Jedna z najväčších ulíc v Petržalke, Panónska cesta, nám pripomína neobyčajný príbeh kniežaťa Pribinu, prvého, po mene známeho panovníka na našom území. Práve on sa usadil v oblasti zvanej Panónia a vybudoval z nej veľké slovanské sídlo. Jeho názov však pochádza z ešte staršej doby.

Panónska cesta má prenesené pomenovanie po keltskom kmeni Panóncov, ktorí sa na prelome letopočtov usadli po celej oblasti dnešnej Petržalky, Jaroviec, Rusoviec a Čuňova, ďalej v širokom okolí hraničného územia medzi Rakúskom a Maďarskom a na juhu v časti Slovinska, Chorvátska a Srbska. V tom období ich ohrozovali hlavne rímske vojská, ktoré väčšinu ich územia dobili a vytvorili si z nej hraničnú provinciu svojej ríše. Najstaršia písomná zmienka o názve Pannonia pochádza z doby, keď v Rímskej ríši vládol cisár Vespasian (69 – 79 n. l.)

O osem storočí neskôr získal Panóniu výnimočný panovník Pribina (cca 800 – 861). Okrem prvenstva, spomínaného v úvode, bol tiež prvým známym nositeľom mena Pribina.

Historici zhodne uvádzajú, že hoci nie je známy jeho presný rok narodenia, takmer s istotou možno povedať, že pochádzal z Nitry, kde aj pôvodne sídlil. Prvé správy o ňom sú až od roku 826. Vzdelanie získal vo Franskej ríši. Práve odtiaľ prevzal aj viaceré dvorské ceremónie. Odmietal však prijať kresťanskú vieru po vzore Frankov, hoci tí Pribinu opakovane presviedčali a sľubovali mu z toho výhody pre neho i jeho kniežatstvo.

Lenže, ako to už býva, všetko zmenila žena.

Aspoň takto vravia dobové pramene. Nuž, nevieme, či sa Pribina ženil z lásky, alebo zo strategických dôvodov, ale faktom ostáva, že jeho žena bola franská kňažná, a čo je dôležité, bola pokrstená. Je romantické domnievať sa, že vo svojom rodovom sídle, v Nitre, dal postaviť kresťanský kostol práve kvôli svojej manželke.

Dôvody na to mohol mať aj politické. Jeho najväčším nepriateľom totiž bol, už pokrstený Mojmír I., ktorý ho, okolo roku 830, vyhnal z Nitry a to paradoxne práve vďaka pomoci Franskej ríše. Mojmír I. tak spojil svoje Moravské kniežatstvo s Pribinovým Nitrianskym kniežatstvom a vytvoril veľký celok. Ten z histórie poznáme pod názvom Veľká Morava, hoci viacerí historici sa prikláňajú k názoru, že správny názov by mal byť len Morava.

V každom prípade, po týchto udalostiach sa, v roku 833, dal pokrstiť aj pohan Pribina.

Tento článok som pôvodne napísala pre PETRŽALSKÉ NOVINY – 6. 12. 2019

Po niekoľkoročnom putovaní okolitými krajinami sa knieža Pribina so svojou družinou, a hlavne so svojou ženou a synom Koceľom, usadil v Panónii. V tejto krajine si za svoje sídlo vybral Blatnohrad (dnes Zalavár ) v blízkosti Balatonského jazera v Maďarsku.

Dnešná Panónska cesta v Petržalke teda, okrem keltského kmeňa, pripomína pre nás, Slovákov, ďalšiu dôležitú súvislosť a to tú, že práve v Panónii vybudoval knieža Pribina veľkú mocnosť tak, ako to urobil s otcovským Nitrianskym kniežatstvom. Jej súčasťou bola sieť 15-tich kostolov.

Boli to však nie len cirkevné svätostánky, ale aj dôležité strategické centrá, pri ktorých dal zároveň postaviť rôzne hospodárske, kultúrne, vojenské a obytné budovy a opevnenia. Všade sa jeho obyvatelia živili poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a lovom lesnej zvery. Zaviedli aj chov hovädzieho dobytka, oviec a tiež koní, ktoré boli ako posledné domestikované už pravekými obyvateľmi.

V súvislosti s výstavbou je zaujímavé, že hoci sú prví Slovania známi tým, že žili v tzv. zemliankach, na území Panónie, za vlády kniežaťa Pribinu, si ľudia stavali domy zo všade dostupného kameňa, na kolových základoch a neraz aj na skalách.

Súčasne s kostolmi stavali aj kláštory, v ktorých sa vzdelávali. Pozoruhodné je, že už vtedy časť vzdelancov pracovala s bylinkami a vyrábala lieky.

Pribina, hoci žil na území, ktoré nepatrilo jeho predkom, si v novej domovine pripomínal rodnú reč aj prostredníctvom tzv. igricov. Boli to potulní herci a speváci, ktorí svoje umenie predvádzali na Pribinovom dvore v slovanskom jazyku.

Mnohí panovníci zomreli v boji a knieža Pribina nebol výnimkou. Zomrel na jar v roku 861, avšak, pre svojho syna Koceľa po sebe zanechal Slovanmi obývanú Panóniu.

O šesť rokov neskôr sa v Pribinovom novom sídle zastavili aj vierozvestci Cyril, Metod, Gorazd a Kliment. Okrem tradície oslavovania sviatku sv. Mikuláša tam niekoľko mesiacov vyučovali aj sloviensku reč, ktorú pápež povýšil na liturgický jazyk rovnako ako gréčtinu a latinčinu, a to skôr ako nemčinu a francúzštinu. Stalo sa tak práve v Panónii, ktorú nám dnes pripomína Panónska cesta v Petržalke.

• ZDROJE:

ZRUBEC Laco: Pribina. Osobnosti našej minulosti. 1991. S. 13-17

VARSÍK Vladimír: Prienik Rimanov na stredný Dunaj. Dejiny Bratislavy. 2012., s.217

• FOTO:

https://sk.m.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Pannonia01.png