Ako vzniká z oravského zlata modré plátno

V knihe S modrotlačou do sveta sa hneď v úvode dozvieme, ako vzniká plátno. A to veľmi podrobne, zrozumiteľne, chronologicky od pestovania ľanu, cez náradie, s ktorým sa spracovával ľan i plátno až po jeho farbenie technikou modrotlače. Jednou z pomôcok pri spracovaní ľanu bola napríklad aj kúdeľ. Pani Eva Kurjaková k tomu v knihe dodáva:

Kúdele boli aj darmi lásky, ktorými obdarovávali mládenci svoje milé a mladí muži svoje ženy, preto často nachádzame po dedinách pekne zdobené kúdele, ale aj celkom jednoduché.

Dejiny z pohľadu modrotlače

Zaujala ma informácia o tom, ako vlastne došlo k tomu, že ľudia z Oravy začali predávať plátno po Dolnom Uhorsku, a neskôr i do celého sveta. V knihe S modrotlačou do sveta sú citovaní aj doboví kronikári, ktorí to autentickou rečou vysvetľujú. Radosť čítať.

Napríklad polyhistor Matej Bel vo svojich zápisoch píše aj o tom, čo robia s peniazmi:

Dievky to vynaložia na krajší odev.

Od ďalšej kapitoly sa už publikácia S modrotlačou do sveta stáva akousi databázou, kronikou mnohých plátenníkov z Oravy. Konkrétne z obcí Zubrohlava, Námestovo, Bobrov, Dolný Kubín a ďalších.

Darmo som hľadala priezvisko mojich predkov medzi menami, nebolo tam. Ale ktovie, možno vaše bude…

Mám rada, keď sa z kníh dozviem niečo, čo doplní a objasní moje vedomosti z histórie. V tejto publikácii sa mi to stalo viackrát.

Poznáte Slanický ostrov umenia?

V 18. storočí existovala ešte dedinka Slanica. Obývali ju prevažne plátenníci, ktorí z nej urobili také významné plátennícke a farbiarske centrum Hornej Oravy, že ľudia túto dedinku prirovnávali k Malej Viedni. Vďaka bohatým zárobkom z predaja kvalitného plátna, si postavili na kopci krásnu barokovú kaplnku.

V 19. storočí ju prestavali v klasicistickom slohu. Pristavali zároveň Kaplnku zámočníkov a tento nový kostol s dvoma vežami zasvätili sviatku Povýšenie Svätého Kríža.

V 20. storočí úradníci rozhodli – kvôli častým záplavám – o vysťahovaní obce Slanica. A tiež obcí Ústie, Osada, Hámry, Ľavkov aj časť Bobrova a Námestova. Všetky kvôli výstavbe Oravskej priehrady.

Zo Slanice ostal iba kostol s Kalváriou na kopci. Z kostola sa stala galéria ľudového umenia.

V obci Slanica sa narodil aj Anton Bernolák (1762 – 1813).

…z tejto dediny pochádzalo okolo 30 katolíckych kňazov,”

píše pani Kurjaková v publikácii S modrotlačou do sveta.

Čo všetko ešte spísala Eva Kurjaková?

Počas čítania publikácie S modrotlačou do sveta som veľmi vnímala, že autorka sa snaží zachytiť každý, aj ten najmenší detail zo života ľudí, ktorí sa venovali pláteníctvu a modrotlači.

Obsahovo pokrýva publikácia hádam všetko a ja, ako čitateľka, som veľmi zatúžila po tom, aby aj o remesle mojich predkov existovala takto precízne spracovaná publikácia.

Pri spisovaní príbehov do našej rodinnej kroniky som zistila, že moji predkovia boli krajčíri, sitári, roľníci a mamkin otec bol aj richtár. Nuž, snáď raz nájdem podobne spracované aj tieto remeslá a funkcie.

Banát – kraj plátenníkov a zbojníkov

Keďže som členkou občianskeho združenia Kempelenopolis, viď rozhovor s Andrejom Grollom, hneď ma v knihe zaujala zmienka o meste Banát.

