková

Krištof Armpruster a jeho smer cesty z rodného Sibiu v Sedmohradsku (dnes Rumunsko) do nového domova v uhorskom korunovačnom Prešporku

Približne vo veku 13-14 rokov začínali mládenci študovať na univerzitách. Môžeme sa teda domnievať, že v takom veku odišiel študovať na Viedensku univerzitu aj Krištof Armpruster.

študent na cestách

V 16. storočí študenti za vzdelávanie na univerzitách platili, lepšie povedané, platili im ho rodičia, tútori alebo mecenáši.

Poplatok bolo potrebné uhradiť už pri prihláške, potom počas prijímacieho rituálu známeho ako Beánia. Následne platili za každú skúšku, tiež povinne prispievali profesorom na oblečenie a občerstvenie.

Nuž a v neposlednom rade si študenti museli uhrádzať náklady nielen na ubytovanie, stravu a učebnice, ale aj na predpísané oblečenie, pod ktorým treba rozumieť nohavice, tuniku, plášť a klobúk. Navyše, na prednášky ku skúškam smeli pristupovať len v patričnom, slávnostnom oblečení.

No a k tomu pripočítajme topánky a sluhu. A samozrejme výdavky na zábavu, dobré vínko a mimoškolské vzdelávacie aktivity, medzi ktoré mohli patriť aj návštevy  hostincov, nevestincov či rôznych záujmových krúžkov a klubov.

Neexistoval žiadny štátom či kráľom dotovaný vzdelávací systém, tak ako dnes. O to viac si študenti svoje vzdelanie vážili a zo získaných diplomov a titulov sa počas kariéry snažili vyťažiť čo najviac.

V tejto súvislosti je tiež zaujímavé spomenúť, že študenti nemuseli v 16. storočí tráviť celé roky na jednej univerzite.

Bežne sa stávalo, že po jednom-dvoch semestroch odišli študovať do iného mesta, na inú univerzitu. Všade boli prednášky v latinčine, takže nemali jazykovú bariéru. Študenti si tak mohli vyberať univerzity podľa svojho záujmu, na základe prestíže univerzity a tiež s ohľadom na svoje finančné možnosti.

Poniektorí tak vystriedali aj štyri až päť univerzít. Napríklad taký kontroverzný alchymista a lekár Paracelsus, ktorý bol v roku 1537 hosťom v dome Blažeja Behaima, vystriedal až štyri univerzity.

Zdá sa mi však, že drvivá väčšina mladíkov študovala priemerne na dvoch univerzitách.

Tak tomu bolo aj v prípade Krištofa Armprustera. Z Viedne odišiel na štúdiá do talianskej Padovy, kde bola jedna z najstarších a najprestížnejších univerzít na svete.

FOTO: Katarína Králiková

Študenské cesty Krištofa Armprustera z Viedne do Padovy

Aj dĺžka vzdelávania zrejme v 16. storočí závisela od schopností študenta sústrediť sa na štúdium, od hĺbky peňaženky jeho rodičov a ktovie ešte od akých okolností.

V každom prípade, myslím, že to nebolo presne stanovené a tak mladí ľudia mohli študovať niekoľko rokov. Dôležitá totiž nebola dĺžka štúdia, ale zvládnutie záverečnej bakalárskej alebo magisterskej skúšky.

Pozrime sa bližšie na život študenta Armprustera.

chudobný študent

Krištof Armpruster ako študent neoplýval bohatstvom.

Dôvody nepoznáme. Možno mu zomrel otec a možno nezomrel, iba si nemohol dovoliť platiť synovi štúdium. Veď trvalo pomerne dlho. Odhadom aj 15 rokov, keď zvážime, že začal študovať približne ako 13-ročný a o 14 rokov neskôr, v roku 1547 ešte stále študoval.

Totiž, 23. februára 1547 mu Tamás Wárdai a Petrus Paulinus sprostredkovali finančnú pomoc od ostrihomského biskupa Ágostona Sbardelattiho, vďaka ktorej mohol pokračovať v štúdiu na Univerzite v Padove. No, zrejme išlo skôr o financovanie záverečných skúšok, pretože v roku 1548 štúdium úspešne ukončil.

Domnievam sa, že Krištof Armpruster bol čestný, snaživý a učenlivý. Pochybujem totiž, že by ktokoľvek finančne podporoval cudzieho človeka, ak by taký nebol.

Krištof Armpruster je od roku 1550, keď mal okolo 20 rokov, spomínaný ako bratislavský mešťan a hudobný skladateľ, od ktorého je zachovaná zbierka nápevov. Uvádza sa to na strane 119 v knihe Dejiny Bratislavy.

