Po blogu na tému sobáše a spory medzi záplavou a požiarom si teraz priblížime prelomové obdobie v dejinách Prešporku. Na udalosti z rokov 1515 až 1530 sa však pozrieme cez dobovú módu a obliekanie podľa spoločenského statusu.

Do roku 1526 to boli zrejme ženy richtárov, senátorov či členov mestskej rady, kto ako prvý nosil módne novinky.

Lenže na svoj zjav si veľmi potrpeli aj muži. Prezentovali ním totiž nielen svoje bohatsvo, ale aj spoločenský status.

Richtármi v Prešporku boli v rokoch 1513 až 1517 Michal Maixner. Potom do roku 1519 Caspar Leupold, do roku 1523 opäť starý Wolfgang Forster, po ňom na jeden rok zasa Gaspar Leupold a do roku 1530 Michalel Fischer.

Všetci, aj ich manželky, pochádzali z tzv. patricijských rodín.

v zamate

Pod pojmom patricijské rodiny si predstavme také rodiny, ktoré žili v Prešporku niekoľko generácií, boli zámožné, jej členovia získali univerzitné vzdelanie, živili sa obchodovaním, držali sa starých tradícií, ale mali odvahu preberať novoty zo zahraničia. A tiež guráž pôsobiť na kráľovskom dvore.

Mnohí boli členmi mestského senátu a striedali sa vo funkciách richtára, mešťanostu či kapitána.

Podľa toho, čo si obliekali ich každý rozpoznal už z diaľky.

Ich oblečenie bolo honosné, vyrobené z drahých látok, ušité na jeden z dvoch spôsobov. A to na farebne pestrejší uhorský spôsob, ktorý zároveň viac prezentoval staré tradície, alebo mávali oblečenie na strohejší a farebné tmavší nemecký štýl. Podľa portrétov ich súčasníkov možno povedať, že tieto štýly aj oni rôzne kombinovali.

V tom období si už aj títo zámožní patricijovia dávali šiť oblečenie na mieru, čo donedávna robili len členovia kráľovských rodín a cirkevní hodnostári.

Ženy, ale aj muži z patricijských rodín radi svoje postavenie prezentovali dekoráciami na oblečení. Mali napríklad zlaté prípadne strieborné gombíky. Alebo ich pracky na opasku. Aj tie museli byť zo zlata, striebra či z farebného emailu.

Najviac sa však odlišovali klobúkmi. Tie nosili z jemného zamatu, zdobené farebnými pštrosími perami, veľkými lesklými sponami, kožušinkami alebo drahými chocholcami.

Aj zimné kabáty mali olemované kožušinkou zo sobola, z rysa, kuny alebo hermelínu z hranostaja.

Patricijovia poznali a radi využívali symboliku farieb. Hlavne takých, ktoré sa používali v heraldike, čiže v erboch. Je dosť možné, že nosili oblečenie vo farbách typických pre svoju rodinu. Kombinovali hlavne červenú, modrú, zelenú a čiernu so zlatou alebo striebornou. V týchto farbách mávali neskôr vytvorené aj erby. Pravdepodobne aj ich služobníctvo nosilo oblečenie v takých farbách.

Z obdobia rokov 1515 až 1530 ešte nie je možné zistiť, ktorý člen patricijskej rodiny mal aké svoje farby, ale aj toto sa zmenilo po Bitke pri Moháči.

V každom prípade, vôbec by ma neprekvapilo, keby to boli práve ženy z hrdých patricijských rodín, ktoré nútili svojich mužov, nech dohliadajú na ženy remeselníkov, aby nosili oblečenie z materiálov lacnejších a obyčajnejších.

Klobúky mešťanov

Ostatní mešťania, bežní remeselníci a drobní obchodníci mali určené, čo smú a čo nesmú nosiť. Zrejme zakazované boli vzorované talianské damasky, drahé farebné súkna a vzácne kožušiny.

Mohli nosiť oblečenie z plátna, zo súkna, z ovčej kožušiny.

Zdá sa, že to často porušovali, pretože mestská rada ich musela opakovane vyzývať, aby nosili oblečenie iba z predpísaných materiálov a doplnkov.

V bežný deň však bolo každého remeselníka ľahké rozpoznať podľa jeho pracovného oblečenia. Inak chodil oblečený mäsiar či pekár, inak garbiar, obuvník alebo kováč.

