LAMÁR Ignac

11. 08. 2019 | Bratislava, inšpiratívna osobnosť

Zabudnime na to, že Ignác Lamár bol iba “typická prešporská postavička” známa ako Schöne Náci. V prvom rade to bol človek, ktorý mal veľký sen.

obľúbená živá atrakcia

Chcel ľuďom robiť krajší deň, rozosmievať ich po ťažkej práci, aj počas vojny a socializmu. Jeho príbeh je o tom, že aj keď to vyzerá nereálne, vždy je spôsob, ako si splniť svoj sen.

Keď som sa začítala do jeho životného príbehu, ostala som prekvapená. Čo to musela byť za silná osobnosť, keď dokázal hrať svoje divadlo aj napriek posmeškom…

Ignác Lamár, človek, ktorý mal svoj sen.

FOTO | Katarína Králiková

Rodina, to prostredie, ktoré vplýva v dobrom aj v zlom na život dieťaťa, dala zrejme útlemu chlapcovi z každého trošku.

nejasní súrodenci

Predškolské detstvo mal harmonické. Jeho otec bol majster obuvník. Mal vlastnú dielňu, ale aj tak neboli bohatí.

Autor jeho beletrizovaného životopisu L. O. Rosa píše, že Ignác mal iba jedného brata Karola, ktorý mal detskú obrnu. Iní autori zas uvádzajú, že mal dvoch bratov, ktorí emigrovali do Ameriky.

Jeho doktor, MUDr. Sečanský však vo svojich pamätiach toto píše ako o bratoch jeho otca Karola. Nuž, nech už bolo ako bolo, Ingnác sa životom predieral bez súrodencov, sám, bez rodiny.

škandál v rodine

Najväčšiu tragédiu rodine vraj spôsobila jeho matka. Tá, podľa všetkých zdrojov, utiekla s tovarišom do Viedne. Opustila manžela aj deti. Otec malého Ignáca potom údajne začal piť. No, ale neverím, že predtým nepil vôbec. Úporne sa snažím pochopiť ženu, ktorá opustí svoje deti. Neverím, že to bolo iba a len z vášnivej lásky k milencovi. Zrejme sa však už nikdy nedozvieme, čo sa presne stalo.

Ignác Lamár sa narodil v Petržalke, ktorá sa v 19. storočí  volala Engerau (z nem. “úzka niva”).

FOTO | Katarína Králiková

S odstupom času sa to ľahšie číta. Ale predstavte si, že ste citlivý chlapec a vašimi spolužiakmi sú všelijakí nespratníci.

šikana v škole

Rovnako sa zrejme nedozvieme skutočnú pravdu o tom, či bol naozaj malý žiačik Ignác v škole šikanovaný. Je to síce veľmi pravdepodobné, lebo deti aj v dnešnej dobe majú sklony k tomu, aby robili zlobu tým slabším. A Ignác bol celý život také tintítko, navyše veľmi citlivé.

Keď sa teda stala v rodine “tá tragédia”, že počestnému majstrovi odišla žena s tovarišom, tomu chudákovi neostávalo nič iné, len sa upiť k smrti a narobiť také dlhy, že jeho deti – nech ich už bolo hocikoľko – ostali bez strechy nad hlavou, s jedným starým kufrom.

V časoch Schöne Náciho používali ľudia trojjazyčné označenia na budovách.

FOTO | Katarína Králiková

viacjazyčnosť v Prešporku

Cca od 14. storočia začalo na územie dnešného Slovenska – a teda aj do Prešporku – prichádzať veľa nemeckých remeselníkov, učiteľov, obchodníkov a okrem mnohých iných aj kňazov. V Prešporku od tých čias drvivá väčšina ľudí hovorila po nemecky. 

Po Bitke pri Moháči v roku 1526 začalo na dnešné územie Slovenska prichádzať veľa ľudí z juhu Uhorska, ktorí rozprávali po maďarsky, chorvátsky či srbsky.