Okrem hudobného talentu sa Krištof Armpruster realizoval aj ako básnik. Vlastne, v tej dobe bolo zvykom písať básne o všetkom. O politike, o živote, o láske, o hlbokých filozofických úvahách, tiež oslavné básne na počesť kráľov či mecenášov.

Z prác Krištofa Armprustera sa však paradoxne zachovala báseň, podotýkam kritická báseň, na svoju domácu, u ktorej býval v roku 1550 počas krátkeho študijného pobytu v nemeckom Augsburgu.

Pôvodne ju napísal po nemecky, ale uverejnená bola v maďarčine, vďaka čomu sa zachovala do dnešných dní.

Znie takto:

Nagy sokképen szegén legént háborítja vala,
Magyar étket ő nékie hogy nem adott vala.

A háziasszony a saját férjével sem bánt kíméletesebben:

Az szobából éjjel-nappal kikergeti vala,
Nagy szitkokkal és átkokkal igen feddi vala.

Nuž a gúgl prekladač ju preložil takto:

Bola veľmi rozladená z chudobných,
Nedala mu maďarské jedlo.
Domáca pani sa nesprávala k vlastnému manželovi láskavejšie:

Vo dne v noci ho vyháňala z izby,
Veľmi mu vyčítala veľké nadávky a kliatby.

V týchto chvíľach si opäť raz vravím, aké by bolo fajn vedieť po maďarsky, ale aj po latinsky a hlavne, vedieť čítať v archívnych dokumentoch.

V jednom z najväčších archívov sa totiž nachádza aj prvá písomná správa z obdobia po skončení štúdií Krištofa Armprustera.

Zatiaľ som to nepreverovala, ale mám sklony veriť ľuďom od fachu. Riaditeľ Štátneho archívu v Bratislave – pobočke v Modre, pán Juraj Turcsány v knihe Dejiny písané vínom uvádza informáciu, ktorá je často publikovaná na rôznych web stránkach a tiež v Zborníku Kaštiele a kúrie Bratislavskej župy 2011. Z neho som sa aj ja dozvedela, že:

Armbrusterova kúria vo Svätom Juri v roku 1547 vyhorela a v roku 1554 ju kúpil a obnovil Krištof Armbruster (kráľovský komorný radca a hlavný pokladník) ako svoje vidiecke sídlo, ktoré panovník oslobodil od daní.

Jedna veta a toľko informácií. Jupí.

Tak v prvom rade. V roku 1554 už bol Krištof Armpruster zamestnaný ako kráľovský komorný radca a hlavný pokladník. Tu sa mi žiada dodať, že túto funkciu vykonával v Prešporku, kde sídlila Uhorská kráľovská komora.

uhorská kráľovská komora

Organizačnú štruktúru Uhorskej kráľovskej komory tvorilo cca 31 zamestnancov rozdelených na pozične vyšších a nižších úradníkov. Tí vyšší plnili tieto funkcie:

  • komorský registrátor
  • pokladník
  • účtovník
  • sekretár
  • radca

Nižšie funkcie zastávali úradníci, ktorí vykonávali pomocné administratívne práce. Je vysoko pravdepodobné, že niektoré pozície boli kumulované, teda, že dve funkcie vykonával jeden človek.

Zrejme aj Krištof Armpruster mal kumulovanú funkciu, keďže bol aj komorný radca a zároveň hlavný pokladník.

FOTO: Katarína Králiková

Uhorská kráľovská komora mala v 16. storočí svoje priestory, dnes by sme povedali kancelárie, v dome prenajatom od Krištofa Maixnera na Michalskej ulici. Až neskôr dom odkúpila, dala zbúrať a postaviť honosnú budovu Uhorskej kráľovskej komory, v ktorej dnes sídli Univerzitná knižnica v Bratislave.

Ale poďme späť ku Krištofovi Armprusterovi.

Z vyššie uvedenej vety vyplývajú ešte dve zaujímavosti:

  1. získal titul kráľovského radcu a to zrejme vlastnou zásluhou, keďže ho kráľ Ferdinand I. Habsburský zároveň oslobodil od platenia daní.
  2. kúpil si vidiecke sídlo čo znamená, že mal dostatok peňazí a keďže takmer s istotou možno povedať, že nezdedil ani spoločenský status, ani žiadne majetky, je priam isté, že bol veľmi šikovný, zbehlý a schopný.

Z tej jednej vety sa tiež dozvedáme, že mal okolo 34 rokov a zdá sa, že bol stále slobodný. V tom čase však už mal status zámožného a váženého občana, hodného toho, aby sa uchádzal o ruku mladej Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich), vdovy po ctihodnom a bohatom richtárovi Blažejovi Behaimovi.

