Mária Ďuríčková

29. 09. 2020 | inšpiratívna osobnosť

Jej životný príbeh je rovnako inšpiratívny, ako tie, ktoré písala. Chcela byť učiteľkou, no životné tragédie a krivdy ju priviedli k zmene priezviska i ku spoznávaniu dejín Bratislavy.

Neviem ako vy, ale ja si v knihách vždy prečítam najprv poslednú stranu.

Tak sa stalo, že keď som hľadala akúsi povesť v knihe Prešporský zvon, naďabila som na krásny text, ktorý napísala Mária Ďuríčková namiesto doslovu.

Práve tieto jej slová ma podnietili k tomu, aby som si o jej živote prečítala viac.

Bola som fascinovaná, čím všetkým si prešla a ako diametrálne odlišne ju poznáme.

A tak sa Mária Ďuríčková stala mojou ďalšou, v mnohých ohľadoch inšpiratívnou osobnosťou.

Pohodlne sa usaďte a pomaly čítajte. V blogu je viac faktu ako beletrie. Prajem vám napriek tomu príjemné a inšpiratívne čítanie.

Pani spisovateľka Mária Ďuríčková.

FOTO | Túto fotku mi poslal pán Vladislav Klouček za čo mu aj touto cestou ďakujem.

Mária MASARYKOVÁ, rodená Piecková

  • pseudonym: Mária Ďuríčková
  • povolanie: učiteľka, redaktorka, spisovateľka
  • narodenie:  29. 9. 1919 vo Zvolenskej Slatine
  • úmrtie: 15. 3. 2004 v Bratislave

Vždy ma fascinuje, ako veľmi vplýva detstvo na náš ďalší osud.

Dohodnutý sobáš jej rodičov

Vo Zvolenskej Slatine žili dvaja kamaráti. Jano Piecka a Martin Ďuríčka.

Obaja sa zaľúbili do Zuzany Matrtajovej. Spočiatku sa kvôli nej hádali, avšak po čase uzavreli dohodu. Vezme si ju ten, ktorého si vyberie sama Zuzana.

Kamaráti Jano Piecka a Martin Ďuríčka sa tiež dohodli, že neskôr, keď ich deti vyrastú, zosobášia ich. A budú tým pádom rodina.

Išli teda za Zuzanou a pýtali sa, ktorého z nich chce za muža. Zuzana rozmýšľala…

Vedela, že Jano Piecka má dvoch starších bratov a tí už mali ženy. Nechcela byť treťou, najmladšou nevestou na gazdovstve.

Vybrala si preto za muža Martina Ďuríčku.

Martin Ďuríčka sa teda oženil so Zuzanou Matrtajovou a narodila sa im dcéra Mária.

Jano Piecka si zobral za ženu dievča z rodiny Holíkovej z dediny Očová. Narodil sa im syn Ondrej.

Po rokoch sa starí kamaráti, Jano Piecka a Martin Ďuríčka, podľa dávnej dohody, rozhodli zosobášiť svoje deti, 16-ročnú Máriu Ďuríčkovú a 18-ročného Ondreja Piecku. A práve im sa v pondelok, 29. septembra 1919 narodila moja inšpiratívna osobnosť Mária Piecková.

Ako sa z nej neskôr stala Mária Ďuríčková, to sa dozviete, keď budete čítať ďalej…

Dom, v ktorom sa narodila Mária Piecková. 

rodná Zvolenská Slatina

Mestečko Zvolenská Slatina je známe najstaršou továrňou na výrobu bryndze na svete.

Až do 20. storočia bolo významným strediskom výroby fujár, píšťal a flautičiek.

Narodili sa tam aj Terézia Vansová, Ján Bahýľ a Mikuláš Moyses.

Richtárom v tam bol neraz potomok z rodiny Pieckových.

Mária prežila detstvo v kruhu veľkej rodiny, ktorej súčasťou boli aj starí rodičia. 

Najradšej trávila čas so svojou milovanou starkou z otcovej strany – tou dievčinou Holíkovou z Očovej. Tá svoje vnúčatá zavše upútala rozprávaním dávnych príbehov či rozprávok. Práve ona malú Máriu podporovala v čítaní a neskôr aj inšpirovala k písaniu vlastných poviedok. 

