Zaujímavosti z 18. storočia. Zabavte sa

Zaujímavosti z 18. storočia. Zabavte sa

Opakovanie je matkou učenia. Učenie je matkou múdrosti. Tvrdili už antickí filozofi. V duchu ich výrokov som pre vás vytvorila kvíz. Je o zaujímavostiach z 18. storočia, ktorému sme sa venovali na prehliadkách v roku 2022.

S trochou pozornosti ho zvládne každý –  i ten, kto na prehliadke nebol.

  • Kvíz má 10 otázok a zo 4 možností vždy 1 správnu odpoveď.

Po každej odpovedi sa dozviete správny výsledok a doplňujúce zaujímavosti.

T

odporúčam

Tú trochu pozornosti pri otázkach č. 6 a č. 9 zvýšte na maximum.

Tak ako?

Chcete sa zabaviť?

Verím, že ste sa niečo dozvedeli, i trochu zabavili a strávili príjemné chvíle. 

j

Aký máte výsledok, pocit, spomienku?

Podeľte sa s nami a napíšte, nech sa tešíme s vami.

Od roku 2020 robím prehliadky na mojej obľúbené témy 

  1. ZDRAVIE,
  2. VZDELÁVANIE,
  3. REMESLÁ,
  4. UDALOSTI,
  5. UMENIE
  6. a LÁSKA 

zamerané vždy na jedno storočie. Začali sme v novoveku, od udalostí po Bitke pri Moháči v roku 1526.

  • rok 2020 – 16. storočie
  • rok 2021 – 17. storočie
  • rok 2022 – 18. storočie
  • rok 2023 – 19. storočie

 Teším sa na vás a želám krásne dni.

Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby

Richtárka musela byť najkrajšia. Po voľbách sa pyšne niesla mestom, oblečená v tmavozelených šatách, zdobených zlatom a bielou kožušinkou. Nezaostávali ani jej dcéry. Menej prepychové šaty u nich vyvažovala mladosť. Nikto sa im nesmel vyrovnať, i keď snažili sa o to mnohí.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Po blogu na tému sobáše a spory medzi záplavou a požiarom si teraz priblížime prelomové obdobie v dejinách Prešporku. Na udalosti z rokov 1515 až 1530 sa však pozrieme cez dobovú módu a obliekanie podľa spoločenského statusu.

Bitka pri Moháči, 29. august 1526

Bitka pri Moháči sa odohrala 29. augusta 1526. Zomrel v nej uhorský kráľ Ľudovít II. Jágelovský. Veľkú časť Uhorska obsadili Turci. Zvyšku vládli Habsburgovci. Do Prešporku sa sťahovali ľudia rôznych národností. Tí všetci ovplyvňovali aj spôsob a štýl obliekania.

Do roku 1526 to boli zrejme ženy richtárov, senátorov či členov mestskej rady, kto ako prvý nosil módne novinky.

Lenže na svoj zjav si veľmi potrpeli aj muži. Prezentovali ním totiž nielen svoje bohatsvo, ale aj spoločenský status.

Richtármi v Prešporku boli v rokoch 1513 až 1517 Michal Maixner. Potom do roku 1519 Caspar Leupold, do roku 1523 opäť starý Wolfgang Forster, po ňom na jeden rok zasa Gaspar Leupold a do roku 1530 Michalel Fischer.

Všetci, aj ich manželky, pochádzali z tzv. patricijských rodín.

v zamate

Pod pojmom patricijské rodiny si predstavme také rodiny, ktoré žili v Prešporku niekoľko generácií, boli zámožné, jej členovia získali univerzitné vzdelanie, živili sa obchodovaním, držali sa starých tradícií, ale mali odvahu preberať novoty zo zahraničia. A tiež guráž pôsobiť na kráľovskom dvore.

Mnohí boli členmi mestského senátu a striedali sa vo funkciách richtára, mešťanostu či kapitána.

Podľa toho, čo si obliekali ich každý rozpoznal už z diaľky.

FOTO: Katarína Králiková

Najviac poznatkov o meštiackom oblečení pochádza z testamentov. V nich odkazovali svoju dušu Pánu Bohu, svoje telo Matičke zemi, nehnuteľnosti a hotovosť príbuzným, niečo služobníctvu a tiež kostolom, sirotincom, špitálom, kláštorom. Najvzácnejšie veci, teda  oblečenie z drahých zahraničných látok a všetky šperky porúčali svojim deťom a hlavne manželke.

Ich oblečenie bolo honosné, vyrobené z drahých látok, ušité na jeden z dvoch spôsobov. A to na farebne pestrejší uhorský spôsob, ktorý zároveň viac prezentoval staré tradície, alebo mávali oblečenie na strohejší a farebné tmavší nemecký štýl. Podľa portrétov ich súčasníkov možno povedať, že tieto štýly aj oni rôzne kombinovali.

V tom období si už aj títo zámožní patricijovia dávali šiť oblečenie na mieru, čo donedávna robili len členovia kráľovských rodín a cirkevní hodnostári.

Ženy, ale aj muži z patricijských rodín radi svoje postavenie prezentovali dekoráciami na oblečení. Mali napríklad zlaté prípadne strieborné gombíky. Alebo ich pracky na opasku. Aj tie museli byť zo zlata, striebra či z farebného emailu.

Najviac sa však odlišovali klobúkmi. Tie nosili z jemného zamatu, zdobené farebnými pštrosími perami, veľkými lesklými sponami, kožušinkami alebo drahými chocholcami.

Aj zimné kabáty mali olemované kožušinkou zo sobola, z rysa, kuny alebo hermelínu z hranostaja.

Patricijovia poznali a radi využívali symboliku farieb. Hlavne takých, ktoré sa používali v heraldike, čiže v erboch. Je dosť možné, že nosili oblečenie vo farbách typických pre svoju rodinu. Kombinovali hlavne červenú, modrú, zelenú a čiernu so zlatou alebo striebornou. V týchto farbách mávali neskôr vytvorené aj erby. Pravdepodobne aj ich služobníctvo nosilo oblečenie v takých farbách.

Z obdobia rokov 1515 až 1530 ešte nie je možné zistiť, ktorý člen patricijskej rodiny mal aké svoje farby, ale aj toto sa zmenilo po Bitke pri Moháči.

V každom prípade, vôbec by ma neprekvapilo, keby to boli práve ženy z hrdých patricijských rodín, ktoré nútili svojich mužov, nech dohliadajú na ženy remeselníkov, aby nosili oblečenie z materiálov lacnejších a obyčajnejších.

