Predstavte si, že je 19. storočie a vy ste žena. Muži – váš otec, bratia, strýkovia, učitelia, spisovatelia, úradníci – stretávajú sa u vás doma. Nalievate im kávu a počúvate ich rozhorčené debaty o nariadení, aby si všetci učitelia  pomaďarčili meno a vyučovali len po maďarsky.

Vy nemáte volebné právo, ale máte rozum. Máte slovenskú národnosť, ale nemôžete ani len vyšívané obrusky od slovenských žien zbierať. Predstavte si, že ste Drahotína Križková, dcéra národne cítiaceho otca.

Pohodlne sa usaďte, toto bude dlhé a inšpiratívne čítanie…

Najprv spomeniem rodičov. Je to dôležité. Obzvlášť u Drahotíny Križkovej, ktorej dali meno nezvyčajné, symbolizujúce a hlavne slovenské.

vzorná matka

Zdalo by sa, že jej mamka, Mária Marčeková, sa do histórie nezapísala žiadnym výtvorom ani slávnym činom.

Ale, porodila a vychovala päť detí a všetky sa pozitívne zapísali do dejín Slovenska. To je úspech. Toto sa len tak hociktorej mamke nepodarí…

otec ako vzor

Otcom Drahotíny bol známy historik Pavol Križko, ktorý

• už ako gymnazista začal písať dejiny rodiny Križko,
• neustále sa venoval histórii, archivníctvu a výskumu,
• pracoval ako učiteľ a organista,
• intenzívne sa zapájal aj do národných a kultúrnych aktivít,
• v roku 1890 založil v Kremnici Múzeum mincí a medailí,
• inicioval vznik prvého Filatelistického spolku na Slovensku,
• skúmal a prezentoval kontroverzný Velestúrsky nápis.

Bol to čestný, pracovitý, národne cítiaci a odvážny človek. Aj on ma obrovskú zásluhu na tom, aké boli jeho deti.

Pavol a Mária viedli deti k hrdosti na rodnú reč.

Deti, a teda aj Drahotína, chodievali s otcom na martinské slávnosti, na výstavy v Čechách i na Slovensku a na iné národné podujatia.

Drahotína sa narodila v tom istom roku, teda v nedeľu 7. apríla 1867 ako tretie dieťa Márie a Pavla Križkovcov.

jazykovo vzdelaná

Základnú, resp. ľudovú školu absolvovala ešte v nemeckom jazyku.

Následne meštiansku školu ukončila v maďarskom jazyku, ktorý bol povinný na vyšších školách.

Doma sa rozprávali po slovensky, čítali aj české periodiká a knihy. Jej otec ju zároveň učil ruský jazyk.

Rodičia Drahotíny Križkovej podporovali vzdelanie svojich detí.  

Jeden z mojich nižšie uvedených zdrojov, Peter Sabov zo Slovenskej národnej knižnice v Martine dodáva, že:

rodina Križkových vlastnila veľkú knihovňu.

najlepšia priateľka

Drahotína mala celoživotnú priateľku Izabelu Textorisovu, známu slovenskú botaničku. Spájala ich veľká záľuba v čítaní. Vymenili si medzi sebou obrovské množstvo listov a tiež balíkov s knihami, ktoré si navzájom požičiavali. P. Sabov upresňuje:

Bohatá osobná korešpondencia poukazuje na systematické udržiavanie priateľských kontaktov Kardossovej-Križkovej s veľkým počtom významných slovenských žien.

Viaceré z nich sa zmieňujú o pozoruhodnom počte kníh, ktoré u Križkovej, neskôr Kardošovej videli, a vo vzájomnej korešpondencii to spomínajú.

povolanie poslaním

Drahotína Kardossová Križková bola povolaním – ak sa to tak dá povedať o žene v 19. storočí – etnografka, folklóristka a čosi ako profesionálna zberateľka.

To sa stalo jej životným poslaním už od mladosti. Chcela nejako prispieť k tomu, aby povzbudila slovenské ženy k národnej hrdosti, k odvahe brániť kultúru, umenie a tradície predkov.

Drahotína Križková ešte ako 25-ročná zozbierala tisícky rôznych vzorov ľudových výšiviek z celého Slovenska. Popri tom neustále apelovala na ľudí, aby sa nebáli a šírila myšlienky o rovnoprávnosti Slovákov.