Do Banátu, teplejšej oblasti medzi Maďarskom a Srbskom, emigrovalo v 18. storočí veľa plátenníckych rodín z Oravy. Keď potom ich krajania chodievali predávať plátno do celej Európy, zastavovali sa aj za nimi, v Banáte.

V tom čase mali obyvatelia Banátu veľký a dlhoročný problém so zbojníkmi. Tí kradli, rabovali a pálili všetko, čo im bolo v ceste. Báli sa ich aj vojaci. Celá oblasť trpela biedou.

Až jedného dňa v roku 1764, poverila cisárovna Mária Terézia svojho múdreho radcu, aby odišiel do Banátu vyriešiť tento problém. A on ho veru vyriešil, ale to je už iný príbeh.

Píšem však o ňom preto, lebo tým múdrym diplomatom bol bratislavský vynálezca Wolfgang von Kempelen.

Vďaka jeho premyslenej stratégii ako na zbojníkov, mali od nich plátennícki potomkovia z Banátu na istý čas pokoj. I keď – ako popisuje jeden zážitok plátenníckeho pomocníka, ktorý sa stal v roku 1908 v Banáte – zlodejov sa dodnes nepodarilo vykynožiť, a nie len v Banáte.

Je mi jasné, že recenzie na knihy sa takto nepíšu. Ale, drahé čitateľky a čitatelia, ja chcem prostredníctvom toho, čím zaujala táto publikácia mňa, poukázať na to, čím môže zaujať aj vás.

Myslím si, že si v nej nájde každý to, čo obohatí jeho vedomosti. Som nadšená, že s modrotlačou súvisí toľko iných mne srdcu blízkych tém.

Stovky skutočných príbehov

Pani Eva Kurjaková zaznamenala spomienky snáď každého, s kým sa rozprávala od 80-tych rokov minulého storočia až do vydania publikácie S modrotlačou do sveta v roku 2018.

Plátennícke dievčatá si ženíchov nevyberali. Rodičia rozhodovali. Rodičia vybrali. Rodičia dohodli s druhou stranou čo, ako a kedy. Až potom to oznámili budúcej neveste.

Manželky plátenníkov ostávali skoro 10 mesiacov v roku samé doma. Často tehotné, s niekoľkými malými deťmi a so staršími rodičmi. Starali sa o gazdovstvo, o pestovanie ľanu aj o výrobu plátna.

Tak sa mi zdá, že najviac detí sa do plátenníckych rodín narodilo – ako to vychádza? – v auguste, v septembri, októbri? Ktovie?

Niektoré ženy chodievali predávať plátno so svojim mužom. A to tiež nebolo “med lízať“. Neraz museli prenocovať pri voze, pod holým nebom, ohrozovaní počasím, banditmi aj nešťastiami na cestách.

Zo všetkého najsmutnejšie sa mi však zdali príbehy o tom, ako sa muži z ďalekého sveta domov nevrátili a nikto nevedel, čo je s nimi. Pani Kurjaková v knihe zaznamenala snáď každú osobu, o ktorej je nejaká zmienka. O mnohých sa však nevedelo nič.

Mrazilo ma, keď som čítala o tom, že do sveta, obchodovať s plátenníkmi, chodili aj 10-15 roční chlapci – siroty, či deti chudobných rodín, ktorých volali psíkovia. No, viete si asi predstaviť to ich postavenie v skupine, ktorá odchádzala za zárobkom do sveta…

Modrotlač na zozname UNESCO

Čítať tieto príbehy bolo veľmi, veľmi zaujímavé … a viete čo? Bolo to aj neskutočne inšpiratívne. Pre mňa je táto kniha úžasným zdrojom informácií o jednej nádhernej zložke nášho kultúrneho dedičstva – o modrotlači, ktorá je aktuálne už zapísaná aj v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ďakujem pani Eve Kurjakovej, že celé roky pracovala na tejto publikácií, za to, že ju tak bohato naplnila a zanechala tak pre ďalšie generácie tento poklad. 

Teším sa, že v mojej domácej knižnici pribudla moja nová Biblia modrotlače – kniha S modrotlačou do sveta.