Pri tvorbe tohto blogu som vychádzala z verejne dostupných informácií.

Najväčším  zdrojom mi bola kniha od L. O. Rosu, i keď sám autor priznáva, že je zbeletrizovaná.

Preto som pátrala po ďalších zdrojoch. Ten najdôveryhodnejší mi poskytla kniha od MUDr. Sečanského.

Nuž a najviac som sa tešila osobným spomienkám ľudí, ktorí ho zažili.

Pri tvorbe tohto blogu som vychádzala z verejne dostupných informácií.

Najväčším  zdrojom mi bola kniha od L. O. Rosu, i keď sám autor priznáva, že je zbeletrizovaná.

Preto som pátrala po ďalších zdrojoch. Ten najdôveryhodnejší mi poskytla kniha od MUDr. Sečanského.

Nuž a najviac som sa tešila osobným spomienkám ľudí, ktorí ho zažili.

Schöne náci, obľúbená živá atrakcia

Ignác Lamár chcel ľuďom robiť krajší deň, rozosmievať ich. A to aj neskôr, počas prvej i druhej svetovej vojny a tiež počas rokov socializmu.

Jeho príbeh je o tom, že nech sú okolnosti akokoľvek nepriaznivé, vždy je spôsob, ako si splniť svoj sen.

nejasní súrodenci Ignáca Lamára

Rodina, to prostredie, ktoré vplýva v dobrom aj v zlom na život dieťaťa, dala zrejme útlemu chlapcovi z každého rožku trošku.

Predškolské detstvo mal harmonické. Jeho otec bol majster obuvník. Mal vlastnú dielňu, ale bohatí veru neboli.

Autor jeho beletrizovaného životopisu L. O. Rosa píše, že Ignác mal iba jedného brata Karola, ktorý mal detskú obrnu. Iní autori zas uvádzajú, že mal dvoch bratov, ktorí emigrovali do Ameriky.

Jeho doktor, MUDr. Sečanský však vo svojich pamätiach toto píše ako o bratoch jeho otca Karola. Nuž, nech už bolo ako bolo, Ignác sa životom predieral bez súrodencov, sám a bez rodiny.

škandál v rodine

Najväčšiu tragédiu rodine vraj spôsobila jeho matka. Tá, podľa všetkých zdrojov, utiekla s tovarišom do Viedne. Opustila manžela aj deti.

Otec malého Ignáca potom údajne začal piť. No, ale neverím, že predtým nepil vôbec. Úporne sa snažím pochopiť ženu, ktorá opustí svoje deti.

Neverím, že to bolo iba a len z vášnivej lásky k milencovi. Zrejme sa však už nikdy nedozvieme, čo sa presne stalo.

A teraz si predstavte, že ste citlivý chlapec a vašimi spolužiakmi sú všelijakí nespratníci.

malý ignác lamár bol v škole šikanovaný

My sa už zrejme nedozvieme skutočnú pravdu ani o tom, či bol naozaj malý žiačik Ignác v škole šikanovaný. Je to však veľmi pravdepodobné, lebo deti aj v dnešnej dobe majú sklony k tomu, aby robili zlobu tým slabším. A Ignác bol celý život také tintítko, navyše veľmi citlivé.

Keď sa teda stala v rodine “tá tragédia”, že počestnému majstrovi odišla žena s tovarišom, tomu chudákovi neostávalo nič iné, len sa upiť k smrti a narobiť také dlhy, že jeho deti – nech ich už bolo hocikoľko – ostali bez strechy nad hlavou, s jedným starým kufrom.

Keby sa však nestali spomínané smutné a bolestné udalosti v rodine, zrejme by sa Ignác nikdy nedostal k tomu, aby urobil šťastných toľkých ľudí.

Bol by sa vyučil u otca rovnakému remeslu a prežil by život bez toho, aby sa čo i len odvážil niekomu povedať, že túži byť klaunom.

osudové stretnutia ignáca lamára

Mimochodom, Ignác Lamár sa narodil v stredu, 11. augusta 1897, vraj o pol noci, počas mesačného splnu.