Hm, keby si vtedy Zuzana vybrala Jána Piecku, ten by sa neoženil s dievčinou Holíkovou … a neskôr by sa ani nenarodila moja inšpiratívna osobnosť.

Mária Piecková bola usilovnou žiačkou na všetkých školách

Začiatkom minulého storočia bol ešte trochu iný systém škôl ako máme dnes. Vtedy deti navštevovali najprv tzv. ľudovú školu a neskôr tzv. meštiacku školu. 

Vo Zvolenskej Slatine bola aj ľudová aj meštianska škola. Mária bola ich vzornou a usilovnou žiačkou.

Ako však Mária Piecková rástla, pribúdali jej domáce práce i povinnosti.

Avšak, na čítanie kníh si vždy našla chvíľku, hoc aj potajomky. Otecko, seriózny to gazda, žijúci podľa tradícii, Máriu neraz okríkol: “Sedliacke dievča nemá čítať!”.

Na dedinách začiatkom 20. storočia ešte stále platilo, že vzdelané dievča sa ťažko vydá. S týmto prístupom sa u rodičov stretávala aj Hana Gregorová Lilgová, moja ďalšia inšpiratívna osobnosť.

Máriu Pieckovú podporovali vo vzdelávaní ženy z jej rodu

Mladú Máriu potajomky podporovali v čítaní najdôležitejšie ženy v jej živote. Starká a mamička. Možno si tak cez mladú Máriu plnili svoj detský sen. 

Starká Piecková (to bola tá dievčina Holíková) jej potajomky zháňala rôzne knihy od ľudí. Knihami ju však zásoboval aj sčítaný a múdry dedko Martin Ďuríčka, otec jej mamičky. 

spomína Mária Piecková

Mala som šťastie, že mi osud dožičil starkú, ktorá vedela plno všelijakých povedačiek, povrávok, hádaniek i rozprávok, a vďačne mi ich rozprávala pri pradení, šití alebo inej tichej práci. A mamka ma zas naučila stovky pesničiek.

Mamka vraj dávala Márii takú robotu, pri ktorej mohla čítať. Často pásavala husi alebo kravy, pri ktorých stačilo sedieť pod stromom a po každej prečítanej strane ich očkom skontrolovať. 

Slohová práca jej pomohla splniť si sen

Poznám len málo ľudí, ktorí už v detstve vedeli, čím chcú byť. Takou bola aj Mária Ďuríčková. 

Keď bola Mária staršia, dostali žiaci na domácu úlohu napísať slohovú prácu o tom, čím chcú byť, a prečo. Mária chcela byť už od malička učiteľkou.

Motivácie, ktoré v slohovej práci Mária rozpísala, dojali jej učiteľa natoľko, že prácu dal prečítať aj pánovi farárovi a notárovi. 

Všetci traja hneď išli za jej otcom, Jánom Pieckom a od tohto prísneho gazdu odišli, až keď sa im podarilo presvedčiť ho, aby dovolil Márii študovať za učiteľku.

Po prázdninách, v roku 1934, teda odišla Mária Piecková študovať do Lučenca. Na tamojšom Štátnom učiteľskom ústave o štyri roky aj maturovala.

Štátny učiteľský ústav v Lučenci, na ktorom študovala aj Mária Ďuríčková. 

Cez vojnu prežila šťastné učiteľské roky na dedinských školách

Mária Piecková sa stala učiteľkou. Jej prvým “pracoviskom” bola dedinská ľudová škola v Hornom Tisovníku. Tam, v školskom roku 1939/ 40 získala prvú, povinnú prax.

udalosti na Slovensku

V tom čase najvyššie postavení predstavitelia Čiech a Nemecka tvorili obsah komplikovanej kapitoly dejín vzniku samostatného Slovenska.

V školskom roku 1940/ 41 odišla Mária Piecková do obce Žitná (okres Bánovce nad Bebravou v Trenčianskom kraji).

Tam, už od roku 1932 pôsobili iní dvaja mladí učitelia Martin a Mária. Tí sa v roku 1939 sa zosobášili a keď sa im v roku 1940 narodil syn, mladú učiteľku Máriu Radošovú na jeden školský rok 1940/ 41 nahradila 20-ročná Mária Piecková.

