REKAPITULÁCIA poznatkov z prehliadky Palácové záhrady

REKAPITULÁCIA poznatkov z prehliadky Palácové záhrady

Krátky sumár poznatkov z prehliadky Palácové záhrady – slávne záhrady Uhorska. Konala sa vrámci podujatia Víkend otvorených parkov a záhrad (26. – 27. 6 .2021), ktoré už po 13-ty krát organizoval Národný Trust, n. o. Tento 2,5 hodinový platený okruh som sprevádzala ja. V duchu hesla podujatia ODOVZDÁVANIE POZNATKOV si pripomeňme to hlavné o Palácových záhradách v niekdajšom Prešporku. 

Informácie som čerpala zo zdrojov, ktoré uvádzam na záver a aj v blogu Víkend otvorených parkov a záhrad ponúka prehliadku Palácové záhrady. Nájdete ho pod kategóriou úvodník prehliadky.

V každom prípade, najbohatším zdrojom bola pre mňa kniha Historické záhrady a parky Bratislavy (Trio Publishing, 2012), ktorú napísala záhradná a krajinná architektka Tamara Reháčková.

Naša trasa začínala v Barokovej záhrade na Bratislavskom hrade. Pokračovali sme do Pálffyho záhrady na Zámockej ul., odtiaľ do Lisztovej záhrady v pôvodnom jadre Prešporku, ďalej do Grassalkovichovej záhrady a končili sme na Štefánikovej ul. v bývalej Pistoriho záhrade.

BAROKOVÁ ZÁHRADA

Baroková záhrada na Bratislavskom hrade najviac prekvitala v 18. storočí za vlády Márie Terézie. Avšak, až v čase, keď v tzv. Novom paláci, pristavanom k hradu, žila jej obľúbená dcéra Mária Kristína s milovaným manželom Albertom Sasko-tešínskym. Slúžila im na oddychové a reprezentatívne účely.

Záhrada sa zvažovala od budovy paláca smerom na sever. Preto je v odbornej literatúre označovaná ako severná záhrada. V 18. storočí ju však volali po francúzsky Grand jardin, čiže Veľká záhrada.

FOTO: Katarína Králiková

Baroková záhrada na Bratislavskom hrade je historickou rekonštrukciou v mierke 1:1.

Baroková záhrada na Bratislavskom hrade bola vytvorená symetricky, čiže rovnako po oboch stranách. Rástli v nej s najväčšou pravdepodobnosťou lipy.

Lipa vraj symbolizuje nežnosť, mäkkosť, pohostinnosť, jemnosť. Údajne preto je symbolom Slovanov.

Záhony tvorili ornamenty vytvarované zo strihaného krušpánu. Tretiu terasu smerom od hradu tvorili vysoké zelené labyrinty ako také bludiská, ideálne k hre na schovávačku a iné činnosti…

Krušpán (Buxus) vraj symbolizuje vytrvalosť, statočnosť, život, nesmrteľnosť, vieru v zmŕtvychvstanie a ochranu proti zlým duchom.

Celá záhrada mala – a má – štyri terasy. Najviac vyzdobená bola tá najbližšie k niekdajšej Salla terrena, využívanej aj ako loptovňa. Na Bratislavskom hrade bola vyvýšená kvôli terénu aký tam je.

FOTO: Katarína Králiková

Salla terrena je taliansky výraz a znamená 
prízemná otvorená alebo presklená miestnosť
s plynulým prechodom do záhrady.

Salla terrena ponúkala nádherný výhľad na záhradu a teda predovšetkým na letničky a cibuľoviny vysadené do ornamentov, ktoré kontrastovali s bielymi kamienkami, farebnými mušľami a čiernymi uhlíkmi.

Po oboch stranách rástli v kvetináčoch rôzne teplomilné kvety, ktoré na zimu ukladali do oranžérie. Palácové záhrady často zdobili cudzokrajné rastliny ako napríklad citrusovníky, olivovníky, oleandre a pod.

Citrusy vraj v západných tradíciách spájame s láskou a svadbou. V období baroka symbolizovali smrť a vzkriesenie. Citrusové stromy znázorňovali na obrazoch jeden z atribútov Panny Márie. Majú totiž naraz kvety i plody, čo v 17. a 18. storočí vnímali ako podobenstvo s jej nepoškvrnenosťou a súčasne materstvom.

Olivovník vraj považovali napríklad Židia za časť bohatstva svojej krajiny a tiež ako výraz blahobytu. V Koráne, svätej knihe islamskej viery, je spomínaný ako posvätný strom. V antickom Grécku bol olivovník symbolom mieru, blahobytu a plodnosti.

Oleander vraj uľahčuje komunikáciu a jednanie s mladými ľuďmi a deťmi.

Významnou novinkou v 18. storočí bolo zavedenie vodovodného potrubia na Bratislavský hrad. Zaslúžil sa o to bratislavský vynálezca Wolfgang von Kempelen (1734 – 1804). Vďaka nemu mali záhradníci pri polievaní rastlín v Barokovej záhrade uľahčenú prácu.

Po roku 1780, keď sa po smrti Márie Terézie museli Mária Kristína s Albertom Sasko-tešínskym odsťahovať, začala záhrada chátrať. Využívali ju seminaristi, čiže budúci kňazi a neskôr vojaci, ktorí v roku 1811 spôsobili zničujúci požiar celého hradu i záhrady. 

Počas 19. storočia bola teda Baroková záhrada zruinovaná a obnovili ju až v 20. storočí.

Pálffyho záhrada

Za hradbami niekdajšieho Prešporku, dnešnej Bratislavy, v tesnej blízkosti hradu si dal ešte v 17. storočí postaviť gróf Pavol IV. Pálffy svoje reprezentačné sídlo s veľkou záhradou. Ako palatín a predseda Uhorskej komory si do nej gróf Pálffy pozýval vzácnych hostí, ale aj umelcov, aby vytvoril príjemnú spoločnosť k zábave i k obchodovaniu a rokovaniam.

V duchu dobového manierizmu dal v záhrade vytvoriť niekoľko atrakcií pre svojich hostí. Patrili tu:

  • bosket – človekom vysadený okrasný lesík,
  • filagória – záhradný altánok,
  • grotta – umelo vytvorená jaskyňa.

Najväčšou atrakciou Pálffyho záhrady bola obrovská lipa, okolo ktorej dal Pavol IV. Pálffy postaviť 7-poschodové lešenie. Na jeho vrhchole bola filagória, čiže záhradný altánok.

FOTO: Katarína Králiková

Pozostatky, resp. výhonky pôvodnej lipy v Pálffyho záhrade
dodnes rastú na ulici Palisády
pri dnešnom detskom ihrisku nazvanom Slubekova záhrada.

FOTO: Katarína Králiková

Na obrázku vľavo vidieť 7-pochodové lešenie okolo lipy,
ktoré tvorilo filagóriu, čiže záhradný altánok.