Ďalší môj zdroj, pán Richard Kafka dokresľuje obraz o Drahotíne Kardossovej Križkovej:

Bola iniciátorkou v určitom čase veľmi populárnych vyšívaných národných košiel, sama ich údajne vyšila až 2000. Pamätám si, že v mojich detských rokoch nebolo sviatku, aby som nemal oblečenú “slovenskú košeľu”.

Toto možno prirovnať k činnosti Spolku Isabella, ktorý dával prácu mnohým slovenským čipkárkam, avšak ich výtvory prezentoval ako uhorské a preslávil tzv. “Isabellinu blúzku”.

Drahotína Kardossová Križková totiž okrem zbierania výšiviek robila aj sprostredkovateľku objednávok vyšívaných vecí. Tým umožňovala finančne si privyrobiť veľkému počtu žien.

prezentovala zbierky

V roku 1893 sa Drahotína Križková snažila založiť priemyselno-kupecký spolok na výrobu a predaj výšiviek, ktoré neustále zbierala.

Keď sa jej to nepodarilo, nevzdala to a hľadala inú cestu.

Spolupracovala na vytvorení zbierky výšiviek pre Národopisnú výstavu českoslovanskú, ktorá v Prahe v roku 1895 žožala veľký, aj keď krátkodobý úspech.

Niekedy v tom čase sa pravdepodobne zoznámila aj so svojim budúcim manželom.

prvé roky manželstva

Drahotína Križková mala 29 rokov, keď sa 16. septembra 1896 vydávala.

Jej manžel Alexander Kardoss

• bol od nej o šesť rokov starší,
• intenzívne sa venoval vlastivednej činnosti,
• zakladal putovné knižnice a písal do novín,
• pracoval ako finančný úradník sirotskej stolice.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

* texty citácií sú v pôvodnom znení, s vtedajšou štylistikou a gramatikou.

Roku 1896 vydala som sa za stoličného úradníka v Nižnom Kubíne Alexandra Kardossa. Ctil si ma ako horlivú národovkyňu a k nášmu šťastiu v manželstve prispelo hlavne to, že sme národne mohli účinkovať spoločne. Detí sme mali pätoro: troch chlapcov a dve dievčatá. Najmladší syn Milan zomrel 8-mesačný na divý kašeľ, stredný syn Mirko bol mi vyrvaný tragickou smrťou — zadlávil ho mandeľ. Bol to pre mňa hrozný úder. Prvorodené dieťa Dušan bolo veľmi bystré chlapča.

Rodinu živil jej manžel. Keď získal miesto účtovníka v Dolnom Kubíne, rodina sa tam presťahovala.

V Dolnom Kubíne sa zoznámili aj s rodinou P. O. Hviezdoslava. Dokonca Pavol Országh Hviezdoslav a jeho manželka Ilona sa stali krstnými rodičmi jednému z ich synov.

národobuditeľské obdobie

Drahotína a Alexander boli spojení láskou k národu a chceli v tomto duchu vychovávať aj svoje deti. Lenže, situácia na Slovensku sa stále zhoršovala.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Môj muž, hoci veľmi svedomitý úradník, mal mnoho nepríjemností preto, že nevstúpil do maďarského kasína a že deti malý slovenské mená a preto bol preložený do maďarského močaristého kraja do Solnoku. Nechcejúc v tomto nezdravom kraji bývať a hlavne, aby deti nemusely chodiť do maďarskej školy, vzal si dočasnú 10-ročnú penziu a presťahovali sme sa roku 1908 do Kroměříža na Moravu, kde Dušan navštevoval reálku.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

V Kroměříži mali sme dobrú priateľku ešte z dávnejších čias prof. A. Gebauerovú a Slovenku E. Solárikovú. Spolu s nimi pracovali sme v Československej jednote, kde som bola jednatelkou. Posielali sme prenosnú knihovničku na Slovensku a hlavne priťahovali sme slovenskú, mládež na tamojšie školy. 

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

V Československej jednote poriadali sme výstavy, divadlá, večierky a z čistého zisku sa podporovali chudobní slovenskí žiaci, ktorí študovali v Kroměříži. Aby sa necítili opustenými, chodievali do našej domácnosti, ktorá čoskoro dostala pomenovanie „Slovenský konzulát”.  

osudové leto roku 1914

Drahotína Kardossová Križková smelo a otvorene hovorila to, čo si myslela. Bola k tomu vychovaná a hlavne, z toho čo som o nej prečítala, sa mi zdá, akoby žila tým, čomu verila. A ona verila v Českú a Slovenskú vzájomnú pomoc a v rovnoprávne postavenie Slovákov.