FOTO: Katarína Králiková

Domy remeselníkov na Zámočníckej ul. v Bratislave
a ani nikde v meste na začiatku 16. storočia neboli honosné. A ani ich oblečenie.

Klobúky mešťanov

Ostatní mešťania, bežní remeselníci a drobní obchodníci mali určené, čo smú a čo nesmú nosiť. Zrejme zakazované boli vzorované talianské damasky, drahé farebné súkna a vzácne kožušiny.

Mohli nosiť oblečenie z plátna, zo súkna, z ovčej kožušiny.

Zdá sa, že to často porušovali, pretože mestská rada ich musela opakovane vyzývať, aby nosili oblečenie iba z predpísaných materiálov a doplnkov.

V bežný deň však bolo každého remeselníka ľahké rozpoznať podľa jeho pracovného oblečenia. Inak chodil oblečený mäsiar či pekár, inak garbiar, obuvník alebo kováč.

I tu však platilo, že majster môže byť lepšie oblečený, ako tovariš a ten zas lepšie ako učeň. Vlastne, učeň aj tak nosil iba to, čo mu majster kúpil, tak ako to mali predpísané v štatúte cechu.

Oblečenie remeselníkov však bolo predovšetkým praktické.

Umožňovalo voľnejší pohyb a nezavadzalo na ňom zdobenie.

Špecifické pre mešťanov bolo nosenie tzv. kukiel, teda pokrývok hlavy, ramien a pliec. Boli podšité buď z rovnakej, alebo aj z kontrastnej látky či z kožušinky.

Rozlišovacím znakom však boli hlavne klobúky a barety.

Kým patricijovia nosili výrazné farebné barety, remeselníci a mešťania mávali na hlave čierne plstené alebo slamené klobúky, nuž a mládež rozšafné pestrofarebné barety.

Najokatejšie boli odlíšení podľa pokrývky hlavy kati a Židia.

FOTO: Katarína Králiková

V Múzeu mesta Bratislavy, v budove Starej radnice je dlhodobá výstava Barbarstvo mučenia / Repliky mučiacich nástrojov zo 16. – 18. storočia, aké používal mestský kat v Prešporku

historická súvislosť

Z obdobia medzi rokom 1515 a 1530 som v mojich zdrojoch našla 10 súdnych procesov. Z nich tri skončili popravou v roku 1518.

Viacnásobný zlodej Hans Schweintzer mal tú drzosť, že okradol ešte aj kata z Viedne. Prichytili ho v Prešporku a odsúdili na trest smrti.

Rovnako dopladla aj stará Barbora z Gallneukirchenu, ktorá nehanebne kradla v kostole. Hoci nepobrala veľa veci, za krádež v troch prešporských svätostánkoch ju čakal trest smrti utopením v Dunaji.

Najhorší však bol viacnásobný lúpežný vrah Juraj Tolpl. Paradoxne, na jeho zločiny prišli vo chvíli, keď vykonával remeslo kata v Prešporku.

Richtár, vtedy už Gaspar Leupold, dal všetkých troch popraviť tomu okradnutému katovi Michalovi, ktorého privolal z Viedne. Veľká potupa na výstrahu všetkým.

Na začiatku 16. storočia vykonávali jedno z najlepšie platených zamestnaní mestskí kati.

Mestskému katovi hovorili  Der Nachrichter, čo sa z nemčiny dá preložiť ako “Ten po richtárovi”. Richtár bol totiž aj sudca no a po ňom nasledoval tento Der Nachrichter, teda vykonávateľ rozsudku. V slovenčine je z tých čias známe pomenovanie Majster kat.

Ľudia sa mu síce vyhýbali, ale vážili si ho.

v červenej kapucni

Lenže,  práve v tomto období katom, ktorých bolo v Prešporku niekoľko naraz, pribudla povinnosť čistiť ulice od výkalov a hnoja, robiť deratizáciu domov a zabíjať túlavých psov. A čo bolo najhanlivejšie, jeden z katov dostal za úlohu dohliadať aj na mestský nevestinec, teda na centrum neresti.

Takého človeka bolo treba odlíšiť od ostatných!

A tak mestská rada nariadila, aby  všetci kati boli rozlíšení kapucňou. Červenou kapucňou. Ako platení, podotýkam dobre platení, zamestnanci mesta to museli rešpektovať.

Hm … ľudia, ktorí boli schopní odťať niekomu hlavu asi nemali až taký veľký problém byť rozlíšení kapucňou.

Inak to vnímali Židia. Aj im to prikázali. Akurát, že z iných dôvodov.

FOTO: Katarína Králiková

Nedbalova ul. v Bratislave – lokalita do roku 1526 obývaná Židmi

Prvé zmienky o tom, že v Uhorsku majú Židia nosiť žlté kapucne, pochádzajú ešte z 13. storočia. Vtedy však toto rozlíšenie vraj nebolo vnímané hanlivo. To až neskôr.

žltá kapucňa

V 16. storočí však mestská rada opäť nariadila, nech sú všetci Židia rozlíšení kapucňou. A to žltou, ako žltá židovská hviezda. Aj plášte mali nosiť s prišitým žltým lemom.  Ktovie prečo. Možno preto, aby ich predajcovia na jarmokoch spoznali. Židia totiž smeli ešte aj ryby na trhu nakupovať až po kresťanoch.

Pochopiteľne, Žida sa proti tomu búrili. A tak kráľ, znova a znova nariaďoval mestu Prešporok, nech nevyžaduje, aby boli Židia rozlíšení kapucňou od ostatných.

Tieto konflikty vyvrcholili práve po Bitke pri Moháči, keď kráľ Ľudovít II. Jagelovský zahynul.

Mnohí Židia vtedy zo strachu utiekli a tí, ktorí ostali, tých vdova po kráľovi, Mária Habsburská, dala vyhnať z mesta.

Do ich domov sa nasťahovali rôzni remeselníci, z nich najviac bolo klobučníkov. A tak dostala ulica názov Klobučnícka.

Zaujímavé je, že v období po Bitke pri Moháči vzrástol počet klobučníkov snáď zo všetkých remesiel najviac.

FOTO: Katarína Králiková

Františkánska ul. v Bratislave – lokalita do roku 1526 obývaná Židmi

V každom období, a teda aj na začiatku 16. storočia radi nosili parádne klobúky aj tí, ktorí by podľa predpisov nemali. Teda aj majstri, notári, členovia širšieho snemu a hlavne ich ženy.

Práve kvôli tomu bolo najľahšie rozpoznať chudobných.

šaty chudobným

Chudobní nemali problém s výberom oblečenia. Mali jedno a to nosili až do zodrania. Len občas im niekto dal niečo nové. Zvyčajne nosili obnosené veci po iných, neraz aj po mŕtvych.

