3 fakty o tom, kto bol Flóris Rómer

3 fakty o tom, kto bol Flóris Rómer

od | mar 17, 2025 | Osobnosti, Vedomosti | 0 komentárov

Flóris Rómer sa narodil 12. apríla 1815 ako František Rómer v Bratislave na Zámočníckej ulici č. 10. Dom, v ktorom sa narodil je dnes známy ako Rómerov dom a sídli v ňom nezisková organizácia Národný Trust. Študoval na katolíckom gymnáziu v Bratislave, ktoré v tom čase pôsobilo v bývalom Kláštore rehole Klarisiek na Klariskej ul.

Rehoľné meno Flóris prijal pri vstupe do benediktínskej rehole, keď študoval za kňaza v maďarskom meste Pannonhalma. Po štúdiu nikdy nepôsobil ako kňaz.

Dožil vo Veľkom Varadíne, kde 18. marca 1889 zomrel. Jeho poslaním bolo vzdelávanie a neskôr archeológia. A práve s tým súvisia tri fakty, o ktorých by mohol vedieť každý. (viac…)

Barbora Celjská – čierna kráľovná [kniha]

Barbora Celjská – čierna kráľovná [kniha]

od | feb 7, 2025 | Recenzie | 0 komentárov

Autorka Daniela Dvořáková píše bravúrne. Ako historička je vždy presná, detailná, faktografická, pritom spôsob, akým približuje udalosti je zrozumiteľný aj pre laickú verejnosť. Zbožňujem čítať jej diela, no nielen preto je kniha Barbora Celjská – čierna kráľovná hviezdou v mojej knižnici. 

Príbeh, ktorý nám Daniela Dvořáková odhalila je plný skutočných udalostí, dramatický, chvíľami až romantický.

No mne sa na celom príbehu azda najviac páčila pointa knihy – a tou bolo zbaviť Barboru Celjskú krivdy, očiernenia, ktoré na ňu ešte jej súčasníci uvalili, a ktoré všetci ďalší bez overenia faktov šírili ďalej. Hmm… nečudo, keď tie najväčšie klamstvá o nej šíril sám pápež.

Vedecké dielo

Poďme ale po poriadku. Kniha je hrubá 3 cm. Má 304 strán.

Ak čítate knihy od konca, tak ako ja, tak hneď zistíte, že od strany 259 nasledujú poznámky a zdroje, prehľad použitých obrázkov a výberový register slov. Je to teda riadne vedecké dielo.

Prvých dvadsať strán je venovaných obrázkom, ktoré by mohli naznačiť, ako Barbora Celjská vyzerala. No a potom už nasleduje to dych berúce čítanie.

Daniela Dvořáková pútavo popisuje každú osobnosť, ktorá je spätá so životom Barbory Celjskej. Spoznávame tak i jednotlivé ľudské osudy panovníkov, šľachticov, žien i mužov, dobrých aj zlých ľudí a ich pohnútky.

Renesančná kráľovná

Barbora Celjská (1392 – 1451) sa narodila do významného rodu Celjských pôvodom v Slovinsku. Jej otec, gróf Hermann II. Celjský ( (1365 – 1435) ju veľmi prezieravo a strategicky zasnúbil s uhorským kráľom, ktorým nebol nik iný ako sám Žigmund Luxemburský (1368 – 1437), v tom čase vdovec žijúci nie podľa predstáv uhorskej šľachty. Po sobáši sa z Barbory Celjskej zakrátko stala uhorská kráľovná, následne rímsko-nemecká cisárovná a nakoniec česká kráľovná.

Barbora Celjská však bola iná ako jej súčasníčky a rovesníčky. Mala vzdelanie vyššie ako bolo u dievčat zvykom. Bola spoločenská, na rozdiel od nevľúdnej Žigmundovej prvej manželky. Navyše, Barbora Celjská mala vynikajúce organizačné schopnosti a guráž. A tiež podporu od manžela. Práve tú sa mnohí snažili zlomiť a zničiť tak jeho dôveru k nej.

O tom ako to prebiehalo, čo s čím súviselo a mohlo súvisieť i o tom, ako to skončilo, o tom sa už dočítate v knihe.

Fascinujúce súvislosti

Dozviete sa tiež, ako sa v stredoveku rodilo, sobášilo či cestovalo na panovníckych dvoroch. Ako prebiehali korunovácie, o čom všetkom rozhodovali panovníci a pripomenieme si to, čo mnohí vieme, že dejiny sa opakujú.

Príbeh Barbory Celjskej nás prenesie do stredoveku, do 15. storočia do čias renesancie, do doby, ktorú sme kedysi spoznávali cez rozprávky.

Doprajte si ten zážitok čítať túto fantastickú knihu. Sú tam aj pekne, priam krásne obrázky.