Prešporok sa stal korunovačným mestom, kde prichádzalo žiť mnoho šľachtických rodín z Talianska či Rakúska a ďalších krajín.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 začal byť na celom území Uhorska povinný maďarský jazyk. To spôsobilo, že o niekoľko generácií už väčšina ľudí hovorila po maďarsky, aj keď starousadlícke rodiny si uchovávali nemeckú reč.  Tak ako dnes používame v hovorovej reči veľa anglických slov, aj ľudia v Prešporku mixovali vo vetách nemčinu, maďarčinu i slovenčinu.

mimochodom

Schöner Náci to je po nemecky, ale Schöne Náci, to je tak po prešpursky.

Keby sa nestali spomínané smutné a bolestné udalosti v rodine, zrejme by sa Ignác nikdy nedostal k tomu, aby urobil šťastných toľkých ľudí.

Bol by sa vyučil u otca rovnakému remeslu a prežil by život bez toho, aby sa čo i len odvážil niekomu povedať, že túži byť klaunom.

osudové stretnutia

Ignác Lamár sa narodil v stredu, 11. augusta 1897, vraj o pol noci, počas mesačného splnu.

Kto trošku pozná astrológiu a numerológiu, tomu je jasné, že jeho osud musel byť karmický, teda neobyčajný.

Vždy, keď sa Ignác nachádzal v absolútne neriešiteľnej situácii, osud mu zaslal do cesty dobrého človeka na pomoc. Aspoň takto to opisuje L. O. Rosa a do značnej miery jeho slová potvrdzuje aj MUDr. Sečanský.

  • Jeho celoživotný kamarát Lacko ho už v škole bránil pred šikanujúcimi spolužiakmi.
  • Bývalý spokojný zákazník jeho otca mu pomohol nájsť prvú prácu v divadle po tom, ako jeho otec zomrel a bolo treba splácať dlhy.
  • Kolega Peter ho, aspoň teda podľa L. O. Rosu, uviedol do sveta divadelného zákulisia, kde Ignác pracoval ako pomocný rekvizitár.
  • Keď prišiel aj o rodičovský dom, v zúfalej situácii ho prichýlil opäť kolega Peter, s ktorým sa prvýkrát opil, keď si uvedomil, že svojím váhaním navždy stratil svoju prvú lásku Žanetku.
  • Keď hrozilo, že ho po vojne deportujú do tábora fašistických kolaborantov, niekoľko týždňov tŕpol, čo s ním bude. Darmo vysvetľoval, že síce otca mal Maďara a matku Nemku, ale on sám je Prešpurák a tým aj zostane, nič nepomáhalo,” rozpráva jeho posledný lekár MUDr. Sečanský. Z tábora ho vyslobodil Sečanského dobrý priateľ MUDr. Ripp.

Bratislavské Hviezdoslavo námestie v pozadí s historickou budovou Slovenského národného divadla, kde pracoval Schöne Náci .

FOTO | Katarína Králiková

splnený sen

To, ako ho poznáme dnes, čiže ako turistickú atrakciu, zosobňujúcu elegána s cilindrom a paličkou z dávnych predvojnových čias starého Prešporku, to si Ignác Lamár vymyslel počas prvej svetovej vojny, keď prišiel o prácu v divadle.

Ignác Lamár bol po celý život absolútne chudobný, nemajetný. Ešte aj to, čo dostal neraz rozdal. Jediné, čo vlastnil bol starý kufor s pánskym oblečením, ktoré jeho otcovi darovala grófka Nyáryová po smrti manžela. A stále mal sen byť klaunom.

Obsah kufra sa stal pokladom Ignáca Lamára. Keď prišiel o prácu, v zúfalstve, keď už človek nemá čo stratiť a dávať môže len to, čo má v sebe, vo svojom srdci, rozhodol sa chodiť oblečený v elegantnom obleku po grófovi, s cilindrom na hlave a paličkou v ruke po prešporskom korze.

