Spisovateľka a prvá slovenská feministka je stále známa viac ako manželka spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Ich manželstvo bolo vzorom tolerancie a rešpektu. Za tým však treba hľadať a spoznať ženu – Hanu Gregorovú Lilgovú (30.1.1885 – 11.12.1958).

Hanu Gregorovú spoznáme azda najviac vtedy, ak spoznáme nielen dobu, v ktorej žila, ale aj rodinu, do ktorej sa narodila a predovšetkým prostredie, v ktorom vyrastala.

Aké sú moje zdroje o Hane Gregorovej?

Najviac odborným zdrojom na život Hany Gregorovej Lilgovej mi boli osobné konzultácie s PhDr. Jozefou Pevčíkovou z Literárno-hudobného múzea v Banskej Bystrici. A tiež s PhDr. Soňou Šváčovou z Pamätného domu Jozefa Gregora Tajovského v Tajove, ktoré sa uskutočnili v 8. marca 2018. Ďalšie zdroje uvádzam na konci blogu. 

Život Hany začal 30. januára 1885

Hana Lilgová sa narodila 30. januára 1885 vo vtedy malom slovenskom mestečku Turčiansky Svätý Martin. Jej rodičmi boli Mária Jamnická a Ján Lilge. Rodičia Hany Gregorovej boli farbiari. Mali osem detí. Vďaka výskumu p. Pevčíkovej vieme, že ich deti sa volali Mária, Samuel, Oľga, Božena, Ľudmila, Milan, Hana a Ivan. Hana teda bola siedme dieťa, najmladšia dcéra.

farbiarstvo

je remeslo zaoberajúce sa farbením textilu. Farbiari na území Slovenska sa zaoberali najmä farbením ľanového plátna. Farbiarstvo sa mimoriadne rozšírilo v súvislosti s plátenníctvom a so vznikom textilnej výroby v manufaktúrach. Pred zrušením cechov v roku 1872 pracovalo v Turčianskom Svätom Martine ešte 10 cechových združení. Hneď potom si remeselníci založili remeselnícky spolok.

Mimochodom, správa z roku 1875 uvádza, že najčastejším zamestnaním žien v Martine bolo tkanie ľanového a konopného plátna. Muži sa venovali prevažne roľníctvu, najmä chovu dobytka a aj remeslám. 

Z rozprávania p. Pevčíkovej počas prednášky 8. marca 2018 o Hane Gregorovej som vyrozumela, že matka Hany bola veľmi konzervatívna žena. Jej životným cieľom bolo vychovať a povydávať všetky svoje dcéry. To považovala za jedinú možnosť, ako im zabezpečiť živobytie.

Otec Hany Gregorovej zomrel príliš skoro, aby ju mohol podporovať. Hana mala vtedy 15 rokov. Ako najmladšia dcéra musela ostať doma pri mame pomáhať jej v domácnosti, na záhrade aj vo farbiarskej dielni. Pochopiteľne, ako mladé dievča mala rovesníkov, spolužiačky, kamarátky a s nimi všetkými sa príležitostne stretávala.

Polosirota Hana Lilgová sa búrila  proti konvenciám

Ako to už býva v takom veku, aj Hana začínala mať na situácie okolo seba vlastný názor. Pochopiteľne, slovami sa búrila proti tomu, že by mala ostať len v kuchyni, pri hrncoch a deťoch. Aj z úryvku zo života Hany Lilgovej, ktorý počas prednášky čítala p. Pevčíková bolo jasné, že Hana s týmto údelom nesúhlasila. Chcela sa vzdelávať, chcela pracovať a byť čo najviac finančne nezávislá na rodičoch alebo na manželovi.

Hana Gregorová však chcela v prvom rade pomôcť matke, a v prípade manželstva sa rovnocenne podieľať na zabezpečovaní živobytia. Nuž, a v neposlednom rade túžila aj čítať, vzdelávať sa a spoznávať svet. Toto boli jej prvé prejavy feminizmu.

feminizmus

Feminizmus nie je boj proti mužom. Feminizmus je snaha žien o rovnaké práva a možnosti aj pre ženy.