Manželia Radošoví potom pôsobili na škole v Žitnej dlhých 35 rokov. O tomto možno snívala aj Mária Piecková …

O rok, v školskom roku 1941/ 42 učila Mária Piecková deti v obci Šajba (dnes obec Strelníky v okrese Banská Bystrica).

Učiteľka so žiakmi v triede počas 50. rokov 20. storočia. 

ILUSTRAČNÁ FOTO |  kyrkhult

Povinné predmety na  ľudových školách:

  • náboženstvo,
  • čítanie a písanie
  • vyučovací jazyk (čiže slovenčina),
  • počty “s náukou o tvaroch meracích”,
  • prírodopis a prírodospyt (s ohľadom na roľníctvo a priemysel),
  • zemepis a dejepis (s prihliadnutím na domov a vlasť),
  • kreslenie, spev, ručné práce a telesná výchova,
  • občianska náuka a výchova,
  • ručné práce aj pre chlapcov.

Jednotlivé predmety mali byť v rozvrhu hodín usporiadané tak, aby sa v popoludňajších hodinách učila telesná výchova, ručné práce a spev.

Najkrajšia kapitola života

A potom prijala ponuku od ľudovej školy vo vedľajšej, malej dedinke Omastiná (pri Bánovciach na Bebravu smerom cez slávny Uhrovec, kde sa narodil Ľudovít Štúr aj Alexander Dubček).

V dedinke Omastiná začala pre Máriu osudová kapitola jej života.

Bol školský rok 1941/ 42 a ona tam nastúpila ako nová učiteľka.

Riaditeľom tamojšej ľudovej školy bol rodák z Uhrovca, mladý Vojtech Masaryk.

Vojtech Masaryk … ani sa nečudujem, že už iného muža nechcela. 

Spoločne sa venovali žiačkam a žiačikom, nie len ako pedagógovia. Boli aj organizátormi kultúrno-spoločenského života v dedinke. 

S deťmi nacvičovali divadelné predstavenia a tak ich učili hodnotám, ktorým verili. 

Iste museli veľa improvizovať. V tom čase sa totiž kreoval nový školský systém aj učebné osnovy.

Mladí učitelia Vojtech Masaryk a Mária Piecková viedli deti v Omastinej aj k hudbe. Mária hrávala na husliach, Vojtech na harmonike.

Ľudia z celej dediny chodili počúvať popod školské okná ich spoločné hudobné koncerty pre deti.

Viem si predstaviť, čo si ľudia pošuškávali. Mária a Vojtech sa do seba zaľúbili… 

Ešte niečo bolo na začiatku 20. storočia iné 

Ľudia spolu pred svadbou nežili. A ani príliš dlho spolu nechodili.

Teda, aspoň na dedinách to tak bolo. Tam na morálku dozerali ľudia. Ani zákony hádam neboli účinnejšie ako veta:

Čo povedia ľudia?!?“.

Mária Piecková a Vojtech Masaryk sa zrejme zobrali už na konci ich prvého spoločného školského roka.

Svadbu mali cez vojnu, v roku 1943.

Posielam Vám jednu fotku zo svadby Márie Ďuríčkovej, pretože moja mama mala medzi fotografiami fotku zo svadby Márie a Vojtecha. Moja starká Hrabáčová, mamina mama, je tretia zľava v zadnom rade a bola aj na svadbe. Pravdaže môžete fotku použiť, ja budem len rada.” Anna Kalmáneková

FOTO | archív p. Anny Kalmánekovej

Po roku sa im narodil syn Janko.

Tu končí podobnosť s príbehom manželského páru učiteľov zo Žitnej. 

Mladí rodičia Masarykovci sa museli rozlúčiť 

Písal sa rok 1944. Vojna vrcholila. Takmer všetci mladí muži odchádzali do Slovenského národného povstania. 

Manžel Márie, teraz už Masarykovej, odišiel do Slovenského národného povstania ešte pred jeho oficiálnym vyhlásením a ostal v horách aj po jeho potlačení. 

Tam ho, spolu s mnohými ďalšími, našli nemeckí fašisti.

Niekoľkých zaživa upálili v bunkri na Jankom vršku.

Zajatých občanov a partizánov fašisti postrieľali v lese Cibislavka popri ceste vedúcej do Miezgoviec a hodili do masového hrobu. 

Partizáni v 2. sv. vojne. 