Svoje postoje uverejnila v periodiku PRÚDY vo vydaní 7-8/ 1914, v ktorom Vavro Šrobár vyzval verejnosť k vyjadreniu sa v ankete:

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Súhlasím s myšlienkou československej vzájemnosti. Českoslovanská Jednota — čo sa týka vlivu na učiteľstvo české — nie je dostatočná v terajšom rámci, aby mohla úplne zdarné pestovať vzájemnost. K tomu je potrebné, aby učiteľstvo malo nežistnú lásku k slov. podrostu. Česť výnimkám! České politické strany — žiaľbohu — sú tak v klbku jedna proti druhej, že ani nemajú času vážne sa zaoberať s československou vzájemnosťou.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Na slovenskej strane treba budiť vzájemnost hlavne v roľníckom a remeselníckom ľude, za české školy; z českej strany musia si upovedomiť nutnosť, žeby slovenským žiakom, ktorí sa majú vrátiť na Slovensko, vštepovali slovenské povedomie, že totiž oni sú Slováci, aby tak týmto štítom upevnení, mohli bojovať a pracovať doma na Slovensku, ako povedomí a verní pôvodu a rodu svojmu.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Kultúrnu vzájemnost predstavujem si na poli školskom a síce v navštevovaní škôl, hlavne hospodárskych, potom priemyselných a obchodných — a na poli knižnom: Želám si, aby v Čechách čítalo sa viac kníh slovenských.

Je zaujímavé, že tieto slová sú ešte aj po vyše 100 rokoch aktuálne.

Koncom leta 1914, keď vypukla 1. svetová vojna, stala sa jedna drobná, avšak rozhodujúca udalosť, ktorá zmenila v živote Drahotíny Kardossovej Križkovej všetko.

Drahotína Kardossová Križková poslala istému roľníkovi list s mapou, na ktorej jej syn Dušan vyznačil, ako postupuje cisárske vojsko. List však bol zadržaný…

Kým veľkí politici robili v zahraničí zásadné rozhodnutia a činy, drobní bojovníci sa práva Slovákov doma trpeli.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

V  Kroměříži našli sme vďačné pole pre našu národnú prácu. Prišla však vojna a s ňou kalvária pre mňa a – moju rodinu. Mňa a syna Dušana, ktorý bol už na technike v Prahe, odviedli ako politicky, podozrivých pod bajonetmi do Viedne na vyšetrovanie. 

O nasledujúcom období napísala Drahotína Kardossová Križková knihu Z dôb utrpenia. Jednotlivé kapitoly však najprv po častiach uverejňovala v časopise Slovenské pohľady od č. 6-8/ 1925 do č. a 11/ 1925.

osud syna

Jediný žijúci syn Drahotíny Kardossovej Križkovej, 17-ročný Dušan Jaroslav, bol v tom čase v Prahe, kde študoval na vysokej škole.

Aj on bol odvedený na výsluch, následne väznený a po roku odvelený bojovať na strane rakúsko-uhorskej armády. Keď jeho pluk poslali na východný front, pri prvej príležitosti prebehol na Ruskú stranu.

Následne, ako jeden z prvých vstúpil do vznikajúceho vojska Československých légií.

politická väzenkyňa

Drahotína prežila celé štyri roky 1. svetovej vojny vo väzení.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Môj muž bol bezradný s dvoma maloletými dcérkami. Päť týždňov nevedeli doma o mne, kde som, a v meste počalo sa hovoriť, že ma vo Viedni zastrelili. V skutočnosti dali ma do väzenia medzi zvrhlé ženy, a ako politická previnilka vytrpela som mnoho od nich.

Opis udalosti z týchto dôb utrpenia dokončila v decembri 1919.

Najprv spätne rozpísala všetko čo sa stalo a posledné roky si už písala denník.

Spočiatku, počas prvého roku väzenia, totiž nemala k dispozícii ani len vlastné okuliare.