Inšpirácia kráľovnou

A na záver kúsok citácie zo strany 175 ako inšpirácia od Barbory Celjskej, ktorej česť a dobré meno vrátila historička Daniela Dvořáková:

Kráľovná sa vždy vedela prispôsobiť životným okolnostiam, do ktorých sa dostala, či už priaznivých alebo nepriaznivých.

PS:
Nemám žiadnu spoluprácu s vydavateľstvom ani kníhkupectvom či autorkou. Píšem úprimne a od srdca, lebo tá kniha je fakt fantastická.

Bernolákov Slanický ostrov umenia

Bernolákov Slanický ostrov umenia

od | sep 26, 2024 | História, Recenzie, Spomienky | 0 komentárov

Kedysi to bola klasická dedinka v údolí. Nazvali ju Slanica, podľa potoka, v ktorom tiekla voda so slanou príchuťou. Slanicu každoročne ten potok zaplavil. Nahrnula sa doň zrejme voda zo zasneženého vrchu Babia hora, keď sa na jar topil sneh. Najmä preto sa Slanica i okolité obce museli vysťahovať a premeniť na priehradu. Nuž, a tak v priebehu rokov 1941 až 1954 vznikala, spomedzi päťdesiatich priehrad na Slovensku tá najväčšia – Oravská priehrada. 

Oravská priehrada má rozlohu 35 km². Len pre porovnanie, Petržalka má 28,7 km². Kremnica 43,13 km². Modra má 49 km².

Z kopca ostrov

Uprostred priehrady vyčnieva do výšky 609 metrov nad morom vrchol kopca s kostolíkom, ktorý v roku 1954 zmenili na galériu. Tým vytvorili Slanický ostrov umenia, miesto, ktoré som vždy túžila vidieť. Splnilo sa mi to v máji 2024. 

Na druhý deň nášho trojdňového výletu sme sa hneď po rannej kávičke vybrali smerom na Oravskú priehradu. Chceli sme zažiť plavbu loďou na Slanický ostrov umenia. Prišli sme včas, ale okrem nás a jedného páriku z Čiech tam bol už iba lodný kapitán. Chvíľu otáľal, či nás vezme, no keď sa ukázalo, že už nikto iný nepríde, zľutoval sa nad nami. Počasie sa včasilo a nás čakala príjemná asi 40 minútová plavba s dokonalo načasovaným výkladom z lodného reproduktora. Cestou sme videli priam čarovný Vtáčí ostrov plný rôznych čajok.

Pozorovanie vtákov dáva človeku pocit slobody. Proste … len tak si letieť. Viem, vo svete sú aj iné krásne ostrovy a miesta, no toto tu je naše. Milé, nadpozemské. Možno skromné, ale podľa mňa jednoducho krásne. Uletela mi tam vo vetre od dojatia papierová vreckovka…

Na prechádzku po celom ostrove sme mali 40 minút. Hneď v úvode nám taká milá slečna porozprávala o histórii ostrova. Povedala nám tiež, čo všetko sa na ňom dá vidieť a cupitala do kostola, v ktorom je galéria. Naše kroky však viedli najprv do malej kaplnky.

Kaplnka je prerobená na mini galériu. Mňa v nej zaujala najviac tá maketa Oravskej priehrady. Jej fotka je v úvode tohto blogu.

Na paneloch sú dobové obrázky, informácie o zatopených dedinách pod Oravskou priehradou a tiež tamojšie významné osobnosti. Do smrti si už budem pamätať, že Anton Bernolák (1742 – 1813) sa narodil v Slanici.

Na Slanickom ostrove umenia má bronzovú sochu, ktorá hľadí na miesto, kde kedysi v Slanici stál jeho rodný dom. Socha stojí na podstavci vytesanom zo stuhnutej vyvretej sopečnej horniny nazvanej Trachyt. 

Nadživotnú sochu prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka vytvoril akademický sochár Mikuláš Machala (1903 – 1949). Pôvodne stála už od roku 1939 v dedine, no pred napustením priehrady ju vyniesli na kopec ku kostolu.

Z kostola galéria

Posvätnú atmosféru niekdajšieho kostola Povýšenia Sv. Kríža udržiavajú sochy, obrazy, pamätné tabule a jemná sakrálna hudba.

Stokrát som si ten ostrov pozrela cez Google maps, ale ten pocit byť tam, ten človeku nič nenahradí. Zdalo sa mi, že som uprostred sna. Tak dlho som túžila vidieť toto miesto. Ľahšie mi bolo dostať sa do Benátok, než toť na úplný sever Slovenska. A zrazu som tam stála. Priamo v tom kostole. To vám bol pocit! Tak veľmi vám prajem nech i vám sa vaše sny naplnia tak ako mne.