ILUSTRAČNÁ FOTO | tasr

Z mladej učiteľky, milovanej manželky a šťastnej mamičky urobili fašisti nešťastnú vdovu.

Mária bola vtedy so svojim 8-mesačným synčekom Jankom neďaleko, iba 16 kilometrov severnejšie, v Omastinej.

Pamätná tabuľa obetiam fašizmu 1944 – 45 v Cibislavke pri Bánovciach nad Bebravou, kde je uvedené aj meno Vojtecha Masaryka, manžela Márie Ďuríčkovej. 

ZDROJ a FOTO | wiki.svsbb.sk

hovorí Mária Masaryková

Po potlačení povstania ocitla sa naša rodina v nebezpečenstve. Môj manžel Vojtech Masaryk, aktívny účastník Slovenského národného povstania, padol do rúk nepriateľov. Väznili ho a v decembri 1944 popravili v háji Cibislávka pri Bánovciach nad Bebravou.

Útrapy tých čias i ťažké povojnové roky spôsobili, že som upadla do choroby. Bol to dlhotrvajúci pľúcny neduh, v dôsledku ktorého som sa musela rozlúčiť s učiteľským povolaním a zanechať aj štúdium na pedagogickej fakulte, slovenčina-ruština (po treťom ročníku). 

Keď som sa ako-tak zviechala, bežal už šiesty povojnový rok – a ja som stála sama s úplne vylúpeným životom. 

Jediné, čo mi zostalo, bolo moje dieťa, synček Janko. Čím si teraz naplniť život, aký nový obsah mu vynájsť? 

Veľmi mi chýbala najmä práca s deťmi, škola – lenže tie dvere mi už ostali zavreté. 

Prijala som teda miesto v redakcii detských časopisov a pokúšala som sa pre deti aj písať. 

Keď už nie s deťmi, myslela som si, tak aspoň pre ne. Odvodený svet literatúry sa mi mal stať náhradou za stratený bezprostredný kontakt so živými deťmi.”

Po vojne odišla do Bratislavy

Mária Ďuríčková začala nový život v Bratislave. So svojim synčekom tam pricestovala v roku 1945 a už neodišla.

Ktovie, kde žila? Možno jej, ako vdove s maloletým dieťaťom, pridelili nejaký bytík. Neviem.

Isté však je, že na sklonku života žila v bratislavskom Starom Meste, časti zvanej “Nový svet”, na Vlčkovej ulici.

V Bratislave sa zamestnala ako učiteľka. Popri tom začala študovať na Univerzite Komenského.

Ako sme sa už dozvedeli z jej vlastných slov, pre zhoršujúci zdravotný stav však musela svoje milované povolanie navždy opustiť.

Z odstupu a nadhľadu sa mi zdá, akoby Mária Masaryková zomrela spolu s manželom. Po celý život už ostala iba matkou a spisovateľkou Máriou Ďuríčkovou. Od života už nič neočakávala. Nikdy viac sa nevydala. Iba dávala všetkým to, čo v nej bolo.

Smerom k tým kopcom v pozadí za Michalskou vežou bola zóna Nový Svet.

FOTO | Katarína Králiková

Choroba jej zmenila život

Zasiahla ju tuberkulóza, častá nemoc v povojnových rokoch. Jej syn na to v rozhovore pre Život spomínal takto:

Mama sa rok liečila vo Vysokých Tatrách, celý ten čas som bol u starých rodičov. Mal som vtedy osem rokov. Svoj údel niesla veľmi statočne. Pravidelne chodievala na veľmi bolestivé zákroky pre pneumotorax, nemala ma kde nechať, tak som vždy cupital k lekárovi s ňou a čakal som ju za dverami.”

Vysoké Tatry.

FOTO | archív Katarína Králiková

Nemohla učiť, preto začala pre deti písať

Najprv prispievala do detských časopisov Zornička a Ohník. V roku 1951 už bola šéfredaktorkou časopisu Družba, o rok na to šéfredaktorkou časopisu Zornička. 

V roku 1953 si, súdiac podľa fúgy v jej profesijnom životopise, liečila tuberkulózu na dlhom pobyte vo Vysokých Tatrách. Možno práve tam napísala svoju prvú knihu, veršovanú Rozprávku o dedovi Mrázovi.