Svadbu mali asi niekedy v roku 1555.

Totiž, v roku 1556 sa mu narodil prvý syn. Čo myslíte, ako dlho predtým sa musel poznať s matkou svojho syna?  Samozrejme, dieťa sa narodilo po svadbe. Je priam isté, že aj splodené bolo až po svadbe. Ak by sme teda takto cúvali v čase, dostali by sme sa minimálne do roku 1555, možno aj skôr.

A tu sa dostávame k mojej pôvodnej dileme.

Ako to prebiehalo? Ako sa spoznali? Ako sa stalo, že práve oni dvaja sa zobrali?

Ak mám byť úprimná, zatiaľ som nikde nenašla odbornú štúdiu o tom, ako prebiehal výber životného partnera v 16. storočí. Ale, tak všeobecne snáď možno povedať, že manželstvá boli uzatvárané väčšinou z rozumu.

Chcem si však predstavovať a veriť, že tí dvaja, Krištof Armpruster a Magdaléna Behaim rodená Saiberlich (Sayberlich) sa mohli do seba aj naozaj zaľúbiť. Nielen preto, že boli mladí…

Tu sa už núka priestor na čítanie medzi riadkami.

Je veľmi pravdepodobné, priam isté, že v roku 1555 sa obaja hlásili s evanjelickému vierovyznaniu, ktoré vyznávalo v tom čase čoraz viac ľudí v Prešporku. Oficiálne síce mohli a zrejme aj boli katolíci, ale sympatizovali s učením a myšlienkami Martina Luthera.

Boli to práve oni dvaja, kto umožnil ostatným evanjelikom  stretávať sa v ich dome na rohu Františkánskeho námestia a Kostolnej uličky, ktorý stál hneď veľa radnice.

Práve oni, medzičasom už manželia Magdaléna a Krištof Armprusterovci neskôr darovali svoj dom evanjelikom.

Na prehliadkach v roku 2021 si povieme aj rozdiely v označovaní takýchto ľudí tak trochu synonymickými pojmami evanjelici, luteráni či protestanti.

Dom Armprusterovcov, postupne chátrajúci, dali evanjelici zbúrať a na jeho mieste postaviť veľkú budovu evanjelického kostola.

Lenže, to už sme v 17. storočí … a o ňom si veľa povieme na prehliadkách v roku 2021. Božinku, už sa na to tak tešííím.

FOTO: Katarína Králiková

Interiér Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý stoji na mieste domu Blažeja Behaima. Keď zomrel, dom aj s vdovou získal Krištof Armpruster, preto je v literatúre tento dom uvádzaný aj ako Armprusterov dom.

dal čo dostal

Krátko po sobáši, snáď do roka a do dňa, sa Krištofovi a Magdaléne, niekedy v roku 1556 narodil prvorodený syn Ján. Približne o štyri roky neskôr, asi v roku 1560 sa im narodil druhý syn Pavol.

V tom čase Krištof Armpruster štedro finančne podporoval štúdium svojho suseda, ktorému zomrel otec, mladého Juraja Purkirchera na Univerzite vo Wittenbergu. To je tá univerzita, na ktorej pôsobil ako pedagóg aj Martin Luther. O tom, ako prepletené boli osudy Purkirchera a Armprustera sa dozviete v ďalšom blogu.

Teraz ešte ostaňme pri Krištofovi Armprusterovi, jeho žene Magdaléne a ich deťoch, medzi ktoré patrila aj Magdalénina dcéra z prvého manželstva, Katarína Behaim.

Kým v prípade ich synov je známe, že študovali vo Viedni a zrejme bývali u matkiných príbuzných, čo sa týka ich dcéry Kataríny, nevieme takmer nič.

Dokonca možno povedať, že aj to málinko, čo sa dá zistiť je prudko rozporuplné. Sústreďte sa, nech sa z  toho vymotáme.

Na jednej strane

  • maďarský historik János Németh vo svojej štúdii  Sprachgebrauch im Ödenburgerund Pressburger
    Prozessrecht an der Wendedes 16./17. Jahrhunderts na strane 150 uvádza, že Blažej Behaim zomrel v roku 1550. A čo je ešte väčšia motanica, jeho ženou a vdovou podľa testamentu bola nie Magdaléna, ale Uršuľa.
  • Zmienky o tom, že Uršuľa bola jeho manželkou nájdeme aj v Archíve mesta Bratislavy. Tam je uverejnené, že Blažej Behaim a jeho žena Uršuľa spísali v roku 1539 testament. V ňom sú ako dedičia vymenované aj osoby, ktoré – ako som v úvode písala – bližšie nešpecifikovali. Medzi nimi je aj Magdaléna, aj Katarína.

