Milan Rastislav Štefánik má životopis plný všestranných aktivít, hoci jeho život bol veľmi krátky. Aké z jeho mnohých povolaní ho, podľa vás, najviac napĺňalo? 

Štefánikovi sa pripisuje veľa krásnych myšlienok a výrokov. Ja osobne sa úplne stotožňujem s týmito jeho slovami, v ktorých je zároveň skrytá odpoveď na Vašu otázku: “Verím vo vývoj vedy, a preto vo vývoj všetkého, čo je šľachetné a spoločenstvu prospešné.”

Som presvedčená, že Milan Rastislav Štefánik sám seba vnímal predovšetkým ako vedca a cez optiku vedca hľadel aj na svoje ďalšie poslania a úlohy, ktorými ho osud poveril.

Články o živote Štefánika často začínajú tým, že sa narodil 21.7.1880 v Košariskách, v rodine evanjelického kňaza ako šieste dieťa z dvanástich. Čím to je, že práve on, chlapec z malej dediny, ani nie prvorodený syn, ani nie “benjamínek”, sa stal tak významnou osobnosťou v dejinách Slovenska?

Byť prvorodeným dieťaťom či “benjamínkom” nemusí byť výhodou, skôr naopak. Na takéto deti sa v rodine často sústreďuje až príliš veľa pozornosti, očakávaní a ambícií. Šieste dieťa má možno väčšiu šancu vybrať si vlastnú cestu životom aj vtedy, keď celkom nenapĺňa predstavy rodičov. 

A že bol Milan Rastislav Štefánik chlapec z malej dediny? To znamená len toľko, že musel za vzdelaním cestovať a naučiť sa postarať sám o seba o čosi skôr ako keby zostal doma. 

Myslím si, že to všetko mu dalo dobrý základ pre jeho príznačnú cieľavedomosť, pracovitosť a v neposlednom rade lásku k domovine.

Keď robíte tématické prehliadky Bratislavy, venované Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, na aké míľniky členíte jeho život?

Prvá časť prehliadky je venovaná miestam, ktoré nesú jeho meno alebo nám pripomínajú Milana Rastislava Štefánika vo svete, čiže je venovaná sláve, ktorá prišla až po jeho smrti. 

Pri evanjelickom lýceu, ktoré v Bratislave navštevoval, je to rozprávanie o jeho mladosti, štúdiu, kariére, o tom, čím všetkým bol aj nebol, aké prvenstvá a aké protivenstvá sa spájali s jeho životom. 

Po živote nasleduje smrť. Tá je míľnikom aj prehliadky a hlavnou témou na Hlavnom námestí. Letecké nešťastie v nedeľu 4. mája 1919 je dodnes trochu zahalené rúškom tajomstva, rovnako ako takmer magická príťažlivosť nášho, nie veľmi pekného národného hrdinu pre ženské pohlavie. 

Na ceste popri Dunaji sa potom zastavíme pri pamiatkach pripomínajúcich vznik Československa a Štefánikovo pôsobenie v prvej svetovej vojne, resp. v československom odboji. 

Nuž a kde inde by mala prehliadka skončiť, ak nie pri pamätníku Milana Rastislava Štefánika, ktorý má sám o sebe takmer rovnako dramatický osud ako mladý letec, ktorému je pamätník venovaný?

Veru, o soche Štefánika je samostatná kniha, v ktorej autori opisujú aj to, ako politická situácia ovplyvňovala tak jej existenciu, ako aj jej umiestnenie. Ktorí ľudia však najviac ovplyvnili samotného Milana Rastislava Štefánika?

Na takúto otázku si naozaj netrúfam odpovedať. Ktovie, či by na ňu vedel odpovedať Štefánik sám. Rodina, z ktorej pochádzal mu dala národné cítenie. Ťažko povedať, kto mu ako prvý odkryl krásu matematiky a jej “hviezdnych” zákonov. 

Nepochybne silný vplyv na jeho svetonázor mal veľký francúzsky matematik, astronóm a filozof Henri Poincaré, s ktorým sa Štefánik osobne poznal najneskôr od roku 1910, ako som sa dočítala v práci historika Michala Kšiňana. 