Od roku 1954 pracovala 15 rokov ako redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá a v roku 1971 sa stala šéfredaktorkou časopisu Slniečko.

Mária Ďuríčková obnovila Slniečko vo vydavateľstve Mladé letá 

Slovenské nakladateľstvo kníh pre deti a mládež vzniklo v roku 1953. Neskôr, v roku 1957, bolo premenované na Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá.

A práve Mladé letá vydávali časopis Slniečko, ktorý vznikol už v roku 1927.

Šéfredaktor časopisu Slniečko Ondrej Sliacky v roku 2013 povedal:

Po februári 1948 nový režim rozhodol, že Slniečko nesmie vychádzať, na pionierov nesmelo svietiť Slniečko. Až o 20 rokov sa ho podarilo obnoviť spisovateľke Márie Ďuríčkovej. 

Začalo ho vydávať vydavateľstvo Mladé letá a Mária Ďuríčková opäť prizvala na spoluprácu mladú generáciu výtvarníkov – napríklad Albína Brunovského a Miroslava Cipára.”

Ukážka školskej práce o spisovateľke Márii Ďuríčkovej.

FOTO | p. Anna Kalmáneková

Zmena priezviska

Po 2. svetovej vojne (1938 – 1945) a opätovnom vzniku Československej socialistickej republiky, musela Mária Masaryková opakovane vysvetľovať štátnym príslušníkom, že s prvým prezidentom Československého štátu Tomášom Garique Masarykom žiadne rodinné väzby nemá.

Možno práve vtedy, na výsluchoch prekonávala jeden z piatich infarktov.

Práve preto sa rozhodla, že bude používať pseudonym.

Zvolila si dievčenské priezvisko svojej mamičky, čím symbolicky utužila veľké priateľstvo istý čas rivalov, svojich starých otcov Martina Ďuríčku a Jána Piecku.

Kvôli konšpiráciam si zmenila priezvisko z Masaryková na Ďuríčková.

FOTO | Katarína Králiková

Dielo Márie Ďuríčkovej

Mária Ďuríčková, za 50 rokov svojej literárnej činnosti vytvorila

  • 4 knihy poézie pre deti,
  • 35 kníh prózy pre deti,
  • 1 bábkovú hru,
  • 1 scenár,
  • 14 rozhlasových a televíznych hier,
  • 4 rozsiahle výbery.

Ako redaktorka

  • editovala 32 literárnych diel,
  • zostavila a literárne upravila klasické rozprávky bývalého Sovietskeho zväzu.

Poéziu i prózu prekladala

  • z ruštiny,
  • z češtiny,
  • z nemčiny.

Jej knihy boli v zahraničí vydané

  1. v češtine
  2. v maďarčine
  3. v ukrajinčine
  4. v estónčine
  5. v ruštine
  6. v nemčine
  7. v lotyštine
  8. v lužickej srbčine
  9. v slovinčine
  10. v srbochorvátčine
  11. v angličtine
  12. vo francúzštine
  13. v holandčine
  14. v kazaštine
  15. v moldavčine
  16. v poľštine
  17. v turkménčine
  18. v bulharčine

V tomto ju prekonala snáď iba moja ďalšia inšpiratívna osobnosť Kristína Royová, ktorej diela boli preložené do 31 jazykov celého sveta.

Moja prvá kniha od Márie Ďuríčkovej.

FOTO | Katarína Králiková

Ocenenia

Knihy Márie Ďuríčkovej vyšli vo viac ako miliónovom náklade, v 21 jazykoch a to v Európe aj v Japonsku. Viaceré boli spracované do filmovej a televíznej podoby.

Za celý svoj život získala 30 rôznych ocenení za svoje diela. 

Jej knihy Dunajská kráľovná a Krása nevídaná sú zapísané v čestnej listine Hansa Christiana Andersena.

Mária Ďuríčková venovala svoje knihy predovšetkým deťom.

FOTO | Túto fotku mi sprostredkovane poslala p. Kalmáneková so súhlasom p. Masaryka, syna Márie Ďuríčkovej za čo obom srdečne ďakujem.

Je úžasný pocit dotýkať sa knihy, ktorú podpísala moja inšpiratívna osobnosť.