Predstavte si seba v jej situácii. Uff…

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Teda 5 týždňov minulo, čo moji drahí doma nedostali lístka odo mňa, a ja tiež nevedela som nič o nich a sa trápila. Iba raz popoludní donesie dozorkyňa na ruke roztrasenú bielizeň, stala si do dvier a káže, aby som išla do knihy svoje meno podpísať, že je to pre mňa. Tu vidím v knihe vlastnoručný podpis môjho mužov. Viac potešila som sa tomuto, než tej bielizni, bolo mi to také vítané.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Pozdejšie doznala som sa, že môj muž, keď nedostával odpovedi odo mňa na svoju rekomandovanú kartu s odpoveďou (no dlho trvalo, kým dozvedel sa o mojej adrese), prišiel sám do Viedne a vyhľadal ma, doniesol mi bielizeň i peniaze — všetko musel nechať v kancelárii, lebo ko mne ho nepripustili.

väzenie aj bez mreží

Drahotínu Kardossovú Križkovú z väzenia viackrát preložili.

Prvýkrát do väzenskej nemocnice, kde musela celé dni štrikovať deky pre vojakov a väzňov.

Zdalo sa, že jej tam bude lepšie, ale ako politická väzenkyňa bola odstrkovaná a ponižovaná tak dozorkyňami ako aj mníškami v nemocnici.

Dokonca, podľa nepísaných väzenských zvykov, mala – ako politická väzenkyňa – menšie práva než odsúdené prostitútky, zlodejky či vrahyne.

Pre silné kŕče v rukách musela po pár týždňoch požiadať o preloženie naspäť do väzenia, kde nesmeli ženy celý deň nič robiť, ani sa medzi sebou rozprávať.

Po ďalšom dlhom čase ju konečne mohol navštíviť advokát, ktorého vybavil Drahotínin manžel Alexander Kardoss. Ten dosiahol, že ju dali do samostatnej cely.

Neskôr ju odviedli na vypočúvanie do Bratislavy. Odtiaľ ju poslali na nútený pobyt do maďarskej obce Vác.

Tam žila v domácom väzení u správcu lazaretu. Ostala tam skoro až do konca vojny.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

16. septembra. Celý deň myslím na to, že je dnes 19 rokov, ako som mala svadbu, a teraz? Žiaľno mi je…

Posledné mesiace už mohla stráviť u sestry v Kremnici, ale

• každý svoj krok musela hlásiť,
• rovnako jej pošta bola kontrolovaná
• a bez povolenia nesmela navštíviť ani lekára či kostol.

Vtedy ešte netušila, že ich 18-ročný syn, pri jednej dobrovoľnej nočnej prieskumnej hliadke, padol v boji s nemeckým nepriateľom.

povojnová krivda

Ani po skončení vojny sa nežilo ľuďom lepšie. Rodina Kardossovcov, keďže pred zánikom Habsburskej ríše žila v Čechách, lebo odmietali maďarizáciu, po vzniku Československa nemali nárok na žiadne príspevky, dôchodky, ani na vrátenie majetku.

Krajina, ktorej obetovali všetko, národ, za ktorý tak oddane bojovali a úrady, o ktorých zriadenie sa tak snažili, … tí všetci sa im obrátili chrbtom.

A takto na tom boli mnohí Slováci, ktorí celou dušou bojovali za práva pre Slovenský národ.

Drahotína Kardossová Križková po vojne prežila spoločne s manželom ešte 13 rokov a potom stratila aj jeho.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

“Vytúženej a draho zaplatenej slobode netešil sa dlho ani môj muž. Zomrel na ťažkú žalúdkovú chorobu a rok pol jeho smrti nasledovala ho naša najmladšia dcéra Jarmila, učiteľka.”

Drahotína Kardossová Križková mala 64 rokov, keď ovdovela. Z piatich detí, ktoré priviedla na svet, žila už iba jediná dcéra Ľudmila.

práca namiesto smútku

Bolesť zo straty milovaných pretavila do uchovávania vzácnych predmetov po predkoch, aby sa aspoň tie nestratili vplyvom historických a politických udalostí.

citujem Drahotínu Kardossovú Križkovú*:

Aby som pozabudla na svoj veľký zármutok, pobrala som sa vyhľadávať z veľkej knihy porekadlá, povery, detské hry, povesti, ktoré som si už za mladí začala zapisovať, lebo tatík ma k tomu vždy pobádal.

spisovanie a publikácia

Aj keď sa Drahotíne Kardossovej Križkovej pred rokmi nepodarilo zriadiť spolok, naďalej uchovávala a prezentovala ľudové výšivky.