Chcel ľuďom pripomínať zašlú slávu predvojnových, bezstarostných čias. Nič nevravel, iba sa zdvorilo usmieval, úctivo sa klaňal slečnám i dámam a všetky ich zdravil v troch prešporských jazykoch slovami:

“Ruky bozkávam. Küss die Hand. Kezet csókolom.”

Už vtedy, na začiatku dvadsiateho storočia bolo zvláštne to, čo robil. Ľuďom sa to však páčilo.

Bol zdvorilý. Bol úslužný. Ľudia ho pozývali k sebe na návštevu, aby sa s ním mohli porozprávať. Mnohým pomáhal už len tým, že im venoval pozornosť a súcit v žiali za zomrelými príbuznými vo vojne. Ľudia ho jednoducho mali radi, lebo on mal ľudí rád a chcel im robiť radosť.

Schöne Náci chcel ľuďom v Prešporku pripomínať krásne časy, keď páni používali cylindre aj paličky a dámy sa inšpirovali šatami cisárovnej Sissi. 

FOTO | archív KK

nezvyčajný zážitok

V knihe Schöne Náci, bratislavský Charlie ma zaujalo, ako L. O. Rosa priam psychologickou analýzou vykresľuje Ignáca, ako človeka, ktorý mal aktívny zaujem o mimiku, gestikuláciu, reč tela a aj o psychológiu. Informácie o týchto témach nasával od Lacka, svojho priateľa z detstva, ktorý študoval za detektíva.

Veľmi pútavo je v knihe tiež opísaný detektívny zážitok, ktorý Lacko a Ignác spoločne vyriešili. Prekvapilo ma, že v ňom išlo o to, ako zabiť bohatú grófku prostredníctvom dlhodobého pôsobenia infrazvukov. Tie mali spôsobiť bolesti hlavy, žalúdka a postupne vyústiť do kolapsu celého tela.

Nezisťovala som, či sa tento príbeh naozaj stal, hoci mám sklony uveriť tomu. Podstatné je, že už na začiatku storočia vedeli, ako škodia aj nepatrné zvukové vlny.

Túto krátku epizódku v jeho živote však vraj spustilo to, čo bolo pre Ignáca Lamára najviac charakteristické. Jeho úprimná úctivosť k ľuďom.

Mimoriadne zdvorilé, starosvetské správanie, úsmev a elegancia to boli vlastnosti, vďaka ktorým si získal dôveru u ľudí – a teda aj u spomínanej bohatej grófky.

Keď prechádzam cez Michalskú bránu, často si pomyslím, že tadiaľto asi chodieval aj Schöne Náci. 

FOTO | Katarína Králiková

Veľa vnímal, veľa počúval a málo rozprával. Dnes už to vyznie dvojzmyselne, ale Ignác Lamár často navštevoval bohaté vdovy. Pomáhal im s prácami okolo domu a rozprával sa s nimi – teda, predpokladám, že ich predovšetkým zdvorilo počúval.

“Neviete si predstaviť, akí šťastní boli ľudia, napríklad i moje sestričky, keď sa Nácko objavil na korze a zaspieval svojím neopakovateľným hlasom.” spomína MUDr. Sečanský.

Môj dobrý svokor mi rozprával, že Schöne Náci žil niekde v okolí Dunajskej. Každé ráno sa vraj zastavil v potravinách jeho svokrovho strýka, aby ho pozdravil. Dostal za to čerstvé pečivo.

Aj mnohí ďalší bratislavčania mi o ňom rozprávali. A viete, čo na ich rozprávaní bolo najkrajšie?

Každému, kto spomínal na Schöne Náciho,

sa na tvári rozžiaril príjemný úsmev.

poslanie zostalo

Profesor MUDr. Ladislav Dérer, učiteľ MUDr. Sečanského, ešte za jeho života poznamenal, že mesto by malo postaviť sochu symbolu dávych čias, jeho kamarátovi z detstva. Tvrdil, že Schöner Náci patrí medzi neodmysliteľných prominentov Bratislavy.