FOTO | Katarína Králiková

Svet ju obdivoval, komunistom nevyhovovala

Ináč, Márii Ďuríčkovej sa stalo niečo podobné, ako Alžbete Güntherovej Mayerovej, mojej ďalšej inšpiratívnej osobnosti, o ktorej tiež pripravujem aktualizovaný blog. Kým profesijní odborníci ju oceňovali a povyšovali, štátni predstavitelia ju degradovali.

Vlastne, Máriu Ďuríčkovu nedegradovali, ju rovno prepustili. Bola vtedy šéfredaktorkou časopisu Slniečko.

  • Vyhrala dve ceny v súťaži vydavateľstva Mladé letá,
  • mala už tri Ceny vydavateľstva Mladé letá,
  • Cenu Fraňa Kráľa
  • a vyhrala Medzinárodnú literárnu súťaž.

Lenže, v roku 1970 napísala do detského časopisu Slniečko článok o tom, na koho by sme ako Slováci mali byť hrdí.

Keďže tam uviedla aj mená ako Štefánik či Dubček, z vydavateľstva Slniečko ju, na príkaz členov Komunistickej strany, museli prepustiť.

Podľa Márie Ďuríčkovej majú byť Slováci hrdí na Milana Rastislava Štefánika.

FOTO | Katarína Králiková

…Mária Ďuríčková konštatovala…

“Teraz, z odstupu času, musím uznať, že moje vyhostenie z redakcie Slniečka v roku 1970, akokoľvek kruté a nespravodlivé, prinieslo môjmu písaniu úžitok.

Nebyť tohto darovaného času, sotva by bol vznikol taký obsiahly komplex bratislavských a dunajských povestí, bájí a historických obrázkov. Potvrdila sa stará pravda, že všetko zlé je na niečo aj dobré.

Povesti, legendy a príbehy o Bratislave, ktoré napísala Mária Ďuríčková sú nie len plné zaujímavých informácií, ale aj čarovným návratom do minulosti.

FOTO | Katarína Králiková

Odvďačila sa Bratislave

Mária Ďuríčková o povestiach mesta Bratislava

“Trvalo to celé dlhé roky, čo som sa pripravovala na knihu bratislavských povestí. Chodila som po knižniciach, čitárňach, antikvariátoch. Požičiavala a kupovala som si všetko, čo sa týkalo Bratislavy, či už tej starodávnej, alebo našej, súčasnej. Literatúra o Bratislave začala mi už vytláčať z knižnice ostatné knihy.

A tých pochôdzok po meste a okolí! Tých vlastivedných vychádzok! Každú pamiatku, každý opisovaný objekt som predsa musela vidieť na vlastné oči! Dejisko každej báje i povesti som si musela prezrieť a porovnať s dobovými mapkami, obrázkami alebo opismi. 

Dôkladne som si naštudovala topografiu starej Bratislavy. Neraz som pre jedinú reáliu, pre jediný názov prelistovala aj tucet kníh, alebo som sa rozbehla do múzea, alebo na poradu k tým, čo vedeli a pamätali. 

S obzvlášť radostnými pocitmi som v tej zahmlenej minulosti objavovala slovenský a slovanský živel, ten dôkaz o trvaní, tú pradávnu kontinuitu. 

Akoby som prepadla dajakej objaviteľskej horúčke: len toho čím viac vedieť, čim viacej dopátrať. Ako keď si s vrúcnym zaujatím objasňujeme toho, koho máme radi.

Bratislavské povesti od Márie Ďuríčkovej.

FOTO | Katarína Králiková

“Knihy Dunajská kráľovná a Prešporský zvon venujem našej milej Bratislave, mestu s veľkým srdcom a širokým pohostinným náručím. 

Nezabudnuteľne sa mi vrylo do pamäti, ako sme sa stretli v štyridsiatom piatom, obidve doráňané vojnou, a ako ma toto mesto veľkého srdca pritúlilo pod svoje krídla a poskytlo mi nový domov. 

Vyslovujem mu týmto svoju vďačnosť. A Bratislavčanom, najmä tým mladým, želám, aby sa cez poznanie svojho mesta dopracovali až po lásku k nemu. Lebo sotva sa dá hovoriť o naozajstnej láske tam, kde nepoznáme a kde sme ešte nepochopili.”

Dunajská kráľovná od Márie Ďuríčkovej.