Podobné filagórie mali aj pri kúrii Rákocziovcov a pri letohrádku Ilesházyovcov. V Pálffyho záhrade však bola lipa i filagória najväčšia.

Pálffyho záhrada prešla v 18. storočí premenou podľa módneho barokového slohu.

V nasledujúcich storočiach však chátrala. Priami potomkovia Pavla IV. Pálffyho totiž vymreli a noví dediči, resp. majitelia sa rozhodli pozemky rozparcelovať a popredať.

Lisztova záhrada

Listzovu záhradu by som najradšej volala de Pauliho záhrada, avšak takto – Listova záhrada – sa volá oficiálne a to na počesť hudobného virtuóza Franza Liszta.

Táto, pôvodne de Pauliho záhrada bola vytvorená v 17. storočí, v období, keď gróf Leopold de Pauli odkúpil domy a pozemky na rohu Prepoštskej a Ventúrskej ulice. Mimochodom, v jednom z tých domov sa narodil vynálezca Wolfgang von Kempelen.

FOTO: Katarína Králiková

Lisztova záhrada, ktorú by sme mohli volať aj de Pauliho záhrada

Najväčšou atrakciou de Pauliho záhrady bol výhľad na hrad. A tiež fakt, že to bola jediná svetská záhrada vo vnútornom meste Prešporku. Všetky ostatné palácové záhrady boli za hradbami mesta.

V súčasnosti je v záhrade pamätník Franza Liszta (na fotke vľavo). Záhrada si svoju podobu a rozlohu zachovala dodnes.

Grassalkovichova záhrada

Aj Grassalkovichova záhrada má pôvodnú rozhlohu a tiež je v súčasnosti viac známa pod novším názvom ako Prezidentská záhrada, hoci milovníci dejín ju stále volajú podľa je zakladateľa grófa Antala Grassalkovicha.

Ten ju dal v 18. storočí vybudovať ako svoje reprezentačné sídlo. Vzácnym hosťom tu organizoval hudobné koncerty a luxusné večierky v záhrade. Zo všetkých najviac lukratívnym hosťom Grassalkovichovej záhrady bola v lete 1775 panovníčka Mária Terézia.

Grassalkovichov palác a záhradu priam ukážkovo prepája Salla terrena.

FOTO: Katarína Králiková

Grassalkovichov palác
s presklenou miestnosťou nazvanou Salla terrena,
cez ktorú sa prechádza do záhrady.

Od 19. storočia záhradu využívali aj na športové aktivity, avšak svoju rozlohu si dodnes zachovala.

Uprostred záhrady je zmenšená socha Márie Terézie na koni. V zadnej časti bol pôvodne bosket, dnes je v tomto malom vysadenom lesíku oddychová zóna a detské ihrisko.

Nuž a za múrom sa kedysi rozprestierala slávna Lippayova záhrada, plná manieristických atrakcií ako boli

  • labyrint, čiže bludisko z vysokých stálozelených kríkov – tým najzaujímavejším však bol tzv. Parnas, v ktorom rôzne sochy vydávali zvláštne zvuky,
  • strašidelná kvapľová grotta znázornená ako pustovňa s nadživotne veľkými sochami emeritov,
  • renesačná záhrada Hortus Italicus, v ktorej boli vysadené pomarančovníky, citrónovníky a tiež vavríny a granátové jablká.

Granátové jablko vraj v klasickej mytológii symbolizuje zmyselnú lásku.  Je tiež symbolom manželstva a plodnosti. V Stredomorí jeho plody symbolizujú veľa detí. Podľa čínskej budhistickej tradície je granátové jablko jedným z troch požehnaných ovocí.

Vavrín vo floristike značí potešenie z víťazstva nad smrťou. Vavrínový veniec predstavuje nekonečnosť sveta, „večný kolobeh života“ ale aj odraz lásky živých mŕtvemu.

Lippayova záhrada, od svojho vzniku v 17. storočí a rozkvete v 18. storočí, prešla viacerými premenami. Tá posledná bola v 19. storočí do podoby prírodno-krajinárskeho parku. 

FOTO: Katarína Králiková

Lippayova záhrada na titulnej strane knihy Historické záhrady a parky Bratislavy,
ktorej autorkou je záhradná a krajinná architektka Tamara Reháčková
(kniha je totál vypredaná, autorka plánuje sa nové, aktualizované vydanie).

FOTO: Katarína Králiková

Lippayova záhrada – dnes Námestie slobody.
V pozadí vidieť budovu letného arcibiskupského paláca,
v ktorom sídli Úrad vlády SR.

V súčasnosti Lippayova záhrada – teda to, čo z nej zostalo za Úradom vlády SR smerom k Štefánikovej ul. – nemá žiadny slohový štýl. Stále je však aspoň ako-tak zachovaná.

To sa už nedá povedať o kedysi prepychovej Erdődyho záhrade, ktorá sa v 18. storočí rozprestierala medzi dnešnou Štefánikovou ul. a ulicou Na vŕšku.

Erdődyho záhrada sa pýšila veľkou grottou, vykladanou mušľami a korálmi, zdobenou zrkadlami, fontánami a vodopádom. Nemenej veľkou atrakciou záhrady bola i voliéra a voľne vypustené pestrofarebné pávy.

Čiastočne sa  zachovala aj Wesselényiho záhrada, z ktorej je dnes chátrajúce detské ihrisko pri bývalej Prešporskej kúrii na Dunajskej ulici. Stopy po umelovybudovanom rybníku dávno zmizli.

V úplne inom duchu boli tvorené záhrady lekárov a lekárnikov. Do okruhu palácových záhrad sme ich zaradili vďaka Pistoriho palácu, ktorý sa stal súčasťou podujatia Víkend otvorených parkov a záhrad 2021.

Do dejín Prešporku sa najviac zapísali tri bylinkové, resp. lekársko-botanické záhrady a to: Heindlova záhrada, Pistoriho záhrada a Purkircherova záhrada, o tej však nevieme, kde presne bola.

Heindlova záhrada

Heindlova záhrada je pomenovaná podľa humanistického lekára a botanika Andreja Heindla. Ten v nej pestoval liečivé bylinky. Jeho syn z nej neskôr urobil botanickú záhradu.

V 19. storočí túto záhradu vlastnil Anton Slubek, ktorý v nej pestoval bylinky na výrobu likéru a rozolišu. Dnes je z tejto záhrady detské ihrisko známe ako Slubekova záhrada.

FOTO: Katarína Králiková

Slubekova záhrada na ulici Palisády (BA)

Pistoriho záhrada

Rovnako tak, v 19. storočí si zriadil botanickú záhradu za svojim palácom na vtedajšej novej Štefániinej ul. (dnes Štefánikova) aj lekárnik Félix Pistory. Lieky z byliniek v nej používal vo svojej lekárni U červeného raka.

FOTO: Katarína Králiková

Dvor Pistoriho paláca na Štefánikovej ul. (BA),
kde kedysi začínala veľká Pistoriho záhrada.