Hliníkovú sochu Schöne Náci v životnej veľkosti vytvoril  v roku 1997 akademický sochár Juraj Meliš.

FOTO | Katarína Králiková

Ignác Lamár zomrel vo veku 70 rokov, v pondelok, 23. októbra 1967 v Lehniciach, v ústave pľúcnych chorôb na tuberkulózu.

Celých 40 rokov rozdával radosť bratislavčanom a potom dlhých 40 rokov čakal, kým sa mu splní posledné želanie – byť pochovaný v jeho milovanej Bratislave. 

Od septembra 2007 je pochovaný na Ondrejskom cintoríne, vďaka občianskemu združeniu Spoločnosnosť Ferdinanda Martinenga a iniciatíve Ing. Romana Delikáta.

V deň 52. výročia úmrtia Schöne Náciho som zapálila sviečku na jeho hrobe.

FOTO: Katarína Králiková

Prisahala by som, že som Shöne Náciho kedysi aj ja stretla v Bratislave, že sa na mňa zdvorilo usmial, s jemným úklonom si nadvihol cilinder a zvláštnym hlasom povedal:

“Ručičky bozkávam, krásna slečna”,

až som sa začervenala. Viem si presne vybaviť ten príjemný pocit a hoci rozumovo tomu ani sama neverím, lebo ja som sa narodila 10 rokov po jeho úmrtí, akosi cítim, že sa to naozaj stalo. A možno som iba stretla ducha Schöne Náciho, ktorý do Bratislavy stále patrí.

Kto stretol “šóene náciho” ? 

FOTO | Katarína Králiková

inšpiratívna osobnosť

Ignác Lamár ma inšpiroval tým, že on proste neriešil predsudky. Ani mu zrejme nenapadlo, že by to celé mohlo byť blbé, čudné. On na svoje poslanie hľadel srdcom.

Bol slobodný. Bol láskavý. Bol úctivý. Bol tým, kým sa chcel stať. Stal sa bratislavským klaunom, ktorý rozdával príjemný pocit každému.

zdroje textu
zdroje fotiek
  • Katarína Králiková
  • archív KK 
Z
jazyková korektúra

text neprešiel jazykovou korektúrou

l
text

Mgr. Katarína Králiková

Mgr. Katarína Králiková

tvorím písaním

Píšem, teda tvorím písaním, odkedy som sa naučila písať. Rada píšem atramentovým perom, je to také starosvetské, dnes už priam historické. A ja mám rada všetko, čo je staré. Staré príbehy, staršie budovy, najstaršie historické udalosti.

A mám rada aj starších ľudí. Niektorí sú múdri a môžem sa od nich učiť. Niektorí sú skúsení životom a môžem sa nimi inšpirovať. A niektorí dokážu pútavo rozprávať a ja ich veľmi rada počúvam.

Fascinujú ma však ľudia z našej histórie. Ich osudy z dávnych čias, popretkávané osobnými aj historickými udalosťami, to všetko ma nesmierne inšpiruje – a o týchto ľuďoch píšem najradšej.

Nuž, a keďže som štyri študentské roky drela prsty na starožitnom písacom stroji, písanie na klávesnici mi ide takmer tak rýchlo ako myšienky … a preto tu, na mojej web stránke s radosťou ťukám do klávesnice keď tvorím písaním.

ďakujem za vaše dojmy

2 komentáre

  1. Anka

    príjemné čítanie – určite raz absolvujem vašu prehliadku

  2. Hanka

    Katka krásny článok písaný srdcom o človekovi, ktorý mal tiež veľké srdce 🙂

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zaregistrujte sa

a ja vám s radosťou budem posielať

 pripomienky na prehliadky

a blogy ako víkendové čítanie.