FOTO | Katarína Králiková

Dunajská kráľovná 

Fantastické divadelné predstavenie na motívy zbierok povestí, ktoré vydala Mária Ďuríčková pod názvom Dunajská kráľovná, pripravili pedagógovia so študentami zo Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej na Zochovej ul. v Bratislave v rámci Týždňa slovenských knižníc. 

Predstavenie sa konalo vo štvrtok 7. marca 2019 v Staromestskej knižnici na Panenskej ul. v Bratislave. 

Štyri povesti Márie Ďuríčkovej zahrali dvaja talentovaní študenti, dve kreatívne pedagogičky a jeden čerstvý držiteľ Ďakovného listu s uznanlivým poďakovaním Ministerstva školstva SR a za dlhoročnú prácu s mládežou. 

Predstavenie bolo poučné, vtipné, originálne. Vystihli podstatu a zanechali krásny umelecký dojem aj príjemný zážitok pre divákov. 

Mária Ďuríčková by na nich bola iste pyšná … a tiež vďačná, ako krásne prezentovali jej dielo, na ktorom tak usilovne pracovala.

Divadelné predstavenie na motívy povestí Márie Ďuríčkovej.

Rekapitulácia životných paradov 

Mária Piecková snívala o tom, že bude učiteľkou. To ju priviedlo k manželovi. Z ich lásky vzišiel syn. O manžela ju pripravili fašisti. Bolesť a žiaľ z tejto straty jej spôsobili tuberkulózu, kvôli ktorej nemohla učiť.

Jedinou oporou Márie Masarykovej bol syn. Najväčšou radosťou pre ňu boli chvíle s deťmi. Pre ne tvorila celý život, aby s nimi mohla byť aspoň prostredníctvom rozprávok a besied.

Keďže však jej tvorba nebola v súlade s komunistickou ideológiu, prepustili ju z práce.

Paradoxne práve tým vytvorili Márii Ďuríčkovej čas na hĺbkové poznávanie histórie Bratislavy, z ktorej vznikli legendárne knihy o povestiach a aj tým sa stala pre mňa inšpiratívnou osobnosťou.

Do spisovateľského neba

Mária Ďuríčková skonala vo veku 84 rokov  15. marca 2004.

Na posledné chvíle tejto inšpiratívnej osobnosti spomínal jej syn Ján Masaryk: Ešte na smrteľnej posteli som jej musel čítať. Až do konca na tom bola mentálne veľmi dobre.”

inšpiratívna osobnosť

Mária Ďuríčková mi svojím životom ukázala ako mám prijať to, čo nemôžem zmeniť  a napriek tomu robiť to, čo milujem.

Inšpirovala ma aj tým, ako reagovala na krivdu, ktorá sa jej stala.

Dokázala, že sa dá prežiť plnohodnotný život, i napriek veľkej bolesti, bez opory milovaného manžela a to práve vďaka tomu, že ho naplníme službou pre tých, ktorých milujeme.

Navyše, Mária Ďuríčková je pre mňa dôkazom, že nie všetci prišli po vojne do Bratislavy ničiť toto krásne mesto.

Mária Ďuríčková bola vďačná, že tu môže tvoriť, žiť a zanechať po sebe niečo užitočné pre Bratislavu.

Ja Bratislavu milujem, aj keď som z východu. A verím, že pre ňu robím aspoň niečo užitočné, tak ako Mária Ďuríčková povesťami o Bratislave.

Mária Ďuríčková bola úžasná spisovateľka a vzácna, inšpiratívna osobnosť.

FOTO | Aj túto fotku mi sprostredkovane poslala p. Kalmáneková so súhlasom p. Masaryka, syna Márie Ďuríčkovej za čo obom srdečne ďakujem.

Dojatá som …

Tento článok som mala pôvodne na mojej starej web stránke. Vtedy si ho prečítala aj príbuzná Márie Ďuríčkovej, pani Anna Kalmáneková a odpísala mi …

Veľmi mi pomohol Váš článok v tom, čo predchádzalo vydaju Márie Ďuríčkovej, len ho budem asi čítať veľakrát, kým si to dám do súvislosti.

Ako deťom nám Mária posiela po starkej Hrabáčovej veľa kníh, len vtedy som ešte nevedela, aká je to vzácna žena a osobnosť.

… a ak mi pomôžete spojiť sa s jej synom, budem Vám veľmi vďačná.