Na prehliadke sme si toho povedali, samozrejme oveľa viac. Napriek tomu by sa o palácových záhradách dalo rozprávať, písať i čítať ešte dlho.

Na záver už len doplním symboliku tých kvetov, na ktoré si spomínam, že ste sa pýtali.

Význam kvetín

Symboliku a význam kvetín vždy tvorili ľudia. Menila sa s dobovými postojmi. V starovekom Grécku, Ríme či dokonca v Číne tie isté kvety symbolizovali niečo úplne iné, ako v neskoršom kresťanskom svete. Nestretla som sa so žiadnou odbornou literatúrou, ani s medzinárodne ustanovenou definíciou symboliky kvetov, rastlín či zvierat. Ale, i to, čo je zverejnené na rôznych web stránkach kvetinárstiev a blogov je logické a zaujímavé.

  • Link na na popis ďalších kvetín nájdete kliknutím na slovo „vraj“ pri každom popise kvetiny.

Pivonka vraj symbolizuje typicky ženský kvet, v Japonsku bola svadobným kvetom znamenajúcim plodnosť. V Číne je symbolom dokonalej krásy a považuje sa za kráľovský kvet. Ale tiež sa vraj spájala s mužským princípom jang, bohatstvom a vysokým spoločenským postavením, tak si vyberte.

Konvalinka vraj znamená neobyčajné rozmnožovanie, ale tiež vraj symbolizuje nepoškvrnené počatie, Máriinu dobrotu a čistotu. Odzrkadľuje tiež brilantnú krásu nevesty.

Ruža je vraj typicky ženský symbol a v duchovnej sfére značí najvyššiu dokonalosť. V našej, západnej tradícii sa považuje za najkrajší kvet pričom úlohu zohráva aj farba. Žltá ruža symbolizovala že ju posiela žiarlivec a sok, zatiaľ čo kytica bielych ruží znamenala, že si odosielateľ váži čistotu toho, komu ju dáva. Červená ruža predstavovala predovšetkým vášeň.

Tulipán zosadil v 17. storočí z trónu kvetín kráľovnú ružu. Vtedy totiž vypukla tzv. Tulipánová mánia, keď ľudia za veľké peniaze kupovali cibuľky rôznofarebných tulipánov. Vtedy tulipánu hovorili Turbánová kvetina, lebo pripomínal turecký turbán – z toho aj vzniklo slovo tulipán. Neskôr, keď už bol tulipán etablovaný na našom území, získal novú symboliku.  Vraj kvôli svojmu tvaru srdca znamená horiace emócie a lásku.

Nech už bola symbolika kvetín akákoľvek, každá kvetina v palácových záhradách dotvárala nádherný obraz, tešila oko i dušu. A ja verím, že sa mi na prehliadke podarilo priblížiť vám, ako kedysi palácové záhrady vyzerali a že som aspoň trochu potešila i vašu dušu.

Ďakujem vám za prečítanie blogu, a v mene organizátora podujatia Víkend otvorených parkov a záhrad, ktorým je Národný Trust, n. o. aj za účasť na prehliadke Palácové záhrady – slávne záhrady Uhorska.

Ak máte chuť, môžete si urobiť anonymne zábavný kvíz na pripomenutie poznatkov. Zvládnuť by ho mal každý, kto bol na prehliadke a každý, kto si pozorne prečítal tento blog.

 

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.
i

zdroje

FOLTINOVIČOVÁ, N. (2016). Historické parky a záhrady v Bratislavskom kraji. Dostupné na Internete: Zborník príspevkov z konferencie Bratislavského samosprávneho kraja 2016: https://ainova.sk/wp-content/uploads/2020/06/BSK_ZBORNIK_Historicka-zelen-parky-a-zahrady-v-Bratislavskej-zupe_2016small.pdf

GRAMS, J., & HOLČÍK, Š. (2011). Kráľovská rezidencia v Bratislave. Tereziánske projekty. In P. HYROSS, Zborník Múzea mesta Bratislavy (s. 105-142). Bratislava: Múzeum mesta Bratislavy.

GREGOROVÁ, J. (13. 7 2015). Architektka: Parlament má na Hrade aj vlastnú kotolňu, na kopci ho nemali stavať. (J. KONÍK, Dotazovateľ) Dostupné na Internete: https://dennikn.sk/186852/architektka-parlament-zneuziva-hrad-aj-na-kotolnu-na-kopci-ho-nemali-stavat/

GREGOR-ROGLER, J. (1 2017). Schloss Hof – Slávnosti s imperiálnym nádychom. Dostupné na Internete: Ansichten/ Pohľady 1/ 2017: https://www.slovaci.at/tl_files/pohlady/Pohlady%201-2017%20web.pdf

HOLČÍK, Š. (11. 12 2010). K mestu už v minulosti patrili záhrady. Dostupné na Internete: Bratislavské noviny: https://www.bratislavskenoviny.sk/historia/26333-k-mestu-uz-v-minulosti-patrili-zahrady

KOVÁČ, J., LESÁK, B., & VRTEL , A. (2014). Archeologický výskum záhradného pavilónu na Bratislavskom hrade. In M. MUSILOVÁ, P. BARTA, & A. HERUCOVÁ, Bratislavský hrad. Dejiny, výskum a obnova (s. 143-152). Bratislava: MÚOP v Bratislave; SNM-Historické múzeum.

KUŠÍK, M. (1984). Bratislava Mateja Bela. Bratislava: OBZOR.

LENGYELOVÁ, T. (2014, 2017). Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ.

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LENHART, J. (28. 09 2016). Fenomén parkov a záhrad – história verzus súčasnosť. Dostupné na Internete: Historická zeleň, parky a záhrady v Bratislavskej župe. Zborník príspevkov z konferencie Bratislavského samosprávneho kraja 2016: https://ainova.sk/wp-content/uploads/2020/06/BSK_ZBORNIK_Historicka-zelen-parky-a-zahrady-v-Bratislavskej-zupe_2016small.pdf

REHÁČKOVÁ, T. (2012). Historické záhrady a parky Bratislavy. Bratislava: Vydavateľstvo TRIO Publishing, s. r. o.

ŠPIESZ, A. (1987). Bratislava v 18. storočí. Bratislava: Tatran.

WERNEROVÁ, E. (2016). Rekonštrukcia barokovej záhrady na severnom nádvorí Bratislavského hradu. Dostupné na Internete: Zborník príspevkov z konferencie Bratislavského samosprávneho kraja 2016: https://ainova.sk/wp-content/uploads/2020/06/BSK_ZBORNIK_Historicka-zelen-parky-a-zahrady-v-Bratislavskej-zupe_2016small.pdf

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Povinnosti manželiek v 16. storočí

Posledný neskutočný príbeh ľudí zo 16. storočia v Prešporku je o tom, čo aj v našej pozornosti býva až na konci. Sú to mnohé drobné povinnosti žien, smútok týraných manželiek a tiež sklony uveriť hocičomu.