Medzi chudobu patrili aj slúžky, paholkovia, kuchárky, kočiši, neviestky a samozrejme tuláci a zlodeji.

Ináč, rovnako ako téma obliekania by mohla byť aj téma účesov, zariaďovania domácnosti, varenie a tak podobne. Aj takéto pod-témy môžu byť rovnako zaujímavé pri spoznávaní dejín, čo myslíte?

veľká prestavba

Všetci spomínaní, od richtára až po poslednú zlodejku, všetci sa báli krvilačných janičiarov a vojska tureckého sultána Sulejmana II.

Keď jeho vojsko dobilo Stoličný Belehrad a Budín, presťahovali sa do Prešporku stovky ľudí pestrej národnosti, rôzneho spoločenského postavenia a všelijakého vkusu. Nehovoriac už o tom, že v tej dobre prichádzali do mesta žiť aj protestanti – a aj oni mali svoj špecifický štýl obliekania.

FOTO: Katarína Králiková

Michalská brána v Bratislave bola po Bitke pri Moháči spevnená a zvýšená pomocou muriva zo zbúraného neďalekého Kostola sv. Michala

Po Bitke pri Moháči v roku 1526 začali v meste roky nielen veľkej prestavby, búrania kostolov a spevňovania hradieb, ale veľmi nenápadne aj šírenie novej módy, ktorú prinášali všetci prisťahovalci. A sprostredkovane aj samotní Turci.

nová móda

Mnohí muži si v tých časoch začali strihať vlasy a nechávali si zarastať brady na turecký spôsob.

Ženám kupovali jemné orientálne látky, stuhy a šperky. Do módy prišla čipka a biela zástera, tiež turecká „karmazínová“ červená, k nej medová, pistáciová na rôznych materiáloch. A tiež rôzne ozdoby zo zlatých tureckých šnúr.

Z tých čias k nám tiež prišiel tulipán a to nielen do záhrad, ale aj na výšivky obrusov, vreckoviek a domáceho textilu.

Boli to veľké novoty, veľké zmeny.

A práve do tejto doby sa narodili veľké osobnosti dejín Prešporku. Odvážny richtár, lekár s básnickým črevom, muzikálny úradník, zanietený učiteľ, oddaný kňaz.

V ďalších blogoch spoznáme ich príbehy, ale bez tohto úvodu, dlhého a pritom i tak skráteného, by sme len ťažko nacítili tú veľkú zmenu, ktorú priniesli.

Pokračovanie v blogu Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad.

korektúry

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FEDERMAYER, F. (2014). Richtár Michal Klee a heraldické znamenia v jeho rodine. Dostupné na Internete: academia.edu – WOCH II. 2014: file:///C:/Users/katar/Downloads/Richtar_Michal_Klee_a_heraldicke_znameni%20(1).pdf

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2010). Šľachta uhorskej metropoly v pomoháčskom období (Archontologicko-genealogický náčrt problematiky). Forum Historiae 2/ 2010, 1-13. Dostupné na Internete: Forum Historiae.

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s., s. 182 – 191

SEGEŠ, V. (2010). Remeslá a cechy v Prešporku. Bratislava: Marenčin PT, s. r. o.

ZUBERCOVÁ, M. M., HASALOVÁ, E., ŠIDLÍKOVÁ, Z., & VANČO, M. (2014). Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania. Bratislava: SLOVART, s. r. o.

Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

Sobáše a spory medzi záplavou a požiarom

Hieronym Balbo mal po štyridsiatke, keď sa stal prepoštom v Prešporku. Túto diplomatickú funkciu vykonával zväčša mimo mesta. Najdlhšie sa tu zdržal na jar v roku 1515. Dovtedy sa však v Prešporku všeličo udialo.

poznámka

Toto je beletrizované spracovanie historických udalostí, inšpirované poznatkami zo zdrojov uvedených na konci blogu.

Do 16. storočia si ľudia v Prešporku priniesli problémy z uplynulých rokov.

Krátko predtým skončila veľká morová epidémia. Prišli však aj nové starosti, nové výdavky, nové privilégiá, ale nie pre Židov.

medzi dvomi mlynmi

Židia boli pod ochranou kráľov už od 11. storočia. Museli však žiť len na vyhradených miestach, nesmeli sa venovať poľnohospodárstvu, ale mali právo požičiavať peniaze, žiadať úroky a tak získavať nový majetok.

Ich povinnosťou pritom bolo platiť daň na sviatok sv. Michala.

V 16. storočí ju vyberal židovský richtár Jakub Mendel. Mal to ťažké. Rozumel situácii svojich ľudí, ale zároveň od nich musel každoročne vymáhať daň.

Veľmi sa mu to nedarilo. Nepomáhali ani nariadenia kráľa Vladislava II. Jágelovského.

Do nového storočia vstúpili židia s dlhom voči svojmu panovníkovi. Jeho pokladník Ján Bornemisza začiatkom apríla 1501 nariadil  prešporskému richtárovi Wolfgangovi Forsterovi, aby spolu s mešťanostom a radcom pomáhali Jakubovi Mendlovi vymáhať od židov daň.

A to všemožným spôsobom!

Niektorí zaplatili.

Ale potom prišlo ďalšie nariadenie – a týkalo sa aj kresťanov.

všetku soľ kráľovi

Kráľ Vladislav II. nariadil listom z 15. mája 1501 mestskej rade, aby umožnila Prešporskemu županovi prehľadať všetky domy v meste a v každom zhabať soľ pre kráľa.

Viete si to predstaviť?

Skoro ako v rozprávke Soľ nad zlato. Ktovie, ako dlho to trvalo a či sa soľ dostala ku kráľovi.

Začalo totiž dlhé obdobie dažďov. Celá úroda bola zničená. Voda v Dunaji stúpala…

Dunaj v domoch

V auguste 1501 už bolo v Dunaji sedemkrát viac vody. Vyliala sa zo všetkých ramien a v Prešporku zaplavila domy, dvory aj ulice až po hlavné trhovisko.

Škody na majetku museli byť nedozerné. Veď v domoch mali ľudia aj dielne, i celé hospodárstvo, všetok svoj majetok.

Ako si pomohli ľudia v Prešporku?

FOTO: Katarína Králiková

Dunaj spôsobil záplavy v Prešporku v rokoch 1501, 1526, 1578 a 1589. [SEGEŠ, s. 69]

V meste a v predmestiach patriacich k mestu vtedy žilo približne štyritisíc kresťanov a okolo deväťsto židov.