ženy v národnom obrodení

Tieto názory si mladá Hana formovala v prostredí, ktoré priam žilo slovenským národným povedomím. Jeho vtedy slabšou odnožou boli aj prvé pokusy žien o zrovnoprávnenie. V dňoch 6. a 7. júla 1861 sa v Turčianskom Svätom Martine konalo Memorandové zhromaždenia slovenského národa. Jeho najväčším úspechom bol vznik troch slovenských gymnázií a založenie Matice slovenskej. V Turčianskom Svätom Martine vychádzali

• prvý slovenský časopis Letopis Matice slovenskej,
• časopis Orol
• periodikum Národné noviny (ako pokračovateľ Pešťbudínskych vedomostí).

Všetko, čo bolo vytlačené v slovenčine v martinských tlačiarňach podliehalo silnej tlačovej cenzúre. Iste vieme pochopiť, že sa to nepáčilo ani tvorcom časopisov a novín a ani ich čitateľom, a už vôbec nie popredným predstaviteľom slovenského národa. Silná maďarizácia sa prejavovala v povinnom používaní maďarského jazyka v školách, na úradoch, v písomnostiach. Jedine v kostoloch bola povolená slovenčina.

Toto všetko sú kľúčové okolnosti, ktoré formovali mladú Hanu Lilgovú. Čas plynul a jej matka sa ju všemožne snažila vydať. Študovať v škole nemohla aj kvôli nedostatku financií, avšak matka jej zakazovala ešte aj čítanie. Dokonca sa jej nepáčilo ani to, že sa stretávala s rovesníkmi, s ktorými diskutovala o knihách, o tom, aký je svet za hranicami a pochopiteľne aj o aktuálnej politickej situácii. Neraz to bola čisto chlapčenská, či snáď už mužská spoločnosť a bolo absolútne proti konvenciám, aby v nej bola mladá, slobodná dievčina, navyše veľmi pekná.

Viacerí, predovšetkým tí, ktorí Hanu Gregorovú poznali, ju vykresľovali ako spoločenskú osobnosť, ktorá išla svojou cestou aj napriek tomu, že za to bola zo všetkých strán odsudzovaná. Dramaturgička Bábkového divadla na Rázcestí Banská Bystrica charakterizovala Hanu Gregorovú slovami:

Aká vlastne bola? Iná ako vtedajšie ženy. Nebála sa žiť podľa toho, čomu verila, odvážila sa vidieť svet svojimi očami. Svojim úsilím otvárala dvere, ktoré niesli pomyselnú tabuľku: Pre ženy zatvorené. Vstupovala do nich, hľadala vlastný priestor, komentovala dobu a snažila sa o zmenu.

S takýmito postojmi a názormi, ktoré smelo prezentovala snáď pri každej príležitosti, bolo Haninej matke jasné, že ju nevydá za hocikoho. Zároveň však bolo aj pragmatickej Hane jasné, že ak chce pokračovať vo svojej ceste, za niekoho sa vydať musí. S budúcim manželom Jozefom Gregorom sa zoznámila v Martine, niekoľko rokov predtým, než sa rozhodla vydať sa za neho.

S Tajovským sa zasnúbili cez listy

Na prednáške nám p. Pevčíková sprostredkovala informáciu o ich prvom zoznámení. Hanu Lilgovú zaujal Jozef Gregor vo chvíli, keď jej ponúkol na prečítanie knihu, ktorá sa mu páčila. V roku 1907, teda v čase ich zbližovania však Jozef Gregor Tajovský pôsobil v rumunskom meste Nadlak ako bankár. Nuž a 22 ročná Hana stále žila v rodičovskom dome s matkou v Turčianskom Svätom Martine. Popri domácich prácach sa ako samouk neustále vzdelávala, čítala všetko, čo bolo možné a stretávala sa s priateľmi. O ruku ju tento, v tom čase už dávno starý mládenec, o 11 rokov starší, dobre zarábajúci a vtedy už známy spisovateľ Jozef Gregor Tajovský v liste. Odpoveď, ktorú mi Hana, vtedy ešte Lilgová napísala veľa napovedá o ich budúcom vzťahu:

Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ. Teším sa na čítanie kníh vo Vašom dome.