Mimochodom, tento matematický génius bol bratrancom neskoršieho francúzskeho prezidenta Raymonda Poincaré. Áno, toho prezidenta, ktorý 29. júna 1918 v mene všetkých spojencov oficiálne uznal právo Čechov a Slovákov na život v samostatnom suverénnom štáte. Tak vidíte, aká užitočná môže byť matematika!

Úžasné, aké rôzne súvislosti vplývali na naše dejiny. Vo Francúzsku získal Štefánik veľkú slávu už počas svojho života, z čoho sa, po ťažkých začiatkoch, iste tešil. Čo však bolo pre neho najväčším smútkom, trápením?

Neprečítala som o Štefánikovi všetko, čo bolo publikované, ale z toho, čo som doteraz čítala, nemám pocit, že to bol človek, ktorý by nečinne smútil. 

Iste, spočiatku ho trápil nedostatok prostriedkov, neskôr zdravie a čo sa týka jeho kariéry politika, našli sa aj takí, ktorí ho obviňovali dokonca z precitlivenosti až sebaľútosti. 

Nuž, mnohé, čo sa o ňom v minulosti popísalo, malo znaky tendenčnosti v tom či onom smere. Ale predsa! Jedno veľké trápenie syn kňaza a zároveň vedec – astronóm naozaj mal. Ako spomínala česká spisovateľka Růžena Svobodová: “Jeho spory mezi náboženstvím a vědou zmučili jeho mladou duši.”

Ach, tie večné dilemy medzi rozumom a citom sa tiahnu dejinami po celé stáročia. Ako by ste, prosím, opísali dobu, v ktorej Milan Rastislav Štefánik žil tak, aby sme v jej kontexte možno lepšie vedeli pochopiť jeho konanie a rozhodovanie?

Doba rakúsko-uhorská nedávala veľké šance nájsť si uplatnenie začínajúcemu astronómovi z chudobnej slovenskej rodiny, ktorá sa navyše netajila svojim národným presvedčením. 

Urobil rovnaké rozhodnutie, ako robia mladí ľudia aj dnes v situácii, keď si nemôžu nájsť doma adekvátne zamestnanie. Vyzbrojený väčším odhodlaním ako znalosťami francúzštiny, napriek nevôli otca, vydal sa hľadať šťastie do Paríža. Neplánoval tam ostať. 

O francúzske občianstvo požiadal až potom, čo mu v roku 1912 v Prahe zamietli žiadosť o docentúru, hoci už bol nositeľom Wildeho ceny francúzskej Akadémie vied. Napriek tomu alebo práve preto sa neskryl za svoju novú francúzsku vlasť a dal sa celý k dispozícii myšlienke samostatného štátu Čechov a Slovákov.

Milan Rastislav Štefánik získal aj ďalšie významné ocenenia. My ho však stále poznáme skôr ako generála a štátnika, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o vznik Česko-Slovenska. Ktorý z jeho výsledkov práce je menej známy a pritom si, podľa Vás, zaslúži rešpekt a uznanie?

Štefánik bol obdarený nadaním v mnohých oblastiach. Menej sa píše napríklad o jeho vynálezoch. Niektoré si dal patentovať, môžeme teda hovoriť aj o výsledku práce, návštevníkov prehliadky však častejšie zaujmú skôr tie, ktoré zostali v štádiu nápadov či náčrtov – rýchloviazač dokumentov, sčítavač volebných lístkov alebo lepšie impregnovanie obuvi.

Ja mám rešpekt pred tým, čo je z rozmanitosti jeho zlepšovateľských nápadov zrejmé. Že v každodennom živote nečakal, kým “sa” veci zlepšia, kým niekto vymyslí lepší ďalekohľad, kvalitnejšiu obuv, či rýchlejšie odopínanie nohavicových trakov… O riešenie sa pokúšal sám. Zanechal po sebe zápisníky s desiatkami technických vynálezov a inovácií.

Tak toto je nádherná myšlienka na záver  – nečakať, kým za nás niekto vyrieši problémy, ale pokúsiť sa hľadať riešenia. Ďakujem Vám, pani Černáková, za príjemný rozhovor.

Ing. Ľubomíra Černáková (nar. v 20. storočí) je kvalifikovaná sprievodkyňa Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, členka Asociácie sprievodcov Bratislavy a sprievodkyňa v Historickom múzeu Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade. Zároveň realizuje rôzne tematické prehliadky ponúkané na jej stránke historicky.sk.