Sporadicky, niekoľko mesiacov sme si písali, pretože som sa jej snažila sprostredkovať kontakt cez jednu moju známu.

Nakoniec sa to podarilo úplne inak a ja som šťastná, že som k tomu málinko dopomohla.

Dobrý deň, milá pani Katka, chcem sa Vám poďakovať, že ste na mňa nezabudli a dali mi vedieť o besede o Márii Ďuríčkovej.

Napísala som pani Mišíkovej mail s prosbou, aby dala môj kontakt pánu Janovi Masarykovi.

Už som myslela, že to nevyšlo, keď mi asi po mesiaci napísal, že majú veľa povinností, veľmi pekný dlhý mail, a teraz si už dopisujeme ako starí známi.

Je to veľmi milý človek a som rada, že môžeme spolu prostredníctvom mailov spomínať.

Som z toho dojatá, vďačná … A vďačná som aj jej synovi, pánovi Jánovi Masarykovi za doplnenie údajov a kontrolu správnosti uvedených skutočností.

Dada – tak ju oslovoval v dospelosti jej  syn Ján Masaryk, ktorý mi k tejto fotke napísal: “Vari najlepšia je  fotka s mikrofónom. Fotil ju Dadin vnuk Janko na čitateľskej besede v Piešťanoch. Dovolila mu  to vtedy len preto, lebo to robil do záverečnej práce fotografickej školy. Takže je to malý zázrak.

FOTO: Ing. Ján Masaryk, vnuk pani Ďuríčkovej

Mária Ďuríčková mi tak cez svojich potomkov odovzdala to, čo som vždy cítila z jej kníh. Taký nádherný pocit láskavosti.

 

Čím inšpiroval životný príbeh Márie Ďuríčkovej vás?

ďakujem za vaše dojmy

2 komentáre

  1. Lýdia Melišková

    Krásny, inšpiratívny blog. Vďaka za motiváciu. Knihy pani Ďuríčkovej, som kúpila mojim deťom a teraz čítam vnúčatám. Páčia sa im. Sú nadčasové. Teším sa na ďalšie Vaše blogy.

  2. Katarína Králiková

    Ďakujem Vám, pani Melišková. Veru, knihy Márie Ďuríčkovej sa dajú stále čítať … Verím, že sa Vám budú páčiť aj ďalšie moje blogy.

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

l
autorka blogu

Mgr. Katarína Králiková

použité zdroje
zdroje fotiek
  • Katarína Králiková
  • archív KK
  • archív Vladislava Kloučeka
  • archív Anny Kalmánekovej
  • archív Jána Masaryka
Z
jazyková korektúra
  • text neprešiel jazykovou korektúrou
  • citácie v texte sú v pôvodnom znení, s dobovou štylistikou a gramatikou
  • ak v texte nájdete preklep alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi na info@katarinakralikova.sk rada to opravím.
Z
obsahová korektúra
  • pani kronikárka obce Zvolenská Slatina
  • Anna Kalmaneková
  • Ján Masaryk, syn Márie Ďuríčkovej

ďalšie inšpiratívne osobnosti

Mgr. Katarína Králiková

tvorím písaním

Píšem, teda tvorím písaním, odkedy som sa naučila písať. Rada píšem atramentovým perom, je to také starosvetské, dnes už priam historické.

A ja mám rada všetko, čo je staré. Staré príbehy, staršie budovy, najstaršie historické udalosti.

A mám rada aj starších ľudí. Niektorí sú múdri a môžem sa od nich učiť.

Niektorí sú skúsení životom a môžem sa nimi inšpirovať.

A niektorí dokážu pútavo rozprávať a ja ich veľmi rada počúvam.

Fascinujú ma však ľudia z našej histórie. Ich osudy z dávnych čias, popretkávané osobnými aj historickými udalosťami, to všetko ma nesmierne inšpiruje – a o týchto ľuďoch píšem najradšej.

Nuž, a keďže som štyri študentské roky drela prsty na starožitnom písacom stroji, písanie na klávesnici mi ide takmer tak rýchlo ako myšlienky … a preto tu, na mojej web stránke s radosťou ťukám do klávesnice keď tvorím písaním.

Zaregistrujte sa

a ja vám s radosťou budem posielať

 pripomienky na prehliadky

a blogy ako víkendové čítanie.