Po svadbe sa Hana a Jozef odsťahovali do rumunského Nadlaku, kde mal Jozef dom a stabilnú prácu bankového úradníka.

Rumunský Nadlak – nový život, nová krajina

Hana Gregorová v cudzom prostredí nebola vôbec šťastná. O ich 3-ročnom pobyte v Nadlaku je zachovaných niekoľko autentických zdrojov. Viac-menej hovoria o ich spoločnom živote, alebo ešte viac o samotnom Jozefovi Gregorovi. Ten bol v Nadlaku obľúbený a vítaný hosť v mnohých bohatých domácnostiach. Hana sa tam cítila ponížená, len ako mužov tichý, pekný doplnok. Dagmar Mária Anoca z rozprávania svojej starej mamy popisuje toto obdobie takto:

Spoločne chodili na večierky a pôsobili aj v Ľudovom kruhu, nacvičovali divadelné hry. To bola jediná radosť Hany Gregorovej v nadlackom, pre ňu „hluchom“ prostredí.

Jozef Gregor nabádal Hanu, aby z okolitých dedín zozbierala výšivky a vytvorila z nich zbierku. Hana sa na to aj podujala, avšak – ako informovala p. Pevčíková na prednáške – nebola v domácnostiach vítaná. Ba priam naopak, vyháňali ju a odsudzovali za to. Nevzdelaní a ustráchaní ľudia sa zrejme báli, že ich chce okradnúť. Azda najsilnejší moment z týchto aktivít zažila Hana, keď ju obvinili z čarodejníctva po tom, ako prosila jednu babicu o darovanie nádhernej vyšívanej plachty, ktorú používali pri narodení dieťaťa. Hana následne tieto aktivity ukončila. 

Pobyt v Nadlaku z pohľadu Hany výstižne opisuje opäť Dagmar Mária Anoca:

Hana Gregorová ani nemala nadlackú societu osobitne v láske, nepáčilo sa jej, ako pristupovali k nim. Napokon nebolo ľahké byť Tajovského ženou

a nebolo ľahké byť spisovateľskou rodinou v prostredí, kde prevládala stredná vrstva, ktorá síce disponovala majetkom a možnosťami, ale mentalitou bola ešte stále v zajatí ustálených pravidiel.

Manželia Gregoroví ani po troch rokoch manželstva stále nemali deti. A tak tomu bolo ešte niekoľko rokov.

Hana Gregorová mala sestru, ktorá bola vydatá za Ivana Thurza. Ten bol v uznávaný finančník a priekopník sporiteľníctva na Slovensku. V januári roku 1910 cestoval Ivan Thurzo do Budapešti spolu s hlavným direktorom Tatra banky Ivanom Daxnerom a kolegom Milošom Krčmérym. Počas cesty vo vlaku im povedal, že jeho švagor Jozef Gregor Tajovský mu písal z Nadlaku o svojom veľkom záujme získať miesto v prešovskej filiálke. Zrejme za Tajovského intervenoval, teda prihováral sa za neho a podarilo mu vybaviť miesto dirigenta Tatra banky v Prešove.

Východoslovenský Prešov – starý život, rovnaké problémy

Po príchode do Prešova však Gregorovci nedostali byt a bývali v jednej bankovej miestnosti. Neskôr si našli byt v postrannej ulici, na terajšej Čapajevovej v dome č. 9. Vo svojich spomienkach Hana Gregorová opísala príchod do Prešova takto:

Náš sen narazil na život, ktorý nás pripútal k smutnému Prešovu v zapadnutom pomaďarčenom kraji, kde bol Tajovský v pravom slova zmysle pionierom. V meste bolo počuť iba maďarčinu, kraj bol chudobný, ľud neuvedomelý, bez vodcov, ešte opustenejší ako v iných slovenských krajoch.

Lucia Šteflová v príspevku počas vedeckej konferencie opísala manželov Gregorovocov  ako národovcov, ktorí nevnímali národnostnú otázku ani situáciu v Prešove čiernobielo, hovorili dokonca o „priateľstve medzi národmi“. Gregorová spomína dvoch pokrokových Maďarov, ktorí žili v Prešove, doktora Hebelta a doktora Obala a nazýva ich „priekopníkmi tohto priateľstva“. Ich hlavným cieľom bolo pozdvihnúť národné povedomie v pomaďarčenom kraji.