Dorozumievali sa medzi sebou po nemecky. Úradné dokumenty vystavovali v latinčine. Rozumeli im však len niektorí. Zmluvy však medzi sebou zrejme spisovali v nemčine. A to aj dlžobné úpisy židom.

pomoc v núdzi

Židia mali svoje domy aj hospodárstvo v okolí Michalskej brány pri severných hradbách.

Záplavy im zrejme nespôsobili také škody, ako kresťanom, ktorí vlastnili domy aj dielne po celom meste.

Navyše, židov neživila ich práca v remeselnej dielni, pretože nesmeli predávať svoje výrobky na jarmokoch.

Žili z požičiavania peňazí a z úrokov, ktoré  kresťanom pápež zakázal vyžadovať. Aj výšku úrokov si určovali sami.

Azda najviac peňazí si mešťania, ktorými sa mohli stať iba kresťania, požičali od židov práve po záplavách.

Lenže, narobiť si dlhy je vždy ľahšie, ako ich splácať.

všetci pobúrení

Po roku, keď prišiel čas splatiť dlh, odmietli židia vrátiť mešťanom cennosti, ktoré od nich dostali do zálohy. Chceli, aby im najprv vrátili nielen požičanú sumu, ale aj úroky.

Pobúrení mešťania vtrhli do Židovských domov a násilím si pobrali všetko, čo len nedávno vďačne nechali židom ako záruku, že vrátia peniaze, ktoré im požičali.

Predstavte si tú zvadu…

Kričali po sebe, vadili sa, niektorí sa dokonca aj pobili.

Zúfalí židovskí obyvatelia Prešporku bežali za mestským kapitánom, nech im pomôže. Ten sa im však obrátil chrbtom. A mestská rada tiež. A aj nový richtár Mathias Paier.

Kým teda v to ráno boli pobúrení kresťania, večer sa tak cítili židia. Celí napajedení sa ešte toho večera stretli u svojho prefekta Jakuba Mendla a spísali list kráľovi Vladislavovi II., aby sa ich zastal a vymohol spravodlivosť.

O pár týždňov, 10. apríla 1502 poslal kráľ z Budína mestskej rade v Prešporku dôrazné upozornenie, nech sa správa podľa práva, lebo Židia sú pod jeho ochranou!

Tentokrát boli pobúrení radní páni.

FOTO: Katarína Králiková

Večerný pohľad na budovu Starej radnice z dvora

historická súvislosť

Na mestskej radnici dali v 16. storočí urobiť kamennú ochodzu na veži, aby po nej krúžil nočný strážnik a hlásil požiare a povodne, ak ovšem nezaspal.

Ani z ďaleka však zvady o peniaze neboli jediný problém obyvateľov mesta Prešporok.

remeselnícke sobáše

Najťažšie bolo žiť  bohabojne a počestne. To vyžadovalo, aby sa slobodní muži oženili. A aj vdovci. Inak sa vystavujú pokušeniu, teda pokušeniam. Nemravným!

Dbali o to aj štatúty, teda predpisy jednotlivých cechov. Vyžadovali, aby sa každý majster oženil.

Veľmi ich však nútiť nemuseli. Sami sa chceli ženiť.

Hlavne s dcérami ctihodných majstrov remeselníkov. S takými nevestami totiž získali ženísi zvyčajne aj „polovicu dielne“ a hlavne rôzne úľavy od poplatkov aj od  povinnosti vyhotoviť tzv. majsterštuk. Navyše, ani hostinu nemuseli robiť. Stačilo všetkých pozvať na svadbu.

Rovnako tak výhodné bolo oženiť sa s vdovou po majstrovi.

Ak si ale napríklad cinári chceli priniesť „cudziu“ nevestu, museli požiadať o súhlas so sobášom nielen jej otca, ale aj ostatných členov cechu. Tí najprv preverili, či je dostatočne počestná a až potom rozhodli či dajú súhlas.

Tak či onak, všetci sa sobášili jedna radosť.

Zväčša medzi sebou.

Skoro každý pritom aspoň raz v živote ovdovel, takže robili svadbu znova a znova, aj dva, aj trikrát. A to tak židia, ako aj kresťania a tiež ich kráľ Vladislav II. Jágelovský (1456 – 1516).

Ten sa z politických dôvodov oženil dvakrát. Akurát s tým rozdielom, že medzitým neovdovel, ani sa nerozviedol.

kráľov rozvod

Sporil sa kvôli platnosti takýchto sobášov niekoľko dlhých rokov s právnymi zástupcami oboch svojich manželiek. Žiadal pápeža, aby sobáš anuloval, vyhlásil neplatný, alebo, aby ich rozviedol. Čokoľvek. Nechcel ani jednu. Až 3. apríla 1500 konečne získal súhlas od pápeža k rozvodu.

S oboma ženami.

Tú prvú ani nikdy nevidel, ale pre nás je aj tak zaujímavá tá druhá. Bola ňou totiž vdova po Matejovi Korvínovi,  štedrá zakladateľka Prešporského hudobného a speváckeho zboru Beatrix Aragónska (1457 – 1508).

Prešporskí speváci s ňou súcitili, keď sa dopočuli o jej potupe.

Napriek tomu už o dva roky spievali na počesť rozvedeného kráľa prezývaného Dobrze, dobrze.

Dňa 13. apríla 1502 im totiž tento panovník poslal pozvánku na svoj sobáš s treťou manželkou.

A tak, keď si o pár týždňov, na sviatok sv. Juraja (24.4.), podľa starého zvyku volili richtára, vybrali si priebojného Wolfganga Forstera s nádejou, že u šťastného kráľa vybaví pomoc pre mešťanov, postihnutých povodňami a s nekresťanskými úrokmi.

Kráľovská svadba sa konala v Budíne 29. septembra 1502. Skutočnou a milovanou ženou kráľa Vladislava II., so všetkým čo k tomu patrí, sa stala až mladučká Francúzka Anna z Foix a Candale (1484 – 1506).

Bola to úspešná udalosť po každej stránke.

požehnaný rok

Už o pol roka, 6. mája 1503 vydal kráľ Vladislav II. nariadenie, v ktorom oslobodil všetkých ľudí v Prešporku od platenia poplatkov ostrihomskému arcibiskupovi na dobu troch rokov.

Prešporskej kapitule nariadil, aby predala neudržiavané domy ľuďom v Prešporku a kráľovským vyberačom poplatkov, aby nenútili ľudí splácať dlhy.

V Prešporku sa všetci radovali.

A ešte viac o dva mesiace, keď im kráľ zvestoval správu, že sa mu narodila dcéra. Všetci sa modlili za rodinu svojho dobrého kráľa.

