Učenie mi v týchto časoch prináša veľkú radosť. Premýšľam však, či sa o svoje poznatky budem môcť s vami podeliť aj v tomto roku. Blog píšem 27. februára 2021, v deň, kedy stále netuším, čo bude v lete. Či budú povolené verejné podujatia, či budem zaočkovaná a ani to, čo bude zajtra. Veľmi podobnú situáciu prežíval aj náš učiteľ národov, Ján Amos Komenský. Čím viac čítam o jeho živote, tým väčšmi si uvedomujem, že jeho nehynúca viera v ľudské dobro je veľkou inšpiráciou.
Myšlienky, ktoré nám vo svojich dielach zanechal Ján Amos Komenský (1592 – 1670) sú dodnes aktuálne, povzbudivé a inšpiratívne.
Moje drahé čitateľky, hostky prehliadok,
moji drahí čitatelia a hostia prehliadok,
o živote Jána Amosa Komenského som vám chcela porozprávať na prehliadke k téme vzdelávanie v 17. storočí v Prešporku. Lenže, to by tá prehliadka musela trvať celý deň, aby som vám povedala všetko, čo som zistila.
Ján Amos Komenský, moja osobnosť 17. storočia
Urobím z toho teda sériu blogov. Lebo, povedzme si úprimne, tí z nás, ktorí neštudovali dejiny, alebo pedagogiku, tí z nás o ňom vedia zvyčajne povedať tak jednu-dve vety. Že bol učiteľ národov. Že škola hrou. Že sú po ňom pomenované námestia, ulice, školy a univerzita v Bratislave. Ale prečo? Čo znamená učiteľ národov? Čo znamená škola hrou? Čo vieme o jeho živote? Nuž, takto vám to poviem:
O živote a diele Jána Amosa Komenského som čítala priebežne celý február 2021. A budem v tom pokračovať. Ján Amos Komenský je totiž fascinujúci nielen svojim dielom, ale aj svojim životom. Vyhlásila som ho preto na rok 2021 za moju osobnú INŠPIRATÍVNU OSOBNOSŤ 17. storočia.
Na prehliadke z kategórie vzdelávanie v 17. storočí vám o ňom porozprávam, samozrejme, tiež. Len teda, stručnejšie. Chcem sa v nej zamerať na to, akí učitelia pôsobili v 17. storočí v Prešporku. Uff, je toho zas tak veľa. A tak zaujímavého. Ako sa evanjelici a jezuiti predbiehali kto bude lepšie učiť, kto urobí veľkolepejšie školské predstavenie, kto bude učiť väčší počet žiakov. Popravde, teraz, z nadhľadu, s odstupom času mi to príde také milé, smiešne a nepochopiteľné. Asi tak sa budú čudovať aj naši potomkovia, keď budú čítať o tom, ako sme riešili “koronu” v roku 2020, 2021…
novinky
Inšpirovaná učebnými metódami Jána Amosa Komenského, a tiež zaujímavými prednáškami, ktoré pripravila Slovenská spoločnosť sprievodcov cestovného ruchu k sviatku Medzinárodný deň turistických sprievodcov 2021 (21.2.), vymyslela som aktivity, ktoré vám, mojim čitateľkám, čitateľom, hostkám i hosťom prehliadok pomôžu zapamätať si nové poznatky.
Podľa toho, aké možnosti budú, ponúknem vám ich buď v blogu, alebo na prehliadke. Uvidíme.

ILUSTRAČNÁ FOTO: Katarína Králiková
Pohľad z veže Starej radnice na Michalskú vežu.
učím sa učiť sa
Som dosť netrpezlivá. Chcem všetko vedieť, a hneď. Chcem si všetko pamätať, a navždy. Komenský sa iste v hrobe obracia pri mojom spôsobe učenia. Veď on celý život hlásal, že sa máme učiť od jednoduchého k zložitému. Postupne. Dopĺňať teoretické poznatky vlastnou skúsenosťou. Trénovať prezentáciu a prejav. Nuž, učím sa teda, v duchu jeho učenia, ako sa učiť.
Chýbajú mi prednášky, školenia, kurzy. Uvedomila som si však, že najviac sa aj tak naučím samoštúdiom. Čítaním. Veľa čítaním. Kopia sa mi knihy a poznámky. Neviem si ani len predstaviť, čo by som robila, keby mi to všetko zhorelo tak, ako sa to dvakrát stalo Jánovi Amosovi Komenskému. Skolabovala by som na mieste. I on bol zúfalý, ale, vždy sa akosi pozviechal … no, veď sa dozviete v blogoch, ktoré o ňom napíšem.
Z osobného života
Nepozerám televíziu a už vôbec nie televízne noviny. V novinách čítam len voľnočasové rubriky. Na Facebooku som si zablokovala všetky politické témy a stránky. Napriek tomu na mňa občas vyskočí informácia o tom čo je nové “v politike”. Nuž a potom ma niekoľko dní trápi tá povestná márnosť bytia.
To neustále opakovanie sa dejín.
To večné robenie tých istých chýb, po celé stáročia.
Tie rovnaké dôsledky našich, stále tých istých, rovnakých rozhodnutí. Má to celé zmysel? Spoznávať dejiny a nepoučiť sa z nich. Alebo, ešte horšie, spoznať ich a potom pozorovať, ako tí, ktorí ich nepoznajú opakujú chyby našich predkov, ktoré vplývajú na nás všetkých v súčasnosti? Aká to márnosť bytia! Aké to zúfalstvo, beznádej. Načo to všetko?
Moje priateľky mi však opäť raz pripomenuli, že v takých situáciách je najlepšie prevziať zodpovednosť za vlastný život, za vlastné rozhodnutia i za vlastné dôsledky. A tak preberám.
Čo môžem robiť?
Učiť sa. To mi nikto nebráni. To mi prináša radosť a som šťastná, že žijem v tejto dobe, kde sa môžem učiť doma, v bezpečí a koľko len chcem, aj keď som žena. Žiť tak v 17. storočí, nič z toho by som nemohla.

FOTO: Katarína Králiková
Tinka chcela byť vychovávateľkou v materskej škôlke. Ako 10-ročná však po ťažkej chorobe zomrela.
Jej otec dal urobiť túto sochu v roku 2010 na nábreží Dunaja
ako symbol lásky a spomienky na deti, ktoré predčasne opustili svojich najbližších.
Ale mám aj pozitívne novinky.
Zmizli mi vrásky z tváre. Nie preto, že by som nemala starosti. To vôbec. Vrásky z tváre mi zmizli preto, lebo som pribrala. Ale, myslíte, že si preto robím vrásky? Kdeže! Veď práve preto žiadne nemám.
A nemám ani šediny. Keďže sú kaderníctva zatvorené, zafarbil mi ich môj manžel.
Kvasím však s novým účesom doma, učím sa a počúvam pritom Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händla a Antonio Vivaldiho. Ich hudba ma prenáša do 17. storočia, keď boli krivky u žien vítané. Len dúfam, že keď sa konečne stretneme na prehliadkach, nebudem barokovo tučnučká.
No, idem sa učiť a vám, moje drahé, moji drahí, ponúkam blogy na obohatenie vašich poznatkov.
Ktorý sa vám páči najviac?
0 komentárov
Trackbacks/Pingbacks