Hana Gregorová chodila po okolitých dedinách Prešova s kufríkom kníh, rozdávala ich a rozvíjala osvetovú činnosť zameranú na potrebu vzdelania v materinskom jazyku. Zdôrazňovala dôležitosť čítania slovenských kníh. Vo svojich spomienkach Hana Gregorová dané udalosti opisuje nasledovne:

Úrady, ktorým bolo podozrivé, že žena chodí sama po dedinách, dali ma stopovať žandármi. Zastavili ma v šírom poli a otvorili kufrík. Netušila som, v akom som nebezpečenstve. Spytovali sa ma, kam idem a čo robím. Možno, že som ich odzbrojovala svojou úprimnosťou a sebaistotou. Netajila som totiž, že rozdávam alebo predávam knižky a časopisy a tým som asi nevzbudzovala dojem, že by som hádam robila niečo zakázané a vlastizradné.

I keď roky v Prešove prirovnali Gregorovci k pobytu na spoločenskej púšti, v ich tvorbe sa toto prostredie prejavilo ako tvorivý impulz. 

Literárne pôsobenie Hany Gregorovej začalo práve v Prešove prekladom románu Dáždnik sv. Petra od Kálmána Mikszátha. Zároveň pracovala na svojom knižnom debute Ženy (1912), ktorý je považovaný za literárny dokument.

O odchode manželov Gregorových z Prešova po 2-ročnom pobyte polemizuje Ervín Lazar vo svojej štúdii venovanej rozpomienkam Šarišanov na Tajovského, o ktorej sa zmieňuje Lucia Šteflová. Domnieva sa, že hlavnou príčinou môže byť skutočnosť, že Hana Gregorová už v tom čase bola v Čechách. Možno tam bola na dlhodobej návšteve u svojej spoločníčky, ktorú jej cez inzerát našiel manžel, aby cez leto intelektuálne obohatila jej pobyt v Prešove.

V liste manželke z 29. 6. 1912 opisuje Tajovský udalosť, ktorá ho viedla k tomu, aby dal v banke výpoveď. Podľa p. Lazára však pravdou ostáva, že najväčšmi na neho vplývala práve jej neprítomnosť. Rozhodol sa písať a odísť žiť do Prahy. Všetko bolo nakoniec inak.

Okolnosti ich však z Prešova zaviedli nie to plánovanej Prahy, ale do Martina, kde Tajovský prijal miesto tajomníka Slovenskej národnej strany. Gregorovci tam žili od roku 1912 až do roku 1921.

Rodný Martin – nový život, staré miesto

Počas tohto obdobia vypukla, dňa 28. júla 1914 prvá svetová vojna. Štyridsaťročného manžela Hany Gregorovej povolali na vojnu už v roku 1915.

V tom čase už zrejme čakali spolu svoje prvé dieťa, splodené pravdepodobne v Martine, kde sa Hana cítila najlepšie. Ich dcérka Dagmar sa však narodila 28. apríla 1916 v Budapešti. Neskúmala som to síce, ale zaujímalo by ma, čo robila tehotná Hana v Budapešti, keď jej manžel žil a pracoval v Martine. Aj táto skutočnosť však vykresľuje Hanu ako skutočne samostatnú osobnosť.

Po tom, ako sa narodila vytúžená dcérka Dagmar, ostala Hana Gregorová úplne sama, bez prostriedkov, s malým dieťaťom. Finančne ju podporoval brat Jozefa Gregora. Z tohto obdobia však máme zachovaných veľa listov, ktoré si s manželom vymieňala. Zlata Troligová z Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici vo svojom príspevku na podujatí venovanom Hane Gregorovej cituje z jej listu manželovi:

Máme veľmi chutnú, milučkú dcéru. Neviem ako Ty, ale mňa ani na chvíľu netrápi, že nie je syn, lebo je také rozkošné to dievčatko, že by bol hriech netešiť sa celým srdcom. Krstená je Dagmar, ale ja ju Tvojou nežnou mysľou volám babenkou.

