Valčík bol kedysi poburujúci a dámy pohoršene opúšťali miestnosť

Valčík bol kedysi poburujúci a dámy pohoršene opúšťali miestnosť

Tanec je príležitosť, kedy sa muž a žena môžu navzájom dotýkať bez toho, aby vzbudzovali pohoršenie. Toto kedysi vôbec neplatilo. Telesný kontakt bol neprípustný. V intimite tanca nastal veľký zlom až pred 150 rokmi a symbolizoval predovšetkým zmenu v spoločnosti.

Tento článok som napísala vo februári 2020
pre Bratislavské noviny:
Valčík bol kedysi poburujúci a dámy pohoršene opúšťali miestnosť

Zdá sa to až neuveriteľné, že taký krásny tanec, ako je valčík, mohol byť kedysi považovaný za hriešny tanec. Apropo, pojem “hriešny tanec” je známejší až z rovnomenného filmu z roku 1987, ktorý bol natočený podľa skutočného príbehu scenáristky Eleanor Bergstein. V časoch, keď prichádzal do módy valčík, používali súčasníci pravdepodobne výrazy ako pohoršujúci, nemravný, poburujúci, škandalózny. A niet sa čo čudovať.

Prvýkrát bol oficiálne do aristokratickej, tzv. vysokej spoločnosti na panovníckom dvore uvedený na prelome rokov 1814/ 1815. Bolo to v čase, keď rakúsky minister Klemens Lothar Metternich (1773 – 1859) pozval, v mene nerozhodného puntičkárskeho rakúskeho cisára Františka I. (1768 – 1835) do Viedne najdôležitejších zástupcov takmer 200 vtedajších štátov Európy na tzv. Viedenský kongres. Jeho súčasťou bol aj kultúrny, spoločenský a zábavný program.

Dokonca, zdalo sa, že viac, ako oficiálna časť kongresu.

Knieža Metternich možno nemal až taký dobrý charakter, ale hlúpy nebol. Vedel, že najviac dohôd sa vybaví v neformálnych debatách, pri víne, na poľovačke a hlavne večer pri tanci. Na to spoliehal. Nevadilo mu, že následne diplomati jednotlivých krajín museli po každej takej dohode podávať nadľudské výkony.

Už vtedy sa totiž každý s každým dohodol a keď si prípitky navzájom odporovali, bolo potrebné strategicky vykľučkovať, aby niekto niekomu nevyhlásil vojnu. Je priam neuveriteľné, ako práve s týmito okolnosťami súvisí tanec.

Začiatkom spomínaného 19. storočia ešte platili konvencie, teda ustálené zvyky, ktoré všetci dodržiavali už po niekoľko stáročí. Na cisárskom dvore vo Viedni sa dokonca riadili prísnou Španielskou etiketou. Jej pravidlá zaviedol ešte v roku 1420 burgundský vojvoda Filip zvaný Dobrý (1396-1467), zakladateľ rytierskeho Rádu Zlatého rúna.

Podľa odborníčky na diplomaciu Márie Holubovej, vytvoril rafinovaný dvorný ceremoniál, Burgundský protokol. Postavený bol na náboženských princípoch a jeho cieľom bolo čo najviac oddeliť panovníkov od ostatných ľudí, ktorí boli prísne a jednoznačne rozčlenení podľa titulov a postavenia.

Protokol neskôr, keď už Burgundsko patrilo pod Francúzsko, premenovali na Španielsku etiketu, ktorú aj vďaka sobášnej politike prevzali všetky kráľovské dvory v Európe. Jej súčasťou bol aj spôsob tancovania.

Keďže katolícka cirkev zakazovala voľnú, obzvlášť rituálnu zábavu pri hudbe, vytvorili nové tance, ktoré mali prísne pravidlá a náročnú choreografiu. Naučiť sa ich mohli len vyvolení, teda tí, ktorí boli v hierarchii najbližšie k vládcovi.

Na panovníckych dvoroch získavali nové, výnimočné postavenie učitelia tanca. Dohliadali na dodržiavanie spôsobu tancovania, obzvlášť na jeho prudérnosť. Muži a ženy sa pri ňom dotýkali len náznakom končekov prstov na rukách. Dovolené boli iba plaché pohľady a aj vďaka dobovej móde širokánskych sukní, vystužených krinolínami, boli tancujúci od seba primerane vzdialení.