Bol máj, chvíľami popŕchalo, všetko sviežo voňavé, tiché a zelené. Dýchalo to tam dávno zabudnutými príbehmi. Pri každom pomníku som spomalila krok. Zahľadela som sa naň a premýšľala. Komu ho urobili? Možno nejakému otcovi rodiny, možno dobrej mamke.

Kto môže povedať, že tí nezmámi neboli významní ľudia? Kto? Nikto. Každý z nás je predsa pre niekto významný, dôležitý.  Je to fajn pocit vedieť, že sme pre niekoho dôležití. Možno nie pre celý svet, ale pre niekoho určite. Možno ani nevieme, pre koho každého…

V tom, pre mňa priam až mystickom lapidáriu náhrobných kameňov mi napadali tieto úvahy. Prebral ma z nich môj milovaný manžel, keď zahlásil, že nám už končí pobyt na Slanickom ostrove umenia. Začínalo pršať, ale komu by už vadil ten boží májový dáždik? Odkráčali sme k lodi a ja som sa rozlúčila so svojim ďalším splneným snom, ktorým je pre mňa Bernolákov Slanický ostrov umenia.

ZDROJE:

BENO Ján. Anton Bernolák: Nesmrteľný rodák. dostupné online:  https://slanica.wbl.sk/o-bernolakovi-aj-o-slanici.html

FELDINSZKÁ Mária (2012) Anton Bernolák Nové Zámky. Knižnica NovéZámky. dostupné online: https://www.juls.savba.sk/~annar/papers/abernolak_nz_2012.pdf

Tento blog sa mi páčil na: 1 Star2 Star3 Star4 Star5 Star (Zatiaľ nehodnotené)
Loading...

Učiteľka oddaná deťom

Učiteľka oddaná deťom

od | sep 15, 2024 | Osobnosti, Vedomosti | 0 komentárov

Terézia Brunschwicková (27.7.1775 – 17.9.1861) vyrastala v harmonickej rodine. Najviac si rozumela s otcom. Bol jej vzorom, inšpiráciou, idolom. Nehľadala si však podľa neho manžela. Jej zmyslom života sa stalo pokračovať v otcovom poslaní pomáhať sirotám a chudobným deťom.

Neraz som sa už zamýšľala, čím to je, že vtedy, v 18. storočí sa ľudia vedeli tak oddať svojmu poslaniu. Ako to, že sa nestarali o svoje potreby, o svoje blaho, o svoju kariéru či naplnenie. Ako to, že napríklad aj mnohí-premnohí štúrovci a ženy okolo nich obetovali svoj život národu a to aj na úkor svojej rodiny, dokonca i s ohrozením vlastných životov.

Už sa to asi nedozvieme, čo ich motivovalo. Prečo to urobili a ako sa dokázali takto niečomu oddať.

Inšpirovať nás to však môže stále. Aj dnes. Možno nemusíme viesť veľké revolúcie. Možno stačí, ak sa oddáme niečomu drobnejšiemu čo nám dáva zmysel života.

Učiteľky oddané deťom

Keď s príchodom septembra vidím, ako je nejedna učiteľka oddaná deťom, vždy ju obdivujem. Lebo je oddaná cudzím deťom. Ona možno i vie, že ich život práve ona formuje. No málokedy, takmer nikdy sa nedozvie, ako veľmi, ako presne. A napriek tomu je deťom oddaná.

Terézia Brunschwicková, učiteľka učiteliek

Terézia Brunschwicková však bola trochu iný prípad. Povedala by som … ešte vyšší stupeň. Za jej čias ešte neexistovali školy pre všetky deti, a už vôbec nie materské školy pre tie drobátka rozkošné, no tak náročné. Bola to práve ona, mladá a krásna šľachtičná, grófka Terézia Brunschwicková, ktorá celých dvadsať rokov svojho života dobrovoľne obetovala deťom. Cestovala, vypytovala sa, prosila, žiadala, hľadala, získavala, dohadovala celé dni, týždne, mesiace i roky až kým v roku 1828 nezaložila v Budíne prvú materskú školu. Mala vtedy 53 rokov.

Zakladateľka materských škôlok

Bola to práve Terézia Brunschwicková, ktorá v roku 1829 založila prvú materskú školu na území dnešného Slovenska, v Banskej Bystrici. Následne zriadila rovno dve materské školy v Bratislave. Volali ich vtedy detské opatrovne.

Za jej života vzniklo takmer 80 detských opatrovni. Deti v nich dostávali stravu, ošatenie a výchovu primeranú veku – od hygienických návykov, cez náboženstvo, rečovú výuku a remeselné zručnosti vyučované cez hru, striedanú s odpočinkom a pohybom na vzduchu. Dobrodinci opatrovni bývali k slzám dojatí z úspechov detí.

stará škola Múzeum Praha

Ilustračný obrázok (Z Národného múzea v Prahe FOTO Katarína Králiková)

 

 

Politicky prenasledovaná

Od 1832 oddaná učiteľka učiteliek Terézia Brunschwicková statočne znášala politickú krivdu.