Podľa numerológie majú ľudia s číslom 8 v dátume narodenia karmický osud, teda taký neobyčajný, náročnejší ale aj duchovne obohacujúcejší. No a kto sa narodil počas splnu, ten máva zvyčajne mimoriadne silnú intuíciu. Ktovie, čo z toho sedelo na Ignáca Lamára.

Totiž je zaujímavé, že vždy, keď sa nachádzal v absolútne neriešiteľnej situácii, osud mu zaslal do cesty dobrého človeka na pomoc. Aspoň takto to opisuje L. O. Rosa a do značnej miery jeho slová potvrdzuje aj MUDr. Sečanský.

• Jeho celoživotný kamarát Lacko ho už v škole bránil pred šikanujúcimi spolužiakmi.

• Bývalý spokojný zákazník jeho otca mu pomohol nájsť prvú prácu v divadle po tom, ako jeho otec zomrel a bolo treba splácať dlhy.

• Kolega Peter ho, aspoň teda podľa L. O. Rosu, uviedol do sveta divadelného zákulisia, kde Ignác pracoval ako pomocný rekvizitár.

• Keď prišiel aj o rodičovský dom, v zúfalej situácii ho prichýlil opäť kolega Peter, s ktorým sa prvýkrát opil, keď si uvedomil, že svojím váhaním navždy stratil svoju prvú lásku Žanetku.

• Keď hrozilo, že ho po vojne deportujú do tábora fašistických kolaborantov, niekoľko týždňov tŕpol, čo s ním bude. “Darmo vysvetľoval, že síce otca mal Maďara a matku Nemku, ale on sám je Prešpurák a tým aj zostane, nič nepomáhalo,” rozpráva jeho posledný lekár MUDr. Sečanský. Z tábora ho vyslobodil Sečanského dobrý priateľ MUDr. Ripp.

splnený sen – zrodil sa schöne náci

To, ako ho poznáme dnes, čiže ako turistickú atrakciu, zosobňujúcu elegána s cylindrom a paličkou z dávnych predvojnových čias starého Prešporku, to si Ignác Lamár vymyslel počas prvej svetovej vojny, keď prišiel o prácu v divadle.

Ignác Lamár bol po celý život absolútne chudobný, nemajetný. Ešte aj to, čo dostal neraz rozdal. Jediné, čo vlastnil bol starý kufor s pánskym oblečením, ktoré jeho otcovi darovala grófka Nyáryová po smrti manžela. A stále mal sen byť klaunom.

Obsah kufra sa stal pokladom Ignáca Lamára. Keď prišiel o prácu, v zúfalstve, keď už človek nemá čo stratiť a dávať môže len to, čo má v sebe, vo svojom srdci, rozhodol sa chodiť oblečený v elegantnom obleku po grófovi, s cilindrom na hlave a paličkou v ruke po prešporskom korze.

Chcel ľuďom pripomínať zašlú slávu predvojnových bezstarostných čias. Nič nevravel, iba sa zdvorilo usmieval, úctivo sa klaňal slečnám i dámam a všetky ich zdravil v troch prešporských jazykoch slovami:

Ruky bozkávam. 

Küss die Hand.

Kezet csókolom.

Už vtedy, na začiatku dvadsiateho storočia bolo zvláštne to, čo robil. Ľuďom sa to však páčilo.

Bol zdvorilý. Bol úslužný. Ľudia ho pozývali k sebe na návštevu, aby sa s ním mohli porozprávať.

Mnohým pomáhal už len tým, že im venoval pozornosť a súcit v žiali za zomrelými príbuznými vo vojne.

Ľudia ho jednoducho mali radi, lebo on mal ľudí rád a chcel im robiť radosť.

nezvyčajný zážitok Ignáca Lamára

V knihe Schöne Náci, bratislavský Charlie ma zaujalo, ako L. O. Rosa priam psychologickou analýzou vykresľuje Ignáca, ako človeka, ktorý mal aktívny zaujem o mimiku, gestikuláciu, reč tela a aj o psychológiu. Informácie o týchto témach nasával od Lacka, svojho priateľa z detstva, ktorý študoval za detektíva.