Predchádzajúci blog končil  rokom 1578, keď na následky morovej epidémie zomrel Juraj Purkircher, lekár s básnickým črevom.

Zanechal po sebe rodičovský dom na Hlavnom námestí v Bratislave, vrátane svojej lekárne a botanickej záhrady, v ktorej vyšľachtil vlastnú  odrodu fazule.

Pestovanie, obzvlášť pestovanie liečivých rastlín však nebolo doménou iba lekárov a lekárnikov, ale aj žien. Veď už Jurajova mama k tomu mala veľmi blízko.

V tomto blogu opäť vychádzam z poznatkov našich historikov, ktorých uvádzam na konci, v zdrojoch.

Dozviete sa v ňom to, čo sa nám nezmestilo do rozprávania počas prehliadok, lebo to nebolo až také dôležité. Lenže, aj historicky nepodstatné veci sú zaujímavé a preto sa o ne s vami delím v tomto blogu.

Dcéry lekára s básnickým črevom

Stalo sa to krátko pred Vianocami v roku 1578. Rosina, najstaršia dcéra nebohého Juraja Purkirchera mohla mať v tom čase hrubým laickým odhadom asi tak minimálne 6, maximálne hádam okolo 10 rokov.

Jej matka, Žofia, rodená Lerchenfelderová, krátko po tom, ako pochovala manžela a troch synov, priviedla na svet ďalšiu dcérku, Alžbetku.

O pár rokov, ako bolo vtedy bežné, sa znova vydala. Tentokrát sa jej manželom stal Valentín Ernleitner, radca v Uhorskej komore. Spoločensky teda stúpli ešte vyššie.

Rosina, jej malá sestra Alžbeta a neskôr aj polo-nevlastná sestra Žofia Ernleitnerová, dcéra jej mamy a maminho druhého manžela, sa stali ideálnymi nevestami.

Lenže, hoci bol spoločenský status dôležitý, ba priam rozhodujúci, nebolo to to jediné, čo robilo z dievčaťa ideálnu nevestu, manželku a gazdinú.

Nevyhnutná bola aj zbožnosť, poctivosť, pracovitosť a zručnosť v domácich prácach.

Povinnosti gazdiniek

V roku 1580 vydal angličan Thomas Tusser (1524-1580) príručku pre dobré gazdinky pod názvom The Five Hundred Points of Good Husbandry, teda Päťsto bodov dobrého hospodárenia..

FOTO: https://antiquarianauctions.com/

Príručka Five Hundred Points of Good Husbandry bola opakovane vydávaná. Tento jej obrázok je z roku 1672. Kúpiť si ju možno – ak sa už nepredala – v aukcii na stránke: https://antiquarianauctions.com/lots/five-hundred-points-of-good-husbandry-1672-edition

Podľa tejto príručky sa mali ženy riadiť pri prácach v domácnosti, v záhrade aj pri starostlivosti o domáce zvieratá a pri hospodárení. Doplnená bola o zoznam prác v jednotlivých mesiacoch roka. A že toho nebolo málo, o tom svedčí už jej názov Päťsto bodov dobrého hospodárenia.

Pôvodne, keď ju Thomas Tusser v roku 1557 prvýkrát vydal, obsahovala „len“ 100 bodov. Postupne ju však dopĺňal a v roku 1580 obsahovala až 500 bodov. Z prekladu od historičky Tünde Lengyelovej vyberám zopár zaujímavostí:

V prvom rade, žena mala vstávať o štvrtej, v zimnom období stačilo, ak vstane o piatej hodine ráno.

Počas dňa mala upratovať, tkať alebo priasť, variť a pripravovať jedlo na stôl. Tiež kŕmiť domáce zvieratá, rozdeľovať prácu služobníctvu a dohliadať na služobníctvo. Nuž a popritom aj šiť, vyrábať sviečky, variť pivo a podobne.

Večer sa mala postarať o hydinu a o prasatá, zadeliť prácu služobníctvu na ďalší deň, umyť riady, pozatvárať dom, naservírovať večeru a následne zabávať manžela.

Do postele mala ísť o 22 hodine, v zime už o 21 hodine s pocitom, že je dobrá gazdiná.

Zaujímavosťou je, že celá príručka bola napísaná vo veršoch a ten k obdobiu Vianoc znel takto:

At Christmas play and make good cheere,
for Christmas comes but once a yeere.

gúgl to preložil takto:

Na Vianoce sa hrajte a dobre rozveselte,
na Vianoce prídu ale raz ročne.

Sranda je, že v príručke sa nespomína starostlivosť a výchova detí, liečenie chorých členov rodiny, pomáhanie susedom, príbuzným a ďalších tisícpäťsto drobných povinností…  

ILUSTRAČNÁ FOTO:  http://siftingthepast.com/ neznámy autor obrazu

Ženy v 16. storočí pri práci v kuchyni

Faktom, ktorý spomína aj uznávaná slovenská historička Tünde Lengyelová je však to, že sa zatiaľ nenašiel dôkaz o tom, že by takú príručku vlastnila nejaká žena v Prešporku.

To však neznamená, že ju nevlastnila. Veď si len zvážme, koľko oveľa dôležitejších písomných prameňov sa v priebehu dejín stratilo.

Pravdepodobnosť, že sa Tusserovou príručkou mohli riadiť aj ženy v Prešporku či v Uhorsku je minimálne 50-percentná.

Je totiž známe a dokázateľné, že prešporskí muži v 16. storočí cestovali po celej Európe a teda mnohí navštívili aj anglicky hovoriace krajiny.

Navyše, táto príručka bola svojho času pomerne slávna, rozšírená a opakovane vydávaná, nehovoriac už o tom, že stačilo, ak ju vlastnil kňaz a ten z nej robil potom kázne pre ženy, obzvlášť pre mladé gazdinky.

magické riešenia

K tejto téme hospodárenia žien v domácnosti sa mi akosi prirodzene žiada dodať aj zopár poznatkov o tom, ako si poradili v prípade problémov. Napríklad, keď im nevykyslo cesto, alebo, keď nedojila krava, keď bola zlá úroda…

Tiež môže byť zaujímavé, ako riešili ženské choroby, bolesti, vredy na koži, jednoducho nepríjemné zdravotné problémy – svoje či svojich členov rodiny, vrátane služobníctva.

Iste vás neprekvapí, keď poviem, že s takýmito komplikáciami sa obracali na rôzne bylinkárky a ľudové liečiteľky.

Služby lekárov a lekárnikov boli v 16. storočí pomerne drahé.

A navyše, s intímnymi problémami sa ženy vždy radšej zdôverovali ženám. Tým najzúfalejším pomáhali aj čarodejnice a bosorky.

Počas 16. storočia sa však v Prešporku vyskytol iba jeden známy prípad – a to z roku 1548, kedy sa v písomných prameňoch spomína bosorka.