I tu však platilo, že majster môže byť lepšie oblečený, ako tovariš a ten zas lepšie ako učeň. Vlastne, učeň aj tak nosil iba to, čo mu majster kúpil, tak ako to mali predpísané v štatúte cechu.

Oblečenie remeselníkov však bolo predovšetkým praktické.

Umožňovalo voľnejší pohyb a nezavadzalo na ňom zdobenie.

Špecifické pre mešťanov bolo nosenie tzv. kukiel, teda pokrývok hlavy, ramien a pliec. Boli podšité buď z rovnakej, alebo aj z kontrastnej látky či z kožušinky.

Rozlišovacím znakom však boli hlavne klobúky a barety.

Kým patricijovia nosili výrazné farebné barety, remeselníci a mešťania mávali na hlave čierne plstené alebo slamené klobúky, nuž a mládež rozšafné pestrofarebné barety.

Najokatejšie boli odlíšení podľa pokrývky hlavy kati a Židia.

Na začiatku 16. storočia vykonávali jedno z najlepšie platených zamestnaní mestskí kati.

Mestskému katovi hovorili  Der Nachrichter, čo sa z nemčiny dá preložiť ako “Ten po richtárovi”. Richtár bol totiž aj sudca no a po ňom nasledoval tento Der Nachrichter, teda vykonávateľ rozsudku. V slovenčine je z tých čias známe pomenovanie Majster kat.

Ľudia sa mu síce vyhýbali, ale vážili si ho.

v červenej kapucni

Lenže,  práve v tomto období katom, ktorých bolo v Prešporku niekoľko naraz, pribudla povinnosť čistiť ulice od výkalov a hnoja, robiť deratizáciu domov a zabíjať túlavých psov. A čo bolo najhanlivejšie, jeden z katov dostal za úlohu dohliadať aj na mestský nevestinec, teda na centrum neresti.

Takého človeka bolo treba odlíšiť od ostatných!

A tak mestská rada nariadila, aby  všetci kati boli rozlíšení kapucňou. Červenou kapucňou. Ako platení, podotýkam dobre platení, zamestnanci mesta to museli rešpektovať.

Hm … ľudia, ktorí boli schopní odťať niekomu hlavu asi nemali až taký veľký problém byť rozlíšení kapucňou.

Inak to vnímali Židia. Aj im to prikázali. Akurát, že z iných dôvodov.

Prvé zmienky o tom, že v Uhorsku majú Židia nosiť žlté kapucne, pochádzajú ešte z 13. storočia. Vtedy však toto rozlíšenie vraj nebolo vnímané hanlivo. To až neskôr.

žltá kapucňa

V 16. storočí však mestská rada opäť nariadila, nech sú všetci Židia rozlíšení kapucňou. A to žltou, ako žltá židovská hviezda. Aj plášte mali nosiť s prišitým žltým lemom.  Ktovie prečo. Možno preto, aby ich predajcovia na jarmokoch spoznali. Židia totiž smeli ešte aj ryby na trhu nakupovať až po kresťanoch.

Pochopiteľne, Žida sa proti tomu búrili. A tak kráľ, znova a znova nariaďoval mestu Prešporok, nech nevyžaduje, aby boli Židia rozlíšení kapucňou od ostatných.

Tieto konflikty vyvrcholili práve po Bitke pri Moháči, keď kráľ Ľudovít II. Jagelovský zahynul.

Mnohí Židia vtedy zo strachu utiekli a tí, ktorí ostali, tých vdova po kráľovi, Mária Habsburská, dala vyhnať z mesta.

Do ich domov sa nasťahovali rôzni remeselníci, z nich najviac bolo klobučníkov. A tak dostala ulica názov Klobučnícka.

Zaujímavé je, že v období po Bitke pri Moháči vzrástol počet klobučníkov snáď zo všetkých remesiel najviac.

V každom období, a teda aj na začiatku 16. storočia radi nosili parádne klobúky aj tí, ktorí by podľa predpisov nemali. Teda aj majstri, notári, členovia širšieho snemu a hlavne ich ženy.

Práve kvôli tomu bolo najľahšie rozpoznať chudobných.