Veľmi pútavo je v knihe tiež opísaný detektívny zážitok, ktorý Lacko a Ignác spoločne vyriešili. Prekvapilo ma, že v ňom išlo o to, ako zabiť bohatú grófku prostredníctvom dlhodobého pôsobenia infrazvukov. Tie mali spôsobiť bolesti hlavy, žalúdka a postupne vyústiť do kolapsu celého tela.

Nezisťovala som, či sa tento príbeh naozaj stal, hoci mám sklony uveriť tomu. Podstatné je, že už na začiatku storočia vedeli, ako škodia aj nepatrné zvukové vlny.

Túto krátku epizódku v jeho živote však vraj spustilo to, čo bolo pre Ignáca Lamára najviac charakteristické. Jeho úprimná úctivosť k ľuďom.

Mimoriadne zdvorilé, starosvetské správanie, úsmev a elegancia to boli vlastnosti, vďaka ktorým si získal dôveru u ľudí – a teda aj u spomínanej bohatej grófky.

Schöne Náci vnímal, počúval, nerozprával

Dnes už to vyznie hádam aj dvojzmyselne, ale Ignác Lamár často navštevoval bohaté vdovy. Pomáhal im s prácami okolo domu a rozprával sa s nimi – teda, predpokladám, že ich predovšetkým zdvorilo počúval a príjmal ich pozvanie na obed.

“Neviete si predstaviť, akí šťastní boli ľudia, napríklad i moje sestričky, keď sa Nácko objavil na korze a zaspieval svojím neopakovateľným hlasom.” spomína MUDr. Sečanský.

Môj dobrý svokor mi rozprával, že Schöne Náci žil niekde v okolí Dunajskej. Každé ráno sa vraj zastavil v potravinách jeho svokrovho strýka, aby ho pozdravil. Dostal za to čerstvé pečivo.

Aj mnohí ďalší bratislavčania mi o ňom rozprávali. A viete, čo na ich rozprávaní bolo najkrajšie?

Každému, kto spomínal na Schöne Náciho,

sa na tvári rozžiaril príjemný úsmev.

poslanie Ignáca Lamára zostalo

Profesor MUDr. Ladislav Dérer, učiteľ MUDr. Sečanského, ešte za jeho života poznamenal, že mesto by malo postaviť sochu symbolu dávych čias, jeho kamarátovi z detstva. Tvrdil, že Schöner Náci patrí medzi neodmysliteľných prominentov Bratislavy.

posledné želanie

Ignác Lamár prežil posledné roky života v Ústave pľúcnych chorôb v Lehniciach, kde sa liečil na tuberkulózu. Tam aj vo veku 70 rokov, v pondelok, 23. októbra 1967 zomrel. Sám a opustený. Pochovali ho sestričky z ústavu.

Celých 40 rokov rozdával radosť Bratislavčanom a potom dlhých 40 rokov čakal, kým sa mu splní posledné želanie – byť pochovaný v jeho milovanej Bratislave. Ľudia však na neho nezabudli.

Vďaka občianskemu združeniu Spoločnosť Ferdinanda Martinenga a iniciatíve Ing. Romana Delikáta je od septembra 2007 pochovaný na Ondrejskom cintoríne.

inšpiratívna osobnosť

Ignác Lamár ma inšpiroval tým, že on proste neriešil predsudky. Ani mu zrejme nenapadlo, že by to celé mohlo byť blbé, čudné. On na svoje poslanie hľadel srdcom.

Bol slobodný. Bol láskavý. Bol úctivý.

Bol tým, kým sa chcel stať. Stal sa bratislavským klaunom, ktorý rozdával ten vzácny, príjemný pocit.

SEČANSKÝ, Imrich MUDr. (1997) Spomienky a vyznania lekára. Vydavateľstvo Slovak Academic Press

ROSA, L. O. (1994) Schöner Náci, bratislavský Charlie, Vydavateľstvo Sprint

redakcia Bratislavské noviny (20.4.2007) Schöner Naci sa k nám nanovo približuje

redakcia Bratislava DNES24 (11.8.2017) Ruky bozkávam – nieslo sa ulicami Bratislavy