Pochopiteľne, ide o súdny proces obvinenia z bosoráctva, ktorý však pre úbohú ženu skončil zbavením obvinenia.

historická súvislosť

V 17. storočí už bolo v Uhorsku viac prípadov bosoráckych procesov. Rozprávať o nich budeme na prehliadkach v roku 2021 a možno sa budeme diviť čomu boli ľudia schopní kedysi uveriť.

V tejto súvislosti uvediem ešte jeden problém, s ktorým chodievali ženy za bylinkárkami či bosorkami.

Robili tak v zúfalstve.

V stave bezmocnosti, bezprávia, keď si nevedeli rady so svojim mužom, ktorý sa opíjal, bil ich a aj ich deti. Opakovane a kruto.

V takom prípade boli ochotné nechať si pomôcť od hocikoho, pretože spoločenská morálka i cirkevné prikázania vyžadovali, aby toto žena znášala.

Jednou z najčastejších metód, ako zabrániť mužovi, aby v opitosti bil svoju ženu, bolo, dať mu pod matrac alebo pod posteľ metlu.

Ďalším riešením bolo, vystrihnúť z mužovho vankúša stred alebo rožky z obliečky, spáliť ich a popol dať mužovi vypiť vo víne.

To malo pomôcť, aby viac svoju ženu netýral.

Nuž, neviem či to pomáhalo. Takej Julianne Szunyoghovej [Suňogovej] zrejme nie.

Týraná Juliana

Juliana Szunyoghová bola manželka Michala Telekessyho, majiteľa Lednického hradu, kam si svoju mladú ženu priviedol a kde ju týral a väznil.

FOTO: wikipedia/ Martin Odehnal

Lednický hrad sa nachádza v okrese Púchov. Navštíviť ho je možné počas otváracích hodín  – INFO: https://hradlednica.sk/

Niekedy na sklonku roku 1598 sa Julianne podarilo potajme napísať list svojej tete Žofii Liszthyovej. Sťažovala sa v ňom na svojho manžela, ktorý ju často na hrade nechával samu, bez jedla, bez šatstva. Prosila o pomoc, o radu …

Žofia Liszthyová pochádzala z rodu, ktorý ako jeden zo štyroch mal už od 16. storočia paláce a trvalé bydlisko v Prešporku. Ďalšími boli Illesházyovci, Istvánffyovci a samozrejme Pálffyovci.

historická súvislosť

Z rodu Liszthyovcov pochádzala aj známa šintavská bosorka, grófka Anna Rosina Liszthyová, ale teda, či bola príbuznou Žofie Liszthyovej, to sa mi nepodarilo zistiť. Obe však žili v 16. storočí, približne v rovnakom čase.

Žofia Liszthyová sa vydala za baróna Juraja Szunyogha. Rodičmi Juraja Szunogha boli Mojziš I. Szunyogh a Sára Podmaniczká. 

historická súvislosť

Toto priezvisko – Podmaniczký – sa spája s históriou Lednického hradu, ktorý vlastnil lúpežný rytier Rafael Podmaniczký. Keď ako bezdetný zomrel, jeho hrad prešiel do správy Uhorskej kráľovskej komory.

Tá ho neskôr predala košickému kapitánovi Imrichovi Telekessimu.

Po ňom hrad zdedil jeho syn Štefan a následne vnuk Michal Telekessi, ktorý však od 10-tich rokov vyrastal ako sirota. Vychovávali ho drábi a tak to aj dopadlo. Stal sa z neho lúpežník a bezcitný tyran.

Vráťme sa ale k Žofii Liszthyovej a jej manželovi Jurajovi Szunyoghovi.

Juraj Szunyogh mal sedem bratov.  Jeho tretí brat sa volal Mojžiš II. Szunyogh a ten sa oženil s Ágnes Liszthyovou, ktorá mohla byť príbuznou, alebo dokonca sestrou jeho ženy Žofie Liszthyovej.

Tento Moyzes II. Szunyogh a Ágnes Liszthyová mali štyri deti. Najmladšia dcéra sa volala Julianna Szunyoghová a práve ju vydali za legendárneho lúpežníka Michala Telekessiho.

moja domnienka

Domnievam sa, že to mohlo byť preto, aby sa Podmaniczkým vrátil aspoň „po praslici“ Lednický hrad. Veď kto súdny by vydal svoju najmladšiu dcéru človeku, o ktorom už dávno bolo známe, že je lúpežník a tyran? 

Život s takým človekom bol iste od  začiatku žalostný. Julianna musela byť zúfalá, nešťastná a bezmocná. Jej muž, Michal Telekessi, ju doslova väznil na svojom panstve.

Okrem toho, že ju pravidelne opúšťal, čo v tomto prípade nemuselo byť to najhoršie, nechával ju bez jedla a oblečenia, ako sme sa už dozvedeli z jej listu.

Ktovie ako sa jej podarilo napísať a poslať list svojej tete Žofii Liszthyovej, v ktorom ju prosila o radu a pomoc.

Tej sa však nedočkala.

Teda, vlastne áno …

Žofia Liszthyová napísala 23. novembra 1598 list Juliane Szunyoghovej a radila jej, aby bola zhovievavá voči svojmu zlému manželovi.

Ospravedlňovala celú rodinu, ktorá mlčala a Julianne nepomáhala, pretože všetci vraj dúfali, že pán Boh privedie Michala k rozumu.

Žofia radila Julianne, aby čakala, trpela a prosila svojho manžela, aby sa nad ňou zľutoval. Kým sa tak však stane, má i naďalej vykonávať domáce práce a vyšívať, aby sa tak zbavila žiaľu.

Nuž teda … čo na takú radu povedať?

Bola však v súlade s dobovým názorom, že žena má byť mužovi za každých okolností oddaná a vo všetkom tolerantná.

Prešli tri roky. Michal Telekesi týral nielen svoju ženu, ale aj všetkých poddaných vo svojom panstve.

Nič sa nezmenilo až kým nezasiahla vyššia moc, ale nie Božia, lež svetská. Telekessiho na Vianoce v roku 1600 chytili, uväznili a hoci sa  mu podarilo utiecť, nakoniec ho ľstou opäť chytili a popravili sťatím hlavy.

Stalo sa tak 3. apríla 1601 v Prešporku.

FOTO: Katarína Králiková

Na pravej strane tejto ulice mal koncom 16. storočia dom prešporský kat. Volali ju Katova ulička, dnes je to Baštova ulica.

Dobre mienená rada Žofie Liszthyovej teda nakoniec jej neteri Julianne Sunyghovej pomohla, i keď,  ktovie čo všetko si za ten čas vytrpela.

A my sme sa nebadane presunuli do 17. storočia v Prešporku.

Poviem vám, máme sa na čo tešiť. 17 storočie bolo fascinujúce. Turbulentné. Vášnivé. Dramatické. Kreatívne. Inšpirujúce.

Navyše, zo 17. storočia už máme oveľa bohatšie a presnejšie informácie o ľuďoch, ktorí žili v Prešporku.