Z vyzberaných vzoriek vytvorila publikáciu s názvom Vzorník krížikového vyšívania v Honte, ktorú vo vlastnom náklade vydala v roku 1926. To už mala 59 rokov.

V roku 1926 publikovala ďalšie Slovenské ľudové vzory zo štyroch krajov Slovenska.

Počas svojho života zmapovala kompletné vyšívanie a aj slovenské kroje.

Písala memoárové a národopisné práce, cestopisy  (Cesta životom), krátke prózy (Črty o mojom synovi, Črty zo života legionárov).

Existuje dokonca zoznam kníh, ktoré Drahotína Kardossová Križková vlastnila vo svojej knižnici. Ako správna archivárka ich mala bibliograficky zaevidované v zozname, ktorý tvorí 143 položiek.

Zrejme aby sa uživila, robila aj preklady z ruštiny.

Jej tvorba bola publikovaná v časopisoch  Slovenské pohľady, Národné noviny, Živena, Dennica, Časopis a Zborník.

Používala pseudonym D. K. z Horniakov.

Bola členkou Živeny, Lipy, Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorej zanechala viaceré, rukou písané národopisné štúdie.

celoživotné zberateľstvo

Zberateľstvu sa Drahotína Kardossová Križková venovala celý život. Svojou nenápadnou, usilovnou a vytrvalou prácou prispela k úspechom mnohých ďalších osobností a inštitúcií.

Národnokultúrny pracovník šľachtického pôvodu, Adolf Peter Záturecký spracoval rozsiahlu zbierku 300 prísloví, porekadiel a povier, ktoré pre neho zozbierala Drahotína Kardossová Križková.

Okrem toho zdokumentovala okolo 150 ľudových pesničiek, zvykov, obyčajov a scenárov detských hier, ktoré boli vzácnym pokladom pre ďalších zberateľov.

Vďaka jej zberateľskej vášni získali múzeá na Slovensku (v Martine a v Skalici) a tiež v Čechách (múzeá v Olomouci a v Prahe) aj rôzne predmety, ktoré ľudia kedysi používali.

koniec v rodnom kraji

Drahotína Kardossová Križková, žena, ktorá za protivojnové názory sedela vo väzení celé 4 roky počas 1. svetovej vojny, sa dožila ešte aj 2. svetovej vojny.

V čase, keď sa jej milovaný slovenský ľud konečne zmobilizoval do Slovenského národného povstania, Drahotína Kardossová Križková zomrela.

Mala 77 rokov. Skonala v rodnom kraji, v Banskej Bystrici, v nedeľu 24. septembra 1944.

Ostalo po nej množstvo kníh, listov, výšiviek a tisícky ľudových textov a výrobkov, ktoré zachránila pre ďalšie generácie.

Drahotína Kardossová Križková mala odvahu, mala trpezlivosť a vnútornú silu, ktorú jej dávalo neustále čítanie kníh. A prácu, v ktorej videla zmysel aj vieru, že to, čo robí, bude prospešné pre jej milovaný slovenský národ.

Tým, ako oddane, až do konca života, napriek všetkým krivdám, robila to, čo považovala za správne, tým je pre mňa inšipratívnou osobnosťou. A pre vás čím?

Čaplovič Miloslav pplk. Mgr. PhD. | Práporčík Dušan Jaroslav Kardoss

Dudeková Gabriela | Dobrovoľné združovanie na Slovensku v minulosti

Kafka Richard Ing. | Významná folkloristka z Kremnice Drahotína Kardossová – Križková /1867-1944/

Kardossová Križková Drahotína | Z dôb utrpenia (1926)

Martin Károly | článok na ziar.dnes.24.sk: D. Kardossová – Križková, významná kremnická folkloristka

Sabov Peter Mgr. PhD | Osobné knižnice slovenských žien v 19. storočí – jedinečný fenomén výskumu dejín knižníc na Slovensku 

Sabov Peter Mgr. PhD | Problematika historických vzácnych knižních fondu

Slovenský denník – 07. 04. 1927 | Drahotína Križko Kardossová, šesťdesiatročná (Univerzitná knižnica v Bratislave, digitalna-kniznica-info)

Slovenský denník – 03. 03. 1931 | Alexander Kardoss (Univerzitná knižnica v Bratislave, digitalna-kniznica-info)

Slovenský denník – 03. 04. 1938 | Drahotína Kardossová Križková, slovenská vlastenka a buditeľka (Univerzitná knižnica v Bratislave, digitalna-kniznica-info)