„Vidieť Čičmany a môžem ísť aj do New Yorku,“ vravievala som vždy. Teraz môžem ísť hocikam. Už som videla Čičmany. Boli vrcholom prvého dňa nášho trojdňového výletu. Počas komentovanej prehliadky som ani nedýchala. Lepšie som vďaka nej pochopila, prečo Čičmanci nemali taký rozprávkový život, ako to vyznieva z ich svetoznámych čičmianskych ornamentov.

Ľudia v Čičmanoch sa živili výrobou plstenej obuvi, bryndze a najmä poľnohospodárstvom.

Ich obec vždy spadala pod nejakého zemepána, ktorému platili rôzne poplatky bez ohľadu na zárobok či úrodu.

Na prvý pohľad taká bežná slovenská dedina. Veď „za Rakúsko-Uhorska“ to tak bolo všade.

Lenže Čičmanci boli v čomsi odlišní. Žili ako uzavretá komunita.

V jednom dome bývali po dve rodiny. Nie vždy boli príbuzní. Domy si vo vnútri tak nejak pomyselne rozdelili. Vľavo jedna rodina, vpravo druhá. To isté v kuchyni. Neviem si to predstaviť. Ale im to fungovalo. Veľmi pravdepodobne si navzájom pomáhali.

Hore na povale spávali slobodní muži a ženy. Či spolu, či oddelene, to ťažko povedať. Asi kto ako.

Tie domy boli niečo ako také bytovky s nájomnými bytmi.

S odstupom času môžem povedať, že tento ich systém bývania mi utkvel v pamäti najviac.

No keď si pozerám fotky, spomínam si, že v expozícií ma najviac zaujala ukážka čičmianskeho účesu.

Nespomínam si, že by tam bolo vysvetlené, prečo si čičmianske ženy robili práve takýto špecifický účes z dvoch zapletených drdolčekov. Možno to bola móda, možno tradícia, možno to bolo praktické. Ťažko povedať, no česali sa takto všetky vydaté ženy.

Ťažký život, slabá úroda, časté požiare a nenásytní zemepáni nielen že z Čičmian vyhnali mnohých ľudí za lepším životom, ale zároveň spôsobili, že z pôvodnej architektúry sa zachovalo iba 36 domov, ktoré štát v roku 1977 vyhlásil za národné kultúrne pamiatky.

Čičmany však nie sú zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Mnoho ľudí si po požiari postavilo murované domy. Dokonca i ten svetoznámy čičmiansky ornament vytvorili až v roku 1921. Ten pôvodný, používaný pred vyše 200 rokmi bol oveľa jednoduchší.

Som nesmierne šťastná, že sa mi splnil cestovateľský sen vidieť Čičmany v máji. Síce sa mi vtedy ťažko vžívalo do ťažkého života Čičmancov, ale o to ľahšie sa mi verilo, že i dnes je pre obec náročné fungovať.

Žije tu čoraz menej ľudí, obec navštevuje čoraz viac ľudí no turizmus jej nepokrýva náklady na údržbu ciest a čistoty. Radi sme preto zaplatili aspoň to parkovné a nakúpili suveníry v Rodenovom dome.

Videli ste už Čičmany Vy?

Čo sa v Čičmanoch páčilo najviac Vám?