Ach … už sa tak teším, ako vám o tom všetkom porozprávam na našich prehliadkach v roku 2021.

V písaní blogov pokračujem i naďalej.

Zatiaľ si teda pripomeňme, čo radil Thomas Tusser gazdinkám a čo do starého vinšu upravil môj bratranec Vladislav Kmec:

Kiež sú vaše Vianoce samy špás a hodokvas, 

bo Vianoce bývajú do roka len jeden raz.

PS:

Rosina Purkircherova sa medzičasom vydala. Dokonca trikrát. Jej posledným manželom bol Lukáš Ecker, kráľovský úradník s veľmi zaujímavou kariérou a dosť dramatickým osudom. Ale o tom až v roku 2021, ktorý bude zameraný na 17. storočie.  

ozaj, čítali ste?

Čítali ste aj ostatné príbehy zo 16. storočia v Prešporku?

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

DVOŘÁKOVÁ, Daniela (29. 12. 2019) rozhovor pre portál Ženy v meste: Daniela Dvořáková: Vianoce v stredoveku boli omnoho duchovnejšie. Ženy v meste. 29.12.2019. Dostupné na internete: https://www.zenyvmeste.sk/daniela-dvorakova-historicka-vianoce-stredovek-zvyky

LENGYELOVÁ, Tünde (2004). Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku. In T. LENGYELOVÁ, Žena a právo (s. 205-217). Bratislava: Academic Electronic Press, s.r.o.; Historický ústav SAV Bratislava. Dostupné na Internete: Žena a právo.

LENGYELOVÁ, Tünde (2005). Procesy s bosorkami v Nitrianskej a Bratislavskej stolici v 16. – 18. storočí. In V. NOVÁKOVÁ, ARCHIVUM SALA, Archívna ročenka II. (s. 16-28). Štátny archvív v Bratislave, pobočka Šaľa.

LENGYELOVÁ, Tünde. (2010). Šľachtické ženy ako pacientky a liečiteľky a ich medicínske znalosti. Bratislava: Forum Historiae.

MAKYNA, Pavol (30. 3. 2018) Michal Telekeši – terorista z Lednice. Puchovo dedičstvo. Dostupné na internete:  http://puchovodedicstvo.sk/historia/4023/michal-telekesi-terorista-z-lednice/

NEMCOVÁ , Z. (2014). Štatúty ako spôsob komunikácie mestskej správy s obyvateľmi. In S. Leon, Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (s. 188). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave vo Vydavateľstve UK. Dostupné na Internete: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/kapvh/Docs/HISTORICA/Historica_XLVIII_TLAC.pdf

webový portál ARCANUM. HU/ Szunyogh család. (Jeszeniczei és budetini gróf és nemes) https://www.arcanum.hu/hu/online-kiadvanyok/Nagyivan-nagy-ivan-magyarorszag-csaladai-1/tizedik-kotet-9475/szunyogh-csalad-jeszeniczei-es-budetini-grof-es-nemes-B229/

webový portál WIKIPEDIA/ Thomas Tusser –  https://en.wikipedia.org/wiki/Thomas_Tusser#cite_note-6

poďakovanie

Ďakujem Ti, môj talentovaný bratranec Vladislav Kmec za zveršovanie vianočného vinšu na počkanie.

História Vianoc podľa Etymologického slovníka

História Vianoc podľa Etymologického slovníka

História Vianoc podľa Etymologického slovníka

Etymológia je veda o pôvode slov. Pomáha nám históriu spoznať, pochopiť a zapamätať si ju. Slová, používané počas Vianoc najčastejšie, dokonca vytvorili dejiny sviatku, ktorý má zo všetkých najbohatšiu históriu.

Články o histórii Vianoc sú na konci, v zdrojoch.

V tomto blogu spoznáme históriu Vianoc z pohľadu etymológie, teda cez pôvod slov spájaných s Vianocami.

Môj menovec, PhDr. Ľubor Králik CSc. vypracoval úžasný, 40 milimetrov hrubý Stručný etymologický slovník slovenčiny a z neho som čerpala väčšinu informácií.

Pojmy spájané s Vianocami a ich stručný popis pôvodu:

advent

• obdobie so 4 nedeľami ako príprava na Vianoce.

• používa sa od 16. storočia.

• pochádza z latinského adventus 

• znamená príchod, prichádzať.

jedlička

• botanické označenie Abies je známe od 13. storočia

• prastaroslovanské slovo edla

• pôvod v indoeurópskom edh teda ostrý, špicatý

kapusta

• v botanike ako Brassica olerecea od 15. storočia

• pôvod v latinskom kappust čiže kapustná hlava

•  pojem utvorený zo slov caput čiže hlava a koncovky slova compos(i)ta zo základu componere teda skladať.

koleda

 

• pôvod je v latinskom Kalendae teda Prvý deň v mesiaci v zmysle Deň splácania dlžôb

• po prijatí kresťanstva je pojem koleda spájaný so sviatkami v období zimného slnovratu (Vianoce a Traja králi) a sprievodným vysväcovaním príbytkov

• vo význame vinšovania sa používa od 17. storočia

med

• pojem je známy od 13. storočia

• pochádza zo staroindického slova mádhu,

• ktoré znamená sladký nápoj, med, božský nektár

punč

• horúci liehový nápoj

• používa sa od 19. storočia

• pôvod má v anglickom slove punch, porovnateľne v hinduistickom pãnč, ktoré znamená päť 

•  údajne sa pomenovanie odvodzuje od 5 zložiek nápoja, ktorými sú arak, cukor, citrónová šťava, korenie a voda.

rozprávka

• z prastaroslovanského slovesa praviti teda robiť priamym, rovným utvorili niekedy v 13. storočí slovo pravda

• z neho odvodili koncovky -praviť a -právať a tak vzniklo aj slovo rozprávať a z neho rozprávka

tradícia

• súhrn zvykov, názorov ústne prenášaných na pokolenia

• používa sa od 18. storočia

• pôvod v latinskom trãditiõ utvorenom z dvoch slov a to zo slova trans čiže cez a slova dare teda dať, dávať

vianoce

• používa sa zrejme od 12. storočia

• pôvod je v starohornonemeckom ze den wihen nahten, teda vo sväté noci,

• zloženého zo slov wih teda svätiť a slova nacht čiže noc,

• z ktorých zreme vzniklo slovenské Viac nocí  >Vianoce.

História Vianoc podľa etymologického slovníka

Spočiatku boli len VIANOCE. Sviatok svätej noci. Potom pribudli ROZPRÁVKY. Ľudia už poznali slovo MED a jeho liečivé i lahodné účinky vo forme medovinky. Nasledovala JEDLIČKA, hoci prešlo ešte veľa storočí, kým sa stala symbolom Vianoc.

Neskôr ľudia zaviedli pojem KAPUSTA, i keď iste ju poznali už skôr. Pre reformačné a protireformačné 16. storočie je typické slovo ADVENT a následne pôvabný výraz KOLEDA, ktorý teda vôbec nemá pôvabný pôvod.