Nepochybnú a listami dosvedčenú veľkú radosť a lásku k dcérke striedalo u Hany zúfalstvo z obmedzovania, ktoré prvé roky materstva prinášajú. Obzvlášť náročné to bolo preto, že toto obdobie trvalo počas neistých vojnových rokov, keď sa ľudia báli o svoj život, trpeli hladom a zimou. O intelektuálnom raste už mohla Hana iba snívať.

Napriek tomu sa so zanietením venovala svojej dcére a od malička ju vzdelávala. Učila ju láske k prírode, k ľuďom. Po celý život Hana podporovala svoju dcéru Dagmar vo vzdelávaní. Veľa spolu cestovali po celej Európe. Vždy bez Jozefa Gregora, ktorý celým srdcom túžil byť v rodnom milovanom Tajove. Pre blaho rodiny sa dohodli na kompromise.

V roku 1920 sa 35-ročná Hana, Jozef a ich dcérka Dagmar natrvalo presťahovali do Bratislavy. Nastala pre nich nová éra v živote, ktorá trvala 20 rokov, teda až do smrti Jozefa Gregora Tajovského.

Bratislava – centrum intelektuálov

Bývali na dnešnej ulici Tajovského v dome č. 8. Tam pozývala Hana Gregorová svojich intelektuálnych hostí. Zriadila literárny salón, v ktorom bolo zakaždým plno ľudí. Samotný Jozef Gregor – citujem jeho slová z brožúrky kúpenej v jeho rodnom dome – spomína:

V našej domácnosti sa toho premlelo. Hostí sme mali skoro každý deň. Moja žena, chudera, dosť sa veru natrápila s hosťami a pri tom ešte aj literatúre sa venovala. Stále čítala, cudzie reči sa učila, prednášala a ja keď som prišiel z úradu o tretej vyhladovený, po čerstvom obede ani stopy. Na šporáku stál od pondelka hrniec kapusty, tá je vraj najlepšia v sobotu, v špajzi visel pôlt slaniny a údené rebrá, aby som si vraj ukrojil. To ma rozčúlilo, porobil som krik.

V Bratislave Hana Gregorová akoby dohnala všetko, čo v prvých rokoch manželstva nemohla robiť. O postavení žien v spoločnosti prednášala na stretnutiach spolku Živena. Jej cieľom bolo povzbudiť ženy k odvahe byť samostatné, nezávislé a tvorivé. Za to zožala neraz veľkú kritiku, zosmiešňovanie a výčitky – od mužov, ale aj od žien. No Hana Gregorová chcela “iba” rovnocennosť a rovnoprávnosť s mužmi. Dnes jej môžeme ďakovať, že s tým začala už pred vyše 100 rokmi. Ktovie, kde by sme boli, či by sme my ženy mali právo voliť – a nemyslím len politikov, ale aj právo vybrať si manžela, účes, dĺžku sukne či povolanie nebyť Hany Gregorovej.

Hana Gregorová sa, mimochodom, výrazne podieľala aj na založení združenia Umelecká beseda Slovenska. Dokonca v slovenskej pobočke medzinárodného PEN Club bola predsedníčkou.

PEN club

Akronym PEN (angl. pero) je zložený a pomenovaní tvorcov literárnych žánrov: Poets (básnici), Playwriters (dramatici), Essayists (esejisti), Editors (redaktori, novinári), Novelists (prozaici, románopisci). Medzinárodný PEN vznikol v roku 1921 v Londýne.  V roku 1925 vznikol v Prahe Československý PEN.  Slovenská pobočka PEN vznikla 13. februára 1932 v Bratislave. Členmi boli československy orientovaní autori (Emil B. Lukáč), štátni úradníci a českí profesori na Komenského univerzite. Predsedníčkou bola Hana Gregorová. Viac na Slovenské centrum PEN.

Dom Gregorovocov – domov študentov

Hana Gregorová spolu s manželom boli aj členmi spolku Solidarita. Finančne však podporovali najmä mladých študentov aj vo vlastnom dome. Obývali len prízemie a horné poschodie im poskytovali zdarma. Navyše, študenti dostávali od Gregorovcov aj stravu, ošatenie a predovšetkým pocit domova.