Zrazu, z ničoho nič, začal sa medzi urodzenou spoločnosťou šíriť nový tanec. Jeho melódiu už na cisárskom dvore poznali, ale iba ako súčasť baletných či hudobných predstavení. Aj rodák z Prešporku, žiak W. A. Mozarta, klavirista Johann Nepomuk Hummel, ktorý pre nich, už v roku 1808, napísal valčík.

Ale tancovať na takúto hudbu?

To bolo neprípustné.

Čiastočne preto, že tento tanec pochádzal z nižších vrstiev, no predovšetkým kvôli spôsobu tanca. Ten vyžadoval, aby sa páry navzájom dotýkali a dokonca, aby sa po celý čas držali čo najtesnejšie pri sebe. To bolo poburujúce.

Počas bálov, ktoré si šľachtici organizovali, pri valčíku pohoršené dámy údajne ostentatívne opúšťali tanečné sály.

Avšak, uvoľnenejším mravom nebolo možné zabrániť a kultúru milujúci Habsburgovci tanec povolili aj napriek prísnej Španielskej etikete. A tak, po Viedenskom kongrese, začali valčík tancovať aj počestné dámy na slávnych spolkových báloch v Prešporku.

zdroje textu

Marian Hochel: Viedenský kongres: Ako sa dohadoval mier pri valčíku? Historická revue 10/2015

Jana Verešová: Tanec a tanečné aktivity. Metodicko pedagogické centrum. 2015

K Bratislave patria multikultúrne vianočné tradície. Ako vyzerali?

K Bratislave patria multikultúrne vianočné tradície. Ako vyzerali?

K Bratislave patria multikultúrne vianočné tradície. Ako vyzerali?

Vianočné zvyky sú priam ukážkou prepájania rôznych národov, národností a náboženstiev. V Bratislave obzvlášť. Podľa autorov publikácie Petržalka v rokoch 1919 – 1946, žilo v Petržalke ešte začiatkom minulého storočia takmer sedemdesiat percent obyvateľstva nemeckej národnosti. Veľmi podobne tomu bolo aj v centre Bratislavy. A práve táto skutočnosť ovplyvnila vianočné zvyky.

 

zdroje textu

Zrubec Laco: Osobnosti našej minulosti (1991)

zdroje fotiek
  • Katarína Králiková
Z
jazyková korektúra

text neprešiel jazykovou korektúrou

l
text

Mgr. Katarína Králiková

Mgr. Katarína Králiková

tvorím písaním

Píšem, teda tvorím písaním, odkedy som sa naučila písať. Rada píšem atramentovým perom, je to také starosvetské, dnes už priam historické. A ja mám rada všetko, čo je staré. Staré príbehy, staršie budovy, najstaršie historické udalosti.

A mám rada aj starších ľudí. Niektorí sú múdri a môžem sa od nich učiť. Niektorí sú skúsení životom a môžem sa nimi inšpirovať. A niektorí dokážu pútavo rozprávať a ja ich veľmi rada počúvam.

Fascinujú ma však ľudia z našej histórie. Ich osudy z dávnych čias, popretkávané osobnými aj historickými udalosťami, to všetko ma nesmierne inšpiruje – a o týchto ľuďoch píšem najradšej.

Nuž, a keďže som štyri študentské roky drela prsty na starožitnom písacom stroji, písanie na klávesnici mi ide takmer tak rýchlo ako myšienky … a preto tu, na mojej web stránke s radosťou ťukám do klávesnice keď tvorím písaním.

ďakujem za vaše dojmy

Zaregistrujte sa

a ja vám s radosťou budem posielať

 pripomienky na prehliadky

a blogy ako víkendové čítanie.

[thrive_leads id='28674']

Trpký osud významnej ochrankyne bratislavských pamiatok

Trpký osud významnej ochrankyne bratislavských pamiatok

Trpký osud významnej ochrankyne bratislavských pamiatok

Alžbeta Güntherová-Mayerová bola uznávaná odborníčka na dejiny umenia, priekopníčka v muzeológii a predovšetkým oddaná bádateľka a zanietená pedagogička. Osud ju nešetril a tragický bol aj jej koniec.

