Margita z rodu Arpádovcov (1242 – 1270) bola dcérou uhorského kráľa Bela IV. (1206 – 1270). Ten spečatil jej osud už keď ju jeho manželka Mária Laskarisová (1206 – 1270) nosila pod srdcom. Príbeh jej života pokračoval i dávno po tom čo zomrela. Fascinovaný ňou bol aj polyhistor Matej Bel (1684 – 1749). Ako svoju patrónku ju označil vo svojich Notíciách, pritom patril k evanjelikom, ktorí neuznávajú svätých. Ako jeden z mála ľudí videl na vlastné oči jej pozostatky, kým sa navždy stratili v múroch kláštora klarisiek.

2V prvej polovici 18. storočia, keď Matej Bel (1684 – 1749) tvoril svoje životné dielo Notitia Hungariae novae historico geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku), žila v Prešporku ešte posledná dominikánska abatiša, ktorá dohliadala na pozostatky uctievanej panny Margity.

Matej Bel si veľmi želal vidieť ich a keď sa mu to podarilo, opísal relikvie kvetnato, s dojatím a veľkou úctou. Ani to mu však nezabránilo ukradnúť z nich niečo. „Odtrhol som nepatrné kúsky z častí cilícia a tuniky a uschoval som ich,“ priznal sa v Notíciách Matej Bel.

Jeho uctievaná patrónka Margita mala zvláštny údel. Jej otcom bol uhorský kráľ Belo IV., dlhé roky ohrozovaný kočovníkmi z Mongolska. V čase, keď jeho žena čakala deviate dieťa, údajne vo veľkom zúfalstve sľúbil Bohu, že mu tohto potomka obetuje z vďaky za ochranu pred nepriateľom. Akoby zázrakom sa Mongoli v lete roku 1242, náhle vrátili do svojej vlasti. Dozvedeli sa totiž, že im doma umrel ich najvyšší chán a veliteľ bojovej skupiny sa chcel uchádzať o jeho miesto. Tým bol Belo IV. na čas zachránený.

Keď sa mu potom 27. 1. 1242 narodila dcéra, vyčkal pár rokov a splnil sľub. Takmer štvorročnú Margitu dal do kláštora sestier dominikánok v meste Vesprém.

Kráľovská dcéra sa, podľa viacerých legiend, od útleho detstva správala mimoriadne zbožne. Ako Margita dospievala, viedla dokonca čoraz prísnejší asketický život. Odopierala si spánok, jedlo a všetko svetské pohodlie. Navyše, v mene Ježiša Krista sa šľahala bičom, spôsobovala si rôzne fyzické utrpenie a krvavé rany. Oblečenie vraj nosila ušité z drsnej konskej srsti, zaťažené kameňmi a kovovým opaskom. Bez oddychu pomáhala ľuďom nakazenými rôznymi chorobami. Nemocnice upratovala vlastnými rukami a stále sa modlila.

Keď Margita dovŕšila 10 rokov, presťahovali ju rodičia do nového kláštora, ktorý pre ňu dali vybudovať na Zajačom ostrove na rieke Dunaj.

O dva roky nato zložila rehoľný sľub dominikánskeho rádu.  Napriek tomu však, ako kráľovská dcéra, mala istú možnosť opustiť kláštor a vydať sa. Obzvlášť, ak by išlo o dynastický sobáš, ktorý mal zabrániť vojne. Uchádzal sa o ňu napríklad poľský kráľ Boleslav Pobožný, aj český kráľ Přemysl Otakar II. či brat francúzskeho kráľa Karol z Anjou, neskorší neapolský kráľ. Všetkých odmietla. Možno tiež chcela zabrániť tomu, aby jej otec porušil sľub, ktorý dal Bohu tesne pred jej narodením.

Margita Uhorská žila v seba týraní a tak ako sestra jej otca, svätá Alžbeta Durínska (1207 – 1231), hlavne v odriekaní a v kontakte s chorými a spoločensky najnižšie postavenými ľuďmi. Zomrela 18. 1. 1270 ako 28-ročná. V tom istom roku zomreli postupne i jej rodičia. Jej hrob sa vzápätí stal pútnickým miestom a ostrov, na ktorom zomrela, premenovali na Margitin ostrov.

Šesť rokov po smrti bola pápežom blahorečená a pre rôzne komplikácie trvalo skoro 670 rokov, kým ju pápež uznal za svätú. Je zobrazovaná s ľaliou, kvetom čistoty a s kráľovskou korunou pri nohách, symbolizujúcou vzdanie sa svetských pôžitkov.

Sestry dominikánky s najväčšou pietou opatrovali jej telesné pozostatky, oblečenie i predmety, ktorými sa mučila. A to aj potom, keď v strachu pred novým tatárskym nepriateľom utekali z kláštora. S posvätnými relikviami sa schovávali niekoľko rokov na viacerých miestach až pokým neskončili v Prešporku, v kláštore klarisiek.

Práve tam ich navštívil náš slávny polyhistor Matej Bel. Do svojich Notícií poznačil všetko, čo videl. Jej hlavu a kosti z tela, ktoré vraj boli červenkavej farby. Tiež časti oblečenia, vrátane bielej kvetovanej tuniky z hodvábu, pôvodne čierneho, ale údajne tým, že v nej bolo pochované panenské telo, farba zázračne obelela. Bolo tam aj cingulum, časti bičov a prútov, ktorými sa Margita šľahala.

Matej Bel bol presvedčený, že posledná dominikánska abatiša tieto pozostatky, vtedy ešte „len“ blahoslavenej Margity Uhorskej zamurovala niekde do krypty. Je to pravdepodobné, ale ani v roku 2007 ich archeológov pri výskume nenašli. Jej pozostatky zrejme navždy ostanú ukryté v kláštore klarisiek v Bratislave. Zostal len opis, ktorý nám zanechal Matej Bel.

POZNÁMKA

Tento článok som napísala pre Bratislavské noviny v júli 2019 a v ňom som aj s preklepom pri roku 1637 citovala z knihy Bratislava Mateja Bela na strane 61 v riadku 6.

ZDROJ:

KUŠÍK, Michal. 1984. Bratislava Mateja Bela. Bratislava : OBZOR, 1984.