Zo spomienok i z listov však vieme, že väčšinu manželstva prežili Hana a Jozef oddelene.  Jednoducho, Hana chcela cestovať a žiť medzi vzdelanými ľuďmi, Jozef bol najradšej v záhrade a ešte radšej v tej Tajovskej záhrade svojich starých rodičov. 

Cestujúca spisovateľka Hana Gregorová

Gregorovci žili oddelene, lebo sa tolerovali takí, akí boli. Nebránili jeden druhému v ničom. 

Vážili si jeden druhého a z ich bohatej korešpondencie sa dá ľahko vyčítať, že sa mali radi, boli si verní a hoci často neboli spolu, udržiavali medzi sebou intenzívny kontakt cez dlhé listy. Nemali potrebu rozvádzať sa len preto, že mali diametrálne odlišné záľuby. Mali aj veľa spoločného, predovšetkým však veľkú lásku k dcére Dagmar. Hoci Hana Gregorová trávila so svojou dcérou oveľa viac času, cestovali spolu po celej Európe, avšak vychovávala ju vo veľkej láske a úcte k otcovi.

Hana Gregorová aj vďaka podpore manžela napísala množstvo kníh. Zachytávala v nich život slovenského ľudu.  

1912 Ženy
1920 Môj svet
1922 O Zorke, čo každému svieti
1922 Kytka
1924 Pokorní ľudia
1926 Oddané srdiečka
1929 Slovenka pri krbe a knihe

1930 Zo srdca
1931 Rozprávočky z rádia
1933 Pavko v Prahe
1933 Vlny duše
1933 Čas nezastavíš
1935 Svet je tak krásny
1979 Spomienky

Najznámejšia a snáď najvýznamnejšia kniha, ktorú Hana Gregorová napísala, je kniha Slovenka pri krbe a knihe. Veľmi živo vykresľuje úpornú snahu žien potajme vzdelávať sa, alebo aspoň čítať v kapitole Doba novšia.

Vo svojich knihách vyjadrovala svoje názory a kritiky na vtedajšiu dobu. Za svoju otvorenosť a ráznosť bola odsudzovaná a zosmiešňovaná, dokonca aj ženami. 

Napríklad Ľudmila Podjavorinská s ňou vôbec nesúhlasila v otázke emancipácie žien. Tvrdila, že prvoradou úlohou ženy je byť matkou a manželkou. 

Hana Gregorová tvrdila, že žena má právo vzdelávať sa a sama rozhodovať o svojom živote. Hana Gregorová bola toho názoru, že žena má byť rovnocennou partnerkou mužovi. V tom ju podporovala napríklad Elena Maróthy Šoltésová.

Mladá vdova odišla tam, kde chcela žiť celý život – do Prahy

Hana Gregorová mala 55 rokov, keď v Bratislave zomrel jej manžel, 66-ročný Jozef Gregor Tajovský. Keď zorganizovala jeho pochovanie v Tajove, tak ako si to želal, rozhodla sa presťahovať do Prahy ku svojej 24-ročnej dcére.

Lenže, v čase, keď Hana Gregorová prišla do milovanej Prahy, priebiehala už prvý rok druhá svetová vojna. Československo bolo rozdelené. Za dramatických okolností vznikol Protektorát Čechy a Morava, nuž a tiež prvý Slovenský štát pod taktovkou Adolfa Hitlera.

Hana Gregorová odvážne bojovala proti fašizmu

Hana Gregorová sa hneď po príchode do Prahy odvážne zapojila do tajného antifašistického odboja žien. Organizovali diskrétne stetnutia vo vlastnom dome. Riskovali veľa. Každú chvíľu bola niektorá žena odhalená, odsúdená či popravená. No Hana Gregorová sa nenechala zastrašiť. Vytrvalo, až do konca vojny posielala utajené informácie o dianí v zákulisí politikov z Prahy nielen na Slovensko, ale vďaka jej jazykovým znalostiam aj do Londýna, kde sa dostali až ku členom exilovej vlády.

Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 sa je život opäť ustálil a tak sa mohla venovať tomu, čo milovala – cestovaniu, vzdelávaniu a stretávaniu sa s priateľmi.

Vnuk Hany Gregorovej na ňu spomína takto:

S babičkou jsme také hodne cestovali, hlavne na Slovensko. Díki ní jsme s bratrem Milanem poznali Vysoké Tatry. Když jsme se autom s našimi rodiči, malo sestrou Táňou a babičkou vraceli z těchto prázdnin, tak v obci Hybe u Liptovského Hrádku jsme měli nehodu. Bylo to zrovna před nejakým domkem. Babička šla pro první pomoc a zrovna v tom domku bydlela její známá. A tak tím chcí poukázat na to, kolik ona měla dobrých známých a přátel skoro všude.

V príspevku na slávnostnom podujatí venovanom Hane Gregorovej v roku 2009 vnuk Hany Gregorovej tiež spomína:

Jako svátost si opatruji památniček, který mě a Milanovi dala babička plný podpisú význačných politických a kulturních osobností našich národu. V něm mám podpis např. A. M. Tischlové, Marie Majerové, Halase, Václava Špály, Vlastimila Rady, Huberta Ripky, Jana Drdy, Zuzky Zgurišky, Kurta Konráda, Petra Jilemnického a také Dr. E. Beneše, Hany Benešové, V. Clemenise, V. Šrobára, K. Gottwalda a pod. Z toho si uvědomuji, jaká osobnost moje babička byla a kam všude buď byla pozvána, s kým se stýkala a nebo kdo všechno chodil k nám do “salónu”.

Hana Gregorová bola svetobežníčka, intelektuálka, ktorá nevarila každý deň  teplú večeru svojmu mužovi. Bola matka, ktorá nechcela viac detí, lebo túžila byť neobmedzovaná. Áno, Hana Gregorová bola spisovateľka, osvetová pracovníčka a feministka, bola to však predovšetkým sebavedomá, rozmýšľajúca a odvážna žena.

Neviem, koľké z nás by zniesli toľko krivdy a odsudzovania, koľko sa ušlo jej po celý život.  Hana Gregorová si vybrala dobrého a múdreho muža, ktorý ju po celý život podporoval, hoci výsmechu sa ušlo aj jemu.

Tajov – k milovanému manželovi

Na sklonku roka, vo štvrtok 11. decembra 1958 zomrela 73-ročná Hana Gregorová v meste, ktoré tak milovala. V Prahe, pri svojej milovanej dcére. Posledným prianím Hany Gregorovej bolo byť pochovaná v Tajove, pri svojom mužovi, ktorý ju miloval takú, aká bola. Jej želanie ich dcéra splnila…

Ocenená prezidentkou

Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čapútová udelila 1. januára 2023 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy Hane Gregorovej Lilgovej in memoriam za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu.

Živena Pezinok

Vo štvrtok, 26. januára 2023 som rozprávala členkám Miestneho odboru Živena Pezinok o tom, aká bola spisovateľka Hana Gregorová , rod. Lilgová (30. 1. 1885 – 11. 12. 1958) výnimočná. Pri príležitosti je ocenenia pani prezidentkou a k príležitosti 138. výročia narodenia Hany Gregorovej ma vlastne živeniarky pozvali. Som nesmierne vďačná a poctená, že som dostala možnosť priblížiť im život tejto ich výnimočnej živeniarky a mojej inšpiratívnej osobnosti. Teší ma, že ma našli práve vďaka tomuto blogu, ktorý som o nej napísala ešte v roku 2018. Jeho súčasnú, aktualizovanú verziu ste si práve prečítali, alebo možno iba preleteli očami. Nuž, je to dlhý blog a ja som ho aj dosť dlho tvorila. Preto ďakujem každému človeku, ktorý mi aspoň slovkom dá vedieť, že ho čítal a snáď i nejako na duši obohatil….

inšpiratívna osobnosť

Hana Gregorová ma inšpiruje v tom, že napriek dobe plnej zvykových, náboženských a politických obmedzení mala odvahu byť pravdivá, otvorená, priama a predovšetkým sama sebou.