Od osvieteneckého 18. storočia už používame pojem TRADÍCIA, ako niečo, čo chceme uchovávať z generácie na generáciu. Nuž a od dlhého 19. storočia už poznáme aj PUNČ.

Špecifické slovenské slová ako sú bobaľky, kračún alebo štedrák sa v etymologickom slovníku nenachádzajú. Dokonca, nie sú ani v Slovníku cudzích slov.

Mojím zámerom však bolo popísať len tie etymologicky najzaujímavejšie pojmy, ktoré súvisia s Vianocami. Tak snáď sa mi to podarilo…

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

foto

pixabay.com/ anncapictures

články o histórii Vianoc

vedator.sk – Kde sa vzali Vianoce? LINK:  https://vedator.space/kde-sa-vzali-vianoce/

LEVARSKÁ Lenka. Vianoce – odkiaľ pochádzajú? LINK https://www.magistra-historia.sk/vianoce-odkial-pochadzaju/

SEDLÁKOVÁ Klaudia. Prečo je z ihličia a zapaľujeme na ňom sviečky? Predstavujeme históriu adventného venca LINK https://www.dobrenoviny.sk/c/60709/preco-je-z-ihlicia-a-zapalujeme-na-nom-sviecky-predstavujeme-historiu-adventneho-venca

BARTOŠOVIČOVÁ Marta. NCP VaT pri CVTI SR. Vianočné tradície a štedrovečerné jedlá LINK https://vedanadosah.cvtisr.sk/vianocne-tradicie-a-stedrovecerne-jedla

i

zdroje

KRÁLIK, Ľubor. (2015). Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV.

  • pozn.: PhDr. Ľubor Králik, CSc. nie je môj príbuzný.

U koho nakupovali materiál klobučníci?

U koho nakupovali materiál klobučníci?

Patrónom všetkých remeselníkov je Svätý Jozef. Sviatok mal pred pol rokom (19.3.). Tak dlho mi občas trvá, kým vypátram odpovede na niektoré vaše otázky.

Z prehliadok na tému Majstri a remeselníčky v 16. storočí v Prešporku som si od vás priniesla úžasne zaujímavé otázky. Teším sa, že vám odpoveď na prvú z nich môžem poslať už dnes. Nech sa páči…

FOTO: Katarína Králiková

Korunovačné slávnosti v Bratislave v roku 2020.

U koho nakupovali materiál klobučníci?

Mestskí klobučníci vyrábali klobúky pôvodne zo súkna, neskôr z plstenej ovčej vlny, ktorú farbili načierno.

V 15. storočí mali dielňu v Prešporku len dvaja súkenníci. Zo 16. storočia ich počet nemáme, ale môžeme sa domnievať, že ich nebolo viac. Totiž, na založenie cechu bolo potrebné, aby sa spojili najmenej traja majstri. A súkenníci si svoj cech prvýkrát založili až v 17. storočí.

V 16. storočí bolo v Prešporku 47 klobučníkov a teda zrejme len dvaja súkenníci, u ktorých mohli kupovať súkno na klobúky.

Z toho vyplýva, že klobučníci svoj tovar kupovali na jarmokoch od súkenníkov z Modry, Pezinku a Skalice, možno aj od súkenníkov z oblastí Považia, horného Ponitria a Gemeru. 

historická súvislosť

V 16. storočí, po Bitke pri Moháči (1526) sa začali uhorskí muži inšpirovať tureckou módou. Na ľudí mimo Uhorska pôsobili exoticky. Ich odev – a aj klobúky – boli šité nie na decentný „nemecký štýl“, ale na farebne pestrý, tzv. „uhorský štýl“ (viď foto).

Muži sa dokonca strihali a holili ako Turci. Nosili vyholené hlavy, alebo dookrúhla ostrihané vlasy.
Práve preto bolo dôležité, čo im chráni hlavu.

Čiapky a klobúky mali vyrobené z plsti, súkna, zo zamatu i z kožušiny. Vyzdobené boli šperkami, drahými kameňmi a vtáčími perami.

Čistá exotika – a hlavne, úžasná príležitosť pre kreativitu a rozmach majstrov klobučníkov.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie v texte sú v pôvodnom znení, s dobovou štylistikou a gramatikou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada ju opravím.
i

zdroje

SEGEŠ, Vladimír: Remeslá a cechy v starom Prešporku (2010) 

Ústredie ľudovej umeleckej výroby (2018) Klobučníctvo. Dostupné na internete: http://www.uluv.sk/sk/encyklopedie/tradicne-remesla-a-domacke-vyroby/tradicne-remesla-a-domacke-vyroby/klobucnictvo/

ZUBERCOVÁ, Magdaléna – HASALOVÁ, Eva. Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania (2014)

Prečo sú na Michalskej veži 3 erby a čo symbolizujú?

Prečo sú na Michalskej veži 3 erby a čo symbolizujú?

Mestské hradby sú plné príbehov kamenárov, murárov, klampiarov, tesárov, kováčov i medikovačov. Vojakov, strážnikov i rytierov, ale aj prešporských žien, ktoré im varili, prali a ošetrovali rany. Ľudí, ktorí svorne chránili svoje mesto Prešporok. Múry, bašty, parkány, barbakány aj brány, priekopy i veže nesú v sebe osudy kráľov a kráľovien, mešťanov i hostí a tiež ľudí všetkých národností, kresťanov i židov, ľudí pracujúcich rukami, hlavou i srdcom. To všetko je v symbolike erbov hrdo vytesaných na hlavnej, Michalskej bráne.
FOTO: Katarína Králiková

Michalská veža v Bratislave – pohľad z barbakanu pri vstupe do mesta

Aké zdroje informujú o erboch na Michalskej veži?

Historičky Zuzana Ševčíková a Viera Obuchová realizovali v rokoch 1974 – 1975 umeleckohistorický a architektonický výskum Michalskej veže, ktorého výsledky spracovali v publikácii Michalská veža.

Historik Juraj Kucharík vypracoval v roku 2014 rozsiahlu štúdiu na tému Vybrané obdobia protitureckej obrany Bratislavy s dôrazom na mestské opevnenie.

Historici Jozef Hanák a Barbora Kopuncová uverejnili v roku 2017 svoje dielo Prešporské opevnenia.

Ostatné uverejnené texty, ku ktorým som sa dostala, čerpajú z vyššie uvedených zdrojov.

Jednoznačnú odpoveď na otázku prečo sú na Michalskej veži tri erby však už dnes nezistíme. Museli by sme sa vrátiť v čase do 16. storočia.

Vieme si však utvoriť vlastnú hypotézu, teda svoj názor na základe viacerých dôveryhodných zdrojov a prepojenia jednotlivých súvislostí.