Kresťania aj židia.

jedna synagóga, tri kostoly

V Prešporku mali k modleniu tri kostoly a jednu synagógu. Tá bola zrejme niekde tam, kde je dnes škola sv. Uršule.

Kresťania sa modlievali podľa svojho obvodu v jednom z troch kostolov:

FOTO: Katarína Králiková

Františkánsky Kostol Zvestovania Pána bol najstarší v meste.
V roku 1502 k nemu pristavili Kaplnku svätého Šebastiána, ochrancu pred morom.

FOTO: Katarína Králiková

O Kostol Povýšenia Svätého Kríža sa starali členky Rádu svätej Kláry, ktoré ľudia volali Klarisky

FOTO: Katarína Králiková

Najväčší Kostol mal vtedy dve patrocíniá a to staré podľa Svätého Martina a nové, prenesené z hradu podľa Najsvätejšieho Spasiteľa

Tam, v dnešnom Dóme sv. Martina sa konali slávnostné omše.

Napríklad ďakovná bohoslužba za narodenie princeznej Anny. Alebo zdravie vyprosujúca omša po tom, ako sa 1. júla 1506 predčasne narodil vytúžený následník trónu Ľudovít II.

S veľkým žiaľom sa už o mesiac slúžila zádušná bohoslužba za ich matku Annu, milovanú ženu kráľa Vladislava II., ktorá ako 22-ročná zomrela na komplikácie po pôrode.

Ale roky plynuli ďalej a život ľudí tiež.

Za richtára si na striedačku volili dvoch svetaznalých mešťanov. Raz Wolfganga Forstera, inokedy Johanna Lachenpergera. Tí sa zároveň striedali vo funkcii mešťanostu.

delegácia z Prešporku

Koncom mája v roku 1508 vycestovali ctihodní zástupcovia slobodného kráľovského mesta Prešporok na cestu do sídla uhorských kráľov, do mesta Budín na  pravom brehu Dunaja.

Boli pozvaní na korunováciu 2-ročného kráľa Ľudovíta II.

Notár Štefan Haymer pri tej príležitosti poznačil do Prešporskej právnej knihy, že vyslanci prinášali ako dar pre kráľa bohato zdobenú striebornú čašu.

Tiež zapísal, že 31. mája 1508 vyrazili, spolu s kráľovským otcom Vladislavom II. z Budína. Tiahli smerom na juh do korunovačného mesta Stoličný Belehrad.

Opäť využili príležitosť a posťažovali sa kráľovi na škody, ktoré v meste spôsobil tentokrát požiar.

Netušili pritom, že toto je na dlhé roky posledná korunovácia v tomto starobylom meste. Ani to, že o 18 rokov neskôr tento predčasne korunovaný kráľov syn zomrie.

A už vôbec nie, že ďalšie korunovácie sa celých 267 rokov budú konať práve v ich meste, v ich najväčšom kostole.

FOTO: Katarína Králiková

K severnej strane Dómu sv. Martina pristavali kaplnku svätej Anny. 
Dokončili ju 8 rokov po smrti kráľovnej Anny z Foix a Candale, v roku 1514.

 

Uvedené tri kostoly patrili pod Prešporskú kapitulu. Jej najvyšším predstaviteľom bol prepošt.

prepošt – prvý v delegácii

Prepošt mal množstvo veľkých aj malých povinností súvisiacich s činnosťou kapituly. Tiež vykonával rôzne úlohy v rámci Ostrihomského arcibiskupstva. No predovšetkým to bol diplomat v službách kráľa.

Prepoštom sa teda mohol stať  len človek patrične vzdelaný, jazykovo zdatný, mimoriadne zbožný, schopný vyjednávať, človek plne oddaný cirkvi aj kráľovi a v neposlednom rade človek, ktorý mal príbuzných na správnych miestach.

V Prešporskej kapitule funkciu prepošta zastávali

  • od roku 1486 do 1500 Anton zo Šankoviec
  • od roku 1500 do 1514 Mikuláš Zele zo Šankoviec
  • od roku 1515 do 1522 Hieronym Balbo.

Prví dvaja prepošti boli s najväčšou pravdepodobnosťou príbuzní. Obaja pochádzali zo Šankoviec. Je to mini obec na Gemeri medzi Rimavskou Sobotou a Rožňavou.

Tretí z nich bol Talian. Ako sa jemu podarilo dostať na post prepošta v Prešporku? Nuž, takto…

AUTOR GRAFIKY: Kohl, Cl. cca v roku 1790
ZDROJ FOTO: Universität Vien, universitätsarchiv

Hieronym Balbo /Balbus, Hieronymus / Balbi, Girolamo/
(narodený okolo r. 1450 – zomrel okolo r. 1535)

Hieronym Balbo

Tento rodák z Benátok mal za sebou búrlivú minulosť.  Už ako mladý rád provokoval autority.  Vyštudoval právo, ale,  na rozdiel od iných, sa veľmi dobre vyznal nielen v kanonickom, čiže v  cirkevnom, ale aj v svetskom práve.

Ovládal pritom niekoľko cudzích jazykov a v každom z nich bol dostatočne výrečný.

Po štúdiu u zakladateľa Rímskej akadémie sa stal  univerzitným profesorom. A to dosť konfliktným profesorom. Postupne preto vystriedal niekoľko prestížnych univerzít. Zo všetkých však odišiel. Náhle a zväčša na príkaz.

Nakoniec sa usadil v Uhorsku, v meste Pécs, ktoré leží na juhu Maďarska. Tam prešiel duchovnou premenou a vstúpil do rehole.  Tým zmenil kariérne smerovanie.

Jeho schopnosti pritom čoraz viac využíval kráľ Vladislav II.

Dokonca v roku 1512 z neho urobil učiteľa svojich detí, princeznej Anny a kráľa Ľudovíta II.

chlapci v škole

Medzitým sa prešporské deti drvili latinčinu v jednej jedinej škole, ktorá sa nachádzala vo vnútornom meste. V tom čase ňou bola Kapitulská škola pri Dóme sv. Martina.

Za hradbami bola

  • farská škola pri Kostole sv. Michala, do ktorej to mali najbližšie cez Michalskú bránu.
  • farská škola pri Kostole sv. Vavrinca, do ktorej sa dostali cez Laurinskú bránu.
  • a možno aj iné, pri Kostole sv. Mikuláša a na Vydrici.

Dievčence sa zrejme učili doma, alebo u Klarisiek.

Ani život dospelých v meste Prešporok neustával.

po nevestinci kaplnka

Ľudia boli opäť, až do roku 1515 oslobodení od platenia kráľovských poplatkov. Toto nariadenie im vydal kráľ Vladislav II. po korunovácii jeho syna Ľudovíta II., keď sa sťažovali na škody, ktoré im v roku 1508 spôsobil požiar.