šaty chudobným

Chudobní nemali problém s výberom oblečenia. Mali jedno a to nosili až do zodrania. Len občas im niekto dal niečo nové. Zvyčajne nosili obnosené veci po iných, neraz aj po mŕtvych.

Medzi chudobu patrili aj slúžky, paholkovia, kuchárky, kočiši, neviestky a samozrejme tuláci a zlodeji.

Ináč, rovnako ako téma obliekania by mohla byť aj téma účesov, zariaďovania domácnosti, varenie a tak podobne. Aj takéto pod-témy môžu byť rovnako zaujímavé pri spoznávaní dejín, čo myslíte?

veľká prestavba

Všetci spomínaní, od richtára až po poslednú zlodejku, všetci sa báli krvilačných janičiarov a vojska tureckého sultána Sulejmana II.

Keď jeho vojsko dobilo Stoličný Belehrad a Budín, presťahovali sa do Prešporku stovky ľudí pestrej národnosti, rôzneho spoločenského postavenia a všelijakého vkusu. Nehovoriac už o tom, že v tej dobre prichádzali do mesta žiť aj protestanti – a aj oni mali svoj špecifický štýl obliekania.

Po Bitke pri Moháči v roku 1526 začali v meste roky nielen veľkej prestavby, búrania kostolov a spevňovania hradieb, ale veľmi nenápadne aj šírenie novej módy, ktorú prinášali všetci prisťahovalci. A sprostredkovane aj samotní Turci.

nová móda

Mnohí muži si v tých časoch začali strihať vlasy a nechávali si zarastať brady na turecký spôsob.

Ženám kupovali jemné orientálne látky, stuhy a šperky. Do módy prišla čipka a biela zástera, tiež turecká “karmazínová” červená, k nej medová, pistáciová na rôznych materiáloch. A tiež rôzne ozdoby zo zlatých tureckých šnúr.

Z tých čias k nám tiež prišiel tulipán a to nielen do záhrad, ale aj na výšivky obrusov, vreckoviek a domáceho textilu.

Boli to veľké novoty, veľké zmeny.

A práve do tejto doby sa narodili veľké osobnosti dejín Prešporku. Odvážny richtár, lekár s básnickým črevom, muzikálny úradník, zanietený učiteľ, oddaný kňaz.

V ďalších blogoch spoznáme ich príbehy, ale bez tohto úvodu, dlhého a pritom i tak skráteného, by sme len ťažko nacítili tú veľkú zmenu, ktorú priniesli.

Pokračovanie v blogu Richtár Blažej Behaim zanechal erb aj testament plný záhad.

FEDERMAYER, F. (2014). Richtár Michal Klee a heraldické znamenia v jeho rodine. Dostupné na Internete: academia.edu – WOCH II. 2014: file:///C:/Users/katar/Downloads/Richtar_Michal_Klee_a_heraldicke_znameni%20(1).pdf

FEDERMAYER, F. (2003). Rody starého Prešporka. Bratislava: MONADA atelier, s.r.o.

FEDERMAYER, F. (2010). Šľachta uhorskej metropoly v pomoháčskom období (Archontologicko-genealogický náčrt problematiky). Forum Historiae 2/ 2010, 1-13. Dostupné na Internete: Forum Historiae.

FRIMMOVÁ, E. (2010). Kráľovské stretnutia v Bratislave koncom stredoveku. In J. LUKAČKA, & M. ŠTEFÁNIK, Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie (s. 97-107). Bratislava: Historický ústav SAV.

LENGYELOVÁ, T. (2015). Život na šľachtickom dvore. Bratislava: SLOVART, s.r.o.

LUKAČKA, J., & ŠTEFÁNIK, M. (2004). Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VI. Pod osmanskou hrozbou, s. 167-173, č. 63. Dostupné na Internete: Literárne informačné centrum: http://www.vhu.sk/data/files/553.pdf

SEGEŠ, V. (2005). Prešporský pitaval. Bratislava: Perfekt, a.s., s. 182 – 191

SEGEŠ, V. (2010). Remeslá a cechy v Prešporku. Bratislava: Marenčin PT, s. r. o.

ZUBERCOVÁ, M. M., HASALOVÁ, E., ŠIDLÍKOVÁ, Z., & VANČO, M. (2014). Móda na Slovensku. Stručné dejiny odievania. Bratislava: SLOVART, s. r. o.