Zdá sa to až neuveriteľné, že taký krásny tanec, ako je valčík, mohol byť kedysi považovaný za hriešny tanec. Apropo, pojem “hriešny tanec” je známejší až z rovnomenného filmu z roku 1987, ktorý bol natočený podľa skutočného príbehu scenáristky Eleanor Bergstein. V časoch, keď prichádzal do módy valčík, používali súčasníci pravdepodobne výrazy ako pohoršujúci, nemravný, poburujúci, škandalózny. A niet sa čo čudovať.
Prvýkrát bol oficiálne do aristokratickej, tzv. vysokej spoločnosti na panovníckom dvore uvedený na prelome rokov 1814/ 1815. Bolo to v čase, keď rakúsky minister Klemens Lothar Metternich (1773 – 1859) pozval, v mene nerozhodného puntičkárskeho rakúskeho cisára Františka I. (1768 – 1835) do Viedne najdôležitejších zástupcov takmer 200 vtedajších štátov Európy na tzv. Viedenský kongres. Jeho súčasťou bol aj kultúrny, spoločenský a zábavný program.
Dokonca, zdalo sa, že viac, ako oficiálna časť kongresu.
Knieža Metternich možno nemal až taký dobrý charakter, ale hlúpy nebol. Vedel, že najviac dohôd sa vybaví v neformálnych debatách, pri víne, na poľovačke a hlavne večer pri tanci. Na to spoliehal. Nevadilo mu, že následne diplomati jednotlivých krajín museli po každej takej dohode podávať nadľudské výkony.
Už vtedy sa totiž každý s každým dohodol a keď si prípitky navzájom odporovali, bolo potrebné strategicky vykľučkovať, aby niekto niekomu nevyhlásil vojnu. Je priam neuveriteľné, ako práve s týmito okolnosťami súvisí tanec.
Začiatkom spomínaného 19. storočia ešte platili konvencie, teda ustálené zvyky, ktoré všetci dodržiavali už po niekoľko stáročí. Na cisárskom dvore vo Viedni sa dokonca riadili prísnou Španielskou etiketou. Jej pravidlá zaviedol ešte v roku 1420 burgundský vojvoda Filip zvaný Dobrý (1396-1467), zakladateľ rytierskeho Rádu Zlatého rúna.
Podľa odborníčky na diplomaciu Márie Holubovej, vytvoril rafinovaný dvorný ceremoniál, Burgundský protokol. Postavený bol na náboženských princípoch a jeho cieľom bolo čo najviac oddeliť panovníkov od ostatných ľudí, ktorí boli prísne a jednoznačne rozčlenení podľa titulov a postavenia.
Protokol neskôr, keď už Burgundsko patrilo pod Francúzsko, premenovali na Španielsku etiketu, ktorú aj vďaka sobášnej politike prevzali všetky kráľovské dvory v Európe. Jej súčasťou bol aj spôsob tancovania.
Keďže katolícka cirkev zakazovala voľnú, obzvlášť rituálnu zábavu pri hudbe, vytvorili nové tance, ktoré mali prísne pravidlá a náročnú choreografiu. Naučiť sa ich mohli len vyvolení, teda tí, ktorí boli v hierarchii najbližšie k vládcovi.
Na panovníckych dvoroch získavali nové, výnimočné postavenie učitelia tanca. Dohliadali na dodržiavanie spôsobu tancovania, obzvlášť na jeho prudérnosť. Muži a ženy sa pri ňom dotýkali len náznakom končekov prstov na rukách. Dovolené boli iba plaché pohľady a aj vďaka dobovej móde širokánskych sukní, vystužených krinolínami, boli tancujúci od seba primerane vzdialení.
Zrazu, z ničoho nič, začal sa medzi urodzenou spoločnosťou šíriť nový tanec. Jeho melódiu už na cisárskom dvore poznali, ale iba ako súčasť baletných či hudobných predstavení. Aj rodák z Prešporku, žiak W. A. Mozarta, klavirista Johann Nepomuk Hummel, ktorý pre nich, už v roku 1808, napísal valčík.
Ale tancovať na takúto hudbu?
To bolo neprípustné.
Čiastočne preto, že tento tanec pochádzal z nižších vrstiev, no predovšetkým kvôli spôsobu tanca. Ten vyžadoval, aby sa páry navzájom dotýkali a dokonca, aby sa po celý čas držali čo najtesnejšie pri sebe. To bolo poburujúce.
Počas bálov, ktoré si šľachtici organizovali, pri valčíku pohoršené dámy údajne ostentatívne opúšťali tanečné sály.
Avšak, uvoľnenejším mravom nebolo možné zabrániť a kultúru milujúci Habsburgovci tanec povolili aj napriek prísnej Španielskej etikete. A tak, po Viedenskom kongrese, začali valčík tancovať aj počestné dámy na slávnych spolkových báloch v Prešporku.