Z ušetrených peňazí mali opraviť domy.

Rozhodli sa preto, že urobia aj kompletnú opravu nevestinca. Veď to bola tiež mestská organizácia. To bolo v Uhorsku dosť ojedinelé, ale podľa najnovších poznatkov, nie výnimočné.

Dokončili ju v roku 1512 a pokračovali na stavbe kaplnky sv. Anny pri Dóme sv. Martina. Tú vysvätili v roku 1514, samozrejme slávnostne. Akým spôsobom „vysvätili“ nevestinec, to nevedno.

richtárove starosti

Rok predtým sa konečne na funkciu richtára dostal niekto iný. Desať rokov si richtársku palicu predávali Wolfgang Forster a Johann Lachenperger a potom si ľudia zvolili nového richtára.

Stal sa ním Michael Maixner a odvtedy opakovane celé štyri roky.

Práce mal veľa. Ako najvyšší sudca v meste musel iste na každom pondelkovom zasadnutí riešiť množstvo sporov, pretože v tom čase mesto platilo až päť katov naraz.

Tak ako jeho predchodcovia, aj on musel neustále pomáhať židovskému richtárovi Jakubovi Medlovi pri vymáhaní kráľovských daní, ale aj pri ochrane židov a mešťanov.

Dňa 14. októbra 1514 mu kráľ Vladislav II. nariadil prijať nového prepošta a to kráľovského sekretára Františka.

Už o tri mesiace, 15. januára 1515 mu však písal Ostrihomský arcibiskup, že František sa odmieta presťahovať do Prešporku a žiada mesto Prešporok, aby vydalo súhlas k menovaniu za prepošta Hieronyma Balba. A tak sa stal horkokrvný Talian prepoštom Prešporskej kapituly.

FOTO: Katarína Králiková

Prepoštská ulica v Bratislave dostala názov podľa domu prešpošta, ktorý vyčnieval na konci ulice vľavo

prepošt

Pojem prepošt pochádza z latinského slova PRAEPOSITUS, od 15. storočia používaný vo význame PREDSTAVENÝ,  stojaci pred niečim.

(zdroj: KRÁLIK, L. Stručný etymologický slovník, s. 469)

Azda najťažšiu úlohu, akú vtedy richtár musel zvládnuť, bolo pohostenie a ubytovanie delegácie troch kráľov.

delegácia do prešporku

Dňa 31. januára 1515 mu kráľ Vladislav II. oznámil, že sa v Prešporku stretne s rímskymi a poľskými kniežatami. Nariadil mestu Prešporok, aby zabezpečilo pre všetkých ubytovanie.

O necelé dva mesiace, 10. marca 1515 obdŕžali ďalšie nariadenie. V ňom kráľ prikazoval, aby všestranne pomáhali jeho vyslancom, ktorými boli Ján Zech, Ladislav Pestény a Ján Zoltay. Spoločne nech pripravia všetko na príchod delegácie.

V Prešporku sa zišlo viac ľudí, ako tam žilo. Pomestiť sa doň muselo vyše päťtisíc členov delegácie kráľov, ktorými boli

  • poľský kráľ Žigmund I. Starý,
  • uhorský a český kráľ Vladislav II. Jágelovský,
  • jeho deväťročný syn, uhorský kráľ Ľudovít II.
  • a 12-ročná dcéra princezná Anna Jágelovská, ktorá bola podľa kronikára taká pôvabná, že sa to nedalo ani opísať. Mala dlhé zlaté vlasy splývajúce až po pás kde boli zvinuté do klbka a keď zavial jemný vánok, odhalili jej biele hrdlo.

späť ku sprievodu

Zaneprázneného rímsko-nemeckého cisára, 56-ročného Maximiliána I. Habsburského zastupovali

  • pápežský legát gruský kardinál Matej Lang
  • a cisársky diplomat Ján Kuspián.

Tí všetci sa spolu so stovkami služobníctva, dvoranov, učencov a zahraničných hostí zišli kvôli dohodnutiu podmienok sobášno-mierovej zmluvy.

všetci spokojnejší

Práve vtedy v Prešporku exceloval Hieronym Balbo ako diplomat pri uzatváraní historicky dôležitých sobášno-mierových zmlúv, ktoré sa týkali jeho kráľovských žiakov.

Takticky a úspešne dopomohol ku vzájomnej dohode všetkých strán. Jednu už síce uzavreli v roku 1491, ale tá uhorská s ňou bola dooosť nespokojná a vyhlásila, že je to hanebná zmluva.

Tentokrát už boli všetci spokojnejší a tak po dlhých rokovaniach oficiálne spečatili mier medzi Habsburgovcami a Jágelovcami, ktorý následne podpísali vo Viedni.

bujarý program

Počas niekoľkotýždňových rokovaní sa každý deň konali ranné bohoslužby,  obedné hostiny, divadelné predstavenia, konské zápasy, rytierske turnaje a samozrejme večerné stolovania, ktoré končili hlasnou hudbou, veselým spevom a obľúbeným tancom.

Koľko len sudov prešporského vína sa vtedy popilo…

Ku koncu veľkolepých osláv nečakane vypukol požiar.

ničivé plamene

Strážnik ani nestihol vyliezť na vežu mestskej radnice, aby ohlásil požiar a oheň sa už  rýchlo tiahol od františkánskeho kostola po Michalskej ulici cez Kaplnku sv. Kataríny, ku Kráľovskej kúrii, popri kostole sestier Klarisiek až po palác prepošta pri Dóme sv. Martina.

V plameňoch sa strácalo viac ako sedemdesiat domov.

Kráľ Vladislav II. sa s celou delegáciou ukryli na hrade.

Mešťania však opäť prišli o svoje domy, dielne aj o majetok.

Po uhasení požiaru kráľ 29. júna 1515 oslobodil mešťanov od platenia daní na celých dvanásť rokov.

FOTO: wikipedia

Prešporok v 16. storočí bol plný neskutočne zaujímavých príbehov

Ako sa žilo ľuďom v Prešporku po veľkom požiari? Ako využili úľavu od platenia kráľovských poplatkov? Ktoré osobnosti sa zapísali v nasledujúcich rokoch do dejín mesta?

Aké boli ďalšie neskutočné príbehy?

To sa dozviete v ďalšom blogu Odetí v zamate, rozlíšení kapucňou až do prestavby.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

HOLČÍK, š. P. (1986). Korunovačné slávnosti. Bratislava 1563 – 1830. Bratislava: Tatran.