V jej detských opatrovniach sa vyučovalo po nemecky. Tak sa vtedy rozprávalo aj v Budíne, v Pešti a aj v mnohých väčších mestách v Uhorsku a v Rakúsku, kde založila fungujúce detské opatrovne. Nemčina v nich sa však nepáčila maďarizátorom, na čele ktorých stál Lajos Kossuth (1802 – 1894). Detské opatrovne jej preto vtedajší palatín odobral a pridelil maďarským spolkom. Po vzbure Maďarov v 1848 voči rakúskemu cisárovi paradoxne 73 ročnú Teréziu Brunschwickovú dokonca stíhali za vlastizradu.

Ona však aj po prepustení ostala oddaná deťom.

Zo srdca si želám, nech už nemusí byť žiadna učiteľka oddaná deťom na úkor vlastnej slobody a nech má každá učiteľka takú podporu od vedenia školy, akú poskytovala svojim učiteľkám zakladateľka materských škôl Terézia Brunschwicková.

1 Star2 Star3 Star4 Star5 Star (1 hlas, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Čičmany, na pohľad krásne, pre život ťažké

Čičmany, na pohľad krásne, pre život ťažké

od | sep 3, 2024 | História, Recenzie, Spomienky | 0 komentárov

„Vidieť Čičmany a môžem ísť aj do New Yorku,“ vravievala som vždy. Teraz môžem ísť hocikam. Už som videla Čičmany. Boli vrcholom prvého dňa nášho trojdňového výletu. Počas komentovanej prehliadky som ani nedýchala. Lepšie som vďaka nej pochopila, prečo Čičmanci nemali taký rozprávkový život, ako to vyznieva z ich svetoznámych čičmianskych ornamentov.

Ľudia v Čičmanoch sa živili výrobou plstenej obuvi, bryndze a najmä poľnohospodárstvom.

Ich obec vždy spadala pod nejakého zemepána, ktorému platili rôzne poplatky bez ohľadu na zárobok či úrodu.

Na prvý pohľad taká bežná slovenská dedina. Veď „za Rakúsko-Uhorska“ to tak bolo všade.

Lenže Čičmanci boli v čomsi odlišní. Žili ako uzavretá komunita.

V jednom dome bývali po dve rodiny. Nie vždy boli príbuzní. Domy si vo vnútri tak nejak pomyselne rozdelili. Vľavo jedna rodina, vpravo druhá. To isté v kuchyni. Neviem si to predstaviť. Ale im to fungovalo. Veľmi pravdepodobne si navzájom pomáhali.

Hore na povale spávali slobodní muži a ženy. Či spolu, či oddelene, to ťažko povedať. Asi kto ako.

Tie domy boli niečo ako také bytovky s nájomnými bytmi.

S odstupom času môžem povedať, že tento ich systém bývania mi utkvel v pamäti najviac.

No keď si pozerám fotky, spomínam si, že v expozícií ma najviac zaujala ukážka čičmianskeho účesu.

Nespomínam si, že by tam bolo vysvetlené, prečo si čičmianske ženy robili práve takýto špecifický účes z dvoch zapletených drdolčekov. Možno to bola móda, možno tradícia, možno to bolo praktické. Ťažko povedať, no česali sa takto všetky vydaté ženy.

Ťažký život, slabá úroda, časté požiare a nenásytní zemepáni nielen že z Čičmian vyhnali mnohých ľudí za lepším životom, ale zároveň spôsobili, že z pôvodnej architektúry sa zachovalo iba 36 domov, ktoré štát v roku 1977 vyhlásil za národné kultúrne pamiatky.

Čičmany však nie sú zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Mnoho ľudí si po požiari postavilo murované domy. Dokonca i ten svetoznámy čičmiansky ornament vytvorili až v roku 1921. Ten pôvodný, používaný pred vyše 200 rokmi bol oveľa jednoduchší.

Som nesmierne šťastná, že sa mi splnil cestovateľský sen vidieť Čičmany v máji. Síce sa mi vtedy ťažko vžívalo do ťažkého života Čičmancov, ale o to ľahšie sa mi verilo, že i dnes je pre obec náročné fungovať.

Žije tu čoraz menej ľudí, obec navštevuje čoraz viac ľudí no turizmus jej nepokrýva náklady na údržbu ciest a čistoty. Radi sme preto zaplatili aspoň to parkovné a nakúpili suveníry v Rodenovom dome.

1 Star2 Star3 Star4 Star5 Star (2 hlas, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Videli ste už Čičmany Vy?

Čo sa v Čičmanoch páčilo najviac Vám?