Juraj Purkircher pritom aj naďalej písal básne. Z pobytu v Padove je azda najvýznamnejšia tá, ktorú vytvoril na počesť kráľa Maximiliána II. Habsburského k príležitosti jeho korunovácie 8. septembra 1563, po prvýkrát konanej v Prešporku. V nej prirovnáva uhorský ľud k pracovitým včelám a útočiacich Turkov k sršňom.
Krátko na to, po dvoch rokoch štúdia v Padove, získal titul magistra medicíny. Slávnostné promócie absolvoval 21. decembra 1563 a v Padove zostal až do leta 1564. Následne sa vrátil do rodného Prešporku, kde už zostal až do konca života.
Juraj Purkircher sa vyznal v ľúbostnej básni
Mimoriadne zaujímavá je Purkircherova báseň, ktorou v roku 1565 dvoril svojej susedke, rovesníčke a dcére nebohého Wolfganga Lerchenfelda, mladej Žofii Lerchenfelderovej. Napísal vám niekto niekedy ľúbostnú báseň? Mne veru nie.
Juraj Purkircher vo svojej básni prirovnal Žofiu ku škovránku. Jej priezvisko totiž pripomína slovo Die Lerchen čo v nemčine znamená škovránok. Juraj preto použil túto slovnú hračku a ospieval svoju milú krásnym a pôvabným chválospevom, ktorého výsledkom bolo, že do roka, v roku 1566, mali svadbu.
Bývať ostali v rodičovskom dome, ktorý sa tak stal majetkom Juraja Purkirchera. Tým sa začala písať nová etapa v živote Purkirchera.
Ako básnik sa však neživil.
Otvoril si lekársku ambulanciu a spočiatku liečil iba chudobných ľudí. Postupne, a pomerne rýchlo, sa však o jeho kvalitách a odbornosti dozvedali aj bohatší mešťania a zakrátko už medzi jeho pacientov patrili najzámožnejší patricijovia mesta, vrátane prisťahovaných úradníkov a šľachticov, ktorí sa príležitostne zdržiavali v Prešporku.
O svojich liečebných úspechoch však sám Purkircher často vravel s povzdychom, že je len ťažké liečiť ľudí, ktorí sa tak usilovne venujú vinohradníctvu.
Napriek tomu dokázal mnohých uzdraviť z chorôb, ktorými dlhé roky trpeli. Určite pritom často myslel na svoju matku, ktorá ho ako prvá nabádala k tomu, aby sa vzdelával a liečil ľudí.
Jeho lekárska prax mu zabezpečila zlepšenú životnú úroveň, stabilný príjem a vysoké spoločenské postavenie.
Zužitkoval aj vyženený majetok.
Do dejín sa zapísala predovšetkým jeho botanická záhrada, ktorú si zriadil priamo vo dvore svojho domu. Zrejme nebola veľká, ale súdiac podľa toho, že študoval v talianskej Padove, kde sa mohol inšpirovať malými uzavretými renesančnými záhradami, predpokladám, že pre bádateľské účely mu bohato stačila.
Pestoval v nej špeciálne odrody liečivých rastlín, tiež rôzne horské, dovtedy neznáme rastliny a predovšetkým tú vyšľachtenú fazuľu.
Výhodou záhrady, hoc malej, ale priamo pri dome bolo aj to, že sa o bylinky mohol osobne a denne starať a dozerať na ich priebežný rast, na reakciu podľa počasia a zapisovať si jednotlivé fázy, jednoducho, takú záhradu musel mať po ruke, teda priamo pri svojom dome na rohu dnešnej Sedlárskej ulice a Hlavného námestia.