No a na druhej strane

  • slovenský filológ a historik Miloslav Okál sa vo svojej štúdii odvoláva na listy Juraja Purkirchera, ktorý v jednom z nich rozpisuje predkov Kataríny Behaim. Tu podotýkam, že Purkircher bol súčasník, osobný a skutočný sused Behaimovcov a neskôr Armprusterovcov. Ako rodičov Kataríny uvádza Blažeja Behaima a Magdalénu Saiberlich (Sayberlich).
  • rovnako tak, aj docent Frederik Federmayer v publikácii Rody starého Prešporka na strane 283 uvádza, že Krištof Armpruster sa oženil s Magdalénou Saiberlich (Sayberlich), predtým manželkou richtára Blažeja Behaima.

Tak mi povedzte, kto boli rodičia Kataríny Behaim?

  • A ešte, aby toho nebolo málo … Spomínaný Juraj Purkircher v liste z 20. augusta 1576 píše, že Katarína je nedospelá sirota, pastorkyňa Krištofa Armprustera a dcéra Magdalény rodenej Saiberlich (Sayberlich) a Blažeja Behaima.

V 16. storočí bola podľa Tridentského koncilu hranica dospelosti u dievčat dosiahnutý vek 16. rokov.

Lenže, nemyslite si, že to je všetko. Ešte jeden uzlík by bolo zahodno rozmotať.

  • Juraj Purkircher v roku 1561 zložil báseň na počesť Krištofa Armprustera a filológ Miloslav Okál na základe viacerých ďalších indícii usudzuje, že tú báseň mu venoval pri príležitosti jeho sobáša s Magdalénou Behaim, rodenou Saiberlich (Sayberlich).

ALE

  • Docent Frederik Federmayer v publikácii Rody starého Prešporka uvádza pri Jánovi Armprusterovi, teda pri prvom synovi Krištofa a Magdalény, že sa narodil okolo roku 1556.

Asi to už nevyriešime.

Ich príbeh je pre dejiny málo podstatný, chýbajú zrejme zdroje informácií aj financií na bádanie a tak ostáva záhada nevyriešená.

Jedno je však isté.

Krištof Arpmruster a jeho žena Magdaléna rodená Saiberlich (Sayberlich) žili v dome jej prvého manžela, nebohého Blažeja Behaima, na mieste ktorého dnes stojí Kostol Najsvätejšieho spasiteľa, hovorovo známy ako Jezuitský kostol na Františkánskom námestí v Bratislave.

FOTO: Katarína Králiková

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorý stoji na mieste domu, v ktorom žila Magdaléna Saiberlich (Sayberlich), vdova po richtárovi Blažejovi Behaimovi a jej druhý manžel Krištof Armpruster. 

historická súvislosť

Dom prenechali evajnelikom, ktorí ho neskôr zbúrali a postavili si na jeho mieste kostol. Ten im počas rekatolizácie bol odobraný a pridelený jezuitom, ale to je už príbeh zo 17. storočia, o ktorom si viac povieme na prehliadkách v roku 2021.

Na príbehu Magdalény, vdovy po richtárovi Blažejovi Behaimovi a jej druhom manželovi Krištofovi Armprusterovi pekne vidíme, že v 16. storočí ešte stále neboli podstatné detailné osobné údaje, častokrát ani dátum narodenia a úmrtia.

Oveľa dôležitejšie bolo to ako žili a čo po sebe zanechali.

Krištof a Magdaléna po sebe zanechali celý dom, o ktorý sa delili s veriacimi, s ľuďmi, ktorí v tom čase nesúhlasili s tým, ako funguje katolícka cirkev ako taká.

Rovnako je úžasné, že sa dodnes zachovali aspoň dve knihy z ich veľkej a dlhé roky tvorenej zbierky. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice je Armprusterov siedmy zväzok súborného vydania Lutherových spisov z roku 1557 s vlastnoručným zápisom Krištofa Armbrustera a tiež druhý zväzok konvolút (zväzkov) almanachov (zborník) a efemeríd (prehľad postavenia slnka, mesiaca a hviezd). Sú to unikátne a vzácne zbierky, ktoré najviac rozšíril ich mladší syn Pavol.

Nuž, a zanechali po sebe aj jedného vďačného suseda, Juraja Purkirchera, ktorý sa snažil postarať o ich dcéru Katarínu Behaim. Ale o tom už píšem v blogu Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom, ktorý hľadal nevestu.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

Archív der Hauptstadt der SR Bratislava – B 2645. AMB S 3016. Schrifstsück. 1539-01-15 [Pressburg] Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=5s54HNGFMSQC&pg=PA405&dq=Blasius+%5BBehaim%5D&hl=sk&sa=X&ved=2ahUKEwjtrZGRz_XsAhUpzoUKHVnpAoEQ6AEwAXoECAIQAg#v=onepage&q=Blasius%20%5BBehaim%5D&f=false

Archív der Hauptstadt der SR Bratislava – B 2646. AMB S 5918(28). Schrifstsück. 1539-01-15 [Pressburg] Dostupné na internete: https://books.google.sk/books?id=5s54HNGFMSQC&pg=PA405&dq=Blasius+%5BBehaim%5D&hl=sk&sa=X&ved=2ahUKEwjtrZGRz_XsAhUpzoUKHVnpAoEQ6AEwAXoECAIQAg#v=onepage&q=Blasius%20%5BBehaim%5D&f=false

ČECHOVÁ, D. (2019). Malokarpatské vinohradníctvo v kontexte daňového zaťaženia obyvateľstva Modry, Pezinka a Svätého Jura. Dostupné na Internete: academia.edu: https://www.academia.edu/41769439/Malokarpatsk%C3%A9_vinohradn%C3%ADctvo_v_kontexte_da%C5%88ov%C3%A9ho_za%C5%A5a%C5%BEenia_obyvate%C4%BEstva_Modry_Pezinka_a_Sv%C3%A4t%C3%A9ho_Jura

DVOŘÁKOVÁ, D. (2013). Manželstvo uhorskej šľachty. Dostupné na Internete: Academia.edu: https://www.academia.edu/30973288/Man%C5%BEelstvo_uhorskej_%C5%A1%C4%BEachty

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FRIMMOVÁ , E. (2012). Humanistická korešpondencia. Dostupné na Internete: SAV. Slovenská literatúra, 59, 2012/ č. 2: https://www.sav.sk/journals/uploads/01210945–SL-2012-2-frimmova-139-165.pdf

HAĽKO, J., & HOLČÍK, Š. (20. 4 2017). Katolíci a protestanti. Dostupné na Internete: youtube.com: https://www.youtube.com/watch?v=y6V_9m-TLlQ&t=6s

HAĽKO, J., & ROJKA, Ľ. (2015). Dejiny jezuitov v Bratislave do roku 1773. Trnava: Vydavateľstvo Dobrá kniha.

HORVÁTH, V. (1978). Dejiny Bratislavy – Bratislava hlavným mestom Uhorska. Bratislava: Obzor.

KLIMEKOVÁ, A. (2018). Dizertačné tlače študentov z územia Slovenska na nemeckých univerzitách v 16. a 17. storočí. Studia Bibliographica Posoniensia 2018, s. 159-166. Dostupné na Internete: https://www.ulib.sk/files/sk/publikacie-ukb/studia-bibliographica-posoniensia/sbp_2018_web.pdf

KOVÁČOVÁ, L. (3. 12 2012). Beánie na stredovekých univerzitách. Dostupné na Internete: History Web (History Lab): https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/beanie-na-stredovekych-univerzitach

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LENGYELOVÁ , T. (2020). Postavenie detí v stredovekom Uhorsku. Dostupné na Internete: Historická revue : http://www.historiarevue.sk/index.php?id=priloha2004lengyelova78

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

Maďarský katolícky lexikón / Kristóf Armbruster – http://lexikon.katolikus.hu/A/Armbruster.html

NÉMETH, János.  Sprachgebrauch im Ödenburger und Pressburger Prozessrecht. Budapest. Dostupné na internete:   https://www.austriaca.at/0xc1aa5576%200×00390149.pdf

OKÁL, M. (1984). Život a dielo bratislavského humanistu Juraja Purkirchera. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.snk.sk/images/Edicna_cinnost/Zborniky/Biograficke_studie/11/Bio_stu_11_7_43.pdf

SAKTOROVÁ, H. Torzá šľachtických knižníc vo Fonde Slovenskej národnej knižnice. Dostupné na Internete: Slovenská národná knižnica: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Domenova1/subor/Saktorova.pdf

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.

wikipedia/ Krištof Armbruster https://hu.wikipedia.org/wiki/Armbruster_Krist%C3%B3f

VORLÍČKOVÁ, B. (2012). Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. Dostupné na Internete: Kaštiele a kúrie Bratislavskej župy. Zborník 2012: https://ainova.sk/wp-content/uploads/2020/06/BSK_ZBORNIK_Kastiele-a-kurie-Bratislavkej-zupy_2011small.pdf