Bratislavské noviny

link na článok:  Trpký osud významnej ochrankyne bratislavských pamiatok

zdroje textu
  • Monument revue 1/2013 z vydavateľstva Pamiatkový úrad SR
  • Július Barczi: Alžbeta Güntherová-Mayerová (1905 – 1973)
  • Zuzana Šidlíková: Alžbeta Güntherová-Mayerová – krátka etapa výtvarníčky 
  • Július Barczi: Alžbeta Güntherová-Mayerová – roky „vyhnanstva“ 1952 – 1955
  • Alžbeta Güntherová-Mayerová: Zhodnotenie vlastných prednášok z dejín umenia 
zdroje fotiek
  • Katarína Králiková
  • portrét Alžbety Güntherovej Mayerovej – Archív Pamiatkového úradu SR
Z
jazyková korektúra

text neprešiel jazykovou korektúrou

l
text

Mgr. Katarína Králiková

Mgr. Katarína Králiková

tvorím písaním

Píšem, teda tvorím písaním, odkedy som sa naučila písať. Rada píšem atramentovým perom, je to také starosvetské, dnes už priam historické. A ja mám rada všetko, čo je staré. Staré príbehy, staršie budovy, najstaršie historické udalosti.

A mám rada aj starších ľudí. Niektorí sú múdri a môžem sa od nich učiť. Niektorí sú skúsení životom a môžem sa nimi inšpirovať. A niektorí dokážu pútavo rozprávať a ja ich veľmi rada počúvam.

Fascinujú ma však ľudia z našej histórie. Ich osudy z dávnych čias, popretkávané osobnými aj historickými udalosťami, to všetko ma nesmierne inšpiruje – a o týchto ľuďoch píšem najradšej.

Nuž, a keďže som štyri študentské roky drela prsty na starožitnom písacom stroji, písanie na klávesnici mi ide takmer tak rýchlo ako myšienky … a preto tu, na mojej web stránke s radosťou ťukám do klávesnice keď tvorím písaním.

ďakujem za vaše dojmy

Zaregistrujte sa

a ja vám s radosťou budem posielať

 pripomienky na prehliadky

a blogy ako víkendové čítanie.

[thrive_leads id='28674']

Trpký osud významnej ochrankyne bratislavských pamiatok

Henrich Klein svoj hudobný talent venoval mládeži v Prešporku

Henrich Klein svoj hudobný talent venoval mládeži v Prešporku

Heinrich Klein bol hudobný skladateľ, dirigent a predovšetkým pedagóg. Podobne ako Mozart, aj on bol vďaka neobyčajným schopnostiam označovaný ako zázračné dieťa. Lenže, mladý Heinrich nevedel byť rovnako zábavný. O to väčší talent mal v organizačnej a teoretickej, konštrukčnej a pedagogickej oblasti.

zdroje textu
zdroje fotiek
  • Katarína Králiková
  • portrét H. Kleina – Galéria mesta Bratislavy
Z
jazyková korektúra

text neprešiel jazykovou korektúrou

l
text

Mgr. Katarína Králiková

Poznáte životný príbeh Františka Floridusa Rómera – učiteľa, ktorý neučil v škole?

Poznáte životný príbeh Františka Floridusa Rómera – učiteľa, ktorý neučil v škole?

Poznáte životný príbeh Františka Floridusa Rómera – učiteľa, ktorý neučil v škole?

Pre bratislavskú verejnosť je známy skôr ako zakladateľ muzeológie a archeológie v Uhorsku. Busta Františka F. Rómera na nádvorí Starej radnice nám pripomína, že patril k zakladateľom mestského múzea v Bratislave. Začínal však ako učiteľ, ktorý presadzoval praktickú výučbu. A to sa mu stalo osudným.

jazyková korektúra

Text neprešiel jazykovou korektúrou.
Citácie sú v pôvodnom znení.
Ak nájdete chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk. Rada to opravím.

i

zdroje

BUDAY, Peter: František Florián Rómer, Monument revue, ročník 1, číslo 2/ 2012