Prečo sú teda na Michalskej veži až 3 erby?

fakty

Prvá zmienka o nejakom kamennom erbe na Michalskej veži pochádza z rokov 1512-1513 (vládol Vladislav II. Jagelovský zvaný „Kráľ Dobrze“).

Preverili ju v Mestskej komornej knihe uloženej v Archíve mesta Bratislavy historici Štefan Rakovský v roku 1877, Ladislav Kemény v roku 1925 a neskôr súčasníci Viera Obuchová, Zuzana Ševčíková, Juraj Kucharík a iní.

Hovorí len toľko, že mestský erb na Michalskú bránu vyhotovil  kamenársky majster Wendler.

Táto informácia bola opakovane uvádzaná v odbornej literatúre až do roku 1975, kedy tím historičiek Zuzany Ševčíkovej a Viery Obuchovej dokončil umeleckohistorický a architektonický výskum Michalskej veže.

FOTO: Katarína Králiková

Michalská veža, odborná publikácia,
ktorú napísali Zuzana Ševčíková a Viera Obuchová
z Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave v 1984 

A tu to začína byť zaujímavé…

V rovnakom zdroji menovaní historici overili, že neskôr, v roku 1547, mesto vyplatilo maliarovi Hansovi odmenu za vymaľovanie už troch erbov a to kráľovského, uhorského a mestského erbu na Michalskej veži.
Až tento údaj považujú historici za prvú jednoznačnú písomnú zmienku o kamennej erbovej doske na Michalskej veži.

Lenže, v súčasnosti už vieme spoznávať historickú pravdu nie len vďaka písomným prameňom, ale aj vďaka výskumom archeológov a historikov.

Podľa hĺbkovej analýzy stavebného materiálu na Michalskej veži spomínané historičky zistili, že erbová kamenná doska bola pôvodne umiestnená nie na Michalskej veži, ale na barbakane z vonkajšej strany mestských hradieb.

Zároveň, na základe umeleckohistorickej analýzy vyslovili presvedčenie, že erb bol vyhotovený ešte pred rokom 1520, a že s veľkou pravdepodobnosťou patrí nie Vladislavovi II. ale jeho synovi kráľovi Ľudovítovi II. Jágelovskému.

FOTO: Katarína Králiková

Tri erby na Michalskej veži v Bratislave – pohľad z barbakanu pri vstupe do mesta

Tri erby na vonkajšej strane Michalskej brány symbolizujú, označujú a upozorňujú teritórium kráľovského korunovačného mesta, ktoré je pod ochranou troch inštitúcií a to kráľa, mesta a Horného Uhorska.

Prvý erb bol mestský. To je logické.

Ale … prečo sú tam ďalšie dva erby?

Mohlo ísť o symbolické označenie inštitúcii, ktoré chránia mesto Prešporok ohrozované Osmanskými vojakmi.

Mätie ma však to, že erb tam bol ešte pred Bitkou pri Moháči (29.08.1526), teda už v roku 1520 alebo skôr. Vtedy predsa mesto Prešporok ešte nebolo korunovačným sídlom kráľa.

Vysvetľujem si to však tak, že mesto Prešporok bolo už vtedy veľmi dôležitým, priam strategickým a druhým najväčším mestom Uhorska, polohou blízkym k Viedni a k Českému kráľovstvu. Jeho ochrana bola v záujme nie len obyvateľov Prešporku, ale aj samotného kráľa a vôbec, celého vtedajšieho Uhorska.

Zdôrazňujem, že hovoríme o 16. storočí, kedy Osmanské vojská ohrozovali Uhorsko a snažili sa dostať čo najviac na západ Európy. Takmer sa im to podarilo, keď po Bitke pri Moháči obsadili celé veľkú časť Uhorska a chceli pokračovať ďalej, na Prešporok a na Viedeň. Ale to je už iný príbeh…

V tejto súvislosti však môže byť zaujímavé…

Čo symbolizujú jednotlivé erby na Michalskej veži?

Jágelovský erb

Levy symbolizujú kráľovské cnosti – odvahu a bojovnosť.
Holubica je náboženský atribút Ducha Svätého.

FOTO: pinterest/ Nicolas Vandevoorde

Znak Ľudovíta II. Jágelovského, Uhorského a českého kráľa (vľavo) a jeho manželky Márie Habsburskej/ Rakúskej.

Uhorský erb

Štátny erb uhorskej krajiny mal pôvodne iba dvojramenný kríž ako symbol zvrchovanosti a Horného Uhorska.

Historici sa domnievajú, že ako inšpiráciu z Byzancie ho používali už vierozvestci Konštantín a Metod (9. stor.), alebo uhorský kráľ Belo III. (12. stor.), ktorý tam žil 11. rokov.

Od 14. storočia pribudli na erb lomené gotické oblúky. Ako „severné hory“ Tatra, Matra a Fatra však sú interpretované až od 16. storočia. Štúrovci tento motív označovali ako Trojvršie a v rozpore s pravidlami heraldiky zmenili jeho farbu zo zelenej, po vzore Ruska na slovanskú modrú. O tejto téme zaujímavo rozpráva historik – archivár a znalec heraldiky Jozef Novák.

Erb Uhorska na kamennej doske je ešte bez koruny. Už spomínané historičky sa preto domnievajú, že ide o erb Horného Uhorska.

Bratislavský erb

Symbolika motívov na erbe mesta Bratislava má viacero verzií.

Červená farba, ktorá je na pozadí, v našich končinách všeobecne znamená odvahu, bojovnosť, moc a silu. Biela, ktorou sú vyobrazené mury a veže, značí mier a čistotu úmyslov. Zlatá, ktorú nájdeme na vežičkách, môže symbolizovať bohatstvo a kráľovskú dôležitosť?

Heraldik Ladislav Vrtel v článku pre TASR k tomu vymenúva teórie o Bratislavskom erbe.

  1. Bol inšpirovaný erbom nemeckého mesta.
  2. Trojvežové opevnenie znázorňuje Vydrickú, Michalskú a Laurinskú bránu.
  3. V erbovej listine sa nič bližšie nespomína.

A tak si môžeme opäť urobiť vlastnú hypotézu…

FOTO: TASR/ Michal Svítok/

Listina z roku 1436, ktorou Žigmund Luxemburský potvrdzuje mestu Bratislava právo používať mestský erb a pečať.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie v texte sú v pôvodnom znení, s dobovou štylistikou a gramatikou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada ju opravím.
i

zdroje

Historičky Zuzana ŠEVČÍKOVÁ a Viera OBUCHOVÁ realizovali v rokoch 1974 – 1975 umeleckohistorický a architektonický výskum Michalskej veže, ktorého výsledky spracovali v publikácii Michalská veža.

Historik Juraj KUCHARÍK vypracoval v roku 2014 rozsiahlu štúdiu na tému Vybrané obdobia protitureckej obrany Bratislavy s dôrazom na mestské opevnenie.

Historici Jozef HANÁK a Barbora KOPUNCOVÁ uverejnili v roku 2017 svoje dielo Prešporské opevnenia.