KAMENICKÝ, M. (2 2018). Učitelia zo Slovenska na zahraničných univerzitách do konca 18. storočia. Dostupné na Internete: VERBUM HISTORIAE 2/ 2018: https://www.fedu.uniba.sk/fileadmin/pdf/Sucasti/Katedry/KH/Verbum_Historiae/VH2-18.pdf.pdf

KVETAN, J. História povodní na Dunaji v Bratislavej. Bratislavské vodárenské múzeum.  Dostupné na internete: http://www.vodarenskemuzeum.sk/files/dokumenty/na-stiahnutie/historia-povodni-dunaji-bratislave.pdf

Magistrát mesta Bratislavy. Zbierka listín a listov Dostupné na internete: https://www.monasterium.net/mom/SK-AMB/362/fond?block=141

LENGYELOVÁ, T. (2014, 2017). Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch. Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ.

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s.

STEINOVÁ, E. (1. 1 2017). Bratislavské stopy Mateja Korvína. Dostupné na Internete: HistoryWeb Denník IN: https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/bratislavske-stopy-mateja-korvina

ŠPIESZ, A. (2018). Bratislava v stredoveku. Bratislava: Perfekt, a. s.

U koho nakupovali materiál klobučníci?

U koho nakupovali materiál klobučníci?

Patrónom všetkých remeselníkov je Svätý Jozef. Sviatok mal pred pol rokom (19.3.). Tak dlho mi občas trvá, kým vypátram odpovede na niektoré vaše otázky.

Z prehliadok na tému Majstri a remeselníčky v 16. storočí v Prešporku som si od vás priniesla úžasne zaujímavé otázky. Teším sa, že vám odpoveď na prvú z nich môžem poslať už dnes. Nech sa páči…

FOTO: Katarína Králiková

Korunovačné slávnosti v Bratislave v roku 2020.

U koho nakupovali materiál klobučníci?

Mestskí klobučníci vyrábali klobúky pôvodne zo súkna, neskôr z plstenej ovčej vlny, ktorú farbili načierno.

V 15. storočí mali dielňu v Prešporku len dvaja súkenníci. Zo 16. storočia ich počet nemáme, ale môžeme sa domnievať, že ich nebolo viac. Totiž, na založenie cechu bolo potrebné, aby sa spojili najmenej traja majstri. A súkenníci si svoj cech prvýkrát založili až v 17. storočí.

V 16. storočí bolo v Prešporku 47 klobučníkov a teda zrejme len dvaja súkenníci, u ktorých mohli kupovať súkno na klobúky.

Z toho vyplýva, že klobučníci svoj tovar kupovali na jarmokoch od súkenníkov z Modry, Pezinku a Skalice, možno aj od súkenníkov z oblastí Považia, horného Ponitria a Gemeru. 

historická súvislosť

V 16. storočí, po Bitke pri Moháči (1526) sa začali uhorskí muži inšpirovať tureckou módou. Na ľudí mimo Uhorska pôsobili exoticky. Ich odev – a aj klobúky – boli šité nie na decentný „nemecký štýl“, ale na farebne pestrý, tzv. „uhorský štýl“ (viď foto).

Muži sa dokonca strihali a holili ako Turci. Nosili vyholené hlavy, alebo dookrúhla ostrihané vlasy.
Práve preto bolo dôležité, čo im chráni hlavu.

Čiapky a klobúky mali vyrobené z plsti, súkna, zo zamatu i z kožušiny. Vyzdobené boli šperkami, drahými kameňmi a vtáčími perami.

Čistá exotika – a hlavne, úžasná príležitosť pre kreativitu a rozmach majstrov klobučníkov.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie v texte sú v pôvodnom znení, s dobovou štylistikou a gramatikou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada ju opravím.
i

zdroje

SEGEŠ, Vladimír: Remeslá a cechy v starom Prešporku (2010) 

Ústredie ľudovej umeleckej výroby (2018) Klobučníctvo. Dostupné na internete: http://www.uluv.sk/sk/encyklopedie/tradicne-remesla-a-domacke-vyroby/tradicne-remesla-a-domacke-vyroby/klobucnictvo/

ZUBERCOVÁ, Magdaléna – HASALOVÁ, Eva. Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania (2014)

Prečo sú na Michalskej veži 3 erby a čo symbolizujú?

Prečo sú na Michalskej veži 3 erby a čo symbolizujú?

Mestské hradby sú plné príbehov kamenárov, murárov, klampiarov, tesárov, kováčov i medikovačov. Vojakov, strážnikov i rytierov, ale aj prešporských žien, ktoré im varili, prali a ošetrovali rany. Ľudí, ktorí svorne chránili svoje mesto Prešporok. Múry, bašty, parkány, barbakány aj brány, priekopy i veže nesú v sebe osudy kráľov a kráľovien, mešťanov i hostí a tiež ľudí všetkých národností, kresťanov i židov, ľudí pracujúcich rukami, hlavou i srdcom. To všetko je v symbolike erbov hrdo vytesaných na hlavnej, Michalskej bráne.
FOTO: Katarína Králiková

Michalská veža v Bratislave – pohľad z barbakanu pri vstupe do mesta

Aké zdroje informujú o erboch na Michalskej veži?

Historičky Zuzana Ševčíková a Viera Obuchová realizovali v rokoch 1974 – 1975 umeleckohistorický a architektonický výskum Michalskej veže, ktorého výsledky spracovali v publikácii Michalská veža.

Historik Juraj Kucharík vypracoval v roku 2014 rozsiahlu štúdiu na tému Vybrané obdobia protitureckej obrany Bratislavy s dôrazom na mestské opevnenie.

Historici Jozef Hanák a Barbora Kopuncová uverejnili v roku 2017 svoje dielo Prešporské opevnenia.

Ostatné uverejnené texty, ku ktorým som sa dostala, čerpajú z vyššie uvedených zdrojov.

Jednoznačnú odpoveď na otázku prečo sú na Michalskej veži tri erby však už dnes nezistíme. Museli by sme sa vrátiť v čase do 16. storočia.

Vieme si však utvoriť vlastnú hypotézu, teda svoj názor na základe viacerých dôveryhodných zdrojov a prepojenia jednotlivých súvislostí.

Prečo sú teda na Michalskej veži až 3 erby?

fakty

Prvá zmienka o nejakom kamennom erbe na Michalskej veži pochádza z rokov 1512-1513 (vládol Vladislav II. Jagelovský zvaný „Kráľ Dobrze“).

Preverili ju v Mestskej komornej knihe uloženej v Archíve mesta Bratislavy historici Štefan Rakovský v roku 1877, Ladislav Kemény v roku 1925 a neskôr súčasníci Viera Obuchová, Zuzana Ševčíková, Juraj Kucharík a iní.

Hovorí len toľko, že mestský erb na Michalskú bránu vyhotovil  kamenársky majster Wendler.

Táto informácia bola opakovane uvádzaná v odbornej literatúre až do roku 1975, kedy tím historičiek Zuzany Ševčíkovej a Viery Obuchovej dokončil umeleckohistorický a architektonický výskum Michalskej veže.

FOTO: Katarína Králiková

Michalská veža, odborná publikácia,
ktorú napísali Zuzana Ševčíková a Viera Obuchová
z Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave v 1984 

A tu to začína byť zaujímavé…

V rovnakom zdroji menovaní historici overili, že neskôr, v roku 1547, mesto vyplatilo maliarovi Hansovi odmenu za vymaľovanie už troch erbov a to kráľovského, uhorského a mestského erbu na Michalskej veži.
Až tento údaj považujú historici za prvú jednoznačnú písomnú zmienku o kamennej erbovej doske na Michalskej veži.

Lenže, v súčasnosti už vieme spoznávať historickú pravdu nie len vďaka písomným prameňom, ale aj vďaka výskumom archeológov a historikov.

Podľa hĺbkovej analýzy stavebného materiálu na Michalskej veži spomínané historičky zistili, že erbová kamenná doska bola pôvodne umiestnená nie na Michalskej veži, ale na barbakane z vonkajšej strany mestských hradieb.

Zároveň, na základe umeleckohistorickej analýzy vyslovili presvedčenie, že erb bol vyhotovený ešte pred rokom 1520, a že s veľkou pravdepodobnosťou patrí nie Vladislavovi II. ale jeho synovi kráľovi Ľudovítovi II. Jágelovskému.

FOTO: Katarína Králiková

Tri erby na Michalskej veži v Bratislave – pohľad z barbakanu pri vstupe do mesta

Tri erby na vonkajšej strane Michalskej brány symbolizujú, označujú a upozorňujú teritórium kráľovského korunovačného mesta, ktoré je pod ochranou troch inštitúcií a to kráľa, mesta a Horného Uhorska.

Prvý erb bol mestský. To je logické.

Ale … prečo sú tam ďalšie dva erby?

Mohlo ísť o symbolické označenie inštitúcii, ktoré chránia mesto Prešporok ohrozované Osmanskými vojakmi.

Mätie ma však to, že erb tam bol ešte pred Bitkou pri Moháči (29.08.1526), teda už v roku 1520 alebo skôr. Vtedy predsa mesto Prešporok ešte nebolo korunovačným sídlom kráľa.

Vysvetľujem si to však tak, že mesto Prešporok bolo už vtedy veľmi dôležitým, priam strategickým a druhým najväčším mestom Uhorska, polohou blízkym k Viedni a k Českému kráľovstvu. Jeho ochrana bola v záujme nie len obyvateľov Prešporku, ale aj samotného kráľa a vôbec, celého vtedajšieho Uhorska.

Zdôrazňujem, že hovoríme o 16. storočí, kedy Osmanské vojská ohrozovali Uhorsko a snažili sa dostať čo najviac na západ Európy. Takmer sa im to podarilo, keď po Bitke pri Moháči obsadili celé veľkú časť Uhorska a chceli pokračovať ďalej, na Prešporok a na Viedeň. Ale to je už iný príbeh…

V tejto súvislosti však môže byť zaujímavé…

Čo symbolizujú jednotlivé erby na Michalskej veži?

Jágelovský erb

Levy symbolizujú kráľovské cnosti – odvahu a bojovnosť.
Holubica je náboženský atribút Ducha Svätého.

FOTO: pinterest/ Nicolas Vandevoorde

Znak Ľudovíta II. Jágelovského, Uhorského a českého kráľa (vľavo) a jeho manželky Márie Habsburskej/ Rakúskej.

Uhorský erb

Štátny erb uhorskej krajiny mal pôvodne iba dvojramenný kríž ako symbol zvrchovanosti a Horného Uhorska.

Historici sa domnievajú, že ako inšpiráciu z Byzancie ho používali už vierozvestci Konštantín a Metod (9. stor.), alebo uhorský kráľ Belo III. (12. stor.), ktorý tam žil 11. rokov.

Od 14. storočia pribudli na erb lomené gotické oblúky. Ako „severné hory“ Tatra, Matra a Fatra však sú interpretované až od 16. storočia. Štúrovci tento motív označovali ako Trojvršie a v rozpore s pravidlami heraldiky zmenili jeho farbu zo zelenej, po vzore Ruska na slovanskú modrú. O tejto téme zaujímavo rozpráva historik – archivár a znalec heraldiky Jozef Novák.

Erb Uhorska na kamennej doske je ešte bez koruny. Už spomínané historičky sa preto domnievajú, že ide o erb Horného Uhorska.

Bratislavský erb

Symbolika motívov na erbe mesta Bratislava má viacero verzií.

Červená farba, ktorá je na pozadí, v našich končinách všeobecne znamená odvahu, bojovnosť, moc a silu. Biela, ktorou sú vyobrazené mury a veže, značí mier a čistotu úmyslov. Zlatá, ktorú nájdeme na vežičkách, môže symbolizovať bohatstvo a kráľovskú dôležitosť?

Heraldik Ladislav Vrtel v článku pre TASR k tomu vymenúva teórie o Bratislavskom erbe.

  1. Bol inšpirovaný erbom nemeckého mesta.
  2. Trojvežové opevnenie znázorňuje Vydrickú, Michalskú a Laurinskú bránu.
  3. V erbovej listine sa nič bližšie nespomína.

A tak si môžeme opäť urobiť vlastnú hypotézu…

FOTO: TASR/ Michal Svítok/

Listina z roku 1436, ktorou Žigmund Luxemburský potvrdzuje mestu Bratislava právo používať mestský erb a pečať.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie v texte sú v pôvodnom znení, s dobovou štylistikou a gramatikou.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada ju opravím.
i

zdroje

Historičky Zuzana ŠEVČÍKOVÁ a Viera OBUCHOVÁ realizovali v rokoch 1974 – 1975 umeleckohistorický a architektonický výskum Michalskej veže, ktorého výsledky spracovali v publikácii Michalská veža.

Historik Juraj KUCHARÍK vypracoval v roku 2014 rozsiahlu štúdiu na tému Vybrané obdobia protitureckej obrany Bratislavy s dôrazom na mestské opevnenie.

Historici Jozef HANÁK a Barbora KOPUNCOVÁ uverejnili v roku 2017 svoje dielo Prešporské opevnenia.