Kardossová Križková Drahotína

14. 09. 2019 | inšpiratívna osobnosť

Zberateľka, etnografka, folklóristka. Za týmito slovami sa však ukrýva celoživotná láska k slovenskému národu. Silná osobnosť, ktorú nezlomilo ani väzenie. A ani fakt, že jej práca bola zdrojom pre mnohých, ktorí vďaka nej získali slávu a uznanie. Má môj rešpekt. Táto inšpiratívna osobnosť nám ukáže, čo je to pokora, nie však poníženosť.

Predstavte si, že je 19. storočie a vy ste žena. Muži – váš otec, bratia, strýkovia, učitelia, spisovatelia, úradníci – stretávajú sa u vás doma. Nalievate im kávu a počúvate ich rozhorčené debaty o nariadení, aby si všetci učitelia  pomaďarčili meno a vyučovali len po maďarsky.

Vy nemáte volebné právo, ale máte rozum. Máte slovenskú národnosť, ale nemôžete ani len vyšívané obrusky od slovenských žien zbierať. Predstavte si, že ste Drahotína, dcéra národne cítiaceho otca.

Pohodlne sa usaďte, toto bude dlhé a inšpiratívne čítanie…

Univerzitná knižnica v Bratislave.

FOTO | Katarína Králiková

autentické zdroje

Len aby ste vedeli. Čerpala som s viacerých zdrojov, ktoré vymenúvam na konci. Našla som životopisné články, písané ešte za jej života a článok, ktorý ona sama o sebe napísala.

Preštudovala som

  • staré aj súčasné články o jej živote,
  • sociálne a politické súvislosti 19. storočia,
  • etymologický slovník,
  • a aj jej autobiografiu Z dôb utrpenia.

Najprv spomeniem rodičov. Je to dôležité. Obzvlášť u Drahotíny, ktorej dali meno nezvyčajné, symbolizujúce a hlavne slovenské.

vzorná matka

Zdalo by sa, že jej mamka, Mária Marčeková, sa do histórie nezapísala žiadnym výtvorom ani slávnym činom.

Ale, porodila a vychovala päť detí a všetky sa pozitívne zapísali do dejín Slovenska. To je úspech. Toto sa len tak hociktorej mamke nepodarí…

Vychovať z detí dobrých ľudí – to je vždy úspech.

FOTO | archív KK

otec ako vzor

Otcom Drahotíny bol známy historik Pavol Križko, ktorý

  • už ako gymnazista začal písať dejiny rodiny Križko,
  • neustále sa venoval histórii, archivníctvu a výskumu,
  • pracoval ako učiteľ a organista,
  • intenzívne sa zapájal aj do národných a kultúrnych aktivít,
  • v roku 1890 založil v Kremnici Múzeum mincí a medailí,
  • inicioval vznik prvého Filatelistického spolku na Slovensku,
  • skúmal a prezentoval kontroverzný Velestúrsky nápis.

Bol to čestný, pracovitý, národne cítiaci a odvážny človek. Aj on ma obrovskú zásluhu na tom, aké boli jeho deti.

Pavol a Mária viedli deti k hrdosti na rodnú reč.

Deti, a teda aj Drahotína, chodievali s otcom na martinské slávnosti, na výstavy v Čechách i na Slovensku a na iné národné podujatia.

Kremnica – rodné mesto Drahotíny Križkovej.

FOTO | archív KK

1867 – Rakúsko – Uhorské vyrovnanie

Slovensko bolo súčasťou Uhorska, ktorému od Bitky pri Moháči v roku 1526, vládli rakúski Habsburgovci.

Až v roku 1867 konečne dosiahli uhorskí politici rovnoprávne postavenie medzi Rakúskom a Uhorskom.

Nemaďarov žijúcich v Uhorsku však  degradovali na etnické skupiny bez vlastných práv.

Kroniky obcí na hranici dnešného Slovenska a Maďarska opisujú bezproblémové spolužitie ľudí oboch národností.

Nariadenie používať výlučne maďarský jazyk sa postupne rozšírilo z úradov, cez vyššie štátne reálky až do základných ľudových škôl.

Pod hrozbou trestu museli ľudia nie len dodržiavať tento zákon, ale aj nahlásiť každého, kto ho porušoval…

Drahotína sa narodila v tom istom roku, teda v nedeľu 7. apríla 1867 ako tretie dieťa Márie a Pavla Križkovcov.

jazykovo vzdelaná

Základnú, resp. ľudovú školu absolvovala ešte v nemeckom jazyku.

Následne meštiansku školu ukončila v maďarskom jazyku, ktorý bol povinný na vyšších školách.

Doma sa rozprávali po slovensky, čítali aj české periodiká a knihy. Jej otec ju zároveň učil ruský jazyk.

Rodičia Drahotíny Križkovej podporovali vzdelanie svojich detí.  

Jeden z mojich nižšie uvedených zdrojov, Peter Sabov zo Slovenskej národnej knižnice v Martine dodáva, že: “rodina Križkových vlastnila veľkú knihovňu“.

najlepšia priateľka

Drahotína mala celoživotnú priateľku Izabelu Textorisovu, známu slovenskú botaničku. Spájala ich veľká záľuba v čítaní. Vymenili si medzi sebou obrovské množstvo listov a tiež balíkov s knihami, ktoré si navzájom požičiavali.

P. Sabov upresňuje: “Bohatá osobná korešpondencia poukazuje na systematické udržiavanie priateľských kontaktov Kardossovej-Križkovej s veľkým počtom významných slovenských žien.

Viaceré z nich sa zmieňujú o pozoruhodnom počte kníh, ktoré u Križkovej, neskôr Kardošovej videli, a vo vzájomnej korešpondencii to spomínajú.”

Povedz mi čo čítaš a ja Ti poviem kto si – Križkovci boli vzdelaní národovci.

ILUSTRAČNÁ FOTO | archív KK

povolanie poslaním

Drahotína Kardossová Križková bola povolaním – ak sa to tak dá povedať o žene v 19. storočí – etnografka, folklóristka a čosi ako profesionálna zberateľka.

To sa stalo jej životným poslaním už od mladosti. Chcela nejako prispieť k tomu, aby povzbudila slovenské ženy k národnej hrdosti, k odvahe brániť kultúru, umenie a tradície predkov.

Drahotína Križková ešte ako 25-ročná zozbierala tisícky rôznych vzorov ľudových výšiviek z celého Slovenska. Popri tom neustále apelovala na ľudí aby sa nebáli a šírila myšlienky o rovnoprávnosti Slovákov.

Predmety Hany Gregorovej v pamätnej izbe jej manžela J. G. Tajovského.

FOTO | Katarína Králiková

etnografka

Etnografka je (podľa Slovníka cudzích slov) žena, ktorá sa profesionálne (tz. odborne a cieľavedome) venuje etnografii, čož je historická veda, zaoberajúca sa hmotnou a duchovnou ľudovou kultúrou národov, národností, etnických skupín a pod.

Slovo “etnografia” je zložené z dvoch gréckych slov.

  1. “ethnos” znamená kmeň, ľud, národ.
  2. “grafikos” znamená súvisiaci s písaním, kreslením, maľovaním.

folklóristka

Folklóristka je žena, odborne pracujúca vo folkloristike.

Tento výraz utvoril v roku 1846 anglický bádateľ W. J. Thoms ako súhrnné označenie ľudovej tradície.

Pojem folklór pochádza z anglických slov 

  1. “folk”, ktoré znamená “ľud” a 
  2. “lore”, ktoré znamená “tradícia”

Prejavy folklóru môžu byť formou hudby, tanca, obliekania, zvykov alebo aj literatúry.

Ďalší môj zdroj, pán Richard Kafka dokresľuje obraz o Drahotíne Kardossovej Križkovej:

“Bola iniciátorkou v určitom čase veľmi populárnych vyšívaných národných košiel, sama ich údajne vyšila až 2000.

Pamätám si, že v mojich detských rokoch nebolo sviatku, aby som nemal oblečenú “slovenskú košeľu”.

Toto možno prirovnať k činnosti tzv. Spolku Isabella, ktorý dával prácu mnohým slovenským čipkárkam, avšak ich výtvory prezentoval ako maďarské a preslávil tzv. “Isabellinu blúzku”.

Drahotína Kardossová Križková totiž okrem zbierania výšiviek robila aj sprostredkovateľku objednávok vyšívaných vecí. Tým umožňovala finančne si privyrobiť veľkému počtu žien.

prezentovala zbierky

V roku 1893 sa Drahotína Križková snažila založiť priemyselno-kupecký spolok na výrobu a predaj výšiviek, ktoré neustále zbierala.

Keď sa jej to nepodarilo, nevzdala to a hľadala inú cestu.

Spolupracovala na vytvorení zbierky výšiviek pre Národopisnú výstavu českoslovanskú, ktorá v Prahe v roku 1895 žožala veľký, aj keď krátkodobý úspech.

Niekedy v tom čase sa pravdepodobne zoznámila aj so svojim budúcim manželom.

Ukážka výšiviek v Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.

FOTO | Katarína Králiková

slovenské spolky v 19. storočí

Od roku 1868 uhorskí politici presadzovali princíp jeden štát – jeden národ – jeden jazyk.

Diskriminácia nemaďarských národov sa prejavovala, okrem iného aj v súvislosti so spolkami.

  • Spolky s národnostnou tématikou mohli mať len literárno-vzdelávací charakter. Označenie “národný” v názve bolo vyslovene zakázané.
  • Pri schvaľovaní stanov nových slovenských spolkov dochádzalo občas až ku viac ročným prieťahom.
  • V roku 1875 minister vnútra Koloman Tiso pozastavil aj spolkovú činnosť Matice slovenskej.

prvé roky manželstva

Drahotína Križková mala 29 rokov, keď sa 16. septembra 1896 vydávala.

Jej manžel Alexander Kardoss

  • bol od nej o šesť rokov starší,
  • intenzívne sa venoval vlastivednej činnosti,
  • zakladal putovné knižnice a písal do novín,
  • pracoval ako finančný úradník sirotskej stolice.

citujem Drahotínu*:

* texty citácií sú v pôvodnom znení, s vtedajšou štylistikou a gramatikou.

Roku 1896 vydala som sa za stoličného úradnika v Nižnom Kubíne Alexandra Kardossa.

Ctil si ma ako horlivú národovkyňu a k nášmu šťastiu v manželstve prispelo hlavne to, že sme národne mohli účinkovať spoločne.

Detí sme mali pätoro: troch chlapcov a dve dievčatá.

Najmladší syn Milan zomrel 8mesačný na divý kašeľ, stredný syn Mirko bol mi vyrvaný tragickou smrťou — zadlávil ho mandeľ. Bol to pre mňa hrozný úder.

Prvorodené dieťa Dušan bolo veľmi bystré chlapča.

Rodinu živil jej manžel. Keď získal miesto účtovníka v Dolnom Kubíne, rodina sa tam presťahovala.

V Dolnom Kubíne sa zoznámili aj s rodinou P. O. Hviezdoslava. Dokonca Pavol Országh Hviezdoslav a jeho manželka Ilona sa stali krstnými rodičmi jednému z ich synov.

Kostol sv. Kataríny v Dolnom Kubíne.

ILUSTRAČNÉ FOTO | wikipedia

udalosti roku 1907

  • Uhorský ministrer školstva Albert Apponi presadil v roku 1907  povinnú maďarčinu na všetkých, teda aj už na základných školách a tiež rozvíjanie lásky k maďarskému národu u slovenských detí.
  • V roku 1907 ľudia z obce Černova (okr. Ružomberok) svojpomocne dokončili stavbu kostola. Chceli, aby ho vysvätil ich rodák, kňaz Andrej Hlinka. Ten bol v tom čase zbavený kňazstva a tak ľudia čakali na ukončenie sporu.

Vtedajší maďarský slúžny to nerešpektoval a spolu so žandármi a kňazmi prišiel vykonať akt vysviacky.

Ľudia sa vzbúrili. Do dediny ich nechceli pustiť a tak slúžny nariadil strieľať. Zomrelo 15 ľudí. Táto udalosť pobúrila celé Slovensko aj Európu. Niektoré európske osobnosti začali aktívne vyjadrovať podporu Slovákom.

Minister vnútra Július Andráši vydal tajný pokyn, aby sa slúžnym stal iba ten, kto ovláda reč ľudí v okrese.

národobuditeľské obdobie

Drahotína a Alexander boli spojení láskou k národu a chceli v tomto duchu vychovávať aj svoje deti. Lenže, situácia na Slovensku sa stále zhoršovala.

citujem Drahotínu*:

Môj muž, hoci veľmi svedomitý úradník, mal mnoho nepríjemností preto, že nevstúpil do maďarského kasína a že deti malý slovenské mená a preto bol preložený do maďarského močaristého kraja do Solnoku.

Nechcejúc v tomto nezdravom kraji bývať a hlavne, aby deti nemusely chodiť do maďarskej školy, vzal si dočasnú 10-ročnú penziu a presťahovali sme sa roku 1908 do Kroměříža na Moravu, kde Dušan navštevoval reálku.

V Kroměříži mali sme dobrú priateľku ešte z dávnejších čias prof. A. Gebauerovú a Slovenku E. Solárikovú.

Spolu s nimi pracovali sme v Československej jednote, kde som bola jednatelkou. Posielali sme prenosnú knihovničku na Slovensku a hlavne priťahovali sme slovenskú, mládež na tamojšie školy.

V Československej jednote poriadali sme výstavy, divadlá, večierky a z čistého zisku sa podporovali chudobní slovenskí žiaci, ktorí študovali v Kroměříži.

Aby sa necítili opustenými, chodievali do našej domácnosti, ktorá čoskoro dostala pomenovanie „Slovenský konzulát”.”

Kroměžíš – české mesto, ktoré má starú mincovňu, tak ako Kremnica.

ILUSTRAČNÉ FOTO | kromezis.cz

osudové leto roku 1914

Drahotína Kardossová Križková smelo a otvorene hovorila to, čo si myslela. Bola k tomu vychovaná a hlavne, z toho čo som o nej prečítala, sa mi zdá, akoby žila tým, čomu verila. A ona verila v Českú a Slovenskú vzájomnú pomoc a v rovnoprávne postavenie Slovákov.

Svoje postoje uverejnila v periodiku PRÚDY vo vydaní 7-8/ 1914, v ktorom Vavro Šrobár vyzval verejnosť k vyjadreniu sa v ankete:

citujem Drahotínu*:

  • Súhlasím s myšlienkou československej vzájemnosti.
  • Českoslovanská Jednota — čo sa týka vlivu na učiteľstvo české — nie je dostatočná v terajšom rámci, aby mohla úplne zdarné pestovať vzájemnost. K tomu je potrebné, aby učiteľstvo malo nežistnú lásku k slov. podrostu. Česť výnimkám!
  • České politické strany — žiaľbohu — sú tak v klbku jedna proti druhej, že ani nemajú času vážne sa zaoberať s československou vzájemnosťou.
  • Na slovenskej strane treba budiť vzájemnost hlavne v roľníckom a remeselníckom ľude, za české školy; z českej strany musia si upovedomiť nutnosť, žeby slovenským žiakom, ktorí sa majú vrátiť na Slovensko, vštepovali slovenské povedomie, že totiž oni sú Slováci, aby tak týmto štítom upevnení, mohli bojovať a pracovať doma na Slovensku, ako povedomí a verní pôvodu a rodu svojmu.
  • Kultúrnu vzájemnost predstavujem si na poli školskom a síce v navštevovaní škôl, hlavne hospodárskych, potom priemyselných a obchodných — a na poli knižnom: Želám si, aby v Čechách čítalo sa viac kníh slovenských.

Je zaujímavé, že tieto slová sú ešte aj po vyše 100 rokoch aktuálne.

Koncom leta 1914, keď vypukla 1. svetová vojna, stala sa jedna drobná, avšak rozhodujúca udalosť, ktorá zmenila v živote Drahotíny Kardossovej Križkovej všetko.

Drahotína poslala istému roľníkovi list s mapou, na ktorej jej syn Dušan vyznačil, ako postupuje cisárske vojsko. List však bol zadržaný…

 

Ornamentálna ilustrácia pre svoju dcéru od manželovho dedka, ktorý počas 1. svetovej vojny prišiel žiť do Bratislavy.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

1914 – 1918

Na začiatku 1. svetovej vojny bolo Slovensko ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska, ktorému vládol František Jozef I.

Keď jeho následníka 28.06.1914 zavraždili, bol prinútený vypovedať Srbom vojnu. Slovenskí a Českí muži museli narukovať a bojovať za cisára.

Počas vojny sa však Slováci a Česi čoraz viac nádejali, že nastanú pre nich spravodlivejšie časy. Najviac sa angažovali ľudia v zahraničí, lebo doma by boli buď uväznení, alebo odvelení na front.

Zaslúžene najznámejší bojovník na samostatný štát je diplomat a francúzky generál Milan Rastislav Štefánik, vďaka ktorému 28. 10. 1918 vzniklo Československo.

Kým veľkí politici robili v zahraničí zásadné rozhodnutia a činy, drobní bojovníci sa práva Slovákov trpeli doma…

citujem Drahotínu*:

V  Kroměříži našli sme vďačné pole pre našu národnú prácu. Prišla však vojna a s ňou kalvária pre mňa a – moju rodinu.

Mňa a syna Dušana, ktorý bol už na technike v Prahe, odviedli ako politicky, podozrivých pod bajonetmi do Viedne na vyšetrovanie. “

O nasledujúcom období napísala Drahotína Kardossová Križková knihu Z dôb utrpenia.

Jednotlivé kapitoly však najprv po častiach uverejňovala v časopise Slovenské pohľady od č. 6-8/ 1925 do č. a 11/ 1925.

Z dôb utrpenia – obvinenie, odvedenie, uväznenie.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

osud syna

Jediný žijúci syn Drahotíny Kardossovej Križkovej, 17-ročný Dušan Jaroslav, bol v tom čase v Prahe, kde študoval na vysokej škole.

Aj on bol odvedený na výsluch, následne väznený a po roku odvelený bojovať na strane rakúsko-uhorskej armády.

Keď jeho pluk poslali na východný front, pri prvej príležitosti prebehol na Ruskú stranu.

Následne, ako jeden z prvých vstúpil do vznikajúceho vojska Československých légií.

Iniciátor Československých légii – Milan Rastislav Štefánik.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

politická väzenkyňa

Drahotína prežila celé štyri roky 1. svetovej vojny vo väzení.

citujem Drahotínu*:

Môj muž bol bezradný s dvoma maloletými dcérkami. Päť týždňov nevedeli doma o mne, kde som, a v meste počalo sa hovoriť, že ma vo Viedni zastrelili. 

V skutočnosti dali ma do väzenia medzi zvrhlé ženy, a ako politická previnilka vytrpela som mnoho od nich.”

Opis udalosti z týchto dôb utrpenia dokončila v decembri 1919. Najprv spätne rozpísala všetko čo sa stalo a posledné roky si už písala denník.

Spočiatku, počas prvého roku väzenia, totiž nemala k dispozícii ani  len vlastné okuliare.

 

Kniha z Dôb utrpenia je malá, ale plná drobných zaujímavostí.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

Predstavte si seba v jej situácii. Uff…

citujem Drahotínu*:

“Teda 5 týždňov minulo, čo moji drahí doma nedostali lístka odo mňa, a ja tiež nevedela som nič o nich a sa trápila.

Iba raz popoludní donesie dozorkyňa na ruke roztrasenú bielizeň, stala si do dvier a káže, aby som išla do knihy svoje meno podpísať, že je to pre mňa.

Tu vidím v knihe vlastnoručný podpis môjho mužov. Viac potešila som sa tomuto, než tej bielizni, bolo mi to také vítané.

Pozdejšie doznala som sa, že môj muž, keď nedostával odpovedi odo mňa na svoju rekomandovanú kartu s odpoveďou (no dlho trvalo, kým dozvedel sa o mojej adrese), prišiel sám do Viedne a vyhľadal ma, doniesol mi bielizeň i peniaze — všetko musel nechať v kancelárii, lebo ko mne ho nepripustili.”

Drahotína túto knihu napísala, aby sme vedeli, ako to bolo.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

väzenie aj bez mreží

Drahotínu z väzenia viackrát preložili.

Prvýkrát do väzenskej nemocnice, kde musela celé dni štrikovať deky pre vojakov a väzňov.

Zdalo sa, že jej tam bude lepšie, ale ako politická väzenkyňa bola odstrkovaná a ponižovaná tak dozorkyňami ako aj mníškami v nemocnici.

Dokonca, podľa nepísaných väzenských zvykov, mala – ako politická väzenkyňa – menšie práva než odsúdené prostitútky, zlodejky či vrahyne.

Pre silné krče v rukách musela po pár týždňoch požiadať o preloženie naspäť do väzenia, kde nesmeli ženy celý deň nič robiť, ani sa medzi sebou rozprávať.

Po ďalšom dlhom čase ju konečne mohol navštíviť advokát, ktorého vybavil Drahotínin manžel Alexander Kardoss. Ten dosiahol, že ju dali do samostatnej cely.

Neskôr ju odviedli na vypočúvnie do Bratislavy. Odtiaľ ju poslali na nútený pobyt v maďarskej obci Vác.

Tam žila v domácom väzení u správcu lazaretu. Ostala tam skoro až do konca vojny.

citujem Drahotínu*: 

“16. septembra. Celý deň myslím na to, že je dnes 19 rokov,
ako som mala svadbu, a teraz? Žiaľno mi je…”

Posledné mesiace už mohla stráviť u sestry v Kremnici, ale

  • každý svoj krok musela hlásiť,
  • rovnako jej pošta bola kontrolovaná
  • a bez povolenia nesmela navštíviť ani lekára či kostol.

Vtedy ešte netušila, že ich 18-ročný syn, pri jednej dobrovoľnej nočnej prieskumnej hliadke, padol v boji s nemeckým nepriateľom.

Rodičia sa dozvedeli o smrti syna Dušana Kardossa až po dvoch rokoch.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

medzičasom

Tento blog som písala veľmi dlho. Prvýkrát mi Drahotína Kardossová Križková udrela do očí v akomsi súhrnom článku, kde v jednej vete opísali, že bola zberateľkou výšiviek a za svoje presvedčenie sedela vo väzení.

Jej príbeh ma okamžite zaujal a tak som o nej napísala blog na základe informácií, ktoré som vtedy mala.

Medzičasom prerábam blogy na webke.  Opäť som si prečítala to, čo som o nej napísala a rozhodla som sa, že ju nakreslím – takú, ako ju vidím ja, svojimi očami, svojim srdcom. Nuž, neviem, podarilo sa mi to?

Kniha “Z dôb utrpenia” mi začala vrtať v hlave. Vtedy som ju nikde nevedela nájsť. Skúsila som to znova a ľaľaho, leží v Univerzitnej knižnici. Okamžite som sa tam zaregistrovala a knihu som si rezervovala. Lenže bol piatok, skoro polnoc.

V sobotu ráno som futašila do knižnice. Bola otvorená, ale kniha z roku 1926 bola už dávno v sklade. Vydať mi ju mohli až v pondelok. Z knižnice sa mi však nechcelo odíjsť.

Debatovala som s pani knihovníčkou, všeličo mi o svojej práci porozprávala, a ja o mojej, a tu zrazu jej napadlo, že mi poradí, ako hľadať v digitálnej knižnici. To bol zlomový okamih, za ktorý jej týmto vrele ďakujem.

Bežala som domov, zadávala som rôzne kľúčové slová a zjavovali sa mi úžasné články, z ktorých som čerpala v tomto novom, aktualizovanom blogu. Dokonca aj tá kniha tam bola zdigitalizovaná.

V pondelok som si však originálny vytlačok knihy predsa len vyzdvihla. Mám rada staré knihy a ten pocit, že možno práve túto držala v ruke moja inšpiratívna osobnosť …

Nuž takto. Zistila som, že ak zhrniem život človeka do ideálnych 1000 znakov, ochudobním čitateľky a čitateľov o dôležité a zaujímavé súvislosti.

Lenže, teraz je to dlhé a ja neviem, či sa to vôbec niekomu chce čítať. Preto sa fakt poteším, ak mi napíšete svoje dojmy.

povojnová krivda

Ani po skončení vojny sa nežilo ľuďom lepšie. Rodina Kardossovcov, keďže pred zánikom Habsburskej ríše žila v Čechách, lebo odmietali maďarizáciu, po vzniku Československa nemali nárok na žiadne príspevky, dôchodky, ani na vrátenie majetku.

Krajina, ktorej obetovali všetko, národ, za ktorý tak oddane bojovali a úrady, o ktorých zriadenie sa tak snažili, … tí všetci sa im obrátili chrbtom.

A takto na tom boli mnohí Slováci, ktorí celou dušou bojovali za práva pre Slovenský národ.

Drahotína Kardossová Križková po vojne prežila spoločne s manželom ešte 13 rokov a potom stratila aj jeho.

citujem Drahotínu*:

“Vytúženej a draho zaplatenej slobode netešil sa dlho ani môj muž. Zomrel na ťažkú žalúdkovú chorobu a rok pol jeho smrti nasledovala ho naša najmladšia dcéra Jarmila, učiteľka.”

Drahotína mala 64 rokov, keď ovdovela. Z piatich detí, ktoré priviedla na svet, žila už iba jediná dcéra Ľudmila.

Kardossovci boli jedni z mnohých, ktorí sa cítili ukrivdení.

ILUSTRAČNÉ FOTO | Katarína Králiková

práca namiesto smútku

Bolesť zo straty milovaných pretavila do uchovávania vzácnych predmentov po predkoch, aby sa aspoň tie nestratili vplyvom historických a politických udalostí.

citujem Drahotínu*:

Aby som pozabudla na svoj veľký zármutok, pobrala som sa vyhľadávať z veľkej knihy porekadlá, povery, detské hry, povesti, ktoré som si už za mladí začala zapisovať, lebo tatík ma k tomu vždy pobádal.”

Obrus, ktorý vyšívala moja mamka si opatrujem ako najväčší poklad.

FOTO | Katarína Králiková

spisovanie a publikácia

Aj keď sa Drahotíne Kardossovej Križkovej pred rokmi nepodarilo zriadiť spolok, naďalej uchovávala a prezentovala ľudové výšivky.

  • Zo vyzberaných vzoriek vytvorila publikáciu s názvom Vzorník krížikového vyšívania v Honte, ktorú vo vlastnom náklade vydala v roku 1926. To už mala 59 rokov.
  • V roku 1926 publikovala ďalšie   Slovenské ľudové vzory zo štyroch krajov Slovenska.
  • Počas svojho života zmapovala kompletné vyšívanie a aj slovenské kroje.
  • Písala memoárové a národopisné práce, cestopisy  (Cesta životom), krátke prózy (Črty o mojom synovi, Črty zo života legionárov).
  • Existuje dokonca zoznam kníh, ktoré Drahotína Kardossová Križková vlastnila vo svojej knižnici. Ako správna archivníčka ich mala bibliograficky zaevidované v zozname, ktorý tvorí 143 položiek.

Zrejme, aby sa uživila, robila aj preklady z ruštiny.

  • Jej tvorba bola publikovaná v časopisoch  Slovenské pohľady, Národné noviny, Živena, Dennica, Časopis a Zborník.
  • Používala pseudonym D. K. z Horniakov.
  • Bola členkou Živeny, Lipy, Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorej zanechala viaceré, rukou písané národopisné štúdie.

Drahotína Kardossová Križková uchovala pre ďalšie generácie všetko, čo mohla.

FOTO | archív KK

celoživotné zberateľstvo

Zberateľstvu sa Drahotína Kardossová Križková venovala celý život. Svojou nenápadnou, usilovnou a vytvralou prácou prispela k úspechom mnohých ďalších osobností a inšitúcií.

 

  • Národnokultúrny pracovník šľachtického pôvodu, Adolf Peter Záturecký spracoval roziahlu zbierku 300 prísloví, porekadiel a povier, ktoré pre neho zozbierala  Drahotína Kardossová Križková.
  • Okrem toho zdokumentovala okolo 150 ľudových pesničiek, zvykov, obyčajov a scénarov detských hier, ktoré boli pokladom pre ďalších zberateľov.
  • Vďaka jej zberateľskej vášni získali múzeá na Slovensku, v Martine a v Skalici a tiež v Čechách (múzeá v Olomouci a v Prahe) aj rôzne predmety, ktoré ľudia kedysi používali.

Nakresila som Drahotínu Kardossovú Križkovú tak, ako ju vidím ja, cez jej inšpiratívny príbeh, vychádzala som však z reálnej fotky…

FOTO | Katarína Králiková

koniec v rodnom kraji

Drahotína Kardossová Križková, žena, ktorá za protivojnové názory sedela vo väzení celé 4 roky počas 1. svetovej vojny, sa dožila ešte aj 2. svetovej vojny.

V čase, keď sa jej milovaný slovenský ľud konečne mobilizoval do Slovenského národného povstania, Drahotína Kardossová Križková zomrela.

Mala 77 rokov. Skonala v rodnom kraji, v Banskej Bystrici, v nedeľu 24. septembra 1944.

Ostalo po nej množstvo kníh, listov, výšiviek a tisícky ľudových textov a výrobkov, ktoré zachránila pre ďalšie generácie.

Banská Bystrica – mesto posledného odpočinku Drahotíny Kardossovej Križkovej.

ILUSTRAČNÁ FOTO | Katarína Králiková

inšpiratívna osobnosť

Drahotína Kardossová Križková verila v zmysluplnosť svojho životného poslania. Verila, že cez zberateľskú a publikačnú činnosť dokáže u ľudí podporiť lásku k národu.

Verila, že koná správne a nepoddala sa nátlakom ani v najťažších okamihoch. Uchovávala všetko, hoci vedela, že z výsledkov jej práce budú žať slávu iní.

Drahotína Kardossová Križková mala odvahu, mala trpezlivosť a vnútornú silu, ktorú jej dávalo neustále čítanie kníh. A prácu, v ktorej videla zmysel aj vieru, že to, čo robí, bude prospešné pre jej milovaný slovenský národ.

Tým, ako oddane, až do konca života, napriek všetkým krivdám, robila to, čo považovala za správne, tým je pre mňa inšipratívnou osobnosťou. A pre vás čím?

Drahotína Križko-Kardossová je inšpiratívnou osobou aj pre pani Annu Čepákovú, ktorá mi napísala:

Dobry den,
dakujem za vsetky inspiratívne osoby, zvlast za Drahotinu Križko-Kardossovú, je pre mna velky vzor.

Zbieram kroje, prekreslujem vysivky, mam uz celkom peknu kopu…

Pre potesenie posielam moj blog s prekreslenymi výšivkami a zelam vsetko dobre.

S uctou

Mgr. Anna Čepáková

Na svojom blogu  https://www.atelier-reklama.sk/blog/  uverejňuje p. Čepáková svoje prekreslené vzory výšiviek spolu s fotografiami krojov a píše:

Vzory ľudovej výšivky patria všetkým ľuďom, tak ako rozprávky, ľudové piesne,… .

Snívam o tom, že raz vytvorím s vašou pomocou veľkú zbierku prekreslených vzorov, podľa ktorej sa bude všetkým, ktorí majú vzťah ku krojom dobre a s radosťou vyšívať.”

Ak máte svoje prekreslené vzory výšiviek alebo fotografie, z ktorých sa bude dať prekresliť krížikový vzor, tak ich, prosím, pošlite na  annacepakova@gmail.com.

FOTO | Anna Čepáková

Mne po babke, z rôznych dôvodov, neostalo nič, iba spomienky na jej neobyčajné vyšívané vzory.

Ak vy máte doma vyšívané obrúsky, svoje alobo po babičke, poteším sa, ak mi pošlete ich fotky na info@katarinakralikova.sk.

zdroje textu
zdroje fotiek
  • Katarína Králiková
  • archív KK
  • wikipédia, kromezis.cz
  • Anna Čepáková
  • vlastná kresba postavy Drahotíny Kardossovej Križkovej
Z
jazyková korektúra
  • text neprešiel jazykovou korektúrou
  • ak v texte nájdete preklep, nesprávnu veľkosť začiatočného písmena, alebo faktickú chybu, prosím, napíšte mi – opravím to.
* ak citujem Drahotínu, znamená to, že text citácie je v pôvodnom znení, s vtedajšou štylistikou a gramatikou, t. z. z dnešného pohľadu s gramatickými chybami.
l
text

Mgr. Katarína Králiková

Mgr. Katarína Králiková

tvorím písaním

Píšem, teda tvorím písaním, odkedy som sa naučila písať. Rada píšem atramentovým perom, je to také starosvetské, dnes už priam historické. A ja mám rada všetko, čo je staré. Staré príbehy, staršie budovy, najstaršie historické udalosti.

A mám rada aj starších ľudí. Niektorí sú múdri a môžem sa od nich učiť. Niektorí sú skúsení životom a môžem sa nimi inšpirovať. A niektorí dokážu pútavo rozprávať a ja ich veľmi rada počúvam.

Fascinujú ma však ľudia z našej histórie. Ich osudy z dávnych čias, popretkávané osobnými aj historickými udalosťami, to všetko ma nesmierne inšpiruje – a o týchto ľuďoch píšem najradšej.

Nuž, a keďže som štyri študentské roky drela prsty na starožitnom písacom stroji, písanie na klávesnici mi ide takmer tak rýchlo ako myšienky … a preto tu, na mojej web stránke s radosťou ťukám do klávesnice keď tvorím písaním.

ďakujem za vaše dojmy

0 komentárov

Odoslať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Zaregistrujte sa

a ja vám s radosťou budem posielať

 pripomienky na prehliadky

a blogy ako víkendové čítanie.