Najkrajšia vianočná spomienka

11. 02. 2021 | zdieľania z kroniky

Nedávno som sa tak sama túlala uličkami Bratislavy. Bol večer, všetko rozžiarené, ľudí málo. Len sem-tam nejaký párik. Veď vieme prečo … Bolo to krásne, smutné i akosi čarovné. Spomenula som si na Vianoce môjho detstva.

Na jednej ruke by som spočítala, koľko Vianoc mi utkvelo v pamäti dodnes. A to už mám štyri krížiky na chrbte. Neboli všetky pekné. Ale nie o tom som chcela.

Chcem písať o pekných spomienkách na Vianoce.

Od mojich štyroch rokov sme bývali na krásnej malinkej dedinke akú si človek predstavuje v starých filmoch.

Tri ulice. Jedna, so staršími domami sa ťahala z kopca, od kostola, až dolu k rieke Ondava, ktorá oddeľovala dedinku Bokša od mesta Stropkov. Podobne, ako delí rieka Dunaj Petržalku od zvyšnej časti Bratislavy.

Tú ulicu pretínala dlhá cesta, plná moderných domov. Tvorila dve ulice tak, ako kedysi Dlhá ulica v niekdajšom Prešporku vytvorila dnešné ulice Laurinská a Panská v Bratislave.

Tam, v tej našej dedinke, sa každý s každým poznal. Každý s každým bol príbuzný, spolužiak či kamarát z detstva. Skoro ako dnes na fejsbúku.

Proste, tých ľudí mal človek rád. Vždy sme sa pri každom pristavili, podebatili. Nikdy to nebolo iba tak, že “Dobrý deň” a ide sa ďalej.

No, a keď sme sa po Štedrej večeri všetci pred polnocou zišli na tej bielej, zľadovatenej ulici, ktorú lemovali polmetrové záveje snehu, to bolo niečo úžasné…

FOTO: Bohuš Bedruň

Zasnežená Bokša

Rada spomínam na tie spoločné cesty do kostola, na polnočnú omšu. Keď snežilo a my sme si spolu spievali… Teda vlastne spievali len staré babky.

My mladí sme sa šuchtali za nimi a rozprávali sme si, kto čo dostal pod stromček.

Dedkovia a otcovia išli na konci a o čom sa tí rozprávali, to ani srnka netuší.

Dnes mi to pripadá ako vymyslená rozprávka, ale taká je každá moja vianočná spomienka a som za ne vďačná.

nezabudnuteľná vianočná spomienka

Zo všetkého najradšej spomínam na koledníkov.

Prichádzali, vinšovali a najlepší boli tí, ktorí nám zahrali scénku o narodení Ježiška.

Chodievali z domu do domu. V kostýmoch, s rekvizitami. Zaspievali, zaveršovali a putovali ďalej.

Jasné, že im mama za to dala peniaze. Jasné, že im nabalila koláče. A jasné, že tým starším ocko nalial po štamprlíku. Veď ako inak? Hmm.., ktovie, aké by som na nich mala spomienky, kebyže bývame na konci ulice …

Tak či tak, v každom dome zanechali ten čarovný pocit akejsi spolupatričnosti a tú neopísateľnú vianočnú atmosféru.

Toto jediné mi v mojej milovanej Bratislave chýba.

Máme parádnu výzdobu, nakúpené darčeky, napečené cukrovinky a popravde, ten sneh  v pohode oželiem, len tí dedinskí koledníci mi chýbajú…

FOTO: Bohuš Bedruň

Zasnežený starý greckokatolícky Kostol sv. Michala v Bokši

Tentokrát, v roku 2020 však zrejme nebudú koledníci chodiť vôbec, a tak si to, čo by nám vinšovali, môžeme popriať navzájom.

Ja vám zo srdca želám,

♥  nech ste zdraví,

♥  nech máte všetko, čo potrebujete,

♥  nech vás nič nebolí,

♥  nech vás nikto nenačape, ako potajomky zarovnávate zemiakový šalát,

♥  nech má každý radosť z vašich darčekov,

♥  nech vás nikto neruší, keď Popelka bude Vinckovi hovoriť: “Tak víš čo? Přines mi třeba to, co ti cestou frnke do nosu.”

Želám vám,

♥  nech sú tieto Vianoce

pre vás rovnako krásne,

ako tie najkrajšie,

na aké si spomínate.

Ozaj, aká je vaša najkrajšia vianočná spomienka?

Juj, budem veľmi vďačná, ak sa o ňu podelíte v komentároch. Taká som zvedavá ako malé dieťa, keď rozbaľuje vianočný darček.

 

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

moje ♥ a ©

i

zdroje

